Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 5 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (10)db0/435453.5e110c.pdf
PDF · 174.48 KB
No categories available
5OboE/42/2013
Najvyšší súd 5 Oboer 66/2013
Slovenskej republiky 5 OboE 42/2013
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného: P., s. r. o., P., IČO:
X., zastúpený: F. P., s. r. o., G., IČO: X., proti povinnému: J. J., nar. X., P., o vymoženie
511,19 EUR s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Dolný Kubín pod sp. zn.
5Er 837/2003, o odvolaní a dovolaní oprávneného proti uzneseniu Krajského súdu v Žiline
z 18. decembra 2012, č. k. 2CoE 68/2012-78, takto
rozhodol:
I. Konanie o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Krajského súdu v Žiline
z 18. decembra 2012, č. k. 2CoE 68/2012-78, v časti týkajúcej sa zamietnutia návrhu
na prerušenie konania, sa z a s t a v u j e .
II. Návrh oprávneného na prerušenie dovolacieho konania sa z a m i e t a .
III. Dovolanie oprávneného sa o d m i e t a .
IV. Povinnému sa náhrada trov odvolacieho a dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e :
Súdny exekútor požiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na vymoženie
15 400,-- Sk s príslušenstvom v zmysle ust. § 44 Zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych
exekútoroch a exekučnej činnosti (exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov
(ďalej len „Exekučný poriadok“) na základe notárskej zápisnice spísanej 21. júna 2003
notárom JUDr. O. Ď. pod č. N 1191/2003, NZ 50736/2003 (ďalej len „notárska zápisnica“).
Okresný súd Dolný Kubín uvedenej žiadosti vyhovel a súdneho exekútora poveril vykonaním
exekúcie.
Okresný súd Dolný Kubín uznesením z 31. októbra 2011, č. k. 5Er 837/2003-40
exekúciu vyhlásil za neprípustnú a exekúciu zastavil. Oprávneného zaviazal zaplatiť súdnemu
exekútorovi JUDr. M. K. náhradu trov exekúcie vo výške 393,44 EUR.
V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že súd preskúmal exekučný titul z hľadiska
materiálnej a formálnej vykonateľnosti a zistil, že notárka zápisnica má všetky formálne
náležitosti v zmysle § 42 ods. 2 Exekučného poriadku. Z materiálnej stránky súd skúmal, či
notárska zápisnica má splnené hmotnoprávne predpoklady exekučného titulu a skúmal jej
prípadný rozpor s právom, rozpor s dobrými mravmi. Poukázal na § 41 ods. 2 Exekučného
poriadku a § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka a uviedol, že v danom prípade povinný
na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, t. j. aby v jeho mene uznal jeho
záväzok z úveru a vyjadril súhlas s vykonateľnosťou tejto notárskej zápisnice ako exekučného
titulu splnomocnil advokáta Mgr. T. K., a to tak, že uvedené plnomocenstvo bolo vopred
predtlačené na zmluve o úvere s vopred určeným advokátom. Súd mal preukázané, že
plnomocenstvo bolo spísané priamo v zmluve o úvere bez ďalšej prezentácie prípadného
zmluvného vzťahu uzavretého medzi advokátom a povinným. V konaní tak nebolo
preukázané, že dohoda o plnomocenstve bola platne uzavretá. Nemožno konštatovať, že
dlžník podpísaním zmluvy o úvere skutočne aj mienil uzavrieť zmluvu o plnomocenstve
s advokátom Mgr. T. K., ktorého vybral a určil oprávnený. Povinný nemal možnosť prejaviť
slobodnú vôľu pri výbere advokáta, ktorý hájil výlučne len jeho záujmy. Ak by takáto dohoda
aj existovala, skutočnosť, že Mgr. T. K. zastupoval oprávneného vo väčšine exekučných
konaní na Okresnom súde Dolný Kubín, by sa takáto dohoda o plnomocenstve priečila
dobrým mravom, pretože nie je možné, aby advokát nestranne zastupoval v tomto exekučnom
konaní povinného, a súčasne aj oprávneného. V danom prípade povinný v zmluve o úvere
vystupuje ako spotrebiteľ. Zo zmluvy o úvere je zrejmé, že povinný obsah dohody
o plnomocentsve nemohol žiadnym spôsobom ovplyvniť. Týmto spôsobom vznikla značná
nerovnováha v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech povinného. Povinný
teda nemal žiadnu možnosť zvoliť si pre uvedený úkon vlastného zástupcu. Keďže ide
o neprijateľnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve, udelená plná moc je neplatná. O náhrade
trov exekúcie rozhodol podľa § 203 ods. 1 Exekučného poriadku a na ich náhradu zaviazal
oprávneného, nakoľko zavinil zastavenie exekúcie.
Na odvolanie oprávneného a súdneho exekútora Krajský súd v Žiline, ako súd
odvolací, napadnutým uznesením uznesenie súdu prvého stupňa vo výroku, ktorým bola
exekúcia vyhlásená za neprípustnú a zastavená, potvrdil a vo výroku o trovách exekúcie zrušil
a vec vrátil na ďalšie konanie. Návrh oprávneného na prerušenie konania zamietol.
V odôvodnení svojho rozhodnutia sa odvolací súd vo výroku o vyhlásené exekúcie
za neprípustnú a zastavení exekúcie stotožnil s odôvodnením uznesenia súdu prvého stupňa
v zmysle § 219 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O. s. p.“), na ktoré
poukázal. Ďalej dodal, že poverenie súdneho exekútora nie je súdnym rozhodnutím, nie je
spôsobilé vykonať účinky právoplatného rozhodnutia o konkrétnej otázke a vytvoriť
do budúcna prekážku veci rozhodnutej. Z § 58 ods. 1 Exekučného poriadku vyplýva
pre exekučný súd povinnosť v ktoromkoľvek štádiu exekúcie z úradnej povinnosti zisťovať,
či sú dané dôvody jej zastavenia podľa § 57 ods. 1, 2 Exekučného poriadku. Okresný súd
neprekročil svoju právomoc, keď posudzoval súvislosti udelenia plnomocentsva povinným
pre Mgr. K.. Jedným zo základných predpokladov materiálnej vykonateľnosti notárskej
zápisnice ako exekučného titulu je súhlas povinného s obsahom zápisnice a s jej
vykonateľnosťou. Odvolací súd považoval za vecne správny záver súdu prvého stupňa
o neakceptovateľnej kolízii záujmov Mgr. K. pri zastupovaní povinného v procese spísania
notárskej zápisnice. V danej veci je nepochybné, že pri spísaní zápisnice bol Mgr. K.
v kontakte výlučne s oprávneným. Táto skutočnosť vylučuje platnosť takéhoto právneho
úkonu. Takýmto dojednaním sa obchádzajú kogentné ustanovenia, týkajúce sa zákazu
zastupovania dvoch strán, ktorých záujmy kolidujú (§ 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka
v spojení s § 18 ods. 1 a § 21 písm. a/ zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii) a jednak dlžník
sa v podstate vopred vzdáva svojich práv. Odvolací súd nepovažoval notársku zápisnicu ako
exekučný titul za súladný so zákonom. K návrhu oprávneného na prerušenie konania podľa §
109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. uviedol, že konanie o predbežnej otázke podľa čl. 267 Zmluvy
o fungovaní EÚ má povahu osobitného nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom
Súdny dvor EÚ má právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv EÚ,
o platnosti a výklade aktov inštitúcií, orgánov, úradov alebo agentúr EÚ, výklade štatútov
orgánov zriadených aktom Rady ES. Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej
otázke, týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva, je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho
dvora EÚ predovšetkým skutočnosť, či otázka komunitárneho práva, týkajúca sa platnosti
alebo výkladu úniového práva, je pre riešenie daného prípadu relevantná. Zmyslom riešenia
predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii súdu
členskej krajiny, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva. Odvolací súd teda
vôbec nedospel k záveru, že by v prejednávanom prípade existovala potreba obrátiť sa
s predbežnou otázkou výkladu úniového práva na Súdny dvor EÚ.
Proti napadnutému uzneseniu odvolacieho súdu podal oprávnený odvolanie v časti,
ktorou odvolací súd zamietol jeho návrh na prerušenie konania podľa ustanovenia § 109 ods.
1 písm. c/ O. s. p. a článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ. Svoje odvolanie odôvodnil
predovšetkým tým, že súd mu svojím postupom odňal možnosť konať pred súdom podľa
§ 205 ods. 2 písm. a/ a § 221 ods. 1 písm. d/ O. s. p., že rozhodnutie vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia podľa § 205 ods. 2 písm. f/ O. s. p., keď súd nesprávne interpretoval
a aplikoval ustanovenia § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. a článok 267 Zmluvy o fungovaní EÚ
v spojení s ustanovením § 36 ods. 5 Exekučného poriadku. Zdôraznil tiež, že napadnuté
rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatok odôvodnenia, a že v ňom bol nesprávne
poučený o nemožnosti napadnúť odvolaním výrok o zamietnutí návrhu na prerušenie konania.
Za týchto okolností je napadnuté rozhodnutie svojvoľné, arbitrárne, porušujúce jeho ústavné
právo vyplývajúce z článku 6 ods. 1 Ústavy SR, ako aj z článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd. Navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie
v označenom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu na ďalšie konanie.
Proti napadnutému uzneseniu odvolacieho súdu podal oprávnený dovolanie, ktoré
doplnil podaním zo 16. júla 2013 s označením „Doplnenie dovolania o právnu argumentáciu –
porušenie práva EÚ a interpretácie práva EÚ Súdnym dvorom EÚ“. Svoje dovolanie
odôvodnil ustanovením § 241 ods. 2 písm. a/ O. s. p. a § 237 písm. a/ O. s. p., že súd rozhodol
nad rámec zverenej právomoci, pretože súdy oboch stupňov nesprávne interpretovali § 58
ods. 1 Exekučného poriadku a § 45 ods. 1 a 2 Zákon č. 244/2002 Z. z.; ustanovením § 237
písm. d/ O. s. p., že v tej istej veci sa už právoplatne rozhodlo, pretože vykonateľnosť
rozhodcovského rozsudku už bola právoplatne posúdená tým, že exekučný súd poveril
súdneho exekútora vykonaním exekúcie, ustanovením § 237 písm. f/ O. s. p., že súd mu
svojím postupom odňal možnosť konať pred súdom tým, že súdy s oprávneným
nekomunikovali o jeho právnych a skutkových návrhoch, nevzali na zreteľ jeho námietky
proti prejednaniu veci, konali bez nariadenia pojednávania a dokazovania, neumožnili
účastníkom konania viesť kontradiktórne konanie a nerešpektovali jeho právo, aby jeho
právna vec bola „vnútroštátnym súdom rozhodovaná na základe správneho a adekvátneho
právneho základu, súčasťou ktorého je po vstupe Slovenskej republiky do EÚ aj výklad práva
EÚ“, ustanovením § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p., že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá
mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, najmä súd nedostatočne zistil skutkový stav,
pretože nevykonal náležite dokazovanie, ust. § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p., že rozhodnutie
súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, keď súdy nesprávne
aplikovali a interpretovali § 44 ods. 2, § 58 ods. 1 Exekučného poriadku, § 53 ods. 1
Občianskeho zákonníka, § 23a ods. 2 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa a tiež
ustanovenia Smernice Rady 93/13/EHS. Navrhol, aby dovolací súd napadnuté uznesenie
odvolacieho súdu a uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa
na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil náhradu trov dovolacieho konania a navrhol, aby
dovolací súd rozhodol o odložení vykonateľnosti napadnutého uznesenia. Taktiež navrhol,
aby dovolací súd konanie prerušil podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. a Súdnemu dvoru
Európskej únie na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložil prejudiciálne
otázky, ktoré bližšie v dovolaní špecifikoval.
Povinný sa k odvolaniu dovolaniu oprávneného nevyjadril.
I. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) najskôr skúmal, či sú
dané procesné predpoklady, za splnenia ktorých môže konať o odvolaní oprávneného proti
napadnutému uzneseniu Krajského súdu v Žiline v časti o zamietnutí návrhu na prerušenie
konania.
Oprávnený v procesnom postavení, v ktorom sa nachádza v preskúmavanej veci, bol
už účastníkom konania vo viacerých iných, skutkovo a právne obdobných konaniach
pred najvyšším súdom, v ktorých – tak, ako aj v tomto prípade – podal odvolanie proti
rozhodnutiu krajského súdu; najvyšší súd konanie o jeho odvolaniach v týchto veciach
zastavil (viď napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu zo 14. marca sp. zn. 3 Cdo 28/2013 a sp.
zn. 3 Cdo 24/2013, ako aj z 25. marca 2013 sp. zn. 3 Co 7/2013) s tým, že odvolaním možno
napadnúť len rozhodnutie súdu prvého stupňa (rozhodnutie krajského súdu, ktorým bol
v odvolacom konaní zamietnutý návrh na prerušenie konania, a ktorým bolo potvrdené
odvolaním napadnuté rozhodnutie, nie je rozhodnutím krajského súdu ako súdu prvého
stupňa, ale je rozhodnutím odvolacieho súdu) a najvyšší súd na rozhodnutie o odvolaní
smerujúcom proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nie je funkčne príslušný (§ 9 ods. 1 a 2
O. s. p. a § 10 ods. 1 a 2 O. s. p.). Najvyšší súd na uvedené rozhodnutia v podrobnostiach
poukazuje s tým, že aj v preskúmavanej veci sa stotožňuje s právnymi závermi v nich
vyjadrenými.
Vzhľadom na to, že funkčná príslušnosť najvyššieho súdu na prejednanie odvolania
oprávneného nie je daná, najvyšší súd konanie o odvolaní zastavil (§ 103 a § 104 ods. 1
O. s. p.).
II. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení, že dovolanie proti
napadnutému uzneseniu odvolacieho súdu podal včas oprávnený zastúpený v súlade s § 241
ods. 1 veta druhá O. s. p., skúmal najskôr, či je dôvodný jeho návrh na prerušenie dovolacieho
konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.
K podobnému návrhu oprávneného na prerušenie dovolacieho konania sa už najvyšší
súd vyjadril vo viacerých iných skutkovo a právne obdobných právnych veciach, v ktorých
ten istý oprávnený vystupoval v procesnom postavení dovolateľa. Ako príklad najvyšší súd
uvádza rozhodnutia sp. zn. 5 Cdo 370/2012 z 15. mája 2013 a sp. zn. 6 Cdo 350/2012
z 15. mája 2013, na ktoré v podrobnostiach poukazuje s tým, že s právnymi závermi v nich
vyjadrenými sa stotožňuje aj v preskúmavanej veci, pre účely ktorej najvyšší súd dodáva, že
Súdny dvor EÚ má právomoc vydať rozhodnutie o prejudiciálnych otázkach, ktoré sa týkajú:
a) výkladu zmlúv; b) platnosti a výkladu aktov inštitúcii, orgánov alebo úradov alebo agentúr
Európskej únie. Pokiaľ ale procesný postup súdov vo veci, v ktorej sa navrhuje prerušenie
konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p., má podklad v aplikácii vnútroštátneho práva, nie
je žiadny dôvod pre prerušenie konania.
Vzhľadom na uvedené najvyšší súd návrh na prerušenie konania ako nedôvodný
zamietol.
III. V ďalšom dovolací súd bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a
ods. 3 O. s. p.) skúmal, či oprávneným podané dovolanie smeruje proti rozhodnutiu,
proti ktorému ho zákon pripúšťa.
Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým možno napadnúť právoplatné
rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.).
V prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu. Uznesenia
odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú uvedené v § 239 ods. 1 a 2 O. s. p.
Napadnuté uznesenie ale nevykazuje znaky žiadneho z nich. Vzhľadom na uvedené,
prípustnosť dovolania nie je v zmysle § 239 ods. 1 a 2 O. s. p. proti napadnutému uzneseniu
daná.
Prípustnosť podaného dovolania by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len
ak v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O. s. p.
Oprávnený procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/, e/ a g/ O. s. p. netvrdil
a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť dovolania preto
z týchto ustanovení nevyplýva.
K obsahovo rovnakým námietkam oprávneného, z ktorých vyvodzuje prípustnosť
a opodstatnenosť dovolania podaného v preskúmavanej veci, sa už najvyšší súd vyjadril
vo viacerých iných skutkovo a právne obdobných právnych veciach, v ktorých ten istý
oprávnený vystupoval v procesnom postavení dovolateľa. Ako príklad uvádza najvyšší súd
rozhodnutia sp. zn. 5 Cdo 370/2012 z 15. mája 2013, sp. zn. 6 Cdo 350/2012 z 15. mája 2013,
sp. zn. 5 Oboer 47/2013 z 21. októbra 2013 a sp. zn. 5 Oboer 29/2013 z 19. septembra 2013
a konštatuje, že právne závery, ku ktorým dospel v týchto rozhodnutiach, sú plne
opodstatnené aj v preskúmavanej veci.
V uvedených rozhodnutiach najvyšší súd konštatoval, že:
Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu (§ 237 písm. a/ O. s. p.) je
daná, iba ak súd rozhodol vo veci, o ktorej nemal rozhodnúť; rozhodovanie súdov
v exekučných veciach ale vyplýva priamo zo zákona (viď napríklad § 29, § 38 ods. 3 a § 44
ods. 1 Exekučného poriadku).
Vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, nie je rozhodnutím vo veci samej, a preto
nezakladá prekážku právoplatne rozhodnutej veci v zmysle v § 237 písm. d/ O. s. p. (viď aj
rozhodnutie najvyššieho súdu z 1. februára 2012 sp. zn. 5 Cdo 205/2011 a tiež Ústavného
súdu Slovenskej republiky z 13. júna 2012 sp. zn. III. ÚS 254/2012).
Exekúciu možno vykonať aj na podklade notárskej zápisnice, ktorá má náležitosti
uvedené v § 41 ods. 2 písm. c/ Exekučného poriadku; ak tieto náležitosti nemá, nejde
o vykonateľný exekučný titul. Ak je za exekučný titul označená notárska zápisnica, je
exekučný súd povinný skúmať, či na jej podklade možno vykonať exekúciu (porovnaj
obdobne R 58/1997). Pokiaľ notárska zápisnica nie je vykonateľný exekučný titul, je exekúcia
neprípustná, čo je dôvod na zastavenie exekučného konania (I. ÚS 151/2011
a I. ÚS 155/2011). Najdôležitejšou náležitosťou notárskej zápisnice ako exekučného titulu je
súhlas povinnej osoby s vykonateľnosťou notárskej zápisnice. Ak niekto ako zástupca vysloví
za povinnú osobu takýto súhlas napriek tomu, že nie je oprávnený za ňu konať, nejde o súhlas
povinnej osoby. Zastupovať iného nemôže ten, záujmy ktorého sú v rozpore so záujmami
zastúpeného (§ 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka) – o taký prípad ide tiež vtedy, keď určitý
nebankový subjekt má vopred vytypovaného „zástupcu“ druhej zmluvnej strany, následné
úkony ktorého sledujú nie záujmy ním zastupovanej zmluvnej strany, ale záujmy
nebankového subjektu. Dohoda o zastúpení je v tomto prípade neplatná (§ 39 Občianskeho
zákonníka), preto je absolútne neplatný aj Mgr. T. K. udelený „súhlas“
s vykonateľnosťou notárskej zápisnice, v dôsledku čoho chýba podstatná náležitosť jej
materiálnej vykonateľnosti (§ 41 ods. 2 písm. c/ Exekučného poriadku).
Ak sa exekúcia navrhuje na podklade notárskej zápisnice, ktorá nemá náležitosti
vykonateľného exekučného titulu (§ 41 ods. 2 písm. c/ Exekučného poriadku), ide o dôvod,
so zreteľom na ktorý treba žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie zamietnuť (prípadne, ak táto okolnosť vyjde najavo až po poverení súdneho
exekútora, exekučné konanie zastaviť).
Nejde o vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p., ak súd oboznamovanie
s obsahom listín, ktoré je zamerané na posúdenie, či k návrhu na vykonanie pripojený
exekučný titul, je formálne aj materiálne vykonateľný, nevykonal na pojednávaní
a za prítomnosti oprávneného a povinného; obdobne – teda aj bez nariadenia pojednávania,
vykonania dokazovania a osobnej účasti oprávneného – môže exekučný súd dospieť k tomuto
záveru aj pri riešení identickej otázky (vykonateľnosti exekučného titulu) v neskorších
štádiách exekučného konania.
Uvedené právne závery dovolací súd zastáva aj v preskúmavanej veci. Námietka
oprávneného, že súdy oboch stupňov nevytýčili vo veci ústne pojednávanie, aj keď podľa
zákona tak boli povinné urobiť, nie je dôvodná. Tak, ako správne poznamenal oprávnený,
zákonom č. 230/2012 Z. z. účinným od 9. augusta 2012 bol novelizovaný Exekučný poriadok,
ktorý ust. § 57 Exekučného poriadku doplnil o ods. 5, v zmysle ktorého súd nariadi
pojednávanie, ak rozhoduje podľa § 57 ods. 1 písm. g/ a k/. Oprávnený namietal, že súd
prvého stupňa v danom prípade vyhlásil exekúciu za neprípustnú, a následne ju zastavil, preto
mal postupovať podľa uvedeného ustanovenia. Tvrdenie oprávneného však nie je dôvodné.
Súd prvého stupňa nemohol postupovať podľa uvedeného ustanovenia, pretože v danom
prípade exekúciu zastavil uznesením z 31. októbra 2011 a uvedené ustanovenie nadobudlo
účinnosť až 9. augusta 2012. Odvolací súd v danom prípade postupoval v súlade s ust. § 214
ods. 2 O. s. p. a o odvolaní oprávneného rozhodol bez nariadenia pojednávania. V danej veci
nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie v zmysle § 214 ods. 1 O. s. p.
a rovnako nebol splnený ani jeden z ostatných dvoch dôvodov (§ 214 ods. 1 písm. b/ a c/
O. s. p.), pre ktoré predseda senátu odvolacieho súdu musí vždy nariadiť pojednávanie.
Z uvedeného vyplýva, že nariadenie pojednávania bolo na úvahe odvolacieho súdu. Rovnako
dovolací súd nevzhliadol dôvody, pre ktoré by bolo potrebné nariadiť pojednávanie, či už
pred súdom prvého stupňa alebo pred odvolacím súdom.
V tejto súvislosti dovolací súd považuje za potrebné uviesť, že v štádiu, pri ktorom súd
skúma, či žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrh na vykonanie
exekúcie alebo exekučný titul nie sú v rozpore so zákonom (§ 44 ods. 2 Exekučného
poriadku), sa vychádza z tvrdení oprávneného uvedených v návrhu na vykonanie exekúcie
a z exekučného titulu. V tomto štádiu súd nevykonáva dokazovanie (§ 122 až § 124 O. s. p.),
postačujúce je, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami
vyplývajúcimi zo spisu, vrátane do neho založených listín. Vzhľadom na to oboznamovanie
sa s obsahom listín za účelom posúdenia predpokladov na zastavenie exekúcie nemusí
vykonávať na pojednávaní za prítomnosti oprávneného a povinného.
Na podporu uvedených záverov dovolací súd uvádza, že Ústavný súd Slovenskej
republiky v uznesení sp.zn. II. ÚS 160/2013 považoval vyššie uvedenú argumentáciu
za primeranú odpoveď k námietke oprávneného, že preskúmanie a vyhodnotenie obsahu listín
(dokazovanie) v exekučnom konaní bolo vykonané bez jeho účasti, napriek tomu, že v konaní
malo byť nariadené pojednávanie a že mu bolo odopreté právo vyjadriť sa k vykonávaným
dôkazom. Ústavný súd porovnal na účely overenia slovenského prekladu rozsudku Súdneho
dvora EÚ vo veci C-137/08 viaceré jeho jazykové verzie a dospel k výkladu, že všetky
zhodne potvrdzujú záväzok súdu ex offo nariadiť „vyšetrovanie“ (a nie „dokazovanie“)
za účelom zistenia, či súdna doložka tvorí súčasť spotrebiteľskej zmluvy, podliehajúcej
smernici Rady 93/13 EHS. V zmysle uvedeného výkladu ústavný súd konštatoval, že
vnútroštátny súd je povinný „vyšetrovaním“ ex offo zisťovať skutkový stav na účely
efektívnej ochrany spotrebiteľa podľa úniového práva a takýmto postupom nedochádza
k porušeniu práv oprávneného na verejné prejednanie veci a vyjadrenie sa k vykonaným
dôkazom.
Dovolací súd sa stotožnil s názorom, že v danom prípade notárska zápisnica –
z dôvodov vysvetlených už súdmi nižších stupňov – nie je vykonateľný exekučný titul.
Rovnako nie je dôvodná námietka oprávneného, týkajúca sa nedostatočného
odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutí súdov oboch stupňov. Súd prvého stupňa
v odôvodení svojho rozhodnutia zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody rozhodnutia.
Rovnako odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia zrozumiteľným spôsobom uviedol
dôvody, pre ktoré rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil (aj s poukazom na obsah
a dôvodnosť odvolania oprávneného). Ich rozhodnutia nemožno považovať za svojvoľné,
zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože súdy sa pri výklade a aplikácii
zákonných predpisov neodchýlili od znenia príslušných ustanovení a nepopreli ich účel
a význam.
V súvislosti s námietkou oprávneného, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá má
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci treba uviesť, že táto vada je relevantným
dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.), avšak (na rozdiel od vád taxatívne
vymenovaných v § 237 O. s. p.) nezakladá (súčasne) aj prípustnosť dovolania. To isté platí aj
o námietke oprávneného, ktorou namieta nesprávne právne posúdenie veci (§ 241 ods. 2 písm.
c/ O. s. p.).
Vzhľadom na uvedené možno zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania
nemožno vyvodiť z ustanovenia § 239 O. s. p. a iné vady konania v zmysle § 237 O. s. p.
neboli dovolacím súdom zistené.
Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie oprávneného odmietol podľa § 218
ods. 1 písm. c/ v spojení s § 243b ods. 5 O. s. p., ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu,
proti ktorému nie je tento opravný prostriedok prípustný.
IV. Právo na náhradu trov odvolacieho konania vzniklo povinnému v zmysle 243b
ods. 5 O. s. p. v spojení s § 224 ods. 1 O. s. p. a § 146 ods. 2 O. s. p., nakoľko oprávnený
zavinil, že sa odvolacie konanie muselo zastaviť, a preto mu vznikla povinnosť nahradiť trovy
tohto konania. V dovolacom konaní vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho konania
úspešnému povinnému zmysle § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 224 ods. 1 O. s. p. a § 142
ods. 1 O. s. p., t. j. podľa úspechu účastníkov v dovolacom konaní. Najvyšší súd Slovenskej
republiky však žiadne trovy odvolacieho a dovolacieho konania povinnému nepriznal
z dôvodu, že nepodal návrh na ich priznanie.
Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
pomerom hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 12. februára 2014
JUDr. Anna Marková, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Hana Segečová