Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
058/436512.6324bd.pdf
PDF · 134.24 KB
No categories available
7CoE/91/2013
Najvyšší súd 7 ECdo 266/2013
Slovenskej republiky 7 CoE 91/2013
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej POHOTOVOSŤ,
s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova č. 25, IČO: 35 807 598, zastúpenej advokátskou
kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Grösslingova č. 4,
IČO: 36 864 421, proti povinnej Z. P., bývajúcej v S., o vymoženie 388,37 €
s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Stará Ľubovňa pod sp. zn. 4 Er 320/2006,
o odvolaní a dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove z 31. mája 2013,
sp. zn. 20 CoE 21/2013, takto
rozhodol:
Konanie o odvolaní proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove z 31. mája 2013, sp. zn.
20 CoE 21/2013 z a s t a v u j e .
Návrh na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a .
Dovolanie proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove z 31. mája 2013, sp. zn.
20 CoE 21/2013 o d m i e t a .
Povinnej nepriznáva náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Súdny exekútor požiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (§ 44 zákona
č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších
zákonov v znení neskorších predpisov – ďalej len „Exekučný poriadok“) na základe
rozhodcovského rozsudku z 30. júna 2006, sp. zn. SR 2423/06 vydaného Stálym
rozhodcovským súdom, ktorý zriadila Slovenská rozhodcovská, a.s. (ďalej len „označený
rozhodcovský rozsudok“). Okresný súd Stará Ľubovňa uvedenej žiadosti vyhovel a súdneho
exekútora poveril vykonaním exekúcie.
Okresný súd Stará Ľubovňa uznesením z 23. novembra 2012, č. k. 4 Er 320/2006-48
exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil, žiadnemu z účastníkov nepriznal právo
na náhradu trov konania, súdnemu exekútorovi priznal náhradu trov exekúcie vo výške
96,74 eur, ktorú uložil oprávnenej. Rozhodol s poukazom na § 57 ods. 1 písm. h/
Exekučného poriadku a rozhodnutie odôvodnil tým, že v priebehu exekúcie poslala oprávnená
návrh na zmenu exekútora. Exekútor vo vyjadrení dal súdu podnet na čiastočné zastavenie
exekúcie v časti úrokov z omeškania, poplatkov a nákladov v rozhodcovskom rozsudku,
nakoľko zmluva o úvere uzavretá medzi účastníkmi neobsahovala údaj o RPMN, a preto ju
treba považovať za bezúročnú a bez poplatkov. Zároveň nechal na súde zvážiť zastavenie
exekúcie kvôli nemajetnosti povinnej. Súd vlastným šetrením zistil, že povinná je nemajetná,
poberá dávky v hmotnej núdzi a rodičovský príspevok. Nakoľko majetok povinnej nestačil
ani na úhradu trov exekúcie, súd z tohto dôvodu exekúciu zastavil.
Na odvolanie oprávnenej Krajský súd v Prešove uznesením z 31. mája 2013, sp. zn.
20 CoE 21/2013 napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil,
uznesenie vo výroku o trovách exekúcie zmenil tak, že súdnemu exekútorovi priznal trovy
exekúcie vo výške 114,89 eur a oprávnenej uložil povinnosť ich náhrady, náhradu trov
odvolacieho konania účastníkom nepriznal. Odvolací súd vyzval účastníkov na iné právne
posúdenie veci, vrátane rozhodcovskej doložky v súlade s § 213 ods. 2 O.s.p. Odvolací súd
nevidí dôvod na odklon od spoločného stanoviska občianskoprávneho a obchodného kolégia
Krajského súdu v Prešove z 27.9.2010, ktoré je oprávnenej známe už z viacerých rozhodnutí.
Podľa tohto je ustálené, že rozhodcovský rozsudok bol založený na neprijateľnej podmienke-
rozhodcovskej doložke v spotrebiteľskej zmluve. Tá je preto neplatná a nevyvoláva účinky.
Rozhodcovská doložka nebola individuálne vyjednaná, bola vopred pripravená a nebolo
možné meniť obsah tejto podmienky (Smernica Rady č. 93/13/EHS). Záver o neprijateľnosti
zmluvnej podmienky súd vidí aj v neprimeranej vzdialenosti spotrebiteľa od miesta
rozhodcovského konania (rozsudok Súdneho dvora ES vo veci C-240/98, C-244/98, C-40/08).
Z týchto dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie potvrdil.
Proti výroku uznesenia odvolacieho súdu o zamietnutí návrhu na prerušenie konania
podala oprávnená odvolanie (č. l. 107 spisu), ktoré odôvodnila tým, že v konaní jej bola
odňatá možnosť pred súdom konať (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p.). Podľa jej názoru napadnuté
rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205
ods. 2 písm. f/ O.s.p.) a je nepreskúmateľné. Nakoľko zamietajúci výrok uznesenie
odvolacieho súdu neobsahuje, najvyšší súd sa takýmto odvolaním nemohol zaoberať.
Oprávnená zároveň uviedla, že odvolanie voči uzneseniu odvolacieho súdu podáva v celosti.
Proti potvrdzujúcemu výroku uznesenia odvolacieho súdu podala oprávnená dovolania
(č. l. 77 a 84 spisu), v ktorom uviedla, že súdy: 1. rozhodli „nad rámec zverenej právomoci“
(§ 237 písm. a/ O.s.p.), 2. konali vo veci, v ktorej sa už právoplatne rozhodlo (§ 237 písm. d/
O.s.p.), 3. rozhodovali napriek tomu, že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci bol podľa
zákona potrebný (§ 237 písm. e/ O.s.p.), 4. oprávnenej odňali možnosť konať pred súdom
(§ 237 písm. f/ O.s.p.), a to tým, že s ňou „nekomunikovali o jej právnych a skutkových
návrhoch“, nezohľadnili jej námietky, konali bez nariadenia pojednávania a dokazovania
a nerešpektovali jej právo na to, aby jej právna vec bola „vnútroštátnym súdom rozhodovaná
na základe správneho a adekvátneho právneho základu, súčasťou ktorého je po vstupe
Slovenskej republiky do EÚ aj výklad práva EÚ podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ
v konaní o prejudiciálnej otázke (IV. ÚS 206/08)“; súdy nevytýčili pojednávanie, hoci tak
boli povinné urobiť (§ 57 ods. 5 Exekučného poriadku); v súdnom konaní nerešpektovali
procesný návrh oprávnenej na to, aby sa konanie prerušilo podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.
a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ, 5. porušili ustanovenie § 237 písm. g/ O.s.p., súd bol
nesprávne obsadený, dovolateľka poukázala na uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn.
IV. ÚS 206/08, v zmysle ktorého zákonným sudcom vo veci začatej pred vnútroštátnym
súdom nie je len sudca určený rozvrhom práce, ale komunitárny sudca, lebo jeho povinnosť
rozhodnúť o otázkach interpretácie komunitárneho práva je súčasne aj jeho oprávnením; ak sa
v spore v konaní pred vnútroštátnym súdom nepodieľal svojím výkladom práva spoločenstva
komunitárny sudca, hoci tento výklad bol nevyhnutný na rozhodnutie vo veci samej, potom
vnútroštátny súd bol v tejto časti konania pred ním nesprávne obsadený, 6. sa v konaní
dopustili inej vady majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/
O.s.p.), najmä nesprávne zistili skutkový stav a nevykonali náležite dokazovanie,
7. napadnuté rozhodnutie založili na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2
písm. c/ O.s.p.). Žiadala uznesenia súdov nižších stupňov zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie
prvostupňovému súdu; zároveň žiadala dovolacie konanie prerušiť podľa § 109 ods. 1
písm. c/ O.s.p. a Súdnemu dvoru Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) predložiť
prejudiciálne otázky, ktoré bližšie špecifikovala v podanom dovolaní.
I. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) najskôr skúmal,
či sú dané procesné predpoklady, za splnenia ktorých môže konať o odvolaní oprávnenej.
Oprávnená v procesnom postavení, v ktorom sa nachádza v preskúmavanej veci, bola
už účastníčkou konania vo viacerých iných, skutkovo a právne obdobných konaniach
pred najvyšším súdom, v ktorých – tak, ako aj v tomto prípade, podala odvolanie
proti rozhodnutiu odvolacieho súdu; najvyšší súd konanie o jej odvolaniach v týchto veciach
zastavil (viď napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 7 ECdo 250/2013,
7 ECdo 255/2013, 7 ECdo 165/2013, 3 Cdo 28/2013, 3 Cdo 24/2013, 3 Co 7/2013 s tým, že
odvolaním možno napadnúť len rozhodnutie súdu prvého stupňa a najvyšší súd
na rozhodnutie o odvolaní smerujúcom proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nie je funkčne
príslušný (§ 9 ods. 1 a 2 O.s.p. a § 10 ods. 1 a 2 O.s.p.). Najvyšší súd na uvedené rozhodnutia
v podrobnostiach poukazuje s tým, že aj v preskúmavanej veci sa stotožňuje s právnymi
závermi v nich vyjadrenými.
II. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že dovolanie
proti uzneseniu odvolacieho súdu podala včas oprávnená zastúpená v súlade s § 241 ods. 1
veta druhá O.s.p., skúmal najskôr, či je dôvodný jej návrh na prerušenie dovolacieho konania
podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.
K podobnému návrhu oprávnenej na prerušenie dovolacieho konania sa už najvyšší
súd vyjadril vo viacerých iných skutkovo a právne obdobných právnych veciach, v ktorých
tá istá oprávnená vystupovala v procesnom postavení dovolateľky. Ako príklad uvádza
najvyšší súd rozhodnutia sp. zn. 7 ECdo 250/2013, 7 ECdo 255/2013, 7 ECdo 165/2013,
3 Cdo 28/2013, 3 Cdo 24/2013, 3 Co 7/2013, na ktoré v podrobnostiach poukazuje s tým, že
s právnymi závermi v nich vyjadrenými sa stotožňuje aj v preskúmavanej veci, pre účely
ktorej opakuje, že Súdny dvor má právomoc vydať rozhodnutie o prejudiciálnych otázkach,
ktoré sa týkajú: a/ výkladu zmlúv; b/ platnosti a výkladu aktov inštitúcii, orgánov alebo
úradov alebo agentúr Európskej únie. Pokiaľ ale procesný postup súdov vo veci, v ktorej sa
navrhuje prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p., má podklad v aplikácii
vnútroštátneho práva, nie je žiadny dôvod pre prerušenie konania.
V danom prípade sa síce v dovolaním napadnutých rozhodnutiach spomína
aj Smernica Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách, z určujúceho hľadiska išlo ale zo strany súdov nižších stupňov o aplikáciu
a interpretáciu vnútroštátnych právnych predpisov (Občianskeho zákonníka, Exekučného
poriadku a zákona č. 244/2002 Z. z.). Dovolací súd vzhľadom na to nedôvodný návrh
na prerušenie konania zamietol.
III. V ďalšom dovolací súd bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a
ods. 3 O.s.p.) skúmal, či oprávnenou podané dovolanie smeruje proti rozhodnutiu,
proti ktorému ho zákon pripúšťa.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). V prejednávanej veci smeruje dovolanie
proti uzneseniu odvolacieho súdu. Uznesenia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie
prípustné, sú uvedené v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p., dovolateľkou napadnuté uznesenie ale
nevykazuje znaky žiadneho z nich. Dovolanie oprávnenej preto podľa § 239 ods. 1 a 2 O.s.p.
prípustné nie je.
Prípustnosť podaného dovolania by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len
ak v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p.
Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/ a g/ O.s.p. netvrdila
a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto
z týchto ustanovení nevyplýva.
K obsahovo rovnakým námietkam oprávnenej, z ktorých vyvodzuje prípustnosť
a opodstatnenosť jej dovolania podaného v preskúmavanej veci, sa už najvyšší súd vyjadril
vo viacerých iných skutkovo a právne obdobných právnych veciach, v ktorých tá istá
oprávnená vystupovala v procesnom postavení dovolateľky. Ako príklad uvádza najvyšší súd
rozhodnutia sp. zn. 7 ECdo 250/2013, 7 ECdo 255/2013, 7 ECdo 165/2013, 3 Cdo 28/2013,
3 Cdo 24/2013, 3 Co 7/2013, a konštatuje, že právne závery, ku ktorým dospel v týchto
rozhodnutiach, sú plne opodstatnené aj v preskúmavanej veci.
V rozhodnutiach uvedených v predchádzajúcom odseku najvyšší súd konštatoval, že:
1. prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu (§ 237 písm. a/ O.s.p.)
je daná iba ak súd rozhodol vo veci, o ktorej nemal rozhodnúť; rozhodovanie súdov
v exekučných veciach ale vyplýva priamo zo zákona (viď napríklad § 29, § 38 ods. 3
a § 44 ods. 1 Exekučného poriadku),
2. vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, nie je rozhodnutím o veci samej, a preto
nezakladá prekážku právoplatne rozhodnutej veci v zmysle v § 237 písm. d/ O.s.p.
(viď aj rozhodnutie najvyššieho súdu z 1. februára 2012, sp. zn. 5 Cdo 205/2011,
a tiež Ústavného súdu Slovenskej republiky z 13. júna 2012, sp. zn. III. ÚS 254/2012),
3. ustanovenie § 237 písm. e/ O.s.p. dopadá iba na prípady, kedy súd prejednal
a meritórne rozhodol vec, hoci nebola splnená jedna z procesných podmienok konania
– nebol podaný (žiadny) návrh na začatie konania vo veci, ktorá nemôže začať
bez návrhu; v danom prípade ale bol podaný návrh na vykonanie exekúcie,
4. nejde o vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., ak súd pri skúmaní,
či je exekučný titul vykonateľný (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), vychádza
z tvrdení oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu
a nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú
v ustanoveniach § 122 až § 124 O.s.p.), lebo je postačujúce, ak sú rozhodujúce
skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu,
5. nejde o vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., ak súd oboznamovanie s obsahom
listín, ktoré je zamerané na posúdenie, či k návrhu na vykonanie pripojený exekučný
titul je formálne aj materiálne vykonateľný, nevykonal na pojednávaní a
za prítomnosti oprávneného a povinného; obdobne – teda aj bez nariadenia
pojednávania, vykonania dokazovania a osobnej účasti oprávneného – môže exekučný
súd dospieť k tomuto záveru aj pri riešení identickej otázky (vykonateľnosti
exekučného titulu) v neskorších štádiách exekučného konania. Na podporu týchto
tvrdení dovolací súd poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky
sp. zn. II. ÚS 160/2013, v ktorom konštatoval, že vnútroštátny súd je povinný
„vyšetrovaním“ ex offo zisťovať skutkový stav na účely efektívnej ochrany
spotrebiteľa podľa úniového práva a takýmto postupom nedochádza k porušeniu práv
oprávnenej na verejné prejednanie veci a vyjadrenie sa k vykonaným dôkazom,
6. nedôvodnou sa javí preto i námietka oprávnenej, že jej súdy svojím postupom odňali
možnosť konať pred súdom, keďže nebolo nariadené v zmysle § 57 ods. 5
Exekučného poriadku ústne pojednávanie. Toto ustanovenie však bolo účinné až
novelou zákona č. 230/2012 od 8.8.2012 do 31.12.2012. Dovolateľka namietala, že
pokiaľ súd prvého stupňa v danom prípade vyhlásil exekúciu za neprípustnú a
následne ju zastavil, mal postupovať podľa uvedeného ustanovenia. Tvrdenie
dovolateľky je však mylné. Pokiaľ dovolateľka namieta, že exekučný súd jej osobitne
neumožnil viesť kontradiktórne konanie, v ktorom by mohla uplatňovať svoje
stanoviská k skutkovým a právnym otázkam nastoleným súdom v súvislosti
s neprijateľnosťou zmluvnej podmienky ani táto námietka nie je dôvodná. Oprávnená
mala možnosť predniesť svoju argumentáciu a vyjadriť sa k nastoleným otázkam, a to
v odvolaní proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa čo aj využila a odvolací súd sa s jej
námietkami vyporiadal. Oprávnená mala možnosť svoje argumenty predniesť aj
v rámci ďalšieho a to mimoriadneho opravného prostriedku teda dovolania a dovolací
súd na ne reagoval. Dovolací súd v tomto smere poukazuje na závery európskych
súdov, ktoré aj vo vzťahu ku kontradiktórnemu vyjadreniu účastníkov konania
stanovujú, že sa to má uskutočňovať spôsobom, ktorý na tento účel stanovujú
vnútroštátne procesnoprávne predpisy. V právnom poriadku súd Slovenskej republiky
v prípade exekučného konania, sa to uskutočňuje práve cestou dvojinštančného
konania, teda možnosti namietať skutkové a právne skutočnosti pokiaľ boli súdom
v exekučnom konaní zistené cestou opravných prostriedkov,
7. súd neodňal oprávnenej možnosť konať pred súdom podľa § 237 písm. f/ O.s.p., keď
nerozhodol o jej návrhu podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. Podľa rozhodnutia
Najvyššieho súdu SR (uznesením z 26. júla 2012, sp. zn. 3 Cdo 108/2012), ak súd
v priebehu konania nedospeje k záveru o potrebe výkladu komunitárneho práva, a
preto konanie v zmysle § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. nepreruší, prejednanie a
rozhodnutie veci sudcom vnútroštátneho súdu nezakladá procesnú vadu konania
v zmysle § 237 písm. f/ ani g/ O.s.p. Okrem toho takýto návrh oprávnená v priebehu
odvolacieho konania nepodala,
8. ak sa exekúcia navrhuje na podklade rozhodnutia takého rozhodcovského súdu, ktorý
nemal právomoc vydať ho, zastavením exekúcie sa neodopiera právo na výkon
rozhodnutia a neznemožňuje oprávnenému možnosť konať pred súdom (§ 237
písm. f/ O.s.p.); pokiaľ v určitej veci nedošlo k uzavretiu (platnej) rozhodcovskej
zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol
vydať rozhodcovský rozsudok (R 46/2012),
9. skutkové a právne závery súdu prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne
neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, a aj odôvodnenie dovolaním
napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu spĺňa parametre zákonného odôvodnenia
(§ 157 ods. 2 O.s.p., v spojení s § 167 ods. 2 O.s.p.). Za porušenie základného práva
zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky nemožno považovať to, že
odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv oprávnenej. Odôvodnenie
súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo
argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam
pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie
dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní
(II. ÚS 78/05),
10. námietka dovolateľky, že rozhodol nesprávne obsadený súd v zmysle § 237 písm. g/
O.s.p. nie je dôvodná, dovolací súd k tejto námietke oprávnenej poukazuje
na svoje odôvodnenie (vo veci 3 Cdo 118/2012) týkajúce sa (okrem iného) aj
zamietnutia návrhu oprávnenej na prerušenie dovolacieho konania v zmysle § 109
ods. 1 písm. c/ O.s.p. Zmyslom riešenia predbežnej otázky je zabezpečiť jednotný
výklad komunitárneho práva, teda nie rozhodnúť určitý spor, ktorý nemá žiadnu
komunitárnu relevanciu a je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny. Ak súd
pri priebežnom posudzovaní veci nedospeje k záveru o potrebe výkladu
komunitárneho práva, prejednanie a rozhodnutie veci sudcom vnútroštátneho súdu
nezakladá v takom prípade uvedenú procesnú vadu .
Tieto právne závery (viď 1. až 10.) zastáva najvyšší súd aj v preskúmavanej veci.
Dovolací súd sa stotožňuje s názorom, že v danom prípade rozhodcovský rozsudok –
z dôvodov vysvetlených už súdmi nižších stupňov – nie je vykonateľný exekučný titul.
Dovolací súd sa stotožňuje s názorom, že v danom prípade uzavretá rozhodcovská
doložka – z dôvodov vysvetlených už súdmi nižších stupňov – je neprijateľná podmienka
spotrebiteľskej zmluvy (§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka), čo zakladá jej neplatnosť.
Neplatná rozhodcovská doložka nemohla založiť právomoc rozhodcovského súdu vydať
označený rozhodcovský rozsudok, ktorý vzhľadom na to nie je vykonateľný exekučný titul.
V dovolaní sa napokon tvrdí, že napadnuté uznesenie odvolacieho súdu spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci.
Právne posúdenie je činnosť súdu, pri ktorej na zistený skutkový stav aplikuje
konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva
na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny
predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo
ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Právnym posúdením
veci sa nezakladá procesná vada konania v zmysle § 237 O.s.p. (iba výskyt ktorej v konaní
na súdoch nižších stupňov by v danej veci mohol založiť prípustnosť dovolania oprávnenej).
Nesprávne právne posúdenie veci je relevantný dovolací dôvod, ktorým možno úspešne
odôvodniť (iba) procesne prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), samo
nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov ale prípustnosť dovolania nezakladá
(viď R 54/2012, a tiež niektoré ďalšie rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,
napríklad sp. zn. 1 Cdo 62/2010, sp. zn. 2 Cdo 97/2010, sp. zn. 3 Cdo 53/2011, sp. zn.
4 Cdo 68/2011, sp. zn. 5 Cdo 44/2011 a sp. zn. 6 Cdo 41/2011, 7 Cdo 236/2013).
Vzhľadom na to, že v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesných vád
konania tvrdených dovolateľkou, nevyšli najavo ani iné vady uvedené v § 237 O.s.p.
a prípustnosť podaného dovolania nevyplýva z § 239 O.s.p., najvyšší súd odmietol procesne
neprípustné dovolanie oprávnenej podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1
písm. c/ O.s.p.
Oprávnená z procesného hľadiska zavinila, že sa konanie o jej odvolaní muselo
zastaviť a vznikla jej povinnosť nahradiť povinnej trovy tohto konania (§ 224 ods. 1 O.s.p.
v spojení s § 146 ods. 2 O.s.p.). V konaní o jej dovolaní vzniklo procesne úspešnej povinnej
právo na náhradu trov konania proti oprávnenej, ktorá úspech v dovolacom konaní nemala
(§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd
Slovenskej republiky nepriznal povinnej náhradu trov týchto konaní, lebo nepodala návrh
na ich priznanie (§ 151 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 9. júla 2014
JUDr. Oľga T r n k o v á, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Mgr. Monika Poliačiková