Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 112/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. marca 2015

predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpenej advokátom

JUDr. Martinom Olosom, M. R. Štefánika 71, Žilina, vo veci namietaného porušenia jej

základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa Slovenskej

republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn.

z 30. septembra 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného

súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. januára

2015 doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľka“),

ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa

(ďalej len „“) a porušenie práva

na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici

(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 30. septembra 2014 (ďalej aj „namietané

rozhodnutie“ alebo „uznesenie krajského súdu“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka vystupuje v procesnom

postavení žalobkyne v 2. rade v konaní vedenom Okresným súdom Žilina (ďalej len

„okresný súd“) pod sp. zn. o zrušenie a vyporiadanie podielového

spoluvlastníctva proti žalovanej . Rozsudkom okresného súdu sp. zn.

z 9. decembra 2013 bolo zrušené podielové spoluvlastníctvo žalobcov

a žalovanej predajom nehnuteľností (pozemkov v katastrálnom území ), pričom

výťažok z predaja sa mal rozdeliť žalobcovi v 1. rade (zomrel po doručení namietaného

rozhodnutia, pozn.) v podiele 2/10, sťažovateľke v podiele 2/10 a žalovanej v podiele 6/10.

O odvolaní, ktoré žalovaná proti označenému rozsudku podala, rozhodol krajský súd

namietaným rozhodnutím sp. zn. z 30. septembra 2014, ktorým

prvostupňové rozhodnutie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.

V sťažnosti sťažovateľka namietala, že namietaným rozhodnutím krajského súdu bolo

porušené jej „základné právo na súdnu a inú právnu ochranu zaručené podľa čl. 46 ods. 1

a podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd...“, keďže krajský súd „porušil esenciálne zásady posudzovania

odvolacích námietok a jeho postup je z ústavného hľadiska neudržateľný“.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že krajský súd v odôvodnení namietaného

rozhodnutia ťažiskovo tvrdí, že v danej veci išlo o tzv. prekvapivé rozhodnutie okresného

súdu. Uvedené tvrdenie krajského súdu podľa sťažovateľky neobstojí, keďže „vyporiadanie

podielového spoluvlastníctva predajom spoločnej nehnuteľnosti sme pritom od počiatku

navrhovali v petite podanej žaloby v rámci eventuálneho petitu, o čom mal žalovaný

vedomosť a najmä predmetný spôsob vyporiadania právneho vzťahu navyše priamo

vyplýva z hmotnoprávneho ustanovenia právneho predpisu. Súd pri vyporiadaní pod.

spoluvlastníctva nie je ani viazaný petitom žaloby a ani protinávrhmi žalovaného. Súd má

povinnosť rozhodnúť pri zrušení pod. spoluvlastníctva spôsobom : 1. rozdelenie veci 2. ak to

nie je možné prikázaním do vlastníctva za súhlasu účastníka 3. ak to nie je možné

nariadením predaja tretej osobe. Akékoľvek obsiahle úvahy krajského súdu o porušení práv

žalovaného a prekvapivom rozhodnutí sú preto zmätočné. Naopak, postupom krajského

súdu a jeho rozhodnutím došlo k hrubému porušeniu práv žalobcov. Predmetné závery

a postup krajského súdu pri vybavení odvolania žalovaného sú tak nesprávne, svojvoľné

a v neposlednom rade neudržateľné. Tvrdenia krajského súdu nielenže nemajú akúkoľvek

oporu v spise, ale sú s ním v priamom rozpore a logicky ich vyučuje samotná hmotnoprávna

úprava.“.

Sťažovateľka ďalej namietala, že krajský súd, ktorý je viazaný dôvodmi odvolania,

konal nad ich rámec, v odôvodnení namietaného rozhodnutia sa vyjadril k námietkam, ktoré

žalovaná v odvolaní nevzniesla, čím porušil zásadu rovnosti účastníkov v konaní. Súčasne

za neprípustné považuje sťažovateľka predloženie „nového“ dôkazu v odvolacom konaní

napriek tomu, že civilné konanie je založené na zásade koncentračnej, a nie vyšetrovacej.

Tento dôkaz mohol byť podľa sťažovateľky žalovanou predložený kedykoľvek počas

prvostupňového konania. Krajský súd tiež pochybil, pokiaľ sťažovateľku (právne zastúpenú)

nevyzval, aby sa vyjadrila k použitiu iného právneho predpisu a inej možnosti právnej

kvalifikácie, čím jej odňal možnosť konať pred súdom.

Vzhľadom na uvedenú argumentáciu sťažovateľka v závere sťažnosti ústavnému súdu

navrhla, aby o jej sťažnosti rozhodol nálezom, ktorým vysloví porušenie jej základného

práva zaručeného a práva zaručeného dohovoru namietaným

rozhodnutím krajského súdu, označené rozhodnutie krajského súdu zruší a vráti mu vec na

ďalšie konanie a prizná tiež sťažovateľke trovy právneho zastúpenia.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa tvrdenia sťažovateľky uznesením krajského súdu došlo k porušeniu jej

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže krajský súd

nesprávne posúdil prvostupňové rozhodnutie ako tzv. prekvapivé,

ťažiskovo oprel svoje rozhodnutie o tzv. nový dôkaz predložený v rámci odvolacieho

konania, ktorý vzhľadom na jeho povahu nebolo možné považovať za nový,

rozhodol nad rámec odvolacích dôvodov a tvrdení uvedených v odvolaní podanom

žalovanou,

nevyzval sťažovateľku, aby sa vyjadrila k možnej aplikácii odlišného právneho predpisu

a odlišnej právnej kvalifikácii.

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi

zásadou, že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd

môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným

(všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej

prerokovanie (m. m. ).

Namietané uznesenie krajského súdu nie je konečným rozhodnutím, dôsledkom

ktorého by bolo právoplatné skončenie veci. V dôsledku vydania namietaného uznesenia

krajského súdu bola vec vrátená prvostupňovému súdu, ktorý v konaní vedenom pod

sp. zn. ďalej pokračuje. Sťažovateľka má a aj bude mať v ďalšom štádiu

konania pred okresným súdom, resp. v odvolacom či dovolacom konaní pred krajským

súdom alebo Najvyšším súdom Slovenskej republiky možnosť uplatniť ochranu označených

práv, ako aj svoju argumentáciu týkajúcu sa skutkovej a právnej stránky predmetnej veci,

z čoho vyplýva, že má ešte k dispozícii iný právny prostriedok ochrany tých práv, ktorých

porušenie namieta vo svojej sťažnosti. Inak povedané, aj nosné dôvody sťažovateľkou

uvádzané v sťažnosti samy osebe nezakladajú ústavnú potrebu zásahu ústavného súdu

v prebiehajúcom súdnom konaní (m. m. ).

Napokon, sťažovateľke nič nebráni v tom, aby v budúcnosti napadla sťažnosťou podľa

aj konečné rozhodnutie, ktoré bude v jej právnej veci vydané, t. j.

rozhodnutie o poslednom procesnom prostriedku, ktoré jej zákon na ochranu jej práv účinne

poskytuje, a to v prípade, ak dospeje k záveru, že v dôsledku tohto rozhodnutia boli

porušené jej alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantované práva

alebo slobody. Najskôr teda musí prebehnúť celé konanie až do štádia meritórneho

právoplatného rozhodnutia všeobecných súdov, a až potom sa sťažovateľke naskytne

možnosť na eventuálne podanie sťažnosti ústavnému súdu.

Ústavný súd už vyslovil, že nemožno akceptovať, aby napĺňanie úsilia o spravodlivé

súdne konanie príslušným všeobecným súdom nahradzoval ústavný súd svojím

vstupovaním a ingerenciou do dosiaľ meritórne neskončeného konania. Ústavný súd môže

urobiť zásah na ochranu alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

garantovaných práv sťažovateľa až vtedy, keď už ostatné orgány verejnej moci nemajú

možnosť namietaný protiústavný stav napraviť (m. m. ).

Pridržiavajúc sa svojej stabilnej judikatúry ústavný súd ďalej poukazuje na to, že

základné právo na súdnu ochranu (siedmy oddiel ) a právo na spravodlivé súdne

konanie sú zásadne „výsledkové“, to znamená, že im musí zodpovedať proces ako celok,

a skutočnosť, či napadnuté konanie ako celok bude spravodlivé, závisí v danej veci od

pokračujúceho konania a rozhodnutia všeobecných súdov (, ).

Aj z ďalšej judikatúry ústavného súdu (napr. , ) obdobne ako

z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Komanický c. Slovenská republika,

rozsudok zo 4. júna 2002) vyplýva, že ústavný súd a Európsky súd pre ľudské práva

overujú, či konanie posudzované ako celok bolo spravodlivé v zmysle čl. 46 až čl. 50

, resp. dohovoru.

Ústavný súd už v rámci svojej predchádzajúcej judikatúry taktiež vyslovil, že

predpokladom na záver o porušení základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru je také

porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou všeobecného súdu pred

začatím konania alebo v konaní vo veci samej, resp. ktoré nemožno napraviť procesnými

prostriedkami, ktoré sú obsiahnuté v (m. m. ,

, ). V nadväznosti na to ústavný súd poukazuje na to, že v rámci

konania o sťažnosti zásadne preskúmava len právoplatné rozhodnutia, a to v tom zmysle, že

musí ísť o rozhodnutia, ktorými sa konanie právoplatne skončilo (napr. ).

Ústavný súd nezistil žiadne dôvody na pripustenie výnimky zo zásady, že

spravodlivosť konania pred všeobecnými súdmi možno posudzovať len vo vzťahu

k právoplatne skončenému konaniu, t. j. ku konaniu ako celku, ale nie k jeho jednotlivým

častiam, ako sa sťažovateľka nesprávne domnieva. Pokiaľ by ústavný súd vecne preskúmal

sťažnosť pred tým, ako o veci samej definitívne rozhodne príslušný všeobecný súd, mohol

by zasiahnuť do rozhodovania všeobecných súdov a nedodržal by princíp subsidiarity

sťažnosti ustanovený v .

Keďže ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistil, že sťažovateľka sa

ochrany svojich základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jej dostupných

a účinných prostriedkov nápravy pred iným (všeobecným) súdom, sťažnosť odmietol

z dôvodu nedostatku svojej právomoci podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde (m. m. ).

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa už ústavný súd ďalšími návrhmi sťažovateľky

nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. marca 2015