Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
6bc/399310.6dc36d.pdf
PDF · 146.34 KB
No categories available
5Cdo/153/2014
Najvyšší súd 5 Cdo 153/2014
Slovenskej republiky
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu
JUDr. Sone Mesiarkinovej a členov senátu JUDr. Heleny Haukvitzovej a JUDr. Mariána
Sluka, PhD., v spore žalobkyne S. P., bývajúcej v S.S., zastúpenej JUDr. Tiborom Sanákom,
advokátom v Trnave, Námestie SNP 2, proti žalovaným 1/ M. P., bývajúcej v A., 2/ Ľ. P.,
bývajúcemu v A., žalovaní 1/, 2/ zastúpení JUDr. Stanislavom Jakubčíkom, advokátom
v Bratislave, Kutlíkova 17, 3/ JUDr. Š. B., bývajúcemu v T., o zaplatenie 33.193,92 €
s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Galanta pod sp.zn. 8 C 245/2007, o dovolaní
žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Trnave zo 6. novembra 2013, sp.zn. 11 Co
513/2012, takto
rozhodol:
I. Dovolanie z a m i e t a.
II. Žalovaní 1/, 2/, 3/ majú nárok na náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
1. Okresný súd Galanta rozsudkom z 26. novembra 2009 č.k. 8 C 245/2007-251
zaviazal žalovaných 1/,2/ a 3/ spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobkyni 33 193,92 € s 9,5 %
úrokom z omeškania od 11. januára 2007 do zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti
rozsudku. Žalovaných 1,/ 2/, 3/ zaviazal zaplatiť žalobkyni titulom náhrady trov konania
6 258,33 € a titulom súdneho poplatku na účet súdu 1 991,50 €, všetko do troch dní
od právoplatnosti rozsudku. Predmetom konania bol nárok žalobkyne na zaplatenie kúpnej
ceny za byt, ktorý previedla na žalovaných 1/, 2/. Súd prvej inštancie vyhodnotil ako „právny
nezmysel“ skutočnosť, že v kúpnej zmluve, uzavretej medzi žalobkyňou, zastúpenou
žalovaným 3/ a žalovanými 1/, 2/ zo dňa 10. januára 2007 v čl. 3 bod 3 bolo uvedené, že
kupujúca potvrdzuje, že predávajúci jej uvedenú kúpnu cenu vyplatili v hotovosti
pri podpisovaní zmluvy, nakoľko kúpnu cenu má zaplatiť kupujúci, a nie predávajúci. Túto
skutočnosť nebolo možné považovať za potvrdenie prijatia peňazí. Súd prvej inštancie mal
ďalej jednoznačne preukázané, že žalobkyňa kúpnu cenu za byt nedostala. Vychádzal
zo svedeckých výpovedí svedka M. a svedka P., ktorí náležitým spôsobom opísali stretnutie
účastníkov a p. P. za ich prítomnosti v S. v Hoteli H., kde sa žalobkyňa dozvedela, že byt je
predaný a že novými vlastníkmi bytu sú žalovaní 1/, 2/. Žalovaná 1/ navrhla žalobkyni dve
alternatívy. Prvá bola tá, že žalovaní 1/, 2/ prevedú byt na žalobkyňu, ak im táto zaplatí, čo za
ňu žalovaní zaplatili pri splácaní úveru a dá im províziu 300.000,- Sk. Druhá alternatíva bola
taká, že žalovaní 1/, 2/ byt ďalej predajú, z kúpnej ceny si odpočítajú, čo za žalobkyňu
zaplatili + províziu 300.000,- Sk, zvyšok vyplatia žalobkyni. Za tým účelom nechala žalovaná
1/ vyhotoviť zmluvu o pôžičke medzi ňou a žalobkyňou na 300.000, Sk, aby žalovaná 1/ mala
istotu, že z predaného bytu niečo dostane. Existenciu takejto zmluvy potvrdil aj žalovaný 3/.
Súd ďalej vychádzal z vyúčtovania nákladov, ktoré mala žalovaná 1/ a tieto náklady žalovaná
1/ požadovala od žalobkyne. Pritom tvrdila, že si ich odpočítala z kúpnej ceny a zvyšok dala
žalobkyni. I z tohto zrejmého rozporu, podľa súdu, vyplynulo, že kúpnu cenu žalobkyni
žalovaní 1/, 2/ nezaplatili. O tom, že títo žalovaní nezaplatili kúpnu cenu, jednoznačne podľa
súdu prvej inštancie svedčilo aj to, že by neprišli na stretnutie do S. a nenavrhovali by
alternatívy, ktoré žalovaná 1/ predkladala. Súd prvého stupňa neskúmal to, či žalovaní 1/ a 2/
zaplatili kúpnu cenu žalovanému 3/ alebo nie, ale zaviazal všetkých žalovaných na zaplatenie
žalovanej sumy. O náhrade trov konania súd prvého stupňa rozhodol podľa § 142 ods. 1
2. Krajský súd v Trnave rozsudkom z 8. decembra 2010 sp.zn. 9 Co 80/2010
rozsudok súdu prvého stupňa voči žalovanému 3/ zmenil tak, že žalobu zamietol a vo zvyšku
rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Žalovanému 3/
náhradu trov konania nepriznal. Z vykonaného dokazovania mal odvolací súd za preukázané,
že žalovanému 3/ bolo udelené riadne plnomocenstvo v súlade so zákonom na zastupovanie
žalobkyne, a to konkrétne špeciálna plná moc zo dňa 30. novembra 2006 na uzatvorenie
a podpísanie kúpnej zmluvy ohľadne nehnuteľnosti bytu za kúpnu cenu vo výške
1,000.000,- Sk (33 193,92 €). Žalovaný 3/ na základe špeciálnej plnej moci riadne vypracoval
kúpnu zmluvu v súlade s plnou mocou, v ktorej bola uvedená výška kúpnej ceny
1,000.000,- Sk. Predmetná kúpna zmluva mala podľa odvolacieho súdu všetky zákonom
predpísané náležitosti, a preto ju považoval za platnú. Samotná namietaná skutočnosť, že
v čl. III. ods. 3 došlo k zámene účastníkov zmluvného vzťahu, kde namiesto kupujúcej mala
byť uvedená predávajúca a na miesto predávajúcich kupujúci, nebola podstatná, keď z obsahu
celej kúpnej zmluvy bolo evidentné, že tu došlo len k chybe pri písaní, ktorá nesprávnosť
nemohla spôsobiť neplatnosť právneho úkonu. Zo znenia zmluvy nevyplývalo, že peniaze
prevzal žalovaný 3/, ktorý predmetnú zmluvu za žalobkyňu ako splnomocnený zástupca
overene na notárskom úrade podpísal. Samotná žalobkyňa v priebehu konania nikdy netvrdila,
že fakticky kupujúci odovzdali kúpnu cenu žalovanému 3/ a tento by peniaze od kupujúcich
prevzal a jej nevyplatil. Žalovaný 3/ takisto namietal, že peniaze od kupujúcich neprevzal
a nebol ani splnomocnený na prevzatie kúpnej ceny. Vzhľadom k tomu, že nebolo
preukázané, že by žalovaný 3/ bol so žalobkyňou a žalovanými 1/, 2/ v nejakom zmluvnom
vzťahu a ani že sa na úkor žalobkyne bezdôvodne obohatil v súlade s § 451 Občianskeho
zákonníka, keďže nebolo preukázané, že prevzal kúpnu cenu a túto žalobkyni následne
nevyplatil, ktorú skutočnosť netvrdila ani samotná žalobkyňa, odvolací súd mal za to, že je
nedôvodné zaviazať žalovaného 3/ na povinnosť zaplatiť žalobkyni kúpnu cenu dohodnutú
v kúpnej zmluve vo výške 1 000.000,- Sk (33 193,92 €). Preto odvolací súd podľa § 220
O.s.p. v napadnutej časti týkajúcej sa žalovaného 3/ rozsudok súdu prvého stupňa zmenil
a návrh voči nemu ako nedôvodný zamietol. Vo vzťahu k žalovaným 1/, 2/ mal odvolací súd
za to, že bolo jednoznačne preukázané, že žalobkyňa splnomocnila žalovaného 3/
na uzatvorenie a podpísanie kúpnej zmluvy, z čoho možno mať za preukázané, že hodlala
predmetný byt predať a mala vedomosť o tom, že kúpna zmluva bola uzavretá. Súd prvej
inštancie vo veci vypočul viacerých svedkov, avšak hlavnú kľúčovú svedkyňu p. Č., ktorá
mala byť prítomná pri všetkých podstatných konaniach, stretnutiach a úkonoch ohľadne
úhrady nedoplatku úveru žalobkyne voči spoločnosti BUSINESS, ako aj následného konania
ohľadne prevodu bytu žalobkyne, súd prvej inštancie napriek tomu, že žalovaní navrhovali
opakovane jej výsluch , nevypočul. Odvolací súd mal za to, že bez riadneho vysporiadania sa
s výpoveďou svedkyne Č. nebolo možné považovať skutkový stav za zistený
v takom rozsahu, aby bolo na jeho základe možné vo veci rozhodnúť. Preto odvolací uviedol,
že bude potrebné doplniť dokazovanie výsluchom tejto svedkyne, pričom bude potrebné túto
výpoveď skonfrontovať s výpoveďami ostatných účastníkov. Postup súdu prvého stupňa, keď
nevypočul svedkyňu, ktorú možno považovať za kľúčovú v danej veci a opakovane
navrhovanú žalovanými 1/ 2/ bolo podľa odvolacieho súdu možné považovať za odňatie
možnosti konať pred súdom odporcom.
3. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie žalobkyňa, ktorá ho
žiadala zmeniť a zaviazať žalovaných 1/, 2/ a 3/ spoločne a nerozdielne 33 193,92 € s 9,5 %
ročným úrokom z omeškania od 11. januára 2007 až do zaplatenia, ako aj náhradu trov celého
konania. Vytýkala odvolaciemu súdu, že jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia správne zisteného skutkového stavu. Odvolací súd všetky dôkazy vyhodnotil v jej
neprospech, a v rozpore s vykonaným dokazovaním zaujal záver, že žalovaný 3/ neprevzal
peniaze pri podpise kúpnej zmluvy, pričom táto skutočnosť vyplývala z obsahu kúpnej
zmluvy. Poukázala na to, že preto podala svoj návrh proti všetkým trom žalovaným, nakoľko
jej kúpna cena nebola vyplatená, žalovaný 3/, hoci ju formálne zastupoval na základe
plnomocenstva, fakticky zastupoval žalovaných 1/, 2/, ktorí mu aj poskytli odmenu za právne
služby, čo bolo v konaní preukázané. Spochybnila aj záver odvolacieho súdu o potrebe
výsluchu svedkyne Č., keď v priebehu celého konania bolo opakovane potvrdené, že táto pre
svoj zdravotný stav nie je výsluchu schopná, naviac považovala túto svedkyňu
za zaujatú.
4. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením z 29. októbra 2012 sp.zn.
5 Cdo 68/2011 rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Dovolací
súd z obsahu spisu zistil, že odvolací súd z dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie
vyvodil odlišné skutkové a na ich základe aj právne závery, ako súd prvej inštancie, bez toho,
aby vo veci vykonal akékoľvek dokazovanie (zopakovanie alebo doplnenie). Ak sa však
odvolací súd chcel odchýliť od skutkových zistení súdu prvej inštancie na základe
bezprostredne pred ním vykonaných dôkazov, mal dokazovanie sám v potrebnom rozsahu
opakovať a zadovážiť si tak rovnocenný podklad pre odlišné hodnotenie dôkazov. Len takýto
postup je aj v súlade so zásadou priamosti a ústnosti občianskoprávneho konania. Uviedol,
že je neprípustné, aby odvolací súd ku svojim odlišným skutkovým zisteniam, vedúcim
k záveru o zmene rozsudku súdu prvej inštancie v tom smere, že návrh voči žalovanému 3/
nie je dôvodný, iba na základe dôkazov vykonaných súdom prvej inštancie. Bez toho, aby
v odvolacom konaní sám podrobne vypočul strany sporu, prípadne svedkov a tým zabezpečil
bezprostrednosť vykonania tohto dôkazu pred svojím rozhodnutím, k skutočnostiam, ktoré
prehodnotil v odôvodnení svojho rozhodnutia, ponechal na odvolacom pojednávaní len
priestor na prednes strán – žalovaných 1/, 2/ a 3 a právneho zástupcu žalobkyne. Dovolací súd
vytkol odvolaciemu súdu, že závery, ktoré prijal vo svojom rozhodnutí, sú i protirečivé.
Okresný súd zaviazal žalovaných 1/, 2/ a 3/ na plnenie spoločne a nerozdielne. Odvolací súd
v dôvodoch svojho zmeňujúceho rozhodnutia voči žalovanému 3/, i keď súd prvej inštancie sa
mierou jeho zodpovednosti, ako vyplýva z odôvodnenia jeho rozsudku, vôbec nezaoberal, sa
nevysporiadal s týmto nedostatkom. Naopak, sám na jednej strane dospel k záveru
o nedostatočnom zistení skutkového stavu voči žalovaným 1/ a 2/ a odňatí možnosti konať
pred súdom, a potrebe doplnenia dokazovania, z ktorého však žalovaného 3/ vzhľadom
na doterajší zistený skutkový stav nemožno vylúčiť, avšak vo vzťahu k žalovanému 3/ mu
tieto zistenia zjavne neprekážali v tom, aby o návrhu proti nemu rozhodol tak, že tento
zamietol. Dovolací súd poukázal na to, že z odôvodnenia súdneho rozhodnutia musí vyplývať
vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane
a právnymi závermi na strane druhej. Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii
obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, na to,
aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís
dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale
v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. Všeobecný súd pritom musí súčasne
vychádzať z materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana
práv a oprávnených záujmov strán v konaní. (obdobne napr. IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04,
III. ÚS 117/07, III. ÚS 332/09).
5. Krajský súd v Trnave rozsudkom zo 6. novembra 2013, sp.zn. 11 Co 513/2012
rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že návrh žalobkyne zamietol. Odvolací súd
na odvolacích pojednávaniach vypočul podrobne strany sporu a svedka MVDr. R. D.,
oboznámil prečítaním výpoveď svedkyne Č., ktorá pre zdravotný stav nemohla byť vypočutá,
zamietol návrh na doplnenie dokazovania výsluchom ďalších svedkov, keď mal za to, že tieto
výpovede nie sú z hľadiska posúdenia veci podstatné, doplnil dokazovanie správou Daňového
úradu Trnava. Po takto doplnenom dokazovaní dospel k záveru, že kúpna zmluva o predaji
bytu medzi žalobkyňou a žalovanými 1/, 2/ je platným právnym úkonom. Spornou zostala
otázka vyplatenia kúpnej ceny. Odvolací súd považoval
za kľúčové dokazovania vykonané výsluchom strán sporu a svedkyne Č., ktorá vypovedala
v konaní trestného stíhania za prečin podvodu. Doplniť svedeckú výpoveď tejto svedkyne sa
odvolaciemu súdu nepodarilo pre trvalo nepriaznivý zdravotný stav z dôvodu závažného
duševného ochorenia. Táto svedecká výpoveď, v ktorej svedkyňa opísala skutkový stav pri
predaji bytu, však v konaní nebola žiadnym hodnoverným spôsobom vyvrátená, bola v súlade
s výpoveďami žalovaných a žalobkyňa svoje tvrdenie, že sa v čase podpisu zmluvy
nenachádzala na území Slovenskej republiky, nepreukázala. Žalobkyňa navyše potvrdila aj
skutočnosť, že za ňu žalovaní 1/, 2/ vyplatili dlhy v celkovej výške 315 500 Sk. Vo vzťahu
k žalovanému 3/ zotrval odvolací súd na svojom závere o nedôvodnosti žaloby, poukázal
na to, že tento nebol s ostatnými stranami v zmluvnom vzťahu, peniaze neprevzal, iba
na základe plnomocenstva zastupoval žalobkyňu pri uzavretí a podpísaní kúpnej zmluvy
k bytu. Odvolací súd preto považoval z dokazovania za preukázané, že žalovaní 1/, 2/
vyplatili žalobkyni kúpnu cenu za predmetný byt, túto kúpnu cenu nevyplatili do rúk
žalovaného 3/, a preto žalobu ako nedôvodnú zamietol.
6. Proti rozsudku odvolacieho súdu podala žalobkyňa dovolanie a žiadala tento
rozsudok zmeniť a vyhovieť jej žalobe v plnom rozsahu, keď mala zo to, že dovolací súd má
zabezpečený dostatočný dôkazný materiál v tom smere, že kúpna cena jej nebola vyplatená.
Vytýkala odvolaciemu súdu, že po zrušujúcom uznesení dovolacieho súdu vykonal len
čiastočné dokazovanie a nevypočul ňou navrhovaných ďalších svedkov stretnutia v hoteli H..
Spochybnila výpovednú hodnotu svedeckej výpovede svedkyne Č., ktorá v trestnom konaní
vypovedala pod hrozbou vlastného trestného stíhania a pre jej duševnú poruchu, nemal
možnosť súd overiť jej výpoveď. Odvolací súd vykonával dokazovanie účelovo a podriadil ho
pod svoj dopredu zaujatý nesprávny záver. Namietala ďalej záver odvolacieho súdu, ktorý bol
v rozpore so znením kúpnej zmluvy, že žalovaný 3/ neprevzal kúpnu cenu, ako aj so
skutkovým stavom, ktorí uviedli žalovaní 1/, 2/ že to boli oni, ktorí jej vyplatili krátenú kúpnu
cenu, i keď nevedeli uviesť jej skutočnú výšku. Mala za to, že voči žalovaným 1/, 2/ je nárok
dôvodný, lebo účelovo spochybňovali znenie kúpnej zmluvy v časti vyplatenia kúpnej ceny
a tým zobrali na seba zodpovednosť za nevyplatenie kúpnej ceny, pričom o vyplatení kúpnej
ceny nemali žiadny písomný dôkaz, nárok voči žalovanému 3/ je dôvodný preto, že tento po
prevzatí kúpnej ceny jej túto sumu nevyplatil.
7. Žalovaní 1/, 2/ vo svojom vyjadrení k dovolaniu ho žiadali ako nedôvodné
zamietnuť a priznať náhradu trov dovolacieho konania.
8. Žalovaný 3/ sa k dovolaniu písomne nevyjadril.
9. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len najvyšší súd) ako súd dovolací (§ 35
Civilného sporového poriadku, ďalej len CSP) vzhľadom k tomu, že dovolanie žalobkyne
bolo podané 22. novembra 2013, vychádzal z prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 CSP,
ktorý nadobudol účinnosť 1. júla 2016, v zmysle ktorého platí, že ak nie je ustanovené inak,
platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa § 470
ods. 2 veta prvá CSP (ale) právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.
10. Dovolací súd zistil, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP)
strana zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté
rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), a preto skúmal prípustnosť a dôvodnosť dovolania
bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP).
11. Podľa právneho stavu účinného do 30. júna 2016 bolo dovolaním možné napadnúť
právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu iba vtedy, pokiaľ to zákon pripúšťal (viď § 236
ods. 1 O.s.p.). Dovolanie bolo prípustné proti každému rozhodnutiu, ak v konaní došlo
k najzávažnejším procesným vadám uvedeným v § 237 O.s. Prípustnosť dovolania
proti rozsudku upravoval § 238 O.s.p. a proti uzneseniu § 239 O.s.p. Dovolanie proti
zmeňujúcemu rozsudku odvolacieho súdu bolo prípustné v zmysle § 238 ods. 1 O.s.p.
12. Žalobkyňa podala dovolanie proti zmeňujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, jej
dovolanie preto je prípustné .
13. Žalobkyňa vo svojom dovolaní nenamietala vady konania, ktoré boli vyjadrené
v § 237 O.s.p. ako vady zmätočnosti, a dovolací súd tieto vady v konaní ani nezistil.
14. Z obsahu dovolania vyplýva, že žalobkyňa zastáva názor, že odvolací súd
nedoplnil dokazovanie opätovným výsluchom ňou navrhnutých svedkov a skutkový stav
vyhodnotil v jej neprospech.
15. Z uvedeného možno vyvodiť, že dovolateľka tvrdí, že v konaní došlo k „inej vade“
majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) i keď svoje
námietky takto neoznačila. Za „inú vadu“ sa v doterajšej rozhodovacej praxi najvyššieho súdu
považovalo najmä porušenie ustanovení o dokazovaní napríklad tým, že súd vôbec nezisťoval
skutočnosti rozhodujúce pre posúdenie veci aj napriek tomu, že boli tvrdené a na ich
preukázanie boli navrhnuté dôkazy. Vadu tejto povahy zakladalo aj porušenie ustanovení
o vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov (napríklad osoba, ktorá mala byť
vypočutá ako svedok, bola vypočutá ako účastník konania, svedok nebol o svojich
povinnostiach riadne poučený, dôkaz listinou bol vykonaný v rozpore s § 129 O.s.p.).
Z obsahu spisu však nevyplýva, že by došlo k vade takejto povahy.
16. Ak dovolateľka namietala, že k výpovedi svedkyne Č. nemalo byť
zo strany súdu prihliadnuté, vzhľadom na jej zaujatosť a následný zdravotný stav, túto
námietku uplatnila dovolateľka prvý raz až v dovolacom konaní. Na odvolacom pojednávaní
sa k tejto svedeckej výpovedi opätovne sama vyjadrila, keď namietala len vzťah svedkyne
k nej, bez relevantných dôvodov a odvolací súd sa i s týmito námietkami v odôvodnení svojho
rozsudku vysporiadal.
17. Neopodstatnené sú i ďalšie dovolacie námietky žalobkyne, že došlo k procesným
nesprávnostiam v priebehu vykonávania dokazovania a vyhodnocovania jeho výsledkov.
18. Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy a práva
na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru nepatrí právo účastníka konania, aby sa
všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov
(I. ÚS 8/96, III. ÚS 197/02, III. ÚS 284/08); súčasťou tohto práva nie je ani právo účastníka
konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa
dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97).
Právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje i právomoc posúdiť to, či a aké
dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz
na jeho vykonanie (I. ÚS 52/03). Súd v občianskom súdnom konaní nie je viazaný návrhmi
strán na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy.
Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci
dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu.
19. V zmysle § 132 O.s.p. dôkazy hodnotil súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz
jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliadal na všetko,
čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli strany sporu. Nesprávne vyhodnotenie
dôkazov nebolo judikatúrou najvyššieho súdu považované za samostatný dovolací dôvod
(viď napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu sp.zn. 3 Cdo 172/2011, 5 Cdo 251/2012
a 7 Cdo 117/2014).
20. Najvyšší súd vo svojich rozhodnutiach vydaných do 30. júna 2016 opakovane
uviedol, že dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok určený na nápravu len výslovne
uvedených procesných (§ 241 ods. 2 písm. a/ a b/ O.s.p.) a hmotnoprávnych (§ 241 ods. 2
písm. c/ O.s.p.) nesprávností. Dovolanie nebolo (a nie je ani podľa úpravy v CSP) „ďalším“
odvolaním. Preto sa ním nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení, ku ktorým
dospel súd prvej inštancie alebo odvolací súd, ani prieskumu správnosti nimi vykonaného
dokazovania. Ťažisko dokazovania je v konaní pred súdom prvej inštancie a jeho skutkové
závery je oprávnený dopĺňať, prípadne korigovať len odvolací súd, ktorý za tým účelom
mohol v medziach zákona vykonávať dokazovanie (§ 213 O.s.p.). Dovolací súd nemôže
preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení a v nadväznosti na to posudzovať,
či súdy správne vyhodnotili výsledky vykonaného dokazovania, už len z toho dôvodu, že nie
je oprávnený bez ďalšieho prehodnocovať vykonané dôkazy – na rozdiel od súdu prvej
inštancie a tiež odvolacieho súdu nemá totiž dovolací súd možnosť vykonávať dokazovanie.
21. Podľa § 213 ods. 1 O.s.p. platilo, že odvolací súd je skutkovými závermi súdu
prvého stupňa viazaný. Ak mal odvolací súd za to, že súd prvého stupňa dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, dokazovanie v potrebnom rozsahu
opakuje sám (§ 213 ods. 3 O.s.p.), k čomu v predmetnej veci bol zaviazaný i názorom
dovolacieho súdu, vysloveným v predchádzajúcom kasačnom rozhodnutí (uznesenie
z 29. októbra 2012 sp.zn. 5 Cdo 68/2011). Táto zásada priamosti a ústnosti občianskeho súdneho
konania bola zo strany odvolacieho súdu dodržaná na odvolacích pojednávaniach (dňa
17. apríla 2013, 29. mája 2013, 12. júna 2013 a 16. októbra 2013), na ktorých odvolací súd
vytvoril stranám sporu dostatočný priestor na preukázanie svojich tvrdení.
22. Podľa právneho názoru dovolacieho súdu bol postup odvolacieho súdu v súlade
so zákonom a nemohol založiť inú vadu konania, tak ako bola vykladaná dovolacím súdom
v rozhodnutiach do 30. júna 2016 (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.).
23. Dovolací súd k námietkam dovolateľky, že žalovaní 1/, 2/ a 3/ nepreukázali svoje
tvrdenia poukazuje na to, že aj v zmysle § 120 ods. 1 veta prvá O.s.p. (t.j. do 30. júna 2016)
platilo, že strany sporu sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Žalobca,
ktorý neoznačil dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení (neuniesol dôkazné
bremeno), niesol nepriaznivé dôsledky svojho procesného postupu v podobe takého
rozhodnutia súdu, ktoré vychádza zo skutkového stavu zisteného na základe vykonaných
dôkazov. Predpokladom riadneho splnenia tejto dôkaznej povinnosti je, že splnil svoju
povinnosť tvrdenia (uniesol bremeno tvrdenia). Strana sporu, ktorá nesplní svoju povinnosť
tvrdiť skutočnosti rozhodné z hľadiska hypotézy právnej normy, spravidla ani nemôže splniť
dôkaznú povinnosť. Ak ide o skutočnosť rozhodnú podľa hmotného práva, neunesenie
bremena tvrdenia o tejto skutočnosti má pre túto stranu spravidla za následok pre ňu
nepriaznivé rozhodnutie.
24. V danom prípade bolo na žalobkyni, aby preukázala svoj nárok voči žalovaným 1/,
2/ a 3/, čo však neurobila. Podľa právneho názoru dovolacieho súdu obsah spisu umožňoval
prijať právne závery, na ktorých odvolací súd založil svoje rozhodnutie.
25. Žalobkyňa v dovolaní uviedla, že dôvodnosť jej mimoriadneho prostriedku je
vyjadrená v § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p., teda že napadnutý rozsudok odvolacieho súdu
spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.
26. Právnym posúdením je pritom činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení
vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu.
Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza
k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny
právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov
vyvodil nesprávne právne závery.
27. Dovolateľka tvrdí, že odvolací súd vec nesprávne právne posúdil v dôsledku
nesprávneho vyhodnotenia skutkového stavu, a nevykonaním ňou navrhnutých dôkazov,
avšak sama v dovolaní nepodáva záver, v čom považuje právnom posúdenie odvolacieho
súdu za nesprávne, ale len namieta vyhodnotenie dôkazov.
28. Dovolací súd poukazuje na to, že ak dovolateľka tvrdí, že odvolací súd
z vykonaného dokazovania nezistil správne skutkový stav a nesprávne vec preto právne
posúdil, a to vo vzťahu k riešeniu niektorej právnej otázky, nepôjde o dôvod nesprávneho
právneho posúdenia veci, ale o napadnutie rozhodnutia odvolacieho súdu pre nedostatočné
zistenie skutkového stavu. Predložením vlastnej verzie skutkového stavu, ktorý považoval
za dôležitý pre rozhodnutie, dovolateľ nesmeruje proti právnemu posúdeniu veci, ale proti
skutkovým zisteniam, čo však nemôže byť predmetom meritórneho prieskumu dovolacím
súdom. Nemôže byť v tomto smere postačujúce, nakoľko je dovolací súd viazaný obsahovým
vymedzením dovolacieho dôvodu, aby namietané nesprávne právne posúdenie veci bolo
uvedené len odkazom na zákonného ustanovenie (v dovolaní žalobkyne len uvedením § 241
ods. 2 písm. c/ O. s.p. ), ale je potrebné, aby dovolateľ konkrétne uviedol právnu otázku
a uviedol, prečo zaujal odvolací súdu nesprávny právny názor na jej riešenie.
29. Z vyššie uvedených dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že žalobkyňa
v procesne prípustnom dovolaní neuplatnila relevantné dovolacie dôvody, a preto jej
dovolanie zamietol ako neopodstatnené (§ 448 CSP).
30. Žalovaní 1/, 2/ a 3/ boli v dovolacom konaní v plnom rozsahu úspešní (§ 255
ods. 1 CSP) a vznikol im nárok na náhradu trov konania proti žalobkyni (§ 453 ods. 1 a § 262
ods. 1 CSP.)
31. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti
rozhodnutia dovolacieho súdu samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262
ods. 2 CSP).
32. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 28. septembra 2016
JUDr. Soňa Mesiarkinová, v.r.
JUDr. Helena Haukvitzová, v.r.
JUDr. Marián Sluk, PhD., v.r.
Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová