Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
bd4/398265.021115.pdf
PDF · 188.59 KB
No categories available
8Cdo/37/2016
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 8 Cdo 37/2016
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa maloletého B. D.,
zastúpeného matkou Ing. K. D., bývajúcou v R., zastúpenou Advokátskou kanceláriou
MARCEL BIZNÁR,
s.r.o., so sídlom v Bratislave, Bajkalská 31, v mene a na účet ktorej koná advokát a konateľ
Mgr. Marcel Biznár, proti odporkyni Univerzitnej nemocnici Bratislava, so sídlom
v Bratislave, Pažítkova 4, IČO: 31 813 861, o náhradu škody, vedenej na Okresnom súde
Bratislava I pod sp.zn. 12 C 32/2009, o dovolaní odporkyne proti rozsudku Krajského súdu
v Bratislave z 21. októbra 2015 sp.zn. 2 Co 416/2013, 2 Co 417/2013, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a.
Odporkyňa je povinná nahradiť navrhovateľovi náhradu trov dovolacieho konania
1 866,22 € na účet Advokátskej kancelárie MARCEL BIZNÁR, s.r.o. do troch dní.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Bratislava I rozsudkom z 19. apríla 2013 č.k. 12 C 32/2009-251 uložil
odporkyni povinnosť zaplatiť navrhovateľovi 249 472,21 €, trovy konania 174,36 € a trovy
právneho zastúpenia 6 265,03 € k rukám právneho zástupcu, všetko do 3 dní
od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšku návrh zamietol. Odporkyni uložil povinnosť zaplatiť
na účet Okresného súdu Bratislava I súdny poplatok 14 968 € a trovy štátu 21,20 €, všetko
do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. V odôvodnení uviedol, že navrhovateľ, po čiastočnom
späťvzatí návrhu a zmene petitu, sa domáhal voči odporkyni (poskytovateľovi zdravotnej
starostlivosti) náhrady škody na zdraví vzniknutej v súvislosti s poskytovaním zdravotnej
starostlivosti pri pôrode 4. júla 2004 (vo Fakultnej nemocnici s poliklinikou v Bratislave,
pracovisko Kramáre), a to titulom 50 násobného zvýšenia bodového ohodnotenia bolestného
a sťaženia spoločenského uplatnenia vyčísleného znalcom z odboru zdravotníctvo
a farmácia, odvetvie chirurgia a traumatológia (MUDr. Petrom Gémešom) v znaleckom
posudku č. 2/2009 a znalcom z odboru zdravotníctvo a farmácia, odvetvie pediatria
(MUDr. Zuzanou Stanovičovou) v znaleckom posudku č. 19/2012 podľa § 7 ods. 3 vyhlášky
č. 32/1965 Zb. V prvom rade sa zaoberal námietkou premlčania vznesenou odporkyňou
a v súlade s právnym názorom odvolacieho súdu, ktorým je viazaný, dospel k záveru o jej
nedôvodnosti. Za rozhodujúci deň začatie plynutia premlčacej doby treba považovať deň
19. januára 2007, kedy bolo matke maloletého navrhovateľa doručené konečné stanovisko
Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou a návrh bol podaný 19. januára 2009, teda
včas pred uplynutím subjektívnej premlčacej doby (§ 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka).
Následne skúmal uvedené predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu podľa § 420a
Občianskeho zákonníka. Vykonaným dokazovaním mal preukázaný vznik škody na zdraví
navrhovateľa pri pôrode, príčinnú súvislosť medzi takto vzniknutou škodou a prevádzkovou
činnosťou odporkyne a výšku škody. Následne preto skúmal existenciu dôvodov hodných
osobitného zreteľa podľa § 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb. pre zvýšenie bolestného
a sťaženia spoločenského uplatnenia, a to u každého z týchto nárokov samostatne. Rozobral
pojem „dôvody hodné osobitného zreteľa“, ktorý nie je v právnych predpisoch definovaný,
z hľadiska záverov súdnej praxe. Pokiaľ sa týka bolestného, poukázal na dôvody, pre ktoré sa
navrhovateľ domáhal 50 násobného zvýšenia bodového ohodnotenia, ktoré nepovažoval
za opodstatnené, t.j. za dôvody hodné osobitného zreteľa. Z konkrétne uvedených dôvodov
priznal navrhovateľovi bolestné len vo výške 260 bodov, t.j. 517,82 € (15 600 Sk) a návrh
na mimoriadne zvýšenie bolestného na 50 násobok bodového ohodnotenia zamietol. Ďalej
poukázal na dôvody, pre ktoré sa navrhovateľ domáhal aj 50 násobného zvýšenia bodového
ohodnotenia (vyčísleného uvedeným znalcom) sťaženia spoločenského uplatnenia.
Vykonaným dokazovaním mal preukázané, že v dnešnej dobe je navrhovateľ dieťaťom
s ťažkým zdravotným postihnutím, nie je schopný samostatnej chôdze, jeho chôdza je
nestabilná, asistovaná pomocou ďalšej osoby, má aj poruchu reči (sťaženej reči), viazne
jemná motorika v rukách a tým aj sebaobslužné činnosti. Je odkázaný na trvalú 24 hodinovú
starostlivosť druhou osobou pre konštatované obmedzenia. Prosperita ďalšieho vývoja je
diskutabilná, nepredpokladá výraznejšie zlepšenie stavu v uvedených oblastiach, v období
rastu budú pravdepodobne nutné korekčné operácie na dolných končatinách, liečba bude
doživotná s možnými komplikáciami, ktoré ho ohrozujú na živote a musí byť pod neustálym
neurologickým dohľadom. Na základe týchto skutočností dospel súd k záveru, že sú dané
dôvody hodné osobitného zreteľa pre zvýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia
a navrhované 50 násobné zvýšenie považoval za primerané. Vychádzal pritom z úvahy, že
plnohodnotný život človeka predstavuje 100 %, skladá sa z pracovného života, rodinného
života, spoločensko-kultúrneho, záujmového života, ktoré sú pre plnohodnotný život človeka
rovnocenné. Navrhovateľ bol v dôsledku preukázanej nesprávnej zdravotnej starostlivosti
pri pôrode poškodený na zdraví v takom rozsahu, že prišiel o šancu viesť plnohodnotný život,
je a doživotne aj bude vyradený z plnohodnotného života v každej jeho oblasti. Bude
obmedzený pri voľbe povolania, pri sebarealizácii a sebavzdelávania podľa názoru súdu
v rozsahu 50 %, ktoré mu preto kompenzoval priznaním zvýšenia bodového ohodnotenia
vyčísleného uvedeným znaleckým posudkom. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 3
O.s.p., o trovách štátu podľa § 148 O.s.p. a o súdnom poplatku podľa § 2 ods. 2 zákona
č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch (položka 1 písm. a/ sadzobníka súdnych poplatkov).
Okresný súd Bratislava I uznesením z 1. júla 2013 č.k. 12 C 32/2009-271 uložil
odporkyni povinnosť zaplatiť súdny poplatok za odvolanie vo výške 14 968 € podľa položky
1 písm. a/ Sadzobníka súdnych poplatkov zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkov (ďalej
len „zákon č. 71/1992 Zb.“).
Krajský súd v Bratislave na odvolanie odporkyne rozsudkom z 21. októbra 2015
sp.zn. 2 Co 416/2013, 2 Co 417/2013 rozsudok súdu prvého stupňa vo vyhovujúcich
výrokoch potvrdil. Navrhovateľovi nepriznal náhradu trov odvolacieho konania. Uznesenie
súdu prvého stupňa z 1. júla 2013 (o súdnom poplatku) potvrdil. Odvolací súd, viazaný
rozsahom a dôvodmi odvolania, dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. Rozsudok
prvostupňového súdu je podľa jeho názoru vecne správny, stotožnil sa aj s jeho dôvodmi ako
správnymi, preto rozsudok odvolacieho súdu už ďalšie dôvody neobsahuje (§ 219 ods. 1, 2
O.s.p.). Pre správnosť dôvodov napadnutého rozsudku, okrem už v ňom uvedeného,
považoval za potrebné ešte zdôrazniť ďalšie skutočnosti. Poukázal na znenie § 11 ods. 1
zákona č. 437/2004 Z.z. o náhrade za bolesť a o náhradu za sťaženie spoločenského
uplatnenia a o zmene a doplnení zákona č. 273/1994 Z.z o zdravotnom poistení, financovaní
zdravotného poistenia, o zriadení Všeobecnej zdravotnej poisťovne a o zriaďovaní rezortných,
odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných poisťovní v znení neskorších
predpisov, ktorý nadobudol účinnosť 1. augusta 2004. Konštatoval, že v danej veci správne
súd prvého stupňa vyhodnotil splnenie podmienok pre priznanie nároku na náhradu škody
a správne aplikoval aj príslušný právny predpis, t.j. vyhlášku č. 32/1965 Zb. v znení
neskorších predpisov. Súd prvého stupňa aj správne vyhodnotil závery vyplývajúce
z jednotlivých znaleckých posudkov a z vykonaného dokazovania vyplynul jednoznačný
záver, že u navrhovateľa boli niekoľko hodín po pôrode zistené hypoxicko-ischmické zmeny,
ktoré vznikli následkom nedokrvenia mozgu kyslíkom, a teda navrhovateľovi bola
diagnostikovaná detská mozgová obrna, ktorá vyvolala uvedené následky. Podrobne rozobral
závery vyplývajúce zo znaleckých posudkov, vzťah príčinnej súvislosti vo vzťahu
k právnemu posúdeniu veci a vo vzťahu k záverom prvostupňového súdu. Dospel k záveru,
že argumentácia odporkyne ohľadom neexistencie príčinnej súvislosti medzi poskytovaním
zdravotnej starostlivosti a poškodením zdravia navrhovateľa neobstojí. V ďalšom sa zaoberal
otázkou zisťovania potencionálnej genetickej príčiny, ktorá by mohla mať podľa názoru
odporkyne za následok poškodenie zdravia navrhovateľa a uzavrel, že samotný priebeh
tehotenstva matky navrhovateľa nenasvedčoval tomu, že by sa malo dieťa narodiť
s akýmkoľvek poškodením, či už mentálnym alebo fyzickým. Zdôraznil, že informácie,
uvádzané odporkyňou, mali uvedení znalci k dispozícii. Následne sa odvolací súd zaoberal
posúdením výšky priznanej náhrady za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia.
Rozobral, za akých podmienok môže súd postupovať podľa § 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965
Zb. a otázku primeranosti náhrady za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia, keď
zvýšenie odškodnenia u oboch týchto nárokov treba posudzovať osobitne v súlade so súdnou
praxou. Odvolací súd zhodne so súdom prvého stupňa dospel k záveru, že neboli splnené
podmienky pre mimoriadne zvýšenie náhrady za bolesť, lebo dôvody uvádzané
navrhovateľom boli dôvodmi určujúcimi rozsah samotného bolestného a nie dôvodmi
pre jeho mimoriadne zvýšenie. Pokiaľ ide o priznanie náhrady za sťaženie spoločenského
uplatnenia a jeho mimoriadne zvýšenie odvolací súd dospel k záveru, že súd prvého stupňa
správne aplikoval § 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb. Záver súdu prvého stupňa o naplnení
predpokladov primeraného zvýšenia náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia podľa
tohto ustanovenia je v súlade s vykonaným dokazovaním a jeho právnym vyhodnotením.
S jeho závermi, ktoré nevybočili z medzí hľadísk stanovených zákonom a ktoré sú v súlade
s pravidlami logického usudzovania, sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil
a v podrobnostiach odkázal na jeho správne dôvody, vedúce k zvýšeniu náhrady za sťaženie
spoločenského uplatnenia na 50 násobok. Súd prvého stupňa vykonal dokazovanie správnym
smerom, z neho vyvodil správne skutkové závery a vec napokon správne rozhodol aj
po právnej stránke. Odporkyňa v odvolaní neuviedla žiadne také skutočnosti, vecné a právne
relevantné dôvody, ktoré by privodili pre neho priaznivé rozhodnutie. Dôvody odvolania musí
totiž odvolateľ aj odôvodniť skutočnými dôvodmi, čo sa ale v danej veci nestalo. Z obsahu
spisu nevyplýva, že by v konaní pred súdom prvého stupňa nastala taká vada, ktorú odvolateľ
ani netvrdil, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a na ktorú by musel
odvolací súd prihliadať. Napadnutý rozsudok obsahuje všetky náležitosti vyplývajúce
z § 157 ods. 2 O.s.p. Odvolací súd považoval za správne aj rozhodnutie o trovách konania,
o trovách právneho zastúpenia a o trovách štátu, s ktorými sa v plnom rozsahu stotožnil.
Za správne považoval aj rozhodnutie prvostupňového súdu o súdnom poplatku. Poukázal
na to, že v danej veci nejde o prípad vecného oslobodenia od súdnych poplatkov podľa § 4
ods. 1 písm. c/ zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch, ktorý citoval. Konanie, v ktorom
sa navrhovateľ domáhal priznania bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia, resp. jeho
mimoriadneho zvýšenia, nie je uvedeným konaním, keďže jeho predmetom je nárok, ktorý
navrhovateľovi vyplýva z Občianskeho zákonníka a z vyhlášky č. 32/1965 Zb. V danej veci
teda nejde o konanie týkajúce sa zdravotného poistenia, ale ide o konanie, v ktorom sa rieši
nárok zo zodpovednosti za škodu na zdraví, v ktorom (iba) škodcom je poskytovateľ
zdravotnej starostlivosti. Odvolací súd uviedol, že nie každé konanie, v ktorom odporkyňa
vystupuje ako účastník konania, je zo zákona vecne oslobodené od súdnych poplatkov,
bez posúdenia nároku, ktorý je predmetom konania. V danej veci predmetom konania nebol
nárok vyplývajúci zo zdravotného poistenia, ale nárok poškodeného na náhradu škody
na zdraví v súvislosti s nesprávne poskytnutou zdravotnou starostlivosťou. Nejde teda
o konanie, ktoré je vecne oslobodené od súdnych poplatkov. O trovách odvolacieho konania
rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1, § 149 ods. 1 a § 151 ods. 1, 5
O.s.p. Za správne vyhodnotil aj uznesenie o súdnom poplatku za podané odvolanie, poukázal
pritom na argumentáciu týkajúcu sa vecného oslobodenia od súdneho poplatku, s ktorou sa
vysporiadal v rámci odvolania vo veci samej. Zdôraznil, že predmetné konanie nie je vecne
oslobodené od súdnych poplatkov (nejde o konanie vo veciach zdravotnej starostlivosti).
Na doplnenie k argumentácii odporkyne poukázal na nález ÚS SR z 23. augusta 2006 sp.zn.
III. ÚS 63/2006, zo záverov ktorého vyplýva, že pre vecné oslobodenie od súdnych poplatkov
treba posúdiť charakter pohľadávky ako takej. Teda nebolo možné ich aplikovať v danej
veci, ako uvádzala odporkyňa.
Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie odporkyňa. Navrhla
ho spolu s rozsudkom okresného súdu zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie súdu prvého
stupňa. Požiadala aj o odloženie vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia v zmysle § 243
O.s.p. Namietala, že postupom súdu jej bola odňatá možnosť konať pred súdom (§ 241 ods. 2
písm. a/ v spojení s § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p.) tým, že odvolací súd sa v rozsudku len
obmedzil na stotožnenie sa s odôvodnením rozsudku okresného súdu a tým, že sa rovnako,
ako aj prvostupňový súd, nevysporiadal s jej argumentáciou a tvrdeniami. Uvedené robí
podľa nej rozsudok krajského súdu nepreskúmateľným a nezrozumiteľným. Ďalej, že konanie
je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241
ods. 2 písm. b/ O.s.p.) a že rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241
ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Následne podrobne opísala skutkový a právny stav danej veci,
poukázala na odôvodnenosť dôvodov odvolania, uviedla dôvody, prečo upozornila
na uvedené skutočnosti. Nesúhlasila so závermi uvedeného znaleckého posudku a uviedla
z akých dôvodov. Dôkazy, na základe ktorých prvostupňový súd (a tiež odvolací súd)
považoval príčinnú súvislosť medzi jej konaním a vznikom škody za preukázanú, považovala
za nepostačujúce. Rozobrala dôvody, prečo považuje rozsudok odvolacieho súdu
za nepreskúmateľný, prečo je konanie postihnuté tzv. inou vadou a v čom spočíva nesprávne
právne posúdenie veci samej, ale aj rozhodnutie o súdnom poplatku.
Navrhovateľ mal za to, že dovolanie nie je dôvodné, a to na základe uvedených
skutočností. Navrhol, aby ho dovolací súd odmietol a uložil odporkyni povinnosť nahradiť
mu trovy dovolacieho konania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený advokátom,
bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr, či tento
opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním (§ 236
ods. 1 O.s.p.).
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu.
Podľa § 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu,
ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. Podľa § 238 ods. 2 O.s.p.
je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho
názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Napokon podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je
dovolanie prípustné tiež vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu,
vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie
po právnej stránke zásadného významu alebo ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa,
ktorým súd prvého stupňa vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3, 4
Dovolaním odporkyne nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok, ale potvrdzujúci
vyhovujúci výrok rozsudku odvolacieho súdu vo veci samej, vo výroku ktorého súd
nevyslovil, že dovolanie proti nemu je prípustné. Dovolací súd v prejednávanej veci dosiaľ
nevyslovil ani záväzný právny názor, od ktorého by sa odvolací súd mohol odchýliť a nejde
ani o prípad týkajúci sa neplatnosti zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3, 4 O.s.p. Z týchto
dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že dovolanie odporkyne proti
potvrdzujúcemu (vyhovujúcemu) výroku rozsudku vo veci samej nie je podľa ustanovenia
S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O.s.p. ukladajúce dovolaciemu
súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 ods. 1 O.s.p.
(či už to účastník namieta alebo nie) sa Najvyšší súd Slovenskej republiky zaoberal aj
otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 ods. 1 O.s.p. Uvedené zákonné ustanovenie
pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku či uzneseniu), ak
konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných procesných vád
vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok právomoci súdov,
spôsobilosti účastníka, zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekážku veci
právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, o nepodanie návrhu na začatie
konania, hoci podľa zákona bol potrebný, o odňatie možnosti konať pred súdom
a o rozhodovanie vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom). Vady konania
podľa ustanovenia § 237 ods. 1 písm. a/až c/, e/ a g/ O.s.p. odporkyňa nenamietala a ich
existenciu po preskúmaní veci nezistil ani dovolací súd.
Odporkyňa namietala, že jej postupom odvolacieho súdu bola odňatá možnosť konať
pred súdom (§ 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p.).
O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. významná ide najmä vtedy, ak
súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými
právnymi predpismi a týmto svojím postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva,
ktoré mu právny poriadok priznáva.
Postup súdu, ktorým sa účastníkovi konania odňala možnosť konať pred súdom
zakladá porušenie práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a slobôd (ďalej len „dohovor“), porovnaj napr. III. ÚS 156/06,
III. ÚS 331/04, II. ÚS 174/04 .
Vadu konania podľa § 237 ods. 1 O.s.p. odporkyňa vyvodzovala z nepreskúmateľnosti
a nezrozumiteľnosti odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu.
Zákonné požiadavky na odôvodnenie rozsudkov vyplývajú z § 157 ods. 2 O.s.p. Jeho
účelom je predovšetkým doložiť správnosť rozsudku, zároveň je aj prostriedkom kontroly
správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutia. Ustanovenie § 157 ods. 2 O.s.p. dáva
súdom dostatočný návod na to, aké má byť odôvodnenie rozsudku. Z hľadiska úplnosti
odôvodnenia rozsudku sa žiada, aby odôvodnenie obsahovalo najmä stručné a výstižné
prednesy účastníkov a ich konečné návrhy, dôkazy, o ktoré súd oprel svoje skutkové
zistenia, úvahy, ktorými sa spravoval pri hodnotení dôkazov a skutočnosti, ktoré mal
preukázané a právne posúdenie zisteného skutkového stavu podľa príslušných zákonných
ustanovení.
Ustanovením § 219 ods. 2 O.s.p. je odvolaciemu súdu daná možnosť vypracovania
tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Možnosť vypracovania takéhoto odôvodnenia je
podmienená tým, že odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožní s dôvodmi rozhodnutia súdu
prvého stupňa a to po skutkovej, ako aj právnej stránke.
V prejednávanej veci sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil so skutkovými
a právnymi závermi súdu prvého stupňa („súd prvého stupňa vo veci vykonal dokazovanie
správnym smerom, z neho vyvodil správne skutkové závery a vec napokon rozhodol správne
aj po právnej stránke“). Podrobne sa vysporiadal aj s jednotlivými odvolacími námietkami,
ktoré vyhodnotil z konkrétne uvedených dôvodov za nedôvodné. Vzhľadom na to sa
v dôvodoch svojho rozhodnutia obmedzil na konštatovanie správnosti rozhodnutia súdu
prvého stupňa a jeho odôvodnenia, s ktorým sa v celom rozsahu stotožnil. Na zdôraznenie
správnosti a presvedčivosti odôvodnenia napadnutého rozsudku vo vzťahu k námietkam
odporkyne doplnil aj ďalšie dôvody, čo mu ustanovenie § 219 ods. 2 O.s.p. tiež umožňuje.
Zo spisu pritom vyplýva, že prvostupňový súd v odôvodnení svojho rozhodnutia
uviedol stanoviská procesných strán a ich argumentáciu, rozhodujúce skutočnosti, z ktorých
vychádzal, citoval právne predpisy, ktoré aplikoval a z ktorých vyvodil jasný, jednoznačný
a presvedčivý právny záver o dôvodnosti návrhu vo vyhovujúcej časti. Teda odôvodnenie
rozsudku súdu prvého stupňa zrozumiteľne a podrobne objasňujúce (§ 157 ods. 2 O.s.p.)
skutkový a právny základ rozhodnutia, a tým aj odvolacieho súdu, nie je nepreskúmateľné
a plne rešpektuje základné právo účastníkov na spravodlivý súdny proces (pozri
V súvislosti s námietkou o nepreskúmateľnosti rozhodnutia odvolacieho súdu ale treba
uviesť, že na rokovaní občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu, ktoré sa uskutočnilo
3. decembra 2015, bolo prijaté stanovisko, právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť
rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho
poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie
dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť
dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku“. Toto stanovisko, ktoré
bolo publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej
republiky, považuje dovolací súd za plne opodstatnené aj v preskúmavanej veci. Ako bolo
uvedené zhora, odvolací súd jasne a zrozumiteľne vysvetlil dôvody, ktoré ho viedli
k potvrdeniu vyhovujúcej časti rozsudku súdu prvého stupňa , preto nebol dôvod na postup
podľa druhej vety citovaného stanoviska.
Námietka odporkyne o nesprávnom prístupe súdov nižších stupňov k dokazovaniu
nie je dôvodná. Súd nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je
povinný vykonať všetky navrhnuté dôkazy. Nevykonanie dôkazov podľa návrhov alebo
predstáv navrhovateľa nie je ani postupom, ktorým by mu súd odňal možnosť konať pred
súdom, lebo rozhodovanie o tom, ktoré dôkazy budú vykonané, patrí výlučne súdu, a nie
účastníkovi konania (§ 120 ods. 1 O.s.p.). Ak súd niektorý dôkaz nevykoná, môže to viesť
nanajvýš k jeho nesprávnym skutkovým záverom, a teda v konečnom dôsledku aj
k nesprávnemu rozhodnutiu, nie však k zmätočnosti rozhodnutia (pozri napr. aj rozhodnutia
uverejnené v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky pod č. 37/1993
a pod č. 125/1999). Napokon súd prvého stupňa v odôvodnení uviedol dôvody, prečo
nevyhovel návrhu odporkyne na vykonanie ním navrhnutých konkrétnych dôkazov, s ktorým
rozhodnutím sa stotožnil aj odvolací súd.
Pokiaľ ide o námietku odporkyne spochybňujúcu úplnosť zistenia skutkového stavu
veci, či nesprávnosť skutkových zistení, treba uviesť, že v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2
O.s.p. dôvodom dovolania nemôže byť samo osebe nesprávne skutkové zistenie. Dovolanie
totiž nie je „ďalším“ odvolaním, ale je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným
na nápravu len výslovne uvedených procesných (§ 241 ods. 2 písm. a/ a b/ O.s.p.)
a hmotnoprávnych (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) vád. Preto sa dovolaním nemožno úspešne
domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi prvého a druhého stupňa, ani prieskumu
nimi vykonaného dokazovania.
Z obsahu dovolania odporkyne možno vyvodiť jej námietku, že súdy nesprávne
vyhodnotili výsledky vykonaného dokazovania. Dovolací súd poukazuje na to, že nesprávne
hodnotenie vykonaných dôkazov nie je uvedené medzi prípustnými dôvodmi dovolania, ktoré
sú vymedzené v ustanovení § 241 ods. 1 písm. a/ až c/ O.s.p. Pre tento záver svedčí
i ustanovenie 243a ods. 2, veda druhá O.s.p., ktoré ustanovuje, že dovolací súd nevykonáva
dokazovanie. Dokazovanie je časťou občianskeho súdneho konania, v ktorej si súd vytvára
poznatky potrebné na rozhodnutie vo veci. Z § 132 O.s.p. vyplýva, že dôkazy hodnotí súd
podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti,
pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli
účastníci. Pri uplatnení zásady voľného hodnotenia dôkazov súd v zásade nie je obmedzovaný
právnymi predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Iba výnimočne
zákon súdu ukladá určité obmedzenie pri hodnotení dôkazov (napr. § 133, § 134, § 135
O.s.p.). Ťažisko dokazovania je v konaní na súde prvého stupňa; skutkové závery tohto súdu
je oprávnený dopĺňať, prípadne korigovať len odvolací súd, ktorý za tým účelom môže
vykonávať dokazovanie (§ 213 ods. 3 až 5 O.s.p.). Súd rozhodujúci o dovolaní nepreskúmava
správnosť a úplnosť skutkových zistení, a to už len z toho dôvodu, že v konaní o tomto
opravnom prostriedku nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy; na rozdiel od súdu
prvého stupňa a odvolacieho súdu totiž nemá možnosť dôkazy sám vykonávať (§ 243a ods. 2
veta druhá O.s.p.). Keď najvyšší súd nemôže vykonávať dokazovanie, tak nemôže iba na
základe súdnych spisov, preskúmať správnosť hodnotenia dôkazov súdom, lebo si nemôže
pre svoje rozhodnutie zabezpečiť rovnaké podklady a predpoklady doplnením alebo
zopakovaním dokazovania, aké mal súd, ktorý dôkazy hodnotil.
Pokiaľ odporkyňa namietala, že rozsudok v potvrdzujúcej vyhovujúcej časti spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), dovolací súd uvádza, že
nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantný dovolací dôvod v tom zmysle, že ho
možno uplatniť v procesne prípustnom dovolaní (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), samo
nesprávne právne posúdenie veci ale prípustnosť dovolania nezakladá (viď R 54/2012 a tiež
ďalšie rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp.zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010,
3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011, 7 Cdo 26/2010
a 8 ECdo 170/2014). Nejde totiž o vadu konania uvedenú v § 237 ods. 1 O.s.p., ani znak
(atribút, stránku) rozhodnutia, ktorý by bol uvedený v § 238 O.s.p. ako zakladajúci
prípustnosť dovolania. To isté sa týka aj tzv. inej vady konania, ktorá mala za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci.
Keďže v prejednávanej veci dovolanie smeruje aj proti potvrdzujúcemu výroku
rozsudku odvolacieho súdu o súdnom poplatku, ktoré má charakter uznesenia, jeho
prípustnosť bolo treba posudzovať podľa ustanovenia § 239 O.s.p. V zmysle platnej právnej
úpravy je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak odvolací súd zmenil
uznesenie súdu prvého stupňa, alebo ak rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu
dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie stanoviska (§ 239
ods. 1, písm. a/ a písm. b/ O.s.p.). Dovolanie je prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho
súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil
vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie
o právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o priznaní (nepriznaní) účinkov
cudziemu rozhodnutiu na území Slovenskej republiky.
Podľa § 239 ods. 3 O.s.p. však ustanovenia odsekov 1a 2 neplatia, ak ide o uznesenie
o príslušnosti, predbežnom opatrení, súdnych poplatkoch, prerušení alebo neprerušení
konania, poriadkovej pokute, o znalečnom, tlmočnom, o odmietnutí návrhu na zabezpečenie
predmetu dôkazu vo veciach týkajúcich sa práva duševného vlastníctva a o trovách konania,
ako aj o tých uzneseniach vo veciach upravených Zákonom o rodine, v ktorých sa vo veci
samej rozhoduje uznesením.
Teda z výslovného znenia citovaného ustanovenia vyplýva, že dovolanie nie je
prípustné proti uzneseniu o súdnych poplatkoch.
Prípustnosť dovolania odporkyne by prichádzala do úvahy, len ak by v konaní,
v ktorom bolo vydané, došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných
v § 237 ods. 1 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému
rozhodnutiu (aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,
c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa
už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal
návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa
postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol
súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Žiadnu z týchto vád
odporkyňa nenamietala a jej existenciu nezistil ani dovolací súd. Jej námietka sa týkala
nesprávneho právneho posúdenia veci v otázke vecného oslobodenia od súdneho poplatku .
Vo vzťahu k právnemu posúdeniu veci aj z hľadiska procesnej vady konania podľa § 237
ods. 1 písm. f/ O.s.p. dovolací súd poukazuje na dôvody uvedené zhora.
Vzhľadom na uvedené možno uzavrieť, že prípustnosť dovolania odporkyne
nemožno vyvodiť z ustanovenia § 238 O.s.p., ani z ustanovenia § 239 O.s.p. a v dovolacom
konaní neboli zistené ani dôvody prípustnosti dovolania uvedené v ustanovení § 237 ods. 1
O.s.p. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie navrhovateľa podľa § 243b ods. 5
O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako dovolanie smerujúce proti výrokom
rozhodnutiu, proti ktorým nie je prípustné, odmietol.
O trovách dovolacieho konania dovolací súd rozhodol podľa § 243b ods. 5 O.s.p.
v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p. Neúspešnú odporkyňu zaviazal
k povinnosti nahradiť trovy dovolacieho konania v konaní úspešnému navrhovateľovi. Tieto
pozostávajú z trov právneho zastúpenia za dva úkony právnej služby – prevzatie veci,
vyjadrenie k dovolaniu navrhovateľa z 3. februára 2016 (č.l. 327) á 924,53 € + paušálna
náhrada hotových výdavkov 8,58 €, spolu 1 866,22 € (§ 10 ods. 1, § 16 ods. 3 vyhlášky
č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb
v znení neskorších predpisov), ktoré je povinný navrhovateľ poukázať na účet právneho
zástupcu.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3:0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 23. marca 2016
JUDr. Oľga Trnková, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová