Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 782/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu

10. decembra 2014 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti

POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava zastúpenej advokátskou kanceláriou

Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát

doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., vo veci namietaného porušenia jej základných práv

podľa a , práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 47 Charty

základných práv Európskej únie postupom a uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn.

z 28. februára 2013, ako aj postupom a uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 28. januára 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

16. júna 2014 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o. (ďalej len

„sťažovateľka“) vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48

ods. 1 (ďalej len „“), práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 47

Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“) postupom a uznesením

Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 28. februára 2013

(ďalej len „napadnuté uznesenie krajského súdu“), ako aj postupom a uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 28. januára 2014 (ďalej len „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej

podnikateľskej činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov.

Na základe zmluvy o úvere sťažovateľka poskytla dlžníkovi úver, pričom poskytnuté

peňažné prostriedky jej bol dlžník povinný vrátiť podľa podmienok dohodnutých v úverovej

zmluve. Na zabezpečenie úveru dlžník priamo v úverovej zmluve splnomocnil

sťažovateľkou menovite uvedenú tretiu osobu (ďalej len „splnomocnenec“), ktorá v prípade,

ak by dlžník svoje povinnosti z úverovej zmluvy nesplnil, mala oprávnenie podpísať v mene

dlžníka notársku zápisnicu o uznaní dlhu dlžníkom, ktorá mala mať povahu exekučného

titulu.

Z dôvodu, že dlžník svoj záväzok vyplývajúci mu z predmetnej úverovej zmluvy

dobrovoľne neplnil, tento sa voči sťažovateľke stal splatným a v nadväznosti na uvedené

sťažovateľka na základe udeleného splnomocnenia na spísanie notárskej zápisnice

iniciovala začatie exekučného konania.

3. Po tom, ako príslušný okresný súd v začatom exekučnom konaní poveril

sťažovateľkou zvoleného súdneho exekútora vykonaním exekučných konaní, uznesením

príslušného okresného súdu bola exekúcia vyhlásená za neprípustnú a v celom rozsahu

zastavená. Krajský súd následne po podaní odvolania zo strany sťažovateľky napadnutým

uznesením sp. zn. z 28. februára 2013 potvrdil rozhodnutie okresného súdu

ako vecne správne a zároveň zamietol návrhy sťažovateľky na prerušenie konania. Najvyšší

súd dovolanie sťažovateľky ako procesne neprípustné uznesením sp. zn.

z 28. januára 2014 odmietol, súčasne zamietol jej procesný návrh na prerušenie dovolacieho

konania a zároveň zastavil konanie o odvolaní sťažovateľky proti uzneseniu krajského súdu

v časti týkajúcej sa zamietnutia jej návrhu na prerušenie konania.

4. V sťažnosti podanej ústavnému súdu sťažovateľka v obšírnej argumentácii,

poukazujúc pri tom na judikatúru iných Európskych štátov (najmä Českej republiky, pozn.)

namieta, že postupom a uznesením tak krajského súdu, ako aj najvyššieho súdu boli

porušené ňou označené základné práva a práva zaručené v ústave, dohovore a v charte,

pričom k ich porušeniu malo dôjsť v dvoch rovinách, a to tým, že podľa sťažovateľky

najvyšší súd ako súd poslednej inštancie, proti rozhodnutiu ktorého nie je prípustný opravný

prostriedok, nevyhovel jej návrhu na prerušenie dovolacieho konania a nepredložil

Súdnemu dvoru Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) na posúdenie prejudiciálnu otázku

týkajúcu sa výkladu, či je možné za neprijateľnú zmluvnú podmienku považovať aj

jednostranný právny úkon spotrebiteľa, ktorý má spotrebiteľ možnosť kedykoľvek odvolať

a ktorým dobrovoľne splnomocnil inú fyzickú osobu na uznanie jeho dlhu vo forme

notárskej zápisnice ako exekučného titulu, ako aj týkajúcu sa výkladu čl. 47 Charty,

v dôsledku čoho malo dôjsť k porušeniu jej základného práva a práva na spravodlivé súdne

konanie, ako aj k porušeniu jej práva na zákonného sudcu, za ktorého v zmysle judikatúry

už aj ústavného súdu možno v prípadoch, v ktorých je nutné aplikovať aj komunitárne

právo, považovať aj úniového sudcu podávajúceho výklad komunitárneho práva.

5. Okrem toho podľa sťažovateľky malo dôjsť k porušeniu jej základného práva

a práva na spravodlivý proces v jeho atribúte zaručujúcom kontradiktórnosť konania tak

postupom a uznesením krajského súdu, ako aj postupom a uznesením najvyššieho súdu.

V tejto súvislosti sťažovateľka argumentuje nezohľadnením rozsudku Súdneho dvora

z 21. 2. 2013 vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Csipai a spol. sp. zn. C-472/11,

z ktorého má vyplývať, že čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1 smernice Rady o nekalých podmienkach

v spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý

konštatoval ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, nemusí na to, aby mohol vyvodiť

dôsledky tohto konštatovania, čakať, či spotrebiteľ informovaný o svojich právach navrhne,

aby uvedená podmienka bola zrušená, avšak zásada kontradiktórnosti vo všeobecnosti

zaväzuje vnútroštátny súd, ktorý konštatoval v rámci preskúmavania ex offo nekalú povahu

zmluvnej podmienky, informovať účastníkov konania v spore a vyzvať ich, aby sa k tomu

kontradiktórne vyjadrili spôsobom, ktorý na tento účel stanovujú vnútroštátne

procesnoprávne predpisy. Podľa sťažovateľky totiž tieto závery pôsobia „... ex tunc

minimálne k 1.12.2009 (Charta sa stala súčasťou medzinárodnej zmluvy a nadobudla

právnu záväznosť) a 1.5.2004 (účinnosť smernice 93/13/ES pre SR)“. V tejto súvislosti

sťažovateľka v sťažnostiach tiež uviedla: „Tak Krajský súd v Žiline ako aj Najvyšší súd

Slovenskej republiky tým, že neupozornili povinného na neprijateľnú podmienku, v dôsledku

toho ukrátili sťažovateľa o reálnu možnosť domáhať sa tohto, aby oba súdy zohľadnili

nesúhlas povinného s neprijateľnosťou podmienky tak, že by ponechali rozhodcovský nález

ako platný exekučný titul.“

6. Vzhľadom na uvedené sa sťažovateľka domáha, aby ústavný súd nálezom

konštatoval, že napádaným postupom a uznesením krajského súdu, ako aj najvyššieho súdu

došlo k porušeniu označených základných práv a práv zaručených v ústave, dohovore

a v charte, aby tieto uznesenia zrušil a veci vrátil krajskému súdu na nové konanie

a rozhodnutie, aby jej priznal finančné zadosťučinenie v sume 500 €, a napokon, aby jej

priznal úhradu trov konania.

II.

7. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

8. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

9. Ústavný súd po preskúmaní sťažnosti zistil, že argumenty sťažovateľky sú

v podstate totožné s jej argumentmi, ktoré použila v stovkách iných sťažností, ktoré už riešil

ústavný súd tak, že ich vo vzťahu k uzneseniam krajských súdov, ako i najvyššieho súdu

odmietol ako zjavne neopodstatnené. Sťažovateľka označila len iné konanie tak krajského

súdu, ako aj najvyššieho súdu, postupom ktorých malo dôjsť k porušeniu ňou označených

práv. Zo skoro totožnej argumentácie sťažovateľky uvedenej v jej sťažnosti možno vyvodiť,

že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia krajského a najvyššieho súdu obsahovalo, čo sa

týka skutkových zistení a právneho posúdenia veci krajským súdom a najvyšším súdom,

obdobné závery ako vo veciach, ktoré už boli ústavným súdom preskúmané a rozhodnuté.

10. Ústavný súd už vo viacerých svojich rozhodnutiach podrobne analyzoval dôvody

zjavnej neopodstatnenosti sťažností sťažovateľky, v ktorých vyslovil, že okresný súd

je nielen oprávnený, ale aj povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek

štádiu už začatého exekučného konania, a nielen v súvislosti s vydaním poverenia

na vykonanie exekúcie, a to napr. aj na účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo

potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť podľa § 57 ods. 2 zákona Národnej rady

č. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok)

a o zmene a doplnení ďalších zákonov. V tejto súvislosti na podporu svojej argumentácie

poukázal na ustálenú judikatúru najvyššieho súdu, ktorá je sťažovateľke známa aj

z napádaných rozhodnutí krajského súdu v obdobných právnych veciach (napr. R 56/1995,

R 58/1997, R 70/1998 a R 72/1998 publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu SR

a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky).

11. V nadväznosti na napadnuté uznesenie najvyššieho súdu ústavný súd poukazuje

na jeho konštantnú rozhodovaciu prax, v zmysle ktorej skutočnosť, že najvyšší súd sa

k sťažovateľkou až pred ústavným súdom, tvrdeným skutočnostiam týkajúcim sa postupu

krajského súdu nevyjadril, bez ďalšieho neznamená, že by tým najvyšší súd v rozpore

so zásadami spravodlivého súdneho konania neaplikoval judikatúru Súdneho dvora,

na ktorú poukazuje sťažovateľka, a neznamená to ani to, že by ju najvyšší súd nezohľadnil.

Práve naopak, najvyšší súd ako súd dovolací iba v sťažovateľkou tvrdenej skutočnosti

nevzhliadol dôvod dovolania podľa , a preto sa k nej vo svojich uzneseniach ani

nevyjadroval, keďže v dovolacích konaniach ju samotná sťažovateľka neuvádzala.

Pre ústavnú udržateľnosť napádaného postupu a uznesenia postačuje, aby bola zásada

kontradiktórnosti dodržaná v konaní ako celku (v posudzovanom prípade v konaní na oboch

stupňoch). Presadzovanie názoru, že na každom jednom stupni súdnictva musí byť uvedená

zásada dodržaná bez výnimky, by podľa názoru ústavného súdu odvolaciemu súdu v zásade

prisúdilo len funkciu akéhosi kasačného orgánu, bez reálnej možnosti konvalidovať

prípadné procesné nedostatky vlastným postupom.

12. Ústavný súd rovnako vyjadril názor, že nie každé nepredloženie prejudiciálnej

otázky Súdnemu dvoru, ktoré by mohlo byť v rozpore s právom Európskej únie, musí mať

automaticky za následok porušenie základného práva na súdnu ochranu ().

Ústavný súd nie je ďalšou odvolacou inštanciou v otázke rozhodnutia všeobecného súdu

o (ne)predložení prejudiciálnej otázky (k tomu pozri aj body 19 a 20 uznesenia Spolkového

ústavného súdu sp. zn. zo 6. mája 2008) a ani v otázke nesprávnej

aplikácie práva Európskej únie. V tejto súvislosti ústavný súd už neraz sťažovateľke

zdôraznil, že je vecou vnútroštátneho (všeobecného) súdu, ktorý vo veci koná a ktorý nesie

zodpovednosť za rozhodnutie vo veci samej, posúdiť so zreteľom na konkrétne okolnosti

veci nevyhnutnosť rozhodnutia Súdneho dvora o prejudiciálnej otázke, relevantnosť otázok,

ktoré Súdnemu dvoru položí (napr. , , ), ako

aj to, či sú splnené predpoklady, za ktorých vnútroštátny súd konajúci o veci nemá

povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru (m. m. ).

13. Vzhľadom na totožnosť tak v osobe sťažovateľky, ako aj totožnosť v použitej

právnej argumentácii a skutkových okolnostiach, ktoré boli podstatné pre ustálenie záverov

všeobecných súdov aj vo veľkom množstve prípadov predošlých (a tiež posudzovaných

ústavným súdom, pozn.) ústavný súd dospel k záveru, že sťažovateľke sú nepochybne

známe dôvody odmietnutia sťažností v obdobných prípadoch, ako aj vyslovený právny

názor ústavného súdu na danú právnu problematiku. A keďže v rozsahu použitej zásadnej

argumentácie sťažovateľky k namietanému uzneseniu krajského súdu, ako i najvyššieho

súdu sa táto nemení, nie je potrebné uvádzať tie isté dôvody odmietnutia, ako to je aj

v prípade týchto sťažností. Vzhľadom na uvedené sa preto ústavný súd plne

stotožňuje s dôvodmi svojich predchádzajúcich rozhodnutí (napr. sp. zn.

z 5. marca 2014, sp. zn. z 26. marca 2014, sp. zn.

z 2. júla 2014, sp. zn. z 2. júla 2014, sp. zn. z 2. júla 2014,

sp. zn. z 13. augusta 2014, sp. zn. z 10. septembra 2014,

sp. zn. z 10. septembra 2014, sp. zn. z 17. júna 2014,

sp. zn. z 23. mája 2014 a sp. zn. z 1. júla 2014), ktoré

skončili odmietnutím rovnakých, resp. podobných sťažností sťažovateľky z dôvodov tam

uvedených. Ústavný súd v posudzovaných prípadoch nemá dôvod meniť svoje už ustálené

právne názory, a preto v podrobnostiach odkazuje na už citované svoje skoršie rozhodnutia,

v dôsledku čoho pristúpil k odmietnutiu týchto sťažností z dôvodu ich zjavnej

neopodstatnenosti podľa .

14. Ústavný súd zároveň zvýrazňuje, že nemohol prehliadnuť predovšetkým

„hmotnoprávne“ aspekty tvoriace nosné dôvody podaných súdnych žalôb v konaní

pred všeobecnými (exekučnými) súdmi v kontexte s už právoplatnými rozhodnutiami súdov

(všeobecných i ústavného), ktoré sa týkali množstva podobných prípadov súvisiacich s tým

istým účastníkom, a to spoločnosťou POHOTOVOSŤ, s. r. o. Tieto sú pre všetkých

zainteresovaných už notorietou, preto nie je potrebná ich konkretizácia. Vzhľadom na tieto

skutočnosti vyvstáva aj otázka, aký význam a efektivitu má pre sťažovateľku tento postup,

keďže aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva nie je nevyhnutné ako

predpoklad možnosti obrátiť sa na tento medzinárodný súdny orgán vyčerpať právny

prostriedok nápravy na národnej úrovni, pokiaľ sa javí z materiálneho hľadiska

v obdobných prípadoch ako neefektívny.

15. V závere ústavný súd poznamenáva, že právny zástupca sťažovateľky aj takýmto

spôsobom zahlcuje ústavný súd podaniami, o ktorých je/musí si byť už dopredu vedomý, že

nebudú v konaní pred ústavným súdom vzhľadom na rovnaký spôsob ich vybavenia

v predošlom období úspešné, a ktorých spracovanie z hľadiska časového a kapacitného

bráni ústavnému súdu venovať sa tým veciam, ktoré si zasluhujú pozornosť, dokonca i jeho

zásah. Takýto postup advokátskej kancelárie ústavný súd vníma len ako snahu o získanie

materiálnych prostriedkov (odmeny) bez ohľadu na to, či taký postup zákon umožňuje, a je

to porušením buď zákonných, alebo etických povinností advokáta.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. decembra 2014