Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

7Cdo/343/2014

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa J. G., bytom B.,

zastúpený h&h PARTNERS, advokátska kancelária s.r.o., so sídlom v K., Mäsiarska

č. 6 proti odporkyni Univerzitná nemocnica L. Pasteura K., K., Rastislavova č. 43,

zastúpená Advokátskou kanceláriou Alena Zadáková a spol., so sídlom v K., Kováčska č. 32,

o určenie, že poškodenie zdravia je chorobou z povolania, vedenej na

Okresnom súde K. II pod sp. zn. , o dovolaní navrhovateľa proti rozsudku

Krajského súdu v K. z 25. februára 2014 sp. zn. , takto

rozhodol:

Dovolanie o d m i e t a .

Navrhovateľ je povinný zaplatiť odporkyni náhradu trov dovolacieho konania

83,89 Eur na účet jej zástupkyne do troch dní.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd K. II rozsudkom z 11. Júna 2013 č. k. – 139 zamietol

návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal, aby súd potvrdil navrhovateľovi chorobu z povolania

v zmysle príl. č. 1 Z. z. Navrhovateľ svoj návrh odôvodňoval tým, ţe

od roku 1979 je zamestnancom U.S.STEEL K.. Národným tuberkulózy, pľúcnych

chorôb a hrudníkovej chirurgie vo Vyšných Hágoch mu bola diagnostikovaná obštrukčná

choroba pľúc – chronická atrofická bronchitída. Súd po vykonanom dokazovaní zistil, ţe

u navrhovateľa nie sú splnené predpoklady pre určenie poškodenia jeho zdravia za

chorobu z povolania. Vychádzal zo záverov znaleckého posudku vykonaného v konaní

znalkyňou MUDr. Andreou Tomčovčíkovou, v zmysle ktorých vyplynulo, ţe navrhovateľ

pracoval za podmienok, za ktorých by mohla vzniknúť chronická bronchitída, avšak túto

chorobu, ani pri dlhom vystavení oxidu siričitého v pracovnom prostredí, nemoţno povaţovať

za chorobu z povolania. Pri vzniku chronickej bronchitídy u navrhovateľa mohol spôsobiť

2

aj niektorý spolupôsobiaci faktor, napr. celkové znečistenie ţivotného prostredia, fajčenie

aktívne aj pasívne, striedanie klimatických zmien, poruchy imunity a iné. O trovách konania

nerozhodol s tým, ţe o týchto rozhodne v zmysle do 30 dní

po právoplatnosti rozsudku.

Krajský súd v K. na odvolanie navrhovateľa rozsudkom z 25. februára 2014 sp. zn. 5

Co 460/2013 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v zmysle potvrdil.

Stotoţnil sa so správnymi skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa, ako

aj dôvodmi rozsudku. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku poukázal na § 195

ods. 4 a ods. 5 , a o sociálnom

poistení, v zmysle ktorých chorobou z povolania môţe byť iba taká choroba, ktorá je uvedená

v zozname chorôb z povolania, pričom výpočet je taxatívny, čo nevylučuje zaraďovanie

nových ochorení pod ustálené označenia alebo vyuţívanie nových poznatkov o chemickom

alebo fyzikálnom pôsobení pri chorobách. V predmetnej veci nebolo preukázané, ţe by

choroba navrhovateľa bola uznaná príslušným zdravotníckym zariadením za chorobu

z povolania a ţe by bola zaradená do zoznamu chorôb z povolania. Nevyhnutným

predpokladom pre priznanie odškodnenia je aj preukázanie príčinnej súvislosti medzi chorobu

z povolania a jej vznikom za podmienok uvedených v zozname chorôb z povolania. Poukázal

tieţ, ţe ţalobe nebolo moţné vyhovieť aj s prihliadnutím na znenie ţalobného petitu

(navrhovateľ navrhol súdu, aby vydal rozsudok „Ţalobcovi potvrdzujem chorobu z povolania

v zmysle príl. č. 1 Z. z.“), keďţe určitú chorobu môţe uznať za chorobu

z povolania iba príslušné zdravotnícke zariadenie a nie súd.

Proti rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie navrhovateľ. Dovolanie odôvodnil,

ţe postupom súdu bola navrhovateľovi odňatá moţnosť konať pred súdom (241 ods. 2

písm. a/ v súvislosti s ) a konanie je postihnuté inou vadou, ktorá

mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci ( písm.- b/ ). Poukázal

na to, ţe súdy niţších stupňov nenáleţite vyhodnotili skutkový stav veci a následne vec bola

nesprávne právne posúdená. Súdy sa nevyporiadali s dôkazmi ktoré navrhoval vykonať

a interpretovať, čo malo za následok nezákonnosť samotných rozhodnutí. Išlo najmä

o interpretáciu znaleckého posudku MUDr. Andrey Tomčovčíkovej v spojení s predloţenými

dôkazmi navrhovateľom, neakceptovanie návrhu navrhovateľa na vypracovanie kontrolného

znaleckého posudku znalcom z iného kraja ako košického. Ţiadal, aby dovolací súd rozsudky

oboch súdov zrušil a vrátil na ďalšie konanie.

Odporkyňa vo svojom vyjadrení k dovolaniu navrhovateľa uviedla, ţe nie je daný

dovolací dôvod uplatňovaný navrhovateľom, nakoľko odôvodnenie rozsudku povaţuje

za dostatočné a presvedčivé. O odňatie moţnosti konať pred súdom nejde ani v prípade

ak nevyhovie návrhu účastníka na vykonanie dokazovania. K námietke navrhovateľa, ţe súd

vec nesprávne právne posúdil, nie je procesnou vadou v zmysle

K odvolacej námietke, ţe konanie je postihnuté inou vadou, ktorá má za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci uviedla, ţe iné vady mimo vád uvedených sú spôsobilým

dovolacím dôvodom iba za predpokladu, ţe mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

čo v danom prípade úplne absentuje. Ţiadala, aby dovolací súd dovolanie navrhovateľa

odmietol Uplatnila si aj trovy dovolacieho konania, ktoré vo svojom podaní aj vyčíslila.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, ţe

dovolanie podal včas navrhovateľ ( ), zastúpený advokátom (

), bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( ) skúmal najskôr,

či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno týmto opravným prostriedkom

napadnúť( a nasl. ).

Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ

to zákon pripúšťa ( ).

V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa

aţ 3 je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým

bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej, proti rozsudku, v ktorom

sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci, a

proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil,

ţe dovolanie je prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu,

alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku

vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.

Navrhovateľ dovolaním napadol rozsudok odvolacieho súdu, ktorý nevykazuje znaky

ţiadneho z uvedených rozsudkov. Z tohto dôvodu je zrejmé, ţe dovolanie nie je v zmysle

aţ 3 procesne prípustné.

Prípustnosť dovolania by v danom prípade prichádzala do úvahy len vtedy, ak by

v konaní došlo k niektorej z procesných vád uvedených v Dovolací súd preto

so zreteľom na skúmal, či prípustnosť dovolania nezakladá niektorá z nich.

Podľa je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu

(rozsudku i uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov b/ ten,

kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník

konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci

sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal

návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania

sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo

bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát.

Treba uviesť, ţe z hľadiska sú právne významné len tie procesné

nedostatky, ktoré vykazujú znaky procesných vád taxatívne vymenovaných v písmenách a/ aţ

g/ tohto ustanovenia. Iné vady, i keby k nim v konaní došlo a prípadne aj mali za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci, prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia nezakladajú.

Z hľadiska posúdenia existencie niektorej z procesných vád v zmysle ako

dôvodu, ktorý zakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, nie

je pritom významný subjektívny názor účastníka, ţe v konaní došlo k takej vade, ale len

jednoznačné, všetky pochybnosti vylučujúce zistenie, ţe konanie je skutočne postihnuté

niektorou z vymenovaných vád.

Procesné vady konania v zmysle aţ e/ a dovolateľ netvrdil

a dovolací súd ich existenciu nezistil. Prípustnosť dovolania preto z týchto ustanovení

nevyplýva.

Podľa názoru dovolateľa je konanie postihnuté vadou v zmysle ,

ktorej existenciu vidí v tom, ţe súdy niţších stupňov nenáleţite vyhodnotili skutkový stav

veci a nesprávne právne vec posúdili, nevykonali ním navrhované dôkazy a dôkazy, ktoré

vykonali nesprávne interpretovali v spojení s ním predloţenými dôkazmi.

O procesnú vadu v zmysle , spočívajúcu v odňatí moţnosti konať

pred súdom, ide vtedy, ak súd v priebehu konania neumoţnil účastníkovi vykonať práva

priznané mu za účelom ochrany jeho práv a právom

chránených záujmov. Uvedená vada konania je dôsledkom porušenia práva účastníka súdneho

konania na spravodlivý súdny proces.

Obsahom práva na spravodlivý súdny proces ( ,

dohovoru) je umoţniť kaţdému bez akejkoľvek diskriminácie reálny prístup k súdu, pričom

tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu vo veci konať a rozhodnúť. Právo na spravodlivý

súdny proces je naplnené tým, ţe všeobecné súdy zistia skutkový stav, a po výklade a pouţití

relevantných právnych noriem rozhodnú tak, ţe ich skutkové a právne závery nie

sú svojvoľné, neudrţateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel

zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces ale nepatrí

právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotoţnil s jeho právnymi názormi,

navrhovaním a hodnotením dôkazov (), ani právo na to, aby bol účastník

konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho poţiadavkami

(). Do obsahu základného práva podľa a práva na spravodlivý

proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať

sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa doţadovať ním

navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov (, ).

Dovolací súd nezistil existenciu dôvodu prípustnosti dovolania, ktorý mal spočívať

v nedodrţaní procesného postupu prvostupňovým súdom, vyplývajúceho z ustanovenia § 120

ods. 1 . Pokiaľ ide o argumentáciu (námietku) dovolateľa, a to ohľadom nevykonania

určitého dôkazu, je treba uviesť, ţe takýto postup môţe mať za následok len neúplnosť

skutkových zistení (vedúcu prípadne k vydaniu nesprávneho rozhodnutia), nezakladá však

procesnú vadu v zmysle (porovnaj R 37/1993). Zo samej skutočnosti, ţe súd

v priebehu konania nevykonal všetky navrhované dôkazy alebo vykonal iné dôkazy

na zistenie skutkového stavu, nemoţno vyvodiť, ţe dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho

súdu je podľa prípustné (porovnaj R 125/1999). Nevykonanie dôkazov

podľa návrhov alebo predstáv navrhovateľa nie je postupom, ktorým by mu súd odňal

moţnosť konať pred súdom, lebo rozhodovanie o tom, ktoré dôkazy budú vykonané, patrí

výlučne súdu, a nie účastníkovi konania ( ).

Právomoc (súdu) konať o veci, ktorej sa ţalobný návrh týka, v sebe obsahuje

právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým

spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (). Súd v občianskom súdnom

konaní nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný

vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania

a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vţdy vecou súdu

(porovnaj ), a nie účastníkov konania.

V zmysle dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to kaţdý dôkaz

jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko,

čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Nesprávne vyhodnotenie

dôkazov nie je vadou konania v zmysle Pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí niektorý

z vykonaných dôkazov, môţe byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu vecne nesprávne, táto

skutočnosť však sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania podľa .

Vzhľadom na uvedené moţno preto zhrnúť, ţe v danom prípade prípustnosť

dovolania nemoţno vyvodiť z ustanovenia , a iné vady konania v zmysle

neboli dovolacím súdom zistené.

Argumentácia navrhovateľa zvolená v dovolaní svedčí o tom, ţe vytýkané

sú aj nedostatky vo vyhodnotení skutkového stavu veci a následne bola vec nesprávne právne

psodúená.

V zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

„dohovor“), kaţdý má právo na to, aby jeho záleţitosť bola spravodlivo, verejne

a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Podľa v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ

(ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne

iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje

za preukázané, a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal, a akými úvahami sa pri hodnotení

dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd

dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totoţné s očakávaniami

a predstavami účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre (limity)

zákonného rozhodnutia ( ), pričom účastníkovi konania musí dať odpoveď

na podstatné (zásadné) otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia

v závaţných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach. Právo (účastníka)

a povinnosť (súdu) na náleţité odôvodnenie súdneho rozhodnutia vyplýva z potreby

transparentnosti sluţby spravodlivosti, ktorá je esenciálnou náleţitosťou kaţdého

jurisdikčného aktu (rozhodnutia). Citované zákonné ustanovenie sa totiţ chápe aj z hľadiska

práv účastníka na súdnu ochranu podľa , ktorého imanentnou súčasťou

je aj právo na súdne konanie spĺňajúce garancie spravodlivosti, a toto ustanovenie treba

vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské

práva [(ďalej len „ESĽP“), porovnaj napr. rozsudok vo veci García Ruiz proti Španielsku

z 21. januára 1999, sťaţnosť č. 30544/96, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1999-I] tak, ţe

rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe ktorých

je zaloţené. Rozsah tejto povinnosti sa môţe meniť podľa povahy rozhodnutia a musí

sa posúdiť vo svetle okolností kaţdej veci. Judikatúra ESĽP teda nevyţaduje, aby na kaţdý

argument strany (účastníka) bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však

ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve

na tento argument (rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája 1997, sťaţnosť č. 21522/93,

Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší proti Francúzsku

z 19. februára 1998, sťaţnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I). Ústavný

súd Slovenskej republiky vyslovil, ţe „súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé

konanie podľa a listiny je aj právo účastníka konania na také

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením

nárokov a obranou proti takému uplatneniu“ a ţe „takéto odôvodnenie musí obsahovať

aj rozsudok opravného (odvolacieho) súdu“ (porovnaj uznesenie z 3. júla 2003 sp. zn.

). Ústavný súd vo svojom uznesení z 23. júna 2004 sp. zn.

vyslovil, ţe „Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1

a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.

Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale

len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový

a právny základ rozhodnutia“. Odvolací súd v prípade potvrdenia rozsudku súdu prvého

stupňa sa v princípe môţe obmedziť na prevzatie odôvodnenia podaného súdom prvého

stupňa (porovnaj rozsudok Helle proti Fínsku z 19. decembra 1997, sťaţnosť č. 20772/92,

Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-VIII).

Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, ţe odvolací súd postačujúco

odôvodnil svoj rozsudok, ktorým nadviazal na rozsudok súdu prvého stupňa, ktorý ako vecne

správny potvrdil. Podľa dovolacieho súdu niţšie súdy dostatočne odôvodnili svoje

rozhodnutia; ich zdôvodnenie ako celok spĺňa parametre zákona na odôvodnenie rozsudku

( ), je v ňom vysvetlené, z ktorých dôkazov pri rozhodovaní vychádzali

aj ako vec – zistený skutkový stav – právne posúdili. Treba mať na pamäti, ţe konanie

pred súdom prvého stupňa a pred odvolacím súdom tvorí jeden celok a určujúca spätosť

rozsudku odvolacieho súdu s potvrdzovaným rozsudkom vytvára ich organickú

(kompletizujúcu) jednotu; takýto prístup reflektuje aj ostatne citovanú judikatúru ESĽP.

V prípade, ak odvolací súd v plnom rozsahu odkáţe na dôvody rozhodnutia súdu prvého

stupňa, stačí, ak v odôvodnení rozsudku iba poukáţe na relevantné skutkové zistenia a stručne

zhrnie právne posúdenie veci; rozhodnutie odvolacieho súdu v sebe tak zahŕňa po obsahovej

stránke aj odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa, s ktorým – ako uţ bolo spomenuté –

tvorí jeden celok.

Dovolanie je navrhovateľom odôvodňované tieţ tým, ţe napadnuté rozhodnutie

spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci ( ). Nesprávnym

právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.

O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis

alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho však interpretoval alebo

ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Právne posúdenie veci

súdmi niţších stupňov je Najvyšším súdom Slovenskej republiky povaţované za relevantný

dovolací dôvod, ktorým moţno úspešne odôvodniť (len) procesne prípustné dovolanie

(viď ); zároveň je zhodne zastávaný názor, ţe nesprávne právne

posúdenie veci súdmi niţších stupňov nezakladá procesnú prípustnosť dovolania v zmysle

(porovnaj napríklad rozhodnutia sp. zn. , sp. zn.

, sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. , sp. zn.

a sp. zn. ).

So zreteľom na vyššie uvedené moţno uzavrieť, ţe prípustnosť dovolania v danom

prípade nemoţno vyvodiť z ustanovenia aţ 3 Keďţe v dovolacom konaní

neboli zistené ani dôvody prípustnosti uvedené v ustanovení , Najvyšší súd

Slovenskej republiky dovolanie ţalobcov podľa v spojení s

písm. c/ ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný

prostriedok neprípustný, odmietol. Pritom, riadiac sa právnou úpravu dovolacieho konania,

nezaoberal sa napadnutým uznesením odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.

Pri rozhodovaní o trovách dovolacieho konania dovolací súd zohľadnil, ţe

navrhovateľ nebol v dovolacom konaní procesne úspešný a nevzniklo mu právo na náhradu

trov dovolacieho konania ( v spojení s a

).V dovolacom konaní procesne úspešná odporkyňa prostredníctvom svojej právnej

zástupkyne podala návrh na uloţenie povinnosti nahradiť trovy dovolacieho konania voči

navrhovateľovi. Trovy vyčíslila v súlade s § 11 ods. 1 písm. a/, § 16 ods. 3, § 19 ods. 3

vyhlášky . Uplatňovala si trovy právneho zastúpenia za dva úkony právnej

sluţby (prevzatie a príprava zastúpenia a vyjadrenie k dovolaniu) vo výške 61,87 Eur za jeden

úkon a reţijný paušál 8,04 Eur za jeden úkon + 20 % DPH, spolu vo výške 163,46 Eur.

Dovolací súd v zmysle 243b ods. 5 v spojení s a

jej uplatnené trovy priznal, ale iba v rozsahu jedného právneho úkonu a to za vyjadrenie

k dovolaniu v sume 83,89 Eur (61,87 1 8,04 = 69,91 x 20 % DPH 13,98). Nepriznal trovy

právneho zastúpenia za právnu sluţbu – prevzatie a príprava zastúpenia z dôvodu, ţe právna

zástupkyňa odporkyňu právne zastupovala od začiatku konania a v priebehu celého konania.

Vec podrobne poznala, preto úkon za právnu sluţbu prevzatia a prípravy zastúpenia nie

je moţné povaţovať za trovy potrebné na účelné uplatňovanie, prípadne bránenie práva.

10

Trovy je navrhovateľ povinný uhradiť na účet právnej zástupkyne vedený v T., A.. pobočka

K. č. ú X.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 28. januára 2015

JUDr. Ľubor Š e b o , v. r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Vanda Šimová