Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 180/2019
PDF · 255.94 KB
No categories available
II. ÚS 180/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. júla 2019 v senáte
zloženom z predsedníčky senátu Jany Laššákovej a zo sudcov Petra Molnára a Ľuboša
Szigetiho (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť obchodnej
spoločnosti REALITY-OBCHODNÁ, a. s., Nová ulica 1588, Stupava, IČO 36 347 493,
a , ,
, zastúpených Advokátskou kanceláriou JUDr. AŽALTOVIČ & PARTNERS
s. r. o., Pred poľom 1652, Trenčín, v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Dušan
Ažaltovič, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane a ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu
v Nitre č. k. 15 Cob 106/2018-3065 z 28. septembra 2018 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti REALITY-OBCHODNÁ, a. s., a
o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
30. januára 2019 doručená ústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti REALITY-
OBCHODNÁ, a. s., Nová ulica 1588, Stupava, IČO 36 347 493 (ďalej len „sťažovateľka
v 1. rade“), a , ,
(ďalej len „sťažovateľ v 2. rade“, spolu len „sťažovatelia“), vo veci
namietaného porušenia ich základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane a ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) č. k. 15 Cob 106/2018-3065
z 28. septembra 2018 (ďalej len „napadnuté uznesenie krajského súdu“).
2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom na Okresnom súde
Nitra (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 27 Cb 158/2007 o určenie neplatnosti zmluvy
o predaji podniku, určenie neplatnosti kúpnych zmlúv, určenie vlastníckeho práva, určenie
neplatnosti zmluvy o zriadení záložného práva, určenie, že nehnuteľnosti nie sú zaťažené
záložným právom, určenie povinnosti vypratať nehnuteľnosti medzi žalobcom
, , správca úpadcu:
„v konkurze“, , (ďalej len ako „správca“),
proti žalovaným v 1. až 6. rade, pričom sťažovateľka v 1. rade vystupuje v procesnom
postavení žalovanej v 1. rade a sťažovateľ v 2. rade vystupuje v procesnom postavení
žalovaného vo 4. rade, za účasti osôb, ktorým sa navrhuje uložiť povinnosť neodkladným
opatrením, sa domáhal správca svojím podaním z 19. apríla 2018 nariadiť neodkladné
opatrenie, ktorému okresný súd v celom rozsahu vyhovel.
3. Okresný súd uznesením č. k. 27 Cb 157/2007-2781 z 29. mája 2018 (ďalej
len „uznesenie súdu prvej inštancie“) v stručnosti rozhodol (i) o uložení povinnosti tretím
subjektom – podnájomcom, ktorí z titulu zmlúv o podnájme užívajú vymedzené nebytové
priestory v nehnuteľnostiach vo vlastníctve žalovaného v 6. rade, ktoré správca zapísal
do súpisu majetku konkurznej podstaty úpadcu uhrádzať do notárskej úschovy mesačne
sumu podnájomného (odplaty za užívanie nebytových priestorov), (ii) o uložení povinnosti
nájomcom strpieť užívanie nebytových priestorov uvedených v zmluvách o podnájme a (iii)
o uložení zákazu dodávateľom služieb súvisiacich s užívaním priestorov podnájmu
obmedziť alebo prerušiť ktorémukoľvek z podnájomníkov dodávky služieb spojených
s podnájmom/užívaním nebytových priestorov vrátane dodávok potrebných energií, pokiaľ
ten-ktorý podnájomník bude riadne a včas uhrádzať platby sa ich dodávanie, ktoré nesmú
byť jednostranne bezdôvodne zvýšené.
4. Návrh na nariadenie neodkladného opatrenia správca odôvodnil tým, že považuje
zmluvu o predaji podniku uzavretú medzi úpadcom konajúcim pôvodnou správkyňou,
žalovanou v 5. rade a sťažovateľkou v 1. rade z 19. apríla 2006 za neplatnú, pretože
účastníci tejto zmluvy v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka obchádzali zákon,
keď pôvodná správkyňa a jej splnomocnená zástupkyňa museli vedieť, že došlo
k opakovanému a závažnému porušeniu zákona, a napriek tomu podpísali zmluvu o predaji
podniku. Na základe tejto zmluvy jednotliví kupujúci (sťažovatelia a žalovaní v 2., 3. a 6.
rade) sa správali ako vlastníci, nakladali s majetkom úpadcu, avšak kúpnu cenu dodnes
nezaplatili. Posledným vlastníkom sporných nehnuteľnosti je žalovaný v 6. rade, ktorý
s nimi nakladal tak, že ich dal do nájmu viacerým subjektom a tieto subjekty potom ďalej
dali nehnuteľnosti do podnájomného vzťahu. Potrebu nariadenia neodkladného opatrenia
odôvodnil správca tým, že nehnuteľnosti zapísané na , k. ú. , obec
, sú spísané do konkurznej podstaty úpadcu a toto oprávňuje správcu poberať úhrady
za užívanie nehnuteľností. Zároveň uviedol, že žalovaní odmietajú poskytnúť správcovi
súčinnosť pri zabezpečení úhrad za užívanie nehnuteľností spísaných do konkurznej
podstaty úpadcu a okolnosti sprevádzajúce prevod podniku na sťažovateľku v 1. rade
bez zloženej zálohy za reálne zaplatenú ani nie desatinu dohodnutej kúpnej ceny a následné
účelové prevody a nájmy nehnuteľností spriazneným subjektom nasvedčujú tomu,
že bez súdnej úpravy pomerov hrozí neplnenie odplaty vyplývajúcej z podnájomného
do konkurznej podstaty. Uvedené okolnosti a správanie spoločností okolo sťažovateľa
v 2. rade majú svedčiť tiež o tom, že spoločnosti, v ktorých vystupuje, nemajú žiaden
záujem dobrovoľne upraviť pomery do právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej
ani poskytnúť akúkoľvek zábezpeku na vydanie úžitkov z nehnuteľností v prospech
konkurznej podstaty v prípade ich neúspechu v spore o určenie vlastníckeho práva
k nehnuteľnostiam. Podľa úpravy pomerov navrhovanej správcom má byť dosiahnuté
nerušené užívanie nehnuteľností podnájomníkmi a zabezpečený riadny priebeh
konkurzného konania.
5. Súd prvej inštancie svoje uznesenie vydané v prospech návrhu správcu
na nariadenie neodkladného opatrenia odôvodnil tým, že správca v návrhu presne označil
priestory prenechávané do užívania tretím osobám, pričom je jednoznačné, že ide
o priestory zapísané na , k. ú. . Okresný súd sa na základe
listinných dôkazov predložených správcom stotožnil s názorom, že ním navrhovanou
úpravou pomerov sa nevytvorí nenávratný stav, plnenie povinností vyplývajúcich
z navrhovanej úpravy pomerov je spravodlivé požadovať a žalovaným sa neprimerane
nezasiahne do ich právneho postavenia, keďže vydanie platieb od osôb užívajúcich
nehnuteľnosti bude dostatočným spôsobom zabezpečené v prospech osoby určenej
v prebiehajúcom súdnom konaní za vlastníka nehnuteľností. Správca tiež preukázal,
že v súčasnosti zapísaný vlastník nehnuteľnosti na , k. ú.
(žalovaný v 6. rade), nehnuteľnosti prenajíma, ale výnosy z prenájmu do podstaty úpadcu
neodvádza. Vlastníctvo nehnuteľností je však sporné, a preto výnosy z neho nepatria
jednoznačne jednej zo sporových strán. Je preto dôvodná a reálna obava správcu,
že v prípade úspechu v spore výťažok mu už nebude môcť byť vydaný a vymoženie
výťažku bude nereálne. Objektívne je preto dôvodné ukladanie výťažku na nestrannom
zabezpečenom mieste, a to do notárskej úschovy.
6. Proti uzneseniu súdu prvej inštancie podali sťažovatelia odvolanie, v ktorom
uviedli, že nariadené neodkladné opatrenie považujú za nesprávne a nezákonné. Podľa
ich názoru správca žiadnym spôsobom neosvedčil dôvodnosť a trvanie nároku ani potrebu
neodkladnej úpravy pomerov. Sťažovatelia ďalej namietali, že v konaní vo veci samej podal
správca už skôr návrh na nariadenie neodkladného opatrenia, a to 10. novembra 2017,
ktorý okresný súd zamietol uznesením, v ktorom neprípustným spôsobom zvýhodnil
správcu, keď v rámci odôvodnenia uznesenia uviedol, akým spôsobom má správca
postupovať, aby bol jeho návrh úspešný. Uznesenie súdu prvej inštancie bolo podľa názoru
sťažovateľov pre nedostatočné odôvodnenie arbitrárne a nepreskúmateľné, pretože
sa žiadnym spôsobom nevysporiadal so skutočnosťami, ktoré uviedla sťažovateľka
v 1. rade v podanom vyjadrení k návrhu správcu na nariadenie neodkladného opatrenia.
Sťažovatelia sú toho názoru, že skutočnosť, že prenajaté nehnuteľnosti boli zahrnuté
do súpisu majetku konkurznej podstaty úpadcu, nezakladá bez ďalšieho oprávnenie správcu
zasahovať do nájomného pomeru a ani do odvodených podnájomných vzťahov,
t. j. ani právo správcu inkasovať nájomné či podnájomné, a to z dôvodu, že je podľa
ustálenej judikatúry najvyšších súdnych autorít potrebné rozlišovať, že ide o majetok
vo vlastníctve tretej osoby (žalovaného v 6. rade), a nie úpadcu. V tejto súvislosti poukázali
na rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 3 Cob 174/2013 z 28. mája 2014 a rozhodnutie
ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 140/2015 z 10. marca 2015, z ktorých vyplýva, že správca
nie je oprávnený akokoľvek zasahovať do právnych vzťahov, ktoré boli, pokiaľ
ide o nehnuteľnosti, v minulosti uzavreté. Sťažovatelia v postavení odvolateľov sú toho
názoru, že správca neosvedčil dôvodnosť nároku, keď z už uvedených súdnych rozhodnutí
vyplýva, že správca nie je oprávnený zasahovať do nájomných a podnájomných pomerov,
a to ani vo forme uloženia povinnosti žalovaným a tretím osobám spôsobom, ako to uložil
okresný súd v uznesení.
7. Krajský súd uznesenie súdu prvej inštancie o nariadenom neodkladnom opatrení
v celom rozsahu potvrdil s odôvodnením, že správca všetky zákonné predpoklady
na nariadenie neodkladného opatrenia osvedčil.
8. Sťažovatelia zo všetkých námietok vznesených v časti konania o neodkladnom
opatrení považujú za najzávažnejšie tie, ktoré sa týkajú (i) nedostatku naliehavého právneho
záujmu na určovacej žalobe a s tým súvisiacej podmienky nevyhnutnej pre nariadenie
neodkladného opatrenia, t. j. existencie (trvania) hlavného právneho nároku a (ii) druhého
nedostatku, ktorým je prekážka res iudicata.
8.1 Vo vzťahu k prvej námietke sťažovatelia uvádzajú, že k zjavne nedôvodnému
a neexistujúcemu nároku uplatňovanému v konaní o veci samej sa nemožno s úspechom
domáhať nariadenia neodkladného opatrenia a týmto spôsobom poskytnúť navrhovateľovi
dočasnú právnu ochranu. Skutočnosť, že dotknuté nehnuteľnosti boli zahrnuté do súpisu
majetku konkurznej podstaty úpadcu, nezakladá bez ďalšieho oprávnenie správcu zasahovať
do nájomného pomeru a ani do odvodených podnájomných vzťahov, t. j. ani právo správcu
inkasovať nájomné či podnájomné, a to z dôvodu, že podľa ustálenej judikatúry najvyšších
súdnych autorít je potrebné rozlišovať, že ide o majetok vo vlastníctve tretej osoby
(žalovaného v 6. rade), a nie úpadcu. Tieto odlišné situácie majú za dôsledok rozdielny
rozsah oprávnení správcu vo vzťahu k tomuto majetku. V tejto súvislosti sťažovatelia
poukazujú na rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 13 Cob 174/2013 z 28. mája 2014
a rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 140/2015 z 10. marca 2015, v ktorých je tento
názor o potrebe rozlišovať situáciu, keď je do súpisu správcom spísaný majetok úpadcu,
a situáciu, keď je do súpisu správcom spísaný majetok tretej osoby odlišnej od úpadcu,
vyjadrený.
8.2 V ďalšom sťažovatelia spochybňujú postup, akým si správca v základnom konaní
uplatňuje svoj hmotnoprávny nárok. Podľa názoru sťažovateľov zákonný postup správcu
sa mal riadiť podľa § 19 ods. 2 zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení
neskorších predpisov, podľa ktorého mal správca oznámiť Krajskému súdu v Bratislave
ako konkurznému súdu, že žalovaný v 6. rade namieta, že nehnuteľnosti,
ktoré sú predmetom tohto konania, sa nemali do súpisu správcom zaradiť a následne mal
konkurzný súd vyzvať žalovaného v 6. rade na podanie vylučovacej žaloby, ktorú žalovaný
v 6. rade podal a táto je predmetom konania vedeného pred Krajským súdom v Bratislave
pod sp. zn. 9 Cbi 2/2008. V konaní o vylúčenie nehnuteľnosti zo súpisu konkurznej podstaty
je výlučne Krajský súd v Bratislave oprávnený posúdiť a riešiť všetky správcom tvrdené
skutočnosti o neplatnosti zmluvy o predaji podniku a oprávnenosti zaradenia nehnuteľností
správcom do súpisu konkurznej podstaty. Sťažovatelia svoje tvrdenia opierajú o právne
názory vyjadrené v Zbierke rozhodnutí Najvyššieho súdu Českej republiky 52/1998
a 65/2011 a rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Obdo 21/2017
z 25. apríla 2018. Na základe uvedeného nemá správca naliehavý právny záujem
na vedení konania, ktoré bolo iniciované podaním žaloby na okresnom súde
pod sp. zn. 27 Cb 158/2007 a od ktorého je závislé konanie o neodkladnom opatrení.
8.3 Vo vzťahu k druhej námietke sťažovatelia uvádzajú, že v konaní vo veci samej
podal správca návrh na nariadenie neodkladného opatrenia už 10. novembra 2017, ktorý súd
prvej inštancie zamietol uznesením č. k. 27 Cb 158/2007-2546 z 23. novembra 2017.
V rámci odôvodnenia uznesenia sa však okresný súd vyjadril celkom nad rámec
prerokovávanej veci, a to spôsobom, ktorým bezdôvodne zvýhodnil správcu, keď uviedol:
„V petite návrhu žalobca uviedol, že sa jedná o užívanie časti nehnuteľností, pričom
nie je zrejmé, ako sú tieto časti nehnuteľností vymedzené, ako sú užívané konkrétnymi
podnájomcami. Žalobca mal zrejme na mysli časti nehnuteľností označených ako predmet
užívania v jednotlivých podnájomných zmluvách, pričom však tieto skutočnosti do výroku
neuviedol.“ Vychádzajúc z uvedeného, sťažovatelia namietajú, že okresný súd celkom
nad rámec návrhu správcu a nad rámec oprávnení súdu poučil správcu, akým spôsobom
má formulovať petit návrhu na neodkladné opatrenie a z akých dokumentov si má tento
podklad zaobstarať. Takýto postup súdu prvej inštancie je podľa sťažovateľov neprípustným
excesom v rámci rozhodovacej činnosti súdu, ktorým bola porušená zásada rovnosti zbraní.
Podľa sťažovateľov v prerokovávanej veci nedošlo k žiadnej zmene skutkových okolností,
ktoré by založili nové procesné právo pre správcu podať nový návrh na nariadenie
neodkladného opatrenia, a preto zakladá uznesenie č. k. 27 Cb 158/2007-2546
z 23. novembra 2017 prekážku res iudicata.
9. Na základe uvedených skutočností sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd
po prijatí veci na ďalšie konanie svojím nálezom vyslovil porušenie základného práva
sťažovateľov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu, napadnuté
uznesenie krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a priznal sťažovateľom
náhradu trov právneho zastúpenia.
II.
10. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
11. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
12. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon
č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých
zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), ktorý s účinnosťou od 1. marca 2019
upravuje konanie pred ústavným súdom. V zmysle § 246 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde
sa tento zákon použije aj na konania začaté do 28. februára 2019, pričom právne účinky
úkonov, ktoré v konaní nastali do 28. februára 2019, zostávajú zachované. Vzhľadom
na uvedené skutočnosti ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti,
ktorá bola doručená ústavnému súdu 30. januára 2019, postupoval v súlade s príslušnými
ustanoveniami zákona o ústavnom súde.
13. Ústavný súd podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak.
14. Ústavný súd môže podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
15. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý
má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná
nezávislým a nestranným súdom...
16. Ústavný súd považuje za potrebné tiež ozrejmiť, že právna vec sťažovateľky
bola pôvodne pridelená sudcovi spravodajcovi Milanovi Ľalíkovi, ktorého funkčné obdobie
sudcu ústavného súdu skončilo 16. februára 2019. Z tohto dôvodu bola táto vec
s účinnosťou od 26. apríla 2019 v súlade s čl. X ods. 2 Rozvrhu práce Ústavného súdu
Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 (ďalej
len „rozvrh práce“) prerozdelená a náhodným výberom pomocou technických
a programových prostriedkov pridelená sudcovi spravodajcovi Ľubošovi Szigetimu,
ktorý v súlade s čl. II bodom 3 rozvrhu práce pracuje v druhom senáte ústavného súdu
v zložení uvedenom v záhlaví tohto uznesenia, ktorý predbežne prerokoval túto ústavnú
sťažnosť.
III.
17. Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva sťažovateľov
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu, ktorý potvrdil uznesenie súdu
prvej inštancie o nariadení neodkladného opatrenia.
18. O zjavnej neopodstatnenosti ústavnej sťažnosti možno hovoriť vtedy,
ak namietaným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo
vôbec dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď
pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením
alebo iným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú ústavnú
sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil
žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. I. ÚS 105/06, II. ÚS 66/2011,
III. ÚS 155/09, IV. ÚS 35/02).
19. Z hľadiska sťažovateľmi uplatnenej argumentácie ústavný súd považuje
za potrebné zdôrazniť, že posudzovanie podmienok na vydanie neodkladného opatrenia
je predovšetkým vecou všeobecných súdov (čl. 142 ústavy). Aj v konaní o návrhu
na vydanie neodkladného opatrenia musia byť rešpektované minimálne požiadavky,
ktoré tvoria podstatu základného práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne
konanie. Rozhodnutie o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia musí mať
predovšetkým rovnako ako iné rozhodnutia zákonný podklad, musí byť vydané príslušným
orgánom a nemôže byť prejavom svojvôle, teda musí byť primeraným spôsobom
odôvodnené (IV. ÚS 136/2014).
20. Predpokladom pre záver o porušení základných práv a slobôd je však také
porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné následnou činnosťou všeobecného
súdu napr. v konaní o veci samej (porov. I. ÚS 46/00, III. ÚS 406/2013).
21. Ústavný súd poukazuje na rozdielnosť bývalej právnej úpravy predbežných
opatrení a súčasnej právnej úpravy neodkladných opatrení. Inak povedané, prijatím
Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) sa zmenila koncepcia právnej úpravy
predbežných opatrení podľa Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorej bolo cieľom
predbežných opatrení dočasne upraviť pomery účastníkov konania a následne rozhodnúť
vo veci samej, resp. cieľom bolo eliminovať ohrozenie budúcej exekúcie. Nová právna
úprava upúšťa od doterajšej koncepcie predbežnosti poskytovanej ochrany, pretože
po nariadení navrhovaných opatrení nemusí nevyhnutne nasledovať konanie vo veci samej.
Podľa § 336 ods. 1 CSP môže súd pri nariadení neodkladného opatrenia pred začatím
konania vo výroku uznesenia uložiť navrhovateľovi povinnosť podať v určitej lehote žalobu
vo veci samej. Ak je predpoklad, že neodkladným opatrením možno dosiahnuť trvalú
úpravu pomerov medzi stranami, súd túto povinnosť neuloží. Nová právna úprava pripúšťa
nariadenie neodkladného opatrenia, ktorého obsah by bol totožný s výrokom vo veci samej
(§ 330 ods. 2 CSP), na rozdiel od úpravy podľa Občianskeho súdneho poriadku,
pri ktorej dočasnosť predbežných opatrení vylučovala možnosť takého výroku,
ktorý by bol obsahovo totožný s výrokom vo veci samej.
22. Súd môže tiež určiť, že neodkladné opatrenie bude trvať len po určený čas
(§ 330 ods. 1 CSP). Neodkladné opatrenie zanikne, ak uplynul čas, na ktorý bolo nariadené
23. Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy)
sa tak nepovažuje za oprávneného zasahovať do rozhodnutí o neodkladných opatreniach
v prípadoch, kde neodkladné opatrenia do práv a povinností účastníkov konania nezasahujú
konečným spôsobom (porov. m. m. IV. ÚS 82/09), resp. kde s ohľadom na charakter
konkrétneho rozhodnutia o neodkladnom opatrení nemôže toto zasiahnuť do základných
práv alebo slobôd účastníkov konania, keďže nemusí zodpovedať konečnému meritórnemu
rozhodnutiu (porov. m. m. III. ÚS 309/2012).
24. Ústavný súd teda posudzuje problematiku neodkladných opatrení zásadne
iba v ojedinelých prípadoch a k zrušeniu rozhodnutí tohto druhu pristupuje len za celkom
výnimočných okolností. Ústavný súd môže zasiahnuť do rozhodnutí súdu o neodkladných
opatreniach iba za predpokladu, že by takým rozhodnutím došlo k procesnému excesu,
ktorý by zakladal zjavný rozpor s princípmi spravodlivého procesu
(porov. III. ÚS 169/2010, III. ÚS 281/07).
25. Podstatou ústavnej sťažnosti je (i) námietka sťažovateľov týkajúca
sa neexistencie hmotnoprávneho nároku uplatneného v základnom konaní, v ktorom
sa podľa sťažovateľov nemožno s úspechom domáhať nariadenia neodkladného opatrenia,
a (ii) námietka sťažovateľov, podľa ktorej uznesenie súdu prvej inštancie
č. k. 27 Cb 158/2007-2546 z 23. novembra 2017 predstavuje prekážku res iudicata.
26. Ústavný súd sa oboznámil s uzneseniami krajského súdu, ale aj okresného súdu
perspektívou judikatúry týkajúcej sa predbežných opatrení a konštatuje, že ústavná sťažnosť
je zjavne neopodstatnená. Ústavný súd hodnotí, že krajský súd pri rozhodovaní o potvrdení
uznesenia súdu prvej inštancie o nariadení neodkladného opatrenia vychádzal z v tom čase
jemu známych okolností a skutočností, pričom jeho závery o existencii všetkých zákonných
predpokladov na nariadenie neodkladného opatrenia sú riadne odôvodnené. Krajský súd
predovšetkým poukázal na skutočnosť, že užívanie nájomných priestorov nemôže byť
bezodplatné a taká situácia by hrozila správcovi, ak by bol úspešný vo veci samej v konaní
o určenie vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam, pretože úžitky
z prenajímaných priestorov by sa vysoko pravdepodobne stali nedosiahnuteľnými. V tejto
súvislosti krajský súd uviedol: „Za situácie, v ktorej je vlastníctvo k predmetným
nehnuteľnostiam sporné preto nariadeným neodkladným opatrením v znení uvedenom
vo výrokovej časti uznesenia súdu prvej inštancie nedôjde k vytvoreniu takej situácie,
ktorú by mohli žalovaní, resp. aj 3 osoby odôvodnene považovať za neprimeranú. Úžitky
z prenájmov priestorov v predmetných nehnuteľnostiach skladané do úschovy budú uložené
a zabezpečené pre toho, koho vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam
sa na základe výsledku sporu vo veci samej stane nesporným. Žalobca, alebo v prípade jeho
neúspechu v spore žalovaný v 6. rade bude tak mať nárok na vydanie úžitkov z úschovy.
Spôsob, ktorým sa dočasne upravia vzťahy sporových strán a tretích osôb neodkladným
opatrením nepovažuje odvolací súd za neadekvátny a neprimerane zasahujúci do práv
žalovanej strany, práve naopak, odvolací súd ho považuje za spravodlivý a odôvodnený.
Žalovanými v odvolaniach kriticky vnímaný názor súdu prvej inštancie, ktorý v napadnutom
uznesení uviedol, že plnenie povinností vyplývajúcich z navrhovanej úpravy pomerov
je spravodlivé požadovať je v súlade s názorom odvolacieho súdu. O neprimerané
zasahovanie do nájomných vzťahov nariadeným neodkladným opatrením sa v prípade
sporného vlastníctva k predmetným nehnuteľnostiam nejedná, nakoľko jednak
sa ním poskytuje ochrana nájomných vzťahov (a to aj vo vzťahu k 3. osobám) ale zároveň
sa ním primeraným spôsobom zabezpečia úžitky spojené s vlastníckym právom pre toho,
komu bude v závislosti od výsledku sporu toto právo patriť. Žalobcovi,
ktorý sa navrhovanou úpravou snažil predchádzať bezprostredne hroziacej ujme,
sa zákonom predvídaným spôsobom formou neodkladného opatrenia zabezpečí dočasná
ochrana, bez ktorej by sa počas konania v závislosti od jeho dĺžky priamoúmerne zvyšovala
jeho neistota ohľadom nárokov vyplývajúcich z vlastníckeho postavenia v prípade
ak by bol v konaní úspešný.“
27. Krajský súd preskúmal aj ďalšie odvolacie námietky sťažovateľov, tieto však
vyhodnotil tak, že nie sú spôsobilé privodiť zmenu záveru prijatého krajským súdom.
28. Na základe citovaného ústavný súd konštatuje, že krajský súd sa v napadnutom
uznesení zaoberal a ústavne akceptovateľným spôsobom aj vysporiadal s relevantnými
námietkami sťažovateľov, s ktorými sa nestotožnil, a preto potvrdil uznesenie súdu prvej
inštancie. Napadnuté rozhodnutie krajského súdu nemožno podľa názoru ústavného súdu
považovať za zjavne neodôvodnené a ani za arbitrárne, t. j. také, ktoré by bolo založené
na právnych záveroch, ktoré nemajú oporu v zákone, resp. popierajú podstatu, zmysel a účel
v napadnutom konaní aplikovaných ustanovení právnych predpisov.
29. V kontexte sťažnostnej argumentácie sťažovateľov ústavný súd uvádza,
že ak sťažovatelia spochybňujú dôvodnosť uplatneného nároku v konaní vo veci samej,
v rámci ktorého bolo nariadené neodkladné opatrenie, tieto námietky je potrebné vzniesť
predovšetkým v tomto konaní. Pokiaľ ide o druhú námietku sťažovateľov predostretú
v ústavnej sťažnosti týkajúcu sa prekážky res iudicata, aj túto ústavný súd vyhodnotil
ako zjavne neopodstatnenú. Teória procesného práva vymedzuje prekážku právoplatne
rozhodnutej veci dvoma kritériami, a to totožnosťou osôb (sporových strán) a totožnosťou
predmetu konania. O totožnosť osôb ide vtedy, ak sa v konaní zúčastňujú tie isté osoby
ako v konaní ukončenom právoplatným rozhodnutím súdu. Procesné postavenie týchto osôb
(žalobca a žalovaný) je v tejto súvislosti bez významu. V otázke predmetu konania
sa procesná teória celkovo zhoduje. Zástancovia predmetu konania v užšom zmysle slova
tvrdia, že je to žalobný nárok (žalobný petit), ktorý sa má stať súčasťou výroku rozhodnutia,
ak súd žalobe vyhovie. Takto sa spravidla chápe v praxi. Zástancovia predmetu konania
v širšom zmysle slova chápu predmet konania ako žalobný nárok spolu so skutkovým
odôvodnením, z ktorého by mal žalobný návrh vyplývať. K takémuto názoru sa prikláňa
prevažná väčšina predstaviteľov právnej teórie (Števček, M., Ficová, S., Baricová, J. a kol.
Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha : C. H. Beck, 2016, s. 837). Ústavný súd
si vyžiadal uznesenie okresného súdu č. k. 27 Cb 158/2007-2546 z 23. novembra 2017,
ktorým bol zamietnutý návrh na nariadenie neodkladného opatrenia. Po preskúmaní
doručeného uznesenia ústavný súd konštatuje, že uznesenie okresného súdu
č. k. 27 Cb 158/2007-2546 z 23. novembra 2017 nezakladá prekážku res iudicata, pretože
nie je splnená podmienka totožnosti predmetu konania. Uznesením okresného súdu
č. k. 27 Cb 158/2007-2546 z 23. novembra 2017 bol zamietnutý návrh na nariadenie
neodkladného opatrenia z dôvodu neurčitosti petitu návrhu, pretože správca v návrhu riadne
nešpecifikoval a neoznačil nadväznosť ním uvádzaných užívaných priestorov so stavbami,
resp. parcelami, ktoré sú zapísané na príslušnom liste vlastníctva. V novom návrhu
na nariadenie neodkladného opatrenia správca túto chybu napravil, keď presne
a jednoznačne špecifikoval rozsah užívania jednotlivých častí nehnuteľností konkrétnym
podnájomníkom podľa uzavretých podnájomných zmlúv.
30. Na tomto základe ústavný súd zastáva názor, že neexistuje ústavne relevantný
dôvod na to, aby do napadnutého uznesenia krajského súdu zasahoval, pretože
pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti nezistil žiadnu okolnosť, ktorá by mohla
zakladať dôvod na vyslovenie porušenia sťažovateľmi označených práv napadnutým
uznesením krajského súdu po prípadnom prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie.
Z tohto dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnú sťažnosť odmietol
podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
31. Keďže ústavná sťažnosť sťažovateľov bola odmietnutá ako celok, ústavný súd
sa ďalšími návrhmi v nej obsiahnutými už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 3. júla 2019