Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
853/435639.f7f80b.pdf
PDF · 135.58 KB
No categories available
5OboE/126/2013
Najvyšší súd 5 Oboer 297/2013
Slovenskej republiky 5 OboE 126/2013
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného P., s. r. o., P., IČO:
X., zastúpený: F. P., s. r. o., G., IČO: X., proti povinnému P. V., nar. X., o vymoženie 585,54
eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Stará Ľubovňa pod sp. zn. 2 Er 172/2003,
o dovolaní oprávneného proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove z 29. apríla 2013, č. k.
11 CoE 74/2012-79 a o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove
z 29. apríla 2013, č. k. 11 CoE 74/2012-79, takto
rozhodol:
Návrh oprávneného na prerušenie do volacieho konania sa z a m i e t a .
Dovolanie oprávneného sa o d m i e t a .
Konanie o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove
z 29. apríla 2013, č. k. 11 CoE 74/2012-79, v časti týkajúcej sa zamietnutia návrhu
na prerušenie konania, z a s t a v u j e .
Povinnému sa náhrada trov dovolacieho a odvolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e :
Okresný súd Stará Ľubovňa 18. novembra 2003 poveril súdneho exekútora, aby
vykonal exekúciu na základe notárskej zápisnice spísanej 15. júla 2003 notárom JUDr. O. Ď.
pod sp. zn. N 1795/03, NZ 59836/03.
Okresný súd Stará Ľubovňa uznesením z 28. mája 2008, č. k. 2 Er 172/2003-46
bez návrhu vyhlásil exekúciu za neprípustnú a v ďalšom ju ako takú zastavil podľa § 57 ods. l
písm. g/, § 58 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(Exekučný poriadok) v spojení s § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 251 ods. 4 O. s. p.
Žiadnemu z účastníkov právo na náhradu trov nepriznal v zmysle § 251 ods. 4 a § 146 ods. 1
písm. c/ O. s. p. a súdnemu exekútorovi JUDr. R. K. zároveň nepriznal trovy exekúcie podľa
§ 200 ods. 2 Exekučného poriadku, keďže tento nepredložil ich vyúčtovanie.
K záveru o neprípustnosti a potrebe zastavenia exekúcie dospel okresný súd
po preskúmaní zmluvy o úvere, notárskej zápisnice, splnomocnenia, udeleného oprávneným
na zastupovanie, ako aj splnomocnenia, ktoré je súčasťou zmluvy o úvere. Zistil, že právny
zástupca oprávneného zastupoval aj povinného na základe splnomocnenia, udeleného mu
v zmluve, ktoré bolo súčasťou zmluvy o úvere, podpísanej povinným ako zmluvnou stranou.
Právny zástupca oprávneného tak bol vopred splnomocnený na uznanie dlhu za povinného,
a to už priamo pri podpise zmluvy o úvere, t. j. v čase, keď uznal dlh za povinného v prospech
oprávneného do notárskej zápisnice a podal návrh na vykonanie exekúcie v prospech
oprávneného. Takto udelené plnomocenstvo považuje okresný súd v rozpore so záujmami
zastúpeného a notárska zápisnica nie je spísaná osobou oprávnenou na uznanie dlhu
za povinného. Oprávnený tak nemá exekučný titul v zmysle § 41 ods.2 písm. c/ Exekučného
poriadku, a to vykonateľnú notársku zápisnicu.
Na odvolanie oprávneného vec prejednal Krajský súd v Prešove ako súd odvolací.
Po preskúmaní napadnutého uznesenia rozhodol uznesením z 29. apríla 2013, č. k.
11 CoE 74/2012-79 tak, že napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa vo výroku o vyhlásení
exekúcie za neplatnú a vo výroku o zastavení exekúcie potvrdil a návrh oprávneného
na prerušenie konania zamietol.
V odôvodnení uznesenia odvolací súd uviedol, že sa stotožňuje s rozhodnutím
okresného súdu v jeho napadnutej časti, považujúc ho za vecne správne. Súd prvého stupňa
správne, vychádzajúc zo v spise založených listinných dôkazov, posúdil otázku platnosti,
resp. neplatnosti splnomocnenia, obsiahnutého pre Mgr. T. K. priamo v zmluve
o úvere. K dôvodom, ktoré uviedol súd prvého stupňa, považoval odvolací súd za potrebné
uviesť aj to, že v danom prípade zo strany povinného nešlo o slobodný prejav vôle, ak
vo formulárovej zmluve je už uvedený jeho zástupca bez toho, aby tohto poznal, pričom
z textu splnomocnenia vyplýva, že zastupovanie smeruje k urýchlenému vyhotoveniu
exekučného titulu bez toho, aby v prípade sporu muselo prebehnúť súdne konanie, a teda
nesmerovalo k obhajovaniu záujmov dlžníka ako celku (§ 22 Občianskeho zákonníka).
V takomto prípade treba takúto dohodu o zastupovaní považovať za neplatnú pre rozpor
so zákonom v zmysle § 37 Občianskeho zákonníka. Z tohto hľadiska potom Mgr. T. K. nemal
oprávnenie urobiť vyhlásenie o uznaní právneho záväzku a o súhlase s vykonateľnosťou
podľa § 274 písm. e/ O. s. p. a súhlase s exekúciou podľa § 41 ods. 2 Exekučného poriadku,
ako je uvedené v notárskej zápisnici N 1795/2003, NZ 59836/2003 z 15. júla 2003, ktorá tak
nemôže byť exekučným titulom v zmysle § 41 ods.2 písm. c/ Exekučného poriadku.
Existencia uvedeného zákonného dôvodu neprípustnosti exekúcie, i keď v štádiu exekučného
konania po vydaní poverenia súdnemu exekútorovi na jej výkon, oprávňuje exekučný súd
takúto exekúciu po vyhlásení jej neprípustnosti, zastaviť podľa § 57 ods. 1 písm. g/ v spojení
s § 58 ods. 1 Exekučného poriadku. Z týchto dôvodov odvolací súd podľa § 219 ods. 1
O. s. p. potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa v jeho napadnutej časti ako vecne správne.
K ďalším odvolacím dôvodom oprávneného, týkajúcim sa preskúmavaného rozsahu
uznesenia prvostupňového súdu, odvolací súd v závere doplnil, že zo v súčasnosti už
stabilizovanej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ako i uznesenia Ústavného
súdu SR č. k. 425/2011-19 z 29. septembra 2011, jednoznačne vyplýva ex offo povinnosť
všeobecného, resp. exekučného súdu, kedykoľvek v priebehu exekučného konania skúmať, čí
sú splnené všetky zákonné predpoklady pre vedenie takéhoto konania, okrem iných
i existencia relevantného exekučného titulu, bez ktorého nemožno exekúciu vykonať.
Odvolací súd tak z tohto hľadiska nedospel k záveru o potrebe preskúmať v predmetnej
exekučnej veci nesúlad všeobecne záväzného právneho predpisu s Ústavou SR, zákonom,
alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je SR viazaná a prerušiť tak za tým účelom predmetné
konanie v zmysle § 109 ods. 1 písm. b/ O. s. p.
Oprávnený v predmetnej exekučnej veci, okrem podaného odvolania, navrhol
prerušenie konania postupom, podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. a č1. 267 Zmluvy
o fungovaní EÚ. Odvolací súd v štádiu odvolacieho konania o tomto návrhu rozhodol tak, že
tento návrh zamietol, a to preto, lebo nie sú naplnené podmienky ust. § 109 ods. 1 písm. c/
O. s. p. Toto ustanovenie vyžaduje, aby v prípade, že súd chce konanie prerušiť, predtým
rozhodol, že požiada Súdny dvor EÚ o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej
zmluvy. Takéto rozhodnutie odvolací súd nevydal, a preto nie je dôvod na aplikáciu ust. § 109
ods. 1 písm. c/ O. s. p. Odvolací súd zamietol návrh na predloženie prejudiciálnych otázok
Súdnemu dvoru EÚ preto, lebo nie je dôvod tieto otázky riešiť, keďže rozhodnutie
vnútroštátneho súdu, aplikujúc vnútroštátne procesné a hmotnoprávne predpisy, môže viesť
k zastaveniu exekúcie v prípade, že označený exekučný titul nie je exekučným titulom, ako
tomu bolo v tomto prípade. Položené otázky nie sú relevantné pre rozhodnutie v tejto veci
a uplatnenie práva spoločenstva je také jednoznačné, že neexistujú o tom nijaké rozumné
pochybnosti (rozsudok Súdneho dvora C-283/81). Pokiaľ ide o prvú otázku, predostretú
odvolateľom, či je možné za neprijateľnú podmienku považovať jednostranný právny úkon
spotrebiteľa, ktorý má možnosť ho kedykoľvek odvolať a ktorým splnomocnil fyzickú osobu
na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal v rámci
zmluvy o úvere dlh do výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva, a na tomto základe
zamietnuť exekúciu pohľadávky z tejto zmluvy, túto súd riešil v tom smere, že právny vzťah
zastúpenia, na základe ktorého splnomocnenec vystupoval, bol neplatný, a preto nebolo treba
nastolenú otázku riešiť.
Druhá otázka, či je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také
rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a hmotnoprávne
ustanovenia s odkazom na Smernicu 93/13/EHS, zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky
veriteľa voči spotrebiteľovi, je taktiež irelevantná, keďže súd nevykonal exekúciu
pre neexistenciu exekučného titulu, ktorý je podmienkou pre postup exekučného súdu.
Z týchto dôvodov odvolací súd zamietol návrh oprávneného na prerušenie konania
a predloženie prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru EÚ.
Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu podal oprávnený dovolanie a doplnenie
dovolania, ktoré odôvodnil tým, že:
a) súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci (ust. § 241 ods. 2 písm. a/ O. s. p.
v spojení s ust. § 237 písm. a/ O. s. p.),
b) v tej istej veci sa už právoplatne rozhodlo (ust. § 241 ods. 2 písm. a/ O. s. p.
v spojení s ust. § 237 písm. d/ O. s. p.),
c) súd svojím postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom (ust. § 241
ods. 2 písm. a/ O. s. p. v spojení s ust. § 237 písm. f/ O. s. p.),
d) konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci, najmä súd nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležité
dokazovanie (ust. § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.),
e) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci
(ust. § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.).
Na základe právnej argumentácie uvedenej v dovolaní oprávnený navrhuje, aby
dovolací súd napadnuté uznesenie odvolacieho súdu v celom rozsahu zrušil a keďže
rovnakými vadami je postihnuté aj rozhodnutie prvostupňového súdu žiada, aby dovolací súd
v celom rozsahu zrušil aj uznesenie prvostupňového súdu a vec vrátil prvostupňovému súdu
na ďalšie konanie a v prípade úspechu bola oprávnenému priznaná náhrada trov dovolacieho
konania. Oprávnený tiež navrhol, aby súd prerušil konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.
v spojení s § 243c O. s. p. a Súdnemu dvoru EÚ na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ
predložil prejudiciálne otázky v znení, aký je uvedený v dovolaní. Oprávnený tiež navrhol,
aby dovolací súd postupoval podľa ust. § 243 O. s. p. a rozhodol o odložení vykonateľnosti
napadnutého uznesenia Krajského súdu v Prešove z 29. apríla 2013, sp. zn. 11 CoE 74/2012,
a to so zreteľom na uvedenú právnu argumentáciu a najmä skutočnosť, že napadnuté
rozhodnutie vykazuje tak závažné právne nedostatky, že jeho výkon v prostredí právneho
štátu je vylúčený.
Proti napadnutému uzneseniu odvolacieho súdu podal oprávnený aj odvolanie v časti,
ktorou odvolací súd zamietol jeho návrh na prerušenie konania podľa ustanovenia § 109 ods.
1 písm. c/ O. s. p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ. Svoje odvolanie odôvodnil
predovšetkým tým, že súd mu svojím postupom odňal možnosť konať pred súdom podľa
§ 205 ods. 2 písm. a/ a § 221 ods. 1 písm. d/ O. s. p., že rozhodnutie vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia podľa § 205 ods. 2 písm. f/ O. s. p., keď súd nesprávne interpretoval
a aplikoval ustanovenia § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ
v spojení s ustanovením § 36 ods. 5 Exekučného poriadku. Zdôraznil tiež, že napadnuté
rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatok odôvodenia, a že v ňom bol nesprávne
poučený o nemožnosti napadnúť odvolaním výrok o zamietnutí návrhu na prerušenie
konania. Za týchto okolností je napadnuté rozhodnutie svojvoľné, arbitrárne, porušujúce jeho
ústavné právo, vyplývajúce z článku 6 ods. 1 Ústavy SR, ako aj z čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Navrhol, aby odvolací súd napadnuté
uznesenie v označenom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu na ďalšie konanie.
Povinný sa k dovolaniu a odvolaniu oprávneného nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd") ako súd dovolací (§ 10a
ods. 1 O. s. p.) po zistení, že dovolanie podal včas oprávnený zastúpený v súlade s § 241 ods.
1 veta druhá O. s. p., skúmal najskôr, či je dôvodný jej návrh na prerušenie dovolacieho
konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.
K podobnému návrhu oprávneného na prerušenie dovolacieho konania sa už najvyšší
súd vyjadril vo viacerých iných skutkovo a právne obdobných právnych veciach, v ktorých
ten istý oprávnený vystupoval v procesnom postavení dovolateľa. Ako príklad uvádza
najvyšší súd rozhodnutia sp. zn. 5 Cdo 370/2012 z 15. mája 2013 a sp. zn. 6 Cdo 350/2012
z 15. mája 2013, na ktoré v podrobnostiach poukazuje s tým, že s právnymi závermi v nich
vyjadrenými sa stotožňuje aj v preskúmavanej veci, pre účely ktorej najvyšší súd dodáva, že
Súdny dvor má právomoc vydať rozhodnutie o prejudiciálnych otázkach, ktoré sa týkajú:
a) výkladu zmlúv; b) platnosti a výkladu aktov inštitúcii, orgánov alebo úradov alebo agentúr
Európskej únie. Pokiaľ ale procesný postup súdov vo veci, v ktorej sa navrhuje prerušenie
konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p., má podklad v aplikácii vnútroštátneho práva, nie
je žiadny dôvod pre prerušenie konania.
Najvyšší súd vzhľadom na to nedôvodný návrh na prerušenie konania zamietol.
V ďalšom najvyšší súd bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3
O. s. p.) skúmal, či oprávneným podané dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému
ho zákon pripúšťa.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.). V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti
uzneseniu odvolacieho súdu. Uznesenia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie
prípustné, sú uvedené v § 239 ods. 1 a 2 O. s. p., oprávneným napadnuté uznesenie ale
nevykazuje znaky žiadneho z nich. Dovolanie oprávneného preto podľa § 239 ods. 1 a 2
O. s. p. prípustné nie je.
Prípustnosť dovolania oprávneného by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy,
len ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237
O. s. p. Oprávnený procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/, e/ a g/ O. s. p. netvrdil
a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jeho dovolania preto
z týchto ustanovení nevyplýva.
K obsahovo rovnakým námietkam oprávneného, z ktorých vyvodzuje prípustnosť
a opodstatnenosť jeho dovolania podaného v preskúmavanej veci, sa už najvyšší súd vyjadril
vo viacerých iných skutkovo a právne obdobných právnych veciach, v ktorých ten istý
oprávnený vystupoval v procesnom postavení dovolateľa. Ako príklad uvádza najvyšší súd
rozhodnutia sp. zn. 5 Cdo 370/2012 z 15. mája 2013, sp. zn. 6 Cdo 350/2012 z 15. mája 2013,
sp. zn. 5 Oboer 47/2013 z 21. októbra 2013 a sp. zn. 5 Oboer 29/2013 z 19. septembra 2013
a konštatuje, že právne závery, ku ktorým dospel v týchto rozhodnutiach, sú plne
opodstatnené aj v preskúmavanej veci.
V rozhodnutiach uvedených v predchádzajúcom odseku najvyšší súd konštatoval, že:
Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu (§ 237 písm. a/ O. s. p.) je
daná, iba ak súd rozhodol vo veci, o ktorej nemal rozhodnúť; rozhodovanie súdov
v exekučných veciach ale vyplýva priamo zo zákona (viď napríklad § 29, § 38 ods. 3 a § 44
ods. 1 Exekučného poriadku).
Vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, nie je rozhodnutím o veci samej, a preto
nezakladá prekážku právoplatne rozhodnutej veci v zmysle v § 237 písm. d/ O. s. p. (viď aj
rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 205/2011 z 1. februára 2012 a tiež Ústavného
súdu Slovenskej republiky z 13. júna 2012 sp. zn. III. ÚS 254/2012).
Exekúciu možno vykonať aj na podklade notárskej zápisnice, ktorá má náležitosti
uvedené v § 41 ods. 2 písm. c/ Exekučného poriadku; ak tieto náležitosti nemá, nejde
o vykonateľný exekučný titul. Ak je za exekučný titul označená notárska zápisnica, je
exekučný súd povinný skúmať, či na jej podklade možno vykonať exekúciu (porovnaj
obdobne R 58/1997). Pokiaľ notárska zápisnica nie je vykonateľný exekučný titul, je exekúcia
neprípustná, čo je dôvod na zastavenie exekučného konania (I. ÚS 151/2011
a I. ÚS 155/2011). Najdôležitejšou náležitosťou notárskej zápisnice ako exekučného titulu je
súhlas povinnej osoby s vykonateľnosťou notárskej zápisnice. Ak niekto ako zástupca vysloví
za povinnú osobu takýto súhlas napriek tomu, že nie je oprávnený za ňu konať, nejde o súhlas
povinnej osoby. Zastupovať iného nemôže ten, záujmy ktorého sú v rozpore so záujmami
zastúpeného (§ 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka) - o taký prípad ide tiež vtedy, keď určitý
nebankový subjekt má vopred vytypovaného „zástupcu" druhej zmluvnej strany, následné
úkony ktorého sledujú nie záujmy ním zastupovanej zmluvnej strany, ale záujmy
nebankového subjektu. Dohoda o zastúpení je v tomto prípade neplatná (§ 39 Občianskeho
zákonníka), preto je absolútne neplatný aj Mgr. T. K. udelený „súhlas" s vykonateľnosťou
notárskej zápisnice, v dôsledku čoho chýba podstatná náležitosť jej materiálnej
vykonateľnosti (§ 41 ods. 2 písm. c) Exekučného poriadku).
Ak sa exekúcia navrhuje na podklade notárskej zápisnice, ktorá nemá náležitosti
vykonateľného exekučného titulu (§ 41 ods. 2 písm. c/ Exekučného poriadku), ide o dôvod,
so zreteľom na ktorý treba žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie zamietnuť (prípadne, ak táto okolnosť vyjde najavo až po poverení súdneho
exekútora, exekučné konanie zastaviť).
V odôvodení svojho rozhodnutia súd prvého stupňa zrozumiteľným spôsobom uviedol
dôvody rozhodnutia. Rovnako odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia zrozumiteľným
spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil (aj s poukazom
na obsah a dôvodnosť odvolania oprávneného). Ich rozhodnutia nemožno považovať
za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože súdy sa pri výklade
a aplikácii zákonných predpisov neodchýlili od znenia príslušných ustanovení a nepopreli ich
účel a význam.
Tieto právne závery zastáva najvyšší súd aj v preskúmavanej veci. Najvyšší súd sa
stotožňuje s názorom, že v danom prípade notárska zápisnica - z dôvodov vysvetlených už
súdmi nižších stupňov – nie je vykonateľný exekučný titul.
Námietka oprávneného, že súdy oboch stupňov nevytýčili vo veci ústne pojednávanie,
aj keď podľa zákona tak boli povinné urobiť, nie je dôvodná. Tak, ako správne poznamenal
oprávnený, zákonom č. 230/2012 Z. z., účinným od 9. augusta 2012, bol novelizovaný
Exekučný poriadok, ktorý ust. § 57 Exekučného poriadku doplnil o ods. 5, v zmysle ktorého
súd nariadi pojednávanie, ak rozhoduje podľa § 57 ods. 1 písm. g/ a k/. Oprávnený namietal,
že súd prvého stupňa v danom prípade vyhlásil exekúciu za neprípustnú, a následne ju
zastavil, preto mal postupovať podľa uvedeného ustanovenia. Tvrdenie oprávneného však nie
je dôvodné. Súd prvého stupňa nemohol postupovať podľa uvedeného ustanovenia, pretože
v danom prípade exekúciu zastavil uznesením z 28. mája 2012 a uvedené ustanovenie
nadobudlo účinnosť až 9. augusta 2012. Odvolací súd v danom prípade postupoval v súlade
s ust. § 214 ods. 2 a o odvolaní oprávneného rozhodol bez nariadenia pojednávania. V danej
veci nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie v zmysle § 214 ods. 1 O. s. p.
a rovnako nebol splnený ani jeden z ostatných dvoch dôvodov (§ 214 ods. 1 písm. b/ a c/
O. s. p.), pre ktoré predseda senátu odvolacieho súdu musí vždy nariadiť pojednávanie.
Z uvedeného vyplýva, že nariadenie pojednávania bolo na úvahe odvolacieho súdu. Rovnako
dovolací súd nevzhliadol dôvody, pre ktoré by bolo potrebné nariadiť pojednávanie, či už
pred súdom prvého stupňa alebo pred odvolacím súdom. V tejto súvislosti dovolací súd
považuje za potrebné uviesť, že v štádiu, pri ktorom súd skúma, či žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrh na vykonanie exekúcie alebo exekučný titul nie
sú v rozpore so zákonom (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), sa vychádza z tvrdení
oprávneného uvedených v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu. V tomto
štádiu súd nevykonáva dokazovanie (§ 122 až § 124 O. s. p.), postačujúce je, ak sú
rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami, vyplývajúcimi zo spisu, vrátane
do neho založených listín. Vzhľadom na to oboznamovanie sa obsahom listín za účelom
posúdenia predpokladov na zastavenie exekúcie nemusí vykonávať na pojednávaní
za prítomnosti oprávneného a povinného.
V súvislosti s námietkou oprávneného, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá má
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, treba uviesť, že táto vada je relevantným
dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.), avšak (na rozdiel od vád taxatívne
vymenovaných v § 237 O. s. p.) nezakladá (súčasne) aj prípustnosť dovolania. To isté platí aj
o nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.).
Vzhľadom na to, že v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesných vád
konania, tvrdených oprávneným, nevyšli najavo ani iné vady, uvedené v § 237 O. s. p.
a prípustnosť podaného dovolania nevyplýva z § 239 O. s. p., najvyšší súd odmietol procesne
neprípustné dovolanie oprávnenej podľa § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm.
c/ O. s. p.
V dovolacom konaní úspešnému povinnému vzniklo právo na náhradu trov
dovolacieho konania proti oprávnenému, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O. s. p. v spojení
s § 224 ods. 1 O. s. p. a § 142 ods. 1 O. s. p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky nepriznal
povinnému náhradu trov dovolacieho konania, lebo nepodal návrh na ich priznanie (§ 151
O. s. p.).
V súvislosti s odvolaním, ktoré oprávnený podal proti napadnutému uzneseniu
odvolacieho súdu, vo výroku, ktorým odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania
zamietol, Najvyšší súd Slovenskej republiky skúmal predovšetkým podmienky, za ktorých
môže konať (§ 103 O. s. p.) a dospel k záveru, že v predmetnej veci ide o taký nedostatok
podmienky konania, ktorý nemožno odstrániť.
I keď Občiansky súdny poriadok výslovne nevypočítava procesné podmienky konania,
možno z neho vyvodiť, že procesné podmienky sú také vlastnosti súdu a účastníkov konania,
ktoré musia byť splnené na to, aby sa dosiahol cieľ občianskeho súdneho konania,
vyplývajúci zo základných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku (v prvej hlave prvej
časti). Na strane súdu k podmienkam konania patria tie, ktoré vymedzujú jeho práva
a povinnosti ako orgánu štátu konať a vydať rozhodnutie. Takouto podmienkou je
nepochybne aj funkčná príslušnosť, z úpravy ktorej vyplýva, ktorý súd je príslušný konať
a rozhodovať o veci v inštančnom postupe. Chýbajúca funkčná príslušnosť na prejednanie
určitej veci predstavuje neodstrániteľný nedostatok podmienky konania.
V prejednávanej veci odvolanie oprávneného smeruje proti uzneseniu, ktorým
odvolací súd v odvolacom konaní nevyhovel návrhu oprávneného na prerušenie konania.
Podľa § 201 O. s. p. účastník môže napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa
odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje. Ak z právneho predpisu vyplýva určitý spôsob
vyrovnania vzťahu medzi účastníkom a vedľajším účastníkom, môže podať odvolanie aj
vedľajší účastník.
Podľa § 10 ods. 1 O. s. p. krajské súdy rozhodujú o odvolaniach proti rozhodnutiam
okresných súdov. Podľa § 10 ods. 2 O. s. p. o odvolaniach proti rozhodnutiam krajských
súdov ako súdov prvého stupňa rozhoduje Najvyšší súd Slovenskej republiky.
Citované zákonné ustanovenia upravujú funkčnú príslušnosť Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky tak, že tento súd je príslušný rozhodovať o odvolaniach vtedy, ak
odvolanie smeruje proti rozhodnutiu krajského súdu ako súdu prvého stupňa. Spôsobilým
predmetom odvolacieho konania sú teda len rozhodnutia súdu prvého stupňa.
Rozhodnutie krajského súdu o nevyhovení návrhu oprávneného na prerušenie konania,
vydané v priebehu odvolacieho konania, nie je rozhodnutím krajského súdu ako súdu prvého
stupňa, ale jedná sa o rozhodnutie odvolacieho súdu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné.
Občiansky súdny poriadok v ustanovení § 211 ods. 1 výslovne predpokladá rozhodovanie
odvolacieho súdu, napr. aj o návrhoch podľa § 138 ods. 1, vrátane tých, o ktorých nerozhodol
súd prvého stupňa. Odvolací súd sa pri takomto rozhodovaní nestáva súdom prvého stupňa,
ale zostáva odvolacím súdom. Napadnuté uznesenie krajského súdu ako odvolacieho súdu
teda neobsahuje (neuvádza) chybné poučenie o neprípustnosti odvolania proti tomuto
rozhodnutiu.
Oprávnený napadol predmetné uznesenie krajského súdu odvolaním, avšak funkčná
príslušnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na rozhodovanie o tomto opravnom
prostriedku nie je daná z dôvodu, že napadnuté rozhodnutie nebolo vydané krajským súdom
ako súdom prvého stupňa, ale ako súdom odvolacím.
Podľa § 103 O. s. p. kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené
podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania). Podľa § 104 ods. 1
O. s. p., ak ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemožno odstrániť, súd konanie
zastaví.
Keďže na prejednanie odvolania podaného oprávneným proti uzneseniu odvolacieho
súdu nie je daná funkčná príslušnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ide o taký
nedostatok podmienky konania, ktorý nemožno odstrániť. V súlade s posledne citovaným
ustanovením Najvyšší súd Slovenskej republiky preto konanie o tomto opravnom prostriedku
zastavil bez toho, aby skúmal vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia.
O náhrade trov odvolacieho konania Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol
podľa § 146 ods. 2 prvá veta O. s. p. v spojení s § 224 ods. 1 O. s. p. Oprávnený zavinil, že
konanie muselo byť zastavené. Povinnému však náhradu trov tohto konania nepriznal, lebo
v tomto konaní mu žiadne nevznikli a ani nepodal návrh na ich priznanie.
Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
pomerom hlasov 3 : 0 .
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 29. apríla 2014
JUDr. Darina Ličková, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Hana Segečová