Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

7Cdo/142/2017

Identifikačné číslo spisu: 5108227803 Dátum vydania rozhodnutia: 27.03.2019 Meno a priezvisko: JUDr. Lubor Šebo Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:2019:5108227803.1

UZNESENIE

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu N. V., bytom XXX XX V. XXX, zastúpeného obchodnou spoločnosťou Advokátska kancelária JUDr. Halagan, s.r.o., so sídlom Framborská 253/21, 010 01 Žilina, IČO: 50 626 329, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Ing. Ján Halagan, proti žalovanému U. F., bytom XXX XX V. XXX, o náhradu škody, vedenom na Okresnom súde Žilina pod sp.zn. , o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Žiline z 24. januára 2017 sp. zn. , takto

rozhodol:

Dovolanie o d m i e t a .

Žalobca je povinný zaplatiť žalovanému náhradu trov dovolacieho konania vo výške určenej súdom prvej inštancie.

Odôvodnenie

1. Okresný súd Žilina (ďalej aj „súd prvej inštancie“) rozsudkom zo 16. septembra 2016 č.k. -376 žalobu zamietol a žalovanému priznal náhradu trov konania v celom rozsahu. Súd prvej inštancie rozhodoval v poradí druhým rozsudkom po tom, čo Krajský súd v Žiline rozsudkom zo 17. mája 2016 sp. zn. -330 jeho prvý rozsudok z 3. decembra 2015 č.k. -301 v časti, pokiaľ súd prvej inštancie rozhodol o zamietnutí žaloby voči žalovanej 2/, potvrdil a v časti, pokiaľ zamietol žalobu voči žalovanému 1/ (teraz žalovanému), zrušil a vrátil. Súd prvej inštancie vo svojom druhom rozhodnutí uviedol, že pôvodne bola vznesená námietka premlčania, aj keď po zrušení časti rozhodnutia už vznesená nebola, avšak pred posudzovaním námietky premlčania je súd povinný skúmať vecnú legitimáciu. Konštatoval, že žalobca na jednej strane poukazoval na to, že je v dôsledku zranenia obmedzený v živote, ale na druhej strane trval na tom, že jeho nárok nie je titulom bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia, ale ide o zásah do jeho osobnostných práv a jeho nárok spočíva v zmysle ustanovenia . K všeobecnému osobnostnému právu fyzickej osoby na ochranu osobnosti zodpovedá podľa súdu prvej inštancie povinnosť subjektu, ktorý do jej osobnostných práv neoprávnene zasiahol. Táto povinnosť má osobný charakter a je spätá len s osobou zasahujúceho subjektu. Dospel k záveru, že nakoľko pôvodný žalovaný ako subjekt, ktorý do

osobnostných práv zasiahol, zomrel, nemožno túto povinnosť uložiť právnemu nástupcovi pôvodného žalovaného, lebo smrťou zasahujúceho subjektu uvedená povinnosť zaniká a neprechádza na iného. Súd prvej inštancie tak žalobu zamietol z nedostatku pasívnej legitimácie.

2. Krajský súd v Žiline (ďalej aj „odvolací súd“) na odvolanie žalobcu rozsudkom z 24. januára 2017 sp. zn. rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správny v zmysle ustanovenia a žalovanému priznal náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. Uviedol, že pokiaľ by sa žalobca domáhal podanou žalobou čo do skutkového vymedzenia práv patriacich mu z titulu zásahu do jeho osobnostných práv, smrť subjektu, ktorý do jeho práv zasiahol, by viedla k právnemu záveru o povinnosti zastaviť konanie, keďže ide o povinnosť, ktorá neprechádza na dedičov. Poukázal však na svoje skôr vydané uznesenie zo 17. mája 2016 sp. zn. , kde uviedol, že nedošlo k zmene žaloby a povinnosťou súdu prvej inštancie bolo rozhodnúť o uplatnenom nároku vo vzťahu k žalovanému 1/ (pozn. dovolacieho súdu: teraz žalovaného) v zmysle podanej žaloby, vymedzenej čo do rozhodujúcich skutočností a petitu žaloby, ktorým sa žalobca domáha zaplatenia sumy 32.686,92 € na základe skutkových okolností, ktoré žalobca vymedzil v žalobe, ako aj v ďalších doplneniach žaloby, vychádzajúc z výslovného prejavu žalobcu prostredníctvom jeho právneho zástupcu, že skutkové dôvody žaloby nemení. Odvolací súd uviedol, že zmena právnej kvalifikácie ako nepovinnej náležitosti žaloby neznamená zmenu žaloby v zmysle zásady iura novit curia. Poukazuje na to, že sa mu postoj žalobcu javí ako účelový, nakoľko žalobca po tom, keď v priebehu konania na základe podaných znaleckých posudkov zistil, že bolestné a sťaženie spoločenského uplatnenia, ktoré by mu prislúchalo, nepresahuje výšku, ktorá mu už bola vyplatená, začal tvrdiť, zotrvávajúc na podanej žalobe, aby mu bol nárok priznaný v zmysle ustanovenia . To však podľa odvolacieho súdu nebolo možné bez zmeny skutkového vymedzenia žaloby, čo však žalobca neurobil. Pokiaľ sa žalobca rozhodol skutkové tvrdenia nezmeniť, odvolací súd dospel k záveru, že mohol vychádzať iba zo skutkových tvrdení, ktoré vymedzil žalobca v pôvodnej žalobe, tie mu však neumožňujú vyvodiť z nich nárok v zmysle ustanovenia až 3 .

3. Žalobca proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie, ktoré odôvodnil tým, že napadnuté rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci, a to z dôvodu, že v konaní došlo k vade podľa , nakoľko sa odvolací súd pri riešení právnej otázky odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Nesprávne právne posúdenie súdov vidí žalobca v tom, že súd prvej inštancie rozsudkom rozhodol o právnom nároku z titulu osobnostného práva ako primerané zadosťučinenie v zmysle a aj napriek tomu, že nedošlo k zmene žaloby. Odvolací súd potvrdil takéto rozhodnutie ako vecne správne napriek tomu, že v zmysle ustálenej judikatúry platí, že zmena právnej kvalifikácie nároku uplatneného žalobcom v žalobe nie je zmenou žaloby v zmysle (rozsudok najvyššieho súdu z 1. novembra 2000 sp. zn. ). Namieta, že aj keby súd prvej inštancie rozhodoval o zmene žalobného návrhu predneseným právnym zástupcom žalobcu na pojednávaní 3. decembra 2015 v zmysle ustanovení , nepripustil by zmenu žaloby, nakoľko bolo nesporné, že výsledky doterajšieho konania nemohli byť podkladom na konanie o zmenenej žalobe a musel by súd rozhodovať v zmysle pôvodnej žaloby, a teda uplatneného nároku škody na zdraví a nie nároku vyplývajúceho z ustanovenia v nadväznosti na . Vzhľadom na uvedené žiadal napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušiť.

4. Žalovaný vo vyjadrení k podanému dovolaniu žiadal dovolanie ako nedôvodné odmietnuť.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) ako súd dovolací ( ) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote ( ) strana zastúpená v súlade so zákonom ( a ), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané ( ), bez nariadenia pojednávania ( ) dospel k záveru, že dovolanie treba odmietnuť. Stručné odôvodnenie ( veta prvá ) rozhodnutia dovolacieho súdu je uvedené v nasledovných bodoch.

6. V danom prípade bolo dovolanie podané po 1. júli 2016, kedy nadobudol účinnosť nový civilný procesný kódex. Aj za účinnosti treba dovolanie považovať za mimoriadny opravný prostriedok,

ktorý má v systéme opravných prostriedkov civilného sporového konania osobitné postavenie. Dovolanie aj podľa novej právnej úpravy nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací súd nesmie byť vnímaný ako tretia inštancia, v rámci konania ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu [viď napríklad rozhodnutia sp.zn. , , , , , a (poznámka dovolacieho súdu: pokiaľ sa v ďalšom texte odkazuje v zátvorke na „Cdo“, ide o odkaz na rozhodnutie najvyššieho súdu príslušnej spisovej značky)].

7. Už v rozhodnutiach vydaných do 30. júna 2016 najvyšší súd opakovane vyjadril záver aktuálny aj v súčasnosti, v zmysle ktorého právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je tiež právo domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní súdu nižšej inštancie, sa v civilnom sporovom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých môže súd konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania, vrátane dovolacieho konania , , , , ). Otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu.

8. Právnu úpravu dovolania a dovolacieho konania v nemožno v žiadnom prípade interpretovať rozširujúco; namieste je tu skôr reštriktívny výklad. Narušenie princípu právnej istoty strán, ktorých právna vec bola právoplatne skončená (meritórnym rozhodnutím) musí byť vyvážené sprísnenými podmienkami prípustnosti dovolania - to platí o všetkých mimoriadnych opravných prostriedkoch (, , , , , ).

9. Naďalej je tiež plne opodstatnené konštatovanie, že ak by najvyšší súd bez ohľadu na neprípustnosť dovolania pristúpil k posúdeniu vecnej správnosti rozhodnutia odvolacieho súdu a na tom základe ho prípadne zrušil, porušil by základné právo na súdnu ochranu toho, kto stojí na opačnej procesnej strane [porovnaj rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) sp.zn. (poznámka dovolacieho súdu: pokiaľ sa v ďalšom texte odkazuje v zátvorke na „ÚS“, ide o odkaz na rozhodnutie ústavného súdu príslušnej spisovej značky)].

10. Naznačenej mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti. V zmysle je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu-ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach a 421 .

11. Žalobca vyvodzuje prípustnosť jeho dovolania z , podľa ktorého je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu.

12. Dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci ( ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia ( ).

13. Pre právnu otázku, ktorú má na mysli , je charakteristický „odklon“ jej riešenia, ktorý zvolil odvolací súd, od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Ide tu teda o situáciu, v ktorej sa už rozhodovanie senátov dovolacieho súdu ustálilo na určitom riešení právnej otázky, odvolací súd sa však svojím rozhodnutím odklonil od „ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu“. Najvyšší súd k tomu v rozhodnutí sp.zn. (podobne tiež napríklad v rozhodnutiach a ) uviedol, že „v dovolaní, ktorého prípustnosť sa vyvodzuje z , by mal dovolateľ: a/ konkretizovať právnu otázku riešenú odvolacím súdom a

uviesť, ako ju riešil odvolací súd, b/ vysvetliť (a označením konkrétneho stanoviska, judikátu alebo rozhodnutia najvyššieho súdu doložiť), v čom sa riešenie právnej otázky odvolacím súdom odklonilo od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, c/ uviesť, ako mala byť táto otázka správne riešená“.

14. Z hľadiska obsahu dovolania žalobcu možno za právnu otázku, v ktorej sa podľa dovolateľa odvolací súd odklonil od ustálenej judikatúry dovolacieho súdu, považovať otázku, či dochádza k zmene žaloby v zmysle ustanovenia zmenou právnej kvalifikácie nároku uplatneného žalobcom v žalobe.

15. Žalobca namieta, že odvolací súd ako aj súd prvej inštancie nesprávne právne posúdili vec, keď súd prvej inštancie rozhodol o právnom nároku z titulu osobnostného práva ako primerané zadosťučinenie v zmysle a aj napriek tomu, že nedošlo k zmene žaloby. Namieta, že odvolací súd potvrdil takéto rozhodnutie ako vecne správne aj napriek tomu, že v zmysle ustálenej judikatúry platí, že zmena právnej kvalifikácie nároku uplatneného žalobcom v žalobe nie je zmenou žaloby v zmysle Odklon právneho záveru odvolacieho súdu od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu odôvodnil poukazom na rozsudok najvyššieho súdu z 1. novembra 2000 sp. zn. uverejnený v časopise Zo súdnej praxe pod č. 61/2000. Dovolací súd poukazuje na to, že ustálenej súdnej praxe patria predovšetkým stanoviská alebo rozhodnutia najvyššieho súdu, ktoré sú (ako judikáty) publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky. Súčasťou ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu je tiež prax vyjadrená opakovane vo viacerých nepublikovaných rozhodnutiach najvyššieho súdu, alebo dokonca aj v jednotlivom, dosiaľ nepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ niektoré neskôr vydané (nepublikované) rozhodnutia najvyššieho súdu názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí nespochybnili, prípadne tieto názory akceptovali a z hľadiska vecného na ne nadviazali (, , , ). Do ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu v zmysle treba zahrnúť aj naďalej použiteľné, legislatívnymi zmenami a neskoršou judikatúrou neprekonané civilné rozhodnutia a stanoviská publikované v Zbierkach súdnych rozhodnutí a stanovísk vydávaných Najvyššími súdmi ČSSR a ČSFR, ďalej v Bulletine Najvyššieho súdu ČSR a vo Výbere rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu SSR a napokon aj rozhodnutia, stanoviská a správy o rozhodovaní súdov, ktoré boli uverejnené Zborníkoch najvyšších súdov č. I, II. a IV vydaných SEVT Praha v rokoch 1974, 1980 a 1986.

16. Z odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu z 1. novembra 2000 sp. zn. , na ktoré poukazuje žalobca, vyplýva nasledovné: „zmena právnej kvalifikácie nároku uplatneného žalobcom v žalobe nie je zmenou žaloby v zmysle . O zmenu návrhu na začatie konania nejde ani v prípade, ak navrhovateľ na základe toho istého skutkového stavu, ako je uvedený v návrhu, zmení právnu kvalifikáciu svojho nároku. Takouto zmenou právnej kvalifikácie súd nie je viazaný. Posúdenie právnej kvalifikácie uplatneného nároku patrí výlučne súdu a navrhovateľ nie je vôbec povinný svoj nárok aj právne kvalifikovať.“

17. Pokiaľ žalobca v dovolaní namieta, že súd prvej inštancie mal rozhodovať v zmysle pôvodnej žaloby, nakoľko výsledky doterajšieho konania nemohli byť podkladom pre konanie o zmenenej žalobe a musel by súd rozhodovať v zmysle pôvodnej žaloby, a teda uplatneného nároku škody na zdraví a nie nároku vyplývajúceho z v nadväznosti na , tak dovolací súd poznamenáva, že odvolací súd tak postupoval, a tak sa neodklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Odvolací súd potvrdil rozhodnutie súdu prvej inštancie, ale na základe iného právneho názoru a posudzoval nárok z titulu náhrady škody - bolestné a sťaženie spoločenského uplatnenia, teda na základe skutkových okolností vymedzených žalobcom v žalobe, t.j. posudzoval uplatnený nárok žalobcu bez zmeny právnej kvalifikácie. Odvolací súd dokonca poukázal na svoje predchádzajúce zrušujúce rozhodnutie, kde uviedol, že nedošlo k zmene žaloby a povinnosťou súdu prvej inštancie bude rozhodnúť o uplatnenom nároku vo vzťahu k žalovanému 1/ (poznámka najvyššieho súd: teraz žalovaný) v zmysle podanej žaloby, vychádzajúc z výslovného prejavu právneho zástupcu žalobcu, že skutkové dôvody žaloby nemení. Vyslovil, že zmena právnej kvalifikácie, ako nepovinnej náležitosti žaloby, neznamená zmenu žaloby. Dospel k záveru, že mohol vychádzať len zo skutkových tvrdení, ktoré žalobca vymedzil v pôvodnej žalobe, tie však neumožňujú vyvodiť nárok žalobcu v zmysle ustanovenia §

13 ods. 3 .

18. Vzhľadom na uvedené najvyšší súd konštatuje, že odvolací súd sa v prejednávanej veci pri riešení otázky zmeny právnej kvalifikácie žaloby nijako neodklonil od právneho záveru vyjadreného v žalobcom uvedenom rozhodnutí najvyššieho súdu.

19. Najvyšší súd dodáva, že sama polemika s právnymi závermi odvolacieho súdu, prosté spochybňovanie správnosti jeho rozhodnutia alebo len kritika prístupu odvolacieho súdu k právnemu posudzovaniu veci významovo nezodpovedajú kritériu uvedenému v ustanovení (viď rozhodnutie najvyššieho súdu sp.zn. ).

20. Z týchto dôvodov dospel najvyšší súd k záveru, že dovolanie v danej veci smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné, preto dovolanie žalobcu odmietol podľa .

21. Najvyšší súd rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania o dovolaní neodôvodňuje ( veta druhá ).

22. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.