Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

11Co/386/2016

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Malíkovej a členov senátu JUDr. Jany Kotrčovej a JUDr. Romana Tichého, v právnej veci žalobcu: N. V., nar. XX.XX.XXXX, bytom V. XXX, právne zastúpeného JUDr. Rastislavom Skybom, advokátom, so sídlom A., S. X, proti žalovanému: U. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom V. XXX, právne zastúpenému spoločnosťou Advokátska kancelária Hagara - Hagarová s. r. o., so sídlom Žilina, Daniela Dlabača 35, o náhradu škody, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. 16C/223/2008-376 zo dňa 16.09.2016, takto

rozhodol:

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Žalovanému p r i z n á v a voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd žalobný návrh zamietol, žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v celom rozsahu.

2. Rozhodnutie okresného súdu sa opiera o ust. § 13 ods. 1 až 3, § 460, § 579 ods. 2, § 853 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Súd poukazuje na to, že všeobecnému osobnostnému právu fyzickej osoby na ochranu osobnosti zodpovedá povinnosť subjektu, ktorý do jej osobnostných práv neoprávnene zasiahol. Táto povinnosť má osobný charakter, čo znamená, že taká povinnosť je spätá iba s osobou zasahujúceho subjektu. Fyzická osoba, do osobnostných práv ktorej bolo zasiahnuté, sa môže domáhať priznania zadosťučinenia iba voči tomu, kto do jej osobnosti neoprávnene zasiahol. Aj súd v konaní o ochranu osobnosti môže uložiť povinnosť poskytnúť morálnu alebo materiálnu satisfakciu výlučne iba zasahujúcemu subjektu. Keďže pôvodne označený žalovaný ako subjekt, ktorý do osobnostných práv žalobcu zasiahol, zomrel, nemožno túto povinnosť uložiť právnemu nástupcovi žalovaného, lebo smrťou zasahujúceho subjektu uvedená povinnosť zaniká a neprechádza na iného. Bolo by v rozpore s účelom zákona a podstatou práva na ochranu osobnosti, pokiaľ by túto povinnosť bolo možné uložiť tomu, kto sa protiprávneho zásahu nedopustil. (uznesenie NS SR 3Cdo/126/2011,...) Keďže žalobca sa jednoznačne domáha náhrady a satisfakcie v súvislosti s ustanovením § 13 Občianskeho zákonníka, tak v žiadnom prípade nemôže byť pasívne legitimovaný žalovaný ako právny nástupca pôvodne označeného žalovaného. Morálne zadosťučinenie sa môže vzťahovať len na toho, koho sa to dotklo, a nie na jeho právneho nástupcu. S poukazom na zákonné ustanovenia a ustálenú súdnu prax súd žalobný návrh voči žalovanému zamietol z dôvodu nedostatku pasívnej legitimácie, keďže žalovaný nebol ten, kto spôsobil zásah do osobnostných práv žalobcu. Vykonané dôkazy súd hodnotil v zmysle § 191 C. s. p. podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti a na zákonné ustanovenia súd posúdil, že žalobca sa domáha nároku zo zásahu do jeho osobnostných práv v zmysle §

13 Občianskeho zákonníka, avšak voči právnemu nástupcovi pôvodne označeného žalovaného, preto súd žalobný návrh zamietol z dôvodu nedostatku pasívnej legitimácie. Keďže súd posúdil nedostatok vecnej legitimácie, už sa nezaoberal námietkou premlčania. V zmysle zákonných ustanovení § 255, § 262 ods. 1, 2 C. s. p. súd priznal žalovanému trovy konania v celom rozsahu ako plne úspešnej strane v konaní, keďže bol úspešný v celom rozsahu, pričom o výške bude rozhodnuté v zmysle § 262 ods.2 C. s. p. až po právoplatnosti tohto rozhodnutia.

3. Voči citovanému rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca z dôvodov uvedených v § 365 ods. 1 písm. d), f) a h) C. s. p. Poukazuje na to, že prvostupňový súd napriek explicitne vyjadrenému právnemu názoru odvolacieho súdu v tejto veci, že sa nejedná o zmenu návrhu, pokiaľ žalobca pôvodne uplatnený nárok z titulu náhrady škody uplatnil právom na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v zmysle § 13 Občianskeho zákonníka, opätovne konštatuje svoje právne závery, že žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu týmto na pojednávaní dňa 03.12.2015 zmenil návrh. V bode 9 napadnutého rozsudku súd uvádza, že na pojednávaní právny zástupca upresnil a vysvetlil tento svoj zmenený návrh tak, že zotrváva na okolnostiach, ktorými došlo k zraneniu žalobcu zo strany právneho predchodcu žalovaného, avšak nepožaduje bolestné, či náhradu sťaženia spoločenského uplatnenia. Domáha sa satisfakcie za ujmu, ktorá žalobcovi vznikla v osobnostnej, nemajetkovej sfére spôsobenej trestným činom. Čo sa týka návrhu, rozhodne nič oproti stavu, resp. zneniu petitu navrhnutom na pojednávaní dňa 03.12.2015, teda pred rozhodovaním odvolacieho súdu na základe odvolania, na pojednávaní dňa 16.09.2016 neupresňovali, ako tvrdí súd v bode 9 odôvodnenia rozsudku; už preto, že nebolo čo upresňovať. Odôvodnením žalobného nároku ustanoveniami § 11 a 13 na predchádzajúcom pojednávaní dňa 03.12.2015, bolo povedané všetko a keďže sa to týkalo celej požadovanej čiastky 32.686,92 eur, bolo by nezmyslom dodávať, že žalobca nepožaduje náhradu z titulu bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia, ako na tom súd z nepochopiteľných dôvodov trval, a ako to v odôvodnení rozsudku so zadosťučinením podtrhuje a bezúčelne viackrát opakuje. Napokon zo spisu jasne vyplýva, že žalobca žalobu o náhradu sťaženia spoločenského uplatnenia zobral pred časom späť a náhrada za bolestné mu bola vyplatená. Súd sa síce snažil primäť žalobcu, aby priznal, že mení návrh, a to dookola opakovanou otázkou: ako teda znie návrh, a vykonštruovať z nepatrných odchylnosti v odpovediach niečo, čo by sa dalo ako zmena označiť. Faktom zostáva, že žalobca na petite nemenil ani slovo, naopak zdôraznil, že trvá na návrhu, ako ho definoval na pojednávaní dňa 03.12.2016. Tak ako prvostupňový súd odmieta akceptovať právny záver odvolacieho súdu ohľadom žalobného petitu, že odôvodnením nároku žalobcu zásahom do jeho osobnostných práv v zmysle § 11 a právom na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa 13 ods. 2 nedošlo k zmene návrhu, rovnako ignoruje právne posúdenie odvolacieho súdu v otázke pasívnej legitimácie žalovaného (v uznesení odvolacieho súdu označeného ako žalovaný v 1/ rade), ktorý v odvolacom konaní podrobne skúmal vecnú legitimáciu každého z účastníkov konania, a to za stavu po 03.12.2015, teda kedy už bol nárok žalobcu uplatnený titulom osobnostného práva v zmysle § 13 OZ, a výslovne pasívnu legitimáciu žalovaného konštatoval. Prvostupňový súd nesystémovo vyvodzuje neexistenciou pasívnej legitimácie žalovaného zo zmeny žaloby, ktorú zrejme vidí v tom, ako uvádzajú vyššie, že k uplatnenému nároku z titulu osobnostného práva pridáva vyjadrenie žalobcu, že nepožaduje náhradu z titulu bolestného ani sťaženia spoločenského uplatnenia. Tým podľa súdu, ako by sa malo jednať o osobnostné právo aj na strane povinného. Tomu nasvedčuje aj odvolanie sa prvostupňového súdu na osobnostný charakter povinnosti podľa § 13 OZ, keď zdôvodňuje, prečo nemôže v tomto prípade dôjsť k prechodu zodpovednosti za dlhy na inú osobu. Súd má teda zrejme za to, že osobnostnú povahu má aj povinnosť žalovaného. Pritom ustanovenia zákona, predovšetkým § 13 a ďalších, na ktoré sa žalovaný, resp. súd v odôvodnení rozsudku odvolávajú (§ 460, § 579, § 853 , keď tvrdia, že povinnosť poskytnúť takéto zadosťučinenie nemôže prejsť na inú osobu, lebo sa jedná o povinnosť osobného charakteru, neobsahujú nič, z čoho by bolo možné vyvodiť tento záver. Všetky obmedzenia v týchto ustanoveniach zákona sa týkajú práve len práv poškodených osôb, resp. ich právnych nástupcov, ktoré skutočne nemôžu byť prevádzané, ani nemôžu byť predmetom dedenia. Podľa nášho názoru sa zodpovednosť právnych nástupcov povinných osôb, i keď u právnych predchodcov vyplýva z ustanovení § 11 v náväznosti na § 13 Oz, riadi všeobecnými právnymi predpismi o prechode záväzkov. Obdobné situácie nastávajú napr. aj pri vymáhaní nemajetkovej ujmy v peniazoch proti poisťovniam, kedy sa rieši pasívna legitimácia poisťovne v konaní o náhradu nemajetkovej ujmy podľa § 13 a nasl. OZ. I keď je otázkou zmluvných podmienok poisťovní, či poistenie pokrýva aj náhradu nemajetkovej ujmy, je tu ten fakt, že povinnosť plniť na základe § 13 vzniká aj osobe odlišnej od škodcu, resp. že aj v takomto prípade, môže byť pasívne legitimovaná osoba, ktorá ujmu nespôsobila. V danom prípade si žalobca pôvodne uplatnil nárok proti právnemu predchodcovi žalovaného - jeho otcovi,

ktorý mu spôsobil zranenie, následky ktorého sú dôvodom tejto žaloby, ktorý aby sa vyhol povinnosti na náhradu spôsobenej ujmy, previedol svoj majetok - rodinný dom darovacou zmluvou na svojho syna, t. j. žalovaného. Keďže sa jednalo o jediný majetok, z ktorého mohol byť žalobca odškodnený, podal žalobca proti tomuto prevodu žalobu o neúčinnosť tohto právneho úkonu darovania voči nemu, na základe ktorej Okresný súd Žilina vydal rozsudok sp. zn. 14C 144/2012 zo dňa 14.10.2014, ktorým určil, že predmetná darovacia zmluva zo dňa 06.12.2010 je voči navrhovateľovi (žalobcovi) neúčinná. Žalobca žaluje syna pôvodne žalovaného z dôvodu, že ako jeho právny nástupca disponuje majetkom patriacim pôvodne žalovanému (otcovi). V tomto zmysle žaloba nesmeruje ani tak proti osobe aktuálne žalovaného, ako proti majetku, ktorý je síce zapísaný na neho, ale v prípade vzniku nároku žalobcu na základe tohto rozsudku, má k dispozícii tento majetok na základe rozsudku 14C 144/2012. Navrhuje, aby odvolací súd zmenil rozsudok okresného súdu tak, že návrhu žalobcu vyhovie

4. Žalovaný vo vyjadrení uvádza, že odmieta právny názor žalobcu, v zmysle ktorého poskytnúť zadosťučinenie prechádza na inú osobu, lebo sa jedná o povinnosť osobného charakteru. Nesúhlasí s názorom žalobcu, že zodpovednosť právnych nástupcov povinných osôb, i keď u právnych predchodcov vyplýva z ust. § 11 v nadväznosti na § 13 Občianskeho zákonníka sa riadi všeobecnými právnymi predpismi o prechode záväzkov. Všeobecnému osobnostnému právu fyzickej osoby na ochranu osobnosti zodpovedá povinnosť subjektu, ktorý do jej osobnostných práv neoprávnene zasiahol. Táto povinnosť má osobný charakter, je spätá s osobou zasahujúceho subjektu. Fyzická osoba, do osobnostných práv ktorej bolo zasiahnuté, sa môže domáhať priznania zadosťučinenia iba voči tomu, kto do jej osobnosti neoprávnene zasiahol. Aj súd v konaní o ochranu osobnosti môže uložiť povinnosť poskytnúť morálnu alebo materiálnu satisfakciu výlučne iba zasahujúcemu subjektu. Pokiaľ subjekt, ktorý do osobnostných práv fyzickej osoby zasiahol, zomrel, nemožno túto povinnosť uložiť, lebo smrťou zasahujúceho subjektu uvedená povinnosť zaniká a neprechádza na iného. Žalovaný nespochybňuje právnu skutočnosť, ktorou je rozsudok Okresného súdu Žilina č. 14C/144/2012-122, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 19.11.2014. Týmto rozsudkom okresný súd určil, že právny úkon - darovacia zmluva zo dňa 06.12.2010 uzatvorená medzi U. F. a X. F. ako darcami a U. F. ako obdarovaným je voči navrhovateľovi právne neúčinným právnym úkonom. Neúčinnosť právneho úkonu by však mohla byť právne relevantná v konaní o vymoženie práva vyplývajúceho z exekučného titulu. Rozhodne však nemôže mať vplyv na posúdenie pasívnej legitimácie subjektu zodpovedného za zásah do osobnostných práv fyzickej osoby. V konaní bolo nespochybniteľne preukázané, že zásahu do práv fyzickej osoby sa dopustil U. F.. Smrťou U. F. však nemohlo dôjsť k prechodu zodpovednosti za následok neoprávneného zásahu na jeho právneho nástupcu, ktorým je žalovaný U. F.. Z uvedeného jednoznačne vyplýva absencia pasívnej vecnej legitimácie žalovaného v konaní. Žiada preto krajský súd, aby rozsudok okresného súdu potvrdil ako vecne správny.

5. Žalobca sa k vyjadreniu žalovaného nevyjadril.

6. Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal napadnutý rozsudok na základe podaného odvolania žalobcu z dôvodov a v rozsahu danom ust. § 379, § 380 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „C. s. p.“) a bez nariadenia odvolacieho pojednávania postupom v zmysle ust. § 219 ods. 3 C. s. p. rozsudok okresného súdu potvrdil v zmysle ust. § 387 ods. 1 C. s. p.

7. Rozsudok okresného súdu je vecne správny. Odvolanie žalobcu odvolací súd nepovažuje za dôvodné.

8. Žalobca v odvolaní spochybňuje záver okresného súdu, že povinnosti subjektu, ktorý do jeho osobnostných práv neoprávnene zasiahol v zmysle ust. § 13 ods. 1 až 3 Občianskeho zákonníka, majú osobný charakter, sú späté iba s osobou zasahujúceho subjektu a neprechádzajú na dediča.

9. Uvedený záver okresného súdu je však správny. Povinnosť poskytnúť zadosťučinenie podľa ust. § 13 Občianskeho zákonníka je osobne spätá s osobou, ktorá sa dopustila neoprávneného zásahu do osobnostných práv fyzickej osoby, takže má osobný charakter, a preto zaniká smrťou takejto osoby (uznesenie Najvyššieho súdu ČR zo 16.08.2007, sp. zn. 30Cdo 3169/2007, rozsudok Najvyššieho súdu ČR z 27.09.2005, sp. zn. 30Cdo 1051/2005). Ak sa aj pôvodný žalovaný U. F. dopustil voči žalobcovi zásahu do osobnostných práv, povinnosť poskytnúť zadosťučinenie ako povinnosť osobnej povahy jeho smrťou zanikla a neprešla na dedičov. Z uvedeného dôvodu právny nástupca pôvodného účastníka U. F. ml. nie je pasívne vecne legitimovaný vo vzťahu k žalobcovi na uplatnenie práv spôsobených zásahom do jeho osobnosti, ktorého sa dopustil U. F. st.

10. Pokiaľ by sa žalobca domáhal podanou žalobou čo do skutkového vymedzenia práv patriacich mu z titulu zásahu do jeho osobnostných práv, smrť subjektu, ktorý do jeho práv zasiahol, teda U. F. st., by viedla k právnemu záveru o povinnosti zastaviť konanie, keďže ide o povinnosť, ktorá neprechádza na dedičov.

11. Tu však treba poukázať na skôr vydané uznesenie Krajského súdu v Žiline č. k. 11Co/52/2016-330 zo dňa 17. mája 2016, kde odvolací súd poukázal, že nedošlo k zmene žaloby a povinnosťou okresného súdu bude rozhodnúť o uplatnenom nároku vo vzťahu k žalobcovi 1/ v zmysle podanej žaloby, vymedzenej čo do rozhodujúcich skutočností a petitu žaloby, ktorým sa žalobca domáha zaplatenia sumy 32.686,92 eur na základe skutkových okolností, ktoré žalobca vymedzil v návrhu na začatie konania (č. l. 1, 2), ako aj ďalších doplneniach žaloby (najmä č. l. 53, 54 spisu a 81, 82 spisu), vychádzajúc z výslovného prejavu žalobcu prostredníctvom jeho právneho zástupcu, že skutkové dôvody žaloby nemení. Zmena právnej kvalifikácie ako nepovinnej náležitosti žaloby pritom neznamená zmenu žaloby v zmysle zásady iura novit curia (súd pozná právo).

12. Vychádzajúc z podanej a doplnenej žaloby, žalobca v nej výslovne uviedol, že si uplatňuje bolestné za vytrpenú bolesť za 240 bodov v zmysle znaleckého posudku ošetrujúceho lekára MUDr. Róberta Konečného, keď strelné poranenie, ktoré bolo žalobcovi spôsobené U. F. st., bolo spojené s úpornými bolesťami s plne rozvinutým algoneurodystrofickým syndrómom. Ďalej si uplatňuje sťaženie spoločenského uplatnenia za 1500 bodov s odkazom na znalecký posudok MUDr. Róberta Konečného s poukazom na to, že posudkový lekár konštatoval, že funkčnosť ruky navrhovateľa možno prirovnať k amputácii. Zároveň uviedol, že si uplatňuje nárok na náhradu škody, ktorá mu vznikla tým, že v dôsledku poranenia nemohol vôbec vykonávať svoju živnosť - pohrebné služby. V dôsledku tejto situácie mu vznikol dlh na zdravotnom poistení v celkovej výške 3.051,75 eur, ktoré sumy spolu predstavujú 32.686,92 eur.

13. Takto uplatnenú žalobu žalobca nikdy nezmenil, keď na opakované dotazy súdu, aby upresnil, zmenil skutkové okolnosti nároku, prostredníctvom svojho právneho zástupcu uviedol: „Máme za to, že nejde o zmenu skutkových okolností, ide o to isté...“ (zápisnica o pojednávaní zo dňa 03.12.2015 č. l. 293) a na tom istom pojednávaní (č. l. 295 spisu) uviedol: „My v podstate zotrvávame na návrhu, pričom však nežiadame ani SSU, ani bolestné, ani žiadnu škodu titulom nejakého dlhu voči poisťovni zdravotnej alebo sociálnej, ale uplatňujeme si primerané zadosťučinenia ako teda osobnostné právo v zmysle § 13 Občianskeho zákonníka, pričom vychádzame zo sumy, ktorá vzišla z vykonaného dokazovania ohľadom SSU, bolestné atď. Teda neuplatňujeme si tieto SSU, bolestné atď. Iba čo sa týka výšky, tak vychádzame z toho dokazovania, doteraz vykonaného. A samotné dokazovanie trvalých následkov je vlastne podkladom toho všetkého.“

14. Takýto postoj žalobcu sa odvolaciemu súdu javí ako účelový. Žalobca po tom, keď v priebehu konania na základe podaných znaleckých posudkov zistil, že bolestné a sťaženie spoločenského uplatnenia, ktoré by mu prislúchalo, nepresahuje výšku, ktorá mu už bola vyplatená (čo by logicky malo viesť žalobcu k späťvzatiu návrhu), začal tvrdiť, zotrvávajúc na podanej žalobe (zrejme z obavy pred následkami námietky premlčania nároku), aby mu bol nárok priznaný v zmysle ust. § 13 Občianskeho zákonníka. To však nebolo možné bez zmeny skutkového vymedzenia žaloby, čo však žalobca neurobil.

15. Pokiaľ sa však žalobca rozhodol skutkové tvrdenia nezmeniť, súd mohol vychádzať iba zo skutkových tvrdení, ktoré navrhovateľ v pôvodnej žalobe (č. l. 1, 2 spisu), ako aj jej doplneniach (č. l. 53, 54, 81, 82 spisu) vymedzil. Uvedené skutkové tvrdenia však neumožňujú vyvodiť z nich nárok v zmysle ust. § 13 ods. 1 až 3 Občianskeho zákonníka.

16. Tvrdené bolestné za utrpené bolesti spôsobené strelným poranením, sťaženie spoločenského uplatnenia, ako aj škoda na poistnom sú osobitne upravené právne nároky opierajúce sa o ust. § 420, § 442, § 444 Občianskeho zákonníka a nespadajú pod vecný rámec osobnostných práv vyplývajúcich z ust. § 11, § 13 Občianskeho zákonníka. Vychádzajúc z podanej a upravenej žaloby bez jej zmeny, nebolo možné nárok žalobcu subsumovať pod ust. § 13 Občianskeho zákonníka. Pokiaľ sa odvolací súd v predchádzajúcom zrušujúcom uznesení vyjadroval k otázke pasívnej legitimácie žalovaného 1/, vychádzal zo skutkových tvrdení žalobcu v podanej a následne upravenej žalobe.

17. Žalovaný 1/ tak mohol byť pasívne legitimovaný na základe dedenia a následnej zodpovednosti za poručiteľove dlhy do výšky zdedeného majetku (s poukazom na vyhlásenú neúčinnosť právneho úkonu darovacej zmluvy v spojení s právoplatným rozsudkom Okresného súdu Žilina č. k. 14C/144/2012-122) len z titulu náhrady škody (bolestné, sťaženie spoločenského uplatnenia, iná škoda). Z vykonaného dokazovania s poukazom na znalecký posudok č. 4/2015 vyhotovený MUDr. Ivanom Húževkom, znalcom pred odbor zdravotníctvo a farmácia však možno konštatovať, že žalobca uplatnený nárok nepreukázal (nárok, ktorý by mu patril do výšky vyplývajúcej zo znaleckého posudku bol ku dňu rozhodnutia súdu už uspokojený).

18. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil.

19. Výrok o trovách odvolacieho konania sa opiera o ust. § 396 ods. 1 C. s. p. s poukazom na ust. § 255, § 262 C. s. p. V odvolacom konaní bol úspešným účastníkom konania žalovaný, preto mu vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči neúspešnému žalobcovi v celom rozsahu.

20. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Žiline pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 C. s. p.)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 C. s. p.)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 C. s. p.)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 C. s . p.)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. (§ 427 ods. 1 a 2 C. s. p.)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 C. s. p. (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 C. s. p.)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. (§ 429 C. s. p.)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 430 C. s. p.)