Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 782/2014
PDF · 172.55 KB
No categories available
I. ÚS 782/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu
10. decembra 2014 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti
POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava zastúpenej advokátskou kanceláriou
Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát
doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., vo veci namietaného porušenia jej základných práv
podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 47 Charty
základných práv Európskej únie postupom a uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn.
8 CoE 32/2013 z 28. februára 2013, ako aj postupom a uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 1 Oboer 191/2013 z 28. januára 2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
16. júna 2014 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o. (ďalej len
„sťažovateľka“) vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 47
Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“) postupom a uznesením
Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 8 CoE 32/2013 z 28. februára 2013
(ďalej len „napadnuté uznesenie krajského súdu“), ako aj postupom a uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Oboer 191/2013
z 28. januára 2014 (ďalej len „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej
podnikateľskej činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov.
Na základe zmluvy o úvere sťažovateľka poskytla dlžníkovi úver, pričom poskytnuté
peňažné prostriedky jej bol dlžník povinný vrátiť podľa podmienok dohodnutých v úverovej
zmluve. Na zabezpečenie úveru dlžník priamo v úverovej zmluve splnomocnil
sťažovateľkou menovite uvedenú tretiu osobu (ďalej len „splnomocnenec“), ktorá v prípade,
ak by dlžník svoje povinnosti z úverovej zmluvy nesplnil, mala oprávnenie podpísať v mene
dlžníka notársku zápisnicu o uznaní dlhu dlžníkom, ktorá mala mať povahu exekučného
titulu.
Z dôvodu, že dlžník svoj záväzok vyplývajúci mu z predmetnej úverovej zmluvy
dobrovoľne neplnil, tento sa voči sťažovateľke stal splatným a v nadväznosti na uvedené
sťažovateľka na základe udeleného splnomocnenia na spísanie notárskej zápisnice
iniciovala začatie exekučného konania.
3. Po tom, ako príslušný okresný súd v začatom exekučnom konaní poveril
sťažovateľkou zvoleného súdneho exekútora vykonaním exekučných konaní, uznesením
príslušného okresného súdu bola exekúcia vyhlásená za neprípustnú a v celom rozsahu
zastavená. Krajský súd následne po podaní odvolania zo strany sťažovateľky napadnutým
uznesením sp. zn. 8 CoE 32/2013 z 28. februára 2013 potvrdil rozhodnutie okresného súdu
ako vecne správne a zároveň zamietol návrhy sťažovateľky na prerušenie konania. Najvyšší
súd dovolanie sťažovateľky ako procesne neprípustné uznesením sp. zn. 1 Oboer 191/2013
z 28. januára 2014 odmietol, súčasne zamietol jej procesný návrh na prerušenie dovolacieho
konania a zároveň zastavil konanie o odvolaní sťažovateľky proti uzneseniu krajského súdu
v časti týkajúcej sa zamietnutia jej návrhu na prerušenie konania.
4. V sťažnosti podanej ústavnému súdu sťažovateľka v obšírnej argumentácii,
poukazujúc pri tom na judikatúru iných Európskych štátov (najmä Českej republiky, pozn.)
namieta, že postupom a uznesením tak krajského súdu, ako aj najvyššieho súdu boli
porušené ňou označené základné práva a práva zaručené v ústave, dohovore a v charte,
pričom k ich porušeniu malo dôjsť v dvoch rovinách, a to tým, že podľa sťažovateľky
najvyšší súd ako súd poslednej inštancie, proti rozhodnutiu ktorého nie je prípustný opravný
prostriedok, nevyhovel jej návrhu na prerušenie dovolacieho konania a nepredložil
Súdnemu dvoru Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) na posúdenie prejudiciálnu otázku
týkajúcu sa výkladu, či je možné za neprijateľnú zmluvnú podmienku považovať aj
jednostranný právny úkon spotrebiteľa, ktorý má spotrebiteľ možnosť kedykoľvek odvolať
a ktorým dobrovoľne splnomocnil inú fyzickú osobu na uznanie jeho dlhu vo forme
notárskej zápisnice ako exekučného titulu, ako aj týkajúcu sa výkladu čl. 47 Charty,
v dôsledku čoho malo dôjsť k porušeniu jej základného práva a práva na spravodlivé súdne
konanie, ako aj k porušeniu jej práva na zákonného sudcu, za ktorého v zmysle judikatúry
už aj ústavného súdu možno v prípadoch, v ktorých je nutné aplikovať aj komunitárne
právo, považovať aj úniového sudcu podávajúceho výklad komunitárneho práva.
5. Okrem toho podľa sťažovateľky malo dôjsť k porušeniu jej základného práva
a práva na spravodlivý proces v jeho atribúte zaručujúcom kontradiktórnosť konania tak
postupom a uznesením krajského súdu, ako aj postupom a uznesením najvyššieho súdu.
V tejto súvislosti sťažovateľka argumentuje nezohľadnením rozsudku Súdneho dvora
z 21. 2. 2013 vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Csipai a spol. sp. zn. C-472/11,
z ktorého má vyplývať, že čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1 smernice Rady o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý
konštatoval ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, nemusí na to, aby mohol vyvodiť
dôsledky tohto konštatovania, čakať, či spotrebiteľ informovaný o svojich právach navrhne,
aby uvedená podmienka bola zrušená, avšak zásada kontradiktórnosti vo všeobecnosti
zaväzuje vnútroštátny súd, ktorý konštatoval v rámci preskúmavania ex offo nekalú povahu
zmluvnej podmienky, informovať účastníkov konania v spore a vyzvať ich, aby sa k tomu
kontradiktórne vyjadrili spôsobom, ktorý na tento účel stanovujú vnútroštátne
procesnoprávne predpisy. Podľa sťažovateľky totiž tieto závery pôsobia „... ex tunc
minimálne k 1.12.2009 (Charta sa stala súčasťou medzinárodnej zmluvy a nadobudla
právnu záväznosť) a 1.5.2004 (účinnosť smernice 93/13/ES pre SR)“. V tejto súvislosti
sťažovateľka v sťažnostiach tiež uviedla: „Tak Krajský súd v Žiline ako aj Najvyšší súd
Slovenskej republiky tým, že neupozornili povinného na neprijateľnú podmienku, v dôsledku
toho ukrátili sťažovateľa o reálnu možnosť domáhať sa tohto, aby oba súdy zohľadnili
nesúhlas povinného s neprijateľnosťou podmienky tak, že by ponechali rozhodcovský nález
ako platný exekučný titul.“
6. Vzhľadom na uvedené sa sťažovateľka domáha, aby ústavný súd nálezom
konštatoval, že napádaným postupom a uznesením krajského súdu, ako aj najvyššieho súdu
došlo k porušeniu označených základných práv a práv zaručených v ústave, dohovore
a v charte, aby tieto uznesenia zrušil a veci vrátil krajskému súdu na nové konanie
a rozhodnutie, aby jej priznal finančné zadosťučinenie v sume 500 €, a napokon, aby jej
priznal úhradu trov konania.
II.
7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
8. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
9. Ústavný súd po preskúmaní sťažnosti zistil, že argumenty sťažovateľky sú
v podstate totožné s jej argumentmi, ktoré použila v stovkách iných sťažností, ktoré už riešil
ústavný súd tak, že ich vo vzťahu k uzneseniam krajských súdov, ako i najvyššieho súdu
odmietol ako zjavne neopodstatnené. Sťažovateľka označila len iné konanie tak krajského
súdu, ako aj najvyššieho súdu, postupom ktorých malo dôjsť k porušeniu ňou označených
práv. Zo skoro totožnej argumentácie sťažovateľky uvedenej v jej sťažnosti možno vyvodiť,
že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia krajského a najvyššieho súdu obsahovalo, čo sa
týka skutkových zistení a právneho posúdenia veci krajským súdom a najvyšším súdom,
obdobné závery ako vo veciach, ktoré už boli ústavným súdom preskúmané a rozhodnuté.
10. Ústavný súd už vo viacerých svojich rozhodnutiach podrobne analyzoval dôvody
zjavnej neopodstatnenosti sťažností sťažovateľky, v ktorých vyslovil, že okresný súd
je nielen oprávnený, ale aj povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek
štádiu už začatého exekučného konania, a nielen v súvislosti s vydaním poverenia
na vykonanie exekúcie, a to napr. aj na účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo
potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť podľa § 57 ods. 2 zákona Národnej rady
č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok)
a o zmene a doplnení ďalších zákonov. V tejto súvislosti na podporu svojej argumentácie
poukázal na ustálenú judikatúru najvyššieho súdu, ktorá je sťažovateľke známa aj
z napádaných rozhodnutí krajského súdu v obdobných právnych veciach (napr. R 56/1995,
R 58/1997, R 70/1998 a R 72/1998 publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu SR
a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky).
11. V nadväznosti na napadnuté uznesenie najvyššieho súdu ústavný súd poukazuje
na jeho konštantnú rozhodovaciu prax, v zmysle ktorej skutočnosť, že najvyšší súd sa
k sťažovateľkou až pred ústavným súdom, tvrdeným skutočnostiam týkajúcim sa postupu
krajského súdu nevyjadril, bez ďalšieho neznamená, že by tým najvyšší súd v rozpore
so zásadami spravodlivého súdneho konania neaplikoval judikatúru Súdneho dvora,
na ktorú poukazuje sťažovateľka, a neznamená to ani to, že by ju najvyšší súd nezohľadnil.
Práve naopak, najvyšší súd ako súd dovolací iba v sťažovateľkou tvrdenej skutočnosti
nevzhliadol dôvod dovolania podľa § 237 OSP, a preto sa k nej vo svojich uzneseniach ani
nevyjadroval, keďže v dovolacích konaniach ju samotná sťažovateľka neuvádzala.
Pre ústavnú udržateľnosť napádaného postupu a uznesenia postačuje, aby bola zásada
kontradiktórnosti dodržaná v konaní ako celku (v posudzovanom prípade v konaní na oboch
stupňoch). Presadzovanie názoru, že na každom jednom stupni súdnictva musí byť uvedená
zásada dodržaná bez výnimky, by podľa názoru ústavného súdu odvolaciemu súdu v zásade
prisúdilo len funkciu akéhosi kasačného orgánu, bez reálnej možnosti konvalidovať
prípadné procesné nedostatky vlastným postupom.
12. Ústavný súd rovnako vyjadril názor, že nie každé nepredloženie prejudiciálnej
otázky Súdnemu dvoru, ktoré by mohlo byť v rozpore s právom Európskej únie, musí mať
automaticky za následok porušenie základného práva na súdnu ochranu (II. ÚS 129/2010).
Ústavný súd nie je ďalšou odvolacou inštanciou v otázke rozhodnutia všeobecného súdu
o (ne)predložení prejudiciálnej otázky (k tomu pozri aj body 19 a 20 uznesenia Spolkového
ústavného súdu BVerfG sp. zn. 2 BvR 2419/06 zo 6. mája 2008) a ani v otázke nesprávnej
aplikácie práva Európskej únie. V tejto súvislosti ústavný súd už neraz sťažovateľke
zdôraznil, že je vecou vnútroštátneho (všeobecného) súdu, ktorý vo veci koná a ktorý nesie
zodpovednosť za rozhodnutie vo veci samej, posúdiť so zreteľom na konkrétne okolnosti
veci nevyhnutnosť rozhodnutia Súdneho dvora o prejudiciálnej otázke, relevantnosť otázok,
ktoré Súdnemu dvoru položí (napr. IV. ÚS 206/08, II. ÚS 129/2010, II. ÚS 163/2010), ako
aj to, či sú splnené predpoklady, za ktorých vnútroštátny súd konajúci o veci nemá
povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru (m. m. IV. ÚS 108/2010).
13. Vzhľadom na totožnosť tak v osobe sťažovateľky, ako aj totožnosť v použitej
právnej argumentácii a skutkových okolnostiach, ktoré boli podstatné pre ustálenie záverov
všeobecných súdov aj vo veľkom množstve prípadov predošlých (a tiež posudzovaných
ústavným súdom, pozn.) ústavný súd dospel k záveru, že sťažovateľke sú nepochybne
známe dôvody odmietnutia sťažností v obdobných prípadoch, ako aj vyslovený právny
názor ústavného súdu na danú právnu problematiku. A keďže v rozsahu použitej zásadnej
argumentácie sťažovateľky k namietanému uzneseniu krajského súdu, ako i najvyššieho
súdu sa táto nemení, nie je potrebné uvádzať tie isté dôvody odmietnutia, ako to je aj
v prípade týchto sťažností. Vzhľadom na uvedené sa preto ústavný súd plne
stotožňuje s dôvodmi svojich predchádzajúcich rozhodnutí (napr. sp. zn. I. ÚS 67/2014
z 5. marca 2014, sp. zn. I. ÚS 143/2014 z 26. marca 2014, sp. zn. I. ÚS 330/2014
z 2. júla 2014, sp. zn. I. ÚS 331/2014 z 2. júla 2014, sp. zn. I. ÚS 332/2014 z 2. júla 2014,
sp. zn. I. ÚS 437/2014 z 13. augusta 2014, sp. zn. I. ÚS 510/2014 z 10. septembra 2014,
sp. zn. I. ÚS 511/2014 z 10. septembra 2014, sp. zn. III. ÚS 382/2014 z 17. júna 2014,
sp. zn. IV. ÚS 307/2014 z 23. mája 2014 a sp. zn. IV. ÚS 377/2014 z 1. júla 2014), ktoré
skončili odmietnutím rovnakých, resp. podobných sťažností sťažovateľky z dôvodov tam
uvedených. Ústavný súd v posudzovaných prípadoch nemá dôvod meniť svoje už ustálené
právne názory, a preto v podrobnostiach odkazuje na už citované svoje skoršie rozhodnutia,
v dôsledku čoho pristúpil k odmietnutiu týchto sťažností z dôvodu ich zjavnej
neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
14. Ústavný súd zároveň zvýrazňuje, že nemohol prehliadnuť predovšetkým
„hmotnoprávne“ aspekty tvoriace nosné dôvody podaných súdnych žalôb v konaní
pred všeobecnými (exekučnými) súdmi v kontexte s už právoplatnými rozhodnutiami súdov
(všeobecných i ústavného), ktoré sa týkali množstva podobných prípadov súvisiacich s tým
istým účastníkom, a to spoločnosťou POHOTOVOSŤ, s. r. o. Tieto sú pre všetkých
zainteresovaných už notorietou, preto nie je potrebná ich konkretizácia. Vzhľadom na tieto
skutočnosti vyvstáva aj otázka, aký význam a efektivitu má pre sťažovateľku tento postup,
keďže aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva nie je nevyhnutné ako
predpoklad možnosti obrátiť sa na tento medzinárodný súdny orgán vyčerpať právny
prostriedok nápravy na národnej úrovni, pokiaľ sa javí z materiálneho hľadiska
v obdobných prípadoch ako neefektívny.
15. V závere ústavný súd poznamenáva, že právny zástupca sťažovateľky aj takýmto
spôsobom zahlcuje ústavný súd podaniami, o ktorých je/musí si byť už dopredu vedomý, že
nebudú v konaní pred ústavným súdom vzhľadom na rovnaký spôsob ich vybavenia
v predošlom období úspešné, a ktorých spracovanie z hľadiska časového a kapacitného
bráni ústavnému súdu venovať sa tým veciam, ktoré si zasluhujú pozornosť, dokonca i jeho
zásah. Takýto postup advokátskej kancelárie ústavný súd vníma len ako snahu o získanie
materiálnych prostriedkov (odmeny) bez ohľadu na to, či taký postup zákon umožňuje, a je
to porušením buď zákonných, alebo etických povinností advokáta.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. decembra 2014