Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 51 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (56)5e5/435680.4a8721.pdf
PDF · 182.38 KB
No categories available
5Oboer/372/2013
Najvyšší súd 5Oboer 372/2013 Slovenskej republiky 50boE 158/2013
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného: P., s. r. o., P., X.
B., IČO: X., zastúpený: F. P.,
s. r. o., G., X. B., IČO: X., proti povinnej: K. K., nar. X., bytom F., X. P., o vymoženie
272,06 eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Prievidza pod sp. zn.:
16Er 1177/2004, o odvolaní a dovolaní oprávneného proti uzneseniu Krajského súdu
v Trenčíne z 29. júla 2013, č. k.: 13CoE 81/2013-45, takto
rozhodol:
I. Konanie o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne z 29. júla
2013, č. k.: 13CoE 81/2013-45, v časti týkajúcej sa zamietnutia návrhu na prerušenie
konania z a s t a v u j e .
II. Návrh oprávneného na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a .
III. Dovolanie oprávneného o d m i e t a .
IV. Povinnej sa náhrada trov odvolacieho a dovolacieho konania n e p r i z n á v a .
O d ô v o d n e n i e
Súdny exekútor požiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na vymoženie
272,06 eur (8.196,-Sk) s príslušenstvom v zmysle ust. § 44 zákona č. 233/1995 Z. z.
o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (exekučný poriadok) a o zmene a doplnení
ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok") na základe notárskej zápisnice spísanej
13. augusta 2004 notárom JUDr. J. K. pod č. N 2106/2004, NZ 64773/2004 (ďalej len
„notárska zápisnica"). Okresný súd Prievidza uvedenej žiadosti vyhovel a súdneho exekútora
poveril vykonaním exekúcie.
2
50boer 372/2013 50boE 158/2013 Okresný súd Trenčín uznesením z 28. marca 2012, č. k.: 26Er 365/2005-32 vyhlásil
exekúciu za neprípustnú a zastavil ju podľa § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku.
V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že oprávnený s povinnou uzatvoril zmluvu
o úvere, na základe ktorej oprávnený poskytol povinnej úver. Zmluva o úvere obsahuje aj
splnomocnenie, ktorým povinná ako splnomocniteľka splnomocnila advokáta Mgr. T. K. na
spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, t. j., aby v j ej mene uznal záväzok z
úveru tak, aby sa notárska zápisnica stala vykonateľným titulom podľa § 41 ods. 2
Exekučného poriadku na celý jej majetok, do výšky vzniknutej pohľadávky, resp. zostatku
v prípade čiastočného splnenia dlhu a jeho príslušenstva. Súd ďalej uviedol, že tak uznanie
dlhu ako aj vyhlásenie o exekučnom titule vo forme notárskej zápisnice je jednostranný
právny úkon, ktorým z hľadiska hmotno-právneho povinná osoba uznáva svoj dlh voči
veriteľovi, čo do dôvodu a výšky a z hľadiska procesného vyhlasuje za splnenia ďalších
podmienok, že súhlasí, aby sa notárska zápisnica stala exekučným titulom. Podľa názoru
súdu, takýto prejav vôle je v rozpore so záujmami povinnej, keďže Mgr. T. K. dlhodobo a
opakovane poskytoval oprávnenému právne služby vo veciach súvisiacich
s vecou povinného. Ide o nespôsobilé zastúpenie a právne úkony urobené takýmto zástupcom
sú v rozpore s § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka (ďalej len "OZ") a následne podľa § 39 OZ
neplatné. Podľa názoru súdu je preto, notárska zápisnica nespôsobilým exekučným titulom,
pretože za povinnú vyhlásila vôľu osoba, ktorej záujmy vzhľadom na to, že zastupovala
v relatívne krátkom čase pred týmto úkonom dlhodobo v obdobných veciach aj osobu
oprávneného, sú v rozpore so záujmami zastúpenej, t.j. povinnej.
Na odvolanie oprávneného Krajský súd v Trenčíne, ako súd odvolací, napadnutým
uznesením uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil a návrh na prerušenie konania zamietol.
Odvolací súd preskúmal vec a dospel k záveru, že uznesenie súdu prvého stupňa je
potrebné podľa § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdiť, v plnom rozsahu sa stotožnil správnymi
závermi prvostupňového súdu, na ktoré v celom rozsahu poukázal v zmysle § 219 ods. 2
Odvolací súd uviedol, že zastúpenie na základe plnomocenstva vzniká na základe
zmluvy. S poukazom na všeobecné ust. § 43 a nasl. OZ upravujúce uzatváranie zmlúv,
dohoda o plnomocenstve predstavuje dvojstranný právny vzťah, v ktorom splnomocniteľ
3
50boer 372/2013 50boE 158/2013 udeľuje plnomocenstvo splnomocnencovi a splnomocnenec ho prijíma. Zo strany
splnomocniteľa malo ísť v tomto prípade o jednostranný prejav vôle, ktorým navrhuje
splnomocnencovi, aby s ním uzavrel zmluvu s obsahom uvedeným v návrhu. Uvedené
splnomocnenie nebolo osobitne dojednané, je súčasťou zmluvného formulára, je predtlačené,
nevyplýva z neho, že povinná ako splnomocniteľka je jeho iniciátorkou, že je prejavom jej
vlastnej vôle. Navyše osoba splnomocnenca bola navrhnutá oprávneným, t.j. zmluvnej strany,
ktorej záujmy sú v rozpore so záujmami zastúpeného. Na základe uvedeného odvolací súd
uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil podľa § 219 ods. 1 a 2 O. s. p. ako vecne správne.
K návrhu oprávneného na prerušenie exekučného konania podľa § 109 ods. 1 písm. c)
O. s. p. poukázal na ustanovenie § 251 ods. 1 O. s. p., kedy osobitné pravidlá týkajúce sa
exekučného konania stanovené v uvedenom zákonnom ustanovení sa uplatňujú pri výkone
rozhodnutia, resp. exekúcii so zreteľom na jej podstatu, pretože nasleduje až po tom, čo
existuje exekučný titul, pred vydaním ktorého sa účastníci konania mohli brániť
a presadzovať svoje oprávnenia procesné určeným spôsobom vrátane návrhov, ktoré sú týmto
ustanovením priamo vylúčené. Odvolací súd tak návrh oprávneného na prerušenie exekúcie
zamietol. Odvolací súd uviedol, že Súdny dvor EÚ v obdobných veciach judikoval, že je
úlohou vnútroštátneho súdu určiť, či sa má zmluvná podmienka v konkrétnej veci považovať
za nekalú vzhľadom na všetky okolnosti týkajúce sa uzavretia zmluvy. V prípade kladnej
odpovede je potom úlohou vnútroštátneho súdu ubezpečiť sa, že spotrebiteľ nie je touto
podmienkou viazaný (uznesenie Súdneho dvora EÚ zo dňa 16. novembra 2010, C-76/10, bod
60-63; rozsudok zo dňa 01. apríla 2004 Freiburger Komunnalbauten C-237/02, bod 19).
Súdny dvor EÚ tak nie je oprávnený uplatňovať právne predpisy Únie na konkrétny prípad,
môže sa len vyjadriť k výkladu Zmluvy a aktov, prijatých inštitúciami Únie (rozsudok zo dňa
06. októbra 2005, My Travel, C-291/03, bod 43). Predbežné otázky, ktorých položenie
navrhol oprávnený, sa týkajú posúdenia nekalosti konkrétnej zmluvnej podmienky a ktoré
posúdenie spadá výlučne do pôsobnosti vnútroštátnych súdov. Pokiaľ oprávnený mal za to, že
rozhodnutie prvostupňového súdu zabránilo vymožiteľnosti jeho pohľadávky, odvolací súd
zdôraznil, že oprávnenému nič nebránilo uplatniť si svoje zmluvné nároky v riadnom súdnom
konaní, v ktorom by bola zabezpečená rovnosť účastníkov i s pohľadu riadnej aplikácie
ustanovení spotrebiteľského práva.
Proti napadnutému uzneseniu odvolacieho súdu podal oprávnený odvolanie v časti,
ktorou odvolací súd zamietol jeho návrh na prerušenie konania podľa ustanovenia § 109
ods. 1 písm. c) O. s. p. a článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ. Svoje odvolanie odôvodnil
4
50boer 372/2013 50boE 158/2013 predovšetkým tým, že súd mu svojím postupom odňal možnosť konať pred súdom podľa
§ 205 ods. 2 písm. a) a § 221 ods. 1 písm. d) O. s. p., že rozhodnutie vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia podľa § 205 ods. 2 písm. f) O. s. p. keď súd nesprávne interpretoval
a aplikoval ustanovenia § 109 ods. 1 písm. c) O. s. p. a článok 267 Zmluvy o fungovaní EÚ
v spojení s ustanovením § 36 ods. 5 Exekučného poriadku. Zdôraznil tiež, že napadnuté
rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, a že v ňom bol nesprávne poučený
o nemožnosti napadnúť odvolaním výrok o zamietnutí návrhu na prerušenie konania. Za
týchto okolností je napadnuté rozhodnutie svojvoľné, arbitrárne, porušujúce jeho ústavné
právo vyplývajúce z článku 46 ods. 1 Ústavy SR, ako aj z článku 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Navrhol, aby odvolací súd napadnuté
uznesenie v označenom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu na ďalšie konanie.
Proti napadnutému uzneseniu odvolacieho súdu podal oprávnený dovolanie. Svoje
dovolanie odôvodnil ustanovením § 241 ods. 2 písm. a) O. s. p. a § 237 písm. a) O. s. p., že
súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci, pretože súdy oboch stupňov nesprávne
interpretovali § 58 ods. 1 Exekučného poriadku a § 45 ods. 1 a 2 zákon č. 244/2002 Z. z.;
ustanovením § 237 písm. d) O. s. p., že v tej istej veci sa už právoplatne rozhodlo, pretože
vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku už bola právoplatne posúdená tým, že exekučný súd
poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie, ustanovením § 237 písm. f) O. s. p., že súd
mu svojím postupom odňal možnosť konať pred súdom tým, že súdy s oprávneným
nekomunikovali o jeho právnych a skutkových návrhoch, nevzali na zreteľ jeho námietky
proti prejednaniu veci, konali bez nariadenia pojednávania a dokazovania a nerešpektovali
jeho právo, aby jeho právna vec bola „vnútroštátnym súdom rozhodovaná na základe
správneho a adekvátneho právneho základu, súčasťou ktorého je po vstupe Slovenskej
republiky do EÚ aj výklad práva EÚ", ustanovením § 241 ods. 2 písm. b) O. s. p., že konanie
je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, najmä súd
nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležité dokazovanie, ust. § 241 ods. 2
písm. c) O. s. p., že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci, keď súdy nesprávne aplikovali a interpretovali § 44 ods. 2, § 58 ods. 1
Exekučného poriadku, § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 23a ods. 2 zákona č. 634/1992
Zb. o ochrane spotrebiteľa a tiež ustanovenia Smernice Rady 93/13/EHS. Navrhol, aby
dovolací súd napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a uznesenie súdu prvého stupňa zrušil
a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil náhradu trov
dovolacieho konania a navrhol, aby dovolací súd rozhodol o odložení vykonateľnosti
5
50boer 372/2013 50boE 158/2013 napadnutého uznesenia. Taktiež navrhol, aby dovolací súd konanie prerušil podľa § 109
ods. 1 písm. c) O. s. p. a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe či. 267 Zmluvy
o fungovaní Európskej únie predložil prejudiciálne otázky, ktoré bližšie v dovolaní
špecifikoval.
Povinná sa k odvolaniu a dovolaniu oprávneného nevyjadrila.
I. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd") najskôr skúmal, či sú
dané procesné predpoklady, za splnenia ktorých môže konať o odvolaní oprávneného proti
napadnutému uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne v časti o zamietnutí návrhu na prerušenie
konania.
Oprávnený v procesnom postavení, v ktorom sa nachádza v preskúmavanej veci, bol
už účastníkom konania vo viacerých iných, skutkovo a právne obdobných konaniach pred
najvyšším súdom, v ktorých - tak, ako aj v tomto prípade - podal odvolanie proti rozhodnutiu
krajského súdu; najvyšší súd konanie o jeho odvolaniach v týchto veciach zastavil (viď
napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu zo 14. marca sp. zn. 3Cdo 28/2013 a sp. zn.
3Cdo 24/2013, ako aj z 25. marca 2013 sp. zn. 3Co 7/2013) s tým, že odvolaním možno
napadnúť len rozhodnutie súdu prvého stupňa (rozhodnutie krajského súdu, ktorým bol
v odvolacom konaní zamietnutý návrh na prerušenie konania, a ktorým bolo potvrdené
odvolaním napadnuté rozhodnutie, nie je rozhodnutím krajského súdu ako súdu prvého
stupňa, ale je rozhodnutím odvolacieho súdu) a najvyšší súd na rozhodnutie o odvolaní
smerujúcom proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nieje funkčne príslušný (§ 9 ods. 1 a 2
O. s. p. a § 10 ods. 1 a 2 O. s. p.). Najvyšší súd na uvedené rozhodnutia v podrobnostiach
poukazuje stým, že aj v preskúmavanej veci sa stotožňuje správnymi závermi v nich
vyjadrenými.
Vzhľadom na to, že funkčná príslušnosť najvyššieho súdu na prejednanie odvolania
oprávneného nieje daná, najvyšší súd konanie o odvolaní zastavil (§103 a 104 ods. 1 O. s. p.).
II. Najvyšší súd ako súd do volací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení, že dovolanie proti
napadnutému uzneseniu odvolacieho súdu podal včas oprávnený zastúpený v súlade s § 241
ods. 1 /veta druhá/ O. s. p., skúmal najskôr, či je dôvodný jeho návrh na prerušenie
do volacieho konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) O. s. p..
6
50boer 372/2013 50boE 158/2013 K podobnému návrhu oprávneného na prerušenie do volacieho konania sa už najvyšší
súd vyjadril vo viacerých iných skutkovo a právne obdobných právnych veciach, v ktorých
ten istý oprávnený vystupoval v procesnom postavení dovolateľa. Ako príklad najvyšší súd
uvádza rozhodnutia sp. zn. 5Cdo 370/2012 z 15. mája 2013 a sp. zn. 6Cdo 350/2012
z 15. mája 2013, na ktoré v podrobnostiach poukazuje s tým, že s právnymi závermi v nich
vyjadrenými sa stotožňuje aj v preskúmavanej veci, pre účely ktorej najvyšší súd dodáva, že
Súdny dvor EÚ má právomoc vydať rozhodnutie o prejudiciálnych otázkach, ktoré sa týkajú:
a) výkladu zmlúv; b) platnosti a výkladu aktov inštitúcii, orgánov alebo úradov alebo agentúr
Európskej únie. Pokiaľ ale procesný postup súdov vo veci, v ktorej sa navrhuje prerušenie
konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) O. s. p., má podklad v aplikácii vnútroštátneho práva, nie
je žiadny dôvod pre prerušenie konania.
Vzhľadom na uvedené najvyšší súd návrh na prerušenie konania ako nedôvodný
zamietol.
III. V ďalšom dovolací súd bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a
ods. 3 O. s. p.) skúmal, či oprávneným podané dovolanie smeruje proti rozhodnutiu,
proti ktorému ho zákon pripúšťa.
Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým možno napadnúť právoplatné
rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.).
V prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu. Uznesenia
odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú uvedené v § 239 ods. 1 a 2 O. s. p..
Napadnuté uznesenie ale nevykazuje znaky žiadneho z nich. Vzhľadom na uvedené,
prípustnosť dovolania nie je v zmysle § 239 ods. 1 a 2 O. s. p. proti napadnutému uzneseniu
daná.
Prípustnosť podaného dovolania by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len
ak v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O. s. p..
Oprávnený procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b), c), e) a g) O. s. p. netvrdil a
existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť dovolania preto
z týchto ustanovení nevyplýva.
7
50boer 372/2013 50boE 158/2013 K obsahovo rovnakým námietkam oprávneného, z ktorých vyvodzuje prípustnosť
a opodstatnenosť dovolania podaného v preskúmavanej veci, sa už najvyšší súd vyjadril vo
viacerých iných skutkovo a právne obdobných právnych veciach, v ktorých ten istý
oprávnený vystupoval v procesnom postavení dovolateľa. Ako príklad uvádza najvyšší súd
rozhodnutia sp. zn. 5Cdo 370/2012 z 15. mája 2013, sp. zn. 6Cdo 350/2012 z 15. mája 2013,
sp. zn. 5Oboer 47/2013 z 21. októbra 2013 a sp. zn. 5Oboer 29/2013 z 19. septembra 2013
a konštatuje, že právne závery, ku ktorým dospel v týchto rozhodnutiach, sú plne
opodstatnené aj v preskúmavanej veci.
V uvedených rozhodnutiach najvyšší súd konštatoval, že:
Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu (§ 237 písm. a/ O. s. p.)
je daná iba ak súd rozhodol vo veci, o ktorej nemal rozhodnúť; rozhodovanie súdov
v exekučných veciach ale vyplýva priamo zo zákona (viď napríklad § 29, § 38 ods. 3 a § 44
ods. 1 Exekučného poriadku).
Vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, nie je rozhodnutím vo veci samej, a preto
nezakladá prekážku právoplatne rozhodnutej veci v zmysle v § 237 písm. d) O. s. p. (viď aj
rozhodnutie najvyššieho súdu z 1. februára 2012 sp. zn. 5Cdo 205/2011 a tiež Ústavného
súdu Slovenskej republiky z 13. júna 2012 sp. zn. III. ÚS 254/2012).
Exekúciu možno vykonať aj na podklade notárskej zápisnice, ktorá má náležitosti
uvedené v § 41 ods. 2 písm. c) Exekučného poriadku; ak tieto náležitosti nemá, nejde
o vykonateľný exekučný titul. Ak je za exekučný titul označená notárska zápisnica, je
exekučný súd povinný skúmať, či na jej podklade možno vykonať exekúciu (porovnaj
obdobne R 58/1997). Pokiaľ notárska zápisnica nie je vykonateľný exekučný titul, je
exekúcia neprípustná, čo je dôvod na zastavenie exekučného konania (I. ÚS 151/2011 a I. ÚS
155/2011). Najdôležitejšou náležitosťou notárskej zápisnice ako exekučného tituluje súhlas
povinnej osoby s vykonateľnosťou notárskej zápisnice. Ak niekto ako zástupca vysloví za
povinnú osobu takýto súhlas napriek tomu, že nie je oprávnený za ňu konať, nejde o súhlas
povinnej osoby. Zastupovať iného nemôže ten, záujmy ktorého sú v rozpore so záujmami
zastúpeného (§ 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka) - o taký prípad ide tiež vtedy, keď určitý
nebankový subjekt má vopred vytypovaného „zástupcu" druhej zmluvnej strany, následné
úkony ktorého sledujú nie záujmy ním zastupovanej zmluvnej strany, ale záujmy
8
50boer 372/2013 50boE 158/2013 nebankového subjektu. Dohoda o zastúpení je v tomto prípade neplatná ( § 3 9 Občianskeho
zákonníka), preto je absolútne neplatný aj Mgr. T. K. udelený „súhlas"
s vykonateľnosťou notárskej zápisnice, v dôsledku čoho chýba podstatná náležitosť jej
materiálnej vykonateľnosti ( § 4 1 ods. 2 písm. c/ Exekučného poriadku).
Ak sa exekúcia navrhuje na podklade notárskej zápisnice, ktorá nemá náležitosti
vykonateľného exekučného titulu ( § 4 1 ods. 2 písm. c/ Exekučného poriadku), ide o dôvod,
so zreteľom na ktorý treba žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie zamietnuť (prípadne, ak táto okolnosť vyjde najavo až po poverení súdneho
exekútora, exekučné konanie zastaviť).
Nejde o vadu konania v zmysle § 237 písm. f ) O. s. p., ak súd oboznamovanie
s obsahom listín, ktoré je zamerané na posúdenie, či k návrhu na vykonanie pripojený
exekučný titul je formálne aj materiálne vykonateľný, nevykonal na pojednávaní a za
prítomnosti oprávneného a povinného; obdobne - teda aj bez nariadenia pojednávania,
vykonania dokazovania a osobnej účasti oprávneného - môže exekučný súd dospieť k tomuto
záveru aj pri riešení identickej otázky (vykonateľnosti exekučného titulu) v neskorších
štádiách exekučného konania.
Uvedené právne závery do volací súd zastáva aj v preskúmavanej veci. Námietka
oprávneného, že súdy oboch stupňov nevytýčili vo veci ústne pojednávanie aj keď podľa
zákona tak boli povinné urobiť, poukazuje na skutočnosť, na ktorú správne poukázal aj
samotný oprávnený, a to, že zákonom č. 230/2012 Z. z. účinným od 9. augusta 2012, bol
novelizovaný Exekučný poriadok, ktorý ust. § 57 Exekučného poriadku doplnil o ods. 5,
v zmysle ktorého súd nariadi pojednávanie, ak rozhoduje podľa § 57 ods. 1 písm. g) a k ) .
V predmetnej veci súd prvého stupňa postupom podľa § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného
poriadku vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju, a to uznesením zo dňa 28. januára
2013. Dovolací súd má za to, že súd prvého stupňa nenariadením pojednávania nepochybil,
pretože v ďalšom konaní súd už pojednávanie nariadiť nemusel (odsek 5 § 57 bol zákonom
č. 335/2012 Z. z., účinným od 01. januára 2013, z Exekučného poriadku vypustený).
Odvolací súd v danom prípade postupoval v súlade s ust. § 214 ods. 2 O. s. p.
a o odvolaní oprávneného rozhodol bez nariadenia pojednávania. V danej veci nebolo
potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie v zmysle § 214 ods. 1 O. s. p. a rovnako
9
50boer 372/2013 50boE 158/2013 nebol splnený ani jeden z ostatných dvoch dôvodov (§ 214 ods. 1 písm. b) a c) O. s. p.), pre
ktoré predseda senátu odvolacieho súdu musí vždy nariadiť pojednávanie. Z uvedeného
vyplýva, že nariadenie pojednávania bolo na úvahe odvolacieho súdu. Rovnako dovolací súd
nevzhliadol dôvody, pre ktoré by bolo potrebné nariadiť pojednávanie, či už pred súdom
prvého stupňa alebo pred odvolacím súdom.
V tejto súvislosti dovolací súd považuje za potrebné uviesť, že v štádiu, pri ktorom súd
skúma, či žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrh na vykonanie
exekúcie alebo exekučný titul nie sú v rozpore so zákonom (§ 44 ods. 2 Exekučného
poriadku), sa vychádza z tvrdení oprávneného uvedených v návrhu na vykonanie exekúcie
a z exekučného titulu. V tomto štádiu súd nevykonáva dokazovanie (§ 122 až § 124 O. s. p.),
postačujúce je, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami
vyplývajúcimi zo spisu, vrátane do neho založených listín. Vzhľadom na to oboznamovanie
sa obsahom listín za účelom posúdenia predpokladov na zastavenie exekúcie nemusí
vykonávať na pojednávaní za prítomnosti oprávneného a povinnej.
Na podporu uvedených záverov dovolací súd uvádza, že Ústavný súd Slovenskej
republiky v uznesení sp. zn. II. ÚS 160/2013 považoval vyššie uvedenú argumentáciu za
primeranú odpoveď k námietke oprávneného, že preskúmanie a vyhodnotenie obsahu listín
(dokazovanie) v exekučnom konaní bolo vykonané bez jeho účasti, napriek tomu, že v konaní
malo byť nariadené pojednávanie a že mu bolo odopreté právo vyjadriť sa k vykonávaným
dôkazom. Ústavný súd porovnal na účely overenia slovenského prekladu rozsudku Súdneho
dvora EÚ vo veci C-137/08 viaceré jeho jazykové verzie a dospel k výkladu, že všetky
zhodne potvrdzujú záväzok súdu ex offo nariadiť „vyšetrovanie" (a nie „dokazovanie") za
účelom zistenia, či súdna doložka tvorí súčasť spotrebiteľskej zmluvy podliehajúcej smernici
Rady 93/13 EHS. V zmysle uvedeného výkladu ústavný súd konštatoval, že vnútroštátny súd
je povinný „vyšetrovaním" ex offo zisťovať skutkový stav na účely efektívnej ochrany
spotrebiteľa podľa úniového práva a takýmto postupom nedochádza k porušeniu práv
oprávneného na verejné prejednanie veci a vyjadrenie sa k vykonaným dôkazom.
Dovolací súd sa stotožnil s názorom, že v danom prípade notárska zápisnica -
z dôvodov vysvetlených už súdmi nižších stupňov - nie je vykonateľný exekučný titul.
Rovnako nie je dôvodná námietka oprávneného týkajúca sa nedostatočného
odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutí súdov oboch stupňov. Súd prvého stupňa
10
50boer 372/2013 50boE 158/2013 v odôvodení svojho rozhodnutia zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody rozhodnutia.
Rovnako odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia zrozumiteľným spôsobom uviedol
dôvody, pre ktoré rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil (aj s poukazom na obsah
a dôvodnosť odvolania oprávneného). Ich rozhodnutia nemožno považovať za svojvoľné,
zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože súdy sa pri výklade a aplikácii
zákonných predpisov neodchýlili od znenia príslušných ustanovení a nepopreli ich účel
a význam.
V súvislosti s námietkou oprávneného, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá má
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci treba uviesť, že táto vada je relevantným do
volacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. b) O. s. p.), avšak (na rozdiel od vád taxatívne
vymenovaných v § 237 O. s. p.) nezakladá (súčasne) aj prípustnosť dovolania. To isté platí aj
o námietke oprávneného, ktorou namieta nesprávne právne posúdenie veci (§ 241 ods. 2
písm. c/ O. s. p.).
Vzhľadom na uvedené možno zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania
nemožno vyvodiť z ustanovenia § 239 O. s. p. a iné vady konania v zmysle § 237 O. s. p.
neboli dovolacím súdom zistené.
Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie oprávneného odmietol podľa § 218
ods. 1 písm. c) v spojení s § 243b ods. 5 O. s. p., ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu,
proti ktorému nie je tento opravný prostriedok prípustný.
IV. Právo na náhradu trov odvolacieho konania vzniklo povinnej v zmysle 243b ods. 5
O. s. p. v spojení s § 224 ods. 1 O. s. p. a § 146 ods. 2 O. s. p., nakoľko oprávnený zavinil, že
sa odvolacie konanie muselo zastaviť, a preto mu vznikla povinnosť nahradiť trovy tohto
konania. V do volacom konaní vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho konania úspešnej
povinnej zmysle § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 224 ods. 1 O. s. p. a § 142 ods. 1 O. s. p.,
t.j. podľa úspechu účastníkov v do volacom konaní. Najvyšší súd Slovenskej republiky však
žiadne trovy odvolacieho a dovolacieho konania povinnej nepriznal z dôvodu, že nepodala
návrh na ich priznanie.
Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
pomerom hlasov 3 : 0 .
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave, 20. októbra 2014
JUDr. Anna Marková, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: H.