Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Cdo/153/2014

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu

JUDr. Sone Mesiarkinovej a členov senátu JUDr. Heleny Haukvitzovej a JUDr. Mariána

Sluka, PhD., v spore žalobkyne S. P., bývajúcej v S.S., zastúpenej JUDr. Tiborom Sanákom,

advokátom v Trnave, Námestie SNP 2, proti žalovaným 1/ M. P., bývajúcej v A., 2/ Ľ. P.,

bývajúcemu v A., žalovaní 1/, 2/ zastúpení JUDr. Stanislavom Jakubčíkom, advokátom

v Bratislave, Kutlíkova 17, 3/ JUDr. Š. B., bývajúcemu v T., o zaplatenie 33.193,92 €

s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Galanta pod sp.zn. , o dovolaní

žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Trnave zo 6. novembra 2013, sp.zn. 11 Co

513/2012, takto

rozhodol:

I. Dovolanie z a m i e t a.

II. Žalovaní 1/, 2/, 3/ majú nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e

1. Okresný súd Galanta rozsudkom z 26. novembra 2009 č.k. -251

zaviazal žalovaných 1/,2/ a 3/ spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobkyni 33 193,92 € s 9,5 %

úrokom z omeškania od 11. januára 2007 do zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti

rozsudku. Žalovaných 1,/ 2/, 3/ zaviazal zaplatiť žalobkyni titulom náhrady trov konania

6 258,33 € a titulom súdneho poplatku na účet súdu 1 991,50 €, všetko do troch dní

od právoplatnosti rozsudku. Predmetom konania bol nárok žalobkyne na zaplatenie kúpnej

ceny za byt, ktorý previedla na žalovaných 1/, 2/. Súd prvej inštancie vyhodnotil ako „právny

2

nezmysel“ skutočnosť, že v kúpnej zmluve, uzavretej medzi žalobkyňou, zastúpenou

žalovaným 3/ a žalovanými 1/, 2/ zo dňa 10. januára 2007 v čl. 3 bod 3 bolo uvedené, že

kupujúca potvrdzuje, že predávajúci jej uvedenú kúpnu cenu vyplatili v hotovosti

pri podpisovaní zmluvy, nakoľko kúpnu cenu má zaplatiť kupujúci, a nie predávajúci. Túto

skutočnosť nebolo možné považovať za potvrdenie prijatia peňazí. Súd prvej inštancie mal

ďalej jednoznačne preukázané, že žalobkyňa kúpnu cenu za byt nedostala. Vychádzal

zo svedeckých výpovedí svedka M. a svedka P., ktorí náležitým spôsobom opísali stretnutie

účastníkov a p. P. za ich prítomnosti v S. v Hoteli H., kde sa žalobkyňa dozvedela, že byt je

predaný a že novými vlastníkmi bytu sú žalovaní 1/, 2/. Žalovaná 1/ navrhla žalobkyni dve

alternatívy. Prvá bola tá, že žalovaní 1/, 2/ prevedú byt na žalobkyňu, ak im táto zaplatí, čo za

ňu žalovaní zaplatili pri splácaní úveru a dá im províziu 300.000,- Sk. Druhá alternatíva bola

taká, že žalovaní 1/, 2/ byt ďalej predajú, z kúpnej ceny si odpočítajú, čo za žalobkyňu

zaplatili + províziu 300.000,- Sk, zvyšok vyplatia žalobkyni. Za tým účelom nechala žalovaná

1/ vyhotoviť zmluvu o pôžičke medzi ňou a žalobkyňou na 300.000, Sk, aby žalovaná 1/ mala

istotu, že z predaného bytu niečo dostane. Existenciu takejto zmluvy potvrdil aj žalovaný 3/.

Súd ďalej vychádzal z vyúčtovania nákladov, ktoré mala žalovaná 1/ a tieto náklady žalovaná

1/ požadovala od žalobkyne. Pritom tvrdila, že si ich odpočítala z kúpnej ceny a zvyšok dala

žalobkyni. I z tohto zrejmého rozporu, podľa súdu, vyplynulo, že kúpnu cenu žalobkyni

žalovaní 1/, 2/ nezaplatili. O tom, že títo žalovaní nezaplatili kúpnu cenu, jednoznačne podľa

súdu prvej inštancie svedčilo aj to, že by neprišli na stretnutie do S. a nenavrhovali by

alternatívy, ktoré žalovaná 1/ predkladala. Súd prvého stupňa neskúmal to, či žalovaní 1/ a 2/

zaplatili kúpnu cenu žalovanému 3/ alebo nie, ale zaviazal všetkých žalovaných na zaplatenie

žalovanej sumy. O náhrade trov konania súd prvého stupňa rozhodol podľa § 142 ods. 1

2. Krajský súd v Trnave rozsudkom z 8. decembra 2010 sp.zn.

rozsudok súdu prvého stupňa voči žalovanému 3/ zmenil tak, že žalobu zamietol a vo zvyšku

rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Žalovanému 3/

náhradu trov konania nepriznal. Z vykonaného dokazovania mal odvolací súd za preukázané,

že žalovanému 3/ bolo udelené riadne plnomocenstvo v súlade so zákonom na zastupovanie

žalobkyne, a to konkrétne špeciálna plná moc zo dňa 30. novembra 2006 na uzatvorenie

a podpísanie kúpnej zmluvy ohľadne nehnuteľnosti bytu za kúpnu cenu vo výške

1,000.000,- Sk (33 193,92 €). Žalovaný 3/ na základe špeciálnej plnej moci riadne vypracoval

kúpnu zmluvu v súlade s plnou mocou, v ktorej bola uvedená výška kúpnej ceny

3

1,000.000,- Sk. Predmetná kúpna zmluva mala podľa odvolacieho súdu všetky zákonom

predpísané náležitosti, a preto ju považoval za platnú. Samotná namietaná skutočnosť, že

v čl. III. ods. 3 došlo k zámene účastníkov zmluvného vzťahu, kde namiesto kupujúcej mala

byť uvedená predávajúca a na miesto predávajúcich kupujúci, nebola podstatná, keď z obsahu

celej kúpnej zmluvy bolo evidentné, že tu došlo len k chybe pri písaní, ktorá nesprávnosť

nemohla spôsobiť neplatnosť právneho úkonu. Zo znenia zmluvy nevyplývalo, že peniaze

prevzal žalovaný 3/, ktorý predmetnú zmluvu za žalobkyňu ako splnomocnený zástupca

overene na notárskom úrade podpísal. Samotná žalobkyňa v priebehu konania nikdy netvrdila,

že fakticky kupujúci odovzdali kúpnu cenu žalovanému 3/ a tento by peniaze od kupujúcich

prevzal a jej nevyplatil. Žalovaný 3/ takisto namietal, že peniaze od kupujúcich neprevzal

a nebol ani splnomocnený na prevzatie kúpnej ceny. Vzhľadom k tomu, že nebolo

preukázané, že by žalovaný 3/ bol so žalobkyňou a žalovanými 1/, 2/ v nejakom zmluvnom

vzťahu a ani že sa na úkor žalobkyne bezdôvodne obohatil v súlade s § 451 Občianskeho

zákonníka, keďže nebolo preukázané, že prevzal kúpnu cenu a túto žalobkyni následne

nevyplatil, ktorú skutočnosť netvrdila ani samotná žalobkyňa, odvolací súd mal za to, že je

nedôvodné zaviazať žalovaného 3/ na povinnosť zaplatiť žalobkyni kúpnu cenu dohodnutú

v kúpnej zmluve vo výške 1 000.000,- Sk (33 193,92 €). Preto odvolací súd podľa § 220

v napadnutej časti týkajúcej sa žalovaného 3/ rozsudok súdu prvého stupňa zmenil

a návrh voči nemu ako nedôvodný zamietol. Vo vzťahu k žalovaným 1/, 2/ mal odvolací súd

za to, že bolo jednoznačne preukázané, že žalobkyňa splnomocnila žalovaného 3/

na uzatvorenie a podpísanie kúpnej zmluvy, z čoho možno mať za preukázané, že hodlala

predmetný byt predať a mala vedomosť o tom, že kúpna zmluva bola uzavretá. Súd prvej

inštancie vo veci vypočul viacerých svedkov, avšak hlavnú kľúčovú svedkyňu p. Č., ktorá

mala byť prítomná pri všetkých podstatných konaniach, stretnutiach a úkonoch ohľadne

úhrady nedoplatku úveru žalobkyne voči spoločnosti BUSINESS, ako aj následného konania

ohľadne prevodu bytu žalobkyne, súd prvej inštancie napriek tomu, že žalovaní navrhovali

opakovane jej výsluch , nevypočul. Odvolací súd mal za to, že bez riadneho vysporiadania sa

s výpoveďou svedkyne Č. nebolo možné považovať skutkový stav za zistený

v takom rozsahu, aby bolo na jeho základe možné vo veci rozhodnúť. Preto odvolací uviedol,

že bude potrebné doplniť dokazovanie výsluchom tejto svedkyne, pričom bude potrebné túto

výpoveď skonfrontovať s výpoveďami ostatných účastníkov. Postup súdu prvého stupňa, keď

nevypočul svedkyňu, ktorú možno považovať za kľúčovú v danej veci a opakovane

navrhovanú žalovanými 1/ 2/ bolo podľa odvolacieho súdu možné považovať za odňatie

možnosti konať pred súdom odporcom.

3. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie žalobkyňa, ktorá ho

žiadala zmeniť a zaviazať žalovaných 1/, 2/ a 3/ spoločne a nerozdielne 33 193,92 € s 9,5 %

ročným úrokom z omeškania od 11. januára 2007 až do zaplatenia, ako aj náhradu trov celého

konania. Vytýkala odvolaciemu súdu, že jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho

posúdenia správne zisteného skutkového stavu. Odvolací súd všetky dôkazy vyhodnotil v jej

neprospech, a v rozpore s vykonaným dokazovaním zaujal záver, že žalovaný 3/ neprevzal

peniaze pri podpise kúpnej zmluvy, pričom táto skutočnosť vyplývala z obsahu kúpnej

zmluvy. Poukázala na to, že preto podala svoj návrh proti všetkým trom žalovaným, nakoľko

jej kúpna cena nebola vyplatená, žalovaný 3/, hoci ju formálne zastupoval na základe

plnomocenstva, fakticky zastupoval žalovaných 1/, 2/, ktorí mu aj poskytli odmenu za právne

služby, čo bolo v konaní preukázané. Spochybnila aj záver odvolacieho súdu o potrebe

výsluchu svedkyne Č., keď v priebehu celého konania bolo opakovane potvrdené, že táto pre

svoj zdravotný stav nie je výsluchu schopná, naviac považovala túto svedkyňu

za zaujatú.

4. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením z 29. októbra 2012 sp.zn.

rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Dovolací

súd z obsahu spisu zistil, že odvolací súd z dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie

vyvodil odlišné skutkové a na ich základe aj právne závery, ako súd prvej inštancie, bez toho,

aby vo veci vykonal akékoľvek dokazovanie (zopakovanie alebo doplnenie). Ak sa však

odvolací súd chcel odchýliť od skutkových zistení súdu prvej inštancie na základe

bezprostredne pred ním vykonaných dôkazov, mal dokazovanie sám v potrebnom rozsahu

opakovať a zadovážiť si tak rovnocenný podklad pre odlišné hodnotenie dôkazov. Len takýto

postup je aj v súlade so zásadou priamosti a ústnosti občianskoprávneho konania. Uviedol,

že je neprípustné, aby odvolací súd ku svojim odlišným skutkovým zisteniam, vedúcim

k záveru o zmene rozsudku súdu prvej inštancie v tom smere, že návrh voči žalovanému 3/

nie je dôvodný, iba na základe dôkazov vykonaných súdom prvej inštancie. Bez toho, aby

v odvolacom konaní sám podrobne vypočul strany sporu, prípadne svedkov a tým zabezpečil

bezprostrednosť vykonania tohto dôkazu pred svojím rozhodnutím, k skutočnostiam, ktoré

prehodnotil v odôvodnení svojho rozhodnutia, ponechal na odvolacom pojednávaní len

priestor na prednes strán – žalovaných 1/, 2/ a 3 a právneho zástupcu žalobkyne. Dovolací súd

vytkol odvolaciemu súdu, že závery, ktoré prijal vo svojom rozhodnutí, sú i protirečivé.

Okresný súd zaviazal žalovaných 1/, 2/ a 3/ na plnenie spoločne a nerozdielne. Odvolací súd

v dôvodoch svojho zmeňujúceho rozhodnutia voči žalovanému 3/, i keď súd prvej inštancie sa

mierou jeho zodpovednosti, ako vyplýva z odôvodnenia jeho rozsudku, vôbec nezaoberal, sa

nevysporiadal s týmto nedostatkom. Naopak, sám na jednej strane dospel k záveru

o nedostatočnom zistení skutkového stavu voči žalovaným 1/ a 2/ a odňatí možnosti konať

pred súdom, a potrebe doplnenia dokazovania, z ktorého však žalovaného 3/ vzhľadom

na doterajší zistený skutkový stav nemožno vylúčiť, avšak vo vzťahu k žalovanému 3/ mu

tieto zistenia zjavne neprekážali v tom, aby o návrhu proti nemu rozhodol tak, že tento

zamietol. Dovolací súd poukázal na to, že z odôvodnenia súdneho rozhodnutia musí vyplývať

vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane

a právnymi závermi na strane druhej. Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii

obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, na to,

aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís

dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale

v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. Všeobecný súd pritom musí súčasne

vychádzať z materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana

práv a oprávnených záujmov strán v konaní. (obdobne napr. , ,

, ).

5. Krajský súd v Trnave rozsudkom zo 6. novembra 2013, sp.zn.

rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že návrh žalobkyne zamietol. Odvolací súd

na odvolacích pojednávaniach vypočul podrobne strany sporu a svedka MVDr. R. D.,

oboznámil prečítaním výpoveď svedkyne Č., ktorá pre zdravotný stav nemohla byť vypočutá,

zamietol návrh na doplnenie dokazovania výsluchom ďalších svedkov, keď mal za to, že tieto

výpovede nie sú z hľadiska posúdenia veci podstatné, doplnil dokazovanie správou Daňového

úradu Trnava. Po takto doplnenom dokazovaní dospel k záveru, že kúpna zmluva o predaji

bytu medzi žalobkyňou a žalovanými 1/, 2/ je platným právnym úkonom. Spornou zostala

otázka vyplatenia kúpnej ceny. Odvolací súd považoval

za kľúčové dokazovania vykonané výsluchom strán sporu a svedkyne Č., ktorá vypovedala

v konaní trestného stíhania za prečin podvodu. Doplniť svedeckú výpoveď tejto svedkyne sa

odvolaciemu súdu nepodarilo pre trvalo nepriaznivý zdravotný stav z dôvodu závažného

duševného ochorenia. Táto svedecká výpoveď, v ktorej svedkyňa opísala skutkový stav pri

predaji bytu, však v konaní nebola žiadnym hodnoverným spôsobom vyvrátená, bola v súlade

s výpoveďami žalovaných a žalobkyňa svoje tvrdenie, že sa v čase podpisu zmluvy

nenachádzala na území Slovenskej republiky, nepreukázala. Žalobkyňa navyše potvrdila aj

6

skutočnosť, že za ňu žalovaní 1/, 2/ vyplatili dlhy v celkovej výške 315 500 Sk. Vo vzťahu

k žalovanému 3/ zotrval odvolací súd na svojom závere o nedôvodnosti žaloby, poukázal

na to, že tento nebol s ostatnými stranami v zmluvnom vzťahu, peniaze neprevzal, iba

na základe plnomocenstva zastupoval žalobkyňu pri uzavretí a podpísaní kúpnej zmluvy

k bytu. Odvolací súd preto považoval z dokazovania za preukázané, že žalovaní 1/, 2/

vyplatili žalobkyni kúpnu cenu za predmetný byt, túto kúpnu cenu nevyplatili do rúk

žalovaného 3/, a preto žalobu ako nedôvodnú zamietol.

6. Proti rozsudku odvolacieho súdu podala žalobkyňa dovolanie a žiadala tento

rozsudok zmeniť a vyhovieť jej žalobe v plnom rozsahu, keď mala zo to, že dovolací súd má

zabezpečený dostatočný dôkazný materiál v tom smere, že kúpna cena jej nebola vyplatená.

Vytýkala odvolaciemu súdu, že po zrušujúcom uznesení dovolacieho súdu vykonal len

čiastočné dokazovanie a nevypočul ňou navrhovaných ďalších svedkov stretnutia v hoteli H..

Spochybnila výpovednú hodnotu svedeckej výpovede svedkyne Č., ktorá v trestnom konaní

vypovedala pod hrozbou vlastného trestného stíhania a pre jej duševnú poruchu, nemal

možnosť súd overiť jej výpoveď. Odvolací súd vykonával dokazovanie účelovo a podriadil ho

pod svoj dopredu zaujatý nesprávny záver. Namietala ďalej záver odvolacieho súdu, ktorý bol

v rozpore so znením kúpnej zmluvy, že žalovaný 3/ neprevzal kúpnu cenu, ako aj so

skutkovým stavom, ktorí uviedli žalovaní 1/, 2/ že to boli oni, ktorí jej vyplatili krátenú kúpnu

cenu, i keď nevedeli uviesť jej skutočnú výšku. Mala za to, že voči žalovaným 1/, 2/ je nárok

dôvodný, lebo účelovo spochybňovali znenie kúpnej zmluvy v časti vyplatenia kúpnej ceny

a tým zobrali na seba zodpovednosť za nevyplatenie kúpnej ceny, pričom o vyplatení kúpnej

ceny nemali žiadny písomný dôkaz, nárok voči žalovanému 3/ je dôvodný preto, že tento po

prevzatí kúpnej ceny jej túto sumu nevyplatil.

7. Žalovaní 1/, 2/ vo svojom vyjadrení k dovolaniu ho žiadali ako nedôvodné

zamietnuť a priznať náhradu trov dovolacieho konania.

8. Žalovaný 3/ sa k dovolaniu písomne nevyjadril.

9. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len najvyšší súd) ako súd dovolací (§ 35

, ďalej len ) vzhľadom k tomu, že dovolanie žalobkyne

bolo podané 22. novembra 2013, vychádzal z prechodného ustanovenia ,

7

ktorý nadobudol účinnosť 1. júla 2016, v zmysle ktorého platí, že ak nie je ustanovené inak,

platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa § 470

ods. 2 veta prvá (ale) právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom

nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

10. Dovolací súd zistil, že dovolanie podala v stanovenej lehote ( )

strana zastúpená v súlade so zákonom ( ), v ktorej neprospech bolo napadnuté

rozhodnutie vydané ( ), a preto skúmal prípustnosť a dôvodnosť dovolania

bez nariadenia pojednávania ( ).

11. Podľa právneho stavu účinného do 30. júna 2016 bolo dovolaním možné napadnúť

právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu iba vtedy, pokiaľ to zákon pripúšťal (viď § 236

ods. 1 ). Dovolanie bolo prípustné proti každému rozhodnutiu, ak v konaní došlo

k najzávažnejším procesným vadám uvedeným v § 237 O.s. Prípustnosť dovolania

proti rozsudku upravoval a proti uzneseniu Dovolanie proti

zmeňujúcemu rozsudku odvolacieho súdu bolo prípustné v zmysle

12. Žalobkyňa podala dovolanie proti zmeňujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, jej

dovolanie preto je prípustné .

13. Žalobkyňa vo svojom dovolaní nenamietala vady konania, ktoré boli vyjadrené

v ako vady zmätočnosti, a dovolací súd tieto vady v konaní ani nezistil.

14. Z obsahu dovolania vyplýva, že žalobkyňa zastáva názor, že odvolací súd

nedoplnil dokazovanie opätovným výsluchom ňou navrhnutých svedkov a skutkový stav

vyhodnotil v jej neprospech.

15. Z uvedeného možno vyvodiť, že dovolateľka tvrdí, že v konaní došlo k „inej vade“

majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci ( ) i keď svoje

námietky takto neoznačila. Za „inú vadu“ sa v doterajšej rozhodovacej praxi najvyššieho súdu

považovalo najmä porušenie ustanovení o dokazovaní napríklad tým, že súd vôbec nezisťoval

skutočnosti rozhodujúce pre posúdenie veci aj napriek tomu, že boli tvrdené a na ich

preukázanie boli navrhnuté dôkazy. Vadu tejto povahy zakladalo aj porušenie ustanovení

o vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov (napríklad osoba, ktorá mala byť

vypočutá ako svedok, bola vypočutá ako účastník konania, svedok nebol o svojich

povinnostiach riadne poučený, dôkaz listinou bol vykonaný v rozpore s ).

Z obsahu spisu však nevyplýva, že by došlo k vade takejto povahy.

16. Ak dovolateľka namietala, že k výpovedi svedkyne Č. nemalo byť

zo strany súdu prihliadnuté, vzhľadom na jej zaujatosť a následný zdravotný stav, túto

námietku uplatnila dovolateľka prvý raz až v dovolacom konaní. Na odvolacom pojednávaní

sa k tejto svedeckej výpovedi opätovne sama vyjadrila, keď namietala len vzťah svedkyne

k nej, bez relevantných dôvodov a odvolací súd sa i s týmito námietkami v odôvodnení svojho

rozsudku vysporiadal.

17. Neopodstatnené sú i ďalšie dovolacie námietky žalobkyne, že došlo k procesným

nesprávnostiam v priebehu vykonávania dokazovania a vyhodnocovania jeho výsledkov.

18. Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru nepatrí právo účastníka konania, aby sa

všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov

(, , ); súčasťou tohto práva nie je ani právo účastníka

konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa

dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov ().

Právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje i právomoc posúdiť to, či a aké

dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz

na jeho vykonanie (). Súd v občianskom súdnom konaní nie je viazaný návrhmi

strán na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy.

Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci

dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu.

19. V zmysle dôkazy hodnotil súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz

jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliadal na všetko,

čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli strany sporu. Nesprávne vyhodnotenie

dôkazov nebolo judikatúrou najvyššieho súdu považované za samostatný dovolací dôvod

(viď napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu sp.zn. ,

a ).

9

20. Najvyšší súd vo svojich rozhodnutiach vydaných do 30. júna 2016 opakovane

uviedol, že dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok určený na nápravu len výslovne

uvedených procesných ( a ) a hmotnoprávnych (

písm. c/ ) nesprávností. Dovolanie nebolo (a nie je ani podľa úpravy v ) „ďalším“

odvolaním. Preto sa ním nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení, ku ktorým

dospel súd prvej inštancie alebo odvolací súd, ani prieskumu správnosti nimi vykonaného

dokazovania. Ťažisko dokazovania je v konaní pred súdom prvej inštancie a jeho skutkové

závery je oprávnený dopĺňať, prípadne korigovať len odvolací súd, ktorý za tým účelom

mohol v medziach zákona vykonávať dokazovanie ( ). Dovolací súd nemôže

preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení a v nadväznosti na to posudzovať,

či súdy správne vyhodnotili výsledky vykonaného dokazovania, už len z toho dôvodu, že nie

je oprávnený bez ďalšieho prehodnocovať vykonané dôkazy – na rozdiel od súdu prvej

inštancie a tiež odvolacieho súdu nemá totiž dovolací súd možnosť vykonávať dokazovanie.

21. Podľa platilo, že odvolací súd je skutkovými závermi súdu

prvého stupňa viazaný. Ak mal odvolací súd za to, že súd prvého stupňa dospel na základe

vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, dokazovanie v potrebnom rozsahu

opakuje sám ( ), k čomu v predmetnej veci bol zaviazaný i názorom

dovolacieho súdu, vysloveným v predchádzajúcom kasačnom rozhodnutí (uznesenie

z 29. októbra 2012 sp.zn. ). Táto zásada priamosti a ústnosti občianskeho súdneho

konania bola zo strany odvolacieho súdu dodržaná na odvolacích pojednávaniach (dňa

17. apríla 2013, 29. mája 2013, 12. júna 2013 a 16. októbra 2013), na ktorých odvolací súd

vytvoril stranám sporu dostatočný priestor na preukázanie svojich tvrdení.

22. Podľa právneho názoru dovolacieho súdu bol postup odvolacieho súdu v súlade

so zákonom a nemohol založiť inú vadu konania, tak ako bola vykladaná dovolacím súdom

v rozhodnutiach do 30. júna 2016 ( ).

23. Dovolací súd k námietkam dovolateľky, že žalovaní 1/, 2/ a 3/ nepreukázali svoje

tvrdenia poukazuje na to, že aj v zmysle veta prvá (t.j. do 30. júna 2016)

platilo, že strany sporu sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Žalobca,

ktorý neoznačil dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení (neuniesol dôkazné

bremeno), niesol nepriaznivé dôsledky svojho procesného postupu v podobe takého

rozhodnutia súdu, ktoré vychádza zo skutkového stavu zisteného na základe vykonaných

10

dôkazov. Predpokladom riadneho splnenia tejto dôkaznej povinnosti je, že splnil svoju

povinnosť tvrdenia (uniesol bremeno tvrdenia). Strana sporu, ktorá nesplní svoju povinnosť

tvrdiť skutočnosti rozhodné z hľadiska hypotézy právnej normy, spravidla ani nemôže splniť

dôkaznú povinnosť. Ak ide o skutočnosť rozhodnú podľa hmotného práva, neunesenie

bremena tvrdenia o tejto skutočnosti má pre túto stranu spravidla za následok pre ňu

nepriaznivé rozhodnutie.

24. V danom prípade bolo na žalobkyni, aby preukázala svoj nárok voči žalovaným 1/,

2/ a 3/, čo však neurobila. Podľa právneho názoru dovolacieho súdu obsah spisu umožňoval

prijať právne závery, na ktorých odvolací súd založil svoje rozhodnutie.

25. Žalobkyňa v dovolaní uviedla, že dôvodnosť jej mimoriadneho prostriedku je

vyjadrená v , teda že napadnutý rozsudok odvolacieho súdu

spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.

26. Právnym posúdením je pritom činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení

vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu.

Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza

k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny

právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov

vyvodil nesprávne právne závery.

27. Dovolateľka tvrdí, že odvolací súd vec nesprávne právne posúdil v dôsledku

nesprávneho vyhodnotenia skutkového stavu, a nevykonaním ňou navrhnutých dôkazov,

avšak sama v dovolaní nepodáva záver, v čom považuje právnom posúdenie odvolacieho

súdu za nesprávne, ale len namieta vyhodnotenie dôkazov.

28. Dovolací súd poukazuje na to, že ak dovolateľka tvrdí, že odvolací súd

z vykonaného dokazovania nezistil správne skutkový stav a nesprávne vec preto právne

posúdil, a to vo vzťahu k riešeniu niektorej právnej otázky, nepôjde o dôvod nesprávneho

právneho posúdenia veci, ale o napadnutie rozhodnutia odvolacieho súdu pre nedostatočné

zistenie skutkového stavu. Predložením vlastnej verzie skutkového stavu, ktorý považoval

za dôležitý pre rozhodnutie, dovolateľ nesmeruje proti právnemu posúdeniu veci, ale proti

skutkovým zisteniam, čo však nemôže byť predmetom meritórneho prieskumu dovolacím

11

súdom. Nemôže byť v tomto smere postačujúce, nakoľko je dovolací súd viazaný obsahovým

vymedzením dovolacieho dôvodu, aby namietané nesprávne právne posúdenie veci bolo

uvedené len odkazom na zákonného ustanovenie (v dovolaní žalobkyne len uvedením § 241

ods. 2 písm. c/ ), ale je potrebné, aby dovolateľ konkrétne uviedol právnu otázku

a uviedol, prečo zaujal odvolací súdu nesprávny právny názor na jej riešenie.

29. Z vyššie uvedených dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že žalobkyňa

v procesne prípustnom dovolaní neuplatnila relevantné dovolacie dôvody, a preto jej

dovolanie zamietol ako neopodstatnené ( ).

30. Žalovaní 1/, 2/ a 3/ boli v dovolacom konaní v plnom rozsahu úspešní (§ 255

ods. 1 ) a vznikol im nárok na náhradu trov konania proti žalobkyni ( a

ods. 1 .)

31. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti

rozhodnutia dovolacieho súdu samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262

ods. 2 ).

32. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 28. septembra 2016

JUDr. Soňa Mesiarkinová, v.r.

JUDr. Helena Haukvitzová, v.r.

JUDr. Marián Sluk, PhD., v.r.

Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová

12