Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 494/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. augusta 2015

v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa)

a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť

, ; , ;

, ; , , a

, , zastúpených Advokátskou kanceláriou STEHURA &

partners, s. r. o., 2080, Čadca, konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta

JUDr. Celestína Stehuru, vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 20

ods. 1 a a podľa a

Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn.

z 30. januára 2013 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 12. júna 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť , , ,

a o d m i e t a .

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

15. októbra 2014 doručená sťažnosť , ;

, ; , ;

, , a , (spolu ďalej len

„sťažovatelia“, v citáciách aj „navrhovatelia“), zastúpených Advokátskou kanceláriou

STEHURA & partners, s. r. o., Fraňa Kráľa 2080, Čadca, konajúcou prostredníctvom

konateľa a advokáta JUDr. Celestína Stehuru, ktorou namietajú porušenie svojich

základných práv podľa a (ďalej len

„ústava“) a podľa čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len

„listina“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 30. januára 2013 (ďalej len „napadnutý rozsudok krajského súdu“)

a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 12. júna 2014 (ďalej len „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).

Sťažovatelia vo svojej sťažnosti okrem iného uvádzajú, že „sa návrhom na OS Čadca

domáhali určenia, že žalované nehnuteľnosti patria do dedičstva po neb.

zomrelom Okresný súd Čadca náš návrh rozsudkom OS Čadca

zo dňa 26. 8. 2011 zamietol, s poukazom, že sme nesplnili zákonom stanovené

povinnosti vyplývajúce z reštitučných predpisov. Voči tomuto rozsudku OS Čadca sme

podali v zákonnej lehote riadne zdôvodnené odvolanie. Krajský súd Žilina rozsudok OS

Čadca rozsudkom zo dňa 30. 1. 2013 potvrdil. Voči tomuto rozhodnutiu sme

v zákonnej lehote podali dovolanie. Najvyšší súd SR naše dovolanie uznesením

2 zo dňa 12. 6. 2013 odmietol.“.

Sťažovatelia v súvislosti s namietaným porušením označených práv uvádzajú,

že «OS Čadca tým, že nevykonal navrhnuté dôkazy, odňal nám... možnosť konať pred

súdom. Navrhovali sme, aby si OS Čadca zadovážil celý vyvlastňovací spis odboru výstavby

a vodného hospodárstva MsNV Čadca č. výst. , ktorým boli vyvlastnené pozemky

pre vodovod v . OS v Čadci tým, že toto neurobil, nemohol riadne zistiť skutkový stav

2

veci a hlavne vyriešiť otázku, či rozhodnutie o vyvlastnení nadobudlo vo vzťahu k právnemu

predchodcovi navrhovateľov právoplatnosť a teda či mu bolo právoplatne odňaté vlastnícke

právo vyvlastňovacím rozhodnutím. V tomto vyvlastňovacom spise sa musia nachádzať

doklady, ktoré potvrdia alebo nepotvrdia tú skutočnosť, či nášmu právnemu predchodcovi

bolo riadnym spôsobom doručené vyvlastňovacie rozhodnutie a teda

či mu týmto vyvlastnením bolo odňaté vlastnícke právo. My tvrdíme, že vyvlastňovacie

rozhodnutie nášmu právnemu predchodcovi nebolo žiadnym spôsobom

doručené a preto doteraz vlastnícke právo mu nebolo odňaté. Týmto potom všetky ďalšie

prevody na nových nadobúdateľov sú neplatné a teda ani odporca nemôže byť vlastníkom

našich nehnuteľností. Na túto skutočnosť sme žiadali vypočuť aj svedkov

a k okolnostiam, za ktorých boli vyvlastňované žalované nehnuteľnosti,

ako to bolo s doručovaním vyvlastňovacích rozhodnutí a že nikomu nebola vyplatená

náhrada za ich vyvlastnenie. OS v Čadci bez žiadneho relevantného dôvodu týchto svedkov

nevypočul a tým nám odňal možnosť konať pred súdom a jeho rozhodnutie vychádza

z neúplné zisteného skutkového stavu veci. Okrem toho za „údajne“ platne vyvlastnené

nehnuteľnosti prináležala náhrada, ktorá však nebola nikdy vyplatená. Vyvlastnená

nehnuteľnosť, keď prestala slúžiť svojmu účelu sa následne stala predmetom špekulatívnych

prevodov s cieľom čo najlepšie ju speňažiť, čo však odporuje účelu, pre ktorý bola

vyvlastnená, t. j. potreba verejného záujmu alebo potreba podľa vtedy vyvlastnenia záujmov

socialistického pracujúceho ľudu, obranu vlasti a pod. Práve a predovšetkým tento dôvod

bol jedným z hlavných dôvodov odvolania a následne podaného dovolanie. Ani KS Žilina

ani NS SR tento dôvod neakceptoval. Tým, že sme nemohli vykonať všetky dôkazy

a predovšetkým tento ako podstatný dôkaz, bola nám odňatá možnosť konať pred súdom.

Okrem toho poukazujeme na viaceré rozhodnutia NS SR v podobných veciach, kde NS SR

rozhodoval odlišne. Sme si vedomí, že úlohou US SR nie je zjednocovať judikatúru

slovenských súdov, ale v tomto prípade vzhľadom na výrazný exces považujeme zásah

zo strany ÚS SR za nevyhnutný...

Týmto NS SR Bratislava ako i KS Žilina porušili naše právo na spravodlivý proces

a právo na ochranu vlastníckeho práva.».

Na tomto základe sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie

konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľov na súdnu ochranu a spravodlivý proces podľa

článku 46 ods. 1 , Listiny základných práv a slobôd

a čl. článku 6 odsek 1 Dohovoru o ľudských práv a základných slobôd a právo a ochranu

vlastníctva podľa článku 20 ods. 1 a článku 11 ods. 1 Listiny

základných práv a slobôd bolo rozsudkom Krajského súdu Žilina č. zo dňa

30. 1. 2013 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. zo dňa

12. 6. 2014 porušené bol.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. zo dňa

12. 6. 2014 a rozsudok Krajského súdu Žilina č. zo dňa 30. 1. 2013 sa zrušujú

a vec sa vracia Krajskému súdu Žilina na ďalšie konanie a rozhodnutie.

3. Sťažovateľom sa priznáva náhrada trov konania...“

II.

Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

4

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,

ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa

nemusí odôvodniť.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V

súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú možno

považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného

základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie

konanie (napr. rozhodnutia , , , ,

, ).

Z týchto hľadísk preskúmal ústavný súd sťažnosť sťažovateľov namietajúcich

porušenie svojich základných práv podľa a listiny a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu a napadnutým

uznesením najvyššieho súdu.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 11 ods. 1 listiny každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

Vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu je najprv potrebné poukázať

na právny názor ústavného súdu, podľa ktorého v prípadoch, ak sťažovateľ uplatní

mimoriadny opravný prostriedok (dovolanie) spôsobilý zabezpečiť ochranu jeho práv, avšak

najvyšší súd ho následne odmietne ako neprípustný v súlade s judikatúrou Európskeho súdu

pre ľudské práva (napr. rozsudok z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká

republika, sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51, 52, 53, 54), podľa ktorej dvojmesačná

lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu začne plynúť dňom doručenia rozhodnutia

o mimoriadnom opravnom prostriedku (dovolaní) a je považovaná za zachovanú

aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, ústavný súd považoval

lehotu na podanie sťažnosti za zachovanú nielen voči rozhodnutiu najvyššieho súdu,

ale aj voči rozhodnutiu krajského súdu (napr. , , ,

).

Ústavný súd preto považuje lehotu na podanie sťažnosti aj proti napadnutému

rozsudku krajského súdu za dodržanú.

6

V súvislosti s argumentáciou sťažovateľov obsiahnutou v ich sťažnosti považuje

ústavný súd za potrebné uviesť, že jej podstatná časť vôbec nesúvisí s rozhodnutiami

vo vzťahu, ku ktorým sťažovatelia žiadajú od ústavného súdu vyslovenie porušenia svojich

práv podľa , listiny a dohovoru (napadnutý rozsudok krajského súdu a napadnuté

uznesenie najvyššieho súdu), ale smeruje k prípadným pochybeniam na strane

prvostupňového súdu [Okresného súdu Čadca (ďalej len „okresný súd“)] – sťažnosť tak

z uvedeného dôvodu a napriek tomu, že sťažovatelia sú zastúpení kvalifikovaným právnym

zástupcom, pôsobí zmätočne a nekonzistentne. Pre úplnosť ústavný súd uvádza,

že sťažovatelia okresnému súdu vytýkajú najmä to, že nevykonal nimi navrhnuté dôkazy,

a tak dostatočne nezistil skutkový stav veci, pričom im týmto postupom aj zároveň odňal

možnosť konať pred súdom.

V súvislosti s viazanosťou návrhom ústavným súdom nepovažoval ústavný súd

za potrebné sa podrobnejšie vysporiadať s tými námietkami sťažovateľov, ktoré nemajú

vzťah k sťažnostnému petitu (sťažnosťou napadnutým rozhodnutiam).

Pokiaľ ide o námietku sťažovateľov, ktorou spochybňujú správnosť záverov

vyplývajúcich z napadnutého rozsudku krajského súdu a napadnutého uznesenia

najvyššieho súdu, keď neakceptovali ich argumentáciu uvedenú v odvolaní podanom proti

rozsudku okresného súdu, a tiež aj v dovolaní podanom proti napadnutému rozsudku

krajského súdu, podľa ktorej „[v]yvlastnená nehnuteľnosť, keď prestala slúžiť svojmu účelu

sa následne stala predmetom špekulatívnych prevodov s cieľom čo najlepšie ju speňažiť,

čo... odporuje účelu, pre ktorý bola vyvlastnená...“, ústavný súd uvádza, že túto námietku

považuje z ústavnoprávneho hľadiska za neopodstatnenú, keďže sťažovatelia ani neozrejmili

príčinný vzťah medzi touto ich námietkou a porušením nimi označených práv. Sťažovatelia,

zastúpení kvalifikovaným právnym zástupcom, v tomto smere ani neuviedli, ktoré na vec sa

vzťahujúce procesné normy alebo ústavnoprávne princípy mali byť namietaným postupom

krajského súdu a najvyššieho súdu porušené a ako sa toto porušenie následne malo preniesť

do porušenia nimi označených práv.

V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu

právo na spravodlivé súdne konanie (súdnu ochranu) neznamená právo na úspech v konaní

pred všeobecným (občianskoprávnym) súdom, teda za porušenie tohto základného práva

nemožno považovať neúspech (nevyhovenie návrhu) v konaní pred všeobecným súdom

(napr. , , ). Do práva na spravodlivý proces nepatrí

právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi,

navrhovaním a hodnotením dôkazov.

Sťažovateľom sa pre zjavnú absenciu ústavnoprávne relevantnej argumentácie

nepodarilo preukázať namietané porušenie označených základných práv podľa

a listiny a práva podľa dohovoru, reálnosť ktorého by mohol ústavný súd posúdiť po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie.

Z uvedených dôvodov odmietol ústavný súd sťažnosť sťažovateľov podľa § 25 ods. 2

v časti smerujúcej proti napadnutému rozsudku krajského súdu

a napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch

sťažovateľov v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd

už nezaoberal.

Okrem dôvodu, na základe ktorého ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľov, nad

rámec svojho rozhodnutia uvádza, že aj napriek tomu, že sťažovatelia sú v konaní pred

ústavným súdom kvalifikovane právne zastúpení, je ich sťažnosť okrem už uvedených

nedostatkov aj neúplná, pretože sťažovatelia nepripojili k svojej sťažnosti kópiu

napadnutého rozsudku krajského súdu a napadnutého uznesenia najvyššieho súdu,

čo už vzhľadom na ich právne zastúpenie v tomto konaní v zásade odôvodňuje odmietnutie

ich sťažnosti pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí (§ 25 ods. 2 v spojení s § 50

ods. 2 ).

8

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. augusta 2015