Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
7d9/435571.9838cf.pdf
PDF · 175.06 KB
No categories available
5OboE/23/2013
Najvyšší súd 5Oboer 124/2013
Slovenskej republiky 5OboE 23/2013
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného: P., s. r. o., P., IČO:
X., zastúpený: F. P., s. r. o., G., IČO: X., proti povinnému: A. S., nar. X., S., zastúpená
opatrovníčkou Janou Chlpošovou, súdnou tajomníčkou Okresného súdu Veľký Krtíš,
o vymoženie 485,96 EUR s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Veľký Krtíš pod sp.
zn. 5Er 23922007, o odvolaní a dovolaní oprávneného proti uzneseniu Krajského súdu
v Banskej Bystrici z 8. januára 2013, č. k. 13CoE 290/2012-77, takto
rozhodol:
I. Konanie o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove
zo 8. januára 2013, č. k. 13CoE 290/2012-77, v časti týkajúcej sa zamietnutia návrhu
na prerušenie konania, sa z a s t a v u j e .
II. Návrh oprávneného na prerušenie dovolacieho konania sa z a m i e t a .
III. Dovolanie oprávneného sa o d m i e t a .
IV. Povinnej sa náhrada trov odvolacieho a dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e :
Súdny exekútor požiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na vymoženie
14 640,-- Sk s príslušenstvom v zmysle ust. § 44 Zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych
exekútoroch a exekučnej činnosti (exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov
(ďalej len „Exekučný poriadok“) na základe rozhodcovského rozsudku Stáleho
rozhodcovského súdu z 10. mája 2007, sp. zn. SR 2524/07, zriadeného zriaďovateľom S., a.
s., K., IČO: X. (ďalej len „rozhodcovský rozsudok“). Okresný súd Veľký Krtíš uvedenej
žiadosti vyhovel a súdneho exekútora poveril vykonaním exekúcie.
Okresný súd Veľký Krtíš uznesením z 25. júna 2012, č. k. 5Er 2392/2007-36 exekúciu
vyhlásil za neprípustnú, exekúciu zastavil a oprávneného zaviazal nahradiť súdnemu
exekútorovi trovy exekúcie vo výške 15,94 EUR.
V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že oprávnený uzavrel s povinnou zmluvu
o úvere, súčasťou ktorej boli aj všeobecné podmienky, ktoré v bode 17 obsahovali
rozhodcovskú doložku. Zmluvu o úvere uzavretú medzi účastníkmi konania súd posúdil ako
spotrebiteľskú zmluvu v zmysle § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Súd dospel k záveru, že
predmetná zmluva obsahuje neprijateľnú podmienku, ktorou je rozhodcovská doložka.
Rozhodcovská doložka znevýhodňuje spotrebiteľa, nebola medzi povinnou a oprávneným
osobitne dojednaná, keďže sa nachádza v predtlačených Všeobecných podmienkach
poskytnutia úveru k zmluve o úvere. Povinná ako spotrebiteľ mohla zmluvu o úvere spolu
so Všeobecnými podmienkami poskytnutia úveru prijať, alebo zmluvu ako takú neuzavrieť.
Uviedol, že takáto neprijateľná podmienka je neplatná. Na takúto neplatnú rozhodcovskú
doložku sa hľadí, akoby vôbec nebola uzavretá, a preto v danom prípade neexistuje dohoda
medzi stranami zmluvy o úvere, ktorá by zakladala právomoc rozhodcovského súdu. Keďže
rozhodcovský rozsudok, na podklade ktorého sa uskutočňuje exekučné konanie, nebol vydaný
subjektom na to oprávneným, nie je formálne vykonateľný a súd ho nepovažuje za spôsobilý
exekučný titul, na základe ktorého možno viesť exekúciu. Súd uložil uhradiť trovy exekúcie
oprávnenému, pretože zavinil, že sa exekúcia musela zastaviť (§ 203 ods. 1 Exekučného
poriadku).
Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, napadnutým uznesením návrh
oprávneného na prerušenie konania zamietol a na odvolanie oprávneného uznesenie súdu
prvého stupňa potvrdil.
K návrhu oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ Občianskeho
súdneho poriadku (ďalej len „O. s. p.“) uviedol, že exekučné konanie je možné prerušiť, iba
ak to výslovne ustanovuje právny predpis. Dôvodom je skutočnosť, že účel, ktorý sa
v základnom konaní sleduje prerušením konania, je možné v exekučnom konaní dosiahnuť
odkladom exekúcie podľa § 56 Exekučného poriadku. Úlohou Súdneho dvora EÚ v rámci
prejudiciálneho konania v zmysle čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ je poskytnúť výklad práva
a nie uplatňovať právo na skutkový stav v konaní vo veci samej, čo je úlohou vnútroštátneho
súdu. Poukázal na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci C-283/81 a uviedol, že nepovažuje
v danom prípade oprávneným predložené prejudiciálne otázky za právne relevantné
vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, preto nie je dôvod na ich predloženie Súdnemu dvoru
EÚ. Odvolací súd zaujal názor, že medzi oprávneným a povinnou bola uzavretá
spotrebiteľská zmluva. K námietke oprávneného, že rozhodcovský rozsudok nie je možné
preskúmať, uviedol, že súd je nielen v štádiu exekučného konania, v ktorom posudzuje
splnenie zákonom stanovených procesných predpokladov, za ktorých súd poverí súdneho
exekútora vykonaním exekúcie, ale počas celého exekučného konania oprávnený, a zároveň
povinný riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe platne uzavretej
rozhodcovskej zmluvy. Poukázal aj na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 3Cdo 146/2011, 3Cdo 122/2011 a na uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn.
I. ÚS 456/2011. Uviedol, že uvedený postup exekučného súdu nebol posudzovaním vecnej
správnosti rozsudku rozhodcovského súdu, exekučný súd iba skúmal, či oprávneným
predložený rozsudok je vykonateľný exekučný titul, a teda či ho vydal rozhodcovský súd
s právomocou prejednať daný spor. Súd je oprávnený, a zároveň povinný riešiť otázku, či
rozhodcovské konanie prebehlo na základe platne uzavretej rozhodcovskej zmluvy a či
rozhodnutie, ktoré má predstavovať exekučný titul, bolo vydané orgánom, ktorý má na to
právomoc. Ani predošlé vydanie poverenia na vykonanie exekúcie nie je prekážkou res
iudicata, pretože poverenie pre súdneho exekútora nemá charakter súdneho rozhodnutia. Ďalej
uviedol, že v exekučnom konaní sa dokazovanie na objasnenie skutkového stavu vo veci
nevykonáva, ale sa len overuje existencia exekučného titulu. Dospel k záveru, že
rozhodcovská doložka začlenená do rámca podmienok štandardnej zmluvy spôsobuje hrubý
nepomer v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (§ 53 ods. 1
Občianskeho zákonníka). Rozhodcovská doložka sa nijako neodlišuje od ostatného textu
všeobecných podmienok a podpis spotrebiteľa sa nenachádza za všeobecnými podmienkami,
vrátane rozhodcovskej doložky, ale na prvej strane zmluvy o úvere. Povinná mohla zmluvu
ako celok prijať, vrátane podmienok úveru a rozhodcovskej doložky, alebo ju mohla ako
celok odmietnuť. Uviedol, že rozhodcovská doložka predstavuje neprijateľnú zmluvnú
podmienku, ktorá je od počiatku neplatná. Pokiaľ bola právomoc rozhodcovského súdu
založená na absolútne neplatnom zmluvnom dojednaní, je nesporné, že rozhodcovský
rozsudok ako celok bol vydaný v rozpore so zákonom a nemôže byť spôsobilým exekučným
titulom, na základe ktorého by oprávnenému voči povinnej vznikol nárok, ktorého by sa
mohol v rámci exekúcie domáhať.
Proti uzneseniu odvolacieho súdu podal oprávnený odvolanie v časti, ktorou odvolací
súd zamietol jeho návrh na prerušenie konania podľa ustanovenia § 109 ods. 1 písm. c/
O. s. p. a článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ. Svoje odvolanie odôvodnil predovšetkým tým,
že súd mu svojím postupom odňal možnosť konať pred súdom podľa 205 ods. 2 písm. a/
a § 221 ods. 1 písm. d/ O. s. p., že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
podľa § 205 ods. 2 písm. f/ O. s. p., keď súd nesprávne interpretoval a aplikoval ustanovenia
§ 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. a článok 267 Zmluvy o fungovaní EÚ v spojení s ustanovením
§ 36 ods. 5 Exekučného poriadku. Zdôraznil tiež, že napadnuté rozhodnutie je
nepreskúmateľné pre nedostatok odôvodnenia, a že v ňom bol nesprávne poučený
o nemožnosti napadnúť odvolaním výrok o zamietnutí návrhu na prerušenie konania.
Za týchto okolností je napadnuté rozhodnutie svojvoľné, arbitrárne, porušujúce jeho ústavné
právo, vyplývajúce z článku 6 ods. 1 Ústavy SR, ako aj z článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd. Navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie
v označenom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu na ďalšie konanie.
Proti uzneseniu odvolacieho súdu podal oprávnený aj dovolanie. Svoje dovolanie
odôvodnil ustanovením § 241 ods. 2 písm. a/ O. s. p. a § 237 písm. a/ O. s. p., že súd rozhodol
nad rámec zverenej právomoci, pretože súdy oboch stupňov nesprávne interpretovali § 44
ods. 2 Exekučného poriadku a § 45 ods. 1 a 2 Zákon č. 244/2002 Z. z.; ustanovením § 237
písm. d/ O. s. p., že v tej istej veci sa už právoplatne rozhodlo, pretože vykonateľnosť
rozhodcovského rozsudku už bola právoplatne posúdená tým, že exekučný súd poveril
súdneho exekútora vykonaním exekúcie, ustanovením § 237 písm. e/ O. s. p., že sa nepodal
návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, ustanovením § 237 písm. f/
O. s. p., že súd svojím postupom odňal možnosť konať pred súdom tým, že súdy
s oprávneným nekomunikovali o jeho právnych a skutkových návrhoch, nevzali na zreteľ jeho
námietky proti prejednaniu veci, konali bez nariadenia pojednávania a dokazovania
a nerešpektovali jeho právo, aby jeho právna vec bola „vnútroštátnym súdom rozhodovaná
na základe správneho a adekvátneho právneho základu, súčasťou ktorého je po vstupe
Slovenskej republiky do EÚ aj výklad práva EÚ“, ustanovením § 241 ods. 2 písm. b) O.s.p.,
že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
najmä súd nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležite dokazovanie, ust.
§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p., že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci, keď súdy nesprávne aplikovali a interpretovali § 44 ods. 2
Exekučného poriadku, § 45 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z. z., § 53 ods. 4 Občianskeho
zákonníka a tiež Smernice Rady 93/13/EHS. Navrhol, aby dovolací súd napadnuté uznesenie
odvolacieho súdu a uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na
ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil náhradu trov dovolacieho konania a navrhol, aby dovolací
súd rozhodol o odložení vykonateľnosti napadnutého uznesenia. Taktiež navrhol, aby
dovolací súd konanie prerušil podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. a Súdnemu dvoru Európskej
únie na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložil prejudiciálne otázky,
ktoré bližšie v dovolaní špecifikoval.
Povinná sa k odvolaniu a dovolaniu oprávneného nevyjadrila.
I. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) najskôr skúmal, či sú
dané procesné predpoklady, za splnenia ktorých môže konať o odvolaní oprávneného proti
napadnutému uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici v časti o zamietnutí návrhu
na prerušenie konania.
Oprávnený v procesnom postavení, v ktorom sa nachádza v preskúmavanej veci, bol
už účastníkom konania vo viacerých iných, skutkovo a právne obdobných konaniach
pred najvyšším súdom, v ktorých – tak, ako aj v tomto prípade – podal odvolanie proti
rozhodnutiu krajského súdu; najvyšší súd konanie o jeho odvolaniach v týchto veciach
zastavil (viď napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu zo 14. marca sp. zn. 3 Cdo 28/2013 a sp.
zn. 3 Cdo 24/2013, ako aj z 25. marca 2013 sp. zn. 3 Co 7/2013) s tým, že odvolaním možno
napadnúť len rozhodnutie súdu prvého stupňa (rozhodnutie krajského súdu, ktorým bol
v odvolacom konaní zamietnutý návrh na prerušenie konania, a ktorým bolo potvrdené
odvolaním napadnuté rozhodnutie, nie je rozhodnutím krajského súdu ako súdu prvého
stupňa, ale je rozhodnutím odvolacieho súdu) a najvyšší súd na rozhodnutie o odvolaní
smerujúcom proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nie je funkčne príslušný (§ 9 ods. 1 a 2
O. s. p. a § 10 ods. 1 a 2 O. s. p.). Najvyšší súd na uvedené rozhodnutia v podrobnostiach
poukazuje s tým, že aj v preskúmavanej veci sa stotožňuje s právnymi závermi v nich
vyjadrenými.
Vzhľadom na to, že funkčná príslušnosť najvyššieho súdu na prejednanie odvolania
oprávneného nie je daná, najvyšší súd konanie o odvolaní zastavil (§ 103 a 104 ods. 1
O. s. p.).
II. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení, že dovolanie proti
napadnutému uzneseniu odvolacieho súdu podal včas oprávnený zastúpený v súlade s § 241
ods. 1 veta druhá O. s. p., skúmal najskôr, či je dôvodný jeho návrh na prerušenie dovolacieho
konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.
K podobnému návrhu oprávneného na prerušenie dovolacieho konania sa už najvyšší
súd vyjadril vo viacerých iných skutkovo a právne obdobných právnych veciach, v ktorých
ten istý oprávnený vystupoval v procesnom postavení dovolateľa. Ako príklad najvyšší súd
uvádza rozhodnutia sp. zn. 5 Cdo 370/2012 z 15. mája 2013 a sp. zn. 6 Cdo 350/2012
z 15. mája 2013, na ktoré v podrobnostiach poukazuje s tým, že s právnymi závermi v nich
vyjadrenými sa stotožňuje aj v preskúmavanej veci, pre účely ktorej najvyšší súd dodáva, že
Súdny dvor EÚ má právomoc vydať rozhodnutie o prejudiciálnych otázkach, ktoré sa týkajú:
a) výkladu zmlúv; b) platnosti a výkladu aktov inštitúcii, orgánov alebo úradov alebo agentúr
Európskej únie. Pokiaľ ale procesný postup súdov vo veci, v ktorej sa navrhuje prerušenie
konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p., má podklad v aplikácii vnútroštátneho práva, nie
je žiadny dôvod pre prerušenie konania.
Vzhľadom na uvedené najvyšší súd návrh oprávneného na prerušenie konania ako
nedôvodný zamietol.
III. V ďalšom dovolací súd bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a
ods. 3 O. s. p.) skúmal, či oprávneným podané dovolanie smeruje proti rozhodnutiu,
proti ktorému ho zákon pripúšťa.
Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým možno napadnúť právoplatné
rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.).
V prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu. Uznesenia
odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú uvedené v § 239 ods. 1 a 2 O. s. p.
Napadnuté uznesenie ale nevykazuje znaky žiadneho z nich. Vzhľadom na uvedené,
prípustnosť dovolania nie je v zmysle § 239 ods. 1 a 2 O. s. p. proti napadnutému uzneseniu
daná.
Prípustnosť podaného dovolania by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len
ak v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O. s. p.
Oprávnený procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/ a g/ O. s. p. netvrdil
a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť dovolania preto
z týchto ustanovení nevyplýva.
K obsahovo rovnakým námietkam oprávneného, z ktorých vyvodzuje prípustnosť
a opodstatnenosť dovolania podaného v preskúmavanej veci, sa už najvyšší súd vyjadril
vo viacerých iných skutkovo a právne obdobných právnych veciach, v ktorých ten istý
oprávnený vystupoval v procesnom postavení dovolateľa. Ako príklad uvádza najvyšší súd
rozhodnutia z 3. júla 2013 sp. zn. 3 Cdo 58/2013, 14. mája 2013 sp. zn. 3 ECdo 46/2013,
3 Co 44/2013, 3. júla 2013 sp. zn. 3 ECdo 76/2013, 3. júla 2013 sp. zn. 3 Cdo 34/2013,
6. augusta 2013 sp. zn. 3 Cdo 2/2013 a 6. augusta 2013 sp. zn. 3 Cdo 45/2013, a konštatuje,
že právne závery, ku ktorým dospel v týchto rozhodnutiach, sú plne opodstatnené
aj v preskúmavanej veci.
V uvedených rozhodnutiach najvyšší súd konštatoval, že:
Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu (§ 237 písm. a/ O. s. p.) je
daná, iba ak súd rozhodol vo veci, o ktorej nemal rozhodnúť; rozhodovanie súdov
v exekučných veciach ale vyplýva priamo zo zákona (viď napríklad § 29, § 38 ods. 3 a § 44
ods. 1 Exekučného poriadku).
Vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, nie je rozhodnutím vo veci samej, a preto
nezakladá prekážku právoplatne rozhodnutej veci v zmysle v § 237 písm. d/ O. s. p. (viď aj
rozhodnutie najvyššieho súdu z 1. februára 2012 sp. zn. 5 Cdo 205/2011 a tiež Ústavného
súdu Slovenskej republiky z 13. júna 2012 sp. zn. III. ÚS 254/2012).
Ustanovenie § 237 písm. e/ O. s. p. dopadá iba na prípady, kedy súd prejednal
a meritórne rozhodol vec, hoci nebola splnená jedna z procesných podmienok konania – nebol
podaný (žiadny) návrh na začatie konania vo veci, ktorá nemôže začať bez návrhu; v danom
prípade ale bol podaný návrh na vykonanie exekúcie.
Nejde o vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p., ak súd pri skúmaní,
či je exekučný titul vykonateľný (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), vychádza z tvrdení
oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu a nevykonáva
dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú v ustanoveniach § 122 až § 124
O. s. p.), lebo je postačujúce, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené
okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu.
Nejde o vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p., ak súd oboznamovanie
s obsahom listín, ktoré je zamerané na posúdenie, či k návrhu na vykonanie pripojený
exekučný titul je formálne aj materiálne vykonateľný, nevykonal na pojednávaní
a za prítomnosti oprávneného a povinného; obdobne – teda aj bez nariadenia pojednávania,
vykonania dokazovania a osobnej účasti oprávneného – môže exekučný súd dospieť k tomuto
záveru aj pri riešení identickej otázky (vykonateľnosti exekučného titulu) v neskorších
štádiách exekučného konania.
Ak sa exekúcia navrhuje na podklade rozhodnutia takého rozhodcovského súdu, ktorý
nemal právomoc vydať ho, zastavením exekúcie sa neodopiera právo na výkon rozhodnutia
a neznemožňuje oprávnenému možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O. s. p.); pokiaľ
v určitej veci nedošlo k uzavretiu (platnej) rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať
rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok (R 46/2012).
Uvedené právne závery dovolací súd zastáva aj v preskúmavanej veci. Námietka
oprávneného, že súdy oboch stupňov nevytýčili vo veci ústne pojednávanie, aj keď podľa
zákona tak boli povinné urobiť, nie je dôvodná. Tak, ako správne poznamenal oprávnený,
zákonom č. 230/2012 Z. z., účinným od 9. augusta 2012, bol novelizovaný Exekučný
poriadok, ktorý ust. § 57 Exekučného poriadku doplnil o ods. 5, v zmysle ktorého súd nariadi
pojednávanie, ak rozhoduje podľa § 57 ods. 1 písm. g/ a k/. Oprávnený namietal, že súd
prvého stupňa v danom prípade vyhlásil exekúciu za neprípustnú, a následne ju zastavil, preto
mal postupovať podľa uvedeného ustanovenia. Tvrdenie oprávneného však nie je dôvodné.
Súd prvého stupňa nemohol postupovať podľa uvedeného ustanovenia, pretože v danom
prípade exekúciu zastavil uznesením z 25. júna 2012 a uvedené ustanovenie nadobudlo
účinnosť až 9. augusta 2012. Odvolací súd v danom prípade postupoval v súlade s ust. § 214
ods. 2 O. s. p. a o odvolaní oprávneného rozhodol bez nariadenia pojednávania. V danej veci
nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie v zmysle § 214 ods. 1 O. s. p.
a rovnako nebol splnený ani jeden z ostatných dvoch dôvodov (§ 214 ods. 1 písm. b/ a c/
O. s. p.), pre ktoré predseda senátu odvolacieho súdu musí vždy nariadiť pojednávanie.
Z uvedeného vyplýva, že nariadenie pojednávania bolo na úvahe odvolacieho súdu. Rovnako
dovolací súd nevzhliadol dôvody, pre ktoré by bolo potrebné nariadiť pojednávanie, či už
pred súdom prvého stupňa alebo pred odvolacím súdom. V tejto súvislosti dovolací súd
považuje za potrebné uviesť, že v štádiu, pri ktorom súd skúma, či žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrh na vykonanie exekúcie alebo exekučný titul nie
sú v rozpore so zákonom (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), sa vychádza z tvrdení
oprávneného uvedených v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu. V tomto
štádiu súd nevykonáva dokazovanie (§ 122 až § 124 O. s. p.), postačujúce je, ak sú
rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu, vrátane
do neho založených listín. Vzhľadom na to oboznamovanie sa obsahom listín za účelom
posúdenia predpokladov na zastavenie exekúcie nemusí vykonávať na pojednávaní
za prítomnosti oprávneného a povinného.
Dovolací súd sa stotožnil s názorom, že v danom prípade uzavretá rozhodcovská
doložka – z dôvodov vysvetlených už súdmi nižších stupňov – je neprijateľná podmienka
spotrebiteľskej zmluvy (§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka), čo zakladá jej neplatnosť.
Neplatná rozhodcovská doložka nemohla založiť právomoc rozhodcovského súdu vydať
označený rozhodcovský rozsudok, ktorý vzhľadom na to nie je vykonateľný exekučný titul.
K námietke oprávneného, že slovenský preklad čl. 3 ods. 3 bod 1. písm. q/ Smernice
nie je správny, dovolací súd uvádza, že až do nadobudnutia účinnosti nariadenia Rady č.
216/2013 zo 7. marca 2013 o elektronickom uverejňovaní Úradného vestníka Európskej únie
je právne záväznou jeho písomná podoba, ktorej vyhotovenia v slovenskom jazyku
zabezpečuje Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky (§ 3 zákona č. 416/2004 Z. z.
o úradnom vestníku Európskej únie).
Rovnako nie je dôvodná námietka oprávneného, týkajúca sa nedostatočného
odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutí súdov oboch stupňov. Súd prvého stupňa
v odôvodení svojho rozhodnutia zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody rozhodnutia.
Rovnako odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia zrozumiteľným spôsobom uviedol
dôvody, pre ktoré rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil (aj s poukazom na obsah
a dôvodnosť odvolania oprávneného). Ich rozhodnutia nemožno považovať za svojvoľné,
zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože súdy sa pri výklade a aplikácii
zákonných predpisov neodchýlili od znenia príslušných ustanovení a nepopreli ich účel
a význam.
V súvislosti s námietkou oprávneného, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá má
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci treba uviesť, že táto vada je relevantným
dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.), avšak (na rozdiel od vád taxatívne
vymenovaných v § 237 O. s. p.) nezakladá (súčasne) aj prípustnosť dovolania. To isté platí aj
o námietke oprávneného, ktorou namieta nesprávne právne posúdenie veci (§ 241 ods. 2 písm.
c/ O. s. p.).
Vzhľadom na uvedené možno zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania
nemožno vyvodiť z ustanovenia § 239 O. s. p. a vady konania v zmysle § 237 O. s. p. neboli
dovolacím súdom zistené.
Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie oprávneného odmietol podľa § 218
ods. 1 písm. c/ v spojení s § 243b ods. 5 O. s. p., ako dovolanie, smerujúce proti rozhodnutiu,
proti ktorému nie je tento opravný prostriedok prípustný.
IV. Právo na náhradu trov odvolacieho konania vzniklo povinnej v zmysle 243b ods. 5
O. s. p. v spojení s § 224 ods. 1 O. s. p. a § 146 ods. 2 O. s. p., nakoľko oprávnený zavinil, že
sa odvolacie konanie muselo zastaviť, a preto mu vznikla povinnosť nahradiť trovy tohto
konania. V dovolacom konaní vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho konania úspešnej
povinnej zmysle § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 224 ods. 1 O. s. p. a § 142 ods. 1 O. s. p.,
t. j. podľa úspechu účastníkov v dovolacom konaní. Najvyšší súd však žiadne trovy
odvolacieho a dovolacieho konania povinnej nepriznal z dôvodu, že nepodala návrh na ich
priznanie.
Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
pomerom hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 20. marca 2014
JUDr. Anna Marková, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Hana Segečová