Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 18 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (23)f38/435565.168d50.pdf
PDF · 174.38 KB
No categories available
5OboE/16/2014
Najvyšší súd 5 Oboer 113/2013
Slovenskej republiky 5 OboE 16/2014
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného: P., s. r. o., P., IČO:
X., zastúpený: F. P., s. r. o., G., IČO: X., proti povinnej: M. G., V., o vymoženie 219,07 EUR
s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Humenné pod sp. zn. 7Er 196/2004, o odvolaní
a dovolaní oprávneného proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove z 27. septembra 2012, č. k.
15CoE 6/2012-69, takto
rozhodol:
I. Konanie o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove
z 27. septembra 2012, č. k. 15CoE 6/2012-69 v časti, týkajúcej sa zamietnutia návrhu
na prerušenie konania, sa z a s t a v u j e .
II. Návrh oprávneného na prerušenie dovolacieho konania sa z a m i e t a .
III. Dovolanie oprávneného sa o d m i e t a .
IV. Povinnej sa náhrada trov odvolacieho a dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e :
Súdny exekútor požiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na vymoženie
6 600,-- Sk s príslušenstvom v zmysle ust. § 44 Zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych
exekútoroch a exekučnej činnosti (exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov
(ďalej len „Exekučný poriadok“) na základe notárskej zápisnice spísanej 3. apríla 2004
notárkou JUDr. J. K. pod č. N 416/2004, NZ 29097/2004 (ďalej len „notárska zápisnica“).
Okresný súd Humenné uvedenej žiadosti vyhovel a súdneho exekútora poveril vykonaním
exekúcie.
Okresný súd Humenné uznesením zo 6. marca 2012, č. k. 7Er 196/2004-43 exekúciu
vyhlásil za neprípustnú a exekúciu zastavil. Oprávneného zaviazal nahradiť súdnej exekútorke
JUDr. L. Ž. trovy exekúcii vo výške 47,52 EUR. Súdnemu exekútorovi JUDr. R. K. náhradu
trov exekúcie nepriznal.
V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že zistil, že oprávnený a povinná uzatvorili
17. decembra 2003 Zmluvu o úvere, súčasťou ktorej bolo aj splnomocnenie, ktorým povinná
splnomocnila advokáta Mgr. T. K. na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, aby
v jej mene uznal záväzok z úveru tak, aby sa notárska zápisnica stala vykonateľným titulom
pre súdny výkon rozhodnutia. Súd poukázal na rozpor záujmov povinnej a splnomocneného
zástupcu Mgr. T. K.. Pri uzatváraní zmluvy o úvere povinná nemala možnosť voľby výberu
zástupcu, pretože ako zmluva bola použitá predtlač, ktorá obsahovala meno uvedeného
splnomocnenca. Ak bola už dopredu určitá osoba predurčená, že bude konať za povinnú,
spochybňuje to základný predpoklad pri slobodnom rozhodovaní o udelení plnej moci, a to,
že splnomocnenec bude jednoznačne hájiť záujmy povinnej. Súd dospel k záveru, že uznanie
dlhu, ako aj súhlas s vykonateľnosťou notárskej zápisnice sú právne úkony, ktoré osoba
konajúca na základe plnej moci v mene povinnej urobila v rozpore s jej záujmami. Tie svojím
účelom odporovali zákonu, a preto sú v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka absolútne
neplatné. Uviedol, že notárska zápisnica nezodpovedá požiadavkám, ktoré na notársku
zápisnicu kladie § 41 ods. 2 písm. c/ Exekučného poriadku. Taktiež dohoda o plnomocenstve,
ktorá bola uzatvorená medzi povinnou a Mgr. T. K. je podľa § 31 Občianskeho zákonníka
absolútne neplatná. Notárska zápisnica ako exekučný titul je v rozpore so zákonom, nie je
materiálne vykonateľná a na základe nej nie sú splnené zákonné podmienky na vedenie
exekúcie.
Krajský súd v Prešove, ako súd odvolací, napadnutým uznesením návrh oprávneného
na prerušenie konania zamietol a na odvolanie oprávneného uznesenie súdu prvého stupňa
potvrdil. Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.
V odôvodnení svojho rozhodnutia k návrhu oprávneného na prerušenie konania podľa
§ 109 ods. 1 písm. c/ Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O. s. p.“) poukázal
na rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-243/08: „Vnútroštátnemu súdu prislúcha určiť, či
zmluvná podmienka, ako je tá, ktorá je predmetom sporu vo veci samej, spĺňa kritéria
požadované na to, aby ju bolo možné kvalifikovať v zmysle článku 3 ods. 1 smernice 93/13
ako nekalú.“ Tiež rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-237/02. Odvolací súd si osvojil
náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia súdu prvého stupňa, na ktoré v plnom
rozsahu odkázal. Na zdôraznenie správnosti uviedol, že udelené plnomocenstvo nie je možné
označiť za platný právny úkon, a preto splnomocnený advokát nemohol pred notárom platne
vyhlásiť uznanie záväzku z úverovej zmluvy a súhlasiť s vykonateľnosťou notárskej zápisnice
v mene povinnej, a to pre rozpor záujmov splnomocneného zástupcu a zastúpeného v zmysle
§ 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Povinná si nemohla splnomocneného zástupcu vybrať
na základe svoje vôle, pretože bol určený priamo v zmluve o úvere. Právny úkon urobený
zástupcom nespĺňajúcim podmienky upravené v § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka je
v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka absolútne neplatný. Notárska zápisnica nespĺňa
podmienky materiálne vykonateľného exekučného titulu, pretože bola spísaná na základe
absolútne neplatného právneho úkonu. V tejto súvislosti poukázal na uznesenie Ústavného
súdu SR z 12. mája 2011, č. k. US 183/2011-16.
Proti uzneseniu odvolacieho súdu podal oprávnený odvolanie v časti, ktorou odvolací
súd zamietol jeho návrh na prerušenie konania podľa ustanovenia § 109 ods. 1 písm. c/
O. s. p. a článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ. Svoje odvolanie odôvodnil predovšetkým tým,
že súd mu svojím postupom odňal možnosť konať pred súdom podľa § 205 ods. 2 písm. a/
a § 221 ods. 1 písm. d/ O. s. p., že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
podľa § 205 ods. 2 písm. f/ O. s. p., keď súd nesprávne interpretoval a aplikoval ustanovenia
§ 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. a článok 267 Zmluvy o fungovaní EÚ v spojení s ustanovením
§ 36 ods. 5 Exekučného poriadku. Zdôraznil tiež, že napadnuté rozhodnutie je
nepreskúmateľné pre nedostatok odôvodnenia, a že v ňom bol nesprávne poučený
o nemožnosti napadnúť odvolaním výrok o zamietnutí návrhu na prerušenie konania.
Za týchto okolností je napadnuté rozhodnutie svojvoľné, arbitrárne, porušujúce jeho ústavné
právo vyplývajúce z článku 6 ods. 1 Ústavy SR, ako aj z článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd. Navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie
v označenom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu na ďalšie konanie.
Proti uzneseniu odvolacieho súdu podal oprávnený dovolanie, ktoré doplnil podaním
zo 16. júla 2013 s označením „Doplnenie dovolania o právnu argumentáciu – porušenie práva
EÚ a interpretácie práva EÚ Súdnym dvorom EÚ“. Svoje dovolanie odôvodnil ustanovením
§ 241 ods. 2 písm. a/ O. s. p. a § 237 písm. a/ O. s. p., že súd rozhodol nad rámec zverenej
právomoci, pretože súdy oboch stupňov nesprávne interpretovali § 58 ods. 1 Exekučného
poriadku a § 45 ods. 1 a 2 Zákon č. 244/2002 Z. z.; ustanovením § 237 písm. d/ O. s. p., že
v tej istej veci sa už právoplatne rozhodlo, pretože vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku
už bola právoplatne posúdená tým, že exekučný súd poveril súdneho exekútora vykonaním
exekúcie, ustanovením § 237 písm. f/ O. s. p., že súd mu svojím postupom odňal možnosť
konať pred súdom tým, že súdy s oprávneným nekomunikovali o jeho právnych a skutkových
návrhoch, nevzali na zreteľ jeho námietky proti prejednaniu veci, konali bez nariadenia
pojednávania a dokazovania, neumožnili účastníkom konania viesť kontradiktórne konanie
a nerešpektovali jeho právo, aby jeho právna vec bola „vnútroštátnym súdom rozhodovaná
na základe správneho a adekvátneho právneho základu, súčasťou ktorého je po vstupe
Slovenskej republiky do EÚ aj výklad práva EÚ“, ustanovením § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.,
že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
najmä súd nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležite dokazovanie,
ustanovením § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p., že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci, keď súdy nesprávne aplikovali a interpretovali § 44
ods. 2, § 58 ods. 1 Exekučného poriadku, § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 23a ods. 2
Zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa a tiež ustanovenia Smernice Rady 93/13/EHS.
Navrhol, aby dovolací súd napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a uznesenie súdu prvého
stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil náhradu
trov dovolacieho konania a navrhol, aby dovolací súd rozhodol o odložení vykonateľnosti
napadnutého uznesenia. Taktiež navrhol, aby dovolací súd konanie prerušil podľa § 109 ods.
1 písm. c/ O. s. p. a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní
Európskej únie predložil prejudiciálne otázky, ktoré bližšie v dovolaní špecifikoval.
Povinná sa k odvolaniu a dovolaniu oprávneného nevyjadrila.
I. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) najskôr skúmal, či sú
dané procesné predpoklady, za splnenia ktorých môže konať o odvolaní oprávneného proti
napadnutému uzneseniu Krajského súdu v Prešove v časti o zamietnutí návrhu na prerušenie
konania.
Oprávnený v procesnom postavení, v ktorom sa nachádza v preskúmavanej veci, bol
už účastníkom konania vo viacerých iných, skutkovo a právne obdobných konaniach
pred najvyšším súdom, v ktorých – tak, ako aj v tomto prípade – podal odvolanie proti
rozhodnutiu krajského súdu; najvyšší súd konanie o jeho odvolaniach v týchto veciach
zastavil (viď napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu zo 14. marca sp. zn. 3 Cdo 28/2013 a sp.
zn. 3 Cdo 24/2013, ako aj z 25. marca 2013 sp. zn. 3 Co 7/2013) s tým, že odvolaním možno
napadnúť len rozhodnutie súdu prvého stupňa (rozhodnutie krajského súdu, ktorým bol
v odvolacom konaní zamietnutý návrh na prerušenie konania, a ktorým bolo potvrdené
odvolaním napadnuté rozhodnutie, nie je rozhodnutím krajského súdu ako súdu prvého
stupňa, ale je rozhodnutím odvolacieho súdu) a najvyšší súd na rozhodnutie o odvolaní
smerujúcom proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nie je funkčne príslušný (§ 9 ods. 1 a 2
O. s. p. a § 10 ods. 1 a 2 O. s. p.). Najvyšší súd na uvedené rozhodnutia v podrobnostiach
poukazuje s tým, že aj v preskúmavanej veci sa stotožňuje s právnymi závermi v nich
vyjadrenými.
Vzhľadom na to, že funkčná príslušnosť najvyššieho súdu na prejednanie odvolania
oprávneného nie je daná, najvyšší súd konanie o odvolaní zastavil (§ 103 a § 104 ods. 1
O. s. p.).
II. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení, že dovolanie proti
napadnutému uzneseniu odvolacieho súdu podal včas oprávnený, zastúpený v súlade s § 241
ods. 1 veta druhá O. s. p., skúmal najskôr, či je dôvodný jeho návrh na prerušenie dovolacieho
konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.
K podobnému návrhu oprávneného na prerušenie dovolacieho konania sa už najvyšší
súd vyjadril vo viacerých iných skutkovo a právne obdobných právnych veciach, v ktorých
ten istý oprávnený vystupoval v procesnom postavení dovolateľa. Ako príklad najvyšší súd
uvádza rozhodnutia sp. zn. 5 Cdo 370/2012 z 15. mája 2013 a sp. zn. 6 Cdo 350/2012
z 15. mája 2013, na ktoré v podrobnostiach poukazuje s tým, že s právnymi závermi v nich
vyjadrenými sa stotožňuje aj v preskúmavanej veci, pre účely ktorej najvyšší súd dodáva, že
Súdny dvor EÚ má právomoc vydať rozhodnutie o prejudiciálnych otázkach, ktoré sa týkajú:
a) výkladu zmlúv; b) platnosti a výkladu aktov inštitúcii, orgánov alebo úradov alebo agentúr
Európskej únie. Pokiaľ ale procesný postup súdov vo veci, v ktorej sa navrhuje prerušenie
konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p., má podklad v aplikácii vnútroštátneho práva, nie
je žiadny dôvod pre prerušenie konania.
Vzhľadom na uvedené najvyšší súd návrh na prerušenie konania ako nedôvodný
zamietol.
III. V ďalšom dovolací súd bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a
ods. 3 O. s. p.) skúmal, či oprávneným podané dovolanie smeruje proti rozhodnutiu,
proti ktorému ho zákon pripúšťa.
Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým možno napadnúť právoplatné
rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.).
V prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu. Uznesenia
odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú uvedené v § 239 ods. 1 a 2 O. s. p.
Napadnuté uznesenie ale nevykazuje znaky žiadneho z nich. Vzhľadom na uvedené,
prípustnosť dovolania nie je v zmysle § 239 ods. 1 a 2 O. s. p. proti napadnutému uzneseniu
daná.
Prípustnosť podaného dovolania by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len
ak v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O. s. p.
Oprávnený procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/, e/ a g/ O. s. p. netvrdil
a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť dovolania preto
z týchto ustanovení nevyplýva.
K obsahovo rovnakým námietkam oprávneného, z ktorých vyvodzuje prípustnosť
a opodstatnenosť dovolania podaného v preskúmavanej veci, sa už najvyšší súd vyjadril
vo viacerých iných skutkovo a právne obdobných právnych veciach, v ktorých ten istý
oprávnený vystupoval v procesnom postavení dovolateľa. Ako príklad uvádza najvyšší súd
rozhodnutia sp. zn. 5 Cdo 370/2012 z 15. mája 2013, sp. zn. 6 Cdo 350/2012 z 15. mája 2013,
sp. zn. 5 Oboer 47/2013 z 21. októbra 2013 a sp. zn. 5 Oboer 29/2013 z 19. septembra 2013
a konštatuje, že právne závery, ku ktorým dospel v týchto rozhodnutiach, sú plne
opodstatnené aj v preskúmavanej veci.
V uvedených rozhodnutiach najvyšší súd konštatoval, že:
Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu (§ 237 písm. a/ O. s. p.) je
daná, iba ak súd rozhodol vo veci, o ktorej nemal rozhodnúť; rozhodovanie súdov
v exekučných veciach ale vyplýva priamo zo zákona (viď napríklad § 29, § 38 ods. 3 a § 44
ods. 1 Exekučného poriadku).
Vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, nie je rozhodnutím vo veci samej, a preto
nezakladá prekážku právoplatne rozhodnutej veci v zmysle v § 237 písm. d/ O. s. p. (viď aj
rozhodnutie najvyššieho súdu z 1. februára 2012 sp. zn. 5 Cdo 205/2011 a tiež Ústavného
súdu Slovenskej republiky z 13. júna 2012 sp. zn. III. ÚS 254/2012).
Exekúciu možno vykonať aj na podklade notárskej zápisnice, ktorá má náležitosti
uvedené v § 41 ods. 2 písm. c/ Exekučného poriadku; ak tieto náležitosti nemá, nejde
o vykonateľný exekučný titul. Ak je za exekučný titul označená notárska zápisnica, je
exekučný súd povinný skúmať, či na jej podklade možno vykonať exekúciu (porovnaj
obdobne R 58/1997). Pokiaľ notárska zápisnica nie je vykonateľný exekučný titul, je exekúcia
neprípustná, čo je dôvod na zastavenie exekučného konania (I. ÚS 151/2011
a I. ÚS 155/2011). Najdôležitejšou náležitosťou notárskej zápisnice ako exekučného titulu je
súhlas povinnej osoby s vykonateľnosťou notárskej zápisnice. Ak niekto ako zástupca vysloví
za povinnú osobu takýto súhlas napriek tomu, že nie je oprávnený za ňu konať, nejde o súhlas
povinnej osoby. Zastupovať iného nemôže ten, záujmy ktorého sú v rozpore so záujmami
zastúpeného (§ 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka) – o taký prípad ide tiež vtedy, keď určitý
nebankový subjekt má vopred vytypovaného „zástupcu“ druhej zmluvnej strany, následné
úkony ktorého sledujú nie záujmy ním zastupovanej zmluvnej strany, ale záujmy
nebankového subjektu. Dohoda o zastúpení je v tomto prípade neplatná (§ 39 Občianskeho
zákonníka), preto je absolútne neplatný aj Mgr. T. K. udelený „súhlas“ s vykonateľnosťou
notárskej zápisnice, v dôsledku čoho chýba podstatná náležitosť jej materiálnej
vykonateľnosti (§ 41 ods. 2 písm. c/ Exekučného poriadku).
Ak sa exekúcia navrhuje na podklade notárskej zápisnice, ktorá nemá náležitosti
vykonateľného exekučného titulu (§ 41 ods. 2 písm. c/ Exekučného poriadku), ide o dôvod,
so zreteľom na ktorý treba žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie zamietnuť (prípadne, ak táto okolnosť vyjde najavo až po poverení súdneho
exekútora, exekučné konanie zastaviť).
Nejde o vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p., ak súd oboznamovanie
s obsahom listín, ktoré je zamerané na posúdenie, či k návrhu na vykonanie pripojený
exekučný titul je formálne aj materiálne vykonateľný, nevykonal na pojednávaní
a za prítomnosti oprávneného a povinného; obdobne – teda aj bez nariadenia pojednávania,
vykonania dokazovania a osobnej účasti oprávneného – môže exekučný súd dospieť k tomuto
záveru aj pri riešení identickej otázky (vykonateľnosti exekučného titulu) v neskorších
štádiách exekučného konania.
Uvedené právne závery dovolací súd zastáva aj v preskúmavanej veci. Námietka
oprávneného, že súdy oboch stupňov nevytýčili vo veci ústne pojednávanie, aj keď podľa
zákona tak boli povinné urobiť, nie je dôvodná. Tak, ako správne poznamenal oprávnený,
zákonom č. 230/2012 Z. z. účinným od 9. augusta 2012 bol novelizovaný Exekučný poriadok,
ktorý ust. § 57 Exekučného poriadku doplnil o ods. 5, v zmysle ktorého súd nariadi
pojednávanie, ak rozhoduje podľa § 57 ods. 1 písm. g/ a k/. Oprávnený namietal, že súd
prvého stupňa v danom prípade vyhlásil exekúciu za neprípustnú, a následne ju zastavil, preto
mal postupovať podľa uvedeného ustanovenia. Tvrdenie oprávneného však nie je dôvodné.
Súd prvého stupňa nemohol postupovať podľa uvedeného ustanovenia, pretože v danom
prípade exekúciu zastavil uznesením zo 6. marca 2012 a uvedené ustanovenie nadobudlo
účinnosť až 9. augusta 2012. Odvolací súd v danom prípade postupoval v súlade s ust. § 214
ods. 2 O. s. p. a o odvolaní oprávneného rozhodol bez nariadenia pojednávania. V danej veci
nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie v zmysle § 214 ods. 1 O. s. p.
a rovnako nebol splnený ani jeden z ostatných dvoch dôvodov (§ 214 ods. 1 písm. b/ a c/
O. s. p.), pre ktoré predseda senátu odvolacieho súdu musí vždy nariadiť pojednávanie.
Z uvedeného vyplýva, že nariadenie pojednávania bolo na úvahe odvolacieho súdu. Rovnako
dovolací súd nevzhliadol dôvody, pre ktoré by bolo potrebné nariadiť pojednávanie, či už
pred súdom prvého stupňa alebo pred odvolacím súdom.
V tejto súvislosti dovolací súd považuje za potrebné uviesť, že v štádiu, pri ktorom súd
skúma, či žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrh na vykonanie
exekúcie alebo exekučný titul nie sú v rozpore so zákonom (§ 44 ods. 2 Exekučného
poriadku), sa vychádza z tvrdení oprávneného uvedených v návrhu na vykonanie exekúcie
a z exekučného titulu. V tomto štádiu súd nevykonáva dokazovanie (§ 122 až § 124 O. s. p.),
postačujúce je, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami
vyplývajúcimi zo spisu, vrátane do neho založených listín. Vzhľadom na to oboznamovanie
sa obsahom listín za účelom posúdenia predpokladov na zastavenie exekúcie nemusí
vykonávať na pojednávaní za prítomnosti oprávneného a povinného.
Na podporu uvedených záverov dovolací súd uvádza, že Ústavný súd Slovenskej
republiky v uznesení sp. zn. II. ÚS 160/2013 považoval vyššie uvedenú argumentáciu
za primeranú odpoveď k námietke oprávneného, že preskúmanie a vyhodnotenie obsahu listín
(dokazovanie) v exekučnom konaní bolo vykonané bez jeho účasti, napriek tomu, že v konaní
malo byť nariadené pojednávanie a že mu bolo odopreté právo vyjadriť sa k vykonávaným
dôkazom. Ústavný súd porovnal na účely overenia slovenského prekladu rozsudku Súdneho
dvora EÚ vo veci C-137/08 viaceré jeho jazykové verzie a dospel k výkladu, že všetky
zhodne potvrdzujú záväzok súdu ex offo nariadiť „vyšetrovanie“ (a nie „dokazovanie“)
za účelom zistenia, či súdna doložka tvorí súčasť spotrebiteľskej zmluvy podliehajúcej
smernici Rady 93/13 EHS. V zmysle uvedeného výkladu ústavný súd konštatoval, že
vnútroštátny súd je povinný „vyšetrovaním“ ex offo zisťovať skutkový stav na účely
efektívnej ochrany spotrebiteľa podľa úniového práva a takýmto postupom nedochádza
k porušeniu práv oprávneného na verejné prejednanie veci a vyjadrenie sa k vykonaným
dôkazom.
Dovolací súd sa stotožnil s názorom, že v danom prípade notárska zápisnica –
z dôvodov vysvetlených už súdmi nižších stupňov – nie je vykonateľný exekučný titul.
Rovnako nie je dôvodná námietka oprávneného, týkajúca sa nedostatočného
odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutí súdov oboch stupňov. Súd prvého stupňa
v odôvodení svojho rozhodnutia zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody rozhodnutia.
Rovnako odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia zrozumiteľným spôsobom uviedol
dôvody, pre ktoré rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil (aj s poukazom na obsah
a dôvodnosť odvolania oprávneného). Ich rozhodnutia nemožno považovať za svojvoľné,
zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože súdy sa pri výklade a aplikácii
zákonných predpisov neodchýlili od znenia príslušných ustanovení a nepopreli ich účel
a význam.
V súvislosti s námietkou oprávneného, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá má
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci treba uviesť, že táto vada je relevantným
dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.), avšak (na rozdiel od vád taxatívne
vymenovaných v § 237 O. s. p.) nezakladá (súčasne) aj prípustnosť dovolania. To isté platí aj
o námietke oprávneného, ktorou namieta nesprávne právne posúdenie veci (§ 241 ods. 2 písm.
c/ O. s. p.).
Vzhľadom na uvedené možno zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania
nemožno vyvodiť z ustanovenia § 239 O. s. p. a vady konania v zmysle § 237 O. s. p. neboli
dovolacím súdom zistené.
Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie oprávneného odmietol podľa § 218
ods. 1 písm. c/ v spojení s § 243b ods. 5 O. s. p., ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu,
proti ktorému nie je tento opravný prostriedok prípustný.
IV. Právo na náhradu trov odvolacieho konania vzniklo povinnej v zmysle 243b ods. 5
O. s. p. v spojení s § 224 ods. 1 O. s. p. a § 146 ods. 2 O. s. p., nakoľko oprávnený zavinil, že
sa odvolacie konanie muselo zastaviť, a preto mu vznikla povinnosť nahradiť trovy tohto
konania. V dovolacom konaní vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho konania úspešnej
povinnej zmysle § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 224 ods. 1 O. s. p. a § 142 ods. 1 O. s. p.,
t. j. podľa úspechu účastníkov v dovolacom konaní. Najvyšší súd Slovenskej republiky však
žiadne trovy odvolacieho a dovolacieho konania povinnej nepriznal z dôvodu, že nepodala
návrh na ich priznanie.
Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
pomerom hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 20. marca 2014
JUDr. Anna Marková, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Hana Segečová