Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
c9d/399704.3b4c7f.pdf
PDF · 176.54 KB
No categories available
8Cdo/8/2016
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 8Cdo/8/2016
U z n e s e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu B., bývajúceho v Bratislave,
D., zastúpeného advokátskou kanceláriou F., s.r.o. so sídlom v Bratislave, R., IČO: X., proti
ţalovanej Slovenskej republike, za ktorú koná N., so sídlom v Bratislave, I., IČO: X.,
o náhradu škody, vedenej na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 25 C 201/2011,
o dovolaní ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 9. decembra 2014 sp. zn. 5
Co 299/2014, 5 Co 301/2014, takto
rozhodol:
Rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 9. decembra 2014 sp. zn. 5Co 299/2014, 5Co
301/2014 vo výroku, ktorým potvrdil rozsudok Okresného súdu Bratislava I z 15. januára
2014, č.k. 25 C 201/2011-179, z r u š u j e a vec mu v rozsahu zrušenia vracia na ďalšie
konanie.
Dovolanie proti výroku, ktorým potvrdil uznesenie Okresného súdu Bratislava I
z 19. marca 2014, č. k. 25 C 201/2011-200 o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
Okresný súd Bratislava I rozsudkom z 15. januára 2014, č.k. 25 C 201/2011-179
rozhodol, ţe nepoţiada Súdny dvor Európskej únie o rozhodnutie o predbeţnej otázke podľa
čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie a návrh ţalobcu zamietol. Ţalobu, ktorou sa
ţalobca domáhal voči ţalovanej zaplatenia sumy 12 900 eur s príslušenstvom podľa zákona
č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov titulom náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom
ţalobkyne zamietol a ţalobkyni náhradu trov konania nepriznal. V dôvodoch svojho
rozhodnutia uviedol, ţe ţalobca nepreukázal existenciu predpokladov zodpovednosti
ţalovanej za škodu podľa zákona č. 514/2003 Z.z., na vyvodenie ktorej je potrebné
kumulatívne splnenie všetkých zákonom stanovených podmienok, keď nepreukázal vznik
škody, namietaný nesprávny úradný postup a tým ani vznik príčinnej súvislosti medzi škodou
a nesprávnym úradným postupom. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, ţe ţalobca sa stal
členom druţstva P. (ďalej len „druţstvo“) s členským vkladom 2 655,51 eur. Ţalobca
poţiadal druţstvo z 7.1.2011 o zrušenie členského podielu a tým mu vzniklo právo na
vyplatenie vyrovnacieho podielu 12 902,08 eur, pričom ţalobca sa so ţalovanou dohodol na
vystavení zmenky č. 4007 zodpovedajúcej sume 12 900 eur. Ţalobca si prihlásil pohľadávku
formou prihlášky zo zmenky v konkurze, ktorý bol na druţstvo ako úpadcu vyhlásený
uznesením Okresného súdu Bratislava I z 11. apríla 2011 sp. zn. 3 K 95/2010. Pohľadávka
však bola správcom konkurznej podstaty v celom rozsahu popretá a ţalobca sa obrátil
incidenčnou ţalobou na určenie oprávnenosti pohľadávky, konanie vedené na Okresnom súde
Bratislava I pod sp. zn. 6 Cbi 39/2011 nie je právoplatne skončené. Podľa názoru súdu
v danom štádiu konania ţalobca nepreukázal vznik škody. V tomto smere poukázal na
ustálenú súdnu judikatúru, podľa ktorej ak má ţalobca pohľadávku voči subjektu, ktorý ju
získal ako prospech a má povinnosť tento prospech vydať, resp. kým nepreukázal
bezúspešné domáhanie sa úhrady pohľadávky voči dlţníkovi, nie je daný základný
predpoklad zodpovednosti štátu a tým ani predpoklad existencie škody. Preto sa ţalobca
musí domáhať vyplatenia pohľadávky voči druţstvu, ktoré je vo vzťahu k nemu v pozícii
dlţníka/povinného, resp. osoby, ktorá je povinná ţalobcovi vydať získaný prospech v podobe
vyrovnávacieho podielu resp. vyplatenia zmenky. Vzhľadom na uvedené okolnosti nemohol
súd v rozhodnom čase ustáliť, či a najmä v akej výške jej vznikla škoda a návrh o náhradu
škody je moţné povaţovať za predčasne podaný. Ţalobca rovnako v konaní nesprávny úradný
postup orgánu štátu spoľahlivo nepreukázal, ţe mu škoda vznikla v príčinnej súvislosti
s neprávnym úradným postupom štátneho orgánu. N. aţ od účinnosti zákona č. 566/2001 Z.z.
o cenných papieroch od 01.06.2010 bola oprávnená dohliadať aj na skutočnosť, či druţstvo
dodrţiava schválený prospekt investície. N. nevykonávala a ani nemohla vykonávať dohľad
nad celkovou činnosťou Druţstva ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt
nakoľko by konala v rozpore s článkom 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj v
rozpore s ustanovenia zákona č. 566/1992 Zb. O N., so zákonom č. 566/2001 Z.z. o cenných
papieroch a investičných sluţbách a o zmene a doplnení niektorých zákonov ako aj zákonom
č. 747/2004 Z.z. o dohľade nad finančným trhom a o zmene a doplnení niektorých zákonov.
Zistené nedostatky N. prerokovala na stretnutí s členmi štatutárneho orgánu druţstva dňa
24.8.2007 a súčasne dala odporúčania na nápravu tohto stavu, nakoľko nemohla v tom období
pristúpiť k uloţeniu peňaţnej sankcie, pozastaviť alebo zakázať predaj majetkových hodnôt
za nedodrţanie Prospektu podľa § 144 ods. 4 zákona č. 566/2001 Z.z.. Z hore uvedených
dôvodov je prípadný nesprávny úradný postup N. vyplývajúci z dohľadu nad Obchodníkom
s CP v danom prípade právne irelevantný, pretoţe na strane navrhovateľa nedošlo k vzniku
škody v priamej príčinnej súvislosti s prípadným nesprávnym úradným postupom N.
spočívajúcom v zanedbaní dohľadu nad obchodníkom s CP, preto sa súd takýmto prípadným
nesprávnym úradným postupom ani nezaoberal. Štát nemôţe priamo zasahovať do vlastnej
činnosti druţstva a jeho majetkovoprávnych vzťahov, v ktorých má druţstvo autonómne
postavenie. Ţalobca ako člen druţstva mohol uplatniť svoje právo riadiť záleţitosti druţstva,
kontrolovať činnosť druţstva jeho orgánov v zmysle ustanovení Obchodného zákonníka a
nepreukázal, ţe počas členstva v druţstve realizoval svoje oprávnenia aktívne zasahovať na
činnosti druţstva za účelom odvrátenia hroziacej škody. O trovách konania rozhodol podľa §
142 ods. 1 O. s. p.
Okresný súd Bratislava I uznesením zo dňa 19. 03. 2014, č. k. 25 C 201/2011-200 za
podané odvolanie voči predmetnému uzneseniu, ţalobcovi uloţil zaplatiť súdny poplatok
20 eur ( poloţka 7a Sadzobníka súdnych poplatkov zákona č. 71/1992 Zb. ).
Krajský súd v Bratislave na odvolanie navrhovateľa rozsudkom z 9. decembra 2014
sp. zn. 5 Co 299/2014, 5 Co 301/2014 rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti
(zamietajúcej voči návrhu na náhradu škody) potvrdil podľa § 219 ods. 1 a 2 O.s.p.,
uznesenie súdu prvého stupňa (o uloţení súdneho poplatku za odvolanie) potvrdil a ţalovanej
náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Dospel k záveru, ţe odvolanie nie je dôvodné.
Stotoţnil sa so záverom prvostupňového súdu, ţe ţalobca nepreukázal základný predpoklad
pre zaloţenie objektívneho zodpovednostného vzťahu v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. a to
nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci. Stotoţnil sa aj so záverom, ţe v konaní nebol
preukázaný nesprávny úradný postup zo strany ţalovanej pri vykonávaní dohľadu nad
činnosťou druţstva z konkrétne a podrobne uvedených dôvodov, na ktoré poukázal pre
zdôraznenie správnosti rozhodnutia prvostupňového súdu. Odvolací súd zdôraznil skutočnosť,
ţe ţalobca si musel byť vedomý toho, ţe s jeho investíciou je spojené riziko a ţe doterajší
alebo propagovaný výnos nie je zárukou budúcich výnosov. Ak si toho ţalobca vedomý
nebol, nemoţno to pričítať na ťarchu Národnej banky Slovenska v zmysle zásady vigilantibus
iura non excusat (neznalosť zákona neospravedlňuje). To isté platí aj pokiaľ ide
o argumentáciu ţalobcu, podľa ktorej o rozsahu dohľadu N. nad činnosťou druţstva nemal
vedomosť. Vo vzťahu k ţalobcom uvádzanému rozhodnutiu poukázal na dôvody uvedené
súdom prvého stupňa. O trovách konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 O. s. p. v spojení s
§ 142 ods. 1 O. s. p. Za správne povaţoval aj rozhodnutie ( uznesenie ) súdu prvého stupňa
o súdnom poplatku za odvolanie. Uviedol, ţe konanie o náhradu škody podľa zákona č.
514/2003 Z. z. nebolo do 30. septembra 2012 uvedené v Sadzobníku súdnych poplatkov.
Napriek tomu je navrhovateľ povinný zaplatiť poplatok za odvolanie. Odvolací súd
poukázal na § 6 ods. 2 prvá veta zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch, podľa
ktorého ak je sadzba poplatku stanovená za konanie, rozumie sa tým konanie na jednom
stupni. To znamená, ţe ţalobca by nebol povinný zaplatiť súdny poplatok za odvolanie iba
v prípade, ak by odvolanie podal pred 30. septembrom 2012. Toto však podal 6. februára
2014, teda odvolacie konanie sa začalo za účinnosti zákona č. 71/1992 Zb. v znení zákona č.
286/2012 Z. z., ktorým bol vypustený § 4 ods. 1 písm. k/, podľa ktorého konanie vo veciach
náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho
nesprávnym úradným postupom je oslobodené od súdnych poplatkov. Teda od 1. októbra
2012 toto konanie od súdnych poplatkov oslobodené nie je. Za správne povaţoval tieţ
rozhodnutie (uznesenie) súdu prvého stupňa o súdnom poplatku za vyhotovenie rovnopisov
elektronických podaní. Na povinnosť platiť súdny poplatok poukázal na vyššie uvedené
odôvodnenie a preto táto námietka bola neopodstatnená.
Proti rozsudku odvolacieho súdu podal ţalobca dovolanie. Navrhol ho zrušiť a vec
vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Namietal odňatie jej moţnosti konať pred súdom
(§ 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p.) , spočívajúce v nepreskúmateľnosti rozhodnutia odvolacieho
súdu, ktorý neprípustným spôsobom pracoval s doterajšou judikatúrou, keď judikatúru, ktorú
povaţoval za vhodnú, citoval a rovnako dôleţitú zamlčal (nespomenul ju). Podľa jeho
názoru rozhodnutie odvolacieho súdu je zaloţené na nesprávnych skutkových a právnych
zisteniach, vykonané dokazovanie je neúplné. V ďalšom texte dovolania rozoberal dôvody
nesprávnych skutkových a právnych záverov odvolacieho súdu. Vo vzťahu k uzneseniu
o súdnom poplatku za odvolanie a uzneseniu o súdnom poplatku za vyhotovenie rovnopisov
elektronických podaní mal za to, ţe sú vecne nesprávne, pretoţe konanie vo veci náhrady
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym
úradným postupom, ktoré začalo do 30. septembra 2012, je podľa § 4 ods. 4 zákona
o súdnych poplatkoch oslobodené aj v odvolacom konaní . Preto mu poplatková povinnosť
nevznikla.
Ţalovaná navrhla dovolanie zamietnuť alebo odmietnuť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení,
ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.) bez nariadenia
dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O. s. p.) skúmal najskôr, či tento opravný
prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť dovolaním (§ 236 a nasl. O. s.
p.) a dospel k záveru, ţe rozsudok krajského súdu vo výroku vo veci samej treba zrušiť.
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.).
V prejednávanej veci je dovolaním vo veci samej napadnutý rozsudok odvolacieho
súdu.
Podľa § 238 ods. 1 O. s. p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu,
ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. Podľa § 238 ods. 2 O. s. p.
je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho
názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Napokon podľa § 238 ods. 3 O. s. p. je
dovolanie prípustné tieţ vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu,
vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie
po právnej stránke zásadného významu alebo ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa,
ktorým súd prvého stupňa vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3, 4
Dovolaním ţalobcu nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok, ale potvrdzujúci výrok
rozsudku odvolacieho súdu vo veci samej , vo výroku ktorého súd nevyslovil, ţe dovolanie
proti nemu je prípustné. Dovolací súd v prejednávanej veci dosiaľ nevyslovil ani záväzný
právny názor, od ktorého by sa odvolací súd mohol odchýliť a nejde ani o prípad týkajúci sa
neplatnosti zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3, 4 O. s. p. Z týchto dôvodov dospel
Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, ţe dovolanie navrhovateľa proti potvrdzujúcemu
výroku vo veci samej nie je podľa ustanovenia § 238 O. s. p. prípustné.
S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O. s. p. ukladajúce
dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vţdy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237
ods. 1 O. s. p. (či uţ to účastník namieta alebo nie) sa Najvyšší súd Slovenskej republiky
zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 ods. 1 O. s. p. Uvedené
zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu
(rozsudku či uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo
závaţných procesných vád vymenovaných v písmenách a/ aţ g/ tohto ustanovenia (ide tu
o nedostatok právomoci súdov, spôsobilosti účastníka, zastúpenia procesne nespôsobilého
účastníka, o prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania,
o nepodanie návrhu na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, o odňatie moţnosti
konať pred súdom a o rozhodovanie vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom).
Vady konania podľa ustanovenia § 237 ods. 1 písm. a/aţ e/ a g/ O. s. p. ţalobca nenamietal
a ich existenciu po preskúmaní veci nezistil ani dovolací súd.
Ţalobca namietal, ţe mu postupom odvolacieho súdu bola odňatá moţnosť konať
pred súdom (§ 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p.).
Pod odňatím moţnosti konať pred súdom teba rozumieť taký procesný postup súdu,
ktorým sa účastníkovi konania znemoţní realizácia jeho procesných práv, priznaných mu
právnou úpravou za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.
Z obsahu spisu vyplýva, ţe proti rozsudku súdu prvého stupňa (vo veci samej) podal
odvolanie ţalobca, ktoré bolo doručené ţalovanej. K odvolaniu sa ţalovaná písomne
vyjadrila podaním z 3. apríla 2014 (čl. 202 spisu). Spis bol následne predloţený odvolaciemu
súdu, ktorý po oznámení sa veci rozhodol bez toho, aby vyjadrenie ţalovanej k odvolaniu
bolo doručené ţalobcovi. Opomenutím doručenia tohto vyjadrenia ţalobcovi došlo
k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces v súlade s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a tým k odňatiu jej moţnosti konať pred súdom v zmysle
§ 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. Najvyšší súd Slovenskej republiky pri tomto závere vychádzal
z rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva z 13. januára 2015 vo veci Trančíková proti
Slovenskej republike, v ktorom ESĽP dospel k záveru, ţe „opomenutie povinnosti doručiť
rovnopis odporcovho písomného vyjadrenia sťaţovateľke predstavovalo popretie jej práva
na spravodlivé konanie“. Teda skutočnosť, ţe vyjadrenie k odvolaniu nebolo doručené
ţalobcovi bola dôvodom, prečo dovolací súd (v zmysle uvedeného rozsudku ESĽP)
rozsudok krajského súdu v potvrdzujúcej časti vo veci samej zrušil.
Námietka ţalobcu o nesprávnom prístupe súdov niţších stupňov k dokazovaniu nie je
dôvodná. Súd nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný
vykonať všetky navrhnuté dôkazy. Nevykonanie dôkazov podľa návrhov alebo predstáv
navrhovateľky nie je ani postupom, ktorým by jej súd odňal moţnosť konať pred súdom, lebo
rozhodovanie o tom, ktoré dôkazy budú vykonané, patrí výlučne súdu, a nie účastníkovi
konania (§ 120 ods. 1 O.s.p.), viď uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 99/2011, 2 Cdo
141/2012, 3 Cdo 2012/2012, 4 Cdo 125/2012, 5 Cdo 251/2012, 6 Cdo 36/2011, 7 Cdo
34/2011. Ak súd niektorý dôkaz nevykoná, môţe to viesť nanajvýš k jeho nesprávnym
skutkovým záverom, a teda v konečnom dôsledku aj k nesprávnemu rozhodnutiu, nie však
k zmätočnosti rozhodnutia (pozri napr. aj rozhodnutia uverejnené v Zbierke rozhodnutí
a stanovísk súdov Slovenskej republiky pod č. 37/1993 a pod č. 125/1999).
Pokiaľ ide o námietku ţalobcu spochybňujúcu úplnosť zistenia skutkového stavu
veci, či nesprávnosť skutkových zistení, ku ktorým (údajne) dospeli v procese dokazovania,
treba uviesť, ţe môţe zakladať (nanajvýš) tzv. inú vadu konania; v prípade neúplnosti
skutkových zistení alebo nesprávnosti skutkových záverov nejde o nedostatok, ktorý by bol
v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu povaţovaný za dôvod zakladajúci procesnú vadu
konania v zmysle § 237 ods.1 písm. f/ O.s.p. (viď viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu,
napríklad sp. zn. 2 Cdo 130/2011, 3 Cdo 248/2011, 5 Cdo 244/2011, 6 Cdo 185/2011 a 7 Cdo
38/2012). Ak k tejto nesprávnosti v súdnom konaní dôjde, nie je ňou znemoţnená realizácia
procesných oprávnení účastníka konania. Pre úplnosť treba dodať, ţe dovolací súd nie je
oprávnený preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení, uţ len z toho dôvodu, ţe nie
je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy, pretoţe (na rozdiel od prvostupňového
a odvolacieho súdu) v dovolacom konaní nemá moţnosť vykonávať dokazovanie – viď
§ 243a ods. 2, in fine O.s.p. („dokazovanie však nevykonáva“). Dovolaním sa preto nemoţno
úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi prvého a druhého stupňa, ani
prieskumu nimi vykonaného dokazovania.
Z obsahu dovolania ţalobcu je zrejmá námietka, ţe súdy nesprávne vyhodnotili
výsledky vykonaného dokazovania. Dovolací súd poukazuje na to, ţe nesprávne hodnotenie
vykonaných dôkazov nie je uvedené medzi prípustnými dôvodmi dovolania, ktoré sú
vymedzené v ustanovení § 241 ods. 1 písm. a/ aţ c/ O.s.p. Pre tento záver svedčí i ustanovenie
§ 243a ods. 2, veta druhá O.s.p., ktoré ustanovuje, ţe dovolací súd nevykonáva dokazovanie.
Dokazovanie je časťou občianskeho súdneho konania, v ktorej si súd vytvára poznatky
potrebné na rozhodnutie vo veci. Z § 132 O.s.p. vyplýva, ţe dôkazy hodnotí súd podľa svojej
úvahy, a to kaţdý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom
starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci.
Pri uplatnení zásady voľného hodnotenia dôkazov súd v zásade nie je obmedzovaný právnymi
predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Iba výnimočne zákon
súdu ukladá určité obmedzenie pri hodnotení dôkazov (napr. § 133, § 134, § 135 O.s.p.).
Ťaţisko dokazovania je v konaní na súde prvého stupňa; skutkové závery tohto súdu je
oprávnený dopĺňať, prípadne korigovať len odvolací súd, ktorý za tým účelom môţe
vykonávať dokazovanie (§ 213 ods. 3 aţ 5 O.s.p.). Súd rozhodujúci o dovolaní nepreskúmava
správnosť a úplnosť skutkových zistení, a to uţ len z toho dôvodu, ţe v konaní o tomto
opravnom prostriedku nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy; na rozdiel od súdu
prvého stupňa a odvolacieho súdu totiţ nemá moţnosť dôkazy sám vykonávať (§ 243a ods. 2
veta druhá O.s.p.). Keď najvyšší súd nemôţe vykonávať dokazovanie, tak nemôţe iba
na základe súdnych spisov, preskúmať správnosť hodnotenia dôkazov súdom, lebo si nemôţe
pre svoje rozhodnutie zabezpečiť rovnaké podklady a predpoklady doplnením alebo
zopakovaním dokazovania, aké mal súd, ktorý dôkazy hodnotil.
Ţalobca ďalej namietal, ţe konanie je postihnuté vadou zaloţenou na
nedostatočnom odôvodnení, resp. nepreskúmateľnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (§157
ods. 2 O.s.p.), čo súčasne zakladá porušenie jej práv na súdnu ochranu (čl. 46 Ústavy
Slovenskej republiky) a právo na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 Dohovoru).
Pokiaľ ide o namietanú nepreskúmateľnosť rozhodnutí súdov niţších stupňov, treba
uviesť, ţe na rokovaní občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu, ktoré sa uskutočnilo
3. decembra 2015, bolo prijaté stanovisko, právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť
rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho
poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie
dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môţe ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť
dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku (platného v čase prijatia
stanoviska)“. Toto stanovisko, ktoré bude publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu
a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky, povaţuje dovolací súd za plne opodstatnené aj
v preskúmavanej veci. Dodáva, ţe obsah spisu nedáva ţiadny podklad pre to, aby sa na daný
prípad uplatnila druhá časť predmetnej právnej vety – dovolaním napadnuté rozhodnutie sa
s otázkou totoţnosti návrhov náleţite vysporadúva, uvádza prečo súd dané návrhy
nepovaţoval za totoţné a z akých skutočností pri tomto hodnotení vychádzal. Napokon treba
dodať, ţe za vadu konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. v ţiadnom prípade nemoţno
povaţovať to, ţe odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv navrhovateľov
a tzv. iná vada konania prípustnosť dovolania v zmysle § 237 ods. 1 O.s.p. nezakladá.
Ţalobca namietal aj nesprávne právne posúdenie veci ( § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p).
Právnym posúdením veci je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym
právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny
predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo
ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne
posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo osebe ale prípustnosť
dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 ods. 1 O. s. p.
a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). Aj za predpokladu, ţe by tvrdenia dovolateľa boli
opodstatnené, (dovolací súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval) , dovolateľom vytýkané
skutočnosti by mali za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladali by ale
prípustnosť dovolania v zmysle § 237 ods. 1 O. s. p. V dôsledku toho by posúdenie, či
odvolací súd (ne) pouţil správny právny predpis a či ho (ne) správne interpretoval alebo či zo
správnych skutkových záverov vyvodil (ne) správne právne závery, prichádzalo do úvahy aţ
vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné (o taký prípad v danej veci nešlo). Nesprávne
právne posúdenie veci súdmi niţších stupňov nie je ani procesnou vadou konania v zmysle
§ 237 ods. 1 písm. f / O. s. p., lebo ani (prípadným) nesprávnym právnym posúdením veci
súd účastníkom konania neznemoţňuje realizáciu ţiadneho jeho procesného oprávneni
a (pozri napr. rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 62/2010,
2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011,
7 Cdo 26/2010). Preto dovolací súd (s ohľadom na zdôrazňovanú právnu úpravu dovolacieho
konania) nemohol preskúmavať rozhodnutia súdov niţších stupňov z hľadiska právneho
posúdenia veci.
Vzhľadom však na konštatovanú vadu konania (v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O. s.
p.) Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok krajského súdu vo výroku vo veci samej
zrušil a vec mu v rozsahu zrušenia vrátil na ďalšie konanie (§ 243b ods. 3 O. s. p.).
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania
a dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 O. s.).
10 8Cdo/8/2016
Keďţe v prejednávanej veci dovolanie smeruje aj proti uzneseniu odvolacieho súdu,
ktorým potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa týkajúce sa súdneho poplatku za odvolanie, ich
prípustnosť bolo treba posudzovať podľa ustanovenia § 239 O.s.p. V zmysle platnej právnej
úpravy je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak odvolací súd zmenil
uznesenie súdu prvého stupňa, alebo ak rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu
dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie stanoviska (§ 239
ods. 1, písm. a/ a písm. b/ O.s.p.). Dovolanie je prípustné tieţ proti uzneseniu odvolacieho
súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo
svojom potvrdzujúcom uznesení, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie
o právnej stránke zásadného významu, ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu
rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, ide o uznesenie o uznaní (neuznaní)
cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území
Slovenskej republiky (§ 239 ods. 2 písm. a/, písm. b/, písm. c/ O.s.p.).
Uznesenia odvolacieho súdu v predmetnej veci nemoţno podriadiť pod ţiaden dôvod
prípustnosti vyplývajúci z ustanovenia § 239 O.s.p., lebo odvolací súd uznesenia súdu prvého
stupňa nezmenil, ale ho potvrdil a nerozhodoval ani vo veci postúpenia návrhu Súdnemu
dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie stanoviska.
Rovnako odvolací súd vo svojich potvrdzujúcich uzneseniach prípustnosť dovolania
nevyslovil a nejde o potvrdzujúce uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na
podklade cudzozemského rozhodnutia, ani o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho
rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej
republiky.
Dovolanie ţalobcu preto proti potvrdzujúcemu výroku uznesenia o súdnom poplatku
za odvolanie podľa ustanovenia § 239 ods. 1 a ods. 2 O.s.p. nie je prípustné.
Prípustnosť dovolania ţalobcu by prichádzala do úvahy, len ak by v konaní,
v ktorom bolo vydané, došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných
v § 237 ods. 1 O.s.p. Ţiadnu z týchto vád ţalobca nenamietal a jej existenciu nezistil ani
dovolací súd. Jeho námietka sa týkala nesprávneho právneho posúdenia veci – poplatkovej
povinnosti t. j. povinnosti zaplatenia súdneho poplatku za podané odvolanie. Vo vzťahu k
právnemu posúdeniu veci aj z hľadiska procesnej vady konania podľa § 237ods. 1 písm. f/
O. s. p. dovolací súd poukazuje na dôvody uvedené zhora.
11 8Cdo/8/2016
Vzhľadom na uvedené moţno uzavrieť, ţe prípustnosť dovolania ţalobcu nemoţno
vyvodiť z ustanovenia § 239 O. s. p. a v dovolacom konaní neboli zistené ani dôvody
prípustnosti dovolania uvedené v ustanovení § 237 ods. 1 O. s. p. Preto Najvyšší súd
Slovenskej republiky dovolanie ţalobcu (proti potvrdzujúcemu výroku, týkajúceho sa
súdneho poplatku za odvolanie) podľa § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm.
c/ O. s. p. ako dovolanie smerujúce proti výroku rozhodnutia , proti ktorému nie je prípustné,
odmietol.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3:0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave, 24. februára 2016
JUDr. Oľga T r n k o v á, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: M.