Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5OboE/146/2013

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného P., s. r. o., P., IČO:

X., zastúpený: F. P., s. r. o., G., IČO: X., proti povinnému P. Š., nar. X., B., o vymoženie

1 022,37 eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Senica pod sp. zn.

, o dovolaní oprávneného proti uzneseniu Krajského súdu v Trnave z 8. apríla

2013, č. k. -51 a o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Krajského súdu

v Trnave z 8. apríla 2013, č. k. -51, takto

rozhodol:

Konanie o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Krajského súdu v Trnave z 8. apríla

2013, č. k. -51, v časti týkajúcej sa zamietnutia návrhu na prerušenie konania

z a s t a v u j e .

Návrh oprávneného na prerušenie dovolacieho konania sa z a m i e t a.

Dovolanie oprávneného sa o d m i e t a .

Povinnému sa náhrada trov dovolacieho a odvolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Senica poveril súdneho exekútora, aby vykonal exekúciu na základe

rozhodcovského rozsudku z 12. decembra 2006 sp. zn. SR 6154/06 Stáleho rozhodcovského

súdu, ktorý zriadila S., a. s. (ďalej len „označený rozhodcovský rozsudok“).

Okresný súd Senica uznesením z 2. januára 2012, č. k. exekučné

konanie zastavil. Oprávnenému uložil zaplatiť súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie

v sume 99,11 eur do troch dní odo dňa právoplatnosti uznesenia.

V časti zastavenia exekúcie rozhodnutie odôvodnil právne ustanoveniami § 57 ods. 1

písm. g/ Exekučného poriadku ( v znení neskorších zmien a doplnení,

2

čiže exekučného poriadku); § 3 ods. 1, § 52, § 53 ods. 1, 4 písm. r/ a 5, § 54 ods. 1 a 2

a a a nariadenia vlády č. ; ako aj

čl. 2 písm. a/, čl. 3 ods. 1 a 2, čl. 6 a prílohou smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993

(o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, ďalej len „Smernica Rady

93/13/EHS“). Vecne mal predovšetkým za to, že tu rozhodcovskú doložku pojatú do tzv.

formulárovej zmluvy oprávneného bolo treba považovať za ustanovenie spôsobujúce hrubú

nerovnováhu v právach a povinnostiach strán v neprospech spotrebiteľa a takto aj

za neprijateľnú zmluvnú podmienku, ak podstatou príslušného dojednania bolo praktické

nanútenie záujmu dodávateľa riešiť všetky spory vzniknuté zo zmluvy účastníkov

pred rozhodcovským súdom, a to tým skôr, ak povinný (v pozícii dlžníka z tzv.

hmotnoprávneho úverového vzťahu) si takúto doložku osobitne nevyjednal, možnosť

eliminovať takéto pre neho nevýhodné ustanovenie zo zmluvy tiež nemal a rozhodcovský súd

sa na jednej strane veľmi starostlivo venoval právam a rizikám na strane veriteľa úveru

(oprávnenej), celkom bez povšimnutia však ponechal potrebu aplikácie i noriem tzv.

spotrebiteľského práva. Neplatná rozhodcovská doložka nemôže založiť právomoc

rozhodcovského súdu vo veci konať a rozhodovať. O trovách exekúcie súd rozhodol podľa

, a Exekučného poriadku a vyhlášky č.

o odmenách a náhradách súdnych exekútorov a súdnemu exekútorovi priznal náhradu trov

exekúcie vo výške 99,11 eur.

Na odvolanie oprávneného vec prejednal Krajský súd v Trnave ako súd odvolací.

Po preskúmaní napadnutého uznesenia rozhodol uznesením z 8. apríla 2013, č. k.

-51 tak, že návrhu oprávneného na prerušenie konania a predloženie

prejudiciálnych otázok SD nie je dôvod vyhovieť a napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa

treba považovať za správne.

Odvolací súd sa v odôvodnení uznesenia najprv zaoberal otázkou, či za dôvodný

možno považovať návrh oprávneného, usilujúci o prenesenie problému akceptovateľnosti

rozhodcovskej doložky na pomyselné ihrisko SD (za pomoci mechanizmu vyplývajúceho z čl.

267 ZFEÚ a ).

Odvolací súd v tejto súvislosti poukázal na ust. ,

a čl. 169 ZFEÚ a po rozsiahlej analýze dospel k záveru, že súd prvého stupňa v prejednávanej

3

veci neaplikoval pri posudzovaní (ne)prijateľnosti zmluvnej podmienky predstavovanej

rozhodcovskou doložkou priamo Smernicu Rady 93/13/EHS (nech by aj obsah odôvodnenia

jeho uznesenia mohol zvádzať k dojmu o opaku), ale Smernicu použil len ako výkladové

pravidlo pre primárne použitie tých ustanovení vnútroštátneho práva, ktorých predmetom je

úprava ochrany spotrebiteľa.

I keď potom zrejme niet dôvodu nesúhlasiť tiež s názorom o nie celkom správnom

preklade znenia Smernice do slovenského jazyka, aj v tejto konkrétnej veci to bol

vnútroštátny súd, kto bol povinný vyriešiť si otázku nevyhnutnosti zaujatia výkladu

ustanovení Smernice, resp. Charty základných práv Európskej únie (zo strany SD) ako

podkladu pre vlastné rozhodovanie vo veci. Takýto výklad by bol potrebný, ak by

z odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia vyplýval práve taký výklad Smernice Rady

93/13/EHS, či iného predpisu komunitárneho práva, aký naznačovali prejudiciálne otázky

majúce sa podľa oprávnenej položiť SD a ak by súd (ako súd nachádzajúci sa v pozícii súdu

oprávneného prijať konečné rozhodnutie) konečné rozhodnutie bez možnosti opravného

prostriedku proti nemu aj mienil prijať (a to práve pre stotožnenie sa s výkladom prijatým

súdom prvého stupňa a opierajúcim sa výlučne o komunitárne právo). Ani jeden z takýchto

predpokladov ale v prejednávanej veci naplnený nebol.

Bolo to tak predovšetkým preto, že dvoma z prejudiciálnych otázok sformulovaných

oprávneným (v chronologickom poradí zhora tou prvou a treťou) sa podsúval výklad, ktorý

súd prvého stupňa a ani tunajší odvolací súd v minulosti nezaujal a tou zvyšnou (v poradí

druhou) oprávnený sledoval výlučne na základe výkladu Smernice (bez zreteľa na normy

vnútroštátneho slovenského právneho poriadku) získanie puncu legitimity pre konkrétnu ním

v minulosti používanú rozhodcovskú. Nastolením požiadavky na výklad prejudiciálnych

otázok sa pritom evidentne zastieral fakt, že v prejednávanej veci nedošlo k oprávneným

neprijímanému postupu priamym uplatnením Smernice, ale uplatnením noriem slovenského

spotrebiteľského práva v širšom slova zmysle, teda práve tých ustanovení, ktorých prijatie si

prakticky vynútil vstup Slovenskej republiky do Európskej únie (v uvedenej súv. por. najmä

novelizujúci s účinnosťou od 1. apríla 2004

a prinavracajúci do základného predpisu občianskeho práva §52 -§ 60 - ako časť zo zákona

ešte k 1. januáru 1992 vyradených ustanovení, v tomto prípade však s celkom iným než

4

pôvodným obsahom) a ani odvolací súd nemal prečo uplatnenie takejto (vnútroštátnej) úpravy

neakceptovať.

Odvolací súd uviedol, že už vo viacerých svojich skorších rozhodnutiach, týkajúcich

sa problému ochrany spotrebiteľa, poukázal (práve s odkazom na vyššie citovaný čl. 169 ods.

4 ZFEÚ) na to, že po vstupe Slovenskej republiky do Európskej únie eurokonformnými nie sú

(na poli ochrany spotrebiteľa) len také pravidlá vnútroštátneho právneho poriadku, ktoré

zaručujú nižší, než na európskej úrovni zaručovaný štandard ochrany spotrebiteľa (sp. zn.

, uznesenie Krajského súdu v Trnave z 31. mája 2011 č. k.

-15). Výkladom a contrario (opakom) preto treba dospieť k záveru, že vyšší

štandard ochrany spotrebiteľa (normami na vnútroštátnej úrovni) naopak zakázaný (a preto

ani z pohľadu porušenia záväzkov prijatých Slovenskou republikou napadnuteľný) nie je.

Práve toto musel byť potom aj v prejednávanej veci dôvod, pre ktorý bola celkom

bez významu argumentácia založená na nesprávnom preklade smernice do slovenského

jazyka. Bez ohľadu na správnosť či nesprávnosť prekladu súčasťou tuzemského právneho

poriadku už v čase uzavretia úverovej zmluvy oprávneného a povinného bolo ako ust. § 53

ods. 1 (obsahujúce definíciu neprijateľnej podmienky vymedzujúcu,

že spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú

nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa), tak

i ods. 3 (dnešný ods. 4) rovnakého paragrafu zakotvujúci taký výpočet zmluvných podmienok

považovaných za neprijateľné (a preto i podľa ďalšieho ods. 4, dnes 5 za neplatné), ktorému

je vlastné (ako na to správne poukázal už súd prvého stupňa), že je len demonštratívny.

Právna úprava v odcitovanej podobe preto predstavovala základ pre riešenie otázok majúcich

byť predostretých SD, ktorý bol jednak na úprave v Smernici Rady 93/13/EHS relatívne

autonómny a ktorému na druhej strane z pohľadu eurokonformity nešlo nič vytknúť.

Návrh oprávneného na prerušenie konania a predloženie prejudiciálnych otázok SD

tak nebol (nemohol byť) opodstatneným a odvolací súd preto takýto návrh zamietol.

Odvolací súd poukázal na to, že každú zmluvu spadajúcu do definičného vymedzenia

spotrebiteľskej zmluvy a tiež jednotlivé dojednania, tvoriace súčasť takejto zmluvy, treba

vyhodnocovať aj z hľadiska dodržania tých obmedzení v právnych predpisoch, ktorých

primárnym účelom je poskytnutie zvýšeného stupňa ochrany spotrebiteľovi (ako slabšiemu

5

účastníkovi príslušného právneho vzťahu). Čo platí na spotrebiteľské zmluvy (spotrebiteľské

právo v širšom slova zmysle), musí potom logicky i za použitia právneho argumentu

„a maiori ad minus“ (od väčšieho k menšiemu) platiť aj na spotrebiteľské úvery

(spotrebiteľské právo v užšom zmysle slova), pričom v prejednávanej veci dokonca nebolo

tvrdené nič, čo by naznačovalo, žeby tu nemalo ísť aj o spotrebiteľský úver (ako podmnožinu

množiny spotrebiteľských zmlúv).

Odvolací súd v ďalšej časti odôvodenia poukázal na bod 17 všeobecných podmienok

poskytnutia úveru a uviedol, že súhlasí so súdom prvého stupňa v tom, že výpočet

neprijateľných zmluvných podmienok zakotvený pôvodne v ustanovení § 53 ods. 3

(neskôr ods. 4) je len demonštratívny, teda že takto zákonodarca

vymedzil len príklady podmienok predstavujúcich najkrikľavejšie porušenie rovnováhy

vo vzťahu majúcom sa inak vyznačovať vyváženosťou práv a povinností zmluvných

partnerov. Hoci z pomerne obsiahleho výpočtu navyše postupom času i dopĺňaného (ako na to

poukázal už súd prvého stupňa) možno nepochybne vybadať úmysel zákonodarcu zaniesť už

do textu zákona podľa možnosti všetky mu známe, a teda najtypickejšie prípady dojednaní

na ujmu spotrebiteľa, teda obrazne neponechať nič na náhodu a čo najviac zúžiť pomyselný

manévrovací priestor nielen osobám profitujúcim z neprijateľných podmienok, ale tiež súdom

(tým pri interpretácii a aplikácii tzv. pozitívneho práva), po celú dobu existencie úpravy

normami spotrebiteľského práva v širšom slova zmysle na vnútroštátnej úrovni je patrným

tiež uvedomovanie si nemožnosti reagovania priamo zákonom na všetky do úvahy

prichádzajúce situácie a takto i nutnosť poskytnutia možnosti práve súdom, aby existujúcu

právnu úpravu dotvorili výkladom.

Podľa názoru odvolacieho súdu za korektnú a tiež zodpovedajúcu zmyslu právnej

úpravy (majúcej sa tu použiť) nemožno považovať interpretáciu príslušného ustanovenia

VPPÚ predostieranú odvolaním, ktorej účelom bolo presvedčiť, že už poskytnutie možnosti

výberu orgánu majúceho vyriešiť spor vyplývajúci zo zmluvy a takto i spôsobu vyriešenia

prípadného sporu obom zmluvným stranám treba považovať za také zmluvné dojednanie,

ktoré je z pohľadu rešpektovania domácich i európskych štandardov ochrany spotrebiteľa

k tomuto účastníkovi zmluvného vzťahu dostatočne šetrným a preto nemôže vykazovať znaky

neprijateľnej zmluvnej podmienky.

6

Nešlo dospieť k inému záveru, než k tomu, že zjavne bez nádeje na úspech musela byť

praktická obhajoba exekučného titulu oprávneným založená na tom, že by tu patričnú

rovnováhu v právach a povinnostiach, či presnejšie nedostatok značnej nerovnováhy

v neprospech spotrebiteľa malo zabezpečovať dojednanie, ktoré právo výberu spôsobu

riešenia sporu a aj subjektu majúceho prípadný spor účastníkov hmotnoprávneho vzťahu

vyriešiť, zveruje žalobcovi (iniciátorovi konania) a to tak, že tento si môže vybrať ako

prejednanie (a rozhodnutie) sporu rozhodcom, tak i všeobecným súdom a už výber druhej

z takýchto možností spôsobí (naplnením rozväzovacej podmienky) zánik rozhodcovskej

doložky.

Odvolací súd uviedol, že už v minulosti v inej tzv. spotrebiteľskej veci vyznačujúcej

sa obdobnou argumentáciou (uznesenie Krajského súdu v Trnave z 9. augusta 2011 č. k.

-36, vec Okresného súdu Piešťany sp. zn. ) poukázal na to, že

možnosť iniciovania sporu zo spotrebiteľskej zmluvy aj spotrebiteľom treba považovať skôr

za akademickú, predovšetkým však aj v prejednávanej veci treba mať za to, že značnú

nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa spôsobuje

už to, ak spotrebiteľovi jeho zmluvný partner prakticky nanúti podrobenie sa právomoci

rozhodcu v dôsledku výberu (medzi viacerými do úvahy prichádzajúcimi spôsobmi riešenia

sporu) vykonaného zmluvným partnerom spotrebiteľa. Rovnako potom nie je dôvod

ustupovať ani od už skôr vysloveného názoru, že túto nerovnováhu nie je spôsobilé

eliminovať ustanovenie, ktoré prakticky rovnocennú možnosť výberu poskytuje

spotrebiteľovi, avšak len pre prípad záujmu jeho samotného viesť spor (teda len v tom

prípade, ak sa spotrebiteľ rozhodne sám stať žalobcom a niečo od svojho zmluvného partnera

požadovať).

Odvolací súd po rozsiahlej argumentácii tak súhlasil so súdom prvého stupňa, že

oprávneným sformulovaná rozhodcovská doložka mala charakter neprijateľnej zmluvnej

podmienky (podľa v rozhodnom znení) zo zákona

považovanej za neplatnú (ods. 4).

Ak dôsledkom uplatnenia takejto podmienky bolo prejednanie a tiež rozhodnutie

sporu účastníkov úverovej zmluvy v rozhodcovskom konaní a vydanie v ňom

i rozhodcovského rozsudku tvoriaceho podklad exekúcie (zaťaženého navyše zjavne tými

7

nedostatkami, ktoré takémuto exekučnému titulu vytkol už súd prvého stupňa), šlo aj o prípad

nemožnosti akceptovania takéhoto rozhodnutia, a teda i pokračovania exekúcie na jeho

základe.

Obstáť nemohla ani námietka oprávneného zo záveru jeho odvolania, že by

po prvotnom „odobrení“ podkladov nevyhnutných na udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie, a teda po udelení poverenia už nemalo byť možným následné skúmanie, či v tomto

smere nedošlo k pochybeniu. Jednak exekučný poriadok sa vyhol zadefinovaniu aj poverenia

na vykonanie exekúcie za rozhodnutie (na rozdiel od jeho protikladu, ktorým je uznesenie

zamietajúce žiadosť o poverenie), oprávneného však okrem toho musí byť známy aj záver

súdu, podľa ktorého exekučný súd nemôže rezignovať na možnosť odopretia vykonania

exekúcie na podklade titulu odporujúceho zákonu a prekážkou mu v tom nemôžu byť ani nie

celkom totožné zákonné formulácie v Exekučnom poriadku a ZoRK (vzbudzujúce dojem,

akoby z dôvodov uvedených v ust. § 40 ods. 1 písm. a/ a b/ a § 45 ods. 1 a 2 ZoRK malo byť

možným len zastavenie exekúcie a nie aj zamietnutie žiadosti o poverenie) či nepodanie

žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Rozhodujúcim v tomto smere bolo, že exekučný

súd v obdobných prípadoch (či už v štádiu skúmania podmienok pre udelenie poverenia alebo

až následne) neprijíma žiadne rozhodnutie, ktorým by sa pasoval do pozície opravného súdu

a formálne zrušil exekučný titul reprezentovaný rozhodcovským rozsudkom, môže mu však

(tu spomínanému titulu) za určitých okolností odoprieť vykonateľnosť. Prijatie opačného

názoru by pritom malo za následok, že súdy by buď nevenovali žiadnu pozornosť exekučným

titulom (ak by tieto nemali oprávnenie skúmať či už vôbec alebo len formálne), alebo by

napriek zisteniu konkrétnych a často závažných vád exekučného titulu mali byť nútené

najskôr do udelenia poverenia (a tým aj k legitimizovaniu exekučného vymáhania

pohľadávky) a až následne by mali byť oprávnenými uvažovať o zastavení exekúcie. Záujem

na takomto výklade však zjavne odporuje logike, keďže zákonnosť titulu, ako aj návrhu či

žiadosti sú ich atribúty, ktoré tu sú (alebo naopak nie sú) už v čase rozhodovania o udelení

poverenia a plynutie času na tom obvykle nie je spôsobilé nič zmeniť - z ktorého dôvodu

napokon zastavovanie exekúcií z tu objasňovaného dôvodu treba považovať za opodstatnené

a zároveň za náležitý procesný nástroj len tam, kde práve v dôsledku určitého zlyhania v čase

zaoberania sa možnosťou udelenia poverenia k tomuto došlo, hoci sa tak vôbec stať nemalo.

8

K námietkam súdneho exekútora, podľa ktorých prvostupňový súd pochybil, pokiaľ

mu nepriznal s poukazom na aktuálne znenie § 196 Exekučného poriadku daň z pridanej

hodnoty aj z hotových výdavkov, odvolací súd uvádza, že je nepochybné, že s účinnosťou

od 1. januára 2012 sa o daň z pridanej hodnoty zvyšuje nielen odmena súdneho exekútora, ale

aj náhrady v zmysle zákona. Vzhľadom na absenciu prechodných ustanovení však sa podľa

názoru odvolacieho súdu o daň z pridanej hodnoty zvyšujú len náhrady za hotové výdavky

vynaložené po 1. januári 2012. V prejednávanej veci vzhľadom na to, že napadnuté uznesenie

bolo vydané 2. januára 2012 celkom nepochybne boli výdavky súdnym exekútorom

vynaložené pred 1. januárom 2012, a teda náhrady sa o DPH nezvyšujú.

Odvolací súd tak v závere uznesenia uviedol, že prvého stupňa rozhodol správne, ak

v prejednávanej veci exekúciu ako celok exekúciu zastavil a oprávnenému uložil zaplatiť

súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie a odvolací súd preto napadnuté uznesenie podľa

a a potvrdil.

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu podal oprávnený dovolanie, ktoré

odôvodnil tým, že:

a) súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci (ust.

v spojení s ust. ),

b) v tej istej veci sa už právoplatne rozhodlo (ust.

v spojení s ust. ),

c) sa nepodal návrh na začatie konanie, hoci podľa zákona bol potrebný (ust. § 241

ods. 2 v spojení s ust. ),

d) súd svojím postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom (ust. § 241

ods. 2 písm. a/ v spojení s ust. ),

e) konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie

vo veci, najmä súd nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležite

dokazovanie (ust. ),

f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci

(ust. ).

9

Na základe právnej argumentácie uvedenej v dovolaní oprávnený navrhuje, aby

dovolací súd napadnuté uznesenie odvolacieho súdu v celom rozsahu zrušil a keďže

rovnakými vadami je postihnuté aj rozhodnutie prvostupňového súdu žiada, aby dovolací súd

v celom rozsahu zrušil aj uznesenie prvostupňového súdu a vec vrátil prvostupňovému súdu

na ďalšie konanie a v prípade úspechu bola oprávnenému priznaná náhrada trov dovolacieho

konania. Oprávnený tiež navrhol, aby súd prerušil konanie podľa

v spojení s a Súdnemu dvoru EÚ na základe Zmluvy o fungovaní EÚ

predložil prejudiciálne otázky v znení, aký je uvedený v dovolaní. Oprávnený tiež navrhol,

aby dovolací súd postupoval podľa ust. a rozhodol o odložení vykonateľnosti

napadnutého uznesenia Krajského súdu v Trnave zo 4. augusta 2013 (správne z 8. apríla

2013), sp. zn. , a to so zreteľom na uvedenú právnu argumentáciu a najmä

skutočnosť, že napadnuté rozhodnutie vykazuje tak závažné právne nedostatky, že jeho výkon

v prostredí právneho štátu je vylúčený.

Proti napadnutému uzneseniu odvolacieho súdu podal oprávnený aj odvolanie v časti,

ktorou odvolací súd zamietol jeho návrh na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 1 písm.

c/ a Zmluvy o fungovaní EÚ. Svoje odvolanie odôvodnil predovšetkým tým,

že súd mu svojím postupom odňal možnosť konať pred súdom podľa § 205 ods. 2 písm. a/

a , že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia

podľa , keď súd nesprávne interpretoval a aplikoval ustanovenia

a Zmluvy o fungovaní EÚ v spojení s ustanovením

ods. 5 Exekučného poriadku. Zdôraznil tiež, že napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné

pre nedostatok odôvodnenia, a že v ňom bol nesprávne poučený o nemožnosti napadnúť

odvolaním výrok o zamietnutí návrhu na prerušenie konania. Za týchto okolností je napadnuté

rozhodnutie svojvoľné, arbitrárne, porušujúce jeho ústavné právo vyplývajúce z čl. 6 ods. 1

SR, ako aj z Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie v označenom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu

na ďalšie konanie.

Povinný sa k dovolaniu a odvolaniu oprávneného nevyjadril.

K dovolaniu oprávneného sa vyjadrila súdna exekútorka, ktorá uviedla, že pokiaľ ide

o skúmanie dôvodov zastavenia exekúcie, príslušný na rozhodovanie je v plnom rozsahu súd.

10

Exekučný súd je oprávnený skúmať vecnú správnosť exekučného titulu, a to v rámci celého

exekučného konania.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) najskôr skúmal,

či sú dané procesné predpoklady, za splnenia ktorých môže konať o odvolaní oprávneného

proti uzneseniu Krajského súdu v Trnave z 8. apríla 2013 č. k. -51 v časti

o zamietnutí návrhu na prerušenie konania (návrh na prerušenie konania postupom podľa ust.

).

Oprávnený v procesnom postavení, v ktorom sa nachádza v preskúmavanej veci, bol

už účastníkom konania vo viacerých iných, skutkovo a právne obdobných konaniach

pred najvyšším súdom, v ktorých – tak, ako aj v tomto prípade – podal odvolanie proti

rozhodnutiu krajského súdu; najvyšší súd konanie o jeho odvolaniach v týchto veciach

zastavil (viď napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu zo 14. marca sp. zn.:

a sp. zn.: , ako aj z 25. marca 2013 sp. zn.: ) s tým, že

a) odvolaním možno napadnúť len rozhodnutie súdu prvého stupňa, b) rozhodnutie krajského

súdu, ktorým bol v odvolacom konaní zamietnutý návrh na prerušenie konania, a ktorým bolo

potvrdené odvolaním napadnuté rozhodnutie, nie je rozhodnutím krajského súdu ako súdu

prvého stupňa (ale je rozhodnutím odvolacieho súdu) a c) najvyšší súd na rozhodnutie

o odvolaní smerujúcom proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nie je funkčne príslušný (§ 9 ods.

1 a 2 a a ). Najvyšší súd na uvedené rozhodnutia

v podrobnostiach poukazuje s tým, že aj v preskúmavanej veci sa stotožňuje s právnymi

závermi v nich vyjadrenými.

Vzhľadom na to, že funkčná príslušnosť najvyššieho súdu na prejednanie odvolania

oprávneného nie je daná, najvyšší súd konanie o odvolaní zastavil (§ 103 a § 104 ods. 1

).

Najvyšší súd ako súd dovolací ( ) po zistení, že dovolanie proti

uzneseniu Krajského súdu v Trnave z 8. apríla 2013 č. k. -51 podal včas

oprávnený, zastúpený v súlade s veta druhá , skúmal, či je dôvodný jeho

návrh na prerušenie dovolacieho konania podľa

11

K podobnému návrhu oprávneného na prerušenie dovolacieho konania sa už najvyšší

súd vyjadril vo viacerých iných skutkovo a právne obdobných právnych veciach, v ktorých

ten istý oprávnený vystupoval v procesnom postavení dovolateľa. Ako príklad uvádza

najvyšší súd rozhodnutia zo 14. mája 2013 sp. zn.: , , z 3. júla

2013 sp. zn.: a z 3. júla 2013 sp. zn.: , na ktoré

v podrobnostiach poukazuje s tým, že s právnymi závermi v nich vyjadrenými sa stotožňuje aj

v preskúmavanej veci, pre účely ktorej opakuje, že Súdny dvor má právomoc vydať

rozhodnutie o prejudiciálnych otázkach, ktoré sa týkajú: a) výkladu zmlúv; b) platnosti

a výkladu aktov inštitúcii, orgánov alebo úradov alebo agentúr Európskej únie. Pokiaľ ale

procesný postup súdov vo veci, v ktorej sa navrhuje prerušenie konania podľa § 109 ods. 1

písm. c/ , má podklad v aplikácii vnútroštátneho práva, nie je žiadny dôvod

pre prerušenie konania.

V danom prípade sa síce v dovolaním napadnutých rozhodnutiach spomína

aj Smernica, z určujúceho hľadiska išlo, ale zo strany súdov nižších stupňov o aplikáciu

a interpretáciu vnútroštátnych právnych predpisov ( a Exekučného

poriadku). Najvyšší súd vzhľadom na to nedôvodný návrh na prerušenie konania zamietol.

V ďalšom najvyšší súd bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3

) skúmal, či oprávneným podané dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému

ho zákon pripúšťa.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ

to zákon pripúšťa ( ). V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti

uzneseniu odvolacieho súdu. Uznesenia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie

prípustné, sú uvedené v a , oprávneným napadnuté uznesenie ale

nevykazuje znaky žiadneho z nich. Dovolanie oprávneného preto podľa § 239 ods. 1 a 2

prípustné nie je.

Prípustnosť podaného dovolania by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len

ak v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v

Oprávnený procesné vady konania v zmysle , a netvrdil

12

a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jeho dovolania preto

z týchto ustanovení nevyplýva.

K obsahovo rovnakým námietkam oprávneného, z ktorých vyvodzuje prípustnosť

a opodstatnenosť jeho dovolania podaného v preskúmavanej veci, sa už najvyšší súd vyjadril

vo viacerých iných skutkovo a právne obdobných právnych veciach, v ktorých ten istý

oprávnený vystupoval v procesnom postavení dovolateľa. Ako príklad uvádza najvyšší súd

rozhodnutia z 28. februára 2013 sp. zn.: , z 30. apríla 2013 sp. zn.:

, z 24. mája 2013 sp. zn.: , z 26. júna 2013 sp. zn.:

, z 26. júla 2013 sp. zn.: , z 3. júla 2013 sp. zn.: ,

14. mája 2013 sp. zn.: , , 3. júla 2013 sp. zn.: ,

3. júla 2013 sp. zn.: , 6. augusta 2013 sp. zn.: a 6. augusta 2013

sp. zn.: a konštatuje, že právne závery, ku ktorým dospel v týchto

rozhodnutiach, sú plne opodstatnené aj v preskúmavanej veci.

V rozhodnutiach uvedených v predchádzajúcom odseku najvyšší súd konštatoval, že:

Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu ( ) je

daná, iba ak súd rozhodol vo veci, o ktorej nemal rozhodnúť; rozhodovanie súdov

v exekučných veciach ale vyplýva priamo zo zákona (viď napríklad § 29, § 38 ods. 3 a § 44

ods. 1 Exekučného poriadku).

Vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, nie je rozhodnutím o veci samej, a preto

nezakladá prekážku právoplatne rozhodnutej veci v zmysle v (viď aj

rozhodnutie najvyššieho súdu z 1. februára 2012 sp. zn.: a tiež Ústavného

súdu Slovenskej republiky z 13. júna 2012 sp. zn.: ).

Ustanovenie dopadá iba na prípady, kedy súd prejednal

a meritórne rozhodol vec, hoci nebola splnená jedna z procesných podmienok konania – nebol

podaný (žiadny) návrh na začatie konania vo veci, ktorá nemôže začať bez návrhu; v danom

prípade ale bol podaný návrh na vykonanie exekúcie.

13

Nejde o vadu konania v zmysle , ak súd pri skúmaní,

či je exekučný titul vykonateľný (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), vychádza z tvrdení

oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu a nevykonáva

dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú v ustanoveniach § 122 až § 124

), lebo je postačujúce, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené

okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu.

Nejde o vadu konania v zmysle , ak súd oboznamovanie

s obsahom listín, ktoré je zamerané na posúdenie, či k návrhu na vykonanie pripojený

exekučný titul je formálne aj materiálne vykonateľný, nevykonal na pojednávaní

a za prítomnosti oprávneného a povinného; obdobne – teda aj bez nariadenia pojednávania,

vykonania dokazovania a osobnej účasti oprávneného – môže exekučný súd dospieť k tomuto

záveru aj pri riešení identickej otázky (vykonateľnosti exekučného titulu) v neskorších

štádiách exekučného konania.

Ak sa exekúcia navrhuje na podklade rozhodnutia takého rozhodcovského súdu, ktorý

nemal právomoc vydať ho, zastavením exekúcie sa neodopiera právo na výkon rozhodnutia

a neznemožňuje oprávnenému možnosť konať pred súdom ( ); pokiaľ

v určitej veci nedošlo k uzavretiu (platnej) rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať

rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok (R 46/2012).

Tieto právne závery zastáva najvyšší súd aj v preskúmavanej veci. Najvyšší súd sa

stotožňuje s názorom, že v danom prípade uzavretá rozhodcovská doložka – z dôvodov

vysvetlených už súdmi nižších stupňov – je neprijateľná podmienka spotrebiteľskej zmluvy

( ), čo zakladá jej neplatnosť. Neplatná rozhodcovská

doložka nemohla založiť právomoc rozhodcovského súdu vydať označený rozhodcovský

rozsudok, ktorý vzhľadom na to nie je vykonateľný exekučný titul.

Osobitne k námietke oprávneného, že § 57 ods. 5 Exekučného poriadku (údajne)

v znení účinnom v čase zastavenia exekúcie ukladal súdu, aby pri postupe podľa § 57 ods. 1

písm. g/ a k/ nariadil pojednávanie, najvyšší súd uvádza, že súd prvého stupňa exekúciu

zastavil uznesením z 2. januára 2012, teda v čase, keď nebol povinný nariadiť pojednávanie

(túto povinnosť by mal až s účinnosťou od 9. augusta 2012 do 31. decembra 2012, pričom

14

od 1. januára 2013 podľa § 58 ods. 2 Exekučného poriadku má súd možnosť, nie povinnosť,

nariadiť v takomto prípade pojednávanie, ak je to nevyhnutné pre objasnenie veci). Odvolací

súd v danom prípade nenariadil odvolacie pojednávanie, lebo mu to umožňovalo ustanovenie

V danej veci nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie

v zmysle a rovnako nebol splnený ani jeden z dvoch ostatných

predpokladov ( a ), za splnenia ktorých predseda senátu

odvolacieho súdu musí vždy nariadiť pojednávanie. Z uvedeného vyplýva, že nariadenie

pojednávania bolo na úvahe odvolacieho súdu. Rovnako najvyšší súd nevzhliadol dôvody,

pre ktoré by bolo potrebné nariadiť pojednávanie, či už pred súdom prvého stupňa alebo

pred odvolacím súdom. V tejto súvislosti najvyšší súd považuje za potrebné uviesť, že

v štádiu, pri ktorom súd skúma, či žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo

návrh na vykonanie exekúcie alebo exekučný titul nie sú v rozpore so zákonom (§ 44 ods. 2

Exekučného poriadku), sa vychádza z tvrdení oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie

a z exekučného titulu. V tomto štádiu súd nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť

súdu osobitne upravenú v ustanoveniach až ) – postačujúce je totiž, ak sú

rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami, vyplývajúcimi zo spisu, vrátane

do neho založených listín. Vzhľadom na to sa oboznamovanie s obsahom listín, ktoré je

zamerané na posúdenie splnenia podmienok konania a predpokladov pre vyhovenie žiadosti

súdneho exekútora o poverenie na vykonanie exekúcie, nemusí vykonávať na pojednávaní

a za prítomnosti oprávneného a povinného.

Je potrebné ešte k argumentácii oprávneného uviesť, že už súd prvého stupňa

konštatoval neprijateľnosť rozhodcovskej doložky a povinný v ďalšom konaní pri vedomí

tohto záveru súdu o neprijateľnosti podmienky (z rozhodnutia súdu prvého stupňa) nevyjadril

vôľu, že si nepraje, aby bolo vylúčené jej uplatnenie, čím by vlastne vyslovil súhlas

s dotknutou zmluvnou podmienkou. Odvolací súd pri zistení totožného záveru

o neprijateľnosti zmluvnej podmienky ako súd prvého stupňa mohol ex offo vyvodzovať

dôsledky tohto zistenia. Oprávnený i povinný mali v konaní tak pred súdom prvého i druhého

stupňa možnosť oboznámiť sa s obsahom spisu, avšak najneskôr z rozhodnutia súdu prvého

stupňa už mali vedomosť o tom, že v konaní sa posudzuje otázka formálnej i materiálnej

vykonateľnosti exekučného titulu (čo je napokon exekučný súd povinný), a že v rámci tohto

posudzovania sa skúma prijateľnosť rozhodcovskej doložky, od ktorej odvodzoval

rozhodcovský súd svoju právomoc na rozhodnutie veci rozhodcovským rozsudkom, ktorý bol

15

predložený v tomto konaní ako exekučný titul. Oprávnený zaujal stanovisko k právnemu

záveru súdu prvého stupňa o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky v podanom odvolaní.

Legitímne teda mohol očakávať v odvolacom konaní otváranie otázky prijateľnosti

rozhodcovskej doložky, ale napokon aj v prvostupňovom konaní, pretože exekučný súd je

povinný skúmať vykonateľnosť exekučného titulu (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku)

a taktiež je aj bez návrhu povinný zastaviť exekúciu prebiehajúcu na základe tuzemského

rozhodcovského rozsudku, ak zistí v rozhodcovskom konaní také vady, výsledkom ktorých je,

že rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je

objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom (§ 45 ods. 2

ZoRK).

V odôvodení svojho rozhodnutia súd prvého stupňa zrozumiteľným spôsobom uviedol

dôvody rozhodnutia. Rovnako odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia zrozumiteľným

spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil. Ich

rozhodnutia nemožno považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne

nekonformné, pretože súdy sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlili

od znenia príslušných ustanovení a nepopreli ich účel a význam. Námietka oprávneného

týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutí súdov oboch

stupňov rovnako nie je dôvodná.

K námietke oprávneného, že slovenský preklad Smernice Rady 93/13/EHS nie je

správny, najvyšší súd uvádza, že až do nadobudnutia účinnosti nariadenia Rady č. 216/2013

zo 7. marca 2013 o elektronickom uverejňovaní Úradného vestníka Európskej únie je právne

záväznou jeho písomná podoba, ktorej vyhotovenia v slovenskom jazyku zabezpečuje

Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky ( o úradnom

vestníku Európskej únie).

Oprávneným namietaná neúplnosť alebo nesprávnosť skutkových zistení súdov,

nepreskúmateľnosť ich rozhodnutí (R 111/1998 a tiež ) a nesprávnosť

právneho posúdenia, na ktorých tieto rozhodnutia spočívajú (R 54/2012), nie sú vady konania

v zmysle a prípustnosť dovolania nezakladajú.

16

Vzhľadom na to, že v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesných vád

konania tvrdených oprávneným, nevyšli najavo ani iné vady uvedené v

a prípustnosť podaného dovolania nevyplýva z , najvyšší súd odmietol procesne

neprípustné dovolanie oprávneného podľa v spojení s

písm. c/

V dovolacom konaní úspešnému povinnému vzniklo právo na náhradu trov

dovolacieho konania proti oprávnenému , ktorý úspech nemal ( v spojení

s a ). Najvyšší súd však nepriznal povinnému

náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania, pretože povinný návrh na jej priznanie

nepodal ( ).

Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 21. mája 2014

JUDr. Darina Ličková, v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Hana Segečová