Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
7a4/394736.ae56b3.pdf
PDF · 106.74 KB
No categories available
4ECdo/207/2013
Najvyšší súd 4 ECdo 207/2013
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej Slovenskej
konsolidačnej, a.s. so sídlom v Bratislave, Cintorínska 21, IČO: 35 776 005, proti povinnému
T. K., bývajúcemu v K., o vymoženie 66,38 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde
Nové Mesto nad Váhom pod sp. zn. 4 Er 1008/2011, o dovolaní oprávnenej proti uzneseniu
Krajského súdu v Trenčíne z 20. septembra 2012 sp. zn. 23 CoE 153/2012, takto
rozhodol:
Dovolanie oprávnenej o d m i e t a .
Povinnému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Nové Mesto nad Váhom uznesením z 10. novembra 2011 č. k.
4 Er 1008/2011-11 žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
zamietol. Svoje rozhodnutie odôvodnil ustanovením § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z.z.
o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov
(Exekučný poriadok), § 51 zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení účinnom od 1.
septembra 2008 a § 71 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní. Uviedol,
že oprávnená sa návrhom domáhala poverenia súdneho exekútora na vykonanie exekúcie
na základe exekučného titulu – bloku na pokutu nezaplatenú na mieste č. AA 247197
z 25. októbra 2008, vydaného OO PZ Stará Turá, ktorý nadobudol právoplatnosť 25. októbra
2008 a vykonateľnosť 9. novembra 2008. Poukázal na to, že výkon rozhodnutia bolo možné
nariadiť iba v lehote do troch rokov po uplynutí lehoty určenej pre splnenie uloženej
povinnosti, t.j. odo dňa vykonateľnosti rozhodnutia, teda od 9. novembra 2008. Táto trojročná
lehota je prekluzívna a v jej priebehu sa musí výkon rozhodnutia nariadiť. Pretože trojročná
prekluzívna lehota v danom prípade uplynula 9. novembra 2011, žiadosť súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.
Krajský súd v Trenčíne na odvolanie oprávnenej uznesením z 20. septembra 2012
sp. zn. 23 CoE 153/2012 napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne
v zmysle § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že v predmetnej
exekučnej veci bola žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
súdu prvého stupňa preukázateľne doručená 31. októbra 2011 a napadnuté uznesenie súdu
prvého stupňa bolo vydané 10. novembra 2011, teda po uplynutí trojročnej zákonnej lehoty,
ktorá uplynula 9. novembra 2011. V tejto lehote však bolo potrebné pre úspešné vymáhanie
pohľadávky oprávnenej, aby sa exekučné konanie nachádzalo v štádiu, keď proti doručenému
upovedomeniu o začatí exekúcie nemožno podať námietky, resp. po tom, keď sa súdnemu
exekútorovi doručí právoplatné rozhodnutie súdu o námietkach, ktorým sa námietky zamietli,
a ktoré v takomto prípade možno považovať za nariadenie výkonu rozhodnutia,
ako to predpokladá ustanovenie § 71 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní.
Proti uvedenému uzneseniu odvolacieho súdu podala oprávnená dovolanie. Uviedla,
že neboli dané zákonné dôvody na zamietnutie žiadosti súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie a pokiaľ súdy napriek tomu tak urobili, odňali oprávnenej
možnosť domôcť sa zákonným spôsobom výkonu vykonateľného exekučného titulu. Tým jej
znemožnili pred súdom konať, čo zakladá prípustnosť jej dovolania v zmysle § 237 písm. f/
O.s.p. Podľa názoru oprávnenej súdy nepostupovali správne, pokiaľ na daný prípad aplikovali
ustanovenie § 71 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb. spôsobom, ktorý z hľadiska plynutia
prekluzívnej lehoty za rozhodujúci moment neurčuje podanie návrhu na vykonanie exekúcie,
ale až nariadenie exekúcie. Exekučný poriadok pritom ani nepozná pojem „nariadenie výkonu
rozhodnutia“ a právny záver, na ktorom spočívajú rozhodnutia súdov, nemá oporu v zákone.
Po doručení návrhu na začatie exekúcie plynú procesnoprávne lehoty, prekluzívna
(hmotnoprávna) lehota uvedená v § 71 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb. ale neplynie. Opačný
názor by viedol k značnej právnej neistote a jeho dôsledkom by bolo aj to, že výsledok
exekučného konania by celkom závisel iba od včasnosti vykonania jednotlivých úkonov
súdnym exekútorom a exekučným súdom. Z týchto dôvodov žiadala rozhodnutia súdov oboch
nižších stupňov zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Povinný sa k dovolaniu písomne nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací
(§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1
O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) skúmal najskôr, či
dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom.
Právo na súdnu ochranu nie je absolútne. V záujme zaistenia právnej istoty a riadneho
výkonu spravodlivosti podlieha obmedzeniam. Toto právo sa v občianskoprávnom konaní
účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých
občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania
pred občianskoprávnym súdom, vrátane dovolacieho konania (I. ÚS 4/2011). Občiansky
súdny poriadok upravuje dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok, ktorý možno podať
len proti rozhodnutiam výslovne uvedeným v zákone [viď § 238 O.s.p. (pokiaľ ide o rozsudok
odvolacieho súdu) a § 239 O.s.p. (pokiaľ ide o uznesenie odvolacieho súdu)], alebo len
v prípade výskytu zákonom osobitne vymenovaných procesných vád (viď § 237 O.s.p.).
V prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu. Uznesenia odvolacieho súdu,
proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p., oprávnenou
napadnuté uznesenie ale nemá znaky žiadneho z uznesení, ktoré sú uvedené v týchto
ustanoveniach. Prípustnosť oprávnenou podaného dovolania preto z § 239 ods. 1 a 2 O.s.p.
nevyplýva.
So zreteľom na to by dovolanie oprávnenej mohlo byť procesne prípustné, len ak
v konaní došlo k niektorej z procesných vád, ktoré sú taxatívne vymenované v § 237 O.s.p.
Vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. v dovolaní namietané neboli
a v dovolacom konaní ani nevyšli najavo. Prípustnosť dovolania oprávnenej preto z týchto
ustanovení nemožno vyvodiť.
S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti postupu súdov
nižších stupňov sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či dovolateľke bola v konaní
odňatá možnosť pred súdom konať. Odňatím možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/
O.s.p.) sa rozumie procesne nesprávny postup súdu priečiaci sa zákonu, ktorý má za následok
znemožnenie realizácie procesných oprávnení účastníka občianskeho súdneho konania.
K obsahovo rovnakým námietkam oprávnenej, z ktorých vyvodzuje prípustnosť
a opodstatnenosť jej dovolania podaného v preskúmavanej veci, sa už najvyšší súd vyjadril
vo viacerých iných skutkovo a právne obdobných právnych veciach, v ktorých tá istá
oprávnená vystupovala v procesnom postavení dovolateľky. Ako príklad uvádza najvyšší súd
rozhodnutia z 25. marca 2012 sp. zn. 1 Cdo 210/2012, sp. zn. 1 Cdo 121/2012, sp. zn.
1 Cdo 124/2012, ako aj rozhodnutia z 30. októbra 2012 sp. zn. 1 Cdo 182/2012
a z 19. septembra 2013 sp. zn. 1 Cdo 116//2012 a konštatuje, že právne závery, ku ktorým
dospel v týchto rozhodnutiach, sú plne opodstatnené aj v preskúmavanej veci. Najvyšší súd
na odôvodnenia týchto rozhodnutí v podrobnostiach poukazuje s tým, že sa s nimi v plnom
rozsahu stotožňuje aj v preskúmavanej veci.
V rozhodnutiach uvedených v predchádzajúcom odseku najvyšší súd konštatoval, že:
1. dovolateľka svoju argumentáciu o existencii procesnej vady konania uvedenej v § 237
písm. f/ O.s.p. nezakladá na tvrdení, že súdy porušili procesné ustanovenia upravujúce
postup súdu v občianskom súdnom konaní; ustanovenie § 237 písm. f/ O.s.p. ale dáva
odňatie možnosti konať pred súdom výslovne do súvislosti iba s faktickou procesnou
činnosťou súdu, nie s jeho právnym hodnotením veci vyjadreným v napadnutom
rozhodnutí,
2. námietkou, že súdy vychádzali z nesprávnej interpretácie § 71 ods. 3 zákona
č. 71/1967 Zb. a v nadväznosti na to dospeli k nesprávnemu právnemu názoru,
v zmysle ktorého z hľadiska plynutia prekluzívnej lehoty nie je určujúce podanie
návrhu na vykonanie exekúcie, ale nariadenie exekúcie, dovolateľka spochybnila
správnosť činnosti súdu, v rámci ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne
závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu (táto činnosť súdu
je obsahom právneho posudzovania veci), spochybnila teda správnosť právneho
posúdenia, na ktorom spočíva napadnuté rozhodnutie; nesprávne právne posúdenie
veci ale nie je vadou konania v zmysle § 237 O.s.p. a prípustnosť dovolania nezakladá
(viď R 54/2012 a niektoré ďalšie rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn.
1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011,
3. pokiaľ najvyšší súd už v iných exekučných veciach vyslovil názor, že „nesprávnym
rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
sa oprávnenému v konečnom dôsledku odopiera právo na výkon vykonateľného
rozhodnutia“ (viď uznesenie zo 17. decembra 2009 sp. zn. 1 Cdo 177/2009,
resp. uznesenie z 5. februára 2009 sp. zn. 5 Cdo 318/2008), je potrebné si uvedomiť že
základom dovolacej argumentácie v preskúmavanej veci je oprávnenou tvrdené
nesprávne právne posúdenie veci v hmotnoprávnej otázke (preklúzie práva),
v označených konaniach išlo ale o vady procesnoprávnej povahy,
4. i keby teda tvrdenia oprávnenej o nesprávnom právnom posúdení veci boli prípadne
v danej veci opodstatnené (dovolací súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval),
oprávnenou vytýkaná okolnosť by nezakladala prípustnosť dovolania v zmysle
Z týchto dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že zamietnutím žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nebola v preskúmavanej veci
oprávnenej odňatá možnosť pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Dovolací súd ako
poznámku uvádza, že na podobnej argumentácii spočívajú aj rozhodnutia ďalších senátov
najvyššieho súdu v skutkovo a právne obdobných veciach, v ktorých tá istá oprávnená
vystupovala v procesnom postavení dovolateľky (viď napríklad rozhodnutia z 7. januára 2012
sp. zn. 3 Cdo 155/2012 a sp. zn. 3 Cdo 146/2012, z 10. januára 2013 sp. zn. 5 Cdo 178/2012
a sp.zn. 5 Cdo 190/2012, resp. z 12. februára 2013 sp. zn. 7 Cdo 261/2012 a z 26. februára
2013 sp. zn. 7 Cdo 25/2013).
Vzhľadom na to, že v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesnej vady
konania tvrdenej dovolateľkou, nevyšli najavo ani iné vady uvedené v § 237 O.s.p.
a prípustnosť podaného dovolania nevyplýva z § 239 O.s.p., najvyšší súd odmietol procesne
neprípustné dovolanie oprávnenej podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1
písm. c/ O.s.p.
V dovolacom konaní úspešnému povinnému vzniklo právo na náhradu trov
dovolacieho konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení
s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd nepriznal povinnému náhradu trov
dovolacieho konania, lebo nepodal návrh na jej priznanie (§ 151 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 17. decembra 2014
JUDr. Ľubor Š e b o, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Vanda Šimová