Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Oboer/211/2013

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného P., s. r. o., P., IČO:

X., zastúpený: F. P., s. r. o., G., IČO: X., proti povinnej V. Z., nar. X., M., o vymoženie

766,78 eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Liptovský Mikuláš pod sp. zn.

, o dovolaní oprávneného proti uzneseniu Krajského súdu v Žiline z 28. marca

2013, č. k. -42 a o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Krajského súdu

v Žiline z 28. marca 2013, č. k. -42, takto

rozhodol:

Návrh oprávneného na prerušenie dovolacieho konania sa z a m i e t a .

Dovolanie oprávneného sa o d m i e t a .

Konanie o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Krajského súdu v Žiline z 28. marca

2013, č. k.: -42, v časti týkajúcej sa zamietnutia návrhu na prerušenie konania,

z a s t a v u j e .

Povinnej sa náhrada trov dovolacieho a odvolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Liptovský Mikuláš poveril súdneho exekútora, aby vykonal exekúciu

na základe rozhodcovského rozsudku z 28. augusta 2007 sp. zn. SR 5951/07 Stáleho

rozhodcovského súdu, ktorý zriadila S., a. s. (ďalej len „označený rozhodcovský rozsudok“).

Okresný súd Liptovský Mikuláš uznesením z 18. júla 2012, č. k. -16,

exekúciu vyhlásil za neprípustnú a exekúciu zastavil podľa ust. § 57 ods. 1 písm. g/ zákona č.

o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej aj „").

Súdnemu exekútorovi, ani oprávnenému náhradu trov exekúcie nepriznal.

2

V dôvodoch svojho rozhodnutia okresný súd uviedol, že rozhodcovská doložka musí

byť uzavretá písomne. Písomná forma rozhodcovskej doložky nebola v danom prípade

splnená. Dlžníkovo vyhlásenie, obsiahnuté v zmluve o úvere, že súhlasí so všeobecnými

podmienkami pre poskytnutie úveru a zaväzuje sa ich dodržiavať, nie je dodržaním písomnej

formy tak, ako ho predpokladá uat. o rozhodcovskom

konaní (ďalej len „ZoRK“). Rozhodcovská doložka nie je obsiahnutá v dokumente

podpísanom zmluvnými stranami (chýba podpis dlžníka aj veriteľa), ale len vo všeobecných

podmienkach. Na základe uvedeného dospel súd prvého stupňa k záveru o neexistencii platne

uzatvorenej rozhodcovskej zmluvy (rozhodcovskej doložky) a následne o nulitnosti

rozhodcovského rozhodnutia, na podklade ktorého má byť vedená exekúcia.

Na odvolanie oprávneného vec prejednal Krajský súd v Žiline ako súd odvolací.

Po preskúmaní napadnutého uznesenia rozhodol uznesením z 28. marca 2013, č. k.

-42 tak, že napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil, účastníkom

náhradu trov odvolacieho konania nepriznal a návrh oprávneného na prerušenie konania

zamietol.

Odvolací súd v odôvodnení uznesenia uviedol, že podrobne preskúmal všetky

rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené a v plnom rozsahu sa stotožnil so

skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa. Okresný súd v dostatočnom rozsahu

zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vecne správne rozhodol a svoje

rozhodnutie odôvodnil v súlade s ustanovením v spojení s O.

s. p. Odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu je vecne správne, pričom v jednotlivostiach

naň poukázal aj krajský súd. Z uvedených dôvodov sa krajský súd v odvolacom konaní

obmedzil iba na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia (§ 219 ods. 2

).

Na doplnenie považoval krajský súd za potrebné vysporiadať sa s námietkami

oprávneného, vyjadrenými v podanom odvolaní, pričom vychádzal z princípu neúplnej

apelácie - viazanosti odvolacieho súdu rozsahom a dôvodmi podaného odvolania (§ 212 ods.

1 ).

3

Odvolací súd poukázal na ust. a bližšie sa zaoberal otázkou formálnej

a materiálnej právoplatnosti rozsudkov, a teda, že formálnu právoplatnosť nadobúda rozsudok

vtedy, ak ho už nemožno napadnúť odvolaním. Materiálnou právoplatnosťou sa rozumie

záväznosť výroku rozsudku a jeho nezmeniteľnosť, ktorá sa prejavuje ako prekážka brániaca

novému prejednaniu veci. Ust. § 45 ZoRK však dáva exekučnému súdu oprávnenie

preskúmať rozhodcovský rozsudok tak, ako by materiálne právoplatný nebol a z hľadiska

ustanovenia nie je ním viazaný. Exekučný súd teda môže skúmať (podľa

ods. 2 ZoRK aj bez návrhu), či rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského

konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené, alebo ak odporuje

dobrým mravom. Nedovolenosť priznaného plnenia v žiadnom prípade nemožno odvodzovať

len zo samotného výroku rozhodnutia. Priznané plnenie totiž navonok vôbec nemusí

vykazovať znaky protizákonnosti; spravidla až z odôvodnenia rozhodnutia možno zistiť

pochybenia v aplikácii hmotného, či dokonca aj procesného práva. Nedovolenosť, nemožnosť

a rozpor s dobrými mravmi sú pojmami hmotného práva a pri zisťovaní takýchto nedostatkov

exekučného titulu má exekučný súd plné oprávnenie „vstúpiť" do rozhodnutia a vyvodiť tomu

zodpovedajúce závery. Takýto postup vyplýva aj z aktuálne ustálenej judikatúry slovenských

súdov, od ktorej sa odvolací súd nemohol odchýliť.

Odvolací súd mal za to, že spôsobilý exekučný titul je základnou podmienkou toho,

aby mohol nútený výkon rozhodnutia riadne prebehnúť. Pri zistení vád exekučného titulu,

ktoré majú za následok jeho nevykonateľnosť, je exekučný súd povinný na uvedené okolnosti

prihliadať v ktoromkoľvek štádiu konania a z úradnej povinnosti, nielen v súvislosti

s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie. Zo žiadneho ustanovenia Exekučného poriadku

totiž nevyplýva možnosť preskúmavať exekučný titul len v konaní o vydanie poverenia

na vykonanie exekúcie. Práve naopak, formulácia ustanovení § 57 a § 58 Exekučného

poriadku umožňuje súdu ex offo v každej časti exekúcie urobiť úsudok o neprípustnosti

exekúcie, k čomu došlo aj v aktuálnej veci.

Podľa odvolacieho súdu okresný súd správne použil ustanovenia Občianskeho

zákonníka a vyložil ich tak, že rozhodcovská doložka nebola uzavretá vo forme vyžadovanej

zákonom. Logicky a vyčerpávajúco vysvetlil dôvody neprijateľnosti uvedenej doložky,

z ktorého dôvodu odvolací súd na výklad uvedený v odôvodnení napadnutého rozhodnutia

odkazuje. Dojednanie neplatnej rozhodcovskej doložky a následné konanie

4

pred rozhodcovským súdom viedlo k tomu, že predložený rozhodcovský rozsudok nie je

spôsobilým exekučným titulom. Argumentácia oprávneného o tom, že tu nebolo dôvodné

použiť ustanovenia spotrebiteľského práva neobstoja, nakoľko na takýchto záveroch okresný

súd svoje rozhodnutie nezaložil. Oprávnený navyše neprezentoval konkrétne výhrady

k úsudku prvostupňového súdu, že rozhodcovská doložka formulovaná len vo všeobecných

obchodných podmienkach nespĺňa zákonné kritériá, a teda je neplatná. Aj napriek rozsiahlosti

podaného odvolania, námietky v ňom uvedené mali všeobecný charakter a odvolací súd

nemal dôvod ich akceptovať. Neplatnosť dojednanej rozhodcovskej doložky predstavuje tak

závažný nedostatok, ktorý musel nevyhnutne viesť k zastaveniu exekúcie.

Pokiaľ ide o návrh oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/

, tento nepovažoval krajský súd za dôvodný a dodal, že povinnosť vnútroštátneho

súdneho orgánu požiadať Súdny dvor EÚ o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke je

zakotvená v druhej vete čl. 267 Zmluvy o fungovaní EU. Túto povinnosť však nemožno

vykladať absolútne, t. j., že vnútroštátny orgán má vždy a za akýchkoľvek okolností

povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke. Predpokladom povinnosti

začať konanie o predbežnej otázke, týkajúcej sa výkladu úniového práva, je v zmysle

ustálenej judikatúry Súdneho dvora EU predovšetkým skutočnosť, či otázka práva EÚ,

týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového práva, je pre riešenie daného prípadu relevantná.

Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej

kompetencii súdu členskej krajiny, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva.

Rozhodnutie o otázke hraníc aplikovateľnosti úniového práva (tiež o jeho výklade alebo

o jeho platnosti), teda, musí mať bezprostredný súvis so sporom prejednávaným

vnútroštátnym súdom v tom zmysle, že ho determinuje po stránke právnej. Zároveň

prejudiciálna otázka, nastolená Súdnemu dvoru EU, nesmie byť zjavne neopodstatnená

a irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej potenciálne zodpovedanie musí mať

reálny dosah na prebiehajúci spor, a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú v tom zmysle,

že táto otázka nemá reálny základ v prejednávanom spore.

Podľa odvolacieho súdu je zjavné, že súd prvého stupňa oprel svoje rozhodnutie

o vnútroštátnu úpravu, pričom s jeho závermi sa odvolací súd stotožnil spôsobom

formulovaným vyššie. Kolíziu s normami práva Európskej únie krajský súd nezistil, pretože

tieto neboli ani v posudzovanej veci aplikované. Z tohto dôvodu mal za to, že predpoklady

5

pre položenie otázky Súdnemu dvoru EÚ splnené neboli, a preto návrh na prerušenie konania

zamietol.

Krajský súd tak uzavrel, že rovnako nezistil dôvod, pre ktorý by mala byť vec

predložená Ústavnému súdu SR na rozhodnutie o súlade právnych predpisov. V predmetnej

veci bola rozhodcovská zmluva zjavne uzavretá neplatne, na ktorú skutočnosť nemohol

exekučný súd neprihliadať.

O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa

(v spojení s ), pričom vychádzal z neúspechu oprávneného v odvolacom

konaní.

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu podal oprávnený dovolanie, ktoré

odôvodnil tým, že:

a) súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci (ust.

v spojení s ust. ),

b) v tej istej veci sa už právoplatne rozhodlo (ust.

v spojení s ust. ),

c) sa nepodal návrh na začatie konanie, hoci podľa zákona bol potrebný (ust. § 241

ods. 2 v spojení s ust. ),

d) súd svojím postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom (ust. § 241

ods. 2 písm. a/ v spojení s ust. ),

e) konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie

vo veci, najmä súd nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležite

dokazovanie (ust. ),

f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci

(ust. ).

Na základe právnej argumentácie uvedenej v dovolaní oprávnený navrhuje, aby

dovolací súd napadnuté uznesenie odvolacieho súdu v celom rozsahu zrušil a keďže

rovnakými vadami je postihnuté aj rozhodnutie prvostupňového súdu, žiada, aby dovolací súd

v celom rozsahu zrušil aj uznesenie prvostupňového súdu a vec vrátil prvostupňovému súdu

na ďalšie konanie a v prípade úspechu bola oprávnenému priznaná náhrada trov dovolacieho

6

konania. Oprávnený tiež navrhol, aby súd prerušil konanie podľa

v spojení s a Súdnemu dvoru EÚ na základe Zmluvy o fungovaní EÚ

predložil prejudiciálne otázky v znení, aký je uvedený v dovolaní. Oprávnený tiež navrhol,

aby dovolací súd postupoval podľa ust. a rozhodol o odložení vykonateľnosti

napadnutého uznesenia Krajského súdu v Žiline z 28. marca 2013, sp. zn. , a to

so zreteľom na uvedenú právnu argumentáciu a najmä skutočnosť, že napadnuté rozhodnutie

vykazuje tak závažné právne nedostatky, že jeho výkon v prostredí právneho štátu je

vylúčený.

Proti napadnutému uzneseniu odvolacieho súdu podal oprávnený aj odvolanie v časti,

ktorou odvolací súd zamietol jeho návrh na prerušenie konania podľa ustanovenia § 109 ods.

1 písm. c/ a Zmluvy o fungovaní EÚ. Svoje odvolanie odôvodnil

predovšetkým tým, že súd mu svojím postupom odňal možnosť konať pred súdom podľa

a , že rozhodnutie vychádza z nesprávneho

právneho posúdenia podľa , keď súd nesprávne interpretoval

a aplikoval ustanovenia a Zmluvy o fungovaní EÚ

v spojení s ustanovením § 36 ods. 5 Exekučného poriadku. Zdôraznil tiež, že napadnuté

rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatok odôvodnenia, a že v ňom bol nesprávne

poučený o nemožnosti napadnúť odvolaním výrok o zamietnutí návrhu na prerušenie konania.

Za týchto okolností je napadnuté rozhodnutie svojvoľné, arbitrárne, porušujúce jeho ústavné

právo, vyplývajúce z SR, ako aj z Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd. Navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie

v označenom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu na ďalšie konanie.

K podanému dovolaniu sa vyjadrila povinná, ktorá uviedla, že súd prvého stupňa, aj

odvolací súd rozhodli s právne a s ich rozhodnutím súhlasí.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) najskôr skúmal,

či sú dané procesné predpoklady, za splnenia ktorých môže konať o odvolaní oprávneného

proti uzneseniu Krajského súdu v Žiline z 28. marca 2013 č. k. -42 v časti

o zamietnutí návrhu na prerušenie konania.

7

Oprávnený v procesnom postavení, v ktorom sa nachádza v preskúmavanej veci, bol

už účastníkom konania vo viacerých iných, skutkovo a právne obdobných konaniach

pred najvyšším súdom, v ktorých – tak, ako aj v tomto prípade – podal odvolanie proti

rozhodnutiu krajského súdu; najvyšší súd konanie o jeho odvolaniach v týchto veciach

zastavil (viď napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu zo 14. marca sp. zn.

a sp. zn. , ako aj z 25. marca 2013 sp. zn. ) s tým, že a) odvolaním

možno napadnúť len rozhodnutie súdu prvého stupňa, b) rozhodnutie krajského súdu, ktorým

bol v odvolacom konaní zamietnutý návrh na prerušenie konania, a ktorým bolo potvrdené

odvolaním napadnuté rozhodnutie, nie je rozhodnutím krajského súdu ako súdu prvého stupňa

(ale je rozhodnutím odvolacieho súdu) a c) najvyšší súd na rozhodnutie o odvolaní

smerujúcom proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nie je funkčne príslušný (§ 9 ods. 1 a 2

a a ). Najvyšší súd na uvedené rozhodnutia v podrobnostiach

poukazuje s tým, že aj v preskúmavanej veci sa stotožňuje s právnymi závermi v nich

vyjadrenými.

Vzhľadom na to, že funkčná príslušnosť najvyššieho súdu na prejednanie odvolania

oprávneného nie je daná, najvyšší súd konanie o odvolaní zastavil (§ 103 a § 104 ods. 1

).

Najvyšší súd ako súd dovolací ( ) po zistení, že dovolanie proti

uzneseniu Krajského súdu v Žiline z 28. marca 2013 č. k. -42 podal včas

oprávnený, zastúpený v súlade s veta druhá , skúmal, či je dôvodný jeho

návrh na prerušenie dovolacieho konania podľa

K podobnému návrhu oprávneného na prerušenie dovolacieho konania sa už najvyšší

súd vyjadril vo viacerých iných skutkovo a právne obdobných právnych veciach, v ktorých

ten istý oprávnený vystupoval v procesnom postavení dovolateľa. Ako príklad uvádza

najvyšší súd rozhodnutia zo 14. mája 2013 sp. zn. , , z 3. júla

2013 sp. zn. a z 3. júla 2013 sp. zn. , na ktoré

v podrobnostiach poukazuje s tým, že s právnymi závermi v nich vyjadrenými sa stotožňuje aj

v preskúmavanej veci, pre účely ktorej opakuje, že Súdny dvor má právomoc vydať

rozhodnutie o prejudiciálnych otázkach, ktoré sa týkajú: a) výkladu zmlúv; b) platnosti

a výkladu aktov inštitúcii, orgánov alebo úradov alebo agentúr Európskej únie. Pokiaľ ale

8

procesný postup súdov vo veci, v ktorej sa navrhuje prerušenie konania podľa § 109 ods. 1

písm. c/ , má podklad v aplikácii vnútroštátneho práva, nie je žiadny dôvod

pre prerušenie konania.

V danom prípade sa síce v dovolaním napadnutých rozhodnutiach spomína

aj Smernica, z určujúceho hľadiska išlo, ale zo strany súdov nižších stupňov o aplikáciu a

interpretáciu vnútroštátnych právnych predpisov ( a Exekučného

poriadku). Najvyšší súd vzhľadom na to nedôvodný návrh na prerušenie konania zamietol.

V ďalšom najvyšší súd bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3

) skúmal, či oprávneným podané dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému

ho zákon pripúšťa.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ

to zákon pripúšťa ( ). V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti

uzneseniu odvolacieho súdu. Uznesenia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie

prípustné, sú uvedené v a , oprávneným napadnuté uznesenie ale

nevykazuje znaky žiadneho z nich. Dovolanie oprávneného preto podľa § 239 ods. 1 a 2

prípustné nie je.

Prípustnosť podaného dovolania by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len

ak v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v

Oprávnený procesné vady konania v zmysle , a netvrdil

a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jeho dovolania preto

z týchto ustanovení nevyplýva.

K obsahovo rovnakým námietkam oprávneného, z ktorých vyvodzuje prípustnosť

a opodstatnenosť jeho dovolania podaného v preskúmavanej veci, sa už najvyšší súd vyjadril

vo viacerých iných skutkovo a právne obdobných právnych veciach, v ktorých ten istý

oprávnený vystupoval v procesnom postavení dovolateľa. Ako príklad uvádza najvyšší súd

rozhodnutia z 28. februára 2013 sp. zn. , z 30. apríla 2013 sp. zn.

, z 24. mája 2013 sp. zn. , z 26. júna 2013 sp. zn.

, z 26. júla 2013 sp. zn. , z 3. júla 2013 sp. zn. ,

9

14. mája 2013 sp. zn. , , 3. júla 2013 sp. zn. ,

3. júla 2013 sp. zn. , 6. augusta 2013 sp. zn. a 6. augusta 2013 sp.

zn. a konštatuje, že právne závery, ku ktorým dospel v týchto rozhodnutiach,

sú plne opodstatnené aj v preskúmavanej veci.

V rozhodnutiach uvedených v predchádzajúcom odseku najvyšší súd konštatoval, že:

Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu ( ) je

daná, iba ak súd rozhodol vo veci, o ktorej nemal rozhodnúť; rozhodovanie súdov

v exekučných veciach ale vyplýva priamo zo zákona (viď napríklad § 29, § 38 ods. 3 a § 44

ods. 1 Exekučného poriadku).

Vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, nie je rozhodnutím o veci samej, a preto

nezakladá prekážku právoplatne rozhodnutej veci v zmysle v (viď aj

rozhodnutie najvyššieho súdu z 1. februára 2012 sp. zn. a tiež Ústavného

súdu Slovenskej republiky z 13. júna 2012 sp. zn. ).

Ustanovenie dopadá iba na prípady, kedy súd prejednal

a meritórne rozhodol vec, hoci nebola splnená jedna z procesných podmienok konania – nebol

podaný (žiadny) návrh na začatie konania vo veci, ktorá nemôže začať bez návrhu; v danom

prípade ale bol podaný návrh na vykonanie exekúcie.

Nejde o vadu konania v zmysle , ak súd pri skúmaní,

či je exekučný titul vykonateľný (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), vychádza z tvrdení

oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu a nevykonáva

dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú v ustanoveniach § 122 až § 124

), lebo je postačujúce, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené

okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu.

Nejde o vadu konania v zmysle , ak súd oboznamovanie

s obsahom listín, ktoré je zamerané na posúdenie, či k návrhu na vykonanie pripojený

exekučný titul je formálne aj materiálne vykonateľný, nevykonal na pojednávaní

a za prítomnosti oprávneného a povinného; obdobne – teda aj bez nariadenia pojednávania,

10

vykonania dokazovania a osobnej účasti oprávneného – môže exekučný súd dospieť k tomuto

záveru aj pri riešení identickej otázky (vykonateľnosti exekučného titulu) v neskorších

štádiách exekučného konania.

Ak sa exekúcia navrhuje na podklade rozhodnutia takého rozhodcovského súdu, ktorý

nemal právomoc vydať ho, zastavením exekúcie sa neodopiera právo na výkon rozhodnutia

a neznemožňuje oprávnenému možnosť konať pred súdom ( ); pokiaľ

v určitej veci nedošlo k uzavretiu (platnej) rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať

rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok (R 46/2012).

Tieto právne závery zastáva najvyšší súd aj v preskúmavanej veci. Najvyšší súd sa

stotožňuje s názorom, že v danom prípade uzavretá rozhodcovská doložka – z dôvodov

vysvetlených už súdmi nižších stupňov – je neprijateľná podmienka spotrebiteľskej zmluvy

( ), čo zakladá jej neplatnosť. Neplatná rozhodcovská

doložka nemohla založiť právomoc rozhodcovského súdu vydať označený rozhodcovský

rozsudok, ktorý vzhľadom na to nie je vykonateľný exekučný titul.

Osobitne k námietke oprávneného, že § 57 ods. 5 Exekučného poriadku (údajne)

v znení účinnom v čase zastavenia exekúcie ukladal súdu, aby pri postupe podľa § 57 ods. 1

písm. g/ a k/ nariadil pojednávanie, najvyšší súd uvádza, že súd prvého stupňa exekúciu

zastavil uznesením z 18. júla 2012, teda v čase, keď nebol povinný nariadiť pojednávanie

(túto povinnosť by mal až s účinnosťou od 9. augusta 2012 do 31. decembra 2012, pričom

od 1. januára 2013 podľa § 58 ods. 2 Exekučného poriadku má súd možnosť, nie povinnosť,

nariadiť v takomto prípade pojednávanie, ak je to nevyhnutné pre objasnenie veci). Odvolací

súd v danom prípade nenariadil odvolacie pojednávanie, lebo mu to umožňovalo ustanovenie

V danej veci nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie

v zmysle a rovnako nebol splnený ani jeden z dvoch ostatných

predpokladov ( a ), za splnenia ktorých predseda senátu

odvolacieho súdu musí vždy nariadiť pojednávanie. Z uvedeného vyplýva, že nariadenie

pojednávania bolo na úvahe odvolacieho súdu. Rovnako najvyšší súd nevzhliadol dôvody,

pre ktoré by bolo potrebné nariadiť pojednávanie, či už pred súdom prvého stupňa alebo

pred odvolacím súdom. V tejto súvislosti najvyšší súd považuje za potrebné uviesť, že

v štádiu, pri ktorom súd skúma, či žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo

11

návrh na vykonanie exekúcie alebo exekučný titul nie sú v rozpore so zákonom (§ 44 ods. 2

Exekučného poriadku), sa vychádza z tvrdení oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie

a z exekučného titulu. V tomto štádiu súd nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť

súdu osobitne upravenú v ustanoveniach až ) – postačujúce je totiž, ak sú

rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami, vyplývajúcimi zo spisu, vrátane

do neho založených listín. Vzhľadom na to sa oboznamovanie s obsahom listín, ktoré je

zamerané na posúdenie splnenia podmienok konania a predpokladov pre vyhovenie žiadosti

súdneho exekútora o poverenie na vykonanie exekúcie, nemusí vykonávať na pojednávaní

a za prítomnosti oprávneného a povinného.

Je potrebné ešte k argumentácii oprávneného uviesť, že už súd prvého stupňa

konštatoval neprijateľnosť rozhodcovskej doložky a povinná v ďalšom konaní pri vedomí

tohto záveru súdu o neprijateľnosti podmienky (z rozhodnutia súdu prvého stupňa)

nevyjadrila vôľu, že si nepraje, aby bolo vylúčené jej uplatnenie, čím by vlastne vyslovila

súhlas s dotknutou zmluvnou podmienkou. Odvolací súd pri zistení totožného záveru

o neprijateľnosti zmluvnej podmienky ako súd prvého stupňa mohol ex offo vyvodzovať

dôsledky tohto zistenia. Oprávnený i povinná mali v konaní tak pred súdom prvého i druhého

stupňa možnosť oboznámiť sa s obsahom spisu, avšak najneskôr z rozhodnutia súdu prvého

stupňa už mali vedomosť o tom, že v konaní sa posudzuje otázka formálnej i materiálnej

vykonateľnosti exekučného titulu (čo je napokon exekučný súd povinný), a že v rámci tohto

posudzovania sa skúma prijateľnosť rozhodcovskej doložky, od ktorej odvodzoval

rozhodcovský súd svoju právomoc na rozhodnutie veci rozhodcovským rozsudkom, ktorý bol

predložený v tomto konaní ako exekučný titul. Oprávnený zaujal stanovisko k právnemu

záveru súdu prvého stupňa o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky v podanom odvolaní.

Legitímne teda mohol očakávať v odvolacom konaní otváranie otázky prijateľnosti

rozhodcovskej doložky, ale napokon aj v prvostupňovom konaní, pretože exekučný súd je

povinný skúmať vykonateľnosť exekučného titulu (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku)

a taktiež je aj bez návrhu povinný zastaviť exekúciu, prebiehajúcu na základe tuzemského

rozhodcovského rozsudku, ak zistí v rozhodcovskom konaní také vady, výsledkom ktorých je,

že rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je

objektívne nemožné, právom nedovolené, alebo odporuje dobrým mravom (§ 45 ods. 2

ZoRK).

12

V odôvodení svojho rozhodnutia súd prvého stupňa zrozumiteľným spôsobom uviedol

dôvody rozhodnutia. Rovnako odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia zrozumiteľným

spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil. Ich

rozhodnutia nemožno považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne

nekonformné, pretože súdy sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlili

od znenia príslušných ustanovení a nepopreli ich účel a význam. Námietka oprávneného,

týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutí súdov oboch

stupňov rovnako nie je dôvodná.

K námietke oprávneného, že slovenský preklad Smernice Rady 93/13/EHS nie je

správny, najvyšší súd uvádza, že až do nadobudnutia účinnosti nariadenia Rady č. 216/2013

zo 7. marca 2013 o elektronickom uverejňovaní Úradného vestníka Európskej únie je právne

záväznou jeho písomná podoba, ktorej vyhotovenia v slovenskom jazyku zabezpečuje

Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky ( o úradnom

vestníku Európskej únie).

Oprávneným namietaná neúplnosť alebo nesprávnosť skutkových zistení súdov,

nepreskúmateľnosť ich rozhodnutí (R 111/1998 a tiež ) a nesprávnosť

právneho posúdenia, na ktorých tieto rozhodnutia spočívajú (R 54/2012), nie sú vady konania

v zmysle a prípustnosť dovolania nezakladajú.

Vzhľadom na to, že v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesných vád

konania, tvrdených oprávneným, nevyšli najavo ani iné vady uvedené v

a prípustnosť podaného dovolania nevyplýva z , najvyšší súd odmietol procesne

neprípustné dovolanie oprávneného podľa v spojení s

písm. c/

V dovolacom konaní úspešnej povinnej vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho

konania proti oprávnenému, ktorý úspech nemal ( v spojení s ods.

1 a ). Najvyšší súd však nepriznal povinnej náhradu trov

odvolacieho a dovolacieho konania, pretože povinná návrh na jej priznanie nepodala (§ 151

).

13

Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 29. apríla 2014

JUDr. Darina Ličková, v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Hana Segečová