Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
047/436981.80688d.pdf
PDF · 128 KB
No categories available
8ECdo/80/2014
Najvyšší súd 8 ECdo 80/2014
Slovenskej republiky 8 CoE 50/2014
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej POHOTOVOSŤ,
s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova č. 25, IČO: 35 807 598, zastúpenej advokátskou
kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Grösslingova č. 4,
IČO: 36 864 421, proti povinnej K. B., bývajúcej v S.S., zastúpenej opatrovníkom J.,
tajomníčkou Okresného súdu S., o vymoženie 663,23 € s príslušenstvom, vedenej na
Okresnom súde Senica pod sp. zn. 5 Er 675/2009, o odvolaní a dovolaní oprávnenej
proti uzneseniu Krajského súdu v Trnave z 25. júla 2013, sp. zn. 10 CoE 110/2013, takto
rozhodol:
Konanie o odvolaní proti uzneseniu Krajského súdu v Trnave z 25. júla 2013, sp. zn.
10 CoE 110/2013 z a s t a v u j e .
Návrh na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a .
Dovolanie proti uzneseniu Krajského súdu v Trnave z 25. júla 2013, sp. zn.
10 CoE 110/2013 o d m i e t a .
Povinnej náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Súdny exekútor požiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (§ 44 zákona
č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších
zákonov v znení neskorších predpisov – ďalej len „Exekučný poriadok“) na základe
rozhodcovského rozsudku z 10. júna 2009, sp. zn. SR 06605/09 vydaného Stálym
rozhodcovským súdom, ktorý zriadila Slovenská rozhodcovská, a.s. (ďalej len „označený
rozhodcovský rozsudok“). Okresný súd Senica uvedenej žiadosti vyhovel a súdneho
exekútora poveril vykonaním exekúcie.
Okresný súd Senica uznesením z 21. novembra 2012, č. k. 5 Er 675/2009-21 exekúciu
zastavil. Rozhodnutie odôvodnil tým, že účastníci v nimi uzavretej úverovej zmluve
(spotrebiteľskej upravenej v § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka a smernici Rady 93/13/EHS
o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách) v jej všeobecných obchodných
podmienkach dojednali aj rozhodcovskú doložku. Rozhodcovskú doložku považoval súd
za neplatnú a neprijateľnú zmluvnú podmienku, lebo nebola s povinnou individuálne
dojednaná, splývala vo formulárovej zmluve s ostatnými štandardnými zmluvnými
podmienkami. Spotrebiteľ mohol úverovú zmluvu ako celok buď odmietnuť alebo podrobiť
sa zmluvným podmienkam vopred naformulovaným dodávateľom bez toho, aby mal možnosť
náležitým spôsobom posúdiť obsah rozhodcovskej doložky a jej právne dôsledky.
Rozhodcovská doložka síce dáva na výber medzi štátnym a rozhodcovským súdom, ale len
žalujúcej strane a tou je v praxi vždy dodávateľ. Táto doložka vytvorila v neprospech
spotrebiteľa nerovnováhu práv a povinností účastníkov spotrebiteľskej zmluvy aj z toho
dôvodu, že spotrebiteľovi sa v jej dôsledku odoprela ochrana poskytovaná ustanoveniami
Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách. Neplatná rozhodcovská zmluva
nemohla založiť právomoc rozhodcovského súdu na prejednanie sporu účastníkov konania,
teda ani na vydanie rozhodcovského rozsudku, ktorý oprávnená pripojila k návrhu
na vykonanie exekúcie. Tento rozhodcovský rozsudok preto nemožno považovať
za vykonateľný exekučný titul a súd exekúciu podľa § 57 ods. 2 Exekučného poriadku
zastavil.
Na odvolanie oprávnenej Krajský súd v Trnave uznesením z 25. júla 2013, sp. zn.
10 CoE 110/2013 napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil (§ 219
ods. 1 O.s.p.), návrh oprávnenej na prerušenie konania zamietol, povinnej náhradu trov
odvolacieho konania nepriznal. Aj podľa názoru odvolacieho súdu bola v danom prípade
uzavretá spotrebiteľská zmluva, ktorá obsahovala neprijateľnú (neplatnú) podmienku
v rozhodcovskej doložke podľa § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka, zo zákona považovanú
za neplatnú (odsek 5 ustanovenia). Nekalá podmienka je formulovaná z pohľadu
nezachovania prístupu spotrebiteľa k všeobecnému súdu, túto možnosť by stratil už podaním
akejkoľvek žaloby dodávateľa na rozhodcovskom súde. Zdôraznil, že exekučný súd je
povinný kedykoľvek v priebehu exekučného konania skúmať, či je exekúcia vedená
na základe vykonateľného exekučného titulu. Neobstojí ani námietka oprávnenej, že
po udelení poverenia na vykonanie exekúcie, by už nemalo byť možné následné skúmanie
exekučného titulu. Rozhodujúcim v tomto smere je to, že exekučný súd v obdobných
prípadoch neprijíma žiadne rozhodnutie, ktorým by sa pasoval do pozície opravného súdu
a formálne zrušil exekučný titul reprezentovaný rozhodcovským rozsudkom, môže mu však
za určitých okolností odoprieť vykonateľnosť. Prijatie opačného názoru by malo za následok,
že súdy by nevenovali žiadnu pozornosť exekučným titulom, alebo by napriek zisteniu
konkrétnych a často závažných vád exekučných titulov boli nútené najskôr do udelenia
poverenia a až následne by mali byť oprávnené uvažovať o zastavení exekúcie. Zákonnosť
titulu ako aj návrhu či žiadosti sú atribúty, ktoré tu sú už v čase rozhodovania o udelení
poverenia a plynutie času na tom obvykle nie je spôsobilé nič zmeniť. Preto zastavovanie
exekúcií z týchto dôvodov treba považovať za opodstatnené a zároveň za náležitý procesný
nástroj práve tam, kde v dôsledku určitého zlyhania v čase zaoberania sa možnosťou udelenia
poverenia k tomuto došlo, hoci sa tak vôbec nemalo stať. Z týchto dôvodov súd prvého stupňa
správne vo veci rozhodol a odvolací súd napadnuté uznesenie potvrdil.
Proti výroku uznesenia odvolacieho súdu o zamietnutí návrhu na prerušenie konania
podala oprávnená odvolanie, ktoré odôvodnila tým, že v konaní jej bola odňatá možnosť
pred súdom konať (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p.). Podľa jej názoru napadnuté rozhodnutie
súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/
O.s.p.) a je nepreskúmateľné. Žiadala rozhodnutie odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť
na ďalšie konanie.
Proti potvrdzujúcemu výroku uznesenia odvolacieho súdu podala oprávnená
dovolanie, doplnené právnou argumentáciou, v ktorom uviedla, že súdy: 1. rozhodli
„nad rámec zverenej právomoci“ (§ 237 písm. a/ O.s.p.), 2. konali vo veci, v ktorej sa už
právoplatne rozhodlo (§ 237 písm. d/ O.s.p.), 3. rozhodovali napriek tomu, že sa nepodal
návrh na začatie konania, hoci bol podľa zákona potrebný (§ 237 písm. e/ O.s.p.),
4. oprávnenej odňali možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.), 5. sa v konaní
dopustili inej vady majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/
O.s.p.), najmä nesprávne zistili skutkový stav a nevykonali náležite dokazovanie,
6. napadnuté rozhodnutie založili na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2
písm. c/ O.s.p.). Žiadala uznesenia súdov nižších stupňov zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie
prvostupňovému súdu; zároveň žiadala dovolacie konanie prerušiť podľa § 109 ods. 1
písm. c/ O.s.p. a Súdnemu dvoru Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) predložiť
prejudiciálne otázky, ktoré bližšie špecifikovala v podanom dovolaní.
I. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) najskôr skúmal,
či sú dané procesné predpoklady, za splnenia ktorých môže konať o odvolaní oprávnenej.
Oprávnená v procesnom postavení, v ktorom sa nachádza v preskúmavanej veci, bola
už účastníčkou konania vo viacerých iných, skutkovo a právne obdobných konaniach
pred najvyšším súdom, v ktorých – tak, ako aj v tomto prípade, podala odvolanie
proti rozhodnutiu odvolacieho súdu; najvyšší súd konanie o jej odvolaniach v týchto veciach
zastavil (viď napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 7 ECdo 250/2013,
7 ECdo 255/2013, 7 ECdo 165/2013, 3 Cdo 28/2013, 3 Cdo 24/2013, 3 Co 7/2013 s tým, že
odvolaním možno napadnúť len rozhodnutie súdu prvého stupňa a najvyšší súd
na rozhodnutie o odvolaní smerujúcom proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nie je funkčne
príslušný (§ 9 ods. 1 a 2 O.s.p. a § 10 ods. 1 a 2 O.s.p.). Najvyšší súd na uvedené rozhodnutia
v podrobnostiach poukazuje s tým, že aj v preskúmavanej veci sa stotožňuje s právnymi
závermi v nich vyjadrenými.
II. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že dovolanie proti
uzneseniu odvolacieho súdu podala včas oprávnená zastúpená v súlade s § 241 ods. 1 veta
druhá O.s.p., skúmal najskôr, či je dôvodný jej návrh na prerušenie dovolacieho konania
podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.
K podobnému návrhu oprávnenej na prerušenie dovolacieho konania sa už najvyšší
súd vyjadril vo viacerých iných skutkovo a právne obdobných právnych veciach, v ktorých
tá istá oprávnená vystupovala v procesnom postavení dovolateľky. Ako príklad uvádza
najvyšší súd rozhodnutia sp. zn. 7 ECdo 250/2013, 7 ECdo 255/2013, 7 ECdo 165/2013,
3 Cdo 28/2013, 3 Cdo 24/2013, 3 Co 7/2013, na ktoré v podrobnostiach poukazuje s tým, že
s právnymi závermi v nich vyjadrenými sa stotožňuje aj v preskúmavanej veci, pre účely
ktorej opakuje, že Súdny dvor má právomoc vydať rozhodnutie o prejudiciálnych otázkach,
ktoré sa týkajú: a/ výkladu zmlúv; b/ platnosti a výkladu aktov inštitúcii, orgánov alebo
úradov alebo agentúr Európskej únie. Pokiaľ ale procesný postup súdov vo veci, v ktorej sa
navrhuje prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p., má podklad v aplikácii
vnútroštátneho práva, nie je žiadny dôvod pre prerušenie konania.
V danom prípade sa síce v dovolaním napadnutých rozhodnutiach spomína
aj Smernica Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách, z určujúceho hľadiska išlo ale zo strany súdov nižších stupňov o aplikáciu
a interpretáciu vnútroštátnych právnych predpisov (Občianskeho zákonníka, Exekučného
poriadku a zákona č. 244/2002 Z. z.). Dovolací súd vzhľadom na to nedôvodný návrh
na prerušenie konania zamietol.
III. V ďalšom dovolací súd bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a
ods. 3 O.s.p.) skúmal, či oprávnenou podané dovolanie smeruje proti rozhodnutiu,
proti ktorému ho zákon pripúšťa.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti
uzneseniu odvolacieho súdu. Uznesenia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie
prípustné, sú uvedené v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p., dovolateľkou napadnuté uznesenie ale
nevykazuje znaky žiadneho z nich. Dovolanie oprávnenej preto podľa § 239 ods. 1 a 2 O.s.p.
prípustné nie je.
Prípustnosť podaného dovolania by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len
ak v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p.
Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/ a g/ O.s.p. netvrdila
a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto
z týchto ustanovení nevyplýva.
K obsahovo rovnakým námietkam oprávnenej, z ktorých vyvodzuje prípustnosť
a opodstatnenosť jej dovolania podaného v preskúmavanej veci, sa už najvyšší súd vyjadril
vo viacerých iných skutkovo a právne obdobných právnych veciach, v ktorých tá istá
oprávnená vystupovala v procesnom postavení dovolateľky. Ako príklad uvádza najvyšší súd
rozhodnutia sp. zn. 7 ECdo 250/2013, 7 ECdo 255/2013, 7 ECdo 165/2013, 3 Cdo 28/2013,
3 Cdo 24/2013, 3 Co 7/2013, a konštatuje, že právne závery, ku ktorým dospel v týchto
rozhodnutiach, sú plne opodstatnené aj v preskúmavanej veci.
V rozhodnutiach uvedených v predchádzajúcom odseku najvyšší súd konštatoval, že:
1. prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu (§ 237 písm. a/ O.s.p.)
je daná iba ak súd rozhodol vo veci, o ktorej nemal rozhodnúť; rozhodovanie súdov
v exekučných veciach ale vyplýva priamo zo zákona (viď napríklad § 29, § 38 ods. 3
a § 44 ods. 1 Exekučného poriadku),
2. vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, nie je rozhodnutím o veci samej, a preto
nezakladá prekážku právoplatne rozhodnutej veci v zmysle v § 237 písm. d/ O.s.p.
(viď aj rozhodnutie najvyššieho súdu z 1. februára 2012 sp. zn. 5 Cdo 205/2011, a tiež
Ústavného súdu Slovenskej republiky z 13. júna 2012 sp. zn. III. ÚS 254/2012),
3. ustanovenie § 237 písm. e/ O.s.p. dopadá iba na prípady, kedy súd prejednal
a meritórne rozhodol vec, hoci nebola splnená jedna z procesných podmienok konania
– nebol podaný (žiadny) návrh na začatie konania vo veci, ktorá nemôže začať
bez návrhu; v danom prípade ale bol podaný návrh na vykonanie exekúcie,
4. nejde o vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., ak súd pri skúmaní,
či je exekučný titul vykonateľný (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), vychádza
z tvrdení oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu
a nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú
v ustanoveniach § 122 až § 124 O.s.p.), lebo je postačujúce, ak sú rozhodujúce
skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu,
5. nejde o vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., ak súd oboznamovanie s obsahom
listín, ktoré je zamerané na posúdenie, či k návrhu na vykonanie pripojený exekučný
titul je formálne aj materiálne vykonateľný, nevykonal na pojednávaní a
za prítomnosti oprávneného a povinného; obdobne – teda aj bez nariadenia
pojednávania, vykonania dokazovania a osobnej účasti oprávneného – môže exekučný
súd dospieť k tomuto záveru aj pri riešení identickej otázky (vykonateľnosti
exekučného titulu) v neskorších štádiách exekučného konania. Na podporu týchto
tvrdení dovolací súd poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky
sp. zn. II. ÚS 160/2013, v ktorom konštatoval, že vnútroštátny súd je povinný
„vyšetrovaním“ ex offo zisťovať skutkový stav na účely efektívnej ochrany
spotrebiteľa podľa úniového práva a takýmto postupom nedochádza k porušeniu práv
oprávnenej na verejné prejednanie veci a vyjadrenie sa k vykonaným dôkazom,
6. nedôvodnou sa javí preto i námietka oprávnenej, že jej súdy svojím postupom odňali
možnosť konať pred súdom, keďže nebolo nariadené v zmysle § 57 ods. 5
Exekučného poriadku ústne pojednávanie. Toto ustanovenie však bolo účinné až
novelou zákona č. 230/2012 od 8.8.2012 do 31.12.2012. Stanovovalo povinnosť
nariadiť pojednávanie v prípadoch zastavenia exekúcie v zmysle § 57 ods. 1 písm. g/
a k/. Súd prvého stupňa túto povinnosť nemal a odvolací súd jeho rozhodnutie ako
správne potvrdil, nakoľko rozhodnutie súdu prvého stupňa bolo vydané podľa iného
ustanovenia § 57 ods. 2,
7. ak sa exekúcia navrhuje na podklade rozhodnutia takého rozhodcovského súdu, ktorý
nemal právomoc vydať ho, zastavením exekúcie sa neodopiera právo na výkon
rozhodnutia a neznemožňuje oprávnenému možnosť konať pred súdom (§ 237
písm. f/ O.s.p.); pokiaľ v určitej veci nedošlo k uzavretiu (platnej) rozhodcovskej
zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol
vydať rozhodcovský rozsudok (R 46/2012),
8. skutkové a právne závery súdu prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne
neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, a aj odôvodnenie dovolaním
napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu spĺňa parametre zákonného odôvodnenia
(§ 157 ods. 2 O.s.p., v spojení s § 167 ods. 2 O.s.p.). Za porušenie základného práva
zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky nemožno považovať to, že
odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv oprávnenej. Odôvodnenie
súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo
argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam
pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie
dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní
(II. ÚS 78/05).
Tieto právne závery (viď 1. až 8.) zastáva najvyšší súd aj v preskúmavanej veci.
Dovolací súd sa stotožňuje s názorom, že v danom prípade rozhodcovský rozsudok –
z dôvodov vysvetlených už súdmi nižších stupňov – nie je vykonateľný exekučný titul.
Dovolací súd sa stotožňuje s názorom, že v danom prípade uzavretá rozhodcovská
doložka – z dôvodov vysvetlených už súdmi nižších stupňov – je neprijateľná podmienka
spotrebiteľskej zmluvy (§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka), čo zakladá jej neplatnosť.
Neplatná rozhodcovská doložka nemohla založiť právomoc rozhodcovského súdu vydať
označený rozhodcovský rozsudok, ktorý vzhľadom na to nie je vykonateľný exekučný titul.
V súvislosti s námietkou dovolateľky, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá má
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci treba uviesť, že táto vada je relevantným
dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), avšak (na rozdiel od vád taxatívne
vymenovaných v § 237 O.s.p.) nezakladá (súčasne) aj prípustnosť dovolania.
V dovolaní sa napokon tvrdí, že napadnuté uznesenie odvolacieho súdu spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci.
Právne posúdenie je činnosť súdu, pri ktorej na zistený skutkový stav aplikuje
konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva
na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny
predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo
ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Právnym posúdením
veci sa nezakladá procesná vada konania v zmysle § 237 O.s.p. (iba výskyt ktorej v konaní
na súdoch nižších stupňov by v danej veci mohol založiť prípustnosť dovolania oprávnenej).
Nesprávne právne posúdenie veci je relevantný dovolací dôvod, ktorým možno úspešne
odôvodniť (iba) procesne prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), samo
nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov ale prípustnosť dovolania nezakladá
(viď R 54/2012 a tiež niektoré ďalšie rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,
napríklad sp. zn. 1 Cdo 62/2010, sp. zn. 2 Cdo 97/2010, sp. zn. 3 Cdo 53/2011, sp. zn.
4 Cdo 68/2011, sp. zn. 5 Cdo 44/2011 a sp. zn. 6 Cdo 41/2011, 7 Cdo 236/2013).
Vzhľadom na to, že v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesných vád
konania tvrdených dovolateľkou, nevyšli najavo ani iné vady uvedené v § 237 O.s.p.
a prípustnosť podaného dovolania nevyplýva z § 239 O.s.p., najvyšší súd odmietol procesne
neprípustné dovolanie oprávnenej podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1
písm. c/ O.s.p.
Oprávnená z procesného hľadiska zavinila, že sa konanie o jej odvolaní muselo
zastaviť a vznikla jej povinnosť nahradiť povinnej trovy tohto konania (§ 224 ods. 1 O.s.p.
v spojení s § 146 ods. 2 O.s.p.). V konaní o jej dovolaní vzniklo procesne úspešnej povinnej
právo na náhradu trov konania proti oprávnenej, ktorá úspech v dovolacom konaní nemala
(§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd
Slovenskej republiky nepriznal povinnej náhradu trov týchto konaní, lebo nepodala návrh
na ich priznanie (§ 151 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 4. júna 2014
JUDr. Ladislav G ó r á s z, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Mgr. Monika Poliačiková