Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Cdo/26/2010

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U z n e s e n i e

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne H. Ď., bývajúcej v K.,

zastúpenej JUDr. E. H., advokátkou, Advokátska kancelária H., s.r.o., so sídlom v Ž., proti

žalovanému V. Ď., bývajúcemu v K., zastúpenému JUDr. M. B., advokátkou, Advokátska

kancelária JUDr. M. B., s.r.o., so sídlom v Ž., , o určenie práva spoločného užívania bytu,

vedenej na Okresnom súde Žilina pod sp. zn. , o dovolaní žalovaného proti

rozsudku Krajského súdu v Žiline z 22. septembra 2009 sp. zn. , takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Žililne

z 22. septembra 2009 sp. zn. a rozsudok Okresného súdu Žilina

z 2. apríla 2009 č.k. -90 z r u š u j e a vec vracia Okresnému súdu Žilina

na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Žilina rozsudkom z 2. apríla 2009 č. k. -90 rozhodol, že

žalobkyňa je oprávnená užívať v byte č. X. nachádzajúcom sa na štvrtom poschodí, vo vchode

č. X. bytového domu súp. č. X. na ul. R. v K., postavenom na pozemku parcela č. X. KN,

detskú izbu a spálňu; žalovaný je oprávnený užívať v tomto byte obývaciu izbu; kuchyňu s

príslušenstvom, chodbu a sociálne zariadenie sú účastníci oprávnení užívať spoločne; žalobu

vo zvyšnej časti zamietol a žalovanému uložil povinnosť nahradiť žalobkyni trovy konania

446,02 € na účet jej právnej zástupkyne do troch dní od právoplatnosti rozsudku. V

odôvodnení skonštatoval vykonanie dokazovania vyjadrením právnej zástupkyne žalobkyne a

právneho zástupcu žalobcu, výsluchom žalovaného, výsluchom svedkov E. Ď. a H. Ď.,

oboznámením sa s listinnými dôkaznými prostriedkami - čiastočným výpisom z listu

vlastníctva č. X., zmluvou o nájme; listom právneho zástupcu žalobkyne z 9. septembra 2008;

písomným vyjadrením žalovaného z 19. januára 2009, listín predložených súdu – zmluvou

o poskytnutí podpory vo forme úveru; súhlasom s predajom bytu; dohodou o vyporiadní

bezpodielového spoluvlastníctva manželov; zmluvou o nájme bytu; úradným záznamom z

„30.0.2008“; listom právneho zástupcu žalobkyne z 15. júla 2008; kúpnou zmluvou,

kolaudačným rozhodnutím, stavebným povolením, uznaním dlhu, pripojeným spisom

Okresného súdu Žilina, pripojeným spisom Katastrálneho úradu v Ž., Správa katastra KNM

sp.zn. V X., z ktorého zistil, že účastníci konania už nie sú manželmi, ich manželstvo uzavreté

14. júna 1997 bolo právoplatne rozvedené 2. novembra 2007 a bezpodielové spoluvlastníctvo

manželov nebolo vyporiadané. Manželstvo účastníkov konania bolo uzavreté (14. júna 1997)

v čase pred vydaním stavebného povolenia a kolaudačného rozhodnutia k predmetnému bytu,

z čoho vyplýva, že účastníci konania nadobudli byt počas trvania manželstva. Stavebné

povolenie k bytu bolo vydané na základe žiadosti žalovaného zo 4. júna 1997, teda ešte pred

uzavretím manželstva účastníkov, avšak vzhľadom na ustálenú súdnu prax, ak s vytváraním

veci (napr. rodinného domu, bytu,...) začal jeden z manželov pred uzavretím manželstva, treba

posúdiť, či manželia za trvania manželstva len dokončovali úpravu stavby, ktorá už existovala

v okamihu uzavretia manželstva alebo či spoločnou prácou stavbu za trvania manželstva

tvorili. Za okamih, v ktorom sa stavba stáva vecou v zmysle práva spôsobilou byť predmetom

právnych vzťahov sa pokladá ten kvalitatívny stav, v ktorom je stavba dobudovaná minimálne

do takého štádia, od ktorého všetky ďalšie stavebné práce smerujú len na dokončenie už

nezameniteľne určenej veci. Z uvedených hľadísk nepovažoval za rozhodujúce to, na koho

bolo vydané stavebné a kolaudačné povolenie. Skutočnosť, že predmetný byt patrí

do bezpodielového spoluvlastníctva preukazuje aj zmluva o poskytnutí podpory vo forme

úveru nenávratného príspevku č. X., ktorej zmluvnými stranami je Š. na strane veriteľa a na

strane dlžníka je žalobkyňa a žalovaný. To, že žalovaný prispel na výstavbu predmetného

bytu aj zo svojich úspor nespôsobuje nadobudnutie vylúčeného vlastníckeho práva k bytu

žalovaným. Žalobkyňa je bezpodielovou spoluvlastníckou predmetného bytu, a preto má

právo byt užívať rovnako ako žalovaný. Podľa , ak dôjde

medzi manželmi k nezhode o právach

a povinnostiach vyplývajúcich z bezdôvodného spoluvlastníctva, rozhodne na návrh

niektorého z nich súd. Právo domáhať sa ochrany má každý z manželov nielen v prípade, keď

došlo k nezhode v rámci spoločného užívania veci, ale aj v prípade, keď jeden z manželov

svojvoľne bráni druhému v užívaní spoločnej veci. Žalobkyňa sa stará o spoločné maloleté

dieťa, ktoré jej bolo zverené do osobnej starostlivosti rozsudkom Okresného súdu Žilina

z 28. septembra 2007 č.k. , a preto vzhľadom na potreby maloletého dieťaťa

rozhodol, že žalobkyňa bude v byte výlučne užívať dve izby, a to detskú izbu a spálňu

a žalovaný bude výlučne užívať obývaciu izbu s tým, že ostatné priestory (kuchyňu

a chodbu) v byte sú oprávnení užívať spoločne, keďže v byte je len jedna kuchyňa a jedno

sociálne zariadenie spolu s chodbou. Žalobu v zostávajúcej časti (o povinnosti oboch

účastníkov navzájom strpieť užívanie bytu) zamietol z dôvodu nadbytočnosti vzhľadom

na úpravu užívania spoločnej nehnuteľnosti (bytu) súdom. Právnou zástupkyňou žalovaného

navrhnuté dokazovanie opakovaným výsluchom svedkov k okolnostiam odsťahovania

žalobkyne z bytu i svedka Z. Ď. považoval za nadbytočné vzhľadom na predmet sporu,

v ktorom nešlo o spoločný nájom ale o bezpodielové spoluvlastníctvo účastníkov. Súd

nepovažoval za potrebné vypočuť žalobkyňu a žalovaného za ich vzájomnej prítomnosti,

pretože podstatné skutočnosti boli v konaní preukázané, pričom na pojednávaní súdu

29. januára 2009 boli obaja účastníci konania prítomní, na pojednávaní súdu 19. marca 2009

bola prítomná iba žalobkyňa a na pojednávaní súdu 2. apríla 2009 bol prítomný iba žalovaný,

ktorý však nechcel vypovedať pre neprítomnosť žalobkyne bez uvedenia ďalšieho dôvodu.

Súd nepovažoval za potrebné vypočuť žalobkyňu prihliadnuc na pokročilé štádium jej

tehotenstva, ako aj vzhľadom na to, že súd mal zistené všetky skutočnosti, ktoré považoval

za potrebné. O trovách konania súd rozhodol podľa

Na odvolanie žalovaného Krajský súd v Žiline rozsudkom z 22. septembra 2009

sp. zn. potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku, že žalobkyňa je

oprávnená užívať v byte č. X., nachádzajúcom sa na štvrtom poschodí, vo vchode

č. X. bytového domu, súp. č. X. na ul. R. v K., postavenom na pozemku pare. č. X. KN,

detskú izbu a spálňu a žalovaný je oprávnený užívať v tomto byte obývaciu izbu; kuchyňu

a príslušenstvo, chodbu a sociálne zariadenie sú účastníci oprávnení užívať spoločne a vo

výroku o trovách konania; žalovanému uložil povinnosť nahradiť žalobkyni trovy

odvolacieho konania 71,92 €; v zamietajúcej časti rozsudok okresného súdu nebol odvolaním

dotknutý. Odvolací súd sa stotožnil s rozhodnutím prvostupňového súdu i s jeho

odôvodnením. Vychádzal z toho, že žalobkyňa a žalovaný uzavreli 14. júna 1997 manželstvo.

Pred uzavretím manželstva žalovaný uzavrel zmluvu s K. spolu s ďalšími kupujúcimi. Touto

zmluvou z 30. mája 2007 odkúpil podiel na parcele KN č. X. o výmere X. m² a stal sa

podielovým spoluvlastníkom nehnuteľnosti v podiele 28/429-ín. Zmluva preukazuje

spoluvlastnícky podiel k pozemku pod bytovým domom č. X.. Následne po uzavretí

manželstva (a počas jeho trvania) bolo vydané stavebné povolenie na výstavbu bytu

v bytovom dome č. X. pre žalovaného. Kolaudačné rozhodnutie na byt č. X., nachádzajúci sa

v bytovom dome č. X., postavenom na parc. č. X., ktorý je predmetom žaloby, bolo vydané

Okresným úradom v K., odborom životného prostredia 10. júna 1999 pod č. ŽP – X. a stalo sa

právoplatným 29. júna 1999. Prvostupňový súd pred rozhodovaním o úprave užívania

k predmetnému bytu správne vyriešil otázku vlastníctva práva k bytu. Mal preukázané, že byt

patrí do bezpodielového spoluvlastníctva žalobkyne a žalovaného, a preto upravil užívanie

tohto bytu medzi účastníkmi konania zohľadňujúc to, že žalobkyňa má v osobnej

starostlivosti maloleté dieťa pochádzajúce z manželstva. Za nepodstatné odvolací súd

považoval to, či žalobkyňa (ne)opustila byt a to, kto a v akej výške poskytol finančné

prostriedky na zabezpečenie výstavby bytu, uvedené možno zohľadniť pri vysporiadaní

bezpodielového vlastníctva manželov. Odvolací súd považoval za správny záver súdu prvého

stupňa o vyriešení kolízie medzi právom na ochranu obydlia a súkromia pred právom

spoluvlastníka na užívanie veci, favorizujúc práva spoluvlastníka vzhľadom na okolnosti

daného prípadu, keď žalobkyňa nemá vo vlastníctve iný byt, býva v nájme prihliadajúc

pritom i na záujem maloletého dieťaťa. Pokiaľ žalovaný namietal, že súd prvého stupňa

nevykonal navrhnutý dôkaz výsluchom svedka Ľ. Ď. i to, že 19. marca 2009 sa uskutočnilo

pojednávanie napriek jeho žiadosti o odročenie pojednávania, odvolací súd považoval postup

súdu prvého stupňa za správny, lebo riadne predvolaný svedok sa bez ospravedlnenia

pojednávania nezúčastnil. Žalovaný svoju neúčasť na pojednávaní 19. marca 2009

ospravedlnil podaním podpísaným jeho splnomocnenou zástupkyňou zo 17. marca 2009,

doručeného okresnému súdu 18. marca 2009 (č.l. 60 spisu). Ospravedlnenie je zmätočné, ako

správne konštatoval súd prvého stupňa v zápisnici o pojednávaní z 19. marca 2009. Naviac

splnomocnená zástupkyňa žalovaného sa ospravedlnila telefonicky 17. marca 2009

a z písomného podania zo 17. marca 2009 vyplynulo, že ospravedlňuje neúčasť pre kolíziu

s pojednávaním na Okresnom súde Bratislava III v právnej veci sp.zn. .

Z pripojenej kópie predvolania od Okresného súdu Bratislava III vyplýva, že toto predvolanie

bolo vytýčené 24. februára 2009, teda dlhú dobu po dátume 29. januára 2009, kedy

splnomocnenej zástupkyni žalovaného i žalovanému bol známy termín pojednávania

v prejednávanej veci, pritom mali dostatočne dlhú dobu na rozhodnutie ktorého pojednávania

sa splnomocnená zástupkyňa žalovaného zúčastní. Odvolací súd nezistil pochybenie pri

vytýčení pojednávania 2. apríla 2009, na ktoré bol riadne predvolaný žalovaný

(30. marca 2009) i jeho právna zástupkyňa, ktorá bola o termíne pojednávania upovedomená

telefonicky 20. marca 2009 (č.l. 69 spisu). Stotožnil sa so záverom, že nevypočutie

navrhnutých svedkov nebolo významné pre rozhodnutie súdu prvého stupňa. Za správne

považoval rozhodnutie súdu prvého stupňa o náhrade trov konania, ktorý v prípade

čiastočného neúspechu žalobkyne aplikoval a žalobkyni priznal plnú

náhradu trov konania. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa

v spojení s

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal žalovaný dovolanie, prípustnosť

ktorého odôvodnil s poukazom na a a dovolanie odôvodnil

ustanovením , a (v konaní došlo k vadám uvedeným v

; konanie je postihnuté inou vadou konania, ktorá mala za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci a rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci). Navrhol,

aby dovolací súd zrušil rozsudok odvolacieho súdu i rozsudok súdu prvého stupňa a vec vrátil

súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Žalovaný a žalobkyňa nemali v konaní procesnú

spôsobilosť, t.j. spôsobilosť byť účastníkmi konania z dôvodu, že po doručení rozsudku súdu

prvého stupňa žalovaný uzavrel k predmetnému bytu darovaciu zmluvu s B. Ď., ku ktorému

bol vklad vlastníckeho práva povolený 7. júla 2009. Odvolací súd nekonal s vlastníčkou bytu

B. Ď., ktorá mala procesnú spôsobilosť. Z dôvodu, že v konaní nedošlo k vypočutiu

účastníkov konania, bolo povinnosťou odvolacieho súdu nariadiť pojednávanie v zmysle §

214 ods. 1 písm. a/ , čo sa nestalo. Namietal pochybenie súdu prvého stupňa, ktorý vo

veci 19. marca 2009 pojednával napriek jeho ospravedlneniu a žiadosti o odročenie

pojednávania z dôvodu doprovodu jeho matky B. Ď. k ošetrujúcemu lekárovi i pre

neprítomnosť jeho právnej zástupkyne na pojednávaní súdu, ktorá neúčasť žalovaného i svoju

neúčasť ospravedlnila z dôvodu kolízie pojednávaní pred Okresným súdom Bratislava III

sp.zn. . Súdy nerešpektovali princíp rovnosti strán v konaní, keď k vyhláseniu

rozsudkov došlo na základe tvrdení právnej zástupkyne žalobkyne a návrhom žalovaného na

vykonanie dokazovania nebolo vyhovené. Podľa názoru žalovaného rozhodnutia súdov (súdu

prvého stupňa i odvolacieho súdu) sú vecne a právne nesprávne, odvolací súd nevykonal

náležité ani žalovaným navrhované dokazovanie, v dostatočnom rozsahu nezistil skutkový

stav (resp. vychádzal zo zistení, ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom

dokazovaní) a nevyvodil z neho správne právne závery (napr. keď ako predbežnú otázku súd

skúmal vlastníctvo k bytu a nevychádzal zo zápisu vlastníckeho práva žalovaného v katastri

nehnuteľnosti na liste vlastníctva č. X.). Žalobkyňa nemá v predmetom byte trvalé bydlisko,

preto nemá naliehavý právny záujem podľa na určení práva užívať byt, z tohto

dôvodu nemá aktívnu legitimáciu. Žalobkyňa nemala uzavretú žiadnu nájomnú zmluvu

k bytu, nevyplýva jej ani právo na „spoluužívanie“ bytu. Vychádzal z tohto, že právo na

ochranu obydlia a súkromia ( Listiny základných práv a slobôd a

Slovenskej republiky) má mať v danom prípade prednosť pred právom spoluvlastníka

na užívanie veci, čo bolo žalovanému postupom súdov upreté.

Žalobkyňa vo vyjadrení k dovolaniu navrhla dovolanie žalovaného ako nedôvodné

zamietnuť považujúc rozhodnutia súdov za vecne správne; žiadala priznať náhradu trov

dovolacieho konania.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, že

dovolanie podal včas účastník konania ( ), zastúpený advokátom (

ods. 1 ), bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( ) skúmal

najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným

prostriedkom ( a nasl. ).

Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým možno napadnúť právoplatné

rozhodnutie odvolacieho súdu. Keďže konanie o každom mimoriadnom opravnom

prostriedku má vždy znak výnimočnosti, rámec možného prieskumu obmedzuje zákon len

na taxatívne ustanovené dôvody prípustnosti konania o mimoriadnom opravnom prostriedku.

V nadväznosti na to právna úprava prípustnosti dovolania a tiež jednotlivých dovolacích

dôvodov nesleduje cieľ napraviť všetky procesné vady a nesprávnosti konania a rozhodovania

súdov, ale len tie, ktoré označuje zákon.

V zmysle možno dovolaním napadnúť právoplatné rozhodnutie

odvolacieho súdu, (len vtedy) pokiaľ to zákon pripúšťa. Dovolanie proti rozsudku je

prípustné, ak je napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu

prvého stupňa vo veci samej ( ). Dovolanie je prípustné aj proti rozsudku

odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu

vysloveného v tejto veci ( ). Dovolanie je prípustné tiež proti rozsudku

odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd

vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide

o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu. Prípustnosť dovolania žalovaného

v danom prípade nemožno vyvodiť z vyššie uvedených ustanovení, lebo napadnutý nie je

zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu ( ), dovolací súd v tejto veci dosiaľ

nezaujal záväzný právny názor ( ) a v napadnutom potvrdzujúcom rozsudku

odvolací súd nevyslovil prípustnosť dovolania v zmysle

So zreteľom na to by dovolanie žalovaného mohlo byť procesne prípustné, len ak by

napadnuté rozhodnutie bolo vydané v konaní postihnutom závažnou procesnou vadou

v zmysle O vadu takejto povahy ide vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá

nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť

byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne

zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv

začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,

f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval

vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval

senát. Treba zdôrazniť, že nemá žiadne obmedzenia vo výpočte rozhodnutí

odvolacieho súdu, ktoré sú spôsobilým predmetom dovolania. Z hľadiska prípustnosti

dovolania podľa tohto ustanovenia nie je predmet konania významný a ak je konanie

postihnuté niektorou z vád vymenovaných v , možno ním napadnúť aj

rozhodnutia vo veciach, v ktorých je inak dovolanie vylúčené.

Vady konania v zmysle , , a v dovolaní namietané neboli

a v dovolacom konaní ani nevyšli najavo. Prípustnosť dovolania preto z týchto ustanovení

nemožno vyvodiť.

S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti, ktorých sa mali

dopustiť súdy oboch nižších stupňov, sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkami: či ten, kto

v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania; či účastník

konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený a či postupom odvolacieho

súdu nebola dovolateľovi odňatá možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. b/, c/ a f/ ).

1. Dovolateľom namietaná vada podľa mala spočívať v tom, že

v čase vyhlásenia rozsudku odvolacím súdom žalovaný nebol vlastníkom bytu, pretože

po doručení rozsudku súdu prvého stupňa uzavrel darovaciu zmluvu s B. Ď. (zomrelou X.),

vklad vlastníckeho práva k bytu bol povolený rozhodnutím katastrálneho úradu 7. júla 2009

pod V X.; odvolací súd nekonal s účastníkom konania na žalovanej strane, ktorý by mal

procesnú spôsobilosť, t.j. bol vlastníkom dotknutej nehnuteľnosti.

Dovolací súd vo všeobecnosti poukazuje na to, že otázka pasívnej legitimácie

účastníka konania (žalobkyne a žalovaného) nemá žiaden vplyv na prípustnosť dovolania

podľa Ak súd nesprávne posúdi túto otázku, nejde o vadu konania, ktorá by

spôsobovala tzv. zmätočnosť konania. Nedostatok hmnotnoprávnej legitimácie (vecnej

aktívnej alebo pasívnej) môže mať iba vecný dopad na výsledok sporu v podobe vydania

meritórneho rozhodnutia, ktorým sa žaloba zamieta (obdobne porovnaj napr. R 34/1993).

Od aktívnej alebo pasívnej legitimácie účastníka konania treba odlišovať spôsobilosť byť

účastníkom konania ( ) a procesnú spôsobilosť (t.j. spôsobilosť samostatne konať

ako účastník konania ). Nedostatok procesnej spôsobilosti účastníka konania

(spôsobilosť vlastnými úkonmi nadobúdať procesné práva a povinnosti) bez riadneho

zastúpenia je vadou, na ktorú dopadá K vade takejto povahy v danom

prípade nedošlo. Spôsobilosť byť účastníkom konania má ten, kto má spôsobilosť mať práva

a povinnosti; inak len ten, komu ju zákon priznáva. V sporovom konaní zákon za účastníkov

konania označuje žalobcu a žalovaného ( ); žalobcom je ten, kto podal žalobu

a žalovaným ten, koho žalobca v žalobe za žalovaného označil, a to bez ohľadu na to, či takto

označený žalovaný je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti (t.j. či mu svedčí hmotnoprávna

vecná pasívna legitimácia). Spôsobilosti byť účastníkom zodpovedá spôsobilosť mať práva

a povinnosti v zmysle a (t.j. právna subjektivita a spôsobilosť na právne

úkony). Okamihom narodenia má každá fyzická osoba spôsobilosť na práva a povinnosti

(právnu subjektivitu), smrťou právna subjektivita fyzickej osoby zaniká. Spôsobilosť fyzickej

osoby vlastnými právnymi úkonmi nadobúdať práva a povinnosti vzniká v plnom rozsahu

plnoletosťou. Obom účastníkom konania žalobkyni i žalovanému ako dospelým a žijúcim

fyzickým osobám zákon priznáva právnu subjektivitu, ich pozbavenie alebo obmedzenie

nebolo preukázané žiadnym súdnym rozhodnutím, preto je potrebné vychádzať zo stavu, že

títo majú aj spôsobilosť byť účastníkmi občianskeho súdneho konania ( ). Ak by aj

prípadne žalovaný nebol v konaní pasívne vecne legitimovaný (nebol nositeľom hmotnej

povinnosti), nespôsobovala by táto okolnosť nedostatok spôsobilosti byť účastníkmi konania.

Z uvedených dôvodov konanie netrpí vadou podľa

2. Dovolateľ namietal, že postupom súdu prvého stupňa, tak aj odvolacieho súdu, mu

bola odňatá možnosť pred ním konať. Súd prvého stupňa neakceptoval jeho žiadosť

o odročenie pojednávania, vo veci vykonal dokazovanie bez jeho účasti i bez účasti jeho

právneho zástupcu, pričom v konaní nebol vypočutý, rovnako nebola vypočutá ani žalobkyňa.

Obdobne postupoval aj odvolací súd, ktorý vo veci rozhodol bez pojednávania. Postup súdov

nerešpektoval princíp rovnosti strán v konaní a k vyhláseniu rozsudkov došlo na základe

tvrdení právnej zástupkyne žalobkyne.

Odňatím možnosti konať pred súdom ( ) sa rozumie taký závadný

postup súdu, ktorý má za následok znemožnenie realizáciu tých procesných práv účastníka

konania, ktoré mu poskytuje . O procesnú vadu v zmysle

písm. f/ ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne

ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi

konania jeho procesné práva [v zmysle majú účastníci v občianskom súdnom

konaní rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké možnosti na uplatnenie

ich práv (viď napr. právo vykonávať procesné úkony vo formách stanovených zákonom (§ 41

), nazerať do spisu a robiť si z neho výpisy ( ), vyjadriť sa k návrhom

na dôkazy a k všetkým vykonaným dôkazom, ( ), byť predvolaní na súdne

pojednávanie ( ), na to, aby im bol rozsudok doručený do vlastných rúk (

ods. 2 )]. Z uvedeného vyplýva, že materiálne jadro procesných práv, ktoré musia byť

účastníkom konania zabezpečené v procesnom postupe súdu, sa významne dotýka

(koncentruje) prípravy, priebehu i výsledkov ústneho pojednávania v konaní pred súdom

prvého stupňa, ktoré zásadným spôsobom ovplyvňuje zisťovanie skutkového stavu veci

(počnúc právom navrhovať dôkazy, byť účastný vykonávania dôkazov, možnosti vyjadriť sa

k vykonaným dôkazom a pod.) a v konečnom dôsledku mať procesnú možnosť vyjadriť sa

i k právnej stránke veci. Dodržanie procesných podmienok umožňujúcich súdu vykonať

súdne pojednávanie v zmysle sa stáva rozhodujúcim faktorom pre

zabezpečenie a naplnenie procesných práv účastníkov konania a ich možnosti konať pred

súdom.

V zmysle sa účastník môže dať v konaní zastupovať zástupcom, ktorého si

zvolí, pričom si ako zástupcu môže vždy zvoliť advokáta; jemu udelené plnomocenstvo

nemožno obmedziť ( ). Zástupca, ktorému bolo udelené plnomocenstvo pre

celé konanie, je oprávnený na všetky úkony, ktoré môže v konaní urobiť účastník (§ 28 ods. 2

O.s.p). Podľa súd pokračuje v konaní aj keď sú účastníci nečinní - ak sa

riadne predvolaný účastník neustanoví na pojednávanie ani nepožiadal z dôležitého dôvodu

o odročenie, môže súd vec prejednať v neprítomnosti takéhoto účastníka; prihliadne pritom

na obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy.

V prejednávanej veci postup súdu prvého stupňa nebol v súlade s

Uvedené ustanovenie určuje dve podmienky, ktoré musia byť súčasne splnené, aby mohol súd

vec prejednať v neprítomnosti účastníka alebo jeho zástupcu: riadne predvolanie a absencia

žiadosti o odročenie pojednávania z dôležitého dôvodu. Dovolací súd na rozdiel

od odvolacieho súdu i súdu prvého stupňa dospel k záveru, že druhá z uvedených podmienok

v danom prípade splnená nebola. Z obsahu spisu vyplýva, že žalovaný bol v konaní

zastúpený advokátkou JUDr. M. B. na základe plnomocenstva z 9. januára 2009 (č.l. 17

spisu). Žalovaný a jeho právna zástupkyňa termín pojednávania stanovený

na 19. marca 2009 o 12,00 hod. zobrali osobne na vedomie na pojednávaní súdu konanom

29. januára 2009 (č.l. 26 spisu). Právna zástupkyňa žalovaného včas - podaním

zo 17. marca 2009 (doručeným súdu prvého stupňa osobne 18. marca 2009 – č.l. 60 spisu)

ospravedlnila svoju neprítomnosť na pojednávaní 19. marca 2009 o 12,00 hod., ktorú

odôvodnila kolíziou pojednávania v „reštančnej“ veci na Okresnom súde Bratislava III sp.zn.

(nariadeného na 19. marca 2009 o 10,15 hod.), súčasne ospravedlnila aj neúčasť

žalovaného na uvedenom pojednávaní z dôvodu sprevádzania jeho matky na ošetrenie

k lekárovi s tým, že žalovaný vyjadruje svoj nesúhlas so substitúciou zastúpenia iným

právnym zástupcom, z uvedeného dôvodu nesúhlasí, aby sa pojednávalo v jeho neprítomnosti

a žiada o odročenie pojednávania. Pokiaľ súdy nižších stupňov považovali obsah

ospravedlnenia za „zmätočný“, bez bližšieho vysvetlenia, bolo povinnosťou túto

„zmätočnosť“ odstrániť tak, aby im umožňovala správne posúdiť splnenie zákonných

podmienok v zmysle

Z ustanovenia vyplýva, že každý má právo,

aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa

mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.

Obsahom tohto základného práva nie je povinnosť súdu vyhovieť akejkoľvek žiadosti

o odročenie pojednávania. Kolízia dvoch pojednávaní toho istého účastníka v tom istom

termíne na rozdielnych súdoch nie je akceptovateľným predpokladom uznania existencie

„dôležitého dôvodu“ na odročenie riadne a včas vytýčeného pojednávania. Posúdenie

opodstatnenosti „dôležitého dôvodu“ ( ) v každom konkrétnom prípade

patrí výlučne do právomoci konajúceho súdu (viď ).

Dôležitým dôvodom pre odročenie pojednávania pred súdom môže byť aj kolízia

s iným pojednávaním právneho zástupcu účastníka konania, ak od účastníka nemožno

spravodlivo požadovať, aby si zvolil iného zástupcu. Ak v takom prípade súd, napriek

žiadosti o odročenie pojednávania, prejednal a rozhodol vec v neprítomnosti účastníka a jeho

právneho zástupcu, odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/

(R 41/2002, R 32/2002).

Žiadosť o odročenie pojednávania je podložená dôležitým dôvodom pre odročenie

pojednávania vo všeobecnosti vtedy, ak účastník tvrdí také skutočnosti, ktoré sú vzhľadom

k svojej povahe spôsobilé jeho neúčasť na pojednávaní ospravedlniť, t.j. také, ktoré mu

neumožňujú sa na pojednávaní zúčastniť, riadne brániť svoje práva a oprávnené záujmy

a súčasne sú vážne (dôležité, ospravedlniteľné), ako z hľadísk objektívnych i subjektívnych.

V prípade, ak je takouto prekážkou neúčasť zástupcu účastníka na pojednávaní

v dôsledku jeho účasti na inom (iných) pojednávaniach pred súdmi z dôvodu, že účastník trvá

na osobnej účasti ustanoveného advokáta na pojednávaní a nesúhlasí s tým, aby ho v konaní

zastupoval iný advokát (substitút) i bez ďalšieho zdôvodnenia sama táto skutočnosť je

objektívne (v záujme zachovania práva každého na právnu pomoc) i subjektívne (právo

na základe ničím neobmedzenej slobodnej vôle byť zastúpený konkrétnym zástupcom)

dôležitým dôvodom pre odročenie pojednávania.

Súd prvého stupňa na pojednávaní 19. marca 2009 vykonal dokazovanie bez

prítomnosti žalovaného a jeho právneho zástupcu s poukazom na ustanovenie § 101 ods. 2

, keď vykonal dokazovanie oboznámením obsahu spisu Katastrálneho úradu v Ž.,

Správy Katastra K. sp.zn. V X. a vypočul svedkov E. Ď. a H. Ď. a pojednávanie odročil na 2.

apríla 2009. Zo zápisnice o pojednávaní súdu z 2. apríla 2009, na ktorom došlo k vyhláseniu

rozsudku, nevyplýva, vykonanie (alebo opakovanie) dôkazov vykonaných na pojednávaní

súdu z 19. marca 2009 Dovolací súd dodáva, že zo zápisníc o pojednávaní pred súdom prvého

stupňa z 29. januára 2009 (č.l. 22-26), z 2. apríla 2009 (č.l. 74 – 76) nevyplýva vykonanie

ďalších dôkazov (najmä listinných z ktorých súd vychádzal), tak ako to vyžaduje ,

t.j. ich prečítaním alebo oboznámením ich obsahu, ani to či a ako sa k vykonaným dôkazom

vyjadrili účastníci konania ( ).

Odvolací súd, ktorému bola vec predložená na rozhodnutie o odvolaní žalovaného bez

nariadenia pojednávania verejne 22. septembra 2009 vyhlásil rozsudok v odôvodnení ktorého

(o.i.) poukázal, že ospravedlnenie žalovaného z pojednávania súdu z 19. marca 2009 považuje

obdobne ako súd prvého stupňa za zmätočné a v podstate za nepostačujúce (nie dôležité),

pretože kolidujúce pojednávanie vzhľadom na jeho vytýčenie 24. februára 2009

zabezpečovalo dostatočne dlhú dobu pre rozhodnutie právnej zástupkyne žalovaného, ktorého

pojednávania sa zúčastní.

Za tejto skutkovej situácie dovolací súd vzhliadol v postupe súdu prvého stupňa

nesprávnosť, v dôsledku ktorej bola účastníkovi konania odňatá možnosť konať pred súdom

v zmysle a na ktorú nesprávnosť neprihliadal ani odvolací súd a tento

nedostatok nenapravil.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ďalej považuje za potrebné zdôrazniť všeobecne

platný princíp, podľa ktorého prípadné zásahy do základných ľudských práv a slobôd (čl. 38

ods. 2 Listiny v spojení s ) a teda aj ich obmedzenia

musia byť interpretované reštriktívne a nie extenzívne. Pritom je potrebné najmä rešpektovať

zásadu, že pri obmedzení základných práv a slobôd musí byť zachovaná ich podstata

a zmysel, a že takéto obmedzenia nesmú byť zneužívané k iným účelom, ako pre ktoré boli

stanovené. Ak teda podľa ustanovenia platí že, ak sa riadne predvolaný

účastník (jeho právny zástupca) nedostaví na pojednávanie ani nepožiadal z dôležitého

dôvodu o odročenie, môže súd vec prejednať v neprítomnosti takého účastníka, prihliadne

pritom na obsah spisu a doposiaľ vykonané dôkazy, zjavne túto zákonnú výnimku

zo základného práva zakotveného v nie je možné

chápať spôsobom rozširujúcim.

V tejto súvislosti je potrebné uviesť to, že obsahom práva na právnu pomoc

garantovaného je možnosť každého na základe

vlastnej úvahy zvoliť si zástupcu v konaní pred súdom, vyjmúc prípady obligatórneho

zastúpenia. Je totiž výsostným (slobodným) právom účastníka rozhodnúť koho ustanoví

za svojho zástupcu v konaní pred súdom. Možnosť tejto voľby (úvahy) zákon neobmedzuje

ani iným spôsobom nevymedzuje; jej kritériá sú autonómnou vecou účastníka konania.

Na uvedenom závere nič nemení ani inštitút právnej substitúcie (§ 16 ods. 3 zákona

č. o advokácii), pretože tento má dispozitívny charakter a nie je povinnosťou

uloženou účastníkovi konania ani jeho advokátovi.

Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dospel k záveru, že žalovanému bola odňatá

možnosť pred súdom konať v konaní pred súdom prvého stupňa tým, že vo veci prebehlo

pojednávanie bez účasti žalovaného a jeho právnej zástupkyne i keď k uvedenému postupu

neboli splnené zákonné podmienky v zmysle , čím súd neumožnil

žalovanému zúčastniť sa vykonania dokazovania a vyjadriť sa ku všetkým vykonaným

dôkazom. Uvedenému zodpovedá podľa názoru dovolacieho súdu povinnosť súdu umožniť

účastníkovi konania, aby sa vyjadril ku každému dôkazu, ktorý súd vykonal a ktorý môže

obsahovať zistenia významné pre rozhodnutie súdu (). K dôkazom vykonaným

bez účasti žalovaného, na ktorý súd prvého stupňa pri rozhodovaní prihliadal (viď str. 2

odsek 4 rozsudku), bol aj listinný dôkaz – spis Katastrálneho úradu v Ž., Správy Katastra K.

sp.zn. V X..

Zásadu priamosti a ústnosti vykonávania dôkazov ako jednu zo základných zásad

občianskeho súdneho konania zaručuje nielen (), ale aj dohovor (

ods. 1). V širšom chápaní je totiž táto zásada súčasťou práva účastníkov na spravodlivé

prejednanie veci týkajúcej sa ich občianskych práv a záväzkov a zároveň špecifickým

vyjadrením zásady kontradiktórnosti sporového konania. O takéto vymedzenie práv účastníka

konania sa opiera aj judikatúra ESĽP, ktorý opakovane vyslovil, že súčasťou koncepcie

spravodlivého súdneho konania je zásada kontradiktórnosti, v súlade s ktorou musia mať

účastníci nielen právo navrhnúť všetky dôkazy, ktoré považujú za nevyhnutné na preukázanie

svojich tvrdení, ale aj právo byť oboznámený a vyjadriť sa ku všetkým dôkazom

a predloženým vyjadreniam s cieľom ovplyvniť rozhodnutie súdu (viď rozsudky ESĽP

vo veciach Niderróst – Huber v. Švajčiarsko, 1997 – I, s. 108, Mantovanelli v. Francúzsko,

1997 – II, s. 436, Krčmár v. Česká republika r. 3. marca 2000 a pod.).

Jednou zo súčastí koncepcie spravodlivého súdneho konania, je tiež princíp rovnosti

zbraní, ktorý okrem iného vyžaduje, aby každý účastník mal primeranú možnosť predložiť

svoje návrhy za podmienok, ktoré nie sú podstatne nevýhodnejšie než podmienky, za ktorých

touto možnosťou disponuje druhý účastník (viď rozsudky ESĽP Ankerl v. Švajšiarsko,

1996 – V, s. 1567, Helle v. Fínsko, 1997 – VIII, s. 2928 a pod.).

V tejto súvislosti je potrebné uviesť aj to, že hoci výsluch účastníka je iba jedným

z dôkazných prostriedkov a nevykonanie dôkazu výsluchom účastníka konania nie je samo

osebe vadou konania v zmysle , v spojení s inými okolnosťami takouto

vadou konania môže byť. Ak sa totiž žalovaný domáhal svojho práva byť v konaní vypočutý

s tým, že svoj výsluch podmieňoval prítomnosťou žalobkyne, bolo povinnosťou súdu poučiť

ho za akých podmienok môže výpoveď odoprieť ( až 3 v spojení s

ods. 3 ). Zo spisu nevyplýva, aby súd prvého stupňa žalovaného ako účastníka konania

poučil o jeho práve odoprieť výpoveď (za postačujúce nemožno považovať vyjadrenie

žalovaného zaznamenané v zápisnici súdu z 2. apríla 2009 ......“poučeniu som porozumel,

k veci sa nechcem vyjadrovať bez prítomnosti navrhovateľky“... – č.l. 75 spisu), preto je

potrebné vychádzať z toho, že žalovaný doposiaľ zákonným spôsobom neodoprel vypovedať,

preto, ak ho súd považoval za potrebné vypočuť a k jeho vypočutiu nedošlo v dôsledku

absencie riadneho (zákonného) poučenia, je potrebné vychádzať z toho, že žalovanému svedčí

právo byť v konaní vypočutý (aj vzhľadom na to, že ide o vec, v ktorej sa rozhoduje o užívaní

spoločnej nehnuteľnosti a zatiaľ neexistujú dôvody, ktoré by jeho právo vylučovali), čo mu

postupom súdu prvého stupňa ale ani odvolacieho súdu nebolo umožnené. Vychádzajúc

z uvedeného dovolací súd vzhliadol v postupe súdu prvého stupňa nesprávnosť, v dôsledku

ktorej bola účastníkovi konania odňatá možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/

, na ktorú nesprávnosť neprihliadal ani odvolací súd a tento nedostatok nenapravil.

Žalovaný namieta, že súdy v prejednávanej veci popreli zásadu rovnosti účastníkov

konania. Zásada rovnosti strán v procese sa prejavuje vytváraním rovnakých procesných

podmienok a rovnakého procesného postavenia subjektov, o ktorých právach a povinnostiach

rozhoduje občianskoprávny súd (, ). Pod rovnakým postavením

účastníkov možno rozumieť iba také procesné postavenie, ktoré zabezpečí spravodlivý

proces. Požiadavka spravodlivého procesu v sebe obsahuje zásadu zaručujúcu pre každú

stranu v procese mať rovnakú možnosť obhajovať svoje záujmy a zároveň vylučujúcu mať

možnosť podstatnej výhody voči protistrane. Obsah práva rovnosti ako jedného z určujúcich

ústavnoprávnych princípov občianskeho súdneho procesu spočíva teda v tom, že všetci

účastníci občianskeho súdneho konania (osobitne sporového konania), ako aj iného civilného

procesu majú rovnaké procesné práva a povinnosti, ktoré uplatňujú a plnia za rovnakých

procesných podmienok bez zvýhodnenia alebo diskriminácie niektorej z procesných strán.

Nerozhoduje procesné postavenie alebo procesná pozícia účastníka, nie je podstatné ani to,

ktorý z účastníkov sa stane žalobcom a ktorý z účastníkov je žalovaný ().

Rovnosť účastníkov v občianskom súdnom konaní bližšie charakterizuje , v zmysle

ktorého účastníci majú v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný

zabezpečiť im rovnaké možnosti na uplatnenie ich práv. Táto zásada sa premieta aj v ďalších

ustanoveniach , predovšetkým v ustanoveniach upravujúcich

vedenie konania a priebeh dokazovania. Podľa právneho názoru dovolacieho súdu obsah spisu

(viď bod 2/ odôvodnenia vyššie) svedčí o tom, že predmetná námietka žalovaného bola

opodstatnená. Z toho, ako ju dovolateľ naformuloval, možno vyvodiť, že k názoru o porušení

rovnosti strán dospel na základe nerovnakého prístupu súdu k obsahu procesných práv

účastníkov konania, ak vykonal dokazovanie bez jeho priamej účasti a možnosti vyjadriť sa

k týmto dôkazom a preto podľa žalovaného súdy svojím postupom pripísali vyšší stupeň

preukaznosti a presvedčivosti tvrdeniam i dôkazom svedčiacim v prospech žalobkyne.

3. Dovolateľ súdom nižších stupňov ďalej vytýka, že nevykonali všetky ním navrhnuté

dôkazy a že vykonané dôkazy nesprávne vyhodnotili. Pokiaľ ide o námietku nevykonania

všetkých navrhovaných dôkazov, je súdna prax jednotná v názore, že ak súd niektorý dôkaz

nevykoná, môže to viesť prípadne k nesprávnym skutkovým zisteniam a v konečnom

dôsledku aj k vecne nesprávnemu rozhodnutiu, nie však k odňatiu možnosti konať pred

súdom v zmysle ustanovenia (viď R 37/1993, R 125/1999 a R 6/2000).

Treba zdôrazniť, že k procesným právam účastníka nepatrí, ako sa dovolateľ mylne

domnieva, aby bol súdom vykonaný každý ním navrhnutý dôkaz. Rozhodovanie o tom, ktoré

z navrhnutých dôkazov budú vykonané, patrí vždy výlučne súdu, a nie účastníkovi konania

( ods. l , ). Ak súd rozhodne, že navrhnuté dôkazy nevykoná

(napr. preto, že sú pre vec nevýznamné alebo nadbytočné), nemôže to byť považované

za postup odnímajúci účastníkovi konania možnosť konať pred súdom. K uvedenej námietke

žalovaného treba dodať, že súd neodníme účastníkovi možnosť pred ním konať ani tým, že

(prípadne) nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov; jeho rozhodnutie môže byť

síce z tohto dôvodu vecne nesprávne, ale to ešte samo osebe nevedie k zmätočnosti

rozhodnutia a nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle Pokiaľ

dovolateľ namieta, že súdy pri rozhodovaní vychádzali z neúplných skutkových zistení, ide

po stránke obsahovej o námietku, že v konaní došlo k tzv. inej (než v

vymenovanej) procesnej vade majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci; takáto

dovolateľom tvrdená vada (i keby k nej v konaní došlo) by bola síce relevantným dovolacím

dôvodom ( ), sama osebe by ale nezakladala prípustnosť dovolania

v zmysle

K námietke dovolateľa, že napadnutý rozsudok odvolacieho súdu spočíva

na nesprávnom právnom posúdení veci ( ), je potrebné uviesť, že

právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne

závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym

posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu

aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce

aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych

skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Súd ale právnym posúdením veci

neodníma účastníkovi konania možnosť uplatnenia jeho procesných práv v zmysle § 237

písm. f/ (viď uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky

pod č. 43/2003 a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 1/2003). Právne posúdenie veci súdmi nižších

stupňov je Najvyšším súdom Slovenskej republiky považované za relevantný dovolací dôvod,

ktorým možno odôvodniť procesne prípustné dovolanie (viď ),

zároveň je ale zhodne zastavaný názor, že (ani prípadné) nesprávne právne posúdenie veci

súdmi nižších stupňov nie je procesnou vadou konania v zmysle , lebo

(ani prípadným) nesprávnym právnym posúdením veci súd účastníkovi konania

neznemožňuje realizáciu žiadneho jeho procesného oprávnenia (viď napríklad rozhodnutia

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. , sp. zn. ,

sp. zn. a sp. zn. ). I keby teda tvrdenia dovolateľa o založení

rozhodnutia na nesprávnom právnom posúdení otázky, že predmetný byt patrí

do bezpodielového spoluvlastníctva manželov, či o nesprávnej aplikácii alebo výklade

hmotnoprávnych noriem použitých súdmi boli prípadne aj opodstatnené, dovolateľom

vytýkané okolnosti by mali za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku,

nezakladali by ale prípustnosť dovolania v zmysle ustanovenia Z vyššie

uvedených dôvodov (pod bodom 3/ odôvodnenia) dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky

k záveru, že v prejednávanej veci je dovolanie žalovaného podľa Občianskeho súdneho

poriadku procesne neprípustné. So zreteľom na to, pritom, riadiac sa právnou úpravou

dovolacieho konania, nemohol sa zaoberať vecnou správnosťou napadnutého rozsudku

odvolacieho súdu.

Najvyšší súd Slovenskej republiky vzhľadom na zistenú vadu konania v zmysle § 237

písm. f/ (pod bodom 2/ odôvodnenia) rozsudky súdov oboch nižších stupňov zrušil

a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie ( ), pretože rozhodnutia vydané

v konaní postihnutom tak závažnou procesnou vadou nemôžu byť považované za správne.

V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného a dovolacieho konania

( ).

P o u č e n i e: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 4. mája 2010

JUDr. Vladimír Magura, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia : Adriána Borovská