Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 145/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. februára 2014 v senáte

zloženom z predsedu Juraja Horvátha (sudca spravodajca) a sudcov Sergeja Kohuta

a Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ,

s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej advokátom doc. JUDr. Branislavom Fridrichom,

PhD., Advokátska kancelária Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, vo veci

namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1

, základného práva na zákonného sudcu zaručeného v

ods. 1 , práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj práva na účinný

prostriedok nápravy a na spravodlivý proces zaručeného v čl. 47 Charty základných práv

Európskej únie postupom Krajského súdu v Žiline a jeho uznesením sp. zn.

z 30. októbra 2012, ako aj postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a jeho

uznesením sp. zn. zo 7. augusta 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. októbra

2013 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25,

Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základného práva na

súdnu ochranu zaručeného v (ďalej len „“),

základného práva na zákonného sudcu zaručeného v , práva

na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj práva na účinný prostriedok nápravy a na

spravodlivý proces zaručeného v čl. 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len

„charta“) postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) a jeho uznesením

sp. zn. z 30. októbra 2012, ako aj postupom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) a jeho uznesením sp. zn. zo 7. augusta

2013.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti

zaoberá poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmluvy o úvere sťažovateľka

poskytla dlžníkovi úver, pričom poskytnuté peňažné prostriedky bol dlžník povinný vrátiť

podľa podmienok dojednaných v úverovej zmluve. Na zabezpečenie úveru bola priamo

v úverovej zmluve dojednaná rozhodcovská doložka, ktorou bola v prípade sporu medzi

zmluvnými stranami úverovej zmluvy založená právomoc Stáleho rozhodcovského súdu

zriadeného Slovenskou rozhodcovskou, a. s., Bratislava (ďalej len „rozhodcovský súd“).

Z dôvodu, že dlžník svoj záväzok vyplývajúci mu z predmetnej úverovej zmluvy

dobrovoľne neplnil, tento sa voči sťažovateľke stal splatným a v nadväznosti na uvedené

sťažovateľka na podklade dojednanej rozhodcovskej doložky začala rozhodcovské konanie

pred zmluvnými stranami zvoleným rozhodcovským súdom, ktorého rozhodcovský

rozsudok sa tak stal exekučným titulom, na podklade ktorého sťažovateľka iniciovala

začatie exekučného konania. Potom, čo príslušný okresný súd poveril sťažovateľkou

zvoleného súdneho exekútora vykonaním exekučného konania, následne toto už začaté

exekučné konanie svojím uznesením ex offo zastavil z dôvodu neprípustnosti exekúcie.

Krajský súd v dôsledku odvolania podaného sťažovateľkou proti zastavajúcemu

uzneseniu okresného súdu toto svojím uznesením sp. zn. z 30. októbra

2012 ako vecne správne potvrdil, dôvodiac rovnako ako aj pred ním okresný súd

neexistenciou spôsobilého exekučného titulu, ktorý vznikol na základe neprijateľnej

zmluvnej podmienky, ktorou bolo založenie právomoci rozhodcovského súdu

(rozhodcovská doložka) v typizovanej zmluve formulárového typu, ktorej obsah nemohol

spotrebiteľ na rozdiel od sťažovateľky ovplyvniť, v dôsledku čoho sa tieto zmluvné strany

dostali do výrazne nerovnovážneho postavenia.

O dovolaní sťažovateľky podanom proti označenému uzneseniu krajského súdu

rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. zo 7. augusta 2013, ktorým jednako

dovolanie sťažovateľky ako procesne neprípustné odmietol a súčasne zamietol jej procesný

návrh na prerušenie dovolacieho konania na účely predloženia prejudiciálnej otázky na

posúdenie Súdnemu dvoru Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor EÚ“) týkajúcej sa

výkladu ustanovenia písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993

o nekalých podmienkach v spotrebiteľskej zmluve (ďalej len „smernica Rady“).

V sťažnosti podanej ústavnému súdu sťažovateľka v obšírnej argumentácii,

poukazujúc pri tom na judikatúru iných Európskych štátov (najmä Nemecka a Českej

republiky, pozn.), namieta, že postupom a uznesením tak krajského súdu, ako aj najvyššieho

súdu boli porušené ňou označené základné práva a práva zaručené v ústave, dohovore

a charte, pričom k ich porušeniu malo dôjsť v dvoch rovinách, a to tým, že podľa

sťažovateľky najvyšší súd ako súd poslednej inštancie, proti rozhodnutiu ktorého nie je

prípustný opravný prostriedok, nevyhovel jej návrhu na prerušenie dovolacieho konania

a nepredložil Súdnemu dvoru EÚ na posúdenie prejudiciálnu otázku týkajúcu sa výkladu

čl. 3 ods. 1 smernice Rady o tom, či dojednanie rozhodcovskej doložky, „... podľa ktorej

musí spotrebiteľ riešiť spory s dodávateľom, ak tak navrhne dodávateľ, v rozhodcovskom

konaní, je podľa a , neprijateľnou

podmienkou....“, v dôsledku čoho malo dôjsť k porušeniu jej základného práva a práva na

spravodlivé súdne konanie, ako aj k porušeniu jej práva na zákonného sudcu, za ktorého,

v zmysle judikatúry už aj ústavného súdu, možno v prípadoch, v ktorých je nutné aplikovať

aj komunitárne právo, považovať aj úniového sudcu podávajúceho výklad komunitárneho

práva.

Okrem toho podľa sťažovateľky k porušeniu jej základného práva a práva na

spravodlivý proces v jeho atribúte zaručujúcom kontradiktórnosť konania tak postupom

a uznesením krajského súdu, ako aj postupom a uznesením najvyššieho súdu malo dôjsť aj

tým, že čo sa týka posudzovania rozhodcovskej doložky ako nekalej zmluvnej podmienky,

v jej prípadoch tieto súdy nezohľadnili rozsudok Súdneho dvora EÚ z 21. 2. 2013 vo veci

Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Csipai a spol. C-472/11, z ktorého má vyplývať, že čl. 6

ods. 1 a čl. 7 ods. 1 smernice Rady o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách

sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý konštatoval ex offo nekalú povahu

zmluvnej podmienky, nemusí na to, aby mohol vyvodiť dôsledky tohto konštatovania,

čakať, či spotrebiteľ, informovaný o svojich právach navrhne, aby uvedená podmienka bola

zrušená, avšak zásada kontradiktórnosti vo všeobecnosti zaväzuje vnútroštátny súd, ktorý

konštatoval v rámci preskúmavania ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky,

informovať účastníkov konania v spore a vyzvať ich, aby sa k tomu kontradiktórne vyjadrili

spôsobom, ktorý na tento účel stanovujú vnútroštátne procesnoprávne predpisy. Podľa

sťažovateľky totižto tieto závery pôsobia „... ex tunc minimálne k 1.12.2009 (Charta sa

stala súčasťou medzinárodnej zmluvy a nadobudla právnu záväznosť) a 1.5.2004 (účinnosť

smernice 93/13/ES pre SR) teda plne pokrývajú tak hmotnoprávne otázky.... ako aj procesnú

činnosť Krajského súdu v Žiline a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky“. V tejto súvislosti

sťažovateľka v sťažnostiach tiež uviedla: „Tak Krajský súd v Žiline ako aj Najvyšší súd

Slovenskej republiky tým, že neupozornili povinného na neprijateľnú podmienku, v dôsledku

toho ukrátili sťažovateľa o reálnu možnosť domáhať sa tohto, aby oba súdy zohľadnili

nesúhlas povinného s neprijateľnosťou podmienky tak, že by ponechali rozhodcovský nález

ako platný exekučný titul.“

Vzhľadom na uvedené sa sťažovateľka domáha, aby ústavný súd nálezom

konštatoval, že napádaným postupom a uznesením tak krajského súdu, ako aj postupom

a uznesením najvyššieho súdu došlo k porušeniu sťažovateľkou označených základných

práv a práv zaručených v ústave, dohovore a charte, aby tieto uznesenia zrušil a veci vrátil

krajskému súdu na nové konanie a rozhodnutie, aby jej priznal finančné zadosťučinenie

v sume po 500 €, a napokon, aby jej priznal úhradu trov konania.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred

ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky o porušení ňou označených práv

zaručených , dohovorom a chartou označeným postupom a uznesením krajského

súdu, ako aj označeným postupom a uznesením najvyššieho súdu, pričom pokiaľ ide

o základné právo a právo na spravodlivý súdny proces, k ich porušeniu malo podľa

sťažovateľky dôjsť v príčinnej súvislosti s tým, že tak krajský súd, ako ani najvyšší súd

nezohľadnili judikatúru Súdneho dvora EÚ týkajúcu sa ich povinnosti dať účastníkom,

konania možnosť vyjadriť sa k súdom ex offo zistenému záveru o neprijateľnosti zmluvnej

podmienky, čím malo dôjsť k porušeniu zásady kontradiktórnosti súdneho konania. Okrem

toho sa podľa sťažovateľky mal najvyšší súd označeným postupom a uznesením dopustiť

porušenia základného práva a práva na spravodlivé súdne konanie, ako aj základného práva

na zákonného sudcu aj tým, že nevyhovel jej návrhu na prerušenie dovolacieho konania na

účely predloženia prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru EÚ týkajúcej sa výkladu smernice

Rady vo veci posúdenia rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej zmluvnej podmienky.

1. K namietanému porušeniu označených práv postupom a rozhodnutím

krajského súdu

V súlade judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. rozsudok Európskeho

súdu pre ľudské práva z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika,

sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51, 52, 53, 54), podľa ktorej dvojmesačná lehota na

podanie sťažnosti ústavnému súdu začne plynúť dňom doručenia rozhodnutia

o mimoriadnom opravnom prostriedku (dovolaní) a je považovaná za zachovanú aj

vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, ústavný súd považoval lehotu

na podanie sťažnosti za zachovanú nielen voči rozhodnutiu najvyššieho súdu, ale aj voči

rozhodnutiu krajského súdu (napr. , , ).

V súvislosti s napádaným rozhodnutím a postupom krajského súdu ústavný súd

v prvom rade poukazuje na princíp subsidiarity („ak... nerozhoduje iný súd“), ktorý vyplýva

z citovaného , podľa ktorého môže ústavný súd poskytnúť ochranu

konkrétnemu právu alebo slobode, porušenie ktorých je namietané, iba vtedy, ak sa ich

ochrany fyzická osoba alebo právnická osoba nemôže domôcť v žiadnom inom konaní pred

súdnymi orgánmi Slovenskej republiky.

Inými slovami, pokiaľ je o ochrane sťažovateľkou označených práv alebo slobôd

oprávnený konať alebo rozhodovať iný všeobecný súd, ústavný súd jej sťažnosť už po

predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.

V súvislosti s napádaným postupom a uznesením krajského súdu sťažovateľka

namieta porušenie svojho základného práva a práva na spravodlivé súdne konanie,

k porušeniu ktorých malo dôjsť tým, že krajský súd sa jej ako oprávnenej z exekúcie a tiež

povinnému z exekúcie nedal možnosť vyjadriť k svojmu ex offo učinenému záveru o tom,

že dojednanie rozhodcovskej doložky v zmluve formulárového typu, ktorej obsah nemohol

povinný z exekúcie (spotrebiteľ) ovplyvniť, treba považovať z neprijateľnú zmluvnú

podmienku, v dôsledku čoho mal podľa sťažovateľky krajský súd a pred ním aj okresný súd

okrem iného znemožniť aj „zlegalizovanie“ tejto prípadnej nekalej zmluvnej podmienky

prípadným súhlasom povinného z exekúcie (spotrebiteľa).

Podľa ústavného súdu sťažovateľka mala možnosť domáhať sa preskúmania

napádaného postupu a uznesenia krajského súdu v rozsahu svojich námietok, a to podaním

mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) podľa § 237 písm. f) Občianskeho

súdneho poriadku [(ďalej len „OSP“) neumožnenie účastníkovi konania vyjadriť sa k veci

možno považovať za zabránenie mu konať pred súdom, pozn.], ktorý napokon, tak ako to

vyplýva zo samotnej sťažnosti, sťažovateľka aj využila. Na základe sťažovateľkou

podaného dovolania bol najvyšší súd ako súd dovolací v dovolacom konaní povinný

vysporiadať sa s identickými námietkami proti postupu a rozhodnutiu krajského súdu, aké

sťažovateľka proti tomuto postupu a rozhodnutiu uvádza aj v konaní pred ústavným súdom,

preto ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v tejto časti už po jej predbežnom prerokovaní

odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie (§ 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde).

2. K namietanému porušeniu označených práv postupom a rozhodnutím

najvyššieho súdu

Pokiaľ ide o namietané porušenie práv sťažovateľky v príčinnej súvislosti

s postupom a rozhodnutím najvyššieho súdu, námietky sťažovateľky možno sumarizovať do

dvoch skupín. V prvom rade sťažovateľka namieta, že najvyšší súd porušil jej základné

právo a právo na spravodlivý súdny proces tým, že nenapravil pochybenie krajského súdu,

ktorý jej v zmysle judikatúry Súdneho dvora EÚ nedal možnosť vyjadriť sa k ním ex offo

konštatovanému záveru o vyhodnotení dojednanej rozhodcovskej doložky v jej zmluvách

ako nekalej zmluvnej podmienky, a v druhom rade sťažovateľka namieta, že napádaným

postupom a rozhodnutím najvyššieho súdu bolo porušené jej základné právo a právo na

spravodlivý súdny proces, ako aj základné právo na zákonného sudcu aj tým, že najvyšší

súd nevyhovel jej návrhu na prerušenie dovolacieho konania na účely predloženia ňou

navrhovanej prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru EÚ.

V súvislosti s prvou skupinou námietok sťažovateľky ústavný súd v prvom rade

podotýka, že z napádaného uznesenia najvyššieho súdu nevyplýva, že by sťažovateľka

explicitne v rámci prípustnosti dovolania proti uzneseniu krajského súdu podľa § 237

písm. f) (účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,

pozn.) ako jeden z dôvodov uvádzala aj to, že krajský súd jej nedal možnosť vyjadriť sa

k svojmu záveru, ktorý pred ním ex offo konštatoval už aj okresný súd, a to, že dojednanie

rozhodcovskej doložky v zmluve formulárového typu, ktorej obsah nemohol spotrebiteľ

ovplyvniť, treba považovať za nekalú zmluvnú podmienku. Inými slovami, keďže

v napádanom dovolacom konaní sťažovateľka vyslovene nenamietala, že by jej uvedeným

postupom krajského súdu bola odňatá možnosť konať pred súdom (t. j. tento postup

krajského súdu nepovažovala v dovolacom konaní za pochybenie samotná sťažovateľka,

pozn.), a keďže ani najvyšší súd v rámci svojej ex offo prieskumnej právomoci dovolacieho

súdu nepovažoval túto skutočnosť za takú, ktorá by znamenala procesné pochybenie

krajského súdu, t. j. nepovažoval ju za dôvod prípustnosti dovolania podľa ,

z toho dôvodu sa najvyšší súd k tejto otázke v napádanom uznesení ani explicitne

nevyjadroval. Najvyšší súd ako súd dovolací je síce povinný ex offo skúmať danosť

dôvodov zmätočnosti zakladajúcich niektorý z dovolacích dôvodov podľa , avšak

v tomto smere dovolací súd vyjadruje v rozhodnutí svoje negatívne stanovisko

o neprítomnosti určitého dovolacieho dôvodu podľa iba v reakcii na dovolaciu

námietku účastníka konania. Inými slovami, k tomu, že tu určitý dovolací dôvod podľa

nie je daný, sa dovolací súd vyjadruje iba v prípade, ak tento dôvod namieta

vo svojom dovolaní samotný účastník konania, a contrario ak účastník konania nenamieta

určitú skutočnosť ako dovolací dôvod podľa , tak dovolací súd síce danosť tohto

dôvodu ex offo preskúma, avšak v prípade jeho absencie sa k nemu v rozhodnutí o dovolaní

nevyjadruje, resp. a contrario bez podnetu účastníka konania sa dovolací súd iniciatívne

v rámci svojej ex offo prieskumnej právomoci dovolacieho súdu vyjadruje iba k existujúcim

dovolacím dôvodom podľa .

Vzhľadom na uvedené teda možno konštatovať, že skutočnosť, že najvyšší súd sa

k sťažovateľkou, až pred ústavným súdom tvrdeným skutočnostiam týkajúcim sa postupu

krajského súdu nevyjadril, bez ďalšieho neznamená, že by tým najvyšší súd v rozpore

so zásadami spravodlivého súdneho konania neaplikoval judikatúru Súdneho dvora EÚ, na

ktorú poukazuje sťažovateľka, a neznamená to ani to, že by ju najvyšší súd nezohľadnil,

práve naopak, najvyšší súd ako súd dovolací iba v sťažovateľkou tvrdenej skutočnosti

nevzhliadol dôvod dovolania podľa , a preto sa k nej vo svojom uznesení ani

nevyjadroval, keďže v dovolacom konaní ju samotná sťažovateľka neuvádzala.

Uvedené závery korešpondujú aj s judikatúrou ústavného súdu, podľa ktorej čo sa

týka porušenia práva na spravodlivý proces zaručeného čl. 47 charty a z neho vyplývajúcej

zásady kontradiktórnosti konania tým, že konajúce súdy pred rozhodnutím o posúdení

zmluvnej podmienky (rozhodcovskej doložky) ako nekalej nedali účastníkom konania

príležitosť vyjadriť sa k týmto dôvodom, tak ako to sťažovateľka odvodzuje z rozsudku

Súdneho dvora EÚ vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Csipai a spol. C-472/11 z 21. 2.

2013, ústavný súd pripomína, že sťažovateľka mala možnosť oboznámiť sa s dôvodmi

zastavenia exekučného konania a neprípustnosti exekúcie z už uvádzaných dôvodov už

z uznesenia okresného súdu, proti ktorému aj podala odvolanie, v ktorom sa k týmto

dôvodom vyjadrila. Obdobne aj povinný z exekúcie, ktorý má v zmluvnom vzťahu so

sťažovateľkou postavenie spotrebiteľa, mal po doručení uznesenia prvostupňového súdu

možnosť vyjadriť sa (prípadne podať odvolanie proti uzneseniu okresného súdu) v tom

smere, že si nepraje, aby bolo v jeho prípade vylúčené uplatnenie nekalej zmluvnej

podmienky. Pre ústavnú udržateľnosť napádaného postupu a uznesenia postačuje, aby bola

zásada kontradiktórnosti dodržaná v konaní ako celku (v posudzovanom prípade v konaní

na oboch stupňoch). Presadzovanie názoru, že na každom jednom stupni súdnictva musí byť

uvedená zásada dodržaná bez výnimky, by podľa názoru ústavného súdu odvolaciemu súdu

v zásade prisúdilo len funkciu akéhosi kasačného orgánu bez reálnej možnosti konvalidovať

prípadné procesné nedostatky vlastným postupom.

Uvedené bolo podkladom pre rozhodnutie ústavného súdu, že napádaným postupom

a uznesením najvyššieho súdu nebolo porušené základné právo a právo sťažovateľky na

spravodlivý súdny proces, a preto jej sťažnosť v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú

odmietol ( ).

V zmysle druhej skupiny námietok sťažovateľky proti napádanému postupu

a uzneseniu najvyššieho súdu malo byť porušené jej základné právo a právo na spravodlivý

súdny proces a na zákonného (komunitárneho) sudcu aj tým, že najvyšší súd nevyhovel jej

návrhu na prerušenie napádaného dovolacieho konania na účely začatia prejudiciálneho

konania pred Súdnym dvorom EÚ.

Účelom a podstatou konania o prejudiciálnej otázke je podľa stabilizovanej

judikatúry Súdneho dvora EÚ spolupráca vnútroštátneho súdu so Súdnym dvorom EÚ pri

výklade práva EÚ.

Povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku nevzniká v každom prípade. Z primárneho

práva EÚ a judikatúry Súdneho dvora EÚ vyplýva viacero výnimiek z povinnosti predložiť

prejudiciálnu otázku (pozri MAZÁK, J., JÁNOŠÍKOVÁ, M.: Základy práva Európskej

únie. Ústavný systém a súdna ochrana. Bratislava: IURA EDITION, 2009, s. 420),

konkrétne ak:

a) odpoveď na prejudiciálnu otázku by nemala žiadny význam na vytvorenie

právneho základu na rozhodnutie vo veci samej,

b) ide o otázku, ktorá bola v skutkovo a právne podobnom prípade vyriešená Súdnym

dvorom EÚ, alebo o právnu otázku, ktorá sa vyriešila v judikatúre Súdneho dvora EÚ bez

zreteľa na to, v akých konaniach bola predložená (princíp „acte éclairé“), alebo ak

c) je výklad práva EÚ taký jasný, že nevznikajú žiadne rozumné pochybnosti

o výsledku (princíp „acte clair“).

V prípade, ak sú uvedené podmienky splnené, všeobecný súd môže a musí aplikovať

právo EÚ, resp. musí mu priznať účinky závislé okrem iného aj od druhu prameňa,

v ktorom je predmetné pravidlo vyjadrené, bez toho, aby sa musel obrátiť s prejudiciálnou

otázkou na Súdny dvor EÚ.

Ústavný súd už taktiež vyjadril názor, že nie každé nepredloženie prejudiciálnej

otázky Súdnemu dvoru EÚ, ktoré by mohlo byť v rozpore s právom EÚ, musí mať

automaticky za následok porušenie základného práva na súdnu ochranu ().

Ústavný súd nie je ďalšou odvolacou inštanciou v otázke rozhodnutia všeobecného súdu

o (ne)predložení prejudiciálnej otázky (k tomu pozri aj body 19 a 20 uznesenia Spolkového

ústavného súdu sp. zn. zo 6. 5. 2008) a ani v otázke nesprávnej

aplikácie práva EÚ.

Aj podľa Európskeho súdu pre ľudské práva rozhodnutie všeobecného súdu, ktoré

dostatočne odôvodňuje nepredloženie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru EÚ,

nepredstavuje porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru (rozsudok Ullens de Schooten a Rezabek

proti Belgicku z 20. 9. 2011, sťažnosti č. 3989/07 a č. 38353/07).

S poukazom na uvedené možno formulovať záver, že len zásadné a kvalifikované

pochybenie pri rozhodovaní o (ne)predložení prejudiciálnej otázky, ktoré môže spočívať

vo svojvoľnom, či na prvý pohľad celkom nesprávnom nepredložení prejudiciálnej otázky

Súdnemu dvoru EÚ v prípade, keď súd sám o interpretácii práva EÚ mal pochybnosti

a predbežnú otázku nepredložil, má za následok porušenie základného práva na súdnu

ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie, keďže týmto spôsobom by bola

svojvoľne popretá právomoc Súdneho dvora EÚ (, porovnaj aj uznesenie

Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. z 30. júna 2008).

S prihliadnutím na svoju judikatúru týkajúcu sa všeobecne uznanej zásady, v zmysle

ktorej všeobecný súd nielen pozná právo, ale si je zároveň vedomý účinkov, ktoré právo

v podobe, v akej ho súd aplikuje, vyvoláva vo vzťahu k procesnoprávnemu alebo

hmotnoprávnemu postaveniu nositeľa práva na súdnu ochranu (pozri napr.

), bolo úlohou ústavného súdu posúdiť, či v danom prípade nebolo

povinnosťou najvyššieho súdu predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru EÚ a či

v dôsledku nesplnenia tejto povinnosti možno uvažovať o porušení sťažovateľkou

označených základných práv a práv.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, podľa ktorej

je vecou vnútroštátneho (všeobecného) súdu, ktorý vo veci koná a ktorý nesie

zodpovednosť za rozhodnutie vo veci samej, posúdiť so zreteľom na konkrétne okolnosti

veci nevyhnutnosť rozhodnutia Súdneho dvora EÚ o prejudiciálnej otázke, relevantnosť

otázok, ktoré Súdnemu dvoru EÚ položí (napr. , , II. ÚS

163/2010), ako aj to, či sú splnené predpoklady, za ktorých vnútroštátny súd konajúci o veci

nemá povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru EÚ (m. m. IV. ÚS

108/2010).

V uvedenom prípade najvyšší súd svoje rozhodnutie nepredložiť Súdnemu dvoru EÚ

prejudiciálnu otázku týkajúcu sa kvalifikácie rozhodcovskej doložky dojednanej v zmluve

formulárového typu ako neprijateľnej zmluvnej podmienky odôvodnil tým, že na daný

prípad aplikovali všeobecné súdy vnútroštátne právne normy, do ktorých bol transponovaný

obsah príslušných noriem EÚ, takže tu nevznikla potreba iniciovať prejudiciálne konanie

o výklade práva EÚ, ktoré v danom prípade priamo aplikované nebolo. Odhliadnuc od

uvedeného, závery o kvalifikácii rozhodcovskej doložky dojednanej v zmluve

formulárového typu ako neprijateľnej zmluvnej podmienky dojednanej v okolnostiach, kedy

sa dostali do hrubej nerovnováhy práva a povinnosti spotrebiteľa na jednej strane

a dodávateľa na strane druhej, a to v neprospech spotrebiteľa, vyplývajú aj z judikatúry

Súdneho dvora EÚ v iných skutkovo a právne obdobných prípadoch (napr. rozsudok

Súdneho dvora EÚ C-240/08 -C-241/98 Oceano Grupo Editorial, tiež C-40/08 Asturcom).

Uvedené dôvody boli podľa názoru ústavného súdu dostatočným základom pre rozhodnutie

v danej veci, bez potreby predkladať v tejto už tak ustálenej otázke prejudiciálnu otázku

Súdnemu dvoru EÚ.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd aj v tejto časti sťažnosť sťažovateľky odmietol

ako zjavne neopodstatnenú ( ).

Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch

sťažovateľky uplatnených v sťažnosti už nerozhodoval.

Súčasne ústavný súd dáva sťažovateľke do pozornosti, že v prípade opakujúcich sa

sťažností založených na tých istých skutkových a právnych okolnostiach a argumentoch

ústavný súd o nich rozhodne bez odôvodnenia, iba s poukazom na toto svoje v týchto

okolnostiach identické rozhodnutie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. februára 2014