Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2ECdo/268/2014

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej P., so sídlom v B.,

zastúpenej advokátskou kanceláriou F., so sídlom v B., proti povinnému J. P., bývajúcemu

v P., za účasti vedľajšieho účastníka na strane povinného Združenia na ochranu

finančného spotrebiteľa O. so sídlom v N., o vymoženie 1 058,87 € s príslušenstvom,

vedenej na Okresnom súde Poprad pod sp. zn. , o dovolaní a odvolaní

oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove z 15. mája 2014 sp. zn.

, takto

rozhodol:

Konanie o odvolaní proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove z 15. mája 2014 sp. zn.

z a s t a v u j e .

Návrh na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a .

Dovolanie proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove z 15. mája 2014 sp. zn.

o d m i e t a .

Povinnému náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Poprad poveril súdneho exekútora, aby vykonal exekúciu na základe

rozhodcovského rozsudku z 21. februára 2011 sp. zn. S. Stáleho rozhodcovského súdu, ktorý

zriadila S. (ďalej len „označený rozhodcovský rozsudok“).

Uznesením z 26. novembra 2013 č. k. -42 Okresný súd Poprad

exekúciu zastavil. Vyslovil, že o trovách účastníkov exekučného konania rozhodne

samostatným uznesením po právoplatnosti uznesenia o zastavení exekúcie. V odôvodnení

uviedol, že zmluva o úvere uzavretá medzi oprávnenou a povinným je spotrebiteľskou

2

zmluvou, ktorej súčasťou boli všeobecné podmienky poskytnutia úveru, ktoré povinný

nemohol ovplyvniť, nakoľko boli pripravené vopred pre neobmedzený počet klientov. Ich

súčasťou je rozhodcovská doložka, ktorú si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a nemal na výber

vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Mohol len zmluvu ako

celok odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým všeobecným podmienkam poskytnutia úveru,

a teda aj rozhodcovskému konaniu, ak ho vyvolal dodávateľ ako prvý. Súd prvého stupňa

posúdil takto dojednanú rozhodcovskú doložku za neprijateľnú. Neprijateľná rozhodcovská

doložka sa prieči dobrým mravom a výkon práv a povinností z takejto doložky odporuje

dobrým mravom. Na záver poznamenal, že neprijateľná rozhodcovská doložka je

neprijateľnou podmienkou spôsobujúcou značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach

zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa a preto je s poukazom na § 53 ods. 5 Občianskeho

zákonníka absolútne neplatná. V záujme poskytnutia ochrany, ktorú garantuje Občiansky

zákonník i Smernica Rady 93/13/EHS, povinný nie je neprijateľnou podmienkou viazaný,

preto súd prvého stupňa exekúciu zastavil.

Na odvolanie oprávnenej Krajský súd v Prešove uznesením z 15. mája 2014 sp. zn.

zamietol návrh oprávnenej na prerušenie konania. V ďalšom výroku potvrdil

napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa. V odôvodnení uviedol, že vzhľadom na to, že súd

prvého stupňa sa sám vysporiadal s otázkou neprijateľnosti zmluvnej podmienky a správne

a s jeho záverom sa stotožnil, zamietol návrh oprávnenej na prerušenie konania a predloženie

prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru Európskej únie. Ďalej poznamenal, že súdu prvého

stupňa nič nebránilo judikovať nekalosť rozhodcovskej doložky a exekúciu zastaviť pre jej

neprípustnosť, keďže vo veci je exekučným titulom právne neúčinný akt, paakt, teda

rozhodnutie orgánu, ktorý nemal právomoc vo veci rozhodovať z dôvodu, že svoju domnelú

právomoc vyvodzoval z neprijateľnej, neplatnej zmluvnej podmienky. Odvolací súd potvrdil

uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne vrátane osvojenia si dôvodov s poukazom

na a

Proti uzneseniu odvolacieho súdu podala oprávnená odvolanie (vo výroku

o zamietnutí návrhu na prerušenie konania), ktorým žiadala napadnuté rozhodnutie

v označenom rozsahu zrušiť a vec vrátiť tomuto súdu na ďalšie konanie.

Proti uzneseniu odvolacieho súdu podala oprávnená aj dovolanie pre porušenie práva,

ktoré doplnila „o dôležitú právnu argumentáciu vyplývajúcu z uznesenia Krajského súdu

v Bratislave zo dňa 30.11.2012“, v ktorom uviedla, že súdy: rozhodli „nad

3

rámec zverenej právomoci“ ( ), lebo nesprávne interpretovali

Exekučného poriadku a a ; ten, kto v konaní vystupoval

ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania ( ) v prípade, ak

vo veci vystupoval na strane povinného vedľajší účastník, pretože v exekučnom konaní je

vedľajšie účastníctvo vylúčené; konali vo veci, v ktorej sa už právoplatne rozhodlo (§ 237

písm. d/ ), lebo vykonateľnosť označeného rozhodcovského rozsudku už bola

právoplatne posúdená tým, že exekučný súd poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie;

rozhodovali napriek tomu, že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci bol podľa zákona

potrebný ( ); oprávnenej odňali možnosť konať pred súdom (

písm. f/ ) tým, že s ňou nekomunikovali o jej právnych a skutkových návrhoch, nevzali

na zreteľ jej námietky proti prejednaniu veci, konali bez nariadenia pojednávania

a dokazovania a nerešpektovali jej právo, aby jej právna vec bola „vnútroštátnym súdom

rozhodovaná na základe správneho a adekvátneho právneho základu, súčasťou ktorého je

po vstupe Slovenskej republiky do EÚ aj výklad práva EÚ“; sa v konaní dopustili inej vady

konania majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci ( ),

lebo nesprávne zistili skutkový stav a nevykonali dokazovanie; napadnuté rozhodnutie

založili na nesprávnom právnom posúdení veci ( ), základom

ktorého je nesprávna aplikácia a interpretácia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, § 45 ods. 1

a 2 , a tiež Smernice. Oprávnená

ďalej namietala, že súdy oboch stupňov nevytýčili vo veci ústne pojednávanie aj keď tak boli

podľa zákona povinné učiniť (ustanovenie § 57 ods. 5 Exekučného poriadku). Uviedla, že jej

nebolo umožnené viesť kontradiktórne konanie. Tvrdila, že slovenské znenie ustanovenia

čl. 3 ods. 3 bod 1. písm. q/ Smernice Rady 93/13/EHS je nesprávne. Poukázala na judikatúru

Súdneho dvora EÚ, Spolkového súdneho dvora, Ústavného súdu Českej republiky, Ústavného

súdu Slovenskej republiky ako aj na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave. Poukázala aj

na nález Ústavného súdu SR z 12. apríla 2012, sp. zn. . Namietala

nedostatočné odôvodnenie rozhodnutí súdov nižšieho stupňa. Z týchto dôvodov oprávnená

žiadala, aby dovolací súd zrušil napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a tiež ním potvrdené

uznesenie súdu prvého stupňa a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie; ďalej

navrhla odložiť vykonateľnosť napadnutého uznesenia a konanie prerušiť podľa § 109 ods. 1

písm. c/ a Súdnemu dvoru Európskej únie predložiť prejudiciálne otázky, ktoré bližšie

špecifikovala v podanom dovolaní.

Povinný sa k odvolaniu a dovolaniu nevyjadril.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) najskôr skúmal,

či sú dané procesné predpoklady, za splnenia ktorých môže konať o odvolaní oprávnenej proti

uzneseniu Krajského súdu v Prešove z 15. mája 2014 sp. zn. .

Oprávnená v procesnom postavení, v ktorom sa nachádza v preskúmavanej veci, bola

už účastníčkou konania vo viacerých iných, skutkovo a právne obdobných konaniach

pred najvyšším súdom, v ktorých tak, ako aj v tomto prípade podala odvolanie proti

rozhodnutiu krajského súdu. Najvyšší súd konanie o jej odvolaniach v týchto veciach zastavil

(viď napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu z 30. apríla 2013 sp. zn. , sp. zn.

, sp. zn. ako aj z 26. júna 2013 sp. zn. a z 25. júla

2013 sp. zn. ) s tým, že a/ odvolaním možno napadnúť len rozhodnutie súdu

prvého stupňa, b/ rozhodnutie krajského súdu, ktorým bol v odvolacom konaní zamietnutý

návrh na prerušenie konania a ktorým bolo potvrdené odvolaním napadnuté rozhodnutie, nie

je rozhodnutím krajského súdu ako súdu prvého stupňa (ale je rozhodnutím odvolacieho súdu)

a c/ najvyšší súd na rozhodnutie o odvolaní smerujúcom proti rozhodnutiu odvolacieho súdu

nie je funkčne príslušný ( a a a ). Najvyšší súd

na uvedené rozhodnutia v podrobnostiach poukazuje s tým, že aj v preskúmavanej veci sa

stotožňuje s právnymi závermi v nich vyjadrenými.

Vzhľadom na to, že funkčná príslušnosť najvyššieho súdu na prejednanie odvolania

oprávnenej nie je daná, najvyšší súd konanie o odvolaní zastavil ( a ).

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ), po zistení,

že dovolanie podala včas oprávnená zastúpená v súlade s veta druhá , bez

nariadenia dovolacieho pojednávania ( ) skúmal, či je dôvodný jej návrh

na prerušenie dovolacieho konania podľa

K podobnému návrhu oprávnenej na prerušenie dovolacieho konania sa už najvyšší

súd vyjadril vo viacerých iných skutkovo a právne obdobných právnych veciach, v ktorých

tá istá oprávnená vystupovala v procesnom postavení dovolateľky. Ako príklad uvádza

najvyšší súd rozhodnutia z 30. apríla 2013 sp. zn. , z 24. mája 2013 sp. zn.

, z 26. júna 2013 sp. zn. , ,

a z 26. júla 2013 sp. zn. , na ktoré v podrobnostiach poukazuje s tým, že

s právnymi závermi v nich vyjadrenými sa stotožňuje aj v preskúmavanej veci, pre účely

ktorej opakuje, že Súdny dvor Európskej únie má právomoc vydať rozhodnutie

o prejudiciálnych otázkach, ktoré sa týkajú: a/ výkladu zmlúv; b/ platnosti a výkladu aktov

inštitúcií, orgánov alebo úradov alebo agentúr Európskej únie. Pokiaľ ale procesný postup

súdov vo veci, v ktorej sa navrhuje prerušenie konania podľa ,

má podklad v aplikácii vnútroštátneho práva, nie je žiadny dôvod pre prerušenie konania.

V danej veci sa síce v dovolaním napadnutých rozhodnutiach spomína aj Smernica,

z určujúceho hľadiska išlo, ale zo strany súdov nižších stupňov o aplikáciu a interpretáciu

vnútroštátnych právnych predpisov ( a Exekučného poriadku).

Dovolací súd vzhľadom na to nedôvodný návrh na prerušenie konania zamietol.

V ďalšom dovolací súd bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3

) skúmal, či oprávnenou podané dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho

zákon pripúšťa.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ

to zákon pripúšťa ( ). V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti

uzneseniu odvolacieho súdu. Uznesenia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie

prípustné, sú uvedené v a , dovolateľkou napadnuté uznesenie ale

nevykazuje znaky žiadneho z nich. Dovolanie oprávnenej preto podľa a

prípustné nie je.

Prípustnosť podaného dovolania by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len

ak v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v

Oprávnená procesné vady konania v zmysle a netvrdila a existencia

týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto z týchto

ustanovení nevyplýva.

K obsahovo rovnakým námietkam oprávnenej, z ktorých vyvodzuje prípustnosť

a opodstatnenosť jej dovolania podaného v preskúmavanej veci, sa už najvyšší súd vyjadril

vo viacerých iných skutkovo a právne obdobných právnych veciach, v ktorých tá istá

oprávnená vystupovala v procesnom postavení dovolateľky. Ako príklad uvádza najvyšší súd

rozhodnutia z 28. februára 2013 sp. zn. , z 30. apríla 2013 sp. zn.

6

, z 24. mája 2013 sp. zn. , z 26. júna 2013 sp. zn.

, z 26. júla 2013 sp. zn. a konštatuje, že právne závery,

ku ktorým dospel v týchto rozhodnutiach, sú plne opodstatnené aj v preskúmavanej veci.

V rozhodnutiach uvedených v predchádzajúcom odseku najvyšší súd konštatoval, že :

Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu ( )

je daná iba ak súd rozhodol vo veci, o ktorej nemal rozhodnúť; rozhodovanie súdov

v exekučných veciach ale vyplýva priamo zo zákona (viď napríklad § 29, § 38 ods. 3 a § 44

ods. 1 Exekučného poriadku).

Pokiaľ ide o vadu konania v zmysle (ten, kto v konaní

vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania) pre prípad, že v konaní

vystupoval vedľajší účastník na strane povinného, čo Exekučný poriadok vylučuje je vhodné

poukázať na to, že spôsobilosť byť účastníkom konania znamená spôsobilosť mať procesné

práva a povinnosti, ktoré zákon priznáva účastníkom občianskeho súdneho konania. Túto

spôsobilosť má podľa ten, kto má spôsobilosť mať práva a povinnosti; inak len

ten, komu ju priznáva zákon. Oznámenie tretieho subjektu o vstupe do exekučného konania,

že vstupuje do exekučného konania ako vedľajší účastník na strane povinného, nespôsobuje

účinky vzniku vedľajšieho účastníctva tohto subjektu. Z uvedených dôvodov konanie netrpí

vadou podľa

Vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, nie je rozhodnutím o veci samej, a preto

nezakladá prekážku právoplatne rozhodnutej veci v zmysle (viď aj

rozhodnutie najvyššieho súdu z 1. februára 2012 sp. zn. a tiež Ústavného

súdu Slovenskej republiky z 13. júna 2012 sp. zn. ).

Ustanovenie dopadá iba na prípady, kedy súd prejednal

a meritórne rozhodol vec, hoci nebola splnená jedna z procesných podmienok konania – nebol

podaný (žiadny) návrh na začatie konania vo veci, ktorá nemôže začať bez návrhu; v danom

prípade ale bol podaný návrh na vykonanie exekúcie.

Nejde o vadu konania v zmysle , ak súd pri skúmaní,

či je exekučný titul vykonateľný (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), vychádza z tvrdení

7

oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu a nevykonáva

dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú v ustanoveniach § 122 až § 124

), lebo je postačujúce, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami

vyplývajúcimi zo spisu.

Nejde o vadu konania v zmysle , ak súd oboznamovanie

s obsahom listín, ktoré je zamerané na posúdenie, či k návrhu na vykonanie pripojený

exekučný titul je formálne aj materiálne vykonateľný, nevykonal na pojednávaní

a za prítomnosti oprávneného a povinného; obdobne teda aj bez nariadenia pojednávania,

vykonania dokazovania a osobnej účasti oprávneného môže exekučný súd dospieť k tomuto

záveru aj pri riešení identickej otázky (vykonateľnosti exekučného titulu) v neskorších

štádiách exekučného konania.

Ak sa exekúcia navrhuje na podklade rozhodnutia takého rozhodcovského súdu, ktorý

nemal právomoc vydať ho, zastavením exekúcie sa neodopiera právo na výkon rozhodnutia

a neznemožňuje oprávnenému možnosť konať pred súdom ( ); pokiaľ

v určitej veci nedošlo k uzavretiu (platnej) rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať

rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok (R 46/2012).

Osobitne k námietke oprávnenej, že súdy oboch stupňov nevytýčili vo veci ústne

pojednávanie aj keď podľa zákona tak boli povinné urobiť, najvyšší súd konštatuje, že tak ako

správne poznamenala oprávnená, účinným od 9. augusta 2012

(zákon bol účinný do 31. decembra 2012) bol novelizovaný Exekučný poriadok, ktorý

ustanovenie § 57 Exekučného poriadku doplnil o ods. 5, v zmysle ktorého súd nariadi

pojednávanie, ak rozhoduje podľa § 57 ods. 1 písm. g/ a k/. Dovolateľka namietala, že pokiaľ

súd prvého stupňa v danom prípade vyhlásil exekúciu za neprípustnú a následne ju zastavil,

mal postupovať podľa uvedeného ustanovenia. Tvrdenie dovolateľky je však mylné.

Predmetné ustanovenie totiž v čase rozhodnutia súdu prvého stupňa (26. novembra 2013)

účinné už nebolo a neskoršie znenie Exekučného poriadku (po 31. decembri 2012) ukladalo

súdom povinnosť nariadiť pojednávanie len v prípadoch podľa § 57 ods. 1 písm. k/

Exekučného poriadku. Na prejednanie odvolania oprávnenej nebol povinný nariadiť

pojednávanie ani odvolací súd ( ).

Čo sa týka námietky dovolateľky ohľadne jej tvrdenia o existencii vady v zmysle

z dôvodu, že jej nebolo umožnené viesť kontradiktórne konanie, lebo sa

nemohla vopred vyjadriť k právnym dôvodom, ktoré súd prvého stupňa vo veci uplatnil

ex offo a na ktorých založil svoje rozhodnutie, táto námietka neobstojí. Oprávnená mala

možnosť predniesť svoju argumentáciu a vyjadriť sa ku všetkým rozhodujúcim otázkam, a to

v odvolaní proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa, čo aj využila, pričom odvolací súd sa s jej

námietkami, ktoré pôvodne mienila predostrieť súdu prvého stupňa, v odôvodnení svojho

rozhodnutia vysporiadal. Dovolací súd poukazuje, že v danej veci oprávnená už cestou

riadneho opravného prostriedku dosiahla sledovaný účel, z ktorého dôvodu jej tvrdenie

o odňatí možnosti konať pred súdom nemá žiadne opodstatnenie (porovnaj m. m. R 39/1993).

Aj podľa konštantnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva nedostatok pri

uplatňovaní niektorých záruk spravodlivého súdneho konania, napr. na súde prvého stupňa,

môže byť korigovaný konaním na druhostupňovom súde (Le Compte, Van Leuven

a De Meyere v. Belgicko z 23. júna 1981, Adolf v Rakúsko z 26. marca 1982, Feldbrugge

v. Holandsko z 29. mája 1986, porovnaj uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky

sp. zn. zo 16. januára 2013).

V odôvodnení svojho rozhodnutia súd prvého stupňa zrozumiteľným spôsobom

uviedol dôvody rozhodnutia. Rovnako odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia

zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil

(aj s poukazom na obsah a dôvodnosť odvolania oprávnenej). Ich rozhodnutia nemožno

považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože súdy sa

pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlili od znenia príslušných ustanovení

a nepopreli ich účel a význam. Námietka dovolateľky týkajúca sa nedostatočného

odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutí súdov oboch stupňov rovnako nie je

dôvodná.

Tieto právne závery zastáva najvyšší súd aj v preskúmavanej veci. Dovolací súd sa

stotožňuje s názorom, že v danom prípade uzavretá rozhodcovská doložka – z dôvodov

vysvetlených už súdmi nižších stupňov – je neprijateľná podmienka spotrebiteľskej zmluvy

( ), čo zakladá jej neplatnosť. Neplatná rozhodcovská

doložka nemohla založiť právomoc rozhodcovského súdu vydať označený rozhodcovský

rozsudok, ktorý vzhľadom na to nie je vykonateľný exekučný titul.

9

K námietke oprávnenej, že slovenský preklad čl. 3 ods. 3 bod 1. písm. q/ Smernice nie

je správny, Najvyšší súd Slovenskej republiky uvádza, že až do nadobudnutia účinnosti

nariadenia Rady č. 216/2013 zo 7. marca 2013 o elektronickom uverejňovaní Úradného

vestníka Európskej únie je právne záväznou jeho písomná podoba, ktorej vyhotovenia

v slovenskom jazyku zabezpečuje Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky (§ 3

o úradnom vestníku Európskej únie).

Doplnenie dovolania oprávnenej o dôležitú právnu argumentáciu vyplývajúcu

z odôvodnenia uznesenia Krajského súdu v Bratislave z 30. novembra 2012 vo veci vedenej

pod sp. zn. , najvyšší súd zobral na vedomie a poznamenáva, že

v predmetnom rozhodnutí bol vyslovený právny názor senátu krajského súdu v individuálnej

veci. Krajský súd zrušil uznesenie súdu prvého stupňa a vrátil vec na nové konanie, najmä

z dôvodu absencie riadneho odôvodnenia uznesenia súdu prvého stupňa. Právne otázky,

ktorými sa uznesenie krajského súdu zaoberalo sú v súčasnej dobe široko judikované

v rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.

V súvislosti s námietkou dovolateľky, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá má

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci treba uviesť, že táto vada je relevantným

dovolacím dôvodom ( ), avšak (na rozdiel od vád taxatívne

vymenovaných v ) nezakladá (súčasne) aj prípustnosť dovolania. To isté platí aj

o nesprávnom právnom posúdení veci ( ).

Vzhľadom na to, že v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesných vád

konania tvrdených dovolateľkou, nevyšli najavo ani iné vady uvedené v

a prípustnosť podaného dovolania nevyplýva z , najvyšší súd odmietol procesne

neprípustné dovolanie oprávnenej podľa v spojení s

písm. c/

Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil splnenie predpokladov pre odklad

vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia podľa a v súlade s ustálenou praxou

najvyššieho súdu o tom nevydal samostatné rozhodnutie.

V dovolacom konaní úspešnému povinnému vzniklo právo na náhradu trov

dovolacieho konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala ( v spojení

s a ). Najvyšší súd Slovenskej republiky mu však žiadne

trovy dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, že v dovolacom konaní mu žiadne nevznikli.

10

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky

podľa prvá veta v spojení s (per analogiam).

Oprávnená zavinila, že konanie muselo byť zastavené. Povinnému náhradu trov tohto konania

súd nepriznal, lebo v tomto konaní mu žiadne trovy nevznikli i keď mu vzniklo právo na ich

náhradu v zmysle ustanovenia v spojení s prvá veta

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 25. februára 2015

JUDr. Jozef Kolcun, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová