Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
fa4/392883.252346.pdf
PDF · 148.44 KB
No categories available
7Cdo/343/2014
Najvyšší súd 7 Cdo 343/2014
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa J. G., bytom B.,
zastúpený h&h PARTNERS, advokátska kancelária s.r.o., so sídlom v K., Mäsiarska
č. 6 proti odporkyni Univerzitná nemocnica L. Pasteura K., K., Rastislavova č. 43,
zastúpená Advokátskou kanceláriou Alena Zadáková a spol., so sídlom v K., Kováčska č. 32,
o určenie, že poškodenie zdravia je chorobou z povolania, vedenej na
Okresnom súde K. II pod sp. zn. 19 C 94/2011, o dovolaní navrhovateľa proti rozsudku
Krajského súdu v K. z 25. februára 2014 sp. zn. 5 Co 460/2013, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Navrhovateľ je povinný zaplatiť odporkyni náhradu trov dovolacieho konania
83,89 Eur na účet jej zástupkyne do troch dní.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd K. II rozsudkom z 11. Júna 2013 č. k. 19 C 94/2011 – 139 zamietol
návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal, aby súd potvrdil navrhovateľovi chorobu z povolania
v zmysle zákona č. 461/2003 príl. č. 1 Z. z. Navrhovateľ svoj návrh odôvodňoval tým, ţe
od roku 1979 je zamestnancom U.S.STEEL K.. Národným ústavom tuberkulózy, pľúcnych
chorôb a hrudníkovej chirurgie vo Vyšných Hágoch mu bola diagnostikovaná obštrukčná
choroba pľúc – chronická atrofická bronchitída. Súd po vykonanom dokazovaní zistil, ţe
u navrhovateľa nie sú splnené predpoklady pre určenie poškodenia jeho zdravia za
chorobu z povolania. Vychádzal zo záverov znaleckého posudku vykonaného v konaní
znalkyňou MUDr. Andreou Tomčovčíkovou, v zmysle ktorých vyplynulo, ţe navrhovateľ
pracoval za podmienok, za ktorých by mohla vzniknúť chronická bronchitída, avšak túto
chorobu, ani pri dlhom vystavení oxidu siričitého v pracovnom prostredí, nemoţno povaţovať
za chorobu z povolania. Pri vzniku chronickej bronchitídy u navrhovateľa mohol spôsobiť
aj niektorý spolupôsobiaci faktor, napr. celkové znečistenie ţivotného prostredia, fajčenie
aktívne aj pasívne, striedanie klimatických zmien, poruchy imunity a iné. O trovách konania
nerozhodol s tým, ţe o týchto rozhodne v zmysle § 151 ods. 3 O.s.p. do 30 dní
po právoplatnosti rozsudku.
Krajský súd v K. na odvolanie navrhovateľa rozsudkom z 25. februára 2014 sp. zn. 5
Co 460/2013 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v zmysle § 219 O.s.p. potvrdil.
Stotoţnil sa so správnymi skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa, ako
aj dôvodmi rozsudku. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku poukázal na § 195
ods. 4 a ods. 5 Zákonníka práce, § 8 ods. 2 a ods. 3 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom
poistení, v zmysle ktorých chorobou z povolania môţe byť iba taká choroba, ktorá je uvedená
v zozname chorôb z povolania, pričom výpočet je taxatívny, čo nevylučuje zaraďovanie
nových ochorení pod ustálené označenia alebo vyuţívanie nových poznatkov o chemickom
alebo fyzikálnom pôsobení pri chorobách. V predmetnej veci nebolo preukázané, ţe by
choroba navrhovateľa bola uznaná príslušným zdravotníckym zariadením za chorobu
z povolania a ţe by bola zaradená do zoznamu chorôb z povolania. Nevyhnutným
predpokladom pre priznanie odškodnenia je aj preukázanie príčinnej súvislosti medzi chorobu
z povolania a jej vznikom za podmienok uvedených v zozname chorôb z povolania. Poukázal
tieţ, ţe ţalobe nebolo moţné vyhovieť aj s prihliadnutím na znenie ţalobného petitu
(navrhovateľ navrhol súdu, aby vydal rozsudok „Ţalobcovi potvrdzujem chorobu z povolania
v zmysle zákona č. 461/2003 príl. č. 1 Z. z.“), keďţe určitú chorobu môţe uznať za chorobu
z povolania iba príslušné zdravotnícke zariadenie a nie súd.
Proti rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie navrhovateľ. Dovolanie odôvodnil,
ţe postupom súdu bola navrhovateľovi odňatá moţnosť konať pred súdom (241 ods. 2
písm. a/ O.s.p. v súvislosti s § 237 písm. f/ O.s.p.) a konanie je postihnuté inou vadou, ktorá
mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm.- b/ O.s.p.). Poukázal
na to, ţe súdy niţších stupňov nenáleţite vyhodnotili skutkový stav veci a následne vec bola
nesprávne právne posúdená. Súdy sa nevyporiadali s dôkazmi ktoré navrhoval vykonať
a interpretovať, čo malo za následok nezákonnosť samotných rozhodnutí. Išlo najmä
o interpretáciu znaleckého posudku MUDr. Andrey Tomčovčíkovej v spojení s predloţenými
dôkazmi navrhovateľom, neakceptovanie návrhu navrhovateľa na vypracovanie kontrolného
znaleckého posudku znalcom z iného kraja ako košického. Ţiadal, aby dovolací súd rozsudky
oboch súdov zrušil a vrátil na ďalšie konanie.
Odporkyňa vo svojom vyjadrení k dovolaniu navrhovateľa uviedla, ţe nie je daný
dovolací dôvod uplatňovaný navrhovateľom, nakoľko odôvodnenie rozsudku povaţuje
za dostatočné a presvedčivé. O odňatie moţnosti konať pred súdom nejde ani v prípade
ak nevyhovie návrhu účastníka na vykonanie dokazovania. K námietke navrhovateľa, ţe súd
vec nesprávne právne posúdil, nie je procesnou vadou v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
K odvolacej námietke, ţe konanie je postihnuté inou vadou, ktorá má za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci uviedla, ţe iné vady mimo vád uvedených § 237 O.s.p. sú spôsobilým
dovolacím dôvodom iba za predpokladu, ţe mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
čo v danom prípade úplne absentuje. Ţiadala, aby dovolací súd dovolanie navrhovateľa
odmietol Uplatnila si aj trovy dovolacieho konania, ktoré vo svojom podaní aj vyčíslila.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe
dovolanie podal včas navrhovateľ (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpený advokátom (§ 241 ods. 1
O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods.1 O.s.p.) skúmal najskôr,
či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno týmto opravným prostriedkom
napadnúť(§ 236 a nasl. O.s.p.).
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa
§ 238 ods. 1 aţ 3 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým
bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej, proti rozsudku, v ktorom
sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci, a
proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil,
ţe dovolanie je prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu,
alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku
vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.
Navrhovateľ dovolaním napadol rozsudok odvolacieho súdu, ktorý nevykazuje znaky
ţiadneho z uvedených rozsudkov. Z tohto dôvodu je zrejmé, ţe dovolanie nie je v zmysle
§ 238 ods. 1 aţ 3 O.s.p. procesne prípustné.
Prípustnosť dovolania by v danom prípade prichádzala do úvahy len vtedy, ak by
v konaní došlo k niektorej z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p. Dovolací súd preto
so zreteľom na § 242 ods. 1 O.s.p. skúmal, či prípustnosť dovolania nezakladá niektorá z nich.
Podľa § 237 O.s.p. je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu
(rozsudku i uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov b/ ten,
kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník
konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci
sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal
návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania
sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo
bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát.
Treba uviesť, ţe z hľadiska § 237 O.s.p. sú právne významné len tie procesné
nedostatky, ktoré vykazujú znaky procesných vád taxatívne vymenovaných v písmenách a/ aţ
g/ tohto ustanovenia. Iné vady, i keby k nim v konaní došlo a prípadne aj mali za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci, prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia nezakladajú.
Z hľadiska posúdenia existencie niektorej z procesných vád v zmysle § 237 O.s.p. ako
dôvodu, ktorý zakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, nie
je pritom významný subjektívny názor účastníka, ţe v konaní došlo k takej vade, ale len
jednoznačné, všetky pochybnosti vylučujúce zistenie, ţe konanie je skutočne postihnuté
niektorou z vymenovaných vád.
Procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p. dovolateľ netvrdil
a dovolací súd ich existenciu nezistil. Prípustnosť dovolania preto z týchto ustanovení
nevyplýva.
Podľa názoru dovolateľa je konanie postihnuté vadou v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.,
ktorej existenciu vidí v tom, ţe súdy niţších stupňov nenáleţite vyhodnotili skutkový stav
veci a nesprávne právne vec posúdili, nevykonali ním navrhované dôkazy a dôkazy, ktoré
vykonali nesprávne interpretovali v spojení s ním predloţenými dôkazmi.
O procesnú vadu v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., spočívajúcu v odňatí moţnosti konať
pred súdom, ide vtedy, ak súd v priebehu konania neumoţnil účastníkovi vykonať práva
priznané mu Občianskym súdnym poriadkom za účelom ochrany jeho práv a právom
chránených záujmov. Uvedená vada konania je dôsledkom porušenia práva účastníka súdneho
konania na spravodlivý súdny proces.
Obsahom práva na spravodlivý súdny proces (čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1
dohovoru) je umoţniť kaţdému bez akejkoľvek diskriminácie reálny prístup k súdu, pričom
tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu vo veci konať a rozhodnúť. Právo na spravodlivý
súdny proces je naplnené tým, ţe všeobecné súdy zistia skutkový stav, a po výklade a pouţití
relevantných právnych noriem rozhodnú tak, ţe ich skutkové a právne závery nie
sú svojvoľné, neudrţateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel
zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces ale nepatrí
právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotoţnil s jeho právnymi názormi,
navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04), ani právo na to, aby bol účastník
konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho poţiadavkami
(I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý
proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať
sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa doţadovať ním
navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).
Dovolací súd nezistil existenciu dôvodu prípustnosti dovolania, ktorý mal spočívať
v nedodrţaní procesného postupu prvostupňovým súdom, vyplývajúceho z ustanovenia § 120
ods. 1 O.s.p.. Pokiaľ ide o argumentáciu (námietku) dovolateľa, a to ohľadom nevykonania
určitého dôkazu, je treba uviesť, ţe takýto postup môţe mať za následok len neúplnosť
skutkových zistení (vedúcu prípadne k vydaniu nesprávneho rozhodnutia), nezakladá však
procesnú vadu v zmysle § 237 O.s.p. (porovnaj R 37/1993). Zo samej skutočnosti, ţe súd
v priebehu konania nevykonal všetky navrhované dôkazy alebo vykonal iné dôkazy
na zistenie skutkového stavu, nemoţno vyvodiť, ţe dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho
súdu je podľa § 237 písm. f/ O.s.p. prípustné (porovnaj R 125/1999). Nevykonanie dôkazov
podľa návrhov alebo predstáv navrhovateľa nie je postupom, ktorým by mu súd odňal
moţnosť konať pred súdom, lebo rozhodovanie o tom, ktoré dôkazy budú vykonané, patrí
výlučne súdu, a nie účastníkovi konania (§ 120 ods. 1 O.s.p.).
Právomoc (súdu) konať o veci, ktorej sa ţalobný návrh týka, v sebe obsahuje
právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým
spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (I. ÚS 52/03). Súd v občianskom súdnom
konaní nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný
vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania
a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vţdy vecou súdu
(porovnaj § 120 ods. 1 O.s.p.), a nie účastníkov konania.
V zmysle § 132 O.s.p. dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to kaţdý dôkaz
jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko,
čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Nesprávne vyhodnotenie
dôkazov nie je vadou konania v zmysle § 237 O.s.p. Pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí niektorý
z vykonaných dôkazov, môţe byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu vecne nesprávne, táto
skutočnosť však sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 O.s.p..
Vzhľadom na uvedené moţno preto zhrnúť, ţe v danom prípade prípustnosť
dovolania nemoţno vyvodiť z ustanovenia § 238 O.s.p., a iné vady konania v zmysle § 237
O.s.p. neboli dovolacím súdom zistené.
Argumentácia navrhovateľa zvolená v dovolaní svedčí o tom, ţe vytýkané
sú aj nedostatky vo vyhodnotení skutkového stavu veci a následne bola vec nesprávne právne
psodúená.
V zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
„dohovor“), kaţdý má právo na to, aby jeho záleţitosť bola spravodlivo, verejne
a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.
Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ
(ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne
iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje
za preukázané, a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal, a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd
dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totoţné s očakávaniami
a predstavami účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre (limity)
zákonného rozhodnutia (§ 157 ods. 2 O.s.p.), pričom účastníkovi konania musí dať odpoveď
na podstatné (zásadné) otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia
v závaţných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach. Právo (účastníka)
a povinnosť (súdu) na náleţité odôvodnenie súdneho rozhodnutia vyplýva z potreby
transparentnosti sluţby spravodlivosti, ktorá je esenciálnou náleţitosťou kaţdého
jurisdikčného aktu (rozhodnutia). Citované zákonné ustanovenie sa totiţ chápe aj z hľadiska
práv účastníka na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorého imanentnou súčasťou
je aj právo na súdne konanie spĺňajúce garancie spravodlivosti, a toto ustanovenie treba
vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské
práva [(ďalej len „ESĽP“), porovnaj napr. rozsudok vo veci García Ruiz proti Španielsku
z 21. januára 1999, sťaţnosť č. 30544/96, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1999-I] tak, ţe
rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe ktorých
je zaloţené. Rozsah tejto povinnosti sa môţe meniť podľa povahy rozhodnutia a musí
sa posúdiť vo svetle okolností kaţdej veci. Judikatúra ESĽP teda nevyţaduje, aby na kaţdý
argument strany (účastníka) bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však
ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve
na tento argument (rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája 1997, sťaţnosť č. 21522/93,
Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší proti Francúzsku
z 19. februára 1998, sťaţnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I). Ústavný
súd Slovenskej republiky vyslovil, ţe „súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé
konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny je aj právo účastníka konania na také
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením
nárokov a obranou proti takému uplatneniu“ a ţe „takéto odôvodnenie musí obsahovať
aj rozsudok opravného (odvolacieho) súdu“ (porovnaj uznesenie z 3. júla 2003 sp. zn.
IV. ÚS 115/03). Ústavný súd vo svojom uznesení z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04
vyslovil, ţe „Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.
Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale
len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový
a právny základ rozhodnutia“. Odvolací súd v prípade potvrdenia rozsudku súdu prvého
stupňa sa v princípe môţe obmedziť na prevzatie odôvodnenia podaného súdom prvého
stupňa (porovnaj rozsudok Helle proti Fínsku z 19. decembra 1997, sťaţnosť č. 20772/92,
Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-VIII).
Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, ţe odvolací súd postačujúco
odôvodnil svoj rozsudok, ktorým nadviazal na rozsudok súdu prvého stupňa, ktorý ako vecne
správny potvrdil. Podľa dovolacieho súdu niţšie súdy dostatočne odôvodnili svoje
rozhodnutia; ich zdôvodnenie ako celok spĺňa parametre zákona na odôvodnenie rozsudku
(§ 157 ods. 2 O.s.p.), je v ňom vysvetlené, z ktorých dôkazov pri rozhodovaní vychádzali
aj ako vec – zistený skutkový stav – právne posúdili. Treba mať na pamäti, ţe konanie
pred súdom prvého stupňa a pred odvolacím súdom tvorí jeden celok a určujúca spätosť
rozsudku odvolacieho súdu s potvrdzovaným rozsudkom vytvára ich organickú
(kompletizujúcu) jednotu; takýto prístup reflektuje aj ostatne citovanú judikatúru ESĽP.
V prípade, ak odvolací súd v plnom rozsahu odkáţe na dôvody rozhodnutia súdu prvého
stupňa, stačí, ak v odôvodnení rozsudku iba poukáţe na relevantné skutkové zistenia a stručne
zhrnie právne posúdenie veci; rozhodnutie odvolacieho súdu v sebe tak zahŕňa po obsahovej
stránke aj odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa, s ktorým – ako uţ bolo spomenuté –
tvorí jeden celok.
Dovolanie je navrhovateľom odôvodňované tieţ tým, ţe napadnuté rozhodnutie
spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Nesprávnym
právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho však interpretoval alebo
ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Právne posúdenie veci
súdmi niţších stupňov je Najvyšším súdom Slovenskej republiky povaţované za relevantný
dovolací dôvod, ktorým moţno úspešne odôvodniť (len) procesne prípustné dovolanie
(viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.); zároveň je zhodne zastávaný názor, ţe nesprávne právne
posúdenie veci súdmi niţších stupňov nezakladá procesnú prípustnosť dovolania v zmysle
§ 237 písm. f/ O.s.p. (porovnaj napríklad rozhodnutia sp. zn. 1 Cdo 62/2010, sp. zn.
2 Cdo 97/2010, sp. zn. 3 Cdo 53/2011, sp. zn. 4 Cdo 68/2011, sp. zn. 5 Cdo 44/2011, sp. zn.
6 Cdo 41/2011 a sp. zn. 7 Cdo 26/2010).
So zreteľom na vyššie uvedené moţno uzavrieť, ţe prípustnosť dovolania v danom
prípade nemoţno vyvodiť z ustanovenia § 238 ods. 1 aţ 3 O.s.p. Keďţe v dovolacom konaní
neboli zistené ani dôvody prípustnosti uvedené v ustanovení § 237 O.s.p., Najvyšší súd
Slovenskej republiky dovolanie ţalobcov podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1
písm. c/ O.s.p. ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný
prostriedok neprípustný, odmietol. Pritom, riadiac sa právnou úpravu dovolacieho konania,
nezaoberal sa napadnutým uznesením odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.
Pri rozhodovaní o trovách dovolacieho konania dovolací súd zohľadnil, ţe
navrhovateľ nebol v dovolacom konaní procesne úspešný a nevzniklo mu právo na náhradu
trov dovolacieho konania (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1
O.s.p.).V dovolacom konaní procesne úspešná odporkyňa prostredníctvom svojej právnej
zástupkyne podala návrh na uloţenie povinnosti nahradiť trovy dovolacieho konania voči
navrhovateľovi. Trovy vyčíslila v súlade s § 11 ods. 1 písm. a/, § 16 ods. 3, § 19 ods. 3
vyhlášky 655/2004 Z. z.. Uplatňovala si trovy právneho zastúpenia za dva úkony právnej
sluţby (prevzatie a príprava zastúpenia a vyjadrenie k dovolaniu) vo výške 61,87 Eur za jeden
úkon a reţijný paušál 8,04 Eur za jeden úkon + 20 % DPH, spolu vo výške 163,46 Eur.
Dovolací súd v zmysle 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.
jej uplatnené trovy priznal, ale iba v rozsahu jedného právneho úkonu a to za vyjadrenie
k dovolaniu v sume 83,89 Eur (61,87 1 8,04 = 69,91 x 20 % DPH 13,98). Nepriznal trovy
právneho zastúpenia za právnu sluţbu – prevzatie a príprava zastúpenia z dôvodu, ţe právna
zástupkyňa odporkyňu právne zastupovala od začiatku konania a v priebehu celého konania.
Vec podrobne poznala, preto úkon za právnu sluţbu prevzatia a prípravy zastúpenia nie
je moţné povaţovať za trovy potrebné na účelné uplatňovanie, prípadne bránenie práva.
Trovy je navrhovateľ povinný uhradiť na účet právnej zástupkyne vedený v T., A.. pobočka
K. č. ú X.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 28. januára 2015
JUDr. Ľubor Š e b o , v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Vanda Šimová