Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 1 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (6)5d4/392170.301f39.pdf
PDF · 120.82 KB
No categories available
4ECdo/124/2013
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 4 ECdo 124/2013
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej S., so sídlom v B.,
IČO: X., proti povinnému J., bývajúcemu v T., o vymoženie 33,19 Eur s príslušenstvom,
vedenej na Okresnom súde Trenčín pod sp. zn. 60 Er 2728/2011, o dovolaní oprávnenej proti
uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne z 20. septembra 2012 sp. zn. 16 CoE 105/2012, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Trenčín uznesením z 3. októbra 2011 č.k. 60 Er 2728/2011-15 zamietol
žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Svoje rozhodnutie
odôvodnil poukazom na § 44 ods. 2, § 41 ods. 2 písm. f/ Exekučného poriadku a § 71
ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej len „zák. č. 71/1967 Zb.“). Poukázal
na to, že oprávnená sa návrhom z 2. septembra 2011 domáhala poverenia súdneho exekútora
JUDr. R. na vykonanie exekúcie na základe exekučného titulu – rozhodnutia o priestupku
vydaného Okresným riaditeľstvom PZ Trenčín z 10. septembra 2008, ktorý nadobudol
právoplatnosť 10. septembra 2008 a vykonateľnosť 25. septembra 2008. Predpokladom pre
vedenie exekúcie voči dlžníkovi je vykonateľný exekučný titul, ktorým sa ukladá určitá
povinnosť, pričom môže ísť o rozhodnutie súdu alebo iných orgánov alebo inú verejnú listinu.
Vzhľadom na uvedené, výkon rozhodnutia bolo možné nariadiť najneskôr 25. septembra
2011. Súd na preklúziu prihliada z úradnej povinnosti, preto žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie zamietol.
Na odvolanie oprávnenej, ktorá namietala nesprávne právne závery súdu prvého
stupňa ohľadne posúdenia trojročnej prekluzívnej lehoty uvedenej v § 71 ods. 3 zák. č.
71/1967 Zb., ktorú považovala za hmotnoprávnu lehotu, ktorej plynutie je potrebné
posudzovať s prihliadnutím na deň, kedy bol podaný návrh na vykonanie exekúcie (začatie
exekučného konania), Krajský súd v Trenčíne uznesením z 20. septembra 2012 sp. zn.
16 CoE 105/2012 uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil. Svoje rozhodnutie zdôvodnil
ustanovením § 51 zák. č. 372/1990 Zb. o priestupkoch, § 71 ods. 3 zák. č. 71/1967 Zb. a § 47
ods. 1 písm. a/ Exekučného poriadku. Mal za to, že v ustanovení § 71 ods. 3 Správneho
poriadku, ktoré je potrebné aplikovať na základe citovaného ustanovenia § 51 zákona
o priestupkoch, zákon stanovuje trojročnú hmotnoprávnu lehotu, v ktorej sa musí výkon
rozhodnutia nariadiť. Táto lehota má prekluzívny charakter, čo znamená, že jej uplynutím
právo na vykonanie rozhodnutia zaniká. Začiatok plynutia tejto lehoty je viazaný na uplynutie
lehoty určenej na splnenie uloženej povinnosti. Na uplynutie prekluzívnej lehoty prihliada
príslušný orgán (v danom prípade exekučný súd) z úradnej povinnosti (ex offo). Poukázal
na to, že exekučné konanie sa síce začína doručením návrhu oprávneného na vykonanie
exekúcie súdnemu exekútorovi, avšak samotný výkon exekúcie začína až vydaním poverenia
na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi. Prvým úkonom samotnej exekučnej činnosti
súdneho exekútora je vydanie upovedomenia o začatí exekúcie v zmysle § 47
ods. 1 písm. a/ Exekučného poriadku. V preskúmavanej veci zákonná trojročná prekluzívna
lehota začala plynúť 26. septembra 2008 a uplynula 25. septembra 2011, do ktorej lehoty
nebolo vo veci vydané upovedomenie o začatí exekúcie. Odvolací súd tak dospel k záveru,
že okresný súd správne postupoval, keď žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie zamietol. Z uvedených dôvodov odvolací súd uznesenie súdu prvého
stupňa ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.
Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podala dovolanie oprávnená, ktorá navrhla
napadnuté uznesenie odvolacieho súdu v celom rozsahu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie
konanie. Prípustnosť dovolania odôvodnila ustanovením § 237 písm. f/ O.s.p. tvrdiac,
že nesprávnym rozhodnutím súdov o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie jej bolo odopreté právo na výkon vykonateľného
rozhodnutia, v dôsledku čoho jej bola odňatá možnosť konať pred súdom a bolo porušené
jej právo na spravodlivý súdny proces v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.
Podľa názoru oprávnenej súdy nižších stupňov nepostupovali správne, pokiaľ na daný prípad
aplikovali ustanovenie § 71 ods. 3 Správneho poriadku spôsobom, ktorý z hľadiska plynutia
prekluzívnej lehoty za rozhodujúci moment neurčuje podanie návrhu na vykonanie exekúcie,
ale až nariadenie exekúcie. Oprávnená považuje za rozhodujúci okamih pre posudzovanie
uplynutia prekluzívnej lehoty deň doručenia návrhu na vykonanie exekúcie súdnemu
exekútorovi. Mala za to, že súdy mali na daný skutkový stav aplikovať výlučne ustanovenia
Exekučného poriadku a nie aj ustanovenia piatej časti Správneho poriadku, čím došlo podľa
jej názoru k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.
a nesprávnym postupom súdu jej bola odňatá možnosť konať pred ním v zmysle § 237
písm. f/ O.s.p. Vzhľadom na uvedené skutočnosti došlo postupom prvostupňového
a odvolacieho súdu k porušeniu práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces
v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, dôsledkom čoho mu bola odňatá možnosť
konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Za porušenie tohto práva treba považovať
aj rozhodnutie exekučného súdu o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie, ak pre takéto rozhodnutie neboli splnené zákonom
stanovené podmienky, lebo takýmto rozhodnutím sa oprávnenej v exekučnom konaní
odopiera právo na výkon vykonateľného rozhodnutia.
Povinný sa k dovolaniu oprávnenej nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ l0a ods. 1 O.s.p.) po zistení,
že dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho
pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) skúmal najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu,
ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom.
Právo na súdnu ochranu nie je absolútne. V záujme zaistenia právnej istoty a riadneho
výkonu spravodlivosti podlieha obmedzeniam, resp. podmienkam (čl. 46 ods. 4 v spojení
s čl. 51 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky). Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom
konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia
ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá
konania pred občianskoprávnym súdom, vrátane dovolacieho konania (I. ÚS 4/2011).
Dovolanie má v systéme opravných prostriedkov občianskeho súdneho konania
osobitné postavenie. Ide o mimoriadny opravný prostriedok, ktorým možno napadnúť
právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu. Dovolanie nie je "ďalším odvolaním" a dovolací
súd nie je treťou inštanciou, v ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu výlučne iba vtedy,
ak to pripúšťa zákon (§ 236 ods. 1 O.s.p.). Občiansky súdny poriadok upravuje dovolanie ako
mimoriadny opravný prostriedok, ktorý možno podať len proti rozhodnutiam výslovne
uvedeným v zákone [viď § 238 O.s.p. (pokiaľ ide o rozsudok odvolacieho súdu) a § 239
O.s.p. (pokiaľ ide o uznesenie odvolacieho súdu)], alebo len v prípade výskytu zákonom
osobitne vymenovaných procesných vád (viď § 237 O.s.p.). Z právnej úpravy dovolania
a dovolacieho konania v Občianskom súdnom poriadku je zrejmé, že zákonodarca zámerne
vytvoril priestor len na nápravu niektorých nesprávností, ku ktorým dochádza v občianskom
súdnom konaní; v dôsledku toho bezpochyby pripustil aj to, že určité rozhodnutia nebude
možné napadnúť dovolaním. Na tento zámer zákonodarcu musí dovolací súd pri posudzovaní
prípustnosti dovolania prihliadať; zároveň musí mať na zreteli základnú ideu všetkých
mimoriadnych opravných prostriedkov (vrátane dovolania) vychádzajúcu z toho, že právna
istota a stabilita nastolené právoplatným rozhodnutím sú v právnom štáte narušiteľné
len mimoriadne a výnimočne. To je podstata dôvodu, so zreteľom na ktorý má dovolací súd
posudzovať otázku prípustnosti dovolania v občianskom súdnom konaní skôr reštriktívne.
Úspech každého dovolania je vždy podmienený (primárnym) záverom dovolacieho
súdu, že tento mimoriadny opravný prostriedok je procesne prípustný a až následným
(sekundárnym) záverom dovolacieho súdu, že dovolanie je aj opodstatnené. Pokiaľ dovolací
súd nedospeje k uvedenému (primárnemu) záveru, platná právna úprava mu nedovoľuje
postúpiť v dovolacom konaní ďalej a pristúpiť k vecnému posúdeniu napadnutého
rozhodnutia a konania, v ktorom bolo vydané. Keby dovolací súd vecne preskúmal
rozhodnutie, ktoré bolo napadnuté procesne neprípustným dovolaním, porušil by zákon.
Ak preto dovolací súd dospeje k záveru, že dovolanie je procesne neprípustné, musí tento
opravný prostriedok odmietnuť bez toho, aby sa zaoberal správnosťou napadnutého
rozhodnutia. Pre opačný prístup dovolacieho súdu - (primárne) posúdenie rozhodnutia
z hľadiska úplnosti skutkových a správnosti právnych záverov a výstižnosti ich vyjadrenia
či opísania alebo precíznosti odôvodnenia a až z výsledku tohto posúdenia vyplývajúce
následné (sekundárne) vyvodenie záveru o prípustnosti dovolania - nedáva Občiansky súdny
poriadok podklad v žiadnom z jeho ustanovení.
V prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu. Uznesenia odvolacieho súdu,
proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p.
Podľa § 239 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti uzneseniu odvolacieho súdu,
ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci
postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.)
na zaujatie stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým
sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu
na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.
Podľa § 239 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné proti uzneseniu odvolacieho súdu,
ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom
potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej
stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na
podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho
rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej
republiky.
Dovolaním oprávnenej je napadnuté potvrdzujúce uznesenie odvolacieho súdu, ktoré
nevykazuje znaky uznesení uvedených v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p., proti ktorým zákon pripúšťa
dovolanie. Prípustnosť jej dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.
So zreteľom na to by dovolanie oprávnenej mohlo byť procesne prípustné,
len ak v konaní došlo k niektorej z procesných vád, ktoré sú taxatívne vymenované v § 237
O.s.p. O vadu uvedenú v tomto ustanovení ide vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí
do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť
účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne
zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv
začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval
vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval
senát.
Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania
významný; ak v konaní došlo k niektorej z vád vymenovaných v § 237 O.s.p., možno
dovolaním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné (viď
napríklad R 117/1999, R 34/1995 a tiež rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998). Pre záver o prípustnosti
dovolania v zmysle § 237 O.s.p. nie je však významný subjektívny názor účastníka konania
tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je zistenie,
že k tejto procesnej vade skutočne došlo.
Vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. v dovolaní namietané neboli
a v dovolacom konaní ani nevyšli najavo. Prípustnosť dovolania oprávnenej preto z týchto
ustanovení nemožno vyvodiť.
S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti postupu súdov
nižších stupňov sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či dovolateľke bola v konaní
odňatá možnosť pred súdom konať. Odňatím možnosti konať pred súdom (§ 237
písm. f/ O.s.p.) sa rozumie procesne nesprávny postup súdu priečiaci sa zákonu, ktorý má
za následok znemožnenie realizácie procesných oprávnení účastníka občianskeho súdneho
konania.
Dovolateľka v súvislosti s tvrdením procesnej vady konania v zmysle § 237
písm. f/ O.s.p. namieta porušenie jej práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.
Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky každý má právo domáhať sa zákonom
ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch
ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každý
má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote
prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne
o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného
obvinenia proti nemu.
Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno
brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva
je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý
súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi
názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04).
Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník
konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade
s jeho požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04).
Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd
nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých
dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných
dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne
záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).
Dovolateľka argumentáciu o existencii procesnej vady konania uvedenej v § 237
písm. f/ O.s.p. a o porušení práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky nezakladá
na tvrdení, že súdy porušili ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku upravujúce postup
súdu v občianskom súdnom konaní alebo že nezachovali zákonom stanovenú procedúru
prejednania veci, znemožnili jej urobiť niektorý procesný úkon a pod. Podstatou
jej dovolacích námietok je, že rozhodnutia súdov spočívajú na nesprávnej aplikácii
a interpretácii ustanovení zákona. Z určujúceho – obsahového – hľadiska (por. § 41
ods. 2 O.s.p.) teda z jej strany nejde o námietku odňatia možnosti konať pred súdom,
ale o námietku inú, ktorú dovolateľka uvádza vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej
správnosti právnych záverov súdov (ich právneho posúdenia veci), na ktorých v danom
prípade založili svoje rozhodnutia.
Podstatná časť dovolacích námietok oprávnenej spočíva v tvrdení, že súdy v danom
prípade vychádzali z nesprávnej interpretácie § 71 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb.
a v nadväznosti na to dospeli k nesprávnemu právnemu názoru, že z hľadiska plynutia
prekluzívnej lehoty nie je určujúce podanie návrhu na vykonanie exekúcie, ale nariadenie
exekúcie. Tento, podľa vyjadrenia dovolateľky nesprávny právny názor súdov, nemá oporu
v zákone a prehliada, že po doručení návrhu na začatie exekúcie plynú iba procesnoprávne
lehoty, nie však prekluzívna (hmotnoprávna) lehota uvedená v ustanovení § 71 ods. 3 zákona
č. 71/1967 Zb.
Uvedená časť výhrad dovolateľky voči napadnutému rozhodnutiu sa týka činnosti
súdu, v rámci ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový
stav (správnosť ktorého nebola v danej veci spochybňovaná) aplikuje konkrétnu právnu
normu. Táto činnosť súdu je obsahom právneho posudzovania veci. O nesprávne právne
posúdenie veci ide vtedy, ak súd nepoužil náležitý právny predpis alebo ak síce aplikoval
správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových
záverov vyvodil nesprávne právne závery.
Dovolací súd so zreteľom na vyššie uvedené zdôrazňuje, že ustanovenie § 237
písm. f/ O.s.p. dáva odňatie možnosti konať pred súdom výslovne do súvislosti iba s faktickou
procesnou činnosťou súdu, a nie s jeho právnym hodnotením veci. Právne posúdenie veci
súdmi nižších stupňov je síce relevantný dovolací dôvod, ktorým možno úspešne odôvodniť
procesne prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.); nesprávne právne posúdenie
veci súdmi nižších stupňov nie je ale procesnou vadou konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
a nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 (por. tiež R 54/2012 a niektoré ďalšie
rozhodnutia najvyššieho súdu, napr. sp. zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011,
4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011).
Na základe vyššie uvedeného dovolací súd uzatvára, že i keby tvrdenia oprávnenej
o nesprávnom právnom posúdení veci boli prípadne v preskúmavanej veci opodstatnené
(dovolací súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval), oprávnenou vytýkaná okolnosť
by mala síce za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, nezakladala
by ale prípustnosť dovolania v zmysle ustanovenia § 237 O.s.p. V dôsledku toho
by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny právny predpis a či ho (ne)správne
interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery,
prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné (o taký prípad
ale v danej veci nešlo). Keďže dovolanie oprávnenej nie je procesne prípustné, nemohol
dovolací súd pristúpiť k posúdeniu správnosti právneho posúdenia veci odvolacím súdom
(§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).
Z týchto dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že zamietnutím žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nebola v preskúmavanej veci odňatá
možnosť oprávnenej pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.).
Vzhľadom na uvedené možno zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania
oprávnenej nemožno vyvodiť z ustanovenia § 239 O.s.p. ani z ustanovenia § 237 O.s.p..
Keďže v danom prípade dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nie je podľa § 239
O.s.p. prípustné a vady uvedené v § 237 O.s.p. neboli zistené, Najvyšší súd Slovenskej
republiky dovolanie oprávnenej ako neprípustné podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218
ods. 1 písm. c/ O.s.p. odmietol. S poukazom na právnu úpravu dovolacieho konania
nezaoberal sa napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.
O náhrade trov dovolacieho konania rozhodol podľa § 146 ods. 1 písm. c/ O.s.p.
(s použitím analógie) v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p., keď neboli dané dôvody pre použitie
ods. 2 tohto ustanovenia, keďže povinnému v súvislosti s dovolacím konaním žiadne trovy
nevznikli.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3:0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 28. apríla 2014
JUDr. Edita B a k o š o v á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Lenka Pošová