Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
5a8/391601.549554.pdf
PDF · 170.99 KB
No categories available
2Cdo/191/2013
Najvyšší súd 2 Cdo 191/2013
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcov 1/ P. G., bývajúceho
v Č., 2/ Š. G., bývajúcej v Č., 3/ J. G., bývajúceho v Č., 4/ Š. C., bývajúcej v Č., 5/ M. T.,
bývajúcej v Č., všetci zastúpení JUDr. C. S., advokátom v Č., proti ţalovanej G., so sídlom
v Ţ., zastúpenej spoločnosťou Advokátska kancelária J., so sídlom v Ţ., o určenie, že
nehnuteľnosti patria do dedičstva, vedenej na Okresnom súde Čadca pod sp. zn.
10 C 11/2010, o dovolaní ţalobcov proti rozsudku Krajského súdu v Ţiline z 30. januára 2013
sp. zn. 6 Co 15/2012, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Ţalovanej náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Čadca rozsudkom z 26. augusta 2011 č.k. 10 C 11/2010-183 zamietol
návrh ţalobcov v celom rozsahu. Zároveň týmto rozsudkom uloţil ţalobcom 1/ aţ 5/
povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť ţalovanej titulom náhrady trov konania sumu
468,43 € na účet právneho zástupcu ţalovanej v lehote do troch dní od právoplatnosti
rozsudku. V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, ţe po zmene spoločenského a politického
usporiadania v bývalej Československej republike v r. 1989 boli postupne do r. 1993 a potom
i oboma nástupníckymi štátmi prijaté viaceré tzv. reštitučné predpisy – s opakovane
deklarovaným cieľom nápravy alebo zmiernenia okrem iných i majetkových krívd, ktorých sa
bývalý systém voči svojim občanom dopustil. Zákonom č. 480/1991 Zb. o dobe neslobody
vtedajšie Federálne zhromaţdenie Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky i takouto
formou pomenovalo, ţe v rokoch 1948 aţ 1989 komunistický reţim porušoval ľudské práva
i svoje vlastné zákony (§ l cit. zákona). Súčasne však vzhľadom na zachovanie nevyhnutnej
kontinuity právnych vzťahov a v záujme budovania právneho štátu zákonodarca
v nasledujúcom ustanovení toho istého zákona vyslovil, ţe právne akty prijaté v dobe
uvedenej v § 1 sa zrušujú len vtedy, ak tak stanovujú osobitné zákony (§ 2 cit. zákona).
Zákonodarca nemohol pripustiť tzv. právne vákuum a negovať bez ďalšieho právne vzťahy
zaloţené, zmenené či zaniknuté v predchádzajúcom období neslobody, inak by sa sám
nevyhnutne dopustil ďalších krívd. Všetky krivdy, vrátane majetkových z obdobia neslobody
uţ nie je moţné napraviť, niekedy ani zmierniť. Zákonodarca musel v záujme právnej istoty
vlastníckych vzťahov ako jedného z atribútov právneho štátu v jednotlivých právnych
úpravách súboru reštitučných predpisov striktne stanoviť obdobie, vo vzťahu ku ktorému mal
ambíciu nápravy alebo zmiernenia majetkových krívd. Ďalej musel definovať reštitúciami
dotknuteľný majetok (predmet vlastníctva), oprávnené osoby (pôvodných dotknutých
vlastníkov a ich právnych nástupcov – jednak definovaním podmienok odňatia vlastníctva
v dobe neslobody a v prípade právnych nástupcov definovaním presného okruhu do úvahy
pripadajúcich osôb) a povinné osoby (vlastniace alebo drţiace dotknutý majetok) a nakoniec
podmienky formálneho postupu uplatnenia reštitučných nárokov, vrátane stanovenia
prepadných lehôt na ich uplatnenie (tzn. v prípade neuplatnenia nárokov v zákonodarcom
určených lehotách s následkom zániku práva). Okresný súd uviedol, ţe všetky vymenované
hľadiská reštitučných predpisov zahŕňa i zákon č. 503/2003 Z.z. o navrátení vlastníctva
k pozemkom a o zmene a doplnení zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 180/1995 Z.z. o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení
neskorších predpisov. Postupom podľa tohto zákona ţalobcovia uţ v čase predchádzajúcom
začatiu súdneho konania uplatnili reštitučný nárok – a to hoci vo vzťahu k iným
nehnuteľnostiam, ako sú predmetom tohto konania, odňatým však v období neslobody ich
predchodcovi J. G. a prevzatých vtedajším štátom na základe tých istých rozhodnutí
o vyvlastnení, na základe ktorých mal prevziať i nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom tohto
konania. V konaní vedenom príslušným správnym orgánom podľa cit. zák. č. 503/2003 Z.z.
so svojimi reštitučnými nárokmi neuspeli. Okresný súd zdôraznil, ţe i vo vzťahu
k nehnuteľnostiam, ktoré sú predmetom tohto sporu, bez ohľadu na to, ţe konkrétne k nim
ţalobcovia reštitučný nárok v predchádzajúcom správnom konaní neuplatnili a bez ohľadu na
faktický spôsob ich prevzatia vtedajším štátom v období neslobody, iný spôsob navrátenia
vlastníctva ţalobcom ako prostredníctvom osvedčenia podmienok podľa príslušného
reštitučného predpisu neprichádza do úvahy. V opačnom prípade by duch a účel prijatia
celého súboru reštitučných predpisov po r. 1989 stratil svoje opodstatnenie. Nad rámec týchto
dôvodov okresný súd dodal, ţe i po vykonanom dokazovaní zostalo sporné, či skutočne práve
tie konkrétne nehnuteľnosti, ktoré ţalobcovia označili vo svojom návrhu podľa bývalého
pozemkovokniţného stavu a potom rozdelenia vykonaného geometrickým plánom na účel
vyvlastnenia, patrili J. G., či a v akom konkrétnom rozsahu sú identické so spornými
nehnuteľnosťami zapísanými podľa súčasného stavu v katastri nehnuteľností vo vlastníctve
ţalovanej na LV č. X.. Nadväzne na uvedené chýba akýkoľvek skutkový a právny podklad
pre tvrdenie ţalobcov o veľkosti spoluvlastníckeho podielu k sporným nehnuteľnostiam,
ktorého určenia sa domáhajú po svojom predchodcovi návrhom podľa § 80 písm. c/ O.s.p.
O trovách konania rozhodol v zmysle § 142 ods. 1 O.s.p.
Na odvolanie ţalobcov Krajský súd v Ţiline rozsudkom z 30. januára 2013 sp. zn.
6 Co 15/2012 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Ţalovanej náhradu trov odvolacieho
konania nepriznal. Krajský súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli
vo veci vznesené a v plnom rozsahu sa stotoţnil so skutkovými a právnymi závermi súdu
prvého stupňa. Uviedol, ţe okresný súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre
posúdenie danej veci, vecne správne rozhodol a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade
s ustanovením § 157 ods. 2 O.s.p. Odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu je vecne
správne, pričom v jednotlivostiach naň poukazuje aj krajský súd. Z uvedených dôvodov sa
krajský súd v odvolacom konaní obmedzil iba na konštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia (§ 219 ods. 2 O.s.p.). Na doplnenie povaţoval odvolací súd
za potrebné zdôrazniť, ţe v posudzovanej veci súd prvého stupňa správne vysvetlil
v napadnutom rozhodnutí podstatu a zmysel reštitučných zákonov, ktoré mali napraviť krivdy
vzniknuté na majetkových a iných právach určených osôb v období predchádzajúceho reţimu.
Spôsoby navrátenia vlastníckeho práva pôvodným vlastníkom, resp. ich právnym nástupcom
nenastupovalo automaticky, ale len za splnenia podmienok vymedzených v reštitučných
zákonoch. Pokiaľ ţalobcovia v priebehu konania, ako aj v podanom odvolaní argumentovali
odňatím vlastníckeho práva bez zodpovedajúcej náhrady ich právnemu predchodcovi v dobe
neslobody, mali svoj nárok uplatniť na základe príslušných predpisov upravujúcich reštitúcie.
Súd prvého stupňa v tejto súvislosti nemal dôvod podrobne objasňovať, či bolo
vyvlastňovacie rozhodnutie J. G. doručené alebo nie, keďţe zisťovanie týchto skutočností by
nič nezmenilo na právnych záveroch vyjadrených v odôvodnení napadnutého rozhodnutia,
s ktorými sa krajský súd stotoţnil. Odvolací súd ďalej uviedol, ţe nevykonanie ďalšieho
dokazovania výsluchom svedkov bolo v prvostupňovom rozsudku odôvodnené riadne
v súlade s § 157 ods. 2 O.s.p. Pokiaľ odvolatelia ţiadali v konaní zadováţiť celý
vyvlastňovací spis odboru výstavby a vodného hospodárstva MsNV Čadca
č. V.X., z obsahu dokazovania je zjavné, ţe súd prvého stupňa vykonal všetky potrebné úkony
na jeho získanie (výzva zo dňa 18.3.2010 na č. 1. 28, výzva zo dňa 21.9.2010 na č. 1. 50).
V reakcii na uvedené výzvy boli súdu zaslané fotokópie archívnych dokumentov, pričom
týmito sa súd riadne zaoberal aj vo svojom rozhodnutí. Odvolací súd mal za to, ţe okresný
súd svojím postupom nijako neodňal účastníkom moţnosť konať pred súdom, všetkými
tvrdeniami a dôkaznými návrhmi ţalobcov sa riadne zaoberal a tieţ ich správne vyhodnotil
v odôvodnení rozsudku. Pre úplnosť dal odvolací súd do pozornosti rozhodnutie Európskeho
súdu pre ľudské práva vo veci Breţný proti Slovenskej republike, v ktorom boli podrobne
riešené otázky práva vlastniť majetok v spojitosti s uplatňovaným reštitučným nárokom,
a v ktorom súd akcentoval potrebu aplikácie reštitučných predpisov pri uplatňovaní nároku na
navrátenie vlastníctva. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 142
ods. 1 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p., podľa ktorého účastníkovi, ktorý mal
vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo
bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podali dovolanie ţalobcovia, ktorého
prípustnosť a dôvodnosť odvodzovali z ustanovenia § 241 ods. 2 písm. a/, b/ a c/ v spojení
s ustanovením § 237 písm. f/ O.s.p. Uviedli, ţe rozsudky súdov niţšieho stupňa povaţujú
za nesprávne, bez riadneho odôvodnenia, nezrozumiteľné a teda aj nepreskúmateľné.
Namietali, ţe súd prvého stupňa nevykonal navrhnuté dôkazy a nezistil riadne skutkový stav
veci. Odvolací sa podľa tvrdenia ţalobcov s dôvodmi uvedenými v odvolaní (nedostatočne
zistený skutkový stav, nepreukázanie riadneho doručenia vyvlastňovacieho rozhodnutia
právnemu predchodcovi ţalobcov) vôbec nevysporiadal. Argumentovali, ţe v predmetnej veci
nešlo o navrátenie vlastníckeho práva v zmysle reštitučných zákonov, ale išlo o to, ţe právny
predchodca ţalovanej nikdy riadne nenadobudol vlastnícke právo k ţalovaným
nehnuteľnostiam. Navrhli, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok odvolacieho súdu
v spojení s rozsudkom súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie
konanie.
Ţalovaná sa k dovolaniu ţalobcov písomne nevyjadrila.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe
dovolanie podali včas účastníci konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpení advokátom (§ 241
ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr
to, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa
Dovolanie má v systéme opravných prostriedkov občianskeho súdneho konania
osobitné postavenie. Ide o mimoriadny opravný prostriedok, ktorým moţno napadnúť (len)
právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, avšak nie v kaţdom prípade, ale iba ak ho právna
úprava pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky je v dovolacom
konaní oprávnený rozhodnutia odvolacieho súdu preskúmavať len v rozsahu, v ktorom bol
jeho výrok napadnutý, pričom je viazaný uplatneným dovolacím dôvodom vrátane toho, ako
ho dovolateľ obsahovo vymedzil (§ 242 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd nie je viazaný rozsahom
dovolacích návrhov v prípadoch uvedených v ustanovení § 242 ods. 2 písm. a/ aţ d/ O.s.p. Ak
nejde o vady uvedené v § 237 O.s.p., neprihliada na vady konania, ktoré neboli uplatnené
v dovolaní, iba ţe by tieto vady mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
Podľa § 238 ods. 1 O.s.p. dovolanie je prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu,
ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2
O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil
od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je
dovolanie prípustné tieţ vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu,
vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, ţe dovolanie je prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie
po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého
stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa
§ 153 ods. 3 a 4.
Napadnutý rozsudok odvolacieho súdu nevykazuje znaky vyššie uvedených
rozsudkov, preto je dovolanie ţalobcov (procesne) neprípustné.
Dovolanie ţalobcov by mohlo byť procesne prípustné, len ak by v konaní, v ktorom
bol vydaný napadnutý rozsudok, bolo postihnuté niektorou zo závaţných procesných vád
uvedených v § 237 O.s.p. Povinnosť skúmať, či konanie nie je zaťaţené niektorou z nich
vyplýva pre dovolací súd z ustanovenia § 242 ods. 1 O.s.p. Dovolací súd sa preto neobmedzil
len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale zaoberal sa tieţ otázkou, či
konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p. (tzv. vady
zmätočnosti). Toto ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu (rozsudku aj
uzneseniu) odvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci
súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník nemal spôsobilosť byť účastníkom
konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej
istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa
nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa
postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol
súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát.
Treba uviesť, ţe z hľadiska § 237 O.s.p. sú právne významné len tie procesné
nedostatky, ktoré vykazujú znaky procesných vád taxatívne vymenovaných v písmenách
a/ aţ g/ tohto ustanovenia. Iné vady (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) a prípadne nesprávne právne
posúdenie veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), i keby k nim v konaní došlo a prípadne aj mali
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, nezakladajú prípustnosť dovolania podľa tohto
ustanovenia. Ich namietanie dovolateľmi je preto v danej veci neopodstatnené. Z hľadiska
posúdenia existencie niektorých procesných vád v zmysle § 237 O.s.p. ako dôvodu, ktorý
zakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, nie je pritom významný
subjektívny názor účastníka, ţe v konaní došlo k takejto vade, ale len jednoznačné, všetky
pochybnosti vylučujúce zistenie, ţe konanie je skutočne postihnuté niektorou z taxatívne
vymenovaných vád.
Dovolatelia existenciu procesných vád konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/ a g/
O.s.p. netvrdili a procesné vady tejto povahy v dovolacom konaní nevyšli najavo. Prípustnosť
ich dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.
S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti sa dovolací súd
osobitne zaoberal otázkou, či postupom súdov nebola dovolateľom odňatá moţnosť konať
pred súdom.
Odňatím moţnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) sa rozumie taký závadný
procesný postup súdu, ktorý má za následok znemoţnenie realizácie tých procesných práv
účastníka konania, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok. O procesnú vadu v zmysle
§ 237 písm. f/ O.s.p. ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom,
prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal
účastníkovi konania jeho procesné práva.
Dovolatelia v dovolaní namietali, ţe konanie je postihnuté práve takouto vadou
zaloţenou na nedostatočnom odôvodnení (resp. nepreskúmateľnosti) rozhodnutí súdov
niţšieho stupňa (§ 157 ods. 2 O.s.p.). Táto skutočnosť súčasne zakladá porušenie ich práv
na súdnu ochranu (čl. 46 ústavy) a právo na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 Dohovoru)
v tom, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov,
nepresvedčivosť a nevyporiadanie sa so všetkými ich odvolacími námietkami.
Pokiaľ ţalobcovia namietajú nedostatky týkajúce sa odôvodnenia dovolaním
napadnutého rozsudku odvolacieho súdu v spojení s rozsudkom súdu prvého stupňa, treba
uviesť, ţe právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou je aj právo účastníka
na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na spravodlivý
proces. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva ako aj z rozhodnutí Ústavného súdu
Slovenskej republiky totiţ vyplýva, ţe tak základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ako aj
právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, v sebe zahŕňajú aj právo na rovnosť zbraní,
kontradiktórnosť konania a odôvodnenie rozhodnutia (II. ÚS 383/2006); právo na riadne
odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho
procesu.
Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, ţe všeobecné súdy zistia skutkový stav
a po výklade a pouţití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, ţe ich skutkové a právne
závery nie sú svojvoľné, neudrţateľné a nie sú prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov;
ktoré by popreli zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Ústavný súd Slovenskej
republiky vo svojej judikatúre opakovane zdôraznil, ţe nezávislosť rozhodovania
všeobecných súdov sa má uskutočňovať v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom
a hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým princípy riadneho
a spravodlivého procesu, ako vyplýva i z čl. 46 a nasl. ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Jedným
z týchto princípov predstavujúcich súčasť práva na spravodlivý proces (čl. 46 ods. 1 ústavy,
čl. 6 ods. 1 Dohovoru) a vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní je aj povinnosť súdu,
presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutia náleţite odôvodniť (§ 132
a § 157 ods. 1 O.s.p. m.m. I. ÚS 243/2007), pritom starostlivo prihliadať na všetko, čo vyšlo
počas konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia
(§ 157 ods. 2 O.s.p.) musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri
hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Všeobecný súd by
mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať tieţ na jeho
celkovú presvedčivosť, teda inými slovami, na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí rovnako
ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj
laickú) verejnosť prijateľné, racionálne ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé.
Všeobecný súd pritom musí súčasne vychádzať z materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby
bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (§ 1 O.s.p.;
obdobne napr. IV. ÚS 1/2002, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07, III. ÚS 332/09, I. ÚS 501/11).
Z práva na spravodlivé súdne konanie v tejto súvislosti vyplýva aj povinnosť všeobecného
súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi strán (avšak) s výhradou, ţe
majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05, II. ÚS 76/07, obdobne Kraska c/a Švajčiarsko
z 29. apríla 1993, séria A, č. 254-B, str. 49, § 30). Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo
upravená v § 157 ods. 2 O.s.p. Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 ods. 2
O.s.p.). Vo svojej ustálenej judikatúre ústavný súd zdôraznil, ţe odôvodnenia rozhodnutí
prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemoţno posudzovať izolovane (m.m. II. ÚS 78/05,
III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09), pretoţe prvostupňové a odvolacie konanie
z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok (IV. ÚS 489/2011). Tento právny názor
zahŕňa aj poţiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov
(tak prvostupňového súdu, ako aj odvolacieho súdu a prípadne aj dovolacieho súdu), ktoré
boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania (IV. ÚS 350/2009).
Za arbitrárny, resp. nedostatočne zdôvodnený treba povaţovať rozsudok všeobecného
súdu aj v situácii, keď všeobecný súd svoj právny záver nezdôvodní zo všetkých zákonných
hľadísk, ktoré v danej veci prichádzajú do úvahy (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky
sp. zn. I. ÚS 154/2005 z 28. februára 2006).
Dovolací súd dospel k záveru, ţe rozsudok súdu prvého stupňa (v spojení
s potvrdzujúcim rozsudkom odvolacieho súdu v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p.) spĺňa vyššie
uvedené kritériá pre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p. (§ 219 ods. 1, 2
O.s.p.) a preto ho nemoţno povaţovať za nepreskúmateľný, neodôvodnený, či zjavne
arbitrárny (svojvoľný). Odôvodnenie rozsudku zodpovedá základnej (formálnej) štruktúre
odôvodnenia rozhodnutia, čo platí tak pre rozsudok súdu prvého stupňa (§ 157 ods. 2 O.s.p.),
ako aj pre rozsudok odvolacieho súdu (§ 219 ods. 2 O.s.p.). Súslednosti jednotlivých častí
odôvodnení a ich obsahové (materiálne) náplne, zakladajú súhrnne ich zrozumiteľnosť
i všeobecnú interpretačnú presvedčivosť; tým však nie je zodpovedaná (ani inak dotknutá)
otázka správnosti právneho posúdenia veci konajúcimi súdmi.
Súdy oboch stupňov jasne a dostatočne vysvetlili právne dôvody, pre ktoré ţalobe
nevyhoveli. Zhodli sa na tom, ţe vo vzťahu k nehnuteľnostiam, ktoré sú predmetom tohto
sporu, bez ohľadu na faktický spôsob ich prevzatia vtedajším štátom v období neslobody (či
prípadne bez vyplatenia peňaţnej náhrady za vyvlastnenie ich predchodcovi, alebo
i na základe rozhodnutia o vyvlastnení, ktoré nenadobudlo právoplatnosť, čo by malo
za následok prevzatie nehnuteľností predchodcu ţalobcov štátom bez právneho dôvodu – ako
tvrdili ţalobcovia a hodlali ďalej preukazovať výsluchom navrhnutých svedkov), keďţe boli
v období neslobody fakticky prevzaté vtedajším štátom deklarujúcim ich vyvlastnenie, iný
spôsob navrátenia vlastníctva ţalobcom ako prostredníctvom osvedčenia podmienok podľa
príslušného reštitučného predpisu neprichádza do úvahy. V opačnom prípade by duch a účel
prijatia celého súboru reštitučných predpisov po r. 1989 stratil svoje opodstatnenie – k čomu
vedie i úsilie ţalobcov dosiahnuť navrátenie vlastníctva prostredníctvom navrhovaného
priznania vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam ich predchodcovi v čase jeho smrti.
Pokiaľ ide o námietku ţalobcov, ţe odvolací súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia vôbec
nevysporiadal s námietkami odvolateľov ohľadom nevykonania dôkazov a nedostatočne
zisteného skutkového stavu súdom prvého stupňa, táto rovnako nie je dôvodná. Odvolací súd
v tejto súvislosti vo svojom rozhodnutí uviedol, ţe súd prvého stupňa nemal dôvod podrobne
objasňovať, či bolo vyvlastňovacie rozhodnutie J. G. doručené alebo nie, keďţe zisťovanie
týchto skutočností by nič nezmenilo na právnych záveroch vyjadrených v odôvodnení
napadnutého rozhodnutia, s ktorými sa krajský súd stotoţnil. Odvolací súd ďalej uviedol, ţe
nevykonanie ďalšieho dokazovania výsluchom svedkov bolo v prvostupňovom rozsudku
odôvodnené riadne v súlade s § 157 ods. 2 O.s.p. Pokiaľ odvolatelia ţiadali v konaní
zadováţiť celý vyvlastňovací spis odboru výstavby a vodného hospodárstva MsNV Čadca
č. V.X., z obsahu dokazovania je zjavné, ţe súd prvého stupňa vykonal všetky potrebné úkony
na jeho získanie (výzva zo dňa 18.3.2010 na č. 1. 28, výzva zo dňa 21.9.2010 na č. 1. 50).
V reakcii na uvedené výzvy boli súdu zaslané fotokópie archívnych dokumentov, pričom
týmito sa súd riadne zaoberal aj vo svojom rozhodnutí. Súdy niţšieho stupňa teda dostatočne
odôvodnili svoje rozhodnutia ako aj poskytli dostatočnú odpoveď na námietky (významné pre
rozhodnutie vo veci) vznesené v konaní.
Na základe uvedeného dospel dovolací súd k záveru, ţe ţalobcovia neopodstatnene
namietajú, ţe v konaní im postupom súdu bola odňatá moţnosť pred súdom konať (§ 237
písm. f/ O.s.p.).
Z dôvodov vyššie uvedených dospel dovolací súd k záveru, ţe prípustnosť dovolania
ţalobcov nevyplýva z § 238 ods. 1 aţ 3 O.s.p. ani z § 237 O.s.p. Dovolanie preto odmietol
podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. bez toho, aby skúmal
opodstatnenosť dovolateľmi uplatnených dovolacích dôvodov v zmysle § 241 ods. 2
písm. b/ a c/ O.s.p. So zreteľom na odmietnutie dovolania sa nezaoberal napadnutým
rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.
Ţalovaná mala v dovolacom konaní úspech, preto jej patrí právo na náhradu trov
dovolacieho konania proti ţalobcom, ktorí úspech nemali. Dovolací súd úspešnej ţalovanej
náhradu trov dovolacieho konania nepriznal, pretoţe nepodala návrh na ich priznanie (§ 243b
ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p., § 142 ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 12. júna 2014
JUDr. Viera Petríková v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová