Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 140/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. marca 2015 v senáte

zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcov

Lajosa Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť SENION, n. o.,

Ulica S. Chalupku 1B/9823, Martin, zastúpenej advokátom Mgr. Richardom Karkóom,

Sad na Studničkách 1029/32, Žilina, vo veci namietaného porušenia jej základného práva

podľa a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Žiline

sp. zn. z 28. mája 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť SENION, n. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

19. septembra 2014 faxom a 23. septembra 2014 poštou doručená sťažnosť SENION, n. o.

(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46

ods. 1 (ďalej len „“) a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského

súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 28. mája 2014 (ďalej aj

„napadnutý rozsudok“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že obchodná spoločnosť

(ďalej len „navrhovateľ“), sa návrhom podaným 30. januára 2012 domáhala vypratania

nehnuteľností v jej vlastníctve voči obchodnej spoločnosti (ďalej

len „odporca v prvom rade“), a voči sťažovateľovi (ďalej spolu len „odporcovia“).

Navrhovateľ a odporca v 1. rade uzavreli 1. júla 2010 nájomnú zmluvu k predmetným

nehnuteľnostiam na dobu určitú – do 31. decembra 2010. Uvedený nájomný

vzťah bol dvakrát predĺžený na základe – prvýkrát

do 30. júna 2011 a následne do 31. decembra 2011, keďže navrhovateľ ako vlastník nepodal

v zákonnej lehote návrh na vypratanie nehnuteľnosti na súde. Nájomný vzťah bol ukončený

31. decembra 2011.

Navrhovateľ uzavrel 15. januára 2012 nájomnú zmluvu s obchodnou spoločnosťou

(ďalej len „nájomca“), ktorej obsahom je prenájom predmetných

nehnuteľností.

Predmetné nehnuteľnosti boli 30. marca 2012 zaradené do súpisu majetku úpadcu –

obchodnej spoločnosti

(ďalej len „úpadca“), ako majetok tretej osoby zabezpečujúci

záväzok úpadcu. Následne úpadca − v zastúpení správkyňou konkurznej podstaty

− uzavrel 1. júna 2012 nájomnú zmluvu so sťažovateľom,

ktorej obsahom je prenájom predmetných nehnuteľností vo vlastníctve navrhovateľa.

Uznesením Okresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.

z 12. marca 2014 bol na majetok navrhovateľa vyhlásený konkurz. Správca konkurznej

podstaty a následne oznámili, že súhlasia

s pokračovaním v napadnutom konaní.

O návrhu navrhovateľa rozhodol okresný súd rozsudkom č. k. 98

z 18. januára 2013 tak, že zaviazal sťažovateľa vypratať predmetné nehnuteľnosti. Návrh

voči odporcovi v 1. rade zamietol.

Proti rozsudku okresného súdu podali odvolanie navrhovateľ aj sťažovateľ, o ktorých

rozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom č. k. 284 z 28. mája 2014

tak, že rozsudok okresného súdu potvrdil.

Sťažovateľ namieta, že napadnutý rozsudok krajského súdu v spojení s rozsudkom

okresného súdu zvýhodňuje správkyňu konkurznej podstaty navrhovateľa oproti správkyni

konkurznej podstaty úpadcu v tom, že jej dáva právo vypratať nehnuteľnosti, ktoré

sú zapísané len v súpise majetku úpadcu podľa o konkurze

a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov

(ďalej len „zákon o konkurze“). Podľa sťažovateľa správkyňa konkurznej podstaty

navrhovateľa nie je oprávnená nakladať s majetkom, ktorý nie je súčasťou súpisu podstát,

t. j. nie je oprávnená ani vypratať predmetné nehnuteľnosti. Z týchto skutočností sťažovateľ

odvodzuje aj záver, že správkyňa konkurznej podstaty navrhovateľa nemala ani aktívnu

vecnú legitimáciu na podanie návrhu na vypratanie nehnuteľnosti.

Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uvádza:

„Spísaním majetku do súpisu konkurznej podstaty sa právne relevantným spôsobom

ustaľuje otázka, čo všetko tvorí konkurznú podstatu. To znamená, že sa určuje rozsah

majetku, s ktorým je správca oprávnený nakladať, prípadne ho speňažiť. Súpis konkurznej

podstaty plní zabezpečovaciu funkciu v tom smere, že iná osoba ako správca nemôže

s majetkom disponovať od momentu, čo je spísaný. Z toho dôvodu nie je možné, aby správca

nakladal aj s iným majetkom, prípadne nie je možné, aby boli iné osoby obmedzené

nakladať s majetkom v zmysle § 76 ods. 1 posl. veta, pokiaľ nie je zapísaný do súpisu.

... správu majetku podliehajúcemu konkurzu vykonáva v zmysle ust. § 86 ods. 1...

zákona o konkurze... správca konkurznej podstaty. V danom prípade je nepochybné,

že realizovanie vypratania nehnuteľnosti je výkonom správy majetku, a preto aktívne

legitimovaný na podanie žaloby o vypratanie nehnuteľnosti by mal byť výlučne správca,

ktorý má predmetné nehnuteľnosti zapísané v súpise a nie správca, ktoré ich v súpise

zapísané nemá. Súd nedostatok aktívnej legitimácie žalobcu nesprávne právne vyhodnotil

a svojvoľne vykladal na zistený skutkový stav aplikované zákonné ustanovenia.

... dodnes podľa informácií sťažovateľky o vylúčenie vecí z konkurznej podstaty

[úpadcu]... právoplatne rozhodnuté nebolo...

Pokiaľ ide o argumentáciu súdu, že správkyňa konkurznej podstaty [úpadcu]...

nemala aj napriek zapísaniu predmetných nehnuteľností do svojho súpisu konkurznej

podstaty právo tieto nehnuteľnosti prenajať, nakoľko tieto nie sú vlastným majetkom

úpadcu, ale majetkom zabezpečujúcim záväzky úpadcu, sťažovateľka uvádza (okrem zrejmej

skutočnosti, že takáto otázka je pre sťažovateľku irelevantná..., že zákon síce zveruje

do pôsobnosti správcu výslovne možnosť konať v mene tretej osoby pri speňažovaní

majetku, čo však neznamená, že správca konkurznej podstaty by nemohol prenajať

nehnuteľnosti vo vlastníctve tretej osoby, keďže môže ako jediná osoba uskutočňovať

(logicky) správu majetku zapísanú do súpisu konkurznej podstaty. Vlastník veci nie je podľa

žiadneho ustanovenia zákona o konkurze a reštrukturalizácii oprávnený spravovať majetok

podliehajúci konkurzu, a teda ani žiadať vypratanie nehnuteľnosti, ktoré spravuje správca

konkurznej podstaty. Takéto oprávnenie by bolo v rozpore s účelom zákona, ktorý toto

oprávnenie zveruje výlučne správcovi konkurznej podstaty ( z. č. ..), ktorý

má majetok zaradený v súpise. Súd nerešpektoval účel zákona, pričom vychádzal najmä

z doslovného znenia ustanovenia , ktoré nemôže obmedzovať správcu

pri správe majetku podliehajúcemu konkurzu, ktorý je vo vlastníctve tretej osoby.

Pri výklade a aplikácii ustanovení právnych predpisov je nepochybne potrebné

vychádzať prvotne z ich doslovného znenia. Súd však nie je doslovným znením zákonného

ustanovenia viazaný absolútne. Môže, ba dokonca sa musí od neho... odchýliť v prípade,

keď to zo závažných dôvodov vyžaduje účel zákona, systematická súvislosť alebo požiadavka

ústavne súladného výkladu zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov...

Súd sa teda nevyporiadal s námietkou sťažovateľa, podľa ktorej navrhovateľ

(resp. správca konkurznej podstaty, ktorý tento majetok nemá ani v svojom súpise majetku)

ako vlastník veci nie je oprávnený predmetné nehnuteľnosti spravovať namiesto správkyne

konkurznej podstaty, ktorá predmetné nehnuteľnosti v súpise zapísané má, a teda ani

nemôže mať aktívnu legitimáciu v konaní o vypratanie týchto nehnuteľností.“

Sťažovateľ vo svojej argumentácii poukazuje na to, že napadnutý rozsudok krajského

súdu je v rozpore s ustálenou judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“), pričom konkrétne uvádza uznesenie sp. zn.

z 21. decembra 2009. Sťažovateľ tvrdí, že odôvodnenie napadnutého rozsudku v tomto

smere je „nepostačujúce, nakoľko predmetné rozhodnutie sa vzťahuje k právnemu

posúdeniu absolútnej neplatnosti právneho úkonu Nájomnej zmluvy zo dňa 01. 06. 2012

podľa § 37 ods. 2 Občian. zákonníka, a teda či uzavretie Nájomnej zmluvy s

zo dňa 15. 01. 2012 spôsobilo, že plnenie z Nájomnej zmluvy zo dňa 01. 06. 2012

bolo objektívne nemožné, a teda Nájomná zmluva zo dňa 01. 06. 2012 bola absolútne

neplatná. Z rozhodnutia NS SR sp. zn. z 21. 12. 2009... jednoznačne

vyplýva, že objektívna nemožnosť plnenia daná nebola, a teda zmluva nemôže byť z toho

dôvodu absolútne neplatná. Krajský súd jednoducho uviedol, že predmetné rozhodnutie

sa na uvedený prípad nevzťahuje, čo zdôvodnil najmä tým, kedy došlo k uzavretiu Nájomnej

zmluvy s , čo v danom prípade nebolo podstatné. Krajský súd tak

svojvoľne rozhodol v rozpore s ustálenou judikatúrou, ktorá sa na daný prípad jednoznačne

vzťahovala.“.

Na tomto základe sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

... Základné právo sťažovateľa podľa ... a podľa

Dohovoru... rozsudkom Krajského súdu Žilina zo dňa 28. 05. 2014, č. kon. 13

porušené bolo.

... Rozsudok Krajského súdu Žilina zo dňa 28. 05. 2014, č. kon.

zrušuje a vec vracia Krajskému súdu Žilina na ďalšie konanie.

Krajský súd Žilina je povinný zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov právneho

zastúpenia (v sume 340,90 €, pozn.) na účet advokáta... do 2 mesiacov od právoplatnosti

vydaného rozhodnutia.“

Sťažovateľ v sťažnosti tiež navrhuje, aby ústavný súd rozhodol o dočasnom opatrení

podľa o organizácii

Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“) a odložil vykonateľnosť

napadnutého rozsudku krajského súdu z 28. mája 2014. Uvádza, že napadnutý rozsudok

je exekučným titulom, na základe ktorého možno vykonať exekúciu vyprataním. Poukazuje

na to, že je neziskovou organizáciou, ktorá v predmetných nehnuteľnostiach prevádzkuje

zariadenie sociálnych služieb, t. j. zariadenie pre seniorov a domov sociálnych služieb.

„V prípade núteného výkonu touto sťažnosťou napádaných rozhodnutí v rámci

exekučného konania spôsobom vyprataním nehnuteľnosti, by spolu so sťažovateľom boli

vykázaní z vypratávaného objektu aj občania, ktorí sú ubytovaní v zariadení sťažovateľa.

Dôsledky, ktoré by nastali prípadnou realizáciou núteného výkonu sťažnosťou napádaných

rozhodnutí by pre sťažovateľa nebolo možné odstrániť, resp. by bolo možné odstrániť len

s neprimeranými ťažkosťami, nakoľko občania, ktorým poskytuje sťažovateľ službu, by boli

po vykázaní nútení požiadať o sociálnu službu iného neverejného poskytovateľa sociálnych

služieb.

Sťažovateľ je toho názoru, že odklad vykonateľnosti rozsudku... zo dňa 28. 05. 2014...

nie je v rozpore s dôležitým verejným záujmom a jeho výkon by neznamenal pre

navrhovateľa väčšiu ujmu, než aká môže vzniknúť iným osobám, pri odložení

vykonateľnosti.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom

prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy

vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú

náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu

štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a základným právom

alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého

ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (,

, ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani

právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného

súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a

aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o

ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať

predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa

všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O

arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by

bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis , I. ÚS

12/05, ).

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namieta porušenie základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu

z 28. mája 2014.

Krajský súd napadnutým rozsudkom z 28. mája 2014 potvrdil rozsudok okresného

súdu. V odôvodnení poukázal na odvolaciu argumentáciu sťažovateľa a, aplikujúc § 219

ods. 2 , uviedol, že sa stotožňuje s odôvodnením rozsudku

okresného súdu. Krajský súd poukázal na relevantné skutkové zistenia, okrem iného na to,

že sťažovateľ užíval predmetné nehnuteľnosti na základe zmluvy o podnájme uzavretej

s odporcom v 1. rade, ktorý zanikol spolu so zánikom nájomného vzťahu 31. decembra

2011. Následne poukázal na relevantné ustanovenia zákona o konkurze (§ 44 ods. 1, § 76

ods. 1, § 79 ods. 1 až 3 a § 86 ods. 1), z ktorých odvodil rozdielny režim týkajúci sa majetku

úpadcu a majetku tretej osoby, ktorý podlieha konkurzu, a tiež aj rozdielny rozsah

oprávnení správcu konkurznej podstaty vo vzťahu k tomuto majetku. V rámci týchto úvah sa

zaoberal aj otázkou aktívnej vecnej legitimácie vlastníka majetku po zápise tohto majetku

do súpisu podstát v konkurznom konaní. V tejto súvislosti uviedol:

„V súvislosti s odvolacím dôvodom žalovaného v 2/ rade, a to námietky nedostatku

aktívnej legitimácie žalobcu, po zápise predmetných nehnuteľností do súpisu majetku SKP

zo dňa 30. 3. 2012 s odkazom na ust. , uvádza

vo všeobecnosti krajský súd, že súpis je možné kvalifikovať ako inú právnu skutočnosť, ktorá

spôsobuje určené právne následky. Zápisom majetku do súpisu nastávajú právne účinky

voči samotnému správcovi a tretím osobám. Len čo bol majetok zapísaný do súpisu, iná

osoba ako správca nesmie majetok previesť, dlhodobo prenajať, zriadiť na ňom právo

k cudzej veci alebo inak zmenšiť jeho hodnotu alebo likviditu ( ). Tieto

právne účinky sa týkajú tak majetku úpadcu, ako aj majetku tretích osôb, bez ohľadu na to,

či bol majetok do súpisu zapísaný oprávnene alebo neoprávnene. To, že sa majetok tretej

osoby zapíše do súpisu, však neznamená, že by správca v dôsledku toho nadobudol

oprávnenie s ním nakladať v tom rozsahu, ako je to v prípade majetku, ktorý patrí úpadcovi

( ). Zákon o konkurze a reštrukturalizácii v tomto smere zveruje

do pôsobnosti správcu len možnosť konať v mene tretej osoby pri speňažení majetku. Teda

oprávnenie odplatne previesť majetok tretej osoby. Je potrebné zvýrazniť, že len čo je

majetok zapísaný do súpisu, tretia osoba nesmie ďalej majetok previesť na iného, dlhodobo

prenajať, zriadiť na ňom právo k cudzej veci alebo inak zmenšiť jeho likviditu alebo

hodnotu. Je zrejmé, že z ust. vyplýva, že majetok tretej osoby podlieha

konkurzu len potiaľ, pokiaľ zabezpečuje záväzok úpadcu. K poukazu žalovaného v 2/ rade

na ust. sa zvýrazňuje, že pri výkone správy majetku podliehajúceho

konkurzu je správca povinný postupovať s odbornou starostlivosťou ( ), ktorú by mal

vykonávať tak, aby, pokiaľ to bolo možné rozumne očakávať, došlo k zhodnoteniu tohto

majetku. Vyhlásením konkurzu prechádzajú na správcu dispozičné oprávnenia len z úpadcu,

nie z tretích osôb, a v prípade, že sa majetok tretej osoby zapíše do súpisu, dispozičné

oprávnenia (v obmedzenom rozsahu) nadobúda až po tomto zápise ( ). Zápis

do súpisu v zmysle ust. neznamená nadobudnutie vlastníckeho práva, ale

len obmedzenie práva tretej osoby k tomuto zapísanému majetku. To znamená, že pokiaľ

predmetné nehnuteľnosti boli zapísané do konkurznej podstaty, nie je možné vyhodnotiť

právne účinky zápisu do konkurznej podstaty správcom s účinkami konštitutívnymi,

predmetný zápis nie je listinou osvedčujúcou vlastníctvo k predmetným nehnuteľnostiam,

ale len právo (obmedzené) nakladať s ním v rozsahu vymedzenom v ust. ,

keďže zákon v zmysle ust. zveruje do pôsobnosti správcu možnosť konať v

mene tretej osoby pri speňažení majetku. Teda v zhode s prvostupňovým súdom i odvolací

súd zápis tohto majetku do súpisu nevníma a nehodnotí ako právnu skutočnosť s dôsledkom

straty aktívnej legitimácie žalobcu ako vlastníka domáhať sa ochrany svojho

vlastníckeho práva voči tomu/tým, ktorý/ í podľa do jeho vlastníctva neoprávneným

užívaním zasahuje/ ú.“

Následne sa krajský súd vysporiadal s otázkou možnosti navrhovateľa uzavrieť

nájomnú zmluvu s nájomcom pred súpisom predmetných nehnuteľností a aj prípadnej

počiatočnej nemožnosti plnenia vyplývajúcej z tejto zmluvy, pričom uviedol:

„V tejto súvislosti preto súhlasí odvolací súd i so závermi prvostupňového súdu

vo vzťahu k platnosti Nájomnej zmluvy uzatvorenej dňa 15. 1. 2012 žalobcom ako

vlastníkom so spoločnosťou ako nájomcom (č. l. 38 40 spisu). Len

na doplnenie uvádza, že predmetná zmluva bola uzatvorená s účinnosťou od 01. 02. 2012

(čl. VII. bod 1. zmluvy), s dohodnutým časom dočasného užívania na dobu určitú,

a to od 01. 02. 2012 do 31. 12. 2017 (Čl. II. bod 1. predmetnej zmluvy). K uzatvoreniu tohto

zmluvného vzťahu došlo v dobe pred zápisom dotknutých nehnuteľností do súpisu,

t. j. v čase, keď žalobca ako vlastník veci bol v zmysle ust.

oprávnený s vecou nakladať bez obmedzenia. Pre úplnosť, k žalovaným v 2/ rade v odvolaní

namietanej neplatnosti Nájomnej zmluvy zo dňa 15. 01. 2012, pre počiatočnú nemožnosť

plnenia na strane žalobcu, a to nemožnosť faktického plnenia povinností z nájmu,

tak odkazuje krajský súd na závery vyslovené v rozhodnutí NS SR sp. zn.

zo dňa 21. 12. 2009, na ktoré poukazoval sám v podanom odvolaní, so zvýraznením

dohodnutého vzniku účinkov nájmu mesiac od uzatvorenej zmluvy, t. j. od 01. 02. 2012.

Ak žalobca nesplnil povinnosť vyplývajúcu z ust. 664 , tak tretia

osoba ako nájomca sa môže domáhať svojich práv v zmysle ust. § 673, § 674, a § 679

ods. 1, 2 .“

Krajský súd tiež posudzoval otázku platnosti nájomnej zmluvy z 1. júna 2012,

možnosť aplikácie uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. v prerokúvanej veci

a otázku oprávnenia správcu konkurznej podstaty úpadcu uzavrieť predmetnú nájomnú

zmluvu. V týchto súvislostiach uviedol:

„Ako bolo už vyššie krajským súdom uvedené, samotná aktívna legitimácia žalobcu

na podanie žaloby o vypratanie však nemá za následok, že nárok žalobcu na požadovanú

ochranu je už tým bez ďalšieho opodstatnený, pretože žalovaný/ í totiž môže/ u mať právo

na užívanie veci, právo na zasahovanie do vlastníctva žalobcu, ak vykonáva/ jú oprávnenia

vyplývajúce okrem iného i z platných zmlúv. Preto správne prvostupňový súd, vzhľadom na

žalobcom vznesenú námietku absolútnej neplatnosti Nájomnej zmluvy uzavretej medzi

konajúcou

, správkyňou konkurznej podstaty úpadcu (prenajímateľ)

a žalovaným v 2/ rade ako nájomcom zo dňa 01. 06. 2012 (č. l. 31 33 spisu) podľa ust. § 37

ods. 2 , prejudiciálne posudzoval platnosť predmetnej zmluvy.

V tejto súvislosti odvolaciu námietku žalovaného v 2/ rade, že nebolo možné okresným

súdom prejudiciálne posudzovať platnosť Nájomnej zmluvy zo dňa 01. 06. 2012 z dôvodu,

že nebola účastníkom tohto konania, odvolací súd s odkazom

na Rč. 53/1999, podľa ktorého v konaní, v ktorom sa žalobca domáha vypratania

nehnuteľností, môže súd predbežne posúdiť otázkou platnosti zmlúv, aj keď účastníkmi

konania nie sú všetky osoby, ktoré zmluvu uzavreli, a uznesenie Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky z 30. septembra 2002, sp. zn. veta pred bodkočiarkou,

podľa ktorého otázku platnosti nájomnej zmluvy môže súd v konaní o vypratanie

nehnuteľnosti nebytových priestorov riešiť ako otázku predbežnú, zhodnotil so záverom jej

nedôvodnosti.

K ďalšiemu odvolaciemu dôvodu, a to nesprávnemu právnemu posúdeniu absolútnej

neplatnosti právneho úkonu Nájomnej zmluvy zo dňa 01. 06. 2012 podľa § 37 ods. 2

okresným súdom s odkazom na rozpor s ustálenou judikatúrou,

napr. rozhodnutie NS SR sp. zn. zo dňa 21. 12. 2009, je potrebné uviesť,

že v danej sporovej veci sa jednalo o odlišný prípad. V konaní bolo preukázané, že žalobca

v postavení vlastníka po podaní žaloby voči žalovaným v 1/ a v 2/ rade, o vypratanie

nehnuteľností z dôvodu jej užívania žalovaným v 1/ rade a z opatrnosti i žalovaným v 2/

rade po zániku Nájomnej zmluvy zo dňa 01. 07. 2010 ku dňu 31. 12. 2011, dňa 15. 01. 2012

uzavrel Nájomnú zmluvu so spoločnosťou ako nájomcom (č. l. 38

40 spisu) s účinnosťou od 01. 02. 2012 (Čl. VII. bod 1. zmluvy), ktorou prenechal predmetné

nehnuteľnosti nájomcovi do dočasného užívania na dobu určitú, a to od 01. 02. 2012

do 31. 12. 2017 (Čl. II. bod 1. predmetnej zmluvy). K uzatvoreniu tohto zmluvného vzťahu

došlo v dobe pred zápisom dotknutých nehnuteľnosti do súpisu, t. j. v čase, keď žalobca ako

vlastník veci bol v zmysle ust. oprávnený s vecou nakladať

bez obmedzenia. K poukazu odvolateľa na rozhodnutia NS SR sp. zn. M Cdo 251/2002,

76/2003, , s tvrdením formálnej neplatnosti žalobcom predloženej,

nájomnej zmluvy, je potrebné uviesť, že k tomuto tvrdeniu bližšie zdôvodnenie neposkytol,

len odkázal na ust. , v ktorej súvislosti zvýrazňuje krajský

súd platnú právnu úpravu v ust. § 3 ods. 2 zákona č. 116/90 Zb. s účinnosťou od 01. júla

2004, teda úpravu platnú v čase uzatvorenia nájomnej zmluvy medzi žalobcom a tretím

subjektom, podľa ktorého nebytové priestory sa prenajímajú na účely, na ktoré sú stavebne

určené, naviac, okresný súd sa s otázkou posúdenia nájomnej zmluvy, nie podľa jej

označenia, ale obsahu zaoberal, so správnym právnym záverom uzavretia zmluvy o nájme v

zmysle ust. a nasl. .

Pokiaľ následne, až po zápise predmetného majetku do súpisu bola dňa 01. 06. 2012

uzavretá Nájomná zmluva medzi

konajúcou , správkyňou konkurznej

podstaty úpadcu (prenajímateľ) a žalovaným v 2/ rade ako nájomcom zo dňa 01. 06. 2012,

správkyňa konala v rozpore so zásadou, že nikto nemôže previesť na iného viac práv, než

sám má. Zvýrazňuje odvolací súd, že právny úkon učinený v rozpore so zásadou, že nikto

nemôže na druhého previesť viac práv, než sám má, je absolútne neplatný pre nemožnosť

plnenia; táto neplatnosť pritom pôsobí priamo zo zákona (ex lege) a od počiatku (ex tunc),

pričom vadu, ktorá neplatnosť spôsobila, nemožno dodatočne nijako zhojiť a takýto právny

úkon teda nemôže byť ani konvalidovaný (rozhodnutie NS ČR sp. zn. ).

Teda, pokiaľ dňa 01. 06. 2012 správkyňa úpadcu

uzatvorila so žalovaným v 2/ rade Nájomnú zmluvu, tak

previedla na žalovaného v 2/ rade viac práv, než sama mala, keďže na predmetné

nehnuteľnosti už bola uzavretá dňa 15. 01. 2012 Nájomná zmluva medzi žalobcom a tretím

subjektom (rozsudok NS SR sp. zn. ). Je potrebné uviesť, že počiatočná

nemožnosť právneho úkonu robí právny úkon absolútne neplatným. To, či o počiatočnej

neplatnosti subjekty právneho úkonu vedeli, či nie, je právne bezvýznamná. Počiatočná

právna nemožnosť plnenia z dôvodu nemožnosti plnenia prichádza do úvahy tam, kedy

predmet plnenia je neuskutočniteľný v dôsledku určitej právnej prekážky v existujúcej dobe

uskutočneného právneho úkonu, čo v danom prípade nastalo, a to, že SKP úpadcu previedla

viac práv, než sama mala (nemo plus iuris ad alium transferre potest, quam ipse habet).

Teda, ide o stav objektívneho rozporu s právom, či zákonom. V danom prípade,

ak správkyňa konkurznej podstaty, ktorá nadobudla oprávnenie s predmetnými

nehnuteľnosťami nakladať až dňom 30. 03. 2012, bez prihliadnutia na odbornú starostlivosť

uzavrela Nájomnú zmluvu so žalovaným v 2/ rade dňa 01. 06. 2012, t. j. v čase existencie

a trvania zmluvy o nájme uzavretej medzi žalobcom a tretím subjektom, správne

prvostupňový súd vyslovil neplatnosť tohto právneho úkonu.“

Pri preskúmavaní napadnutého rozsudku krajského súdu ústavný súd vychádzal

zo svojho ustáleného právneho názoru, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí

prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (,

, ), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska

predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku

komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového,

ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania

().

Ústavný súd preto preskúmal aj rozsudok okresného súdu z 18. januára 2013, ktorým

tento uložil sťažovateľovi povinnosť vypratať predmetné nehnuteľnosti. Okresný súd

v odôvodnení poukazuje na námietku sťažovateľa o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie

navrhovateľa, pričom uviedol svoje právne závery, ktoré prezentoval takto:

„Námietku nedostatku aktívnej legitimácie na podanie takejto žaloby na strane

navrhovateľa odporcovia odvodzovali od ustanovenia § u 76 Zákona o konkurze

a reštrukturalizácii. V priebehu konania totižto bolo preukázané, že predmetné

nehnuteľnosti správkyňa zapísala do súpisu majetku v konkurznom konaní vedenom voči

vyššie uvedenému úpadcovi. Zápis majetku podľa § u 76 ods. 1 má za následok,

že potom, ako bol tento majetok do súpisu zahrnutý, iná osoba ako správca nesmie majetok

previesť, dlhodobo prenajať, zriadiť na ňom právo k cudzej veci alebo inak zmenšiť jeho

hodnotu alebo likviditu. Tieto právne účinky sa pritom týkajú tak majetku úpadcu, ako

aj majetku tretích osôb bez ohľadu na to, či bol majetok do súpisu zapísaný oprávnene

alebo neoprávnene. Tieto následky nastávajú okamihom, kedy dôjde k zápisu majetku

do súpisu. Toto ustanovenie tak má nepochybne za následok výrazné obmedzenie

navrhovateľa ako vlastníka vo vzťahu k možnosti nakladať s predmetom jeho vlastníckeho

práva, ktorý bol zapísaný do súpisu majetku podstaty. Obmedzenie sa však týka len

možnosti majetok previesť, dlhodobo prenajať alebo na ňom zriadiť vecné práva k cudzej

veci, či zmenšiť jeho hodnotu. Obmedzenie sa tak nedotýka bežného užívania tohto majetku

osobou, ktorá je naďalej evidovaná ako vlastník tohto majetku, a zápis majetku do súpisu

podstaty nemá žiaden vplyv ani na už existujúce záväzkovo právne vzťahy týkajúce sa tohto

majetku. Z vykonaného dokazovanie totižto bolo zistené, že ešte predtým, ako bol majetok

zapísaný do súpisu podstaty, uzatvoril navrhovateľ ako vlastník tohto majetku nájomnú

zmluvu s treťou osobou spoločnosťou Na základe ustanovenia § u

76 ods. 1 Zákona o konkurze a reštrukturalizácii teda možno konštatovať výrazné

obmedzenie dispozičného oprávnenia navrhovateľa ako vlastníka k predmetnému majetku.

Toto ustanovenie však nemá za následok také obmedzenie navrhovateľa ako vlastníka,

že by stratil aktívnu legitimáciu na uplatnenie svojho vlastníckeho práva voči osobe,

o ktorej tvrdí, že jeho majetok užíva neoprávnene. Navrhovateľ je pritom podľa uzatvorenej

nájomnej zmluvy povinný prenajímateľovi umožniť užívanie

majetku, ktorý je predmetom tejto nájomnej zmluvy (čl. IV bod 2 tejto zmluvy). Zápis

predmetných nehnuteľností do súpisu nemá na túto povinnosť navrhovateľa

ako prenajímateľa žiaden vplyv. V prípade nesplnenia povinnosti predmet nájmu odovzdať

nájomcovi môže nájomca voči navrhovateľovi uplatňovať právo na zaplatenie zmluvnej

pokuty podľa čl. VI bod 18 zmluvy a nájomcovi tiež vzniká právo zmluvu vypovedať

(čl. VI bod 14 zmluvy).

Na základe uvedeného je súd potom toho názoru, že zapísanie majetku patriaceho

navrhovateľovi do súpisu podstaty v konkurznom konaní nemá za následok stratu aktívnej

legitimácie navrhovateľa na podanie žaloby o vypratanie veci, ktorou sa navrhovateľ

ako vlastník domáha ochrany svojho vlastníckeho práva voči osobe, ktorá do tohto práva

užívaním predmetných nehnuteľností neoprávnene zasahuje.“

Okresný súd v ďalšej časti odôvodnenia poukázal na námietku sťažovateľa,

že predmetné nehnuteľnosti užíva na základe nájomnej zmluvy, a tiež na námietku

navrhovateľa, že táto zmluva je podľa neho neplatná. Čo sa týka týchto skutočností, okresný

súd uviedol:

„Ako už bolo uvedené vyššie, z vykonaných dôkazov bolo zistené, že navrhovateľ

po ukončení nájomného vzťahu s odporcom v rade 1/ uzatvoril dna 15. 01. 2012 nájomnú

zmluvu ohľadom týchto nehnuteľností s nájomcom Následne boli

tieto nehnuteľnosti zapísané do podstaty úpadcu v konkurznom konaní a správkyňa dňa

01. 06. 2012 uzatvorila na tieto nehnuteľnosti ďalšiu nájomnú zmluvu. V tejto súvislosti

treba poukázať na ustanovenie § u 76 ods. 1 Zákona o konkurze a reštrukturalizácii, Z tohto

ustanovenia totižto nevyplýva, že by samotná skutočnosť, že predmetné nehnuteľnosti boli

spísané do súpisu majetku v konkurznom konaní, mala akýkoľvek vplyv na právne vzťahy

týkajúce sa tohto zapisovaného majetku. Preto samotný zápis do podstaty, nemal žiaden

vplyv na nájomnú zmluvu, ktorá bola platne uzatvorená vlastníkom týchto nehnuteľností dňa

15. 01. 2012, teda v čase, kedy navrhovateľ ešte nebol obmedzený vo svojom dispozičnom

oprávnení zápisom svojho majetku do súpisu podstaty. K tomuto obmedzeniu došlo

až neskôr a až po zápise majetku do podstaty by už navrhovateľ nemohol uzatvoriť nájomnú

zmluvu, nakoľko oprávnenie uzatvoriť takúto zmluvu zápisom nehnuteľností do podstaty

prešlo na správkyňu. Súd preto dospel k záveru, že Nájomná zmluva uzatvorená dňa

15. 01. 2012 zápisom prenajatých nehnuteľností do súpisu majetku podstaty nebola nijakým

spôsobom dotknutá.

Súd sa potom zaoberal námietkou navrhovateľa podľa § u 37 ods. 2 Občianskeho

zákonníka, a teda námietkou počiatočnej právnej nemožnosti plnenia vo vzťahu k nájomnej

zmluve uzatvorenej správkyňou. Počiatočná nemožnosť plnenia je upravená v citovanom

ustanovení § u 37 ods. 2 . Zákonným dôsledkom počiatočnej

nemožnosti plnenia právneho úkonu je jeho absolútna neplatnosť. Nie je pritom podstatné,

či o počiatočnej nemožnosti plnenia subjekty právneho úkonu v dobe jeho vzniku vedeli

alebo nevedeli. Na právny úkon, ktorého predmetom je od počiatku nemožné plnenie,

sa hľadí tak, akoby nikdy platne nevznikol. Pre posúdenie, či sa jedná o počiatočnú alebo

následnú nemožnosť plnenia podľa § u 575 je rozhodujúce, aký bol

stav v čase vzniku právneho úkonu. Následná nemožnosť plnenia nastáva až dodatočne

po vzniku právneho úkonu, kdežto počiatočná nemožnosť plnenia musí byť daná už v dobe

jeho vzniku. Počiatočnú nemožnosť plnenia pritom možno rozlišovať na nemožnosť faktickú

a nemožnosť právnu. Tak právna ako aj faktická počiatočná nemožnosť plnenia

má za následok absolútnu neplatnosť právneho úkonu (napr. rozsudok Najvyššieho súdu

sp. zn. ). Právna nemožnosť plnenia nastáva v prípade, kedy v okamihu

uskutočnenia právneho úkonu existuje právna prekážka brániaca tomu, aby sa úkon stal

platným. Touto prekážkou však nemožno chápať napr. nedovolenosť právneho úkonu podľa

§ u 39 . V právnej teórii sa pritom ako modelový príklad uvádza

práve uzatvorenie nájomnej zmluvy v situácii, kedy už prenajímaná vec bola skôr prenajatá

tretej osobe. Takáto nájomná zmluva je potom od počiatku neplatná. O rovnakú situáciu

sa jedná aj vo vzťahu medzi účastníkmi. Ako už bolo uvedené vyššie, v konaní súd zistil,

že 15. 01. 2012 bola uzatvorená platná Nájomná zmluva medzi navrhovateľom ako

vlastníkom a treťou osobou. Následne síce prenajímané nehnuteľnosti boli spísané

do majetku podstaty, avšak samotný zápis do majetku nemal žiaden vplyv na existenciu,

trvanie, či zánik právnych vzťahov, ktoré k tomuto majetku vznikli pred jeho zápisom

do podstaty. Na správkyňu podľa zákona prešlo právo tento majetok dlhodobo prenajímať,

avšak uzatvoreniu ďalšej nájomnej zmluvy bránila počiatočná právna nemožnosť plnenia

spočívajúca v tom, že prenajímané nehnuteľnosti už skôr boli prenajaté ich vlastníkom

na základe platnej nájomnej zmluvy tretej osobe.

Možno preto konštatovať, že plnenie, ku ktorému sa správkyňa zaviazala,

je v dôsledku právnej prekážky spočívajúcej v existencii inej skôr uzatvorenej nájomnej

zmluvy, právne nemožné, pričom táto prekážka bola daná už v čase uzavretia nájomnej

zmluvy správkyňou. Neplatnosť právneho úkonu podľa § u 37 ods. 2 Občianskeho

zákonníka je pritom neplatnosťou absolútnou, a to bez ohľadu na to, či sa tejto neplatnosti

niekto v konaní dovolal. Rozhodné nie je ani to, či prípadne došlo k vydaniu súdneho

rozhodnutia určujúceho, že takýto právny úkon je neplatný. Súd na takúto okolnosť

v podobe absolútnej neplatnosti právneho úkonu prihliada ex offo, teda aj bez námietky

dotknutého účastníka.

Na základe uvedených skutočností potom súd dospel k záveru, že zmluva uzatvorená

správkyňou ako prenajímateľom a s odporcom v rade 2/ ako nájomcom je pre počiatočnú

právnu nemožnosť plnenia absolútne neplatným právnym úkonom. V priebehu súdneho

konania pritom medzi účastníkmi bolo nesporné, že odporca v rade 2/ predmetné

nehnuteľnosti patriace navrhovateľovi naďalej užíva. Ak na takéto užívanie na strane

odporcu v rade 2/ nie je daný žiadny právny dôvod, je uplatnený nárok navrhovateľa ako

vlastníka na vypratanie týchto nehnuteľností voči odporcovi v rade 2/ v celom rozsahu

skutkovo a právne dôvodný. Preto súd návrhu navrhovateľa voči odporcovi v rade 2/

vyhovel a uložil mu povinnosť vypratať predmetné nehnuteľnosti, do 3 dní od právoplatnosti

rozsudku.“

Z citovaného vyplýva, že konajúce súdy sa vysporiadali s námietkou sťažovateľa

o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie navrhovateľa s tým, že uvedené právne závery

možno aplikovať aj na aktívnu vecnú legitimáciu správkyne konkurznej podstaty

navrhovateľa. Rovnako tak sa konajúce súdy zaoberali aj otázkou neplatnosti nájomnej

zmluvy z 1. júna 2012, ktorú uzavrel sťažovateľ so správkyňou konkurznej podstaty úpadcu.

Krajský súd sa tiež vysporiadal aj s námietkou sťažovateľa týkajúcou sa právnych záverov,

ktoré vyslovil najvyšší súd v uznesení sp. zn. z 21. decembra 2009.

Najvyšší súd v uvedenom uznesení poukázal na okolnosti, ktoré považuje v tomto

smere za relevantné (napr. dojednanie neskoršieho vzniku nájmu od uzavretia zmluvy,

možnosť ukončenia dovtedajšieho nájmu a pod.). Uvedené úvahy však nijako nevylučujú

záver, že uzavretie nájomnej zmluvy týkajúcej sa nehnuteľnosti, ktorá je už predmetom

nájmu, môže byť neplatným právnym úkonom pre právnu nemožnosť plnenia. V tejto

súvislosti ústavný súd poukazuje na to, že vo veci, v ktorej rozhodoval najvyšší súd,

nájomné zmluvy týkajúce sa pozemkov uzatváral vlastník. V prerokúvanom prípade

nájomnú zmluvu z 15. januára 2012 uzatváral navrhovateľ ako vlastník, pričom nájomnú

zmluvu z 1. júna 2012 uzatvárala správkyňa konkurznej podstaty úpadcu.

Okresný súd v odôvodnení svojho rozsudku poukázal na to, že súpis majetku tretej

osoby nemá v zásade vplyv na už existujúce právne vzťahy týkajúce sa tohto majetku.

Uvedený právny záver doplnil krajský súd, ktorý poukázal na povinnosť správkyne

konkurznej podstaty vykonávať svoju činnosť s odbornou starostlivosťou. Uviedol tiež,

že v dôsledku existencie nájomnej zmluvy z 15. januára 2012 správkyňa konkurznej

podstaty úpadcu nemala bez ďalšieho právo uzavrieť k tej istej nehnuteľnosti ďalšiu

nájomnú zmluvu s iným subjektom. Ak tak konala, previedla podľa krajského súdu na iného

viac práv, ako sama mala. Na tomto základe obstojí právny záver krajského súdu,

že „v danej sporovej sa jednalo o odlišný prípad“.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na to, že zo zákona o konkurze nemožno

odvodiť neobmedzené právo správcu konkurznej podstaty vstupovať do existujúcich

právnych vzťahov týkajúcich sa majetku tretej osoby, ktorý je predmetom súpisu. Správca

konkurznej podstaty teda nemá automaticky právo vypovedať napr. existujúcu nájomnú

zmluvu týkajúcu sa majetku tretej osoby, ktorý je predmetom súpisu. Z toho dôvodu

správca konkurznej podstaty nemá možnosť v rovnakom rozsahu právne uvoľniť majetok

tretej osoby pre časovo neskoršiu dispozíciu s rovnakým obsahom, ako ju má samotný

vlastník. Právny záver konajúcich súdov o neplatnosti nájomnej zmluvy z 1. júna 2012

pre právnu nemožnosť plnenia je jeden z možných výkladov korešpondujúci relevantnej

právnej úprave. Tento právny záver nie je arbitrárny, možno k nemu dospieť výkladom

príslušného ustanovenia , a preto je ústavne udržateľný

(m. m. ).

Sťažovateľ v sťažnosti tiež poukazuje aj na rozdielnosť prístupu všeobecných súdov k

rozhodovaniu v obdobných veciach.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoj právny názor, podľa ktorého právne

závery všeobecných súdov obsiahnuté v rozhodnutiach vo veci samej nemajú charakter

precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval

rozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovené v analogických

prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôvere

v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. , ).

Z rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva Beian v. Rumunsko (č. 1)

zo 6. 12. 2007 vyplýva, že rozdielna judikatúra v skutkovo rovnakých, prípadne podobných

veciach je prirodzenou súčasťou vnútroštátneho súdneho systému (v zásade každého

súdneho systému, ktorý nie je založený na precedensoch ako prameňoch práva).

K rozdielnej judikatúre prirodzene dochádza aj na úrovni najvyššej súdnej inštancie.

Z hľadiska princípu právnej istoty je ale dôležité, aby najvyššia súdna inštancia pôsobila

ako regulátor konfliktov judikatúry a aby uplatňovala mechanizmus, ktorý zjednotí

rozdielne právne názory súdov v skutkovo rovnakých alebo podobných veciach.

Ústavný súd vo vzťahu k tejto námietke sťažovateľa považuje za potrebné zopakovať

svoj ustálený právny názor, podľa ktorého mu neprislúcha zjednocovať in abstracto

judikatúru všeobecných súdov, a suplovať tak poslanie, ktoré o

súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov [§ 8 ods. 3,

§ 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje práve najvyššiemu súdu

(resp. jeho plénu a kolégiám), keď mu okrem iných priznáva aj právomoc zaujímať

stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych

predpisov (m. m. , ). Práve plénum a kolégiá najvyššieho súdu

sú oprávnené odstraňovať nejednotnosť výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných

právnych predpisov tak, aby sa chránili okrem iného aj legitímne očakávania účastníkov

súdnych konaní. Ústavný súd však vzhľadom na to, že nie je súčasťou systému všeobecného

súdnictva, môže zasahovať do výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych

predpisov všeobecnými súdmi len v prípadoch, keď sa ich výklad vyznačuje svojvôľou

a zjavnou neodôvodnenosťou do tej miery, že to má za následok porušenie základného práva

alebo slobody. Keďže ale ústavný súd v prípade napadnutého rozsudku krajského súdu

prejav svojvôle, resp. zjavnej neodôvodnenosti nezistil, nepovažoval v danom prípade

argumentáciu sťažovateľa za spôsobilú na to, aby len na jej základe bolo možné

toto rozhodnutie hodnotiť ako ústavne neakceptovateľné a neudržateľné.

Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu ako odvolacieho

súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny

názor svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným

súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia

príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného

súdu predmetný právny výklad príslušných ustanovení zákona o konkurze a Občianskeho

zákonníka krajským súdom ako odvolacím súdom takéto nedostatky nevykazuje.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd sťažnosť už pri jej predbežnom

prerokovaní podľa odmietol ako zjavne

neopodstatnenú.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch

sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd

už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. marca 2015