Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 525/2016
PDF · 165.5 KB
No categories available
III. ÚS 525/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. augusta 2016
predbežne prerokoval sťažnosť DRX – INVEST s. r. o., Brigádnická 2, Košice, zastúpenej
advokátkou JUDr. Monikou Ilčišinovou, Herľanská 547, Vranov nad Topľou, vo veci
namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, základného práva na vlastníctvo podľa čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a rozhodnutím Krajského súdu
v Prešove č. k. 5 Co 15/2012-468 z 23. januára 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť DRX – INVEST s. r. o. o d m i e t a pre neprípustnosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. júna 2016
doručená sťažnosť DRX – INVEST s. r. o., Brigádnická 2, Košice (ďalej len
„sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na
vlastníctvo podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a práva na majetok podľa čl. 1 Dodatkového
protokolu k dohovoru (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom a rozhodnutím Krajského
súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) č. k. 5 Co 15/2012-468 z 23. januára 2013, ktorou
žiada vydať tento nález:
„1. Krajský súd v Prešove v konaní vedenom pod č. k. 5 Co 15/2012 zo dňa 23. 01.
2013 porušil základné právo spoločnosti DRX - INVEST, s. r. o., Brigádnická 2, Košice,
IČO: 36217875 podľa čl. 20 ods. 1, 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo
na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd.
2. Zrušuje rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 23. 01. 2013 sp. zn.
5 Co 15/2012 a vec vracia Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.
3. Spoločnosti DRX - INVEST, s. r. o., Brigádnická 2, Košice, priznáva náhradu trov
konania v sume 303,16 Eur...“
Ako zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu a z jej príloh vyplynulo, sťažovateľka
bola ako žalobkyňa účastníkom konania na Okresnom súde Vranov nad Topľou (ďalej len
„okresný súd“) vedeného pod sp. zn. 9 C 18/2005, v ktorom sa domáhala proti spoločnosti
, ako žalovanej (ďalej
len „žalovaná“) určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti.
Sťažovateľka vstúpila do konania na miesto pôvodného žalobcu
(ďalej len „pôvodný žalobca“), ktorý sa podanou žalobou domáhal pôvodne
proti žalovanému , správcovi konkurznej podstaty
, určenia vlastníckeho práva s odôvodnením, že vlastnícke právo nadobudol kúpnou
zmluvou a dohodou o vysporiadaní nárokov z 25. júna 1996 uzatvorenou so žalovaným,
podnikajúcim v tom čase ešte pod obchodným menom
. Vklad vlastníckeho práva podľa tejto zmluvy bol povolený Obvodným úradom
Vranov nad Topľou, katastrálny odbor pod ešte 3. júla 1997. Na základe
protestu Krajskej prokuratúry v Prešove proti tomuto rozhodnutiu o povolení vkladu
rozhodol Úrad geodézie, kartografie a katastra Slovenskej republiky rozhodnutím
č. LP00/1651/2000/Ba z 24. júla 2000 tak, že rozhodnutie o povolení vkladu z 3. júla 1997
zrušil. Okresný úrad vo Vranove nad Topľou, katastrálny odbor (ďalej len „správa
katastra“) následne návrh na povolenie vkladu zamietol. Pôvodný žalobca podal proti
tomuto rozhodnutiu odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd tak, že rozhodnutie správy
katastra zrušil a vec jej vrátil na ďalšie konanie. Vkladové konanie bolo na základe
neskoršieho opätovného odvolania proti následnému rozhodnutiu správy katastra
o zamietnutí vkladu po rozsudku krajského súdu č. k. 3 Sp 15/2010-42 zo 14. septembra
2010 prerušené do skončenia konania o určenie vlastníckeho práva pred okresným súdom.
V dôsledku toho, že pôvodný žalovaný ako správca konkurznej podstaty previedol
v priebehu konania v roku 2005 vlastnícke právo k nehnuteľnosti na vydražiteľa
a ten následne v roku 2005 na spoločnosť
táto spoločnosť sa stala v konaní žalovaným. Sťažovateľ vstúpil do postavenia žalobcu
v dôsledku uzatvorenia kúpnej zmluvy týkajúcej sa nehnuteľnosti s pôvodným žalobcom
ako predávajúcim v roku 2005. Sťažovateľ v konaní tvrdil, že pokiaľ bol už v minulosti
právoplatne povolený vklad vlastníckeho práva k nehnuteľnosti v prospech pôvodného
žalobcu, je vylúčené, aby vlastnícke právo stratil na základe protestu prokurátora, pretože
právo na vlastníctvo je základným právom. Žalovaný žiadal žalobu zamietnuť
s odôvodnením, že nehnuteľnosť riadne nadobudol od svojho právneho predchodcu a ten
v konkurznom konaní od pôvodného žalovaného. Pôvodný žalobca nemohol ani platne
previesť vlastnícke právo k nehnuteľnosti sťažovateľke, pretože sám nebol vlastníkom.
Okresný súd (v poradí druhým) rozsudkom č. k. 9 C 18/2005-440 z 15. decembra
2011 žalobu sťažovateľky zamietol. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že sťažovateľka
nepreukázala nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti od pôvodného žalobcu
žiadnym zo zákonom ustanovených spôsobov (§ 132 Občianskeho zákonníka), čo už samo
osebe je dôvodom zamietnutia žaloby.
Na odvolanie sťažovateľky krajský súd rozsudkom č. k. 5 Co 15/2012-468
z 23. januára 2013 rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil. V odôvodnení
tohto rozsudku okrem iného krajský súd uviedol: „Žalobca sa v predmetnom konaní
domáhal určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam zapísaným na
z dôvodu, že sa cíti ich vlastníkom v dôsledku nadobudnutia vlastníckeho práva
od svojho právneho predchodcu, čomu však nezodpovedá zápis v evidencii nehnuteľnosti
na príslušnej správe katastra. Žalobca tak preukázal naliehavý právny záujem na určení
vlastníctva v dôsledku čoho súd prvého stupňa správne skúmal titul nadobudnutia svedčiaci
žalobcovi. Žalobca dňa 19. 4. 2005 uzavrel s pôvodným žalobcom
spoločnosť s ručením obmedzeným zmluvu, ktorej predmetom bol predaj nehnuteľnosti,
ktorých určenia vlastníckeho práva sa v predmetnom súdnom konaní domáhal a prevod
nástupníctva v tomto konaní.
Podľa § 588 Občianskeho zákonníka z kúpnej zmluvy vznikne predávajúcemu
povinnosť predmet kúpy kupujúcemu odovzdať a kupujúcemu povinnosť predmet kúpy
prevziať a zaplatiť zaň predávajúcemu dohodnutá ceny.
Podľa § 46 ods. 1 Občianskeho zákonníka písomnú formu musia mať zmluvy
o prevode nehnuteľnosti, ako aj iné zmluvy, pre ktoré to vyžaduje zákon alebo dohode
účastníkov.
Podľa § 47 ods. 1 Občianskeho zákonníka ak zákon ustanovuje, že k zmluve je
potrebné rozhodnutie príslušného orgánu, je zmluva účinná týmto rozhodnutím.
Žalobca vo svojom odvolaní namietal nesprávne posúdenie obsahu zmluvy uzavretej
dňa 19. 4. 2005 medzi pôvodným žalobcom a ním. Trval na tom, že táto zmluva je riadnou
kúpnou zmluvou, ktorá zakladá jeho vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam.
Odvolací súd k tejto odvolacej námietke ako aj k zhodným tvrdeniam žalobcu
v priebehu konania pred súdom prvého stupňa uvádza, že v súlade s ustanovením § 35
ods. 2 Občianskeho zákonníka je potrebné zmluvu uzavretú medzi pôvodným žalobcom
a terajším žalobcom vykladať nielen podľa jazykového vyjadrenia, ale tiež podľa vôle toho,
kto právny úkon urobil, ak táto vôľa nie je v rozpore s jazykovým prejavom. Obaja účastníci
zmluvy pri jej uzatváraní si boli vedomí, že nehnuteľnosti evidované na
sú zapísané v katastri nehnuteľnosti vo vlastníctve žalovaného, ako aj skutočnosti,
že nadobudnutiu vlastníctva žalovaného predchádzalo rozhodnutie správneho orgánu
o zrušení vkladu vlastníckeho práva v prospech pôvodného žalobcu. V čase uzatvorenia
zmluvy preto prejav vôle predávajúceho (pôvodného žalobcu) nemohol smerovať k vzniku,
zmene alebo zániku tých práv alebo povinností, ktoré právne predpisy s takýmto prejavom
spájajú (§ 34 Občianskeho zákonníka), teda k reálnemu prevodu vlastníctva nehnuteľnosti
na kupujúceho (terajšieho žalobcu). Vzhľadom na existujúci právny stav v čase uzatvorenia
zmluvy nemohlo byť vôľou pôvodného žalobcu previesť vlastnícke právo k nehnuteľnostiam,
ale len právo vlastníctva sa domôcť. Z tohto dôvodu súd prvého stupňa dospel k správnemu
záveru ak konštatoval, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno na preukázanie vlastníctva
k nehnuteľnostiam, pokiaľ toto odvádza len zo zmluvy uzavretej so svojim právnych
predchodcom.“
Rozsudok okresného súdu č. k. 9 C 18/2005-440 z 15. decembra 2011 v spojení
s rozsudkom krajského súdu č. k. 5 Co 15/2012-468 z 23. januára 2013 nadobudol
právoplatnosť 6. marca 2013.
Proti rozsudku krajského súdu č. k. 5 Co 15/2012-468 z 23. januára 2013 podala
sťažovateľka dovolanie, o ktorom rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) uznesením sp. zn. 8 Cdo 40/2013 zo 16. marca 2016 tak, že dovolanie
sťažovateľky odmietol, pretože smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je
prípustné [§ 243b ods. 5 v spojení s § 218 ods. 1 písm. c) OSP].
Uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 8 Cdo 40/2013 zo 16. marca 2016 nadobudlo
právoplatnosť 4. mája 2016.
Sťažovateľka sťažnosť na porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy, základného práva na vlastníctvo podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a práva
na majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu rozhodnutím krajského súdu č. k.
5 Co 15/2012-468 z 23. januára 2013 odôvodnila tým, že okresný súd i krajský súd svoje
rozhodnutia nedostatočne zdôvodnili a nedostatočne zistili skutkový stav veci.
Nezohľadnili, že pôvodný žalobca nadobudol vlastnícke právo k nehnuteľnosti povolením
vkladu vlastníckeho práva 3. júla 1997 a až do 5. apríla 2005 pokojne nehnuteľnosť užíval.
Správa katastra zbavila právneho predchodcu sťažovateľa vlastníctva a svoje rozhodnutie
mu doručila až štyri roky po jeho vydaní. Je neprípustné, aby správny orgán rozhodoval
o vlastníctve, rozhoduje iba o povolení vkladu. O zbavení vlastníckeho práva právneho
predchodcu sťažovateľa mohol rozhodnúť iba súd. Ani nadobudnutiu vlastníckeho práva
žalovaným od správcu konkurznej podstaty neprechádzalo právoplatné rozhodnutie
správneho orgánu o zrušení vkladu.
Ako ďalej ústavný súd zistil, sťažovateľka ešte 9. mája 2013 doručila ústavnému
súdu sťažnosť, ktorou namietala porušenie rovnakých základných práv rozsudkom
krajského súdu č. k. 5 Co 15/2012-468 z 23. januára 2013, o ktorej ústavný súd rozhodol
uznesením č. k. I. ÚS 116/2014-10 tak, že sťažnosť odmietol z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti.
V odôvodnení rozhodnutia ústavný súd (bod 9 a 10) okrem iného uviedol, že po tom,
ako „preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu, nezistil žiadnu okolnosť svedčiacu pre
záver, že by tento súd vo veci určenia vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam
postupoval arbitrárne v rozpore s platným právom. Do jeho kompetencie naozaj nepatrí
rozhodovať priamo o konštituovaní vlastníckeho práva pre sťažovateľku; to patrí
do právomoci príslušného katastrálneho úradu, ktorého rozhodnutia preskúmavajú správne
súdy a ktoré konanie ešte nebolo definitívne skončené. Z uvedených dôvodov krajský súd
napadnutým rozsudkom neporušil označené ústavné práva sťažovateľky, a preto jej
sťažnosť musela byť odmietnutá z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde)“.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona
o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2
Podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak sa týka veci,
o ktorej ústavný súd už rozhodol, okrem prípadov, v ktorých sa rozhodovalo len
o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.
Ako z uznesenia ústavného súdu č. k. I. ÚS 116/2014-10 vyplýva, ústavný súd
o sťažnosti sťažovateľky na porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy, základného práva na vlastníctvo podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a práva
na majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu rozhodnutím krajského súdu č. k.
5 Co 15/2012-468 z 23. januára 2013 rozhodol, a to tak, že sťažnosť odmietol z dôvodu
zjavnej neopodstatnenosti.
Z tohto dôvodu považuje ústavný súd sťažnosť sťažovateľky, ktorá mu bola doručená
30. júna 2016, za neprípustnú, a preto ju podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
odmietol.
Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej
časti tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. augusta 2016