Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
77e/396092.ffef0f.pdf
PDF · 159.06 KB
No categories available
4Cdo/339/2014
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 4 Cdo 339/2014
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu Š., bývajúceho v N., proti
ţalovanej M., bývajúcej v O., zastúpenej advokátskou kanceláriou U., so sídlom vo Z., o
vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov, vedenej na Okresnom súde
Čadca pod sp. zn. 5 C 594/2000, o dovolaní ţalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Ţiline
z 27. januára 2011 sp. zn. 8 Co 376/2010, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Ţiline z 27. januára 2011
sp. zn. 8 Co 376/2010 z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.
Uznesenie Okresného súdu Čadca zo 4. apríla 2011 č.k. 5 C 594/2000-373
z r u š u j e.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Čadca rozsudkom (v poradí druhým) zo 7. júla 2010 č.k.
5 C 594/2000-338 v spojení s doplňujúcim rozsudkom z 28. júla 2010 č.k. 5 C 594/2000-351
vyporiadal bezpodielové spoluvlastníctvo účastníkov konania (ďalej ,,BSM,,) tak,
ţe z nadobudnutých hnuteľných vecí do výlučného vlastníctva ţalobcu prikázal: malotraktor
UNI SYSTÉM, hobľovku, cirkulár veľký, cirkulár malý, šrotovník, vozík dvojkolesový, vozík
na seno, dvojkolesovú vlečku, motocykel BABETA, vŕtačku, ručné píly a sekery, kufrík
s náradím, pílu Husqwarna v celkovej hodnote 1 379,05 eur. Ţalovanej prikázal
do jej výlučného vlastníctva 3 balíky drôteného pletiva á 50 m, kovové rámiky na plot 14 ks
2 x 1, garáţ, hospodársku budovu 8 x 4 m, dreváreň, pec na ústredné kúrenie, zariadenie
do kúpeľne, bojler na teplú vodu, 5 ks mahagónových dverí, 1 ks koţených dverí
do obývačky, 2 ks kuchynskej linky, obývaciu stenu, 2 ks sedacej súpravy, 2 ks televízorov
TESLA COLOR Orava, videorekordér Toschiba, satelit, 2 ks plyšových kobercov 6 x 5 m,
2 ks plyšových kobercov 2 x 3 m, 2 ks plyšových kobercov 2 x 3 m, chladničku CALEX
2701, mrazničku, 2 práčky, spálňu, plyšový koberec, 2 ks krištáľových lustrov, ostatné lustre
v dome, stropové tapety vo všetkých miestnostiach, vonkajšie tepelné ţalúzie, vodovodné
batérie v kuchyni a v kúpeľni, 2 ks mikrovlnnej rúry v kuchyni, sporák kombinovaný plynovo
– elektrický, kuchynský riad, sklo, porcelán, v celkovej hodnote 6 982,32 eur. Ţalovanej
uloţil povinnosť zaplatiť ţalobcovi titulom vyporiadania BSM sumu 2 801,63 eur do troch
dní od právoplatnosti rozsudku. Ţalobcovi uloţil povinnosť zaplatiť na účet Okresného súdu
Čadca súdny poplatok 125,- eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Ţalovanej uloţil
povinnosť zaplatiť na účet Okresného súdu Čadca titulom trov preddávkovaných štátom sumu
1,84 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku a povinnosť nahradiť ţalobcovi trovy
konania 1 907,18 eur do troch dní od právoplatnosti doplňujúceho rozsudku. Svoje
rozhodnutie odôvodnil s poukazom na ustanovenia § 149 ods. 1, § 150 Občianskeho
zákonníka a hodnotu majetku patriaceho do bezpodielového spoluvlastníctva ustálil v hodnote
8 361,37 eur, z čoho podiel kaţdého z účastníkov predstavuje 4 180,69 eur. Pri určení
zostatkovej hodnoty poloţiek 1 aţ 12 vychádzal zo zostatkovej hodnoty stanovenej
znaleckým posudkom Ing. B., pri poloţke 12b vychádzal z dohodnutej zostatkovej ceny
účastníkmi konania vo výške 177,02 eur a pri stanovení zostatkovej hodnoty poloţiek 13 aţ
47 vychádzal zo znaleckého posudku Ing. Č. č. X.. Zostatkovú hodnotu poloţiek 15, 16 a 17
(garáţe vo výške 995,82 eur, hospodárskej budovy vo výške 265,55 eur a drevárne vo výške
82,98 eur) určil na základe dohody účastníkov konania. Neprihliadol na tvrdenie ţalovanej
o zaloţení vkladnej kniţky, na ktorej sa mala nachádzať suma 2 323,57 eur (70 000,- Sk)
i s úrokmi vo výške 663,88 eur (20 000,- Sk), keď mal za to, ţe ţalovaná existenciu vkladnej
kniţky nepreukázala. Pri vyporiadaní vychádzal zo zásady, ţe podiely oboch účastníkov sú
rovnaké. Hodnota nadobudnutého majetku bola vo výške 8 361,37 eur, polovica pripadla
kaţdému z účastníkov v sume 4 180,69 eur a nakoľko ţalovanej bol prikázaný majetok
v zostatkovej hodnote 6 982,32 eur, zaviazal ju rozdiel vo výške 2 801,63 eur zaplatiť
ţalobcovi. Súd prvého stupňa uviedol, ţe ţalovanej prikázal majetok, ktorý sa viazal
k nehnuteľnosti, ktorá je v spoluvlastníctve ţalovanej a ktorý by bol pre ţalobcu
nepouţiteľný. O náhrade trov konania štátu rozhodol podľa § 148 ods. 1 O.s.p. O trovách
konania rozhodol podľa § 142 ods. 3 O.s.p.
Krajský súd v Ţiline rozsudkom z 27. januára 2011 sp. zn. 8 Co 376/2010
na odvolanie ţalovanej rozsudok okresného súdu v spojení s dopĺňacím rozsudkom vo veci
samej ako vecne správny v zmysle § 219 ods. 1, 2 O.s.p. potvrdil, vo výroku o trovách
konania rozsudok zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a ţalobcovi náhradu trov
odvolacieho konania nepriznal. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotoţnil so skutkovými
zisteniami a právnymi závermi súdu prvého stupňa, odôvodnenie jeho rozhodnutia povaţoval
za súladné s ustanovením § 157 ods. 2 O.s.p. a v podrobnostiach naň poukázal. K odvolacím
námietkam ţalovanej uviedol, ţe súd prvého stupňa sa dostatočným spôsobom, zrozumiteľne
a presvedčivo vyporiadal s otázkou nezaradenia sumy 2 323,57 eur (70 000,- Sk) do masy
BSM, nakoľko ţalovaná nepreukázala existenciu vkladnej kniţky, z ktorej mal ţalobca výber
uskutočniť a peňaţné prostriedky pouţiť na svoj účel. Neprihliadol na námietky ţalovanej
týkajúce sa nedostatočne vykonaného znaleckého dokazovania s tým, ţe súd prvého stupňa
pri rozhodovaní nevychádzal iba zo znaleckého posudku Ing. Č. č. X., ale vychádzal i zo
znaleckého posudku Ing. B. č. X. z 27. mája 2010, ktorý bol vypracovaný v zmysle pokynu
krajského súdu. Výrok o trovách konania zrušil z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia
veci súdom prvého stupňa. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 2
v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p.
Okresný súd Čadca samostatným uznesením zo 4. apríla 2011 č.k. 5 C 594/2000-373
rozhodol o trovách prvostupňového konania tak, ţe ţiadnemu z účastníkov náhradu trov
konania nepriznal s poukazom na ustanovenie § 150 O.s.p. a právny názor vyslovený
odvolacím súdom v jeho zrušujúcom výroku týkajúceho sa trov konania.
Proti rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie ţalovaná. Prípustnosť dovolania
odôvodňovala § 237 písm. f/ O.s.p. tvrdiac, ţe jej ako účastníkovi konania bola postupom
súdu odňatá moţnosť konať pred súdom, keď odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu
je nedostačujúce a neobsahuje spôsob, akým sa súd vyporiadal s jej námietkami a odvolacími
dôvodmi. Uviedla, ţe medzi základné práva účastníka konania patrí i právo na riadne
odôvodnenie rozhodnutia, keď nedostatok riadneho, dostatočného a presvedčivého
rozhodnutia predstavuje potom porušenie práva na spravodlivé súdne konanie. Mala
za to, ţe súd mal moţnosť zistiť v Slovenskej sporiteľni existenciu vkladnej kniţky
na doručovateľa, na ktorej sa nachádzali úspory počas trvania manţelstva. Vytýkala
odvolaciemu súdu nesprávne hodnotenie dôkazov ako i nesprávne právne posúdenie veci.
Ţiadala, aby dovolací súd rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Samostatným podaním bez dátumu označeným ako „Ţiadosť o vylúčenie sudcov
Mgr. A. z OS Čadca a JUDr. T. z KS Ţilina z konania“ dovolateľka vzniesla námietku
zaujatosti z dôvodu neobjektívnosti, neprofesionálnosti konania pre ňu právne zaujato
rozhodujúc, napriek námietkam na znalecký posudok.
Ţalobca ţiadal dovolanie ţalovanej zamietnuť ako nedôvodné.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací [§ 10a ods. 1 O.s.p. (poznámka
dovolacieho súdu: v ďalšom texte sa uvádza Občiansky súdny poriadok v znení pred
1. januárom 2015)], po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.),
zastúpený v súlade s § 241 ods. 1 O.s.p., proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto
opravným prostriedkom (§ 238 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania
(§ 243a ods. 1 O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok odvolacieho súdu v rozsahu podľa
§ 242 ods. 1 a 2 O.s.p. a dospel k záveru, ţe dovolanie je dôvodné.
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho
súdu. Podľa § 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu,
ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238
ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil
od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p.
je dovolanie prípustné tieţ vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho
súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, ţe dovolanie je prípustné, pretoţe ide
o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku
súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej
podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.
V danom prípade dovolaním ţalovanej nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok
dovolacieho súdu, ale taký potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku ktorého
odvolací súd nevyslovil, ţe dovolanie proti nemu je prípustné. Dovolací súd v prejednávanej
veci dosiaľ nerozhodoval, preto ani nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané.
Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, ţe dovolanie ţalovanej
nie je podľa § 238 ods. 1 aţ 3 O.s.p. procesne prípustné.
S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1, veta druhá O.s.p, ukladajúce
dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vţdy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237
O.s.p. (či uţ to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky
len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku podľa § 238 O.s.p.,
ale sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. Podľa tohto
ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu,
ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval
ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú
spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo
v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa
zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred
súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto
samosudcu rozhodoval senát.
Dovolateľka procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/, g/ O.s.p. netvrdila
a ich existenciu nezistil ani dovolací súd. Prípustnosť jej dovolania preto z týchto ustanovení
nemoţno vyvodiť.
Dovolateľka v dovolaní výslovne namietala, ţe v konaní došlo k vade v zmysle § 237
písm. f/ O.s.p., pretoţe odvolací súd svoje rozhodnutie náleţite neodôvodnil a nedal odpoveď
na podstatné a zásadné otázky a jej námietky uvádzané v dôvodoch odvolania.
So zreteľom na tieto tvrdenia sa Najvyšší súd Slovenskej republiky osobitne zameral
na otázku posúdenia argumentačnej „udrţateľnosti“ rozhodnutia odvolacieho súdu
z pohľadu, či napĺňa záruky, ktoré garantujú, ţe výkon spravodlivosti v danom prípade
nie je arbitrárny (svojvoľný), súčasne či je v súlade so základnými princípmi právneho štátu,
ktorého súčasťou je aj právo na spravodlivý proces i právo na súdnu ochranu a ktorého
porušenie znamená súčasne odňatie moţnosti konať účastníkovi pred súdom a naplnenie
dovolacieho dôvodu v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky: 1/ odňatie moţnosti
konať pred súdom, 2/ to, ţe k odňatiu moţnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu,
3/ moţnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti,
ţe zákon bliţšie v ţiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie moţnosti konať pred súdom
nešpecifikuje, pod odňatím moţnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť
taký postup súdu, ktorý znemoţňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom
chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie
svojich práv a oprávnených záujmov.
Z ustálenej judikatúry ESĽP vyplýva, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho
rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu. Judikatúra tohto
súdu však nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie
bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý
je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument
(Van de Hurk v. Holandsko, Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303- A,
s.12, § 29, Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B, Georgiadis
c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
Rovnako Ústavný súd Slovenskej republiky v zhode s rozhodovacou praxou ESĽP
stabilne judikuje, ţe povinnosť súdu odôvodniť svoje rozhodnutie neznamená automaticky
povinnosť poskytnúť podrobnú odpoveď na kaţdý nastolený argument. Preto odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, ţe z tohto aspektu je plne realizované základné právo
účastníka na spravodlivý proces (napr. II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05,
III. ÚS 191/2013). Vo svetle týchto rozhodnutí aj Najvyšší súd Slovenskej republiky zastáva
názor, ţe nie je nutné, aby na kaţdú ţalobnú námietku bola daná súdom podrobná odpoveď
a rozsah povinnosti odôvodniť súdne rozhodnutie sa môţe meniť podľa povahy rozhodnutia
a musí byť analyzované s ohľadom na okolnosti kaţdého prípadu.
Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí súčasne aj právo účastníka konania,
aby sa všeobecný súd stotoţnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov
(IV. ÚS 252/04) a rovnako neznamená ani to, aby účastník konania bol pred všeobecným
súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho poţiadavkami a právnymi názormi
(I. ÚS 50/04).
Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ
(ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne
iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje
za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá
na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totoţné s očakávaniami
a predstavami účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre (limity)
zákonného rozhodnutia (§ 157 ods. 2 O. s. p.), pričom účastníkovi konania musí dať odpoveď
na podstatné (zásadné) otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia
v závaţných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach. Právo (účastníka)
a povinnosť (súdu) na náleţité odôvodnenie súdneho rozhodnutia vyplýva z potreby
transparentnosti sluţby spravodlivosti, ktorá je esenciálnou náleţitosťou kaţdého
jurisdikčného aktu (rozhodnutia). Citované zákonné ustanovenie sa totiţ chápe aj z hľadiska
práv účastníka na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ktorého
imanentnou súčasťou je aj právo na súdne konanie spĺňajúce garancie spravodlivosti a toto
ustanovenie treba vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho
súdu pre ľudské práva [(ďalej len „ESĽP“), porovnaj napr. rozsudok vo veci García Ruiz proti
Španielsku z 21. januára 1999, sťaţnosť č. 30544/96, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1999-I]
tak, ţe rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe ktorých
je zaloţené. Rozsah tejto povinnosti sa môţe meniť podľa povahy rozhodnutia a musí
sa posúdiť vo svetle okolností kaţdej veci. Judikatúra ESĽP teda nevyţaduje, aby na kaţdý
argument strany (účastníka) bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide
o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve
na tento argument (rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája 1997, sťaţnosť č. 21522/93,
Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší proti Francúzsku
z 19. februára 1998, sťaţnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I). Ústavný
súd Slovenskej republiky vo svojom uznesení z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04 vyslovil,
ţe „Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.
Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania,
ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový
a právny základ rozhodnutia“.
Za arbitrárny, resp. nie dostatočne zdôvodnený treba povaţovať rozsudok
všeobecného súdu aj vtedy, keď popri jednoznačnom právnom závere dospeje bez
akéhokoľvek vysvetlenia či zdôvodnenia aj k protichodnému právnemu záveru. Rovnako
treba kvalifikovať aj situáciu, keď všeobecný súd svoj právny záver nezdôvodní zo všetkých
zákonných hľadísk, ktoré v danej veci prichádzajú do úvahy (Nález Ústavného súdu
Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 154/05 z 28. februára 2006).
Námietky ţalovanej proti rozhodnutiu odvolacieho súdu sa týkajú nedostatkov
odôvodnenia napadnutého rozhodnutia; rozsiahlo argumentuje voči záverom znaleckých
posudkov, ktoré boli vypracované za účelom stanovenia zostatkovej hodnoty hnuteľných vecí
tvoriacich masu BSM a namieta i právne posúdenie veci súdmi oboch stupňov. Námietky
obdobného charakteru sa objavili (boli uplatnené) uţ v jej odvolaní proti rozsudku súdu
prvého stupňa (č. l. 344 - 345 spisu).
Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, ţe rozhodnutia súdov niţších
stupňov nezodpovedajú vyššie uvedeným poţiadavkám kladeným na odôvodnenie
rozhodnutí. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ţe vychádzal
z uţ vysloveného právneho názoru uvedeného v uznesení Krajského súdu v Ţiline č.k.
8 Co 104/2006-207 z 26. júna 2007, odstránil vady rozsudku 5 C 594/2000 z 21. júla 2005
tak, aby odôvodnenie rozsudku zodpovedalo § 157 ods. 2 O.s.p. a zdôraznil, ţe ani Krajský
súd v Ţiline neprihliadol na dôvody uvádzané ţalovanou v jej odvolaní. Krajský súd
sa v celom rozsahu stotoţnil so skutkovými a právnymi závermi prvostupňového súdu,
pričom k zásadným otázkam namietaným v odvolaní ţalovanej, hoci išlo o opodstatnené
námietky sa nevyjadril, v odôvodnení svojho rozhodnutia ich nespomína, ani nepovaţoval
za potrebné zdôvodniť prečo povaţuje jej odvolanie za neodôvodnené, iba stroho
skonštatoval, ţe súd prvého stupňa sa dostatočným spôsobom, zrozumiteľne a presvedčivo
vyporiadal s odvolateľkou vytýkaným nedostatkom ohľadom sumy 2 323,57 eur
(70 000,- Sk). Zároveň bez bliţšie zdôvodnenia uviedol, ţe súd prvého stupňa pri rozhodovaní
nevychádzal iba zo znaleckého posudku Ing. Č. č. X., ale vychádzal i zo znaleckého posudku
Ing. B. č. X. z 27. mája 2010.
Tento nedostatok odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu v otázke vád konania
namietaných ţalovanou má za následok, ţe napadnuté rozhodnutie nespĺňa poţiadavky
stanovené odvolaciemu súdu v ustanovení § 157 ods. 2 v spojení s § 211 ods. 2 O.s.p.
na riadne odôvodnenie rozsudku. Zo strany odvolacieho súdu sa jedná o závaţné procesné
pochybenie, v dôsledku ktorého došlo k porušeniu práva ţalovanej na spravodlivý proces
a zároveň k odňatiu jej moţnosti pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.).
Dovolateľka v dovolaní namietala, ţe napadnuté rozhodnutia niţších súdov spočívajú
na nesprávnom právnom posúdení (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Dovolací súd k tomu uvádza,
ţe právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne
závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávnym právnym
posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu
aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis alebo ak síce
aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho však interpretoval alebo ak zo správnych
skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Súd sa ale právnym posúdením veci
nedopúšťa procesnej vady konania v zmysle § 237 O.s.p. Právne posúdenie veci súdmi
niţších stupňov je Najvyšším súdom Slovenskej republiky povaţované za relevantný dovolací
dôvod, ktorým však moţno úspešne odôvodniť (len) procesne prípustné dovolanie (viď § 241
ods. 2 písm. c/ O.s.p.); zároveň je zhodne zastávaný názor, ţe nesprávne právne posúdenie
veci súdmi niţších stupňov nezakladá procesnú prípustnosť dovolania (porovnaj napríklad
rozhodnutia sp. zn. 1 Cdo 62/2010, sp. zn. 2 Cdo 97/2010, sp. zn. 3 Cdo 53/2011, sp. zn.
4 Cdo 68/2011, sp. zn. 5 Cdo 44/2011, sp. zn. 6 Cdo 41/2011 a sp. zn. 7 Cdo 26/2010).
S prihliadnutím na tvrdenie dovolateľky, ţe na oboch súdoch niţších stupňov
rozhodovali zaujaté sudkyne (Mgr. A. a JUDr. T.) sa dovolací súd zameral aj na otázku
opodstatnenosti tohto tvrdenia (§ 237 písm. g/ O.s.p.).
Najvyšší súd Slovenskej republiky pri svojom rozhodovaní vychádzal z ustálenej
súdnej praxe, v zmysle ktorej neexistencia ţiadneho rozhodnutia alebo existencia
právoplatného rozhodnutia nadriadeného súdu o tom, ţe sudca je alebo nie je vylúčený
z prejednávania a rozhodovania vecí, nebráni dovolaciemu súdu pri skúmaní podmienok
prípustnosti dovolania v zmysle ustanovenia § 237 písm. g/ O.s.p., posúdiť túto otázku
samostatne (R 59/1997).
Hoci v zmysle § 14 ods. 3 O.s.p. dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú okolnosti, ktoré
spočívajú v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci, toto ustanovenie je potrebné
vykladať širšie, v nadväznosti na čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd, ktorými je garantovaná nestrannosť, nezávislosť a nezaujatosť
konajúceho sudcu. Nemoţno však pritom prehliadať, ţe rozhodnutie o vylúčení sudcu podľa
§ 14 ods. 1 O.s.p. predstavuje výnimku z významnej ústavnej zásady, ţe nikto nesmie byť
odňatý svojmu zákonnému sudcovi (čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky). Vzhľadom
na to moţno vylúčiť sudcu z prejednávania a rozhodovania pridelenej veci len celkom
výnimočne a len zo skutočne závaţných dôvodov, ktoré sudcovi bránia rozhodnúť v súlade
so zákonom, objektívne, nezaujato a spravodlivo.
Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru,
ţe dovolateľka neuviedla zákonom uznaný dôvod zaujatosti, na základe ktorého
by sa spochybnila nezaujatosť uvádzaných sudkýň, ktoré rozhodovali v prejednávanej veci.
Samotný subjektívny názor dovolateľky, ţe v osobe konajúcich sudkýň boli dané okolnosti
vylučujúce ich z prejednávania a rozhodovania veci, nezakladajú bez ďalšieho dôvod pre
legitímne obavy z ich nestranného a nezaujatého rozhodovania. Keďţe z predloţeného
spisového materiálu nevyplývajú ţiadne také okolnosti, ktoré by spochybňovali nezaujatosť
sudkýň, ktoré rozhodovali v prejednávanej veci, dovolací súd vyhodnotil námietku
dovolateľky o existencii vady v zmysle § 237 písm. g/ O.s.p. ako neopodstatnenú.
Vzhľadom k zisteniu, ţe v konaní došlo k procesnej vade podľa § 237 písm. f/ O.s.p.,
ktorá skutočnosť je okolnosťou, pre ktorú musí dovolací súd napadnuté rozhodnutie vţdy
zrušiť, pretoţe rozhodnutie vydané v konaní postihnutom tak závaţnou procesnou vadou,
nemôţe byť povaţované za správne, Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok odvolacieho
súdu uznesením zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 243b ods. 1 a 4 O.s.p.). Vzhľadom
na zrušenie rozsudku odvolacieho súdu Najvyšší súd Slovenskej republiky zrušil aj uznesenie
Okresného súdu Čadca zo 4. apríla 2011 č.k. 5 C 594/2000-373, ktorým súd prvého stupňa
opätovne rozhodol o trovách prvostupňového konania na základe zrušujúceho výroku
odvolacieho súdu v dovolaním napadnutom rozsudku.
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného i dovolacieho konania
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 29. septembra 2015
JUDr. Edita B a k o š o v á, v.r.,
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Lenka Pošová