Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
c98/399525.154a9d.pdf
PDF · 130.87 KB
No categories available
8Cdo/40/2013
Najvyšší súd 8 Cdo 40/2013
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu DRX-INVEST s.r.o.,
so sídlom Brigádnicka 2, 040 01 Košice, IČO: 36 217 875, zastúpený JUDr. Bartolomejom
Kaščákom, advokátom so sídlom M. R. Štefánika 171, 093 01 Vranov nad Topľou, proti
ţalovanej: MAPIER INVEST, spol. s r.o., so sídlom Herlianska 547, 093 03 Vranov
nad Topľou, zastúpená JUDr. Mikulášom Drobňákom, advokátom so sídlom Sídlisko I 997,
093 01 Vranov nad Topľou, o určenie vlastníckeho práva, vedenej na Okresnom súde
Vranov nad Topľou pod sp. zn. 9 C 18/2005, o dovolaní ţalobcu proti rozsudku Krajského
súdu v Prešove z 23. januára 2013, sp. zn. 5 Co 15/2012, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a.
Ţalovanej náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Vranov nad Topľou (ďalej aj „súd prvého stupňa“) rozsudkom
z 15. decembra 2011 č.k. 9 C 18/2005 zamietol ţalobu ţalobcu, ktorou sa domáhal určenia
vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam zapísaným na LV č. X., k. ú. Č. a vyslovil, ţe
o trovách konania bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia
vo veci samej. V odôvodnení uviedol, ţe pôvodný ţalobca SLOVENKA Varanov s.r.o.
uzavrel so spoločnosťou ILaS spol. s r.o. kúpnu zmluvu, predmetom ktorej bol prevod
predmetných nehnuteľností na pôvodného ţalobcu. Na základe tejto kúpnej zmluvy Obvodný
úrad, katastrálny odbor vo Vranove nad Topľou povolil vklad vlastníckeho práva
k predmetným nehnuteľnostiam a pôvodný ţalobca bol zapísaný ako vlastník sporných
nehnuteľností. Rozhodnutie o povolení vkladu vlastníckeho práva bolo neskôr zrušené
a opätovne bol ako vlastník sporných nehnuteľností zapísaný predávajúci ILaS spol. s r.o.,
ktorý zmenil obchodné meno na LUKAPOL s.r.o., kde následne v rámci konkurzného
konania predmetné nehnuteľnosti vydraţil I.a tieto následne previedol na ţalovanú. Ţalobca
vstúpil do konania na miesto pôvodného ţalobcu na základe zmluvy označenej ako kúpna
zmluva zo dňa 19. apríla 2005 uzavretej medzi pôvodným ţalobcom, zastúpeným
likvidátorom spoločnosti, a ţalobcom. Samotný ţalobca podľa súdu prvého stupňa uviedol, ţe
sa nejednalo o kúpnu zmluvu, ale o zmluvu, ktorú podľa obsahu je potrebné posúdiť ako
zmluvu smerujúcu k likvidácii spoločnosti, t.j. k prevodu práv uplatnených v súdnom konaní,
s poukazom na skutočnosť, ţe pôvodný ţalobca bol následne z obchodného registra
vymazaný ku dňu 19. augusta 2008. Súd prvého stupňa ďalej poukazuje na skutočnosť, ţe
ţalobca svoje postavenie v konaní odvodzuje od zmluvy označenej ako kúpna zo dňa
19. apríla 2005, ktorou na neho pôvodný ţalobca, aj podľa vyjadrenia ţalobcu, ale aj ako
to vyplýva zo samotnej zmluvy, previedol v čase, kedy uţ nebol zapísaný ako vlastník
predmetných nehnuteľností, len právo na uplatňovanie práva o určenie vlastníckeho práva
a nie samotné vlastnícke právo. Súd prvého stupňa má za to, ţe ţalobca neuniesol dôkazné
bremeno a nepreukázal nadobudnutie vlastníctva k predmetným nehnuteľnostiam.
Krajský súd v Prešove (ďalej aj „odvolací súd“) na odvolanie ţalobcu rozsudkom
z 23. januára 2013 sp. zn. 5 Co 15/2012 potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne
správny v súlade s ustanovením § 219 ods. 1 O.s.p. Podľa odvolacieho súdu súd prvého
stupňa vykonal v predmetnej veci rozsiahle dokazovanie, z ktorého vyvodil správne skutkové
zistenia a vec aj správne právne posúdil. Námietku ţalobcu vzťahujúcu sa k nesprávnemu
právnemu posúdeniu zmluvy z 19. apríla 2005 s tým, ţe táto zmluva je riadnou kúpnou
zmluvou, ktorá zakladá jeho vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam, povaţoval
za nedôvodnú a ani zámena účastníkov konania po uzavretí zmluvy, pripustená uznesením
súdu prvého stupňa, to podľa odvolacieho súdu nezmení. Odvolací súd uviedol, ţe je potrebné
zmluvu uzavretú medzi pôvodným ţalobcom a terajším ţalobcom vykladať nielen podľa
jazykového vyjadrenia, ale tieţ podľa vôle toho, kto právny úkon urobil, ak táto vôľa nie
je v rozpore s jazykovým prejavom. Obaja účastníci zmluvy pri jej uzatváraní si boli vedomí,
ţe predmetné nehnuteľnosti sú zapísané v katastri nehnuteľností vo vlastníctve ţalovanej, ako
aj skutočnosti, ţe nadobudnutiu vlastníctva ţalovanej predchádzalo rozhodnutie správneho
orgánu o zrušení vkladu vlastníckeho práva v prospech pôvodného ţalobcu. V čase
uzatvorenia zmluvy preto prejav vôle predávajúceho (pôvodného ţalobcu) nemohol podľa
odvolacieho súdu smerovať k vzniku, zmene alebo zániku tých práv a povinností, ktoré
právne predpisy s takýmto prejavom spájajú, teda k reálnemu prevodu vlastníctva
nehnuteľnosti na kupujúceho (terajšieho ţalobcu). Vzhľadom na existujúci právny stav v čase
uzatvorenia zmluvy nemohlo byť podľa odvolacieho súdu vôľou pôvodného ţalobcu previesť
vlastnícke právo k nehnuteľnostiam, ale len právo vlastníctva sa domôcť. Konštatoval, ţe
z tohto dôvodu súd prvého stupňa dospel k správnemu záveru ak konštatoval, ţe ţalobca
neuniesol dôkazné bremeno na preukázanie vlastníctva k nehnuteľnostiam, pokiaľ toto
odvádza len zo zmluvy uzavretej so svojím právnym predchodcom. Rovnako právne
irelevantné sú podľa odvolacieho súdu aj námietky ţalobcu týkajúce sa nezákonného
vlastníctva ţalovaného, nakoľko predmetom tohto konania je určenie vlastníckeho práva
ţalobcu a nie ţalovaného, preto dôkaznou povinnosťou ţalobcu bolo preukázať nadobudnutie
vlastníctva k nehnuteľnostiam. K ţalobcom uvedenej odvolacej námietke, ţe
ide o nadobudnutie vlastníctva skutočnou a dobromyseľnou drţbou od 25. júna 1996,
odvolací súd uviedol, ţe ide o novú skutočnosť, ktorá nemôţe byť odvolacím dôvodom
pre nenaplnenie § 205a ods. 1 O.s.p. a konštatoval, ţe aj v prípade, keby zmluva medzi
pôvodným ţalobcom a terajším ţalobcom mala byť povaţovaná za zmluvu oprávňujúcu
ţalobcu na vstup do drţby, nešlo by o vstup dobromyseľný, pokiaľ spor o vlastníctvo
pretrvával.
Uvedené rozhodnutie odvolacieho súdu napadol ţalobca dovolaním z dôvodu, ţe
sa mu postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/
O.s.p. a to tým, ţe odvolací súd prejednal vec bez nariadenia pojednávania a bez toho, aby
mu umoţnil sa k tejto argumentácii vyjadriť. Odvolací súd podľa neho v rozpore s § 205
ods. 1 a 2 písm. d/, f/ O.s.p. a § 205a ods. 1 O.s.p. argumentáciu ohľadom skutočnej drţby
nehnuteľnosti zo strany pôvodného kupujúceho označil ako skutočnosti alebo dôkazy, ktoré
neboli uplatnené pred súdom prvého stupňa a tieţ argumentáciu o neplatnosti kúpnej zmluvy
ţalobcu a o nezákonnosti pri draţbe povaţoval bez bliţšieho ozrejmenia za irelevantnú.
Ţalobca má za to, ţe je preukázané, ţe pre tvrdenie o pokojnej, nerušenej a dobromyseľnej
drţbe ţalovaných nehnuteľností v prospech ţalobcu (resp. kupujúceho) od 25. júna 1996 bolo
predmetom dokazovania v zmysle zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu zo dňa
18. novembra 2009, avšak túto skutočnosť opomenul vyhodnotiť vo svojom rozsudku
z 15. decembra 2011 súd prvého stupňa a preto jej nerozvedenie v podanom odvolaní
nemoţno podľa ţalobcu posúdiť ako skutočnosť alebo dôkaz, ktorý nebol uplatnený
pred súdom prvého stupňa. Odvolaciemu súdu vyčítal, ţe mylne interpretuje ním doloţený
dôkaz o dobromyseľnosti drţby ako nový dôkaz v zmysle § 205a ods. 1 O.s.p. Ţalobca
v dovolaní uvádza, ţe odvolací súd bez vecnej a právnej súvislosti ako právne irelevantné
odmietol jeho tvrdenia o tom, ţe ţalovaná je zapísaná na liste vlastníctva ako vlastník
na základe neplatnej zmluvy a nezákonného postupu, ku ktorému došlo pri draţbe ţalovaných
nehnuteľností.
Ţalovaná vo vyjadrení k dovolaniu uviedla, ţe postupom odvolacieho súdu nedošlo
k porušeniu práva ţalobcu na procesnú ochranu v súdnom konaní a nebola mu odňatá
moţnosť konať pred súdom a tak navrhla dovolanie zamietnuť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) ako súd dovolací [§ 10a
ods. 1 O.s.p. (poznámka dovolacieho súdu: v ďalšom texte sa uvádza Občiansky súdny
poriadok v znení pred 1. januárom 2015)] po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník
konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr, či tento opravný prostriedok smeruje proti
rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť dovolaním (§ 236 a nasl. O.s.p.), a bez nariadenia
dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) dospel k záveru, ţe dovolanie smeruje proti
rozhodnutiu, voči ktorému takýto opravný prostriedok nie je prípustný.
V zmysle § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia
odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
Dovolanie ţalobcu smeruje proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený
rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej.
Podľa § 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu,
ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238
ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil
od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p.
je dovolanie prípustné tieţ vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho
súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, ţe dovolanie je prípustné, pretoţe
ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku
súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej
podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.
Dovolaním ţalobcu nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu (§ 238
ods. 1 O.s.p.), ani rozsudok vydaný vo veci, v ktorej by uţ dovolací súd vyslovil právny
názor, ktorým by boli súdy viazané (§ 238 ods. 2 O.s.p.). Napadnutý rozsudok nie
je ani rozsudkom uvedeným v § 238 ods. 3 O.s.p.
Z týchto dôvodov dospel dovolací súd k záveru, ţe dovolanie nie je podľa § 238
O.s.p. prípustné.
S prihliadnutím na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 O.s.p.) skúmať vţdy,
či dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom
niektorou zo závaţných procesných vád vedúcich k vydaniu tzv. zmätočného rozhodnutia,
ktoré zistenie by viedlo k záveru, ţe dovolanie je prípustné bez ohľadu na procesnú formu
rozhodnutia odvolacieho súdu a spôsob jeho rozhodnutia, neobmedzil sa dovolací súd
len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale zaoberal sa aj otázkou,
či konanie a rozhodnutie odvolacieho súdu nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných
v § 237 písm. a/ aţ g/ O.s.p. (t.j. či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu,
nedostatku spôsobilosti účastníka, nedostatku riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého
účastníka, o prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, o prípad
odňatia moţnosti účastníka pred súdom konať, o prípad nedostatku návrhu na začatie konania
vo veciach, ktoré moţno začať len na návrh, či o prípad rozhodovania vylúčeným sudcom
alebo súdom nesprávne obsadeným).
Vady konania podľa ustanovenia § 237 písm. a/ aţ písm. e/ a písm. g/ O.s.p. ţalobca
nenamietal a ich existenciu po preskúmaní spisu nezistil ani dovolací súd.
Vychádzajúc z obsahu dovolania a v ňom vytýkaných nedostatkov, dovolací súd
sa osobitne zameral na skúmanie otázky, či postupom alebo rozhodnutím odvolacieho súdu
bola ţalobcovi odňatá moţnosť konať pred súdom podľa § 237 písm. f/ O.s.p.
Ţalobca v dovolaní namieta, ţe mu v konaní bola odňatá moţnosť pred súdom konať.
Odňatím moţnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) sa rozumie taký procesne
nesprávny postup súdu, ktorý má za následok znemoţnenie realizácie procesných oprávnení
účastníka konania, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok. O procesnú vadu v zmysle
§ 237 písm. f/ O.s.p. ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom,
prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal
účastníkovi konania jeho procesné práva [v zmysle § 18 O.s.p. majú účastníci v občianskom
súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké moţnosti
na uplatnenie ich práv – viď napríklad právo účastníka vykonávať procesné úkony
vo formách stanovených zákonom (§ 41 O.s.p.), nazerať do spisu a robiť si z neho výpisy (§
44 O.s.p.), vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým vykonaným dôkazom (§ 123 O.s.p.),
byť predvolaný na súdne pojednávanie (§ 115 O.s.p.), na to, aby mu bol rozsudok doručený
do vlastných rúk (§ 158 ods. 2 O.s.p.)].
Podľa § 214 ods. 1 O.s.p. na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej
nariadi predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie, ak a/ je potrebné zopakovať alebo
doplniť dokazovanie, b) súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia
pojednávania a je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, c) ide o konanie vo veciach
porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, d/ to vyţaduje dôleţitý verejný záujem. Podľa
§ 214 ods. 2 O.s.p. v ostatných prípadoch môţe odvolací súd rozhodnúť aj bez nariadenia
odvolacieho pojednávania.
Z vyššie citovaných ustanovení § 214 ods.1 a 2 O.s.p. vyplýva, ţe (len) v prípadoch
uvedených v § 214 ods. 1 O.s.p. je odvolací súd povinný nariadiť pojednávanie, v ostatných
prípadoch však môţe rozhodnúť aj bez nariadenia odvolacieho pojednávania. O tom,
či v prípadoch, na ktoré sa nevzťahuje ustanovenie § 214 ods. 1 O.s.p., bude nariadené
odvolacie pojednávanie, rozhoduje odvolací súd.
V danom prípade: a/ odvolací súd dospel k záveru, ţe netreba zopakovať alebo
doplniť dokazovanie, b/ súd prvého stupňa nerozhodol podľa § 115a bez nariadenia
pojednávania a nie je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, c/ nejde o konanie
vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania a d/ nariadenie odvolacieho
pojednávania nevyţadoval ani dôleţitý verejný záujem. Vzhľadom na to nebolo povinnosťou
odvolacieho súdu nariadiť na prejednanie odvolania pojednávanie.
Pokiaľ ţalobca namieta, ţe postup súdu v procese zisťovania skutkových podkladov
pre rozhodnutie nebol správny, dovolací súd uvádza, ţe v prípade neúplnosti alebo
nesprávnosti skutkových zistení a skutkových záverov nejde o nedostatok, ktorý by bol
v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu povaţovaný za dôvod zakladajúci procesnú vadu
konania v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. – nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia
(obdobne tieţ R 42/1993, R 37/1993, R 125/1999, R 6/2000 a rozhodnutia najvyššieho súdu,
napríklad sp. zn. 2 Cdo 130/2011, 3 Cdo 248/2011, 5 Cdo 244/2011, 6 Cdo 185/2011
a 7 Cdo 38/2012). Neúplnosť alebo nesprávnosť skutkových zistení môţe prípadne viesť
k tzv. inej procesnej vade konania majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241
ods. 2 písm. b/ O.s.p.); vadu takej povahy ale moţno úspešne uplatniť iba v procesne
prípustnom dovolaní (o tento prípad ale v danej veci nejde). Sama tzv. iná vada prípustnosť
dovolania nezakladá. I keby tvrdenia ţalovaného boli opodstatnené (najvyšší súd) súd
ich z uvedeného aspektu neposudzoval), ţalovaným vytýkané skutočnosti by mali za následok
vecnú nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, nezakladali by ale prípustnosť dovolania
Súd nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný
vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania
a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vţdy vecou súdu (viď
§ 120 ods. 1 O.s.p.), a nie účastníkov konania. Postup súdu, ktorý v priebehu konania
nevykonal všetky účastníkom navrhované dôkazy alebo vykonal iné dôkazy na zistenie
skutkového stavu, nezakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podľa
§ 237 písm. f/ O.s.p., lebo týmto postupom súd neodňal účastníkovi moţnosť pred súdom
konať (porovnaj R 37/1993 a R 125/1999).
Ani nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je vadou konania v zmysle § 237 O.s.p.
Pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môţe byť jeho rozhodnutie
z tohto dôvodu nesprávne, táto skutočnosť ale sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania
v zmysle § 237 O.s.p. (viď tieţ napríklad uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 85/2010
a 2 Cdo 29/2011).
Ak súd v procese dokazovania nevykoná dokazovanie určitým dôkazným
prostriedkom takým spôsobom, ktorý predpisuje zákon, dochádza k tzv. inej (v § 237 O.s.p.
neuvedenej) vade. Takáto vada je síce relevantným dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2
písm. b/ O.s.p.), prípustnosť dovolania ale nezakladá (porovnaj napríklad rozhodnutie
najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 266/2009).
Ţalobca v dovolaní tieţ namietal, ţe rozhodnutia oboch súdov niţšieho stupňa sú
pre nedostatok dôvodov nepreskúmateľné, čim mu taktieţ bola odňatá moţnosť konať
pred súdom.
Vychádzajúc zo Stanoviska občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky z 3. decembra 2015 o zmätočnosť v zmysle § 237 O.s.p. ide iba vtedy, keď
je dôsledkom procesného postupu, ktorý je nesprávny v tom zmysle, ţe pri ňom nebola
zachovaná právnym poriadkom stanovená procedúra prejednania veci. Nie kaţdá
nesprávnosť, ku ktorej dôjde v občianskom súdnom konaní, je ale procesnou vadou (vadou
procedúry prejednania veci), prípadne procesnou vadou dosahujúcou (aţ) intenzitu, ktorú
povaţuje za relevantnú uvedené ustanovenie Občianskeho súdneho poriadku.
Odôvodnenie rozhodnutia je obsahovou náleţitosťou písomného vyhotovenia
rozhodnutia, ktoré má v zmysle ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p. stručne, jasne, výstiţne
a presvedčivo uviesť, čoho a z akých dôvodov sa ţalobca domáhal, ako sa vyjadril ţalovaný,
a vysvetliť, ktoré skutočnosti povaţoval súd za (ne)preukázané, z ktorých dôkazov
(ne)vychádzal, akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil a ako vec právne posúdil.
Poţiadavka, aby rozhodnutie bolo riadne odôvodnené, patrí medzi základné atribúty
spravodlivého procesu. Jej účelom je medziiným zabezpečiť transparentnosť, legitimitu
a kontrolovateľnosť súdneho rozhodovania. Nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia
spôsobuje jeho nepreskúmateľnosť. To však bez ďalšieho neznamená, ţe nedostatočné
(nepreskúmateľné) odôvodnenie rozhodnutia predstavuje dôvod, ktorý zakladá prípustnosť
dovolania proti nemu smerujúceho.
Prihliadajúc na uvedené dovolací súd dospel k záveru, ţe potvrdzujúce rozhodnutie
odvolacieho súdu (v spojení s potvrdeným rozhodnutím súdu prvého stupňa) spĺňa vyššie
uvedené kritériá pre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p., a preto
ho moţno povaţovať za preskúmateľné. Odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa
predovšetkým zodpovedá základnej (formálnej) štruktúre odôvodnenia rozhodnutia (1/ čoho
sa ţalobca domáha a z akých dôvodov, 2/ aké je stanovisko ţalovanej k ţalobe, 3/ aké
relevantné dôkazy boli súdom vykonané a aké skutočnosti z nich súd zistil, 4/ aký skutkový
stav bol súdom ustálený (zistený), 5/ aké právne normy na vec aplikoval, 6/ ako tieto normy
vyloţil, 7/ ako subsumoval zistený skutkový stav pod aplikovanú právnu normu, 8/ aké
právne závery vyplývajú vo vzťahu k podanej ţalobe), súslednosti jednotlivých častí
odôvodnenia, ale aj ich obsahovej (materiálnej) náplni, čím sa napĺňajú najmä kritériá
určitosti (prehľadnosti), zrozumiteľnosti a presvedčivosti rozhodnutia. Odôvodnenie
potvrdzujúceho rozsudku odvolacieho súdu zodpovedá ustanoveniu § 219 ods. 2 O.s.p.
Ustanovením § 219 ods. 2 O.s.p. je odvolaciemu súdu daná moţnosť vypracovania tzv.
skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Moţnosť vypracovania takéhoto odôvodnenia
je podmienená tým, ţe odvolací súd sa v plnom rozsahu stotoţní s dôvodmi rozhodnutia
súdu prvého stupňa, a to po skutkovej, ako aj právnej stránke.
V prejednávanej veci sa odvolací súd v celom rozsahu stotoţnil so skutkovými
a právnymi závermi súdu prvého stupňa. Odvolací súd sa stotoţnil aj s odôvodnením
rozhodnutia prvostupňového súdu, pre zdôraznenie jeho správnosti poukázal na uvedené
skutočnosti. Vysporiadal sa aj s odvolacími námietkami ţalobcu.
Odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa zrozumiteľne a podrobne objasňujúce
skutkový a právny základ rozhodnutia, a tým aj odvolacieho súdu v uvedenom rozsahu (viď
v podrobnostiach odôvodnenia rozsudkov), nie je nepreskúmateľné a plne rešpektuje základné
právo účastníkov na spravodlivý súdny proces (pozri III. ÚS 115/2003).
Keďţe v dovolacom konaní sa nepreukázala ani existencia vady konania podľa § 237
písm. f/ O.s.p., prípustnosť dovolania z tohto ustanovenia nemoţno vyvodiť.
Z obsahu dovolania moţno vyvodiť, ţe ţalobca namieta nesprávne právne posúdenie
veci a nesprávne skutkové zistenia, k uvedeným námietkam treba uviesť, ţe ak je dovolanie
neprípustné podľa § 238 O.s.p., dovolací súd sa nemôţe zaoberať vadami vychádzajúcimi
z dôvodov podľa § 241 ods. 2 písm. b/ a c/ O.s.p. V zmysle ust. § 241 ods. 2 O.s.p. dôvodom
dovolania nemôţe byť samo o sebe nesprávne skutkové zistenie. Dovolanie totiţ nie
je „ďalším“ odvolaním, ale je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným na nápravu
len výslovne uvedených procesných (§ 241 ods. 2 písm. a/ a b/ O.s.p.) a hmotnoprávnych
(§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) vád. Preto sa dovolaním nemoţno úspešne domáhať revízie
skutkových zistení urobených súdmi prvého stupňa a druhého stupňa, ani prieskumu nimi
vykonaného dokazovania.
Zároveň je potrebné osobitne uviesť, ţe § 237 O.s.p. spája prípustnosť dovolania
výlučne len so závaţnými procesnými vadami, a s výhradne tými, ktoré zakladajú tzv.
zmätočnosť. Iné procesné vady (procesné vady inej povahy, neţ sú vady taxatívne vymedzené
v § 237 O.s.p.) a tieţ iné nesprávnosti neţ sú vady postupu súdu v konaní (napríklad
nesprávnosti, ku ktorým došlo v rámci právneho posudzovania veci), nezakladajú prípustnosť
dovolania podľa tohto ustanovenia. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej
zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený
skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.) je síce
prípustným dovolacím dôvodom (ktorý moţno uplatniť vtedy, ak je dovolanie prípustné),
samo nesprávne právne posúdenie veci ale prípustnosť dovolania nemôţe zaloţiť. Dovolanie
je v ustanoveniach Občianskeho súdneho poriadku upravené ako mimoriadny opravný
prostriedok, ktorý nemoţno podať proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu; pokiaľ nie
sú splnené procesné podmienky prípustnosti dovolania, nemoţno napadnuté rozhodnutie
podrobiť vecnému preskúmavaniu a preto ani zohľadniť prípadné vecné nesprávnosti
rozhodnutia. I keby teda tvrdenia ţalobcu boli opodstatnené (dovolací súd sa nimi z tohto
hľadiska nezaoberal), ním uvádzané skutočnosti by mali za následok vecnú nesprávnosť
napadnutého rozhodnutia (výroku), nezakladali by ale prípustnosť dovolania podľa § 237
O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd pouţil na zistený skutkový stav správny
právny predpis a či ho aj správne aplikoval, prichádzalo do úvahy aţ vtedy, keby dovolanie
bolo procesne prípustné. O takýto prípad ale v tejto veci nejde. Pokiaľ nie sú splnené procesné
podmienky prípustnosti dovolania, nemoţno napadnuté rozhodnutie podrobiť vecnému
preskúmavaniu.
Vzhľadom na uvedené obmedzilo sa dovolacie konanie iba na fázu zisťovania
podmienok prípustnosti dovolania a nemohlo pokročiť do ďalšej fázy, t.j. preskúmania vecnej
správnosti napadnutého rozsudku, ktorú nesprávnosť dovolaním ţalobca namieta.
Keďţe prípustnosť dovolania v danom prípade nemoţno vyvodiť z ustanovenia § 238
a v dovolacom konaní neboli zistené dôvody prípustnosti dovolania uvedené v ustanovení
§ 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie ţalobcu podľa § 243b ods. 5
v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti
ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol. Pritom, riadiac sa právnou
úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa napadnutou časťou rozsudku odvolacieho súdu
z hľadiska jej vecnej správnosti.
V dovolacom konaní úspešnej ţalovanej vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho
konania proti ţalobcovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1
O.s.p., § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky však ţalovanej ţiadne trovy
dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, ţe nepodala návrh na ich priznanie (§ 151ods. 1
O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 16. marca 2016
JUDr. Ľubor Š e b o, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Vanda Šimová