Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 494/2015
PDF · 389.67 KB
No categories available
II. ÚS 494/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. augusta 2015
v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa)
a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť
, ; , ;
, ; , , a
, , zastúpených Advokátskou kanceláriou STEHURA &
partners, s. r. o., 2080, Čadca, konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta
JUDr. Celestína Stehuru, vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 20
ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1
Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 6 Co 15/2012
z 30. januára 2013 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
2 Cdo 191/2013 z 12. júna 2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť , , ,
a o d m i e t a .
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
15. októbra 2014 doručená sťažnosť , ;
, ; , ;
, , a , (spolu ďalej len
„sťažovatelia“, v citáciách aj „navrhovatelia“), zastúpených Advokátskou kanceláriou
STEHURA & partners, s. r. o., Fraňa Kráľa 2080, Čadca, konajúcou prostredníctvom
konateľa a advokáta JUDr. Celestína Stehuru, ktorou namietajú porušenie svojich
základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a podľa čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len
„listina“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.
6 Co 15/2012 z 30. januára 2013 (ďalej len „napadnutý rozsudok krajského súdu“)
a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.
2 Cdo 191/2013 z 12. júna 2014 (ďalej len „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).
Sťažovatelia vo svojej sťažnosti okrem iného uvádzajú, že „sa návrhom na OS Čadca
domáhali určenia, že žalované nehnuteľnosti patria do dedičstva po neb.
zomrelom Okresný súd Čadca náš návrh rozsudkom OS Čadca
10 C/11/2010 zo dňa 26. 8. 2011 zamietol, s poukazom, že sme nesplnili zákonom stanovené
povinnosti vyplývajúce z reštitučných predpisov. Voči tomuto rozsudku OS Čadca sme
podali v zákonnej lehote riadne zdôvodnené odvolanie. Krajský súd Žilina rozsudok OS
Čadca rozsudkom 6 Co/15/2012 zo dňa 30. 1. 2013 potvrdil. Voči tomuto rozhodnutiu sme
v zákonnej lehote podali dovolanie. Najvyšší súd SR naše dovolanie uznesením
2 Cdo/191/2013 zo dňa 12. 6. 2013 odmietol.“.
Sťažovatelia v súvislosti s namietaným porušením označených práv uvádzajú,
že «OS Čadca tým, že nevykonal navrhnuté dôkazy, odňal nám... možnosť konať pred
súdom. Navrhovali sme, aby si OS Čadca zadovážil celý vyvlastňovací spis odboru výstavby
a vodného hospodárstva MsNV Čadca č. výst. , ktorým boli vyvlastnené pozemky
pre vodovod v . OS v Čadci tým, že toto neurobil, nemohol riadne zistiť skutkový stav
2
veci a hlavne vyriešiť otázku, či rozhodnutie o vyvlastnení nadobudlo vo vzťahu k právnemu
predchodcovi navrhovateľov právoplatnosť a teda či mu bolo právoplatne odňaté vlastnícke
právo vyvlastňovacím rozhodnutím. V tomto vyvlastňovacom spise sa musia nachádzať
doklady, ktoré potvrdia alebo nepotvrdia tú skutočnosť, či nášmu právnemu predchodcovi
bolo riadnym spôsobom doručené vyvlastňovacie rozhodnutie a teda
či mu týmto vyvlastnením bolo odňaté vlastnícke právo. My tvrdíme, že vyvlastňovacie
rozhodnutie nášmu právnemu predchodcovi nebolo žiadnym spôsobom
doručené a preto doteraz vlastnícke právo mu nebolo odňaté. Týmto potom všetky ďalšie
prevody na nových nadobúdateľov sú neplatné a teda ani odporca nemôže byť vlastníkom
našich nehnuteľností. Na túto skutočnosť sme žiadali vypočuť aj svedkov
a k okolnostiam, za ktorých boli vyvlastňované žalované nehnuteľnosti,
ako to bolo s doručovaním vyvlastňovacích rozhodnutí a že nikomu nebola vyplatená
náhrada za ich vyvlastnenie. OS v Čadci bez žiadneho relevantného dôvodu týchto svedkov
nevypočul a tým nám odňal možnosť konať pred súdom a jeho rozhodnutie vychádza
z neúplné zisteného skutkového stavu veci. Okrem toho za „údajne“ platne vyvlastnené
nehnuteľnosti prináležala náhrada, ktorá však nebola nikdy vyplatená. Vyvlastnená
nehnuteľnosť, keď prestala slúžiť svojmu účelu sa následne stala predmetom špekulatívnych
prevodov s cieľom čo najlepšie ju speňažiť, čo však odporuje účelu, pre ktorý bola
vyvlastnená, t. j. potreba verejného záujmu alebo potreba podľa vtedy vyvlastnenia záujmov
socialistického pracujúceho ľudu, obranu vlasti a pod. Práve a predovšetkým tento dôvod
bol jedným z hlavných dôvodov odvolania a následne podaného dovolanie. Ani KS Žilina
ani NS SR tento dôvod neakceptoval. Tým, že sme nemohli vykonať všetky dôkazy
a predovšetkým tento ako podstatný dôkaz, bola nám odňatá možnosť konať pred súdom.
Okrem toho poukazujeme na viaceré rozhodnutia NS SR v podobných veciach, kde NS SR
rozhodoval odlišne. Sme si vedomí, že úlohou US SR nie je zjednocovať judikatúru
slovenských súdov, ale v tomto prípade vzhľadom na výrazný exces považujeme zásah
zo strany ÚS SR za nevyhnutný...
Týmto NS SR Bratislava ako i KS Žilina porušili naše právo na spravodlivý proces
a právo na ochranu vlastníckeho práva.».
Na tomto základe sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie
konanie nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľov na súdnu ochranu a spravodlivý proces podľa
článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd
a čl. článku 6 odsek 1 Dohovoru o ľudských práv a základných slobôd a právo a ochranu
vlastníctva podľa článku 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a článku 11 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd bolo rozsudkom Krajského súdu Žilina č. 6 Co/15/2012 zo dňa
30. 1. 2013 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. 2 Cdo/191/2013 zo dňa
12. 6. 2014 porušené bol.
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. 2 Cdo/191/2013 zo dňa
12. 6. 2014 a rozsudok Krajského súdu Žilina č. 6 Co/15/2012 zo dňa 30. 1. 2013 sa zrušujú
a vec sa vracia Krajskému súdu Žilina na ďalšie konanie a rozhodnutie.
3. Sťažovateľom sa priznáva náhrada trov konania...“
II.
Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
4
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,
ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa
nemusí odôvodniť.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V
súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú možno
považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného
základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie
konanie (napr. rozhodnutia I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, II. ÚS 98/06,
III. ÚS 198/07, IV. ÚS 27/2010).
Z týchto hľadísk preskúmal ústavný súd sťažnosť sťažovateľov namietajúcich
porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu a napadnutým
uznesením najvyššieho súdu.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 11 ods. 1 listiny každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.
Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.
Vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu je najprv potrebné poukázať
na právny názor ústavného súdu, podľa ktorého v prípadoch, ak sťažovateľ uplatní
mimoriadny opravný prostriedok (dovolanie) spôsobilý zabezpečiť ochranu jeho práv, avšak
najvyšší súd ho následne odmietne ako neprípustný v súlade s judikatúrou Európskeho súdu
pre ľudské práva (napr. rozsudok z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká
republika, sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51, 52, 53, 54), podľa ktorej dvojmesačná
lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu začne plynúť dňom doručenia rozhodnutia
o mimoriadnom opravnom prostriedku (dovolaní) a je považovaná za zachovanú
aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, ústavný súd považoval
lehotu na podanie sťažnosti za zachovanú nielen voči rozhodnutiu najvyššieho súdu,
ale aj voči rozhodnutiu krajského súdu (napr. I. ÚS 169/09, I. ÚS 69/2010, II. ÚS 91/2011,
Ústavný súd preto považuje lehotu na podanie sťažnosti aj proti napadnutému
rozsudku krajského súdu za dodržanú.
6
V súvislosti s argumentáciou sťažovateľov obsiahnutou v ich sťažnosti považuje
ústavný súd za potrebné uviesť, že jej podstatná časť vôbec nesúvisí s rozhodnutiami
vo vzťahu, ku ktorým sťažovatelia žiadajú od ústavného súdu vyslovenie porušenia svojich
práv podľa ústavy, listiny a dohovoru (napadnutý rozsudok krajského súdu a napadnuté
uznesenie najvyššieho súdu), ale smeruje k prípadným pochybeniam na strane
prvostupňového súdu [Okresného súdu Čadca (ďalej len „okresný súd“)] – sťažnosť tak
z uvedeného dôvodu a napriek tomu, že sťažovatelia sú zastúpení kvalifikovaným právnym
zástupcom, pôsobí zmätočne a nekonzistentne. Pre úplnosť ústavný súd uvádza,
že sťažovatelia okresnému súdu vytýkajú najmä to, že nevykonal nimi navrhnuté dôkazy,
a tak dostatočne nezistil skutkový stav veci, pričom im týmto postupom aj zároveň odňal
možnosť konať pred súdom.
V súvislosti s viazanosťou návrhom ústavným súdom nepovažoval ústavný súd
za potrebné sa podrobnejšie vysporiadať s tými námietkami sťažovateľov, ktoré nemajú
vzťah k sťažnostnému petitu (sťažnosťou napadnutým rozhodnutiam).
Pokiaľ ide o námietku sťažovateľov, ktorou spochybňujú správnosť záverov
vyplývajúcich z napadnutého rozsudku krajského súdu a napadnutého uznesenia
najvyššieho súdu, keď neakceptovali ich argumentáciu uvedenú v odvolaní podanom proti
rozsudku okresného súdu, a tiež aj v dovolaní podanom proti napadnutému rozsudku
krajského súdu, podľa ktorej „[v]yvlastnená nehnuteľnosť, keď prestala slúžiť svojmu účelu
sa následne stala predmetom špekulatívnych prevodov s cieľom čo najlepšie ju speňažiť,
čo... odporuje účelu, pre ktorý bola vyvlastnená...“, ústavný súd uvádza, že túto námietku
považuje z ústavnoprávneho hľadiska za neopodstatnenú, keďže sťažovatelia ani neozrejmili
príčinný vzťah medzi touto ich námietkou a porušením nimi označených práv. Sťažovatelia,
zastúpení kvalifikovaným právnym zástupcom, v tomto smere ani neuviedli, ktoré na vec sa
vzťahujúce procesné normy alebo ústavnoprávne princípy mali byť namietaným postupom
krajského súdu a najvyššieho súdu porušené a ako sa toto porušenie následne malo preniesť
do porušenia nimi označených práv.
V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu
právo na spravodlivé súdne konanie (súdnu ochranu) neznamená právo na úspech v konaní
pred všeobecným (občianskoprávnym) súdom, teda za porušenie tohto základného práva
nemožno považovať neúspech (nevyhovenie návrhu) v konaní pred všeobecným súdom
(napr. I. ÚS 8/96, III. ÚS 197/02, III. ÚS 284/08). Do práva na spravodlivý proces nepatrí
právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi,
navrhovaním a hodnotením dôkazov.
Sťažovateľom sa pre zjavnú absenciu ústavnoprávne relevantnej argumentácie
nepodarilo preukázať namietané porušenie označených základných práv podľa ústavy
a listiny a práva podľa dohovoru, reálnosť ktorého by mohol ústavný súd posúdiť po prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie.
Z uvedených dôvodov odmietol ústavný súd sťažnosť sťažovateľov podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde v časti smerujúcej proti napadnutému rozsudku krajského súdu
a napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu ako zjavne neopodstatnenú.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch
sťažovateľov v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd
už nezaoberal.
Okrem dôvodu, na základe ktorého ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľov, nad
rámec svojho rozhodnutia uvádza, že aj napriek tomu, že sťažovatelia sú v konaní pred
ústavným súdom kvalifikovane právne zastúpení, je ich sťažnosť okrem už uvedených
nedostatkov aj neúplná, pretože sťažovatelia nepripojili k svojej sťažnosti kópiu
napadnutého rozsudku krajského súdu a napadnutého uznesenia najvyššieho súdu,
čo už vzhľadom na ich právne zastúpenie v tomto konaní v zásade odôvodňuje odmietnutie
ich sťažnosti pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí (§ 25 ods. 2 v spojení s § 50
ods. 2 zákona o ústavnom súde).
8
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 20. augusta 2015