Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2Cdo/191/2013

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcov 1/ P. G., bývajúceho

v Č., 2/ Š. G., bývajúcej v Č., 3/ J. G., bývajúceho v Č., 4/ Š. C., bývajúcej v Č., 5/ M. T.,

bývajúcej v Č., všetci zastúpení JUDr. C. S., advokátom v Č., proti ţalovanej G., so sídlom

v Ţ., zastúpenej spoločnosťou Advokátska kancelária J., so sídlom v Ţ., o určenie, že

nehnuteľnosti patria do dedičstva, vedenej na Okresnom súde Čadca pod sp. zn.

, o dovolaní ţalobcov proti rozsudku Krajského súdu v Ţiline z 30. januára 2013

sp. zn. , takto

rozhodol:

Dovolanie o d m i e t a .

Ţalovanej náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Čadca rozsudkom z 26. augusta 2011 č.k. -183 zamietol

návrh ţalobcov v celom rozsahu. Zároveň týmto rozsudkom uloţil ţalobcom 1/ aţ 5/

povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť ţalovanej titulom náhrady trov konania sumu

468,43 € na účet právneho zástupcu ţalovanej v lehote do troch dní od právoplatnosti

rozsudku. V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, ţe po zmene spoločenského a politického

usporiadania v bývalej Československej republike v r. 1989 boli postupne do r. 1993 a potom

i oboma nástupníckymi štátmi prijaté viaceré tzv. reštitučné predpisy – s opakovane

deklarovaným cieľom nápravy alebo zmiernenia okrem iných i majetkových krívd, ktorých sa

bývalý systém voči svojim občanom dopustil. o dobe neslobody

vtedajšie Federálne zhromaţdenie Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky i takouto

formou pomenovalo, ţe v rokoch 1948 aţ 1989 komunistický reţim porušoval ľudské práva

i svoje vlastné zákony (§ l cit. zákona). Súčasne však vzhľadom na zachovanie nevyhnutnej

kontinuity právnych vzťahov a v záujme budovania právneho štátu zákonodarca

2

v nasledujúcom ustanovení toho istého zákona vyslovil, ţe právne akty prijaté v dobe

uvedenej v § 1 sa zrušujú len vtedy, ak tak stanovujú osobitné zákony (§ 2 cit. zákona).

Zákonodarca nemohol pripustiť tzv. právne vákuum a negovať bez ďalšieho právne vzťahy

zaloţené, zmenené či zaniknuté v predchádzajúcom období neslobody, inak by sa sám

nevyhnutne dopustil ďalších krívd. Všetky krivdy, vrátane majetkových z obdobia neslobody

uţ nie je moţné napraviť, niekedy ani zmierniť. Zákonodarca musel v záujme právnej istoty

vlastníckych vzťahov ako jedného z atribútov právneho štátu v jednotlivých právnych

úpravách súboru reštitučných predpisov striktne stanoviť obdobie, vo vzťahu ku ktorému mal

ambíciu nápravy alebo zmiernenia majetkových krívd. Ďalej musel definovať reštitúciami

dotknuteľný majetok (predmet vlastníctva), oprávnené osoby (pôvodných dotknutých

vlastníkov a ich právnych nástupcov – jednak definovaním podmienok odňatia vlastníctva

v dobe neslobody a v prípade právnych nástupcov definovaním presného okruhu do úvahy

pripadajúcich osôb) a povinné osoby (vlastniace alebo drţiace dotknutý majetok) a nakoniec

podmienky formálneho postupu uplatnenia reštitučných nárokov, vrátane stanovenia

prepadných lehôt na ich uplatnenie (tzn. v prípade neuplatnenia nárokov v zákonodarcom

určených lehotách s následkom zániku práva). Okresný súd uviedol, ţe všetky vymenované

hľadiská reštitučných predpisov zahŕňa i o navrátení vlastníctva

k pozemkom a o zmene a doplnení zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení

neskorších predpisov. Postupom podľa tohto zákona ţalobcovia uţ v čase predchádzajúcom

začatiu súdneho konania uplatnili reštitučný nárok – a to hoci vo vzťahu k iným

nehnuteľnostiam, ako sú predmetom tohto konania, odňatým však v období neslobody ich

predchodcovi J. G. a prevzatých vtedajším štátom na základe tých istých rozhodnutí

o vyvlastnení, na základe ktorých mal prevziať i nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom tohto

konania. V konaní vedenom príslušným správnym orgánom podľa cit.

so svojimi reštitučnými nárokmi neuspeli. Okresný súd zdôraznil, ţe i vo vzťahu

k nehnuteľnostiam, ktoré sú predmetom tohto sporu, bez ohľadu na to, ţe konkrétne k nim

ţalobcovia reštitučný nárok v predchádzajúcom správnom konaní neuplatnili a bez ohľadu na

faktický spôsob ich prevzatia vtedajším štátom v období neslobody, iný spôsob navrátenia

vlastníctva ţalobcom ako prostredníctvom osvedčenia podmienok podľa príslušného

reštitučného predpisu neprichádza do úvahy. V opačnom prípade by duch a účel prijatia

celého súboru reštitučných predpisov po r. 1989 stratil svoje opodstatnenie. Nad rámec týchto

dôvodov okresný súd dodal, ţe i po vykonanom dokazovaní zostalo sporné, či skutočne práve

tie konkrétne nehnuteľnosti, ktoré ţalobcovia označili vo svojom návrhu podľa bývalého

pozemkovokniţného stavu a potom rozdelenia vykonaného geometrickým plánom na účel

vyvlastnenia, patrili J. G., či a v akom konkrétnom rozsahu sú identické so spornými

nehnuteľnosťami zapísanými podľa súčasného stavu v katastri nehnuteľností vo vlastníctve

ţalovanej na LV č. X.. Nadväzne na uvedené chýba akýkoľvek skutkový a právny podklad

pre tvrdenie ţalobcov o veľkosti spoluvlastníckeho podielu k sporným nehnuteľnostiam,

ktorého určenia sa domáhajú po svojom predchodcovi návrhom podľa

O trovách konania rozhodol v zmysle

Na odvolanie ţalobcov Krajský súd v Ţiline rozsudkom z 30. januára 2013 sp. zn.

rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Ţalovanej náhradu trov odvolacieho

konania nepriznal. Krajský súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli

vo veci vznesené a v plnom rozsahu sa stotoţnil so skutkovými a právnymi závermi súdu

prvého stupňa. Uviedol, ţe okresný súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre

posúdenie danej veci, vecne správne rozhodol a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade

s ustanovením Odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu je vecne

správne, pričom v jednotlivostiach naň poukazuje aj krajský súd. Z uvedených dôvodov sa

krajský súd v odvolacom konaní obmedzil iba na konštatovanie správnosti dôvodov

napadnutého rozhodnutia ( ). Na doplnenie povaţoval odvolací súd

za potrebné zdôrazniť, ţe v posudzovanej veci súd prvého stupňa správne vysvetlil

v napadnutom rozhodnutí podstatu a zmysel reštitučných zákonov, ktoré mali napraviť krivdy

vzniknuté na majetkových a iných právach určených osôb v období predchádzajúceho reţimu.

Spôsoby navrátenia vlastníckeho práva pôvodným vlastníkom, resp. ich právnym nástupcom

nenastupovalo automaticky, ale len za splnenia podmienok vymedzených v reštitučných

zákonoch. Pokiaľ ţalobcovia v priebehu konania, ako aj v podanom odvolaní argumentovali

odňatím vlastníckeho práva bez zodpovedajúcej náhrady ich právnemu predchodcovi v dobe

neslobody, mali svoj nárok uplatniť na základe príslušných predpisov upravujúcich reštitúcie.

Súd prvého stupňa v tejto súvislosti nemal dôvod podrobne objasňovať, či bolo

vyvlastňovacie rozhodnutie J. G. doručené alebo nie, keďţe zisťovanie týchto skutočností by

nič nezmenilo na právnych záveroch vyjadrených v odôvodnení napadnutého rozhodnutia,

s ktorými sa krajský súd stotoţnil. Odvolací súd ďalej uviedol, ţe nevykonanie ďalšieho

dokazovania výsluchom svedkov bolo v prvostupňovom rozsudku odôvodnené riadne

v súlade s Pokiaľ odvolatelia ţiadali v konaní zadováţiť celý

vyvlastňovací spis odboru výstavby a vodného hospodárstva MsNV Čadca

č. V.X., z obsahu dokazovania je zjavné, ţe súd prvého stupňa vykonal všetky potrebné úkony

na jeho získanie (výzva zo dňa 18.3.2010 na č. 1. 28, výzva zo dňa 21.9.2010 na č. 1. 50).

V reakcii na uvedené výzvy boli súdu zaslané fotokópie archívnych dokumentov, pričom

týmito sa súd riadne zaoberal aj vo svojom rozhodnutí. Odvolací súd mal za to, ţe okresný

súd svojím postupom nijako neodňal účastníkom moţnosť konať pred súdom, všetkými

tvrdeniami a dôkaznými návrhmi ţalobcov sa riadne zaoberal a tieţ ich správne vyhodnotil

v odôvodnení rozsudku. Pre úplnosť dal odvolací súd do pozornosti rozhodnutie Európskeho

súdu pre ľudské práva vo veci Breţný proti Slovenskej republike, v ktorom boli podrobne

riešené otázky práva vlastniť majetok v spojitosti s uplatňovaným reštitučným nárokom,

a v ktorom súd akcentoval potrebu aplikácie reštitučných predpisov pri uplatňovaní nároku na

navrátenie vlastníctva. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 142

ods. 1 v spojení s , podľa ktorého účastníkovi, ktorý mal

vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo

bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podali dovolanie ţalobcovia, ktorého

prípustnosť a dôvodnosť odvodzovali z ustanovenia § 241 ods. 2 písm. a/, b/ a c/ v spojení

s ustanovením Uviedli, ţe rozsudky súdov niţšieho stupňa povaţujú

za nesprávne, bez riadneho odôvodnenia, nezrozumiteľné a teda aj nepreskúmateľné.

Namietali, ţe súd prvého stupňa nevykonal navrhnuté dôkazy a nezistil riadne skutkový stav

veci. Odvolací sa podľa tvrdenia ţalobcov s dôvodmi uvedenými v odvolaní (nedostatočne

zistený skutkový stav, nepreukázanie riadneho doručenia vyvlastňovacieho rozhodnutia

právnemu predchodcovi ţalobcov) vôbec nevysporiadal. Argumentovali, ţe v predmetnej veci

nešlo o navrátenie vlastníckeho práva v zmysle reštitučných zákonov, ale išlo o to, ţe právny

predchodca ţalovanej nikdy riadne nenadobudol vlastnícke právo k ţalovaným

nehnuteľnostiam. Navrhli, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok odvolacieho súdu

v spojení s rozsudkom súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie

konanie.

Ţalovaná sa k dovolaniu ţalobcov písomne nevyjadrila.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, ţe

dovolanie podali včas účastníci konania ( ) zastúpení advokátom (

ods. 1 ), bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( ), skúmal najskôr

to, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa

( a nasl. ).

Dovolanie má v systéme opravných prostriedkov občianskeho súdneho konania

osobitné postavenie. Ide o mimoriadny opravný prostriedok, ktorým moţno napadnúť (len)

právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, avšak nie v kaţdom prípade, ale iba ak ho právna

úprava pripúšťa ( ). Najvyšší súd Slovenskej republiky je v dovolacom

konaní oprávnený rozhodnutia odvolacieho súdu preskúmavať len v rozsahu, v ktorom bol

jeho výrok napadnutý, pričom je viazaný uplatneným dovolacím dôvodom vrátane toho, ako

ho dovolateľ obsahovo vymedzil ( ). Dovolací súd nie je viazaný rozsahom

dovolacích návrhov v prípadoch uvedených v ustanovení aţ d/ Ak

nejde o vady uvedené v , neprihliada na vady konania, ktoré neboli uplatnené

v dovolaní, iba ţe by tieto vady mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Podľa dovolanie je prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu,

ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2

je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil

od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa je

dovolanie prípustné tieţ vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu,

vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, ţe dovolanie je prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie

po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého

stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa

§ 153 ods. 3 a 4.

Napadnutý rozsudok odvolacieho súdu nevykazuje znaky vyššie uvedených

rozsudkov, preto je dovolanie ţalobcov (procesne) neprípustné.

Dovolanie ţalobcov by mohlo byť procesne prípustné, len ak by v konaní, v ktorom

bol vydaný napadnutý rozsudok, bolo postihnuté niektorou zo závaţných procesných vád

uvedených v Povinnosť skúmať, či konanie nie je zaťaţené niektorou z nich

vyplýva pre dovolací súd z ustanovenia Dovolací súd sa preto neobmedzil

len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa , ale zaoberal sa tieţ otázkou, či

konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v (tzv. vady

zmätočnosti). Toto ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu (rozsudku aj

uzneseniu) odvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci

súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník nemal spôsobilosť byť účastníkom

konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej

istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa

nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa

postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol

súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát.

Treba uviesť, ţe z hľadiska sú právne významné len tie procesné

nedostatky, ktoré vykazujú znaky procesných vád taxatívne vymenovaných v písmenách

a/ aţ g/ tohto ustanovenia. Iné vady ( ) a prípadne nesprávne právne

posúdenie veci ( ), i keby k nim v konaní došlo a prípadne aj mali

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, nezakladajú prípustnosť dovolania podľa tohto

ustanovenia. Ich namietanie dovolateľmi je preto v danej veci neopodstatnené. Z hľadiska

posúdenia existencie niektorých procesných vád v zmysle ako dôvodu, ktorý

zakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, nie je pritom významný

subjektívny názor účastníka, ţe v konaní došlo k takejto vade, ale len jednoznačné, všetky

pochybnosti vylučujúce zistenie, ţe konanie je skutočne postihnuté niektorou z taxatívne

vymenovaných vád.

Dovolatelia existenciu procesných vád konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/ a g/

netvrdili a procesné vady tejto povahy v dovolacom konaní nevyšli najavo. Prípustnosť

ich dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.

S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti sa dovolací súd

osobitne zaoberal otázkou, či postupom súdov nebola dovolateľom odňatá moţnosť konať

pred súdom.

Odňatím moţnosti konať pred súdom ( ) sa rozumie taký závadný

procesný postup súdu, ktorý má za následok znemoţnenie realizácie tých procesných práv

účastníka konania, ktoré mu poskytuje . O procesnú vadu v zmysle

ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom,

prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal

účastníkovi konania jeho procesné práva.

Dovolatelia v dovolaní namietali, ţe konanie je postihnuté práve takouto vadou

zaloţenou na nedostatočnom odôvodnení (resp. nepreskúmateľnosti) rozhodnutí súdov

niţšieho stupňa ( ). Táto skutočnosť súčasne zakladá porušenie ich práv

na súdnu ochranu ( ) a právo na spravodlivé súdne konanie ( Dohovoru)

v tom, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov,

nepresvedčivosť a nevyporiadanie sa so všetkými ich odvolacími námietkami.

Pokiaľ ţalobcovia namietajú nedostatky týkajúce sa odôvodnenia dovolaním

napadnutého rozsudku odvolacieho súdu v spojení s rozsudkom súdu prvého stupňa, treba

uviesť, ţe právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou je aj právo účastníka

na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na spravodlivý

proces. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva ako aj z rozhodnutí Ústavného súdu

Slovenskej republiky totiţ vyplýva, ţe tak základné právo podľa ako aj

právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, v sebe zahŕňajú aj právo na rovnosť zbraní,

kontradiktórnosť konania a odôvodnenie rozhodnutia (); právo na riadne

odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho

procesu.

Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, ţe všeobecné súdy zistia skutkový stav

a po výklade a pouţití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, ţe ich skutkové a právne

závery nie sú svojvoľné, neudrţateľné a nie sú prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov;

ktoré by popreli zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Ústavný súd Slovenskej

republiky vo svojej judikatúre opakovane zdôraznil, ţe nezávislosť rozhodovania

všeobecných súdov sa má uskutočňovať v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom

a hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým princípy riadneho

a spravodlivého procesu, ako vyplýva i z a nasl. a Dohovoru. Jedným

z týchto princípov predstavujúcich súčasť práva na spravodlivý proces ( ,

čl. 6 ods. 1 Dohovoru) a vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní je aj povinnosť súdu,

presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutia náleţite odôvodniť (§ 132

a m.m. ), pritom starostlivo prihliadať na všetko, čo vyšlo

počas konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia

( ) musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri

hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Všeobecný súd by

mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať tieţ na jeho

celkovú presvedčivosť, teda inými slovami, na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí rovnako

ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj

laickú) verejnosť prijateľné, racionálne ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé.

Všeobecný súd pritom musí súčasne vychádzať z materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby

bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov ( ;

obdobne napr. , , , , ).

Z práva na spravodlivé súdne konanie v tejto súvislosti vyplýva aj povinnosť všeobecného

súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi strán (avšak) s výhradou, ţe

majú význam pre rozhodnutie (, , obdobne Kraska c/a Švajčiarsko

z 29. apríla 1993, séria A, č. 254-B, str. 49, § 30). Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo

upravená v Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (

). Vo svojej ustálenej judikatúre ústavný súd zdôraznil, ţe odôvodnenia rozhodnutí

prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemoţno posudzovať izolovane (m.m. ,

, , ), pretoţe prvostupňové a odvolacie konanie

z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok (). Tento právny názor

zahŕňa aj poţiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov

(tak prvostupňového súdu, ako aj odvolacieho súdu a prípadne aj dovolacieho súdu), ktoré

boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania ().

Za arbitrárny, resp. nedostatočne zdôvodnený treba povaţovať rozsudok všeobecného

súdu aj v situácii, keď všeobecný súd svoj právny záver nezdôvodní zo všetkých zákonných

hľadísk, ktoré v danej veci prichádzajú do úvahy (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 28. februára 2006).

Dovolací súd dospel k záveru, ţe rozsudok súdu prvého stupňa (v spojení

s potvrdzujúcim rozsudkom odvolacieho súdu v zmysle ) spĺňa vyššie

uvedené kritériá pre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle (,

) a preto ho nemoţno povaţovať za nepreskúmateľný, neodôvodnený, či zjavne

arbitrárny (svojvoľný). Odôvodnenie rozsudku zodpovedá základnej (formálnej) štruktúre

odôvodnenia rozhodnutia, čo platí tak pre rozsudok súdu prvého stupňa ( ),

ako aj pre rozsudok odvolacieho súdu ( ). Súslednosti jednotlivých častí

odôvodnení a ich obsahové (materiálne) náplne, zakladajú súhrnne ich zrozumiteľnosť

i všeobecnú interpretačnú presvedčivosť; tým však nie je zodpovedaná (ani inak dotknutá)

otázka správnosti právneho posúdenia veci konajúcimi súdmi.

Súdy oboch stupňov jasne a dostatočne vysvetlili právne dôvody, pre ktoré ţalobe

nevyhoveli. Zhodli sa na tom, ţe vo vzťahu k nehnuteľnostiam, ktoré sú predmetom tohto

sporu, bez ohľadu na faktický spôsob ich prevzatia vtedajším štátom v období neslobody (či

prípadne bez vyplatenia peňaţnej náhrady za vyvlastnenie ich predchodcovi, alebo

i na základe rozhodnutia o vyvlastnení, ktoré nenadobudlo právoplatnosť, čo by malo

9

za následok prevzatie nehnuteľností predchodcu ţalobcov štátom bez právneho dôvodu – ako

tvrdili ţalobcovia a hodlali ďalej preukazovať výsluchom navrhnutých svedkov), keďţe boli

v období neslobody fakticky prevzaté vtedajším štátom deklarujúcim ich vyvlastnenie, iný

spôsob navrátenia vlastníctva ţalobcom ako prostredníctvom osvedčenia podmienok podľa

príslušného reštitučného predpisu neprichádza do úvahy. V opačnom prípade by duch a účel

prijatia celého súboru reštitučných predpisov po r. 1989 stratil svoje opodstatnenie – k čomu

vedie i úsilie ţalobcov dosiahnuť navrátenie vlastníctva prostredníctvom navrhovaného

priznania vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam ich predchodcovi v čase jeho smrti.

Pokiaľ ide o námietku ţalobcov, ţe odvolací súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia vôbec

nevysporiadal s námietkami odvolateľov ohľadom nevykonania dôkazov a nedostatočne

zisteného skutkového stavu súdom prvého stupňa, táto rovnako nie je dôvodná. Odvolací súd

v tejto súvislosti vo svojom rozhodnutí uviedol, ţe súd prvého stupňa nemal dôvod podrobne

objasňovať, či bolo vyvlastňovacie rozhodnutie J. G. doručené alebo nie, keďţe zisťovanie

týchto skutočností by nič nezmenilo na právnych záveroch vyjadrených v odôvodnení

napadnutého rozhodnutia, s ktorými sa krajský súd stotoţnil. Odvolací súd ďalej uviedol, ţe

nevykonanie ďalšieho dokazovania výsluchom svedkov bolo v prvostupňovom rozsudku

odôvodnené riadne v súlade s Pokiaľ odvolatelia ţiadali v konaní

zadováţiť celý vyvlastňovací spis odboru výstavby a vodného hospodárstva MsNV Čadca

č. V.X., z obsahu dokazovania je zjavné, ţe súd prvého stupňa vykonal všetky potrebné úkony

na jeho získanie (výzva zo dňa 18.3.2010 na č. 1. 28, výzva zo dňa 21.9.2010 na č. 1. 50).

V reakcii na uvedené výzvy boli súdu zaslané fotokópie archívnych dokumentov, pričom

týmito sa súd riadne zaoberal aj vo svojom rozhodnutí. Súdy niţšieho stupňa teda dostatočne

odôvodnili svoje rozhodnutia ako aj poskytli dostatočnú odpoveď na námietky (významné pre

rozhodnutie vo veci) vznesené v konaní.

Na základe uvedeného dospel dovolací súd k záveru, ţe ţalobcovia neopodstatnene

namietajú, ţe v konaní im postupom súdu bola odňatá moţnosť pred súdom konať (§ 237

písm. f/ ).

Z dôvodov vyššie uvedených dospel dovolací súd k záveru, ţe prípustnosť dovolania

ţalobcov nevyplýva z aţ 3 ani z Dovolanie preto odmietol

podľa v spojení s bez toho, aby skúmal

opodstatnenosť dovolateľmi uplatnených dovolacích dôvodov v zmysle § 241 ods. 2

písm. b/ a c/ So zreteľom na odmietnutie dovolania sa nezaoberal napadnutým

rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.

Ţalovaná mala v dovolacom konaní úspech, preto jej patrí právo na náhradu trov

dovolacieho konania proti ţalobcom, ktorí úspech nemali. Dovolací súd úspešnej ţalovanej

náhradu trov dovolacieho konania nepriznal, pretoţe nepodala návrh na ich priznanie (§ 243b

ods. 5 v spojení s , ).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 12. júna 2014

JUDr. Viera Petríková v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová