Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 180/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. júla 2019 v senáte

zloženom z predsedníčky senátu Jany Laššákovej a zo sudcov Petra Molnára a Ľuboša

Szigetiho (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť obchodnej

spoločnosti REALITY-OBCHODNÁ, a. s., Nová ulica 1588, Stupava, IČO 36 347 493,

a , ,

, zastúpených Advokátskou kanceláriou JUDr. AŽALTOVIČ & PARTNERS

s. r. o., Pred poľom 1652, Trenčín, v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Dušan

Ažaltovič, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane a ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu

v Nitre č. k. -3065 z 28. septembra 2018 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti REALITY-OBCHODNÁ, a. s., a

o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

30. januára 2019 doručená ústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti REALITY-

OBCHODNÁ, a. s., Nová ulica 1588, Stupava, IČO 36 347 493 (ďalej len „sťažovateľka

v 1. rade“), a , ,

(ďalej len „sťažovateľ v 2. rade“, spolu len „sťažovatelia“), vo veci

namietaného porušenia ich základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane a ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) č. k. -3065

z 28. septembra 2018 (ďalej len „napadnuté uznesenie krajského súdu“).

2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom na Okresnom súde

Nitra (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. o určenie neplatnosti zmluvy

o predaji podniku, určenie neplatnosti kúpnych zmlúv, určenie vlastníckeho práva, určenie

neplatnosti zmluvy o zriadení záložného práva, určenie, že nehnuteľnosti nie sú zaťažené

záložným právom, určenie povinnosti vypratať nehnuteľnosti medzi žalobcom

, , správca úpadcu:

„v konkurze“, , (ďalej len ako „správca“),

proti žalovaným v 1. až 6. rade, pričom sťažovateľka v 1. rade vystupuje v procesnom

postavení žalovanej v 1. rade a sťažovateľ v 2. rade vystupuje v procesnom postavení

žalovaného vo 4. rade, za účasti osôb, ktorým sa navrhuje uložiť povinnosť neodkladným

opatrením, sa domáhal správca svojím podaním z 19. apríla 2018 nariadiť neodkladné

opatrenie, ktorému okresný súd v celom rozsahu vyhovel.

3. Okresný súd uznesením č. k. -2781 z 29. mája 2018 (ďalej

len „uznesenie súdu prvej inštancie“) v stručnosti rozhodol (i) o uložení povinnosti tretím

subjektom – podnájomcom, ktorí z titulu zmlúv o podnájme užívajú vymedzené nebytové

priestory v nehnuteľnostiach vo vlastníctve žalovaného v 6. rade, ktoré správca zapísal

do súpisu majetku konkurznej podstaty úpadcu uhrádzať do notárskej úschovy mesačne

sumu podnájomného (odplaty za užívanie nebytových priestorov), (ii) o uložení povinnosti

nájomcom strpieť užívanie nebytových priestorov uvedených v zmluvách o podnájme a (iii)

o uložení zákazu dodávateľom služieb súvisiacich s užívaním priestorov podnájmu

obmedziť alebo prerušiť ktorémukoľvek z podnájomníkov dodávky služieb spojených

s podnájmom/užívaním nebytových priestorov vrátane dodávok potrebných energií, pokiaľ

ten-ktorý podnájomník bude riadne a včas uhrádzať platby sa ich dodávanie, ktoré nesmú

byť jednostranne bezdôvodne zvýšené.

4. Návrh na nariadenie neodkladného opatrenia správca odôvodnil tým, že považuje

zmluvu o predaji podniku uzavretú medzi úpadcom konajúcim pôvodnou správkyňou,

žalovanou v 5. rade a sťažovateľkou v 1. rade z 19. apríla 2006 za neplatnú, pretože

účastníci tejto zmluvy v zmysle obchádzali zákon,

keď pôvodná správkyňa a jej splnomocnená zástupkyňa museli vedieť, že došlo

k opakovanému a závažnému porušeniu zákona, a napriek tomu podpísali zmluvu o predaji

podniku. Na základe tejto zmluvy jednotliví kupujúci (sťažovatelia a žalovaní v 2., 3. a 6.

rade) sa správali ako vlastníci, nakladali s majetkom úpadcu, avšak kúpnu cenu dodnes

nezaplatili. Posledným vlastníkom sporných nehnuteľnosti je žalovaný v 6. rade, ktorý

s nimi nakladal tak, že ich dal do nájmu viacerým subjektom a tieto subjekty potom ďalej

dali nehnuteľnosti do podnájomného vzťahu. Potrebu nariadenia neodkladného opatrenia

odôvodnil správca tým, že nehnuteľnosti zapísané na , k. ú. , obec

, sú spísané do konkurznej podstaty úpadcu a toto oprávňuje správcu poberať úhrady

za užívanie nehnuteľností. Zároveň uviedol, že žalovaní odmietajú poskytnúť správcovi

súčinnosť pri zabezpečení úhrad za užívanie nehnuteľností spísaných do konkurznej

podstaty úpadcu a okolnosti sprevádzajúce prevod podniku na sťažovateľku v 1. rade

bez zloženej zálohy za reálne zaplatenú ani nie desatinu dohodnutej kúpnej ceny a následné

účelové prevody a nájmy nehnuteľností spriazneným subjektom nasvedčujú tomu,

že bez súdnej úpravy pomerov hrozí neplnenie odplaty vyplývajúcej z podnájomného

do konkurznej podstaty. Uvedené okolnosti a správanie spoločností okolo sťažovateľa

v 2. rade majú svedčiť tiež o tom, že spoločnosti, v ktorých vystupuje, nemajú žiaden

záujem dobrovoľne upraviť pomery do právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej

ani poskytnúť akúkoľvek zábezpeku na vydanie úžitkov z nehnuteľností v prospech

konkurznej podstaty v prípade ich neúspechu v spore o určenie vlastníckeho práva

k nehnuteľnostiam. Podľa úpravy pomerov navrhovanej správcom má byť dosiahnuté

nerušené užívanie nehnuteľností podnájomníkmi a zabezpečený riadny priebeh

konkurzného konania.

5. Súd prvej inštancie svoje uznesenie vydané v prospech návrhu správcu

na nariadenie neodkladného opatrenia odôvodnil tým, že správca v návrhu presne označil

priestory prenechávané do užívania tretím osobám, pričom je jednoznačné, že ide

o priestory zapísané na , k. ú. . Okresný súd sa na základe

listinných dôkazov predložených správcom stotožnil s názorom, že ním navrhovanou

úpravou pomerov sa nevytvorí nenávratný stav, plnenie povinností vyplývajúcich

z navrhovanej úpravy pomerov je spravodlivé požadovať a žalovaným sa neprimerane

nezasiahne do ich právneho postavenia, keďže vydanie platieb od osôb užívajúcich

nehnuteľnosti bude dostatočným spôsobom zabezpečené v prospech osoby určenej

v prebiehajúcom súdnom konaní za vlastníka nehnuteľností. Správca tiež preukázal,

že v súčasnosti zapísaný vlastník nehnuteľnosti na , k. ú.

(žalovaný v 6. rade), nehnuteľnosti prenajíma, ale výnosy z prenájmu do podstaty úpadcu

neodvádza. Vlastníctvo nehnuteľností je však sporné, a preto výnosy z neho nepatria

jednoznačne jednej zo sporových strán. Je preto dôvodná a reálna obava správcu,

že v prípade úspechu v spore výťažok mu už nebude môcť byť vydaný a vymoženie

výťažku bude nereálne. Objektívne je preto dôvodné ukladanie výťažku na nestrannom

zabezpečenom mieste, a to do notárskej úschovy.

6. Proti uzneseniu súdu prvej inštancie podali sťažovatelia odvolanie, v ktorom

uviedli, že nariadené neodkladné opatrenie považujú za nesprávne a nezákonné. Podľa

ich názoru správca žiadnym spôsobom neosvedčil dôvodnosť a trvanie nároku ani potrebu

neodkladnej úpravy pomerov. Sťažovatelia ďalej namietali, že v konaní vo veci samej podal

správca už skôr návrh na nariadenie neodkladného opatrenia, a to 10. novembra 2017,

ktorý okresný súd zamietol uznesením, v ktorom neprípustným spôsobom zvýhodnil

správcu, keď v rámci odôvodnenia uznesenia uviedol, akým spôsobom má správca

postupovať, aby bol jeho návrh úspešný. Uznesenie súdu prvej inštancie bolo podľa názoru

sťažovateľov pre nedostatočné odôvodnenie arbitrárne a nepreskúmateľné, pretože

sa žiadnym spôsobom nevysporiadal so skutočnosťami, ktoré uviedla sťažovateľka

v 1. rade v podanom vyjadrení k návrhu správcu na nariadenie neodkladného opatrenia.

Sťažovatelia sú toho názoru, že skutočnosť, že prenajaté nehnuteľnosti boli zahrnuté

do súpisu majetku konkurznej podstaty úpadcu, nezakladá bez ďalšieho oprávnenie správcu

zasahovať do nájomného pomeru a ani do odvodených podnájomných vzťahov,

t. j. ani právo správcu inkasovať nájomné či podnájomné, a to z dôvodu, že je podľa

ustálenej judikatúry najvyšších súdnych autorít potrebné rozlišovať, že ide o majetok

vo vlastníctve tretej osoby (žalovaného v 6. rade), a nie úpadcu. V tejto súvislosti poukázali

na rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. z 28. mája 2014 a rozhodnutie

ústavného súdu sp. zn. z 10. marca 2015, z ktorých vyplýva, že správca

nie je oprávnený akokoľvek zasahovať do právnych vzťahov, ktoré boli, pokiaľ

ide o nehnuteľnosti, v minulosti uzavreté. Sťažovatelia v postavení odvolateľov sú toho

názoru, že správca neosvedčil dôvodnosť nároku, keď z už uvedených súdnych rozhodnutí

vyplýva, že správca nie je oprávnený zasahovať do nájomných a podnájomných pomerov,

a to ani vo forme uloženia povinnosti žalovaným a tretím osobám spôsobom, ako to uložil

okresný súd v uznesení.

7. Krajský súd uznesenie súdu prvej inštancie o nariadenom neodkladnom opatrení

v celom rozsahu potvrdil s odôvodnením, že správca všetky zákonné predpoklady

na nariadenie neodkladného opatrenia osvedčil.

8. Sťažovatelia zo všetkých námietok vznesených v časti konania o neodkladnom

opatrení považujú za najzávažnejšie tie, ktoré sa týkajú (i) nedostatku naliehavého právneho

záujmu na určovacej žalobe a s tým súvisiacej podmienky nevyhnutnej pre nariadenie

neodkladného opatrenia, t. j. existencie (trvania) hlavného právneho nároku a (ii) druhého

nedostatku, ktorým je prekážka res iudicata.

8.1 Vo vzťahu k prvej námietke sťažovatelia uvádzajú, že k zjavne nedôvodnému

a neexistujúcemu nároku uplatňovanému v konaní o veci samej sa nemožno s úspechom

domáhať nariadenia neodkladného opatrenia a týmto spôsobom poskytnúť navrhovateľovi

dočasnú právnu ochranu. Skutočnosť, že dotknuté nehnuteľnosti boli zahrnuté do súpisu

majetku konkurznej podstaty úpadcu, nezakladá bez ďalšieho oprávnenie správcu zasahovať

do nájomného pomeru a ani do odvodených podnájomných vzťahov, t. j. ani právo správcu

inkasovať nájomné či podnájomné, a to z dôvodu, že podľa ustálenej judikatúry najvyšších

súdnych autorít je potrebné rozlišovať, že ide o majetok vo vlastníctve tretej osoby

(žalovaného v 6. rade), a nie úpadcu. Tieto odlišné situácie majú za dôsledok rozdielny

rozsah oprávnení správcu vo vzťahu k tomuto majetku. V tejto súvislosti sťažovatelia

poukazujú na rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. z 28. mája 2014

a rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. z 10. marca 2015, v ktorých je tento

názor o potrebe rozlišovať situáciu, keď je do súpisu správcom spísaný majetok úpadcu,

a situáciu, keď je do súpisu správcom spísaný majetok tretej osoby odlišnej od úpadcu,

vyjadrený.

8.2 V ďalšom sťažovatelia spochybňujú postup, akým si správca v základnom konaní

uplatňuje svoj hmotnoprávny nárok. Podľa názoru sťažovateľov zákonný postup správcu

sa mal riadiť podľa o konkurze a vyrovnaní v znení

neskorších predpisov, podľa ktorého mal správca oznámiť Krajskému súdu v Bratislave

ako konkurznému súdu, že žalovaný v 6. rade namieta, že nehnuteľnosti,

ktoré sú predmetom tohto konania, sa nemali do súpisu správcom zaradiť a následne mal

konkurzný súd vyzvať žalovaného v 6. rade na podanie vylučovacej žaloby, ktorú žalovaný

v 6. rade podal a táto je predmetom konania vedeného pred Krajským súdom v Bratislave

pod sp. zn. . V konaní o vylúčenie nehnuteľnosti zo súpisu konkurznej podstaty

je výlučne Krajský súd v Bratislave oprávnený posúdiť a riešiť všetky správcom tvrdené

skutočnosti o neplatnosti zmluvy o predaji podniku a oprávnenosti zaradenia nehnuteľností

správcom do súpisu konkurznej podstaty. Sťažovatelia svoje tvrdenia opierajú o právne

názory vyjadrené v Zbierke rozhodnutí Najvyššieho súdu Českej republiky 52/1998

a 65/2011 a rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 25. apríla 2018. Na základe uvedeného nemá správca naliehavý právny záujem

na vedení konania, ktoré bolo iniciované podaním žaloby na okresnom súde

pod sp. zn. a od ktorého je závislé konanie o neodkladnom opatrení.

8.3 Vo vzťahu k druhej námietke sťažovatelia uvádzajú, že v konaní vo veci samej

podal správca návrh na nariadenie neodkladného opatrenia už 10. novembra 2017, ktorý súd

prvej inštancie zamietol uznesením č. k. -2546 z 23. novembra 2017.

V rámci odôvodnenia uznesenia sa však okresný súd vyjadril celkom nad rámec

prerokovávanej veci, a to spôsobom, ktorým bezdôvodne zvýhodnil správcu, keď uviedol:

„V petite návrhu žalobca uviedol, že sa jedná o užívanie časti nehnuteľností, pričom

nie je zrejmé, ako sú tieto časti nehnuteľností vymedzené, ako sú užívané konkrétnymi

podnájomcami. Žalobca mal zrejme na mysli časti nehnuteľností označených ako predmet

užívania v jednotlivých podnájomných zmluvách, pričom však tieto skutočnosti do výroku

neuviedol.“ Vychádzajúc z uvedeného, sťažovatelia namietajú, že okresný súd celkom

nad rámec návrhu správcu a nad rámec oprávnení súdu poučil správcu, akým spôsobom

má formulovať petit návrhu na neodkladné opatrenie a z akých dokumentov si má tento

podklad zaobstarať. Takýto postup súdu prvej inštancie je podľa sťažovateľov neprípustným

excesom v rámci rozhodovacej činnosti súdu, ktorým bola porušená zásada rovnosti zbraní.

Podľa sťažovateľov v prerokovávanej veci nedošlo k žiadnej zmene skutkových okolností,

ktoré by založili nové procesné právo pre správcu podať nový návrh na nariadenie

neodkladného opatrenia, a preto zakladá uznesenie č. k. -2546

z 23. novembra 2017 prekážku res iudicata.

9. Na základe uvedených skutočností sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd

po prijatí veci na ďalšie konanie svojím nálezom vyslovil porušenie základného práva

sťažovateľov na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu, napadnuté

uznesenie krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a priznal sťažovateľom

náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

10. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

11. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

12. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon

č. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých

zákonov (ďalej len „“), ktorý s účinnosťou od 1. marca 2019

upravuje konanie pred ústavným súdom. V zmysle a

sa tento zákon použije aj na konania začaté do 28. februára 2019, pričom právne účinky

úkonov, ktoré v konaní nastali do 28. februára 2019, zostávajú zachované. Vzhľadom

na uvedené skutočnosti ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti,

ktorá bola doručená ústavnému súdu 30. januára 2019, postupoval v súlade s príslušnými

ustanoveniami .

13. Ústavný súd podľa návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

14. Ústavný súd môže podľa na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

15. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý

má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná

nezávislým a nestranným súdom...

16. Ústavný súd považuje za potrebné tiež ozrejmiť, že právna vec sťažovateľky

bola pôvodne pridelená sudcovi spravodajcovi Milanovi Ľalíkovi, ktorého funkčné obdobie

sudcu ústavného súdu skončilo 16. februára 2019. Z tohto dôvodu bola táto vec

s účinnosťou od 26. apríla 2019 v súlade s čl. X ods. 2 Rozvrhu práce Ústavného súdu

Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 (ďalej

len „rozvrh práce“) prerozdelená a náhodným výberom pomocou technických

a programových prostriedkov pridelená sudcovi spravodajcovi Ľubošovi Szigetimu,

ktorý v súlade s čl. II bodom 3 rozvrhu práce pracuje v druhom senáte ústavného súdu

v zložení uvedenom v záhlaví tohto uznesenia, ktorý predbežne prerokoval túto ústavnú

sťažnosť.

III.

17. Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva sťažovateľov

na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu, ktorý potvrdil uznesenie súdu

prvej inštancie o nariadení neodkladného opatrenia.

18. O zjavnej neopodstatnenosti ústavnej sťažnosti možno hovoriť vtedy,

ak namietaným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo

vôbec dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď

pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením

alebo iným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú ústavnú

sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil

žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. , ,

, ).

19. Z hľadiska sťažovateľmi uplatnenej argumentácie ústavný súd považuje

za potrebné zdôrazniť, že posudzovanie podmienok na vydanie neodkladného opatrenia

je predovšetkým vecou všeobecných súdov ( ). Aj v konaní o návrhu

na vydanie neodkladného opatrenia musia byť rešpektované minimálne požiadavky,

ktoré tvoria podstatu základného práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne

konanie. Rozhodnutie o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia musí mať

predovšetkým rovnako ako iné rozhodnutia zákonný podklad, musí byť vydané príslušným

orgánom a nemôže byť prejavom svojvôle, teda musí byť primeraným spôsobom

odôvodnené ().

20. Predpokladom pre záver o porušení základných práv a slobôd je však také

porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné následnou činnosťou všeobecného

súdu napr. v konaní o veci samej (porov. , ).

21. Ústavný súd poukazuje na rozdielnosť bývalej právnej úpravy predbežných

opatrení a súčasnej právnej úpravy neodkladných opatrení. Inak povedané, prijatím

(ďalej len „“) sa zmenila koncepcia právnej úpravy

predbežných opatrení podľa , podľa ktorej bolo cieľom

predbežných opatrení dočasne upraviť pomery účastníkov konania a následne rozhodnúť

vo veci samej, resp. cieľom bolo eliminovať ohrozenie budúcej exekúcie. Nová právna

úprava upúšťa od doterajšej koncepcie predbežnosti poskytovanej ochrany, pretože

po nariadení navrhovaných opatrení nemusí nevyhnutne nasledovať konanie vo veci samej.

Podľa môže súd pri nariadení neodkladného opatrenia pred začatím

konania vo výroku uznesenia uložiť navrhovateľovi povinnosť podať v určitej lehote žalobu

vo veci samej. Ak je predpoklad, že neodkladným opatrením možno dosiahnuť trvalú

úpravu pomerov medzi stranami, súd túto povinnosť neuloží. Nová právna úprava pripúšťa

nariadenie neodkladného opatrenia, ktorého obsah by bol totožný s výrokom vo veci samej

( ), na rozdiel od úpravy podľa ,

pri ktorej dočasnosť predbežných opatrení vylučovala možnosť takého výroku,

ktorý by bol obsahovo totožný s výrokom vo veci samej.

22. Súd môže tiež určiť, že neodkladné opatrenie bude trvať len po určený čas

( ). Neodkladné opatrenie zanikne, ak uplynul čas, na ktorý bolo nariadené

( ).

23. Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti ( )

sa tak nepovažuje za oprávneného zasahovať do rozhodnutí o neodkladných opatreniach

v prípadoch, kde neodkladné opatrenia do práv a povinností účastníkov konania nezasahujú

konečným spôsobom (porov. m. m. ), resp. kde s ohľadom na charakter

konkrétneho rozhodnutia o neodkladnom opatrení nemôže toto zasiahnuť do základných

práv alebo slobôd účastníkov konania, keďže nemusí zodpovedať konečnému meritórnemu

rozhodnutiu (porov. m. m. ).

24. Ústavný súd teda posudzuje problematiku neodkladných opatrení zásadne

iba v ojedinelých prípadoch a k zrušeniu rozhodnutí tohto druhu pristupuje len za celkom

výnimočných okolností. Ústavný súd môže zasiahnuť do rozhodnutí súdu o neodkladných

opatreniach iba za predpokladu, že by takým rozhodnutím došlo k procesnému excesu,

ktorý by zakladal zjavný rozpor s princípmi spravodlivého procesu

(porov. , ).

25. Podstatou ústavnej sťažnosti je (i) námietka sťažovateľov týkajúca

sa neexistencie hmotnoprávneho nároku uplatneného v základnom konaní, v ktorom

sa podľa sťažovateľov nemožno s úspechom domáhať nariadenia neodkladného opatrenia,

a (ii) námietka sťažovateľov, podľa ktorej uznesenie súdu prvej inštancie

č. k. -2546 z 23. novembra 2017 predstavuje prekážku res iudicata.

26. Ústavný súd sa oboznámil s uzneseniami krajského súdu, ale aj okresného súdu

perspektívou judikatúry týkajúcej sa predbežných opatrení a konštatuje, že ústavná sťažnosť

je zjavne neopodstatnená. Ústavný súd hodnotí, že krajský súd pri rozhodovaní o potvrdení

uznesenia súdu prvej inštancie o nariadení neodkladného opatrenia vychádzal z v tom čase

jemu známych okolností a skutočností, pričom jeho závery o existencii všetkých zákonných

predpokladov na nariadenie neodkladného opatrenia sú riadne odôvodnené. Krajský súd

predovšetkým poukázal na skutočnosť, že užívanie nájomných priestorov nemôže byť

bezodplatné a taká situácia by hrozila správcovi, ak by bol úspešný vo veci samej v konaní

o určenie vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam, pretože úžitky

z prenajímaných priestorov by sa vysoko pravdepodobne stali nedosiahnuteľnými. V tejto

súvislosti krajský súd uviedol: „Za situácie, v ktorej je vlastníctvo k predmetným

nehnuteľnostiam sporné preto nariadeným neodkladným opatrením v znení uvedenom

vo výrokovej časti uznesenia súdu prvej inštancie nedôjde k vytvoreniu takej situácie,

ktorú by mohli žalovaní, resp. aj 3 osoby odôvodnene považovať za neprimeranú. Úžitky

z prenájmov priestorov v predmetných nehnuteľnostiach skladané do úschovy budú uložené

a zabezpečené pre toho, koho vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam

sa na základe výsledku sporu vo veci samej stane nesporným. Žalobca, alebo v prípade jeho

neúspechu v spore žalovaný v 6. rade bude tak mať nárok na vydanie úžitkov z úschovy.

Spôsob, ktorým sa dočasne upravia vzťahy sporových strán a tretích osôb neodkladným

opatrením nepovažuje odvolací súd za neadekvátny a neprimerane zasahujúci do práv

žalovanej strany, práve naopak, odvolací súd ho považuje za spravodlivý a odôvodnený.

Žalovanými v odvolaniach kriticky vnímaný názor súdu prvej inštancie, ktorý v napadnutom

uznesení uviedol, že plnenie povinností vyplývajúcich z navrhovanej úpravy pomerov

je spravodlivé požadovať je v súlade s názorom odvolacieho súdu. O neprimerané

zasahovanie do nájomných vzťahov nariadeným neodkladným opatrením sa v prípade

sporného vlastníctva k predmetným nehnuteľnostiam nejedná, nakoľko jednak

sa ním poskytuje ochrana nájomných vzťahov (a to aj vo vzťahu k 3. osobám) ale zároveň

sa ním primeraným spôsobom zabezpečia úžitky spojené s vlastníckym právom pre toho,

komu bude v závislosti od výsledku sporu toto právo patriť. Žalobcovi,

ktorý sa navrhovanou úpravou snažil predchádzať bezprostredne hroziacej ujme,

sa zákonom predvídaným spôsobom formou neodkladného opatrenia zabezpečí dočasná

ochrana, bez ktorej by sa počas konania v závislosti od jeho dĺžky priamoúmerne zvyšovala

jeho neistota ohľadom nárokov vyplývajúcich z vlastníckeho postavenia v prípade

ak by bol v konaní úspešný.“

27. Krajský súd preskúmal aj ďalšie odvolacie námietky sťažovateľov, tieto však

vyhodnotil tak, že nie sú spôsobilé privodiť zmenu záveru prijatého krajským súdom.

28. Na základe citovaného ústavný súd konštatuje, že krajský súd sa v napadnutom

uznesení zaoberal a ústavne akceptovateľným spôsobom aj vysporiadal s relevantnými

námietkami sťažovateľov, s ktorými sa nestotožnil, a preto potvrdil uznesenie súdu prvej

inštancie. Napadnuté rozhodnutie krajského súdu nemožno podľa názoru ústavného súdu

považovať za zjavne neodôvodnené a ani za arbitrárne, t. j. také, ktoré by bolo založené

na právnych záveroch, ktoré nemajú oporu v zákone, resp. popierajú podstatu, zmysel a účel

v napadnutom konaní aplikovaných ustanovení právnych predpisov.

29. V kontexte sťažnostnej argumentácie sťažovateľov ústavný súd uvádza,

že ak sťažovatelia spochybňujú dôvodnosť uplatneného nároku v konaní vo veci samej,

v rámci ktorého bolo nariadené neodkladné opatrenie, tieto námietky je potrebné vzniesť

predovšetkým v tomto konaní. Pokiaľ ide o druhú námietku sťažovateľov predostretú

v ústavnej sťažnosti týkajúcu sa prekážky res iudicata, aj túto ústavný súd vyhodnotil

ako zjavne neopodstatnenú. Teória procesného práva vymedzuje prekážku právoplatne

rozhodnutej veci dvoma kritériami, a to totožnosťou osôb (sporových strán) a totožnosťou

predmetu konania. O totožnosť osôb ide vtedy, ak sa v konaní zúčastňujú tie isté osoby

ako v konaní ukončenom právoplatným rozhodnutím súdu. Procesné postavenie týchto osôb

(žalobca a žalovaný) je v tejto súvislosti bez významu. V otázke predmetu konania

sa procesná teória celkovo zhoduje. Zástancovia predmetu konania v užšom zmysle slova

tvrdia, že je to žalobný nárok (žalobný petit), ktorý sa má stať súčasťou výroku rozhodnutia,

ak súd žalobe vyhovie. Takto sa spravidla chápe v praxi. Zástancovia predmetu konania

v širšom zmysle slova chápu predmet konania ako žalobný nárok spolu so skutkovým

odôvodnením, z ktorého by mal žalobný návrh vyplývať. K takémuto názoru sa prikláňa

prevažná väčšina predstaviteľov právnej teórie (Števček, M., Ficová, S., Baricová, J. a kol.

. Komentár. Praha : C. H. Beck, 2016, s. 837). Ústavný súd

si vyžiadal uznesenie okresného súdu č. k. -2546 z 23. novembra 2017,

ktorým bol zamietnutý návrh na nariadenie neodkladného opatrenia. Po preskúmaní

doručeného uznesenia ústavný súd konštatuje, že uznesenie okresného súdu

č. k. -2546 z 23. novembra 2017 nezakladá prekážku res iudicata, pretože

nie je splnená podmienka totožnosti predmetu konania. Uznesením okresného súdu

č. k. -2546 z 23. novembra 2017 bol zamietnutý návrh na nariadenie

neodkladného opatrenia z dôvodu neurčitosti petitu návrhu, pretože správca v návrhu riadne

nešpecifikoval a neoznačil nadväznosť ním uvádzaných užívaných priestorov so stavbami,

resp. parcelami, ktoré sú zapísané na príslušnom liste vlastníctva. V novom návrhu

na nariadenie neodkladného opatrenia správca túto chybu napravil, keď presne

a jednoznačne špecifikoval rozsah užívania jednotlivých častí nehnuteľností konkrétnym

podnájomníkom podľa uzavretých podnájomných zmlúv.

30. Na tomto základe ústavný súd zastáva názor, že neexistuje ústavne relevantný

dôvod na to, aby do napadnutého uznesenia krajského súdu zasahoval, pretože

pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti nezistil žiadnu okolnosť, ktorá by mohla

zakladať dôvod na vyslovenie porušenia sťažovateľmi označených práv napadnutým

uznesením krajského súdu po prípadnom prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie.

Z tohto dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnú sťažnosť odmietol

podľa ako zjavne neopodstatnenú.

31. Keďže ústavná sťažnosť sťažovateľov bola odmietnutá ako celok, ústavný súd

sa ďalšími návrhmi v nej obsiahnutými už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. júla 2019