Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 7 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (12)II. ÚS 145/2014
PDF · 220.31 KB
No categories available
II. ÚS 145/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. februára 2014 v senáte
zloženom z predsedu Juraja Horvátha (sudca spravodajca) a sudcov Sergeja Kohuta
a Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ,
s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej advokátom doc. JUDr. Branislavom Fridrichom,
PhD., Advokátska kancelária Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, vo veci
namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na zákonného sudcu zaručeného v čl. 48
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj práva na účinný
prostriedok nápravy a na spravodlivý proces zaručeného v čl. 47 Charty základných práv
Európskej únie postupom Krajského súdu v Žiline a jeho uznesením sp. zn. 1 CoE 149/2012
z 30. októbra 2012, ako aj postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a jeho
uznesením sp. zn. 7 Cdo 49/2013 zo 7. augusta 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. októbra
2013 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25,
Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základného práva na
súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“),
základného práva na zákonného sudcu zaručeného v čl. 48 ods. 1 ústavy, práva
na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj práva na účinný prostriedok nápravy a na
spravodlivý proces zaručeného v čl. 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len
„charta“) postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) a jeho uznesením
sp. zn. 1 CoE 149/2012 z 30. októbra 2012, ako aj postupom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) a jeho uznesením sp. zn. 7 Cdo 49/2013 zo 7. augusta
2013.
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti
zaoberá poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmluvy o úvere sťažovateľka
poskytla dlžníkovi úver, pričom poskytnuté peňažné prostriedky bol dlžník povinný vrátiť
podľa podmienok dojednaných v úverovej zmluve. Na zabezpečenie úveru bola priamo
v úverovej zmluve dojednaná rozhodcovská doložka, ktorou bola v prípade sporu medzi
zmluvnými stranami úverovej zmluvy založená právomoc Stáleho rozhodcovského súdu
zriadeného Slovenskou rozhodcovskou, a. s., Bratislava (ďalej len „rozhodcovský súd“).
Z dôvodu, že dlžník svoj záväzok vyplývajúci mu z predmetnej úverovej zmluvy
dobrovoľne neplnil, tento sa voči sťažovateľke stal splatným a v nadväznosti na uvedené
sťažovateľka na podklade dojednanej rozhodcovskej doložky začala rozhodcovské konanie
pred zmluvnými stranami zvoleným rozhodcovským súdom, ktorého rozhodcovský
rozsudok sa tak stal exekučným titulom, na podklade ktorého sťažovateľka iniciovala
začatie exekučného konania. Potom, čo príslušný okresný súd poveril sťažovateľkou
zvoleného súdneho exekútora vykonaním exekučného konania, následne toto už začaté
exekučné konanie svojím uznesením ex offo zastavil z dôvodu neprípustnosti exekúcie.
Krajský súd v dôsledku odvolania podaného sťažovateľkou proti zastavajúcemu
uzneseniu okresného súdu toto svojím uznesením sp. zn. 1 CoE 149/2012 z 30. októbra
2012 ako vecne správne potvrdil, dôvodiac rovnako ako aj pred ním okresný súd
neexistenciou spôsobilého exekučného titulu, ktorý vznikol na základe neprijateľnej
zmluvnej podmienky, ktorou bolo založenie právomoci rozhodcovského súdu
(rozhodcovská doložka) v typizovanej zmluve formulárového typu, ktorej obsah nemohol
spotrebiteľ na rozdiel od sťažovateľky ovplyvniť, v dôsledku čoho sa tieto zmluvné strany
dostali do výrazne nerovnovážneho postavenia.
O dovolaní sťažovateľky podanom proti označenému uzneseniu krajského súdu
rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. 7 Cdo 49/2013 zo 7. augusta 2013, ktorým jednako
dovolanie sťažovateľky ako procesne neprípustné odmietol a súčasne zamietol jej procesný
návrh na prerušenie dovolacieho konania na účely predloženia prejudiciálnej otázky na
posúdenie Súdnemu dvoru Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor EÚ“) týkajúcej sa
výkladu ustanovenia písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993
o nekalých podmienkach v spotrebiteľskej zmluve (ďalej len „smernica Rady“).
V sťažnosti podanej ústavnému súdu sťažovateľka v obšírnej argumentácii,
poukazujúc pri tom na judikatúru iných Európskych štátov (najmä Nemecka a Českej
republiky, pozn.), namieta, že postupom a uznesením tak krajského súdu, ako aj najvyššieho
súdu boli porušené ňou označené základné práva a práva zaručené v ústave, dohovore
a charte, pričom k ich porušeniu malo dôjsť v dvoch rovinách, a to tým, že podľa
sťažovateľky najvyšší súd ako súd poslednej inštancie, proti rozhodnutiu ktorého nie je
prípustný opravný prostriedok, nevyhovel jej návrhu na prerušenie dovolacieho konania
a nepredložil Súdnemu dvoru EÚ na posúdenie prejudiciálnu otázku týkajúcu sa výkladu
čl. 3 ods. 1 smernice Rady o tom, či dojednanie rozhodcovskej doložky, „... podľa ktorej
musí spotrebiteľ riešiť spory s dodávateľom, ak tak navrhne dodávateľ, v rozhodcovskom
konaní, je podľa § 53 ods. 1 a ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka, neprijateľnou
podmienkou....“, v dôsledku čoho malo dôjsť k porušeniu jej základného práva a práva na
spravodlivé súdne konanie, ako aj k porušeniu jej práva na zákonného sudcu, za ktorého,
v zmysle judikatúry už aj ústavného súdu, možno v prípadoch, v ktorých je nutné aplikovať
aj komunitárne právo, považovať aj úniového sudcu podávajúceho výklad komunitárneho
práva.
Okrem toho podľa sťažovateľky k porušeniu jej základného práva a práva na
spravodlivý proces v jeho atribúte zaručujúcom kontradiktórnosť konania tak postupom
a uznesením krajského súdu, ako aj postupom a uznesením najvyššieho súdu malo dôjsť aj
tým, že čo sa týka posudzovania rozhodcovskej doložky ako nekalej zmluvnej podmienky,
v jej prípadoch tieto súdy nezohľadnili rozsudok Súdneho dvora EÚ z 21. 2. 2013 vo veci
Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Csipai a spol. C-472/11, z ktorého má vyplývať, že čl. 6
ods. 1 a čl. 7 ods. 1 smernice Rady o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách
sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý konštatoval ex offo nekalú povahu
zmluvnej podmienky, nemusí na to, aby mohol vyvodiť dôsledky tohto konštatovania,
čakať, či spotrebiteľ, informovaný o svojich právach navrhne, aby uvedená podmienka bola
zrušená, avšak zásada kontradiktórnosti vo všeobecnosti zaväzuje vnútroštátny súd, ktorý
konštatoval v rámci preskúmavania ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky,
informovať účastníkov konania v spore a vyzvať ich, aby sa k tomu kontradiktórne vyjadrili
spôsobom, ktorý na tento účel stanovujú vnútroštátne procesnoprávne predpisy. Podľa
sťažovateľky totižto tieto závery pôsobia „... ex tunc minimálne k 1.12.2009 (Charta sa
stala súčasťou medzinárodnej zmluvy a nadobudla právnu záväznosť) a 1.5.2004 (účinnosť
smernice 93/13/ES pre SR) teda plne pokrývajú tak hmotnoprávne otázky.... ako aj procesnú
činnosť Krajského súdu v Žiline a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky“. V tejto súvislosti
sťažovateľka v sťažnostiach tiež uviedla: „Tak Krajský súd v Žiline ako aj Najvyšší súd
Slovenskej republiky tým, že neupozornili povinného na neprijateľnú podmienku, v dôsledku
toho ukrátili sťažovateľa o reálnu možnosť domáhať sa tohto, aby oba súdy zohľadnili
nesúhlas povinného s neprijateľnosťou podmienky tak, že by ponechali rozhodcovský nález
ako platný exekučný titul.“
Vzhľadom na uvedené sa sťažovateľka domáha, aby ústavný súd nálezom
konštatoval, že napádaným postupom a uznesením tak krajského súdu, ako aj postupom
a uznesením najvyššieho súdu došlo k porušeniu sťažovateľkou označených základných
práv a práv zaručených v ústave, dohovore a charte, aby tieto uznesenia zrušil a veci vrátil
krajskému súdu na nové konanie a rozhodnutie, aby jej priznal finančné zadosťučinenie
v sume po 500 €, a napokon, aby jej priznal úhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred
ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky o porušení ňou označených práv
zaručených ústavou, dohovorom a chartou označeným postupom a uznesením krajského
súdu, ako aj označeným postupom a uznesením najvyššieho súdu, pričom pokiaľ ide
o základné právo a právo na spravodlivý súdny proces, k ich porušeniu malo podľa
sťažovateľky dôjsť v príčinnej súvislosti s tým, že tak krajský súd, ako ani najvyšší súd
nezohľadnili judikatúru Súdneho dvora EÚ týkajúcu sa ich povinnosti dať účastníkom,
konania možnosť vyjadriť sa k súdom ex offo zistenému záveru o neprijateľnosti zmluvnej
podmienky, čím malo dôjsť k porušeniu zásady kontradiktórnosti súdneho konania. Okrem
toho sa podľa sťažovateľky mal najvyšší súd označeným postupom a uznesením dopustiť
porušenia základného práva a práva na spravodlivé súdne konanie, ako aj základného práva
na zákonného sudcu aj tým, že nevyhovel jej návrhu na prerušenie dovolacieho konania na
účely predloženia prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru EÚ týkajúcej sa výkladu smernice
Rady vo veci posúdenia rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej zmluvnej podmienky.
1. K namietanému porušeniu označených práv postupom a rozhodnutím
krajského súdu
V súlade judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. rozsudok Európskeho
súdu pre ľudské práva z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika,
sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51, 52, 53, 54), podľa ktorej dvojmesačná lehota na
podanie sťažnosti ústavnému súdu začne plynúť dňom doručenia rozhodnutia
o mimoriadnom opravnom prostriedku (dovolaní) a je považovaná za zachovanú aj
vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, ústavný súd považoval lehotu
na podanie sťažnosti za zachovanú nielen voči rozhodnutiu najvyššieho súdu, ale aj voči
rozhodnutiu krajského súdu (napr. I. ÚS 169/09, I. ÚS 69/2010, II. ÚS 91/2011).
V súvislosti s napádaným rozhodnutím a postupom krajského súdu ústavný súd
v prvom rade poukazuje na princíp subsidiarity („ak... nerozhoduje iný súd“), ktorý vyplýva
z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, podľa ktorého môže ústavný súd poskytnúť ochranu
konkrétnemu právu alebo slobode, porušenie ktorých je namietané, iba vtedy, ak sa ich
ochrany fyzická osoba alebo právnická osoba nemôže domôcť v žiadnom inom konaní pred
súdnymi orgánmi Slovenskej republiky.
Inými slovami, pokiaľ je o ochrane sťažovateľkou označených práv alebo slobôd
oprávnený konať alebo rozhodovať iný všeobecný súd, ústavný súd jej sťažnosť už po
predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.
V súvislosti s napádaným postupom a uznesením krajského súdu sťažovateľka
namieta porušenie svojho základného práva a práva na spravodlivé súdne konanie,
k porušeniu ktorých malo dôjsť tým, že krajský súd sa jej ako oprávnenej z exekúcie a tiež
povinnému z exekúcie nedal možnosť vyjadriť k svojmu ex offo učinenému záveru o tom,
že dojednanie rozhodcovskej doložky v zmluve formulárového typu, ktorej obsah nemohol
povinný z exekúcie (spotrebiteľ) ovplyvniť, treba považovať z neprijateľnú zmluvnú
podmienku, v dôsledku čoho mal podľa sťažovateľky krajský súd a pred ním aj okresný súd
okrem iného znemožniť aj „zlegalizovanie“ tejto prípadnej nekalej zmluvnej podmienky
prípadným súhlasom povinného z exekúcie (spotrebiteľa).
Podľa ústavného súdu sťažovateľka mala možnosť domáhať sa preskúmania
napádaného postupu a uznesenia krajského súdu v rozsahu svojich námietok, a to podaním
mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) podľa § 237 písm. f) Občianskeho
súdneho poriadku [(ďalej len „OSP“) neumožnenie účastníkovi konania vyjadriť sa k veci
možno považovať za zabránenie mu konať pred súdom, pozn.], ktorý napokon, tak ako to
vyplýva zo samotnej sťažnosti, sťažovateľka aj využila. Na základe sťažovateľkou
podaného dovolania bol najvyšší súd ako súd dovolací v dovolacom konaní povinný
vysporiadať sa s identickými námietkami proti postupu a rozhodnutiu krajského súdu, aké
sťažovateľka proti tomuto postupu a rozhodnutiu uvádza aj v konaní pred ústavným súdom,
preto ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v tejto časti už po jej predbežnom prerokovaní
odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie (§ 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde).
2. K namietanému porušeniu označených práv postupom a rozhodnutím
najvyššieho súdu
Pokiaľ ide o namietané porušenie práv sťažovateľky v príčinnej súvislosti
s postupom a rozhodnutím najvyššieho súdu, námietky sťažovateľky možno sumarizovať do
dvoch skupín. V prvom rade sťažovateľka namieta, že najvyšší súd porušil jej základné
právo a právo na spravodlivý súdny proces tým, že nenapravil pochybenie krajského súdu,
ktorý jej v zmysle judikatúry Súdneho dvora EÚ nedal možnosť vyjadriť sa k ním ex offo
konštatovanému záveru o vyhodnotení dojednanej rozhodcovskej doložky v jej zmluvách
ako nekalej zmluvnej podmienky, a v druhom rade sťažovateľka namieta, že napádaným
postupom a rozhodnutím najvyššieho súdu bolo porušené jej základné právo a právo na
spravodlivý súdny proces, ako aj základné právo na zákonného sudcu aj tým, že najvyšší
súd nevyhovel jej návrhu na prerušenie dovolacieho konania na účely predloženia ňou
navrhovanej prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru EÚ.
V súvislosti s prvou skupinou námietok sťažovateľky ústavný súd v prvom rade
podotýka, že z napádaného uznesenia najvyššieho súdu nevyplýva, že by sťažovateľka
explicitne v rámci prípustnosti dovolania proti uzneseniu krajského súdu podľa § 237
písm. f) OSP (účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,
pozn.) ako jeden z dôvodov uvádzala aj to, že krajský súd jej nedal možnosť vyjadriť sa
k svojmu záveru, ktorý pred ním ex offo konštatoval už aj okresný súd, a to, že dojednanie
rozhodcovskej doložky v zmluve formulárového typu, ktorej obsah nemohol spotrebiteľ
ovplyvniť, treba považovať za nekalú zmluvnú podmienku. Inými slovami, keďže
v napádanom dovolacom konaní sťažovateľka vyslovene nenamietala, že by jej uvedeným
postupom krajského súdu bola odňatá možnosť konať pred súdom (t. j. tento postup
krajského súdu nepovažovala v dovolacom konaní za pochybenie samotná sťažovateľka,
pozn.), a keďže ani najvyšší súd v rámci svojej ex offo prieskumnej právomoci dovolacieho
súdu nepovažoval túto skutočnosť za takú, ktorá by znamenala procesné pochybenie
krajského súdu, t. j. nepovažoval ju za dôvod prípustnosti dovolania podľa § 237 OSP,
z toho dôvodu sa najvyšší súd k tejto otázke v napádanom uznesení ani explicitne
nevyjadroval. Najvyšší súd ako súd dovolací je síce povinný ex offo skúmať danosť
dôvodov zmätočnosti zakladajúcich niektorý z dovolacích dôvodov podľa § 237 OSP, avšak
v tomto smere dovolací súd vyjadruje v rozhodnutí svoje negatívne stanovisko
o neprítomnosti určitého dovolacieho dôvodu podľa § 237 OSP iba v reakcii na dovolaciu
námietku účastníka konania. Inými slovami, k tomu, že tu určitý dovolací dôvod podľa
§ 237 OSP nie je daný, sa dovolací súd vyjadruje iba v prípade, ak tento dôvod namieta
vo svojom dovolaní samotný účastník konania, a contrario ak účastník konania nenamieta
určitú skutočnosť ako dovolací dôvod podľa § 237 OSP, tak dovolací súd síce danosť tohto
dôvodu ex offo preskúma, avšak v prípade jeho absencie sa k nemu v rozhodnutí o dovolaní
nevyjadruje, resp. a contrario bez podnetu účastníka konania sa dovolací súd iniciatívne
v rámci svojej ex offo prieskumnej právomoci dovolacieho súdu vyjadruje iba k existujúcim
dovolacím dôvodom podľa § 237 OSP.
Vzhľadom na uvedené teda možno konštatovať, že skutočnosť, že najvyšší súd sa
k sťažovateľkou, až pred ústavným súdom tvrdeným skutočnostiam týkajúcim sa postupu
krajského súdu nevyjadril, bez ďalšieho neznamená, že by tým najvyšší súd v rozpore
so zásadami spravodlivého súdneho konania neaplikoval judikatúru Súdneho dvora EÚ, na
ktorú poukazuje sťažovateľka, a neznamená to ani to, že by ju najvyšší súd nezohľadnil,
práve naopak, najvyšší súd ako súd dovolací iba v sťažovateľkou tvrdenej skutočnosti
nevzhliadol dôvod dovolania podľa § 237 OSP, a preto sa k nej vo svojom uznesení ani
nevyjadroval, keďže v dovolacom konaní ju samotná sťažovateľka neuvádzala.
Uvedené závery korešpondujú aj s judikatúrou ústavného súdu, podľa ktorej čo sa
týka porušenia práva na spravodlivý proces zaručeného čl. 47 charty a z neho vyplývajúcej
zásady kontradiktórnosti konania tým, že konajúce súdy pred rozhodnutím o posúdení
zmluvnej podmienky (rozhodcovskej doložky) ako nekalej nedali účastníkom konania
príležitosť vyjadriť sa k týmto dôvodom, tak ako to sťažovateľka odvodzuje z rozsudku
Súdneho dvora EÚ vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Csipai a spol. C-472/11 z 21. 2.
2013, ústavný súd pripomína, že sťažovateľka mala možnosť oboznámiť sa s dôvodmi
zastavenia exekučného konania a neprípustnosti exekúcie z už uvádzaných dôvodov už
z uznesenia okresného súdu, proti ktorému aj podala odvolanie, v ktorom sa k týmto
dôvodom vyjadrila. Obdobne aj povinný z exekúcie, ktorý má v zmluvnom vzťahu so
sťažovateľkou postavenie spotrebiteľa, mal po doručení uznesenia prvostupňového súdu
možnosť vyjadriť sa (prípadne podať odvolanie proti uzneseniu okresného súdu) v tom
smere, že si nepraje, aby bolo v jeho prípade vylúčené uplatnenie nekalej zmluvnej
podmienky. Pre ústavnú udržateľnosť napádaného postupu a uznesenia postačuje, aby bola
zásada kontradiktórnosti dodržaná v konaní ako celku (v posudzovanom prípade v konaní
na oboch stupňoch). Presadzovanie názoru, že na každom jednom stupni súdnictva musí byť
uvedená zásada dodržaná bez výnimky, by podľa názoru ústavného súdu odvolaciemu súdu
v zásade prisúdilo len funkciu akéhosi kasačného orgánu bez reálnej možnosti konvalidovať
prípadné procesné nedostatky vlastným postupom.
Uvedené bolo podkladom pre rozhodnutie ústavného súdu, že napádaným postupom
a uznesením najvyššieho súdu nebolo porušené základné právo a právo sťažovateľky na
spravodlivý súdny proces, a preto jej sťažnosť v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú
odmietol (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
V zmysle druhej skupiny námietok sťažovateľky proti napádanému postupu
a uzneseniu najvyššieho súdu malo byť porušené jej základné právo a právo na spravodlivý
súdny proces a na zákonného (komunitárneho) sudcu aj tým, že najvyšší súd nevyhovel jej
návrhu na prerušenie napádaného dovolacieho konania na účely začatia prejudiciálneho
konania pred Súdnym dvorom EÚ.
Účelom a podstatou konania o prejudiciálnej otázke je podľa stabilizovanej
judikatúry Súdneho dvora EÚ spolupráca vnútroštátneho súdu so Súdnym dvorom EÚ pri
výklade práva EÚ.
Povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku nevzniká v každom prípade. Z primárneho
práva EÚ a judikatúry Súdneho dvora EÚ vyplýva viacero výnimiek z povinnosti predložiť
prejudiciálnu otázku (pozri MAZÁK, J., JÁNOŠÍKOVÁ, M.: Základy práva Európskej
únie. Ústavný systém a súdna ochrana. Bratislava: IURA EDITION, 2009, s. 420),
konkrétne ak:
a) odpoveď na prejudiciálnu otázku by nemala žiadny význam na vytvorenie
právneho základu na rozhodnutie vo veci samej,
b) ide o otázku, ktorá bola v skutkovo a právne podobnom prípade vyriešená Súdnym
dvorom EÚ, alebo o právnu otázku, ktorá sa vyriešila v judikatúre Súdneho dvora EÚ bez
zreteľa na to, v akých konaniach bola predložená (princíp „acte éclairé“), alebo ak
c) je výklad práva EÚ taký jasný, že nevznikajú žiadne rozumné pochybnosti
o výsledku (princíp „acte clair“).
V prípade, ak sú uvedené podmienky splnené, všeobecný súd môže a musí aplikovať
právo EÚ, resp. musí mu priznať účinky závislé okrem iného aj od druhu prameňa,
v ktorom je predmetné pravidlo vyjadrené, bez toho, aby sa musel obrátiť s prejudiciálnou
otázkou na Súdny dvor EÚ.
Ústavný súd už taktiež vyjadril názor, že nie každé nepredloženie prejudiciálnej
otázky Súdnemu dvoru EÚ, ktoré by mohlo byť v rozpore s právom EÚ, musí mať
automaticky za následok porušenie základného práva na súdnu ochranu (II. ÚS 129/2010).
Ústavný súd nie je ďalšou odvolacou inštanciou v otázke rozhodnutia všeobecného súdu
o (ne)predložení prejudiciálnej otázky (k tomu pozri aj body 19 a 20 uznesenia Spolkového
ústavného súdu BVerfG sp. zn. 2 BvR 2419/06 zo 6. 5. 2008) a ani v otázke nesprávnej
aplikácie práva EÚ.
Aj podľa Európskeho súdu pre ľudské práva rozhodnutie všeobecného súdu, ktoré
dostatočne odôvodňuje nepredloženie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru EÚ,
nepredstavuje porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru (rozsudok Ullens de Schooten a Rezabek
proti Belgicku z 20. 9. 2011, sťažnosti č. 3989/07 a č. 38353/07).
S poukazom na uvedené možno formulovať záver, že len zásadné a kvalifikované
pochybenie pri rozhodovaní o (ne)predložení prejudiciálnej otázky, ktoré môže spočívať
vo svojvoľnom, či na prvý pohľad celkom nesprávnom nepredložení prejudiciálnej otázky
Súdnemu dvoru EÚ v prípade, keď súd sám o interpretácii práva EÚ mal pochybnosti
a predbežnú otázku nepredložil, má za následok porušenie základného práva na súdnu
ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie, keďže týmto spôsobom by bola
svojvoľne popretá právomoc Súdneho dvora EÚ (II. ÚS 129/2010, porovnaj aj uznesenie
Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. IV. ÚS 154/08 z 30. júna 2008).
S prihliadnutím na svoju judikatúru týkajúcu sa všeobecne uznanej zásady, v zmysle
ktorej všeobecný súd nielen pozná právo, ale si je zároveň vedomý účinkov, ktoré právo
v podobe, v akej ho súd aplikuje, vyvoláva vo vzťahu k procesnoprávnemu alebo
hmotnoprávnemu postaveniu nositeľa práva na súdnu ochranu (pozri napr.
IV. ÚS 108/2010), bolo úlohou ústavného súdu posúdiť, či v danom prípade nebolo
povinnosťou najvyššieho súdu predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru EÚ a či
v dôsledku nesplnenia tejto povinnosti možno uvažovať o porušení sťažovateľkou
označených základných práv a práv.
V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, podľa ktorej
je vecou vnútroštátneho (všeobecného) súdu, ktorý vo veci koná a ktorý nesie
zodpovednosť za rozhodnutie vo veci samej, posúdiť so zreteľom na konkrétne okolnosti
veci nevyhnutnosť rozhodnutia Súdneho dvora EÚ o prejudiciálnej otázke, relevantnosť
otázok, ktoré Súdnemu dvoru EÚ položí (napr. IV. ÚS 206/08, II. ÚS 129/2010, II. ÚS
163/2010), ako aj to, či sú splnené predpoklady, za ktorých vnútroštátny súd konajúci o veci
nemá povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru EÚ (m. m. IV. ÚS
108/2010).
V uvedenom prípade najvyšší súd svoje rozhodnutie nepredložiť Súdnemu dvoru EÚ
prejudiciálnu otázku týkajúcu sa kvalifikácie rozhodcovskej doložky dojednanej v zmluve
formulárového typu ako neprijateľnej zmluvnej podmienky odôvodnil tým, že na daný
prípad aplikovali všeobecné súdy vnútroštátne právne normy, do ktorých bol transponovaný
obsah príslušných noriem EÚ, takže tu nevznikla potreba iniciovať prejudiciálne konanie
o výklade práva EÚ, ktoré v danom prípade priamo aplikované nebolo. Odhliadnuc od
uvedeného, závery o kvalifikácii rozhodcovskej doložky dojednanej v zmluve
formulárového typu ako neprijateľnej zmluvnej podmienky dojednanej v okolnostiach, kedy
sa dostali do hrubej nerovnováhy práva a povinnosti spotrebiteľa na jednej strane
a dodávateľa na strane druhej, a to v neprospech spotrebiteľa, vyplývajú aj z judikatúry
Súdneho dvora EÚ v iných skutkovo a právne obdobných prípadoch (napr. rozsudok
Súdneho dvora EÚ C-240/08 -C-241/98 Oceano Grupo Editorial, tiež C-40/08 Asturcom).
Uvedené dôvody boli podľa názoru ústavného súdu dostatočným základom pre rozhodnutie
v danej veci, bez potreby predkladať v tejto už tak ustálenej otázke prejudiciálnu otázku
Súdnemu dvoru EÚ.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd aj v tejto časti sťažnosť sťažovateľky odmietol
ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch
sťažovateľky uplatnených v sťažnosti už nerozhodoval.
Súčasne ústavný súd dáva sťažovateľke do pozornosti, že v prípade opakujúcich sa
sťažností založených na tých istých skutkových a právnych okolnostiach a argumentoch
ústavný súd o nich rozhodne bez odôvodnenia, iba s poukazom na toto svoje v týchto
okolnostiach identické rozhodnutie.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 5. februára 2014