Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
979/391858.bd1263.pdf
PDF · 132.32 KB
No categories available
5ECdo/135/2014
Najvyšší súd 5 ECdo 135/2014
Slovenskej republiky 5 CoE 72/2014
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej POHOTOVOSŤ,
s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35807598, zastúpenej advokátskou
kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Grösslingova 4, IČO: 36864421,
proti povinnej J. B., bývajúcej v P., prechodne v B., o vymoženie 694,10 €
s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Nové Mesto nad Váhom, pod sp.zn. 2 Er
81/2009, o odvolaní a dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne z 20.
marca 2013, sp.zn. 17 CoE 235/2012, takto
rozhodol:
Konanie o odvolaní z a s t a v u j e.
Návrh na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a.
Dovolanie o d m i e t a.
Povinnej náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Súdny exekútor požiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (§ 44 zákona
č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších
zákonov v znení neskorších predpisov – ďalej len „Exekučný poriadok“) na základe
rozhodcovského rozsudku zo 7. novembra 2008, sp.zn. SR 10906/08 vydaného Stálym
rozhodcovským súdom, ktorý zriadila Slovenská rozhodcovská a.s. (ďalej len „označený
rozhodcovský rozsudok“). Okresný súd Nové Mesto nad Váhom uvedenej žiadosti vyhovel
a súdneho exekútora poveril vykonaním exekúcie.
Okresný súd Nové Mesto nad Váhom uznesením z 27. júla 2012 č.k. 2 Er 81/2009-15
exekúciu podľa § 57 ods. 2 Exekučného poriadku v spojení s § 45 ods. 1 a ods. 2 zákona
č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní zastavil. Rozhodnutie po právnej stránke odôvodnil
ustanoveniami § 52 a nasl. zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení účinnom
v čase uzavretia zmluvy a podporne príslušnými ustanoveniami smernice Rady č. 93/13/EHS
z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „smernice
Rady č. 93/13/EHS“), nakoľko táto smernica predstavuje interpretačné pravidlo
k ustanoveniam vnútroštátneho právneho poriadku, ktoré upravujú režim spotrebiteľských
zmlúv. Zmluvu uzavretú medzi účastníkmi konania (ďalej len „zmluva o úvere“), na základe
ktorej sa vymáha plnenie v exekučnom konaní, považoval za spotrebiteľskú zmluvu.
Rozhodcovskú doložku obsiahnutú v bode 17 všeobecných obchodných podmienok k zmluve
o úvere považoval za neprijateľnú, nakoľko nebola dojednaná individuálne a nútila
spotrebiteľa v určitých prípadoch neodvolateľne sa podrobiť rozhodcovskému konaniu. Mal
za to, že takto formulovaná rozhodcovská doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach
a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa a ako taká je teda v zmysle § 53
ods. 4 Občianskeho zákonníka neplatná. Konštatoval, že neprijateľné podmienky
demonštratívne uvedené v ustanovení § 53 Občianskeho zákonníka ako inštitút predstavujú
pretavenie princípu dobrých mravov do pozitívneho práva, preto bez ohľadu na účinnosť
novely Občianskeho zákonníka, ktorá zaviedla neprijateľnú podmienku v zmysle § 53 ods. 4
písm. r) Občianskeho zákonníka týkajúcu sa rozhodcovskej doložky (zákon č. 568/2007 Z.z.
účinný od 1. januára 2008), takéto ustanovenie, ak je obsiahnuté v spotrebiteľskej zmluve,
bude vždy v rozpore s dobrými mravmi, keďže dobré mravy nepodliehajú zmenám tak
dynamickým spôsobom ako slovenský právny poriadok. Exekučný súd bol tak aj bez návrhu
povinný zastaviť exekúciu, resp. zamietnuť žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, a to pre rozpor vymáhaného plnenia s dobrými mravmi. Z uvedených dôvodov
exekúciu ex offo zastavil. V závere rozhodnutia uviedol, že o trovách konania rozhodne
samostatným uznesením po ich vyčíslení súdnym exekútorom a po predložení dokladov
preukazujúcich dôvodnosť vynaložených nákladov.
Na odvolanie oprávnenej Krajský súd v Trenčíne uznesením z 20. marca 2013 sp.zn.
7 CoE 235/2012 napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil. Návrh oprávnenej
na prerušenie konania zamietol. V celom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi
závermi prvostupňového súdu a doplnil ďalšie dôvody na zdôraznenie správnosti jeho
rozhodnutia. Z obsahu exekučného spisu vyvodil, že nie sú žiadne pochybnosti o tom, že
zmluva uzavretá medzi povinným a oprávnenou 15. júna 2007 je štandardnou formulárovou,
resp. spotrebiteľskou zmluvou v zmysle § 23a zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa,
účinného v čase jej uzavretia. Takúto povahu nepochybne majú aj Všeobecné podmienky
poskytnutia úveru, ktoré boli inkorporované do zmluvy. Predmetná rozhodcovská doložka sa
z dôvodov, na ktoré poukázal súd prvého stupňa, javí ako absolútne nevyvážená, a preto
nekalá. Zatiaľ čo veriteľ mal zjavne viaceré výhody v porovnaní so situáciou, kedy bola vec
prejednávaná riadnymi súdmi, v danej veci oprávnená vo svojom odvolaní neuvádzala, aké
výhody z nej plynuli pre spotrebiteľa. Okrem toho rozhodcovské konania podľa zistenia
komisie nie sú v súlade s viacerými zásadami obsiahnutými v odporúčaní komisie 98/257/ES
z 30. marca 1998 o zásadách platných pre orgány príslušné pre mimosúdne urovnávanie
spotrebiteľských sporov. Pre prípad vyvolania rozhodcovského konania dodávateľom sa musí
spotrebiteľ podrobiť rozhodcovskému konaniu, preto nie je možné poskytnúť súdnu ochranu
v rámci exekúcie, ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok a oprávneným je
dodávateľ. Rozhodcovskú doložku je preto treba vykladať tak, že neodporuje citovanému
zákonnému ustanoveniu iba vtedy, ak práva v exekúcii uplatňuje ako oprávnený spotrebiteľ.
V závere rozhodnutia k návrhu oprávneného v odvolaní na prerušenie konania uviedol, že
podľa ustanovenia § 36 ods. 5 Exekučného poriadku, ak osobitný zákon neustanovuje inak,
exekučné konanie nemožno prerušiť, nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po skončení
exekučného konania nemožno podať návrh na obnovu exekučného konania. V zmysle
citovaného zákonného ustanovenia nebolo možné návrhu oprávnenej na prerušenie konania
vyhovieť, a preto tento návrh zamietol.
Proti výroku uznesenia odvolacieho súdu o zamietnutí návrhu na prerušenie konania
podala oprávnená odvolanie, ktoré odôvodnila tým, že v konaní jej bola odňatá možnosť pred
súdom konať (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p.). Podľa jej názoru napadnuté rozhodnutie súdu
prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.)
a je nepreskúmateľné. Žiadala rozhodnutie odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie
konanie.
Proti potvrdzujúcemu výroku uznesenia odvolacieho súdu podala oprávnená dovolanie
a dovolanie pre porušenie práva EÚ (č.l. 59), v ktorom uviedla, že súdy: 1. rozhodli „nad
rámec zverenej právomoci“ (§ 237 písm. a/ O.s.p.), 2. konali vo veci, v ktorej sa už
právoplatne rozhodlo (§ 237 písm. d/ O.s.p.), 3. rozhodovali napriek tomu, že sa nepodal
návrh na začatie konania, hoci bol podľa zákona potrebný (§ 237 písm. e/ O.s.p.),
4. oprávnenej odňali možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.), 5. sa v konaní
dopustili inej vady majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/
O.s.p.), najmä nesprávne zistili skutkový stav a nevykonali náležite dokazovanie,
6. napadnuté rozhodnutie založili na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2
písm. c/ O.s.p.). Žiadala uznesenia súdov nižších stupňov zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie
prvostupňovému súdu; zároveň žiadala dovolacie konanie prerušiť podľa § 109 ods. 1
písm. c/ O.s.p. a Súdnemu dvoru Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) predložiť
prejudiciálne otázky, ktoré bližšie špecifikovala v podanom dovolaní.
Povinná sa k odvolaniu a dovolaniu oprávnenej nevyjadrila.
I. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) najskôr skúmal,
či sú dané procesné predpoklady, za splnenia ktorých môže konať o odvolaní oprávnenej.
Oprávnená v procesnom postavení, v ktorom sa nachádza v preskúmavanej veci, bola
už účastníčkou konania vo viacerých iných, skutkovo a právne obdobných konaniach pred
Najvyšším súdom Slovenskej republiky, v ktorých tak, ako aj v tomto prípade, podala
odvolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu. Konanie o týchto jej odvolaniach bolo
zastavené s odôvodnením, že odvolaním možno napadnúť len rozhodnutie súdu prvého stupňa
a Najvyšší súd Slovenskej republiky na rozhodnutie o odvolaní smerujúcom proti rozhodnutiu
odvolacieho súdu nie je funkčne príslušný (§ 9 ods. 1 a 2 O.s.p. a § 10 ods. 1 a 2 O.s.p.).
Porovnaj napríklad rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 8. januára 2014
sp. zn. 5 Co 20/2013, z 20. januára 2014 sp.zn. 5 Co 54/2013, z 11. septembra 2013 sp.zn.
5 CoE 48/2013, z 21. januára 2014 sp.zn. 7 CoE 84/2013, z 3. októbra 2013 sp.zn.
3 Co 34/2013, z 12. decembra 2013 sp.zn. 4 CoE 83/2013. Dovolací súd sa stotožňuje
s právnymi závermi vyjadrenými v týchto rozhodnutiach a v podrobnostiach na ne odkazuje.
II. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že dovolanie proti
uzneseniu odvolacieho súdu podala včas oprávnená zastúpená v súlade s § 241 ods. 1 veta
druhá O.s.p., skúmal najskôr, či je dôvodný jej návrh na prerušenie dovolacieho konania
podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.
K totožnému návrhu oprávnenej na prerušenie dovolacieho konania sa už najvyšší súd
vyjadril vo viacerých iných skutkovo a právne obdobných právnych veciach, v ktorých
tá istá oprávnená vystupovala v procesnom postavení dovolateľky (viď rozhodnutia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 8. januára 2014 sp.zn. 5 ECdo 9/2013, z 20. januára
2014 sp.zn. 5 ECdo 11/2013, z 11. septembra 2013 sp.zn. 5 ECdo 70/2013, z 21. januára 2014
sp.zn. 7 ECdo 250/2013, z 3. októbra 2013 sp.zn. 3 ECdo 28/2013, z 12. decembra 2013
sp.zn. 4 ECdo 283/2013). Dovolací súd na ne v podrobnostiach odkazuje s tým, že s právnymi
závermi v nich vyjadrenými sa stotožňuje aj v preskúmavanej veci. Súdny dvor EÚ má
právomoc vydať rozhodnutie o prejudiciálnych otázkach, ktoré sa týkajú: a/ výkladu zmlúv;
b/ platnosti a výkladu aktov inštitúcii, orgánov alebo úradov alebo agentúr Európskej únie.
Pokiaľ ale procesný postup súdov vo veci, v ktorej sa navrhuje prerušenie konania podľa
§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p., má podklad v aplikácii vnútroštátneho práva, nie je žiadny dôvod
pre prerušenie konania.
V danom prípade sa síce v dovolaním napadnutých rozhodnutiach spomína
aj Smernica Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách, z určujúceho hľadiska išlo ale zo strany súdov nižších stupňov o aplikáciu
a interpretáciu vnútroštátnych právnych predpisov (Občianskeho zákonníka, Exekučného
poriadku a zákona č. 244/2002 Z.z.). Dovolací súd vzhľadom na to nedôvodný návrh
na prerušenie konania zamietol.
III. V ďalšom dovolací súd bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a
ods. 3 O.s.p.) skúmal, či oprávnenou podané dovolanie smeruje proti rozhodnutiu,
proti ktorému ho zákon pripúšťa.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti
uzneseniu odvolacieho súdu. Uznesenia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie
prípustné, sú uvedené v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p., dovolateľkou napadnuté uznesenie ale
nevykazuje znaky žiadneho z nich. Dovolanie oprávnenej preto podľa § 239 ods. 1 a 2 O.s.p.
prípustné nie je.
Prípustnosť podaného dovolania by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len
ak v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p.
Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/ a g/ O.s.p. netvrdila
a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto
z týchto ustanovení nevyplýva.
K obsahovo rovnakým námietkam oprávnenej, z ktorých vyvodzuje prípustnosť
a opodstatnenosť jej dovolania podaného v preskúmavanej veci, sa už najvyšší súd vyjadril
vo viacerých iných skutkovo a právne obdobných právnych veciach, v ktorých tá istá
oprávnená vystupovala v procesnom postavení dovolateľky (porovnaj napríklad rozhodnutia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 8. januára 2014 sp.zn. 5 ECdo 9/2013, z 20. januára
2014 sp.zn. 5 ECdo 11/2013, z 11. septembra 2013 sp.zn. 5 ECdo 70/2013, z 21. januára 2014
sp.zn. 7 ECdo 250/2013, z 3. októbra 2013 sp.zn. 3 ECdo 28/2013, z 12. decembra 2013
sp.zn. 4 ECdo 283/2013), a konštatuje, že právne závery, ku ktorým dospel v týchto
rozhodnutiach, sú plne opodstatnené aj v preskúmavanej veci.
V rozhodnutiach uvedených v predchádzajúcom odseku Najvyšší súd Slovenskej
republiky konštatoval, že:
1. prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu (§ 237 písm. a/ O.s.p.)
je daná iba ak súd rozhodol vo veci, o ktorej nemal rozhodnúť; rozhodovanie súdov
v exekučných veciach ale vyplýva priamo zo zákona (viď napríklad § 29, § 38 ods. 3
a § 44 ods. 1 Exekučného poriadku),
2. vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, nie je rozhodnutím o veci samej, a preto
nezakladá prekážku právoplatne rozhodnutej veci v zmysle v § 237 písm. d/ O.s.p.
(viď aj rozhodnutie najvyššieho súdu z 1. februára 2012 sp.zn. 5 Cdo 205/2011 a tiež
Ústavného súdu Slovenskej republiky z 13. júna 2012 sp.zn. III. ÚS 254/2012),
3. ustanovenie § 237 písm. e/ O.s.p. dopadá iba na prípady, kedy súd prejednal
a meritórne rozhodol vec, hoci nebola splnená jedna z procesných podmienok konania
– nebol podaný (žiadny) návrh na začatie konania vo veci, ktorá nemôže začať
bez návrhu; v danom prípade ale bol podaný návrh na vykonanie exekúcie,
4. nejde o vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., ak súd pri skúmaní,
či je exekučný titul vykonateľný (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), vychádza
z tvrdení oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu
a nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú
v ustanoveniach § 122 až § 124 O.s.p.), lebo je postačujúce, ak sú rozhodujúce
skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu,
5. nejde o vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., ak súd oboznamovanie s obsahom
listín, ktoré je zamerané na posúdenie, či k návrhu na vykonanie pripojený exekučný
titul je formálne aj materiálne vykonateľný, nevykonal na pojednávaní
a za prítomnosti oprávneného a povinného; obdobne – teda aj bez nariadenia
pojednávania, vykonania dokazovania a osobnej účasti oprávneného – môže exekučný
súd dospieť k tomuto záveru aj pri riešení identickej otázky (vykonateľnosti
exekučného titulu) v neskorších štádiách exekučného konania. Na podporu týchto
tvrdení dovolací súd poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky
sp.zn. II. ÚS 160/2013, v ktorom konštatoval, že vnútroštátny súd je povinný
„vyšetrovaním“ ex offo zisťovať skutkový stav na účely efektívnej ochrany
spotrebiteľa podľa úniového práva a takýmto postupom nedochádza k porušeniu práv
oprávnenej na verejné prejednanie veci a vyjadrenie sa k vykonaným dôkazom,
6. nedôvodnou sa javí aj námietka oprávnenej, že jej súdy svojím postupom odňali
možnosť konať pred súdom, keďže vo veci nebolo nariadené pojednávanie v zmysle
§ 57 ods. 5 Exekučného poriadku. Toto ustanovenie však bolo účinné až novelou
zákona č. 230/2012 od 9. augusta 2012 do 31. decembra 2012. Stanovovalo povinnosť
nariadiť pojednávanie v prípadoch zastavenia exekúcie v zmysle § 57 ods. 1 písm. g/
a k/. Súd prvého stupňa ani odvolací súd túto povinnosť nemali, pretože ich
rozhodnutia boli založené na aplikácii ustanovenia § 57 ods. 2 Exekučného poriadku,
na ktorý sa povinnosť nariadenia pojednávania nevzťahovala.
7. ak sa exekúcia navrhuje na podklade rozhodnutia takého rozhodcovského súdu, ktorý
nemal právomoc vydať ho, zastavením exekúcie sa neodopiera právo na výkon
rozhodnutia a neznemožňuje oprávnenému možnosť konať pred súdom (§ 237
písm. f/ O.s.p.); pokiaľ v určitej veci nedošlo k uzavretiu (platnej) rozhodcovskej
zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol
vydať rozhodcovský rozsudok (R 46/2012),
8. skutkové a právne závery súdu prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne
neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, a aj odôvodnenie dovolaním
napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu spĺňa parametre zákonného odôvodnenia
(§ 157 ods. 2 O.s.p., v spojení s § 167 ods. 2 O.s.p.). Za porušenie základného práva
zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky nemožno považovať to, že
odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv oprávnenej. Odôvodnenie
súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo
argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam
pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie
dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní
(II. ÚS 78/05).
Tieto právne závery (viď 1. až 8.) zastáva najvyšší súd aj v preskúmavanej veci.
K bodu 5 dovolací súd navyše poukazuje na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej
republiky vo veci vedenej pod sp.zn. PLz. ÚS 1/2014 o návrhu na zjednotenie právnych
názorov senátov Ústavného súdu Slovenskej republiky ohľadom zabezpečenia záruk
kontradiktórnosti konania, v ktorom prijal stanovisko, že pri preskúmavaní žiadosti exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie sa môžu primerane uplatniť ustanovenia
Občianskeho súdneho poriadku vzťahujúce sa na dokazovanie. Ak exekučný súd
pri preskúmavaní žiadosti exekútora na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vychádza
aj z iných listín (či iných dôkazov) než tých, ktoré sú výslovne uvedené v § 44 ods. 2
Exekučného poriadku (exekučný titul, návrh na vykonanie exekúcie a žiadosť o vydanie
poverenia) a na tomto základe posúdi exekučný titul v neprospech oprávnenej, je povinný dať
jej možnosť vyjadriť sa k podkladom svojho preskúmania. V prípade, že tak exekučný súd
neurobí, zakladá jeho rozhodnutie dôvod na vyslovenie porušenia základného práva
oprávnenej vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky. Pre ústavnú konformnosť konania ako celku však postačuje, ak je
oprávnenej táto možnosť reálne poskytnutá v odvolacom konaní.
Dovolací súd sa stotožňuje s názorom súdov nižších stupňov, že v danom prípade
rozhodcovský rozsudok nie je vykonateľný exekučný titul, a že v danom prípade uzavretá
rozhodcovská doložka – z dôvodov vysvetlených už súdmi nižších stupňov – je neprijateľná
podmienka spotrebiteľskej zmluvy (§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka), čo zakladá jej
neplatnosť. Neplatná rozhodcovská doložka nemohla založiť právomoc rozhodcovského súdu
vydať označený rozhodcovský rozsudok, ktorý vzhľadom na to nie je vykonateľný exekučný
titul.
V súvislosti s námietkou dovolateľky, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá má
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci treba uviesť, že táto vada je relevantným
dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), avšak (na rozdiel od vád taxatívne
vymenovaných v § 237 O.s.p.) nezakladá (súčasne) aj prípustnosť dovolania. To isté platí aj
o nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.); aj za predpokladu, že by
tvrdenia dovolateľky boli opodstatnené, mohli by mať za následok nanajvýš vecnú
nesprávnosť napadnutého uznesenia, ale nezakladali by súčasne prípustnosť dovolania
v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny
právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov
vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo
procesne prípustné, ale o taký prípad v danej veci nejde (viď R 54/2012 a tiež niektoré ďalšie
rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, napríklad sp.zn. 1 Cdo 62/2010, sp.zn.
2 Cdo 97/2010, sp.zn. 3 Cdo 53/2011, sp.zn. 4 Cdo 68/2011, sp.zn. 5 Cdo 44/2011 a sp.zn.
6 Cdo 41/2011, 7 Cdo 17/2013).
Vzhľadom na to, že v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesných vád
konania tvrdených dovolateľkou, nevyšli najavo ani iné vady uvedené v § 237 O.s.p.
a prípustnosť podaného dovolania nevyplýva z § 239 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej
republiky odmietol procesne neprípustné dovolanie oprávnenej podľa § 243b ods. 5 O.s.p.
v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p.
Oprávnená z procesného hľadiska zavinila, že sa konanie o jej odvolaní muselo
zastaviť, preto jej vznikla povinnosť nahradiť povinnej trovy tohto konania (§ 224 ods. 1
O.s.p. v spojení s § 146 ods. 2 O.s.p.). V dovolacom konaní úspešnej povinnej vzniklo právo
na náhradu trov dovolacieho konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5
O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky
jej však žiadne trovy odvolacieho a dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, že nepodala
návrh na ich priznanie (§ 151 ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 11. augusta 2014
JUDr. Vladimír Magura, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová