Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

4Cdo/40/2014

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu P., so sídlom v P.P., Č.,

IČO: X., zastúpeného Advokátskou kanceláriou JUDr. M., so sídlom v B., IČO: X., proti

žalovanému JUDr. G., trvale bytom v Z., prechodne E., o zaplatenie 43.330,60 Kč

s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Námestovo pod sp. zn. ,

o dovolaní žalobcu proti uzneseniu Krajského súdu v Žiline z 20. júla 2011 sp. zn. 7 Co

27/2011, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie Krajského súdu v Žiline z 20. júla 2011

sp. zn. a uznesenie Okresného súdu Námestovo z 9. septembra 2010 č.k. 3 C

258/2008-96 a jeho uznesenie z 9. septembra 2010 č.k. -94 z r u š u j e a vec

vracia Okresnému súdu Námestovo na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Námestovo uznesením z 9. septembra 2010, č.k. -94

vyhlásil, že vo veci nemá právomoc konať. V odôvodnení uznesenia uviedol,

že v prejednávanej veci žalobca má sídlo v Č. a žalovaný má bydlisko, na území S.. Ide teda

o spor, ktorý vznikol medzi subjektmi z dvoch členských štátov Európskej únie, preto na vec

aplikuje právne normy ES a to Nariadenie Rady (ES) č. 44/2001o právomoci a o uznávaní

a výkone rozhodnutí v občianskych a obchodných veciach (ďalej len „Nariadenie Brusel I.“),

keďže žaloba bola na súd podaná po 1. apríli 2004, pretože po tomto dátume vstúpilo

Nariadenie do platnosti aj na území Slovenskej republiky. S prihliadnutím na predmet konania

a s poukazom na článok 2, 22, 23 a 25 Nariadenia Brusel I. mal za to, že v prejednávanej veci

nie je daná jeho právomoc vo veci konať, nakoľko zmluvné strany si v zmluve o nájme bytu z

1. januára 2006, založili výlučnú právomoc českého súdu (súd v obvode ktorého sa nachádza

nehnuteľnosť - prenajatý byt) vo všetkých zmierom neurovnaných sporoch tak ako to vyplýva

2

z článku 15 bod 2, 3 tejto zmluvy. Uviedol, že aj keby takéto dojednanie nebolo stranami

obsiahnuté v zmluve, aj tak by bola daná vo veci konať výlučná právomoc českého súdu a to

vzhľadom na ustanovenie článku 22 bod 1 Nariadenia Brusel 1, keďže zaplatenie žalovanej

sumy vychádzalo z Dohody o urovnaní a zo Zmluvy o nájme bytu, ktorá nehnuteľnosť sa

nachádza v P., teda na území Č.. Uznesením z 9. septembra 2010 č.k. -96 súd

prvého stupňa zastavil konanie s poukazom na ustanovenie , , pretože

uznesením z 9. septembra 2010 č.k. -94 vyhlásil, že nemá vo veci právomoc

konať z dôvodu, že je daná právomoc českého súdu.

Krajský súd v Žiline na odvolanie žalobcu uznesením z 20. júla 2011 sp. zn.

napadnuté uznesenia z 9. septembra 2010 č.k. -94 a č.k.

-96 potvrdil a žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Uviedol,

že rozhodnutie prvostupňového súdu je vecne správne a ako s takým sa plne v celom rozsahu

stotožňuje. Na zdôraznenie správnosti doplnil, že nariadenia ES sú nadriadené vnútroštátnym

predpisom a to , ako aj ďalším zákonom. Pokiaľ Nariadenie

Brusel I. uvádza výlučnú právomoc určitého súdu, nemôže sa právomoc slovenského súdu

posudzovať v zmysle o medzinárodnom práve súkromnom

a procesnom, keďže ide o spor, ktorý vznikol medzi subjektmi z dvoch členských štátov

Európskej únie a pri skúmaní právomoci a príslušnosti súdov je nutné aplikovať právnu

normu ES, a to Nariadenie Rady č. 44/2001. Tým, že prvostupňový súd vyslovil, že nemá vo

veci právomoc konať z dôvodu, že je daná právomoc českého súdu, ide o nedostatok

procesnej podmienky konania, ktorý nemožno odstrániť a preto súd správne konanie vo veci

zastavil. Výrok o trovách konania odôvodnil ustanovením v spojení s ust.

veta prvá .

Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podal včas dovolanie žalobca. Navrhol,

aby dovolací súd napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a obe uznesenia súdu prvého stupňa

zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Namietal, že mu postupom súdov

nižších stupňov bola odňatá možnosť konať pred súdom v zmysle ,

ku ktorému došlo tým, že súdy nesprávne posúdili otázku právomoci slovenských súdov.

S poukazom na ustanovenie uviedol, že predmetom

konania o tejto veci nie je vecné právo k nehnuteľnosti a ani nájom nehnuteľnosti, ale právo

odvodené od nájmu nehnuteľnosti, a to právo žalobcu na zaplatenie peňažných nárokov

vyplývajúcich z Dohody o urovnaní z 27. októbra 2006 a aplikácia článku 22

3

ods. 1 Nariadenia Brusel I. prichádza do úvahy len v prípadoch, kedy je predmetom konania

priamo vecné právo alebo nájom nehnuteľnosti, nie však v prípadoch, kedy je predmetom

konania právo odvodené od takéhoto priameho vecného alebo nájomného práva, ako je tomu

aj v konaní v danej veci, kedy sa žalobca domáha zaplatenia dlžných pohľadávok

na nájomnom na základe Dohody o urovnaní. Nájomný vzťah medzi žalobcom a žalovaným

zanikol Dohodou o ukončení nájmu bytu z 27. októbra 2006 a ich vzájomné práva

a povinnosti urovnali dohodnutím nových práv a povinností vyplývajúcich z Dohody

o urovnaní a výlučná právomoc českého súdu na rozhodovanie o tejto pohľadávke žalobcu

nie je daná dohodou účastníkov, ani článkom 22 ods. 1. Nariadenia Brusel I., ale je daná

do právomoci slovenských súdov na základe bodu 11 Preambuly v spojení s článkom 2

ods. 1 Nariadenia Brusel I. (v zmysle ktorých sa právomoc všeobecne zakladá podľa bydliska

žalovaného a osoby s bydliskom na území členského štátu sa bez ohľadu na ich štátne

občianstvo žalujú na súdoch tohto členského štátu).

Žalovaný vo vyjadrení k dovolaniu navrhol zrejme dovolanie žalobcu ako nedôvodné

odmietnuť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací ( ), po

zistení, že dovolanie podal včas účastník konania ( ), zastúpený

advokátom ( ), bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( ods.

3 ) skúmal najskôr, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti

ktorému ho zákon pripúšťa ( a nasl. , v znení do 31. januára 2014).

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ

to zákon pripúšťa ( ).

V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol uznesením. V zmysle platí,

že dovolanie proti uzneseniu je prípustné, ak je ním napadnuté zmeňujúce uznesenie

odvolacieho súdu ( ) alebo ak odvolací súd rozhodoval vo veci

postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev na zaujatie stanoviska (§ 239

ods. 1 písm. b/ veta prvá ). Podľa O.s.p je dovolanie prípustné tiež proti

uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa,

ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné,

pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu

na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide

o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné

(nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.

Dovolaním napadnuté uznesenie odvolacieho súdu nemá znaky vyššie uvedených

uznesení. Odvolací súd svojím uznesením potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa, dovolanie

ale nesmeruje proti potvrdzujúcemu uzneseniu uvedenému v až c/

Dovolanie preto podľa a prípustné nie je.

S prihliadnutím na ustanovenie veta druhá , ukladajúce

dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237

(či už to účastník namieta alebo nie), neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky

len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti uzneseniu podľa , ale

sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa Uvedené zákonné

ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo

uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných

procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia (ide o nedostatok

právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého

účastníka, prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania,

ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia

možnosti účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo

nesprávne obsadeným súdom).

Dovolateľ procesné vady konania v zmysle až e/ a netvrdil

a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jeho dovolania preto

z týchto ustanovení nevyplýva.

So zreteľom na žalobcom tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd

Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, že v prejednávanej

veci mu súdom bola odňatá možnosť pred ním konať ( ).

Podľa je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu, ak sa účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať pred

súdom.

Postup súdu, ktorým sa účastníkovi konania odňala možnosť konať pred súdom

zakladá porušenie práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len Dohovor), porovnaj napr. sp. zn. , sp. zn.

, sp. zn. .

Podľa (ďalej len ), každý sa môže

domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde

a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne S.. Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, každý

má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote

prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho

občianskych právach alebo záväzkoch.

Citovaný (podobne aj Dohovoru) je primárnou

ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky

príslušných na poskytovanie právnej ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy

jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu, zakotvených v siedmom oddiele

druhej hlavy ( až 50 ) normujúcich rámec, v ktorom je možné domáhať sa

jeho rešpektovania (m.m. ).

Podľa stabilizovanej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len

ústavný súd) zmyslom a účelom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 (aj Dohovoru) je zaručiť každému reálny prístup k súdu. Tomu

zodpovedá povinnosť všeobecného súdu o veci konať a rozhodnúť (m.m. ,

). K porušeniu základného práva na súdnu ochranu by došlo vtedy,

ak by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom

a nestrannom súde a ak by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu (žalobe)

fyzickej osoby alebo právnickej osoby (por. ). Z judikatúry tiež vyplýva, že ak súd

koná vo veci uplatnenia práva osoby určenej v inak ako v rozsahu

a spôsobom predpísaným zákonom, porušuje zaručené právo na súdnu ochranu

(). Obsah práva na súdnu ochranu v nespočíva len v tom,

že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní.

Jeho obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov. Každé konanie súdu, ktoré

je v rozpore so zákonom, je porušením zaručeného práva na súdnu ochranu

6

(). K odňatiu práva na súdnu ochranu v zmysle preto dochádza

aj vtedy, ak sa niekto („každý“) domáha svojho práva na súde, ale súdna ochrana tomuto

právu nie je priznaná, alebo nemôže byť priznaná v dôsledku konania súdu, ktoré je v rozpore

so zákonom (por. ).

Konaním súdu sa rozumie jeho procesný postup, nie však samotné rozhodovanie.

Konanie súdu v súlade so zákonom musí vykazovať určitú kvalitu a v materiálnom ponímaní

zabezpečovať tak právo na súdnu ochranu. Samotné súdne rozhodnutie, ktorým sa završuje

poskytovanie súdnej ochrany, musí byť logickým a právnym vyústením doterajšieho priebehu

a výsledkov konania, pri jeho vydaní (vyhlásení a vyhotovení) musia byť zachované formálne

a obsahové náležitosti s dôrazom na prvky zrozumiteľnosti, určitosti, jasnosti a súladu

jeho skutkových i právnych dôvodov vo vzťahu k výroku. Procesný postup súdu pri

konštituovaní rozhodnutia, ktorý nenachádza oporu v zákone, je preto potrebné považovať

za závažnú vadu nenaplňujúcu materiálnu stránku práva na súdnu ochranu, práva

na spravodlivý proces, ktorá v konečnom dôsledku objektívne bráni riadnemu (účinnému

a efektívnemu) uplatneniu dôležitých procesných práv účastníkov konania slúžiacich

na ochranu ich práv a oprávnených záujmov v občianskom súdnom konaní. Nemožno

opomenúť, že procesný úkon účastníka súdneho konania, ktorý má podstatný vplyv na ďalšie

súdne konanie je možné považovať za súčasť základného práva na súdnu ochranu.

Ak je účastník konania z uplatnenia tohto procesného úkonu vylúčený alebo v značnej miere

obmedzený pri jeho uplatnení v dôsledku nesprávneho postupu súdu, dochádza v takomto

prípade k stavu, kedy sa mu postupom súdu odníma možnosť konať pred súdom, porušuje

ústavné právo na súdnu ochranu a spravodlivý proces.

upravuje postup súdu a účastníkov v občianskom súdnom

konaní tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov

účastníkov, ako aj výchova na zachovávanie zákonov, na čestné plnenie povinností a na úctu

k právam iných osôb ( ).

Odňatím možnosti konať pred súdom je potrebné rozumieť taký postup súdu, ktorým

účastníkovi konania odníma tie procesné práva, ktoré mu zákon priznáva. Konaním súdu

sa rozumie predovšetkým jeho procesný postup. O vadu, ktorá je z hľadiska § 237

písm. f/ významná, ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom,

prípadne s ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal

účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva. Súdna ochrana

sa poskytuje v materiálnom ponímaní, čo tiež znamená, že nie každé procesné pochybenie

súdu, alebo jeho nesprávny procesný postup, ktorým dochádza k odopretiu procesného práva

účastníkovi konania, je považovaný za súčasť základného práva na súdnu ochranu. Súdna

ochrana nie je poskytovaná formálne. Dôležitými hľadiskami sú tie, ktoré vo svetle prípadu

dávajú jednoznačnú odpoveď na otázku, či procesný úkon z uplatnenia ktorého bol účastník

vylúčený, mal podstatný vplyv na ďalšie konanie. Za odňatie možnosti konať pred súdom

nemožno považovať rozhodnutie, ako výsledok rozhodovacej činnosti súdu, ani v ňom

vyslovený právny názor, s ktorým sa účastník nestotožňuje. K odňatiu možnosti konať pred

súdom môže dôjsť činnosťou súdu, ktorá rozhodnutiu predchádza, do ktorej patria

tzv. procesné rozhodnutia. Takýmto rozhodnutím môže byť aj uznesenie o zastavení konania

pre nedostatok procesnej podmienky, ak záver súdu o tejto otázke nie je správny a konanie

v skutočnosti nedostatkom podmienky konania netrpí.

Zastavenie konania z dôvodu nedostatku procesnej podmienky v postupe všeobecného

súdu, ku ktorému došlo v dôsledku chybného právneho posúdenia právomoci súdu, treba

považovať za odopretie upraveného práva na súdnu ochranu (obdobne ),

v konečnom dôsledku znamenajúceho odmietnutie spravodlivosti (denegatio iustitiae)

a naplnenie dovolacieho dôvodu podľa , čo je v rozpore s

ods. 1 v spojení s Dohovoru.

Ak súd zastaví konanie z dôvodu nedostatku právomoci, i keď pre tento procesný

postup neboli dané predpoklady, odníme účastníkovi konania možnosť pred súdom konať

(R 82/2002).

V občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory a iné právne veci,

ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných a hospodárskych

vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány (§ 7

ods. 1 ).

Iné veci prejednávajú a rozhodujú súdy v občianskom súdnom konaní,

len ak to ustanovuje zákon ( ).

Po pristúpení Slovenskej repubuliky do Európskej únie sa začalo na území Slovenskej

republiky uplatňovať nariadenie Rady (ES) č. 44/2001 z 22. decembra 2000 o právomoci

a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (Ú. v. ES L 12,

16.1.2001, s. 1 – 23, Mimoriadne vydanie Ú. v. EÚ v slovenskom jazyku, kapitola 19. zväzok

04 s. 42 – 64, ďalej len „“).

Podľa článku 2 bod 1. Nariadenia č. 44/2001, ak nie je v tomto nariadení uvedené

inak, osoby s bydliskom na území členského štátu sa bez ohľadu na ich štátne občianstvo

žalujú na súdoch tohto členského štátu.

Na základe článku 23 nariadenia č. 44/2001 sa účastníci zmluvy, z ktorých jeden alebo

viacerí majú bydlisko v členskom štáte, môžu dohodnúť, že súd alebo súdy členského štátu

majú právomoc na riešenie sporov v súvislosti s ich právnym vzťahom. Táto právomoc súdu

je výlučná, ak sa účastníci nedohodli inak.

Pre vyriešenie otázky, či daná vec patrí do právomoci súdu Slovenskej republiky, je

potrebné sa zaoberať otázkou, z akého právneho vzťahu žalobcovia vyvodzujú nimi

uplatňovaný nárok (predmet súdneho konania).

Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca je právnickou osobou so sídlom na území Č.

a žalovaný je občanom S. s trvalým pobytom na jej území, prechodne sa zdržiavajúcim v A..

Účastníci uzatvorili 1. januára 2006 zmluvu o nájme bytu nachádzajúcom sa na S., a 27.

októbra 2006 uzatvorili dohodu o ukončení nájmu predmetného bytu. Toho istého dňa

dohodou o narovnání podľa § 585 zákona č. 40/1964 Sb. v platnom znení, zároveň usporiadali

sporné práva a povinnosti vyplývajúce z nájmu predmetného bytu.

Posúdenie právomoci súdmi nižších stupňov podľa článku 22 a článku 23 Nariadenia

Brusel I., na základe ktorého dospeli k záveru, že v prejednávanej veci je daná výlučná

právomoc českého súdu, tak nemožno považovať vzhľadom na vyššie uvedené za správne

pretože predmetom konania je žalobcom uplatnený nárok vyplývajúci z dohody o urovnaní

(narovnání) z 27. októbra 2006, v ktorej si právomoc súdu na riešenie sporov v súvislosti

s týmto ich právnym vzťahom nedohodli.

Súdy nižších stupňov v prejednávanej veci však pochybili aj tým, že nevenovali

žiadnu pozornosť riešeniu otázky bydliska žalovaného.

Podľa článku 1 Nariadenia Brusel I., toto nariadenie sa uplatní v občianskych

a obchodných veciach bez ohľadu na povahu súdu (s výnimkou taxatívne tam uvedených

vecí).

Z obsahu spisu vyplýva, že nariadenie sa vzťahuje na predmetnú vec, pretože ide

o občianskoprávnu vec, ktorej účastníkmi sú subjekty členských štátov EU.

Podľa článku 2 Nariadenia Brusel I., ak nie je v tomto nariadení uvedené inak, osoby

s bydliskom na území členského štátu sa bez ohľadu na ich štátne občianstvo žalujú na súdoch

tohto členského štátu. Na osoby, ktoré nie sú štátnymi občanmi členského štátu, na území

ktorého majú bydlisko, sa vzťahujú normy právomoci použiteľné na štátnych občanov tohto

štátu.

Podľa článku 3 Nariadenia Brusel I., osoby s bydliskom na území členského štátu

možno žalovať na súdoch iného členského štátu len na základe princípov upravených

v oddieloch 2 až 7 tejto kapitoly.

Podľa článku 4 Nariadenia Brusel I., ak žalovaný nemá bydlisko na území členského

štátu, právomoc súdov každého členského štátu sa určí podľa právneho poriadku tohto

členského štátu, ak nestanovia niečo iné články 22 a 23.

Z uvedených ustanovení vyplýva, že podstatným pre správne posúdenie právomoci

súdu konať v predmetnej veci je vyriešenie otázky, kde má žalovaný (žalobca na výzvu súdu

uviedol, že žaluje fyzickú osobu – por. č.l. 33) svoje bydlisko.

Bydliskom sa rozumie miesto, kde sa osoba skutočne trvale zdržuje,

aj keď je prihlásená na trvalý pobyt v obvode iného súdu. Pojmy bydlisko a trvalý pobyt

nie je možné stotožňovať (registrovaný právny stav), pretože fyzická osoba sa na mieste

trvalého pobytu nemusí reálne zdržiavať.

10

Podľa článku 59 Nariadenia Brusel I., na určenie, či má účastník bydlisko v členskom

štáte, ktorého súdom vo veci napadla žaloba, súd použije právny poriadok svojho štátu.

Ak účastník nemá bydlisko v členskom štáte, ktorého súdom vo veci napadla žaloba, potom

na určenie, či má účastník bydlisko v inom členskom štáte, súd použije právny poriadok tohto

členského štátu.

Podľa , všeobecným súdom občana je súd, v obvode ktorého

má občan bydlisko, a ak nemá bydlisko, súd, v obvode ktorého sa zdržuje.

Podľa , ak odporca, ktorý je občanom S., nemá všeobecný súd v tejto

republike, je príslušný súd, v obvode ktorého mal tu posledné bydlisko.

Z uvedeného vyplýva, že pre správne posúdenie právomoci súdu Slovenskej republiky

v prejednávanej veci konať je potrebné jednoznačne a bez pochybností vyriešiť otázku

bydliska žalovaného a to vzhľadom na to, že zo spisu vyplýva, že v súčasnosti sa zdržiava

v A.. Charakter takéhoto zdržiavania je potrebné zistiť dopytom na žalovaného, pretože jedine

on môže poskytnúť v tomto smere súdu relevantné vyjadrenie (keďže zo spisu vyplýva, že

v predchádzajúcom období sa zdržiaval aj v Č.). V prípade, že v konaní nebude preukázaný

úmysel žalovaného trvale sa zdržiavať na súčasne uvedenej adrese v A., bude daná (v zmysle

vyššie uvedeného) právomoc súdu Slovenskej republiky na konanie v predmetnej veci.

Z uvedených dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že procesným postupom súdov

oboch nižších stupňov došlo v danom prípade k odňatiu možnosti žalobcov konať pred súdom

v zmysle Uvedená procesná vada zakladá vždy prípustnosť dovolania

a zároveň je aj dôvodom, pre ktorý musí dovolací súd napadnuté rozhodnutie zrušiť, lebo

rozhodnutie vydané v konaní postihnutom touto procesnom vadou nemôže byť považované

za správne. Najvyšší súd Slovenskej republiky z tohto dôvodu dovolaním napadnuté

uznesenie odvolacieho súdu zrušil. Keďže rovnakou vadou je postihnuté aj konanie pred

súdom prvého stupňa, dovolací súd zrušil aj uznesenie tohto súdu a vec mu vrátil na ďalšie

konanie ( a ).

V novom rozhodnutí rozhodne súd znovu aj o trovách pôvodného konania

a dovolacieho konania ( ).

11

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 19. februára 2015

JUDr. Edita B a k o š o v á, v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Lenka Pošová