Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 122/2015
PDF · 528.52 KB
No categories available
I. ÚS 122/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. marca 2015
predbežne prerokoval sťažnosť , , správcu
konkurznej podstaty úpadcu
, zastúpenej advokátom JUDr. Richardom Karkóom,
Sad na Studničkách 1029/32, Žilina, vo veci namietaného porušenia jej základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Trnave
č. k. 31 Cob 44/2013 514 z 5. júna 2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
27. augusta 2014 doručená sťažnosť , ,
správcu konkurznej podstaty úpadcu
(ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. Richardom
Karkóom, Sad na Studničkách 1029/32, Žilina, ktorou namieta porušenia svojho základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“)
č. k. 31 Cob 44/2013 514 z 5. júna 2014 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“).
Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva:
«Úpadca ako predávajúci a spoločnosť ako kupujúci
uzatvorili dňa 18. 12. 2006 kúpnu zmluvu, predmetom ktorej bol prevod vlastníckeho práva
k nehnuteľnostiam a hnuteľnému majetku...
V čl. V bod 4.1 kúpnej zmluvy sa zmluvné strany dohodli, že kupujúci zaplatí kúpnu
cenu vo výške 66.174.000, Sk... na vinkulovaný účet vedený v ... V zmysle
dohodnutých platobných podmienok (i) prvá splátka... vo výške 46.721.800, Sk... bude
zaplatená z vinkulovaného účtu na účet úpadcu do 3 pracovných dní po doručení banke
príslušných dokladov potvrdzujúcich, že odkladacie podmienky podľa čl. V bod 5.1. kúpnej
zmluvy boli splnené v celom rozsahu, (ii) druhá splátka vo výške... 19.852.200, Sk bude
zaplatená z vinkulovaného účtu na účet úpadcu v lehote troch dní po písomnom potvrdení
kupujúceho, ktoré bude doručené banke o tom, že odkladacie podmienky podľa
čl. V bod 5.2. kúpnej zmluvy boli splnené v celom rozsahu, pričom kupujúci je povinný
predložiť písomné potvrdenie banke najneskôr do 7 pracovných dní odo dňa prevzatia
posledného právoplatného stavebného povolenia.
V čl. V bod 5.1. písm. (iii) kúpnej zmluvy sa zmluvné strany dohodli, že úpadca ako
predávajúci predloží kupujúcemu bankovú záruku na sumu vo výške 10.000.000, Sk
vo forme uvedenej v prílohe č. 4 kúpnej zmluvy, pričom táto banková záruka bude zaručovať
kupujúcemu riadne a včasné splnenie záväzkov úpadcu vyplývajúcich z čl. II kúpnej zmluvy.
Prvú splátku kúpnej ceny... kupujúci uhradil úpadcovi... 15. 01. 2007.
Dňa 28. 06. 2007 zrealizovala ... na základe výzvy kupujúceho plnenie
bankovej záruky vo výške 10.000.000, Sk na účet kupujúceho.
Dňa 17. 12. 2007 kupujúci písomne potvrdil, že úpadca splnil všetky odkladacie
podmienky vyplývajúce z čl. V bodu 5.2. kúpnej zmluvy zo dňa 18. 12. 2006, a tým môže byť
uvoľnená z vinkulovaného účtu čiastka zodpovedajúca zostatku kúpnej ceny vo výške
19.582.200, Sk v súlade s čl. V. bod 4.2.2. kúpnej zmluvy.
Podaním zo dňa 23. 01. 2008 úpadca vyzval kupujúceho aby v zmysle KZ zo dňa
18. 12. 2006 predložil ... písomné potvrdenie o splnení vyššie uvedených
odkladacích podmienok v zmysle čl. V bod 5.2. kúpnej zmluvy, aby mohla byť
z vinkulovaného účtu uhradená druhá splátka kúpnej ceny vo výške 19.852.200, Sk
a požiadal a vyzval kupujúceho na vrátenie plnenia z bankovej záruky vo výške 10.000.000,
Sk na účet spoločnosti, a to všetko do 5 dní odo dňa doručenia tejto výzvy.
Dňa 25. 2. 2008 kupujúci uhradil úpadcovi sumu 10.000.000. Sk.
Dňa 09. 06. 2008 kupujúci uhradil úpadcovi sumu vo výške 10.000.000, Sk.
Dňa 16. 12. 2008 konateľ úpadcu v e maily... uviedol: „Aj napriek skutočnosti, že
odkladacie podmienky boli splnené a potvrdenie podpísané oprávneným zástupcom Vašej
spoločnosti doručené dňa 17. 12. 2007 ... druhá splátka kúpnej ceny nebola
z vinkulovaného účtu do dnešného dňa uhradená. Taktiež ste si podľa čl. V. bod 5.1.
písm. (iii) KZ a podľa Bankovej záruky, ktorá tvorí prílohu č. 4 KZ, uplatnili plnenie
z bankovej záruky vo výške 10.000.000, Sk. Uvedené plnenie ste nám v zmysle našej výzvy
zo dňa 23. 1. 2008 vrátili pripísaním na účet našej spoločnosti dňa 25. 2. 2008. Vzhľadom
na uvedené Vás týmto žiadame a vyzývame, aby ste v zmysle KZ zo dňa 18. 12. 2006
uhradili zostávajúcu časť kúpnej ceny vo výške 9.852.200, Sk na účet spoločnosti, a to
do 5 dní odo dňa doručenia tejto urgencie.“
Kupujúci na túto výzvu reagoval e mailom... 18. 12. 2008: „z poverenia...
generálneho riaditeľa ... si Vam v prilohe dovolujem predložit jeho stanovisko
k Vasej urgencii uhrady zostavajucej casti kupnej ceny s navrhom na stretnutie za ucelom
doriesenia tejto zalezitosti zaciatkom januara 2009“, pričom v samotnom stanovisku...
uvádza: „máme v úmysle vyriešiť otázku úhrady druhej splátky kúpnej ceny súčasne
s vyriešením uplatnenia si nároku na náhradu škody zo strany spoločnosti ....
začiatkom januára 2009.“
Z vyššie uvedených skutočností tak vyplýva, že spol.
dlhovala úpadcovi:
A. zostávajúcu časť kúpnej ceny vo výške 19.852.200, Sk
B. Čerpanú bankovú záruku vo výške 10.000.000, Sk
Z vyššie uvedených skutočností ďalej vyplýva..., že ... úpadcovi uhradila:
A. sumu 10.000.000, Sk (dňa 25. 02. 2008)
B. sumu 10.000.000, Sk (dňa 09. 06. 2008)
Zo vzájomnej komunikácie medzi úpadcom a spol. ... vyplýva, že
predmetom vzájomného riešenia mal byť zostatok druhej časti kúpnej ceny vo výške
9.852.200, Sk.
Nakoľko kupujúci nezaplatil úpadcovi zostávajúcu časť druhej splátky kúpnej ceny...
podal úpadca... 18. 03. 2009 na OS Trnava žalobu o zaplatenie 327.033.12 €
(9.852.200, Sk) titulom nároku na zaplatenie zostávajúcej časti kúpnej ceny v zmysle
Kúpnej zmluvy zo dňa 18. 12. 2006.
Kupujúci v odpore voči platobnému rozkazu č. kon. 31 Rob/78/2009 25 zo dňa
09. 06. 2009 opakovane potvrdil skutočnosť, že úpadcovi dlhuje sumu 9.852.200, Sk...
Dňa 03. 11. 2009 podal kupujúci vzájomný návrh, ktorým si voči úpadcovi uplatnil
nárok na náhradu škody vo výške 579.292,69 €... Po vyhlásení konkurzu na majetok
úpadcu... kupujúci svoj protinávrh zobral v celom rozsahu späť.
Vzhľadom na uvedenú časovú a logickú súvislosť medzi jednotlivými úhradami
a vyjadreniami samotného kupujúceho, úpadca celkom pochopiteľne považoval prvú platbu
vo výške 10.000.000, Sk zo dňa 25. 02. 2008 za vrátenie bankovej záruky a druhú platbu
vo výške 10.000.000, Sk zo dňa 09. 06. 2008 za úhradu časti kúpnej ceny. V nadväznosti
na to si uplatnil na súde nárok na zaplatenie dlžnej sumy vo výške 9.852.200, Sk práve
titulom zostatku kúpnej ceny.
Kupujúci pred začatím súdneho konania (a zo začiatku ani počas konania)
nerozporoval skutočnosť, že dlhuje úpadcovi zostatok druhej časti kúpnej ceny v zmysle
Kúpnej zmluvy z 18. 12. 2006...
Neskôr v priebehu súdneho konania však kupujúci začal svoje tvrdenia meniť, keď
tvrdil, že druhú splátku kúpnej ceny v zmysle kúpnej zmluvy zaplatil celú (19.852.200, Sk)
dvoma platbami vo výške 10.000.000. Sk dňa 25. 02. 2008 a 09. 06. 2008 (pričom
však nevedel vysvetliť, prečo kúpnu cenu v zmysle týchto svojich tvrdení „preplatil“
o 147.800 Sk).
Úpadca... v priebehu konania opakovane uviedol, že nie je podstatné ako právne
kvalifikuje vec navrhovateľ (či si v konaní uplatňuje nárok titulom kúpnej ceny alebo titulom
vrátenia bankovej záruky) ale dôležité je, že navrhovateľ má nárok na zaplatenie dlžnej
sumy, ktorý mu vyplýva z predmetnej Kúpnej zmluvy zo dňa 18. 12. 2006.
... úpadca si voči odporcovi uplatnil pohľadávku z toho titulu, o ktorom bol
na základe vyjadrení dlžníka presvedčený, že je nezaplatený. Keď však dlžník... v konaní
začal tvrdiť, že žalovaný titul plnenia nie je správny... navrhovateľ nepožiadal súd o zmenu
návrhu (nakoľko z hľadiska predmetu konania ide o to isté tú istú sumu, a navyše
na základe súdu známych skutkových okolností), ale poukázal na to, že kvalifikácia nároku
je irelevantná... lebo odporca navrhovateľovi dlhuje tak či tak sumu 327.033,12 €. Treba
uviesť, že to neznamená, že navrhovateľ o svojej vlastnej kvalifikácii nároku mal
pochybnosti...
Okresný súd Trnava... rozsudkom č. k. 9Cb/91/2009 z 08. 04. 2013 žalobu
sťažovateľa zamietol...»
Podľa sťažovateľky je rozsudok krajského súdu arbitrárny, neudržateľný, svojvoľný a
nepredvídateľný, pretože „... konajúce súdy rozhodli v úplnom rozpore so všetkými
vykonanými dôkazmi iba na základe tvrdenia odporcu, ktorému nepochopiteľne uverili
v celom rozsahu napriek jeho zjavne účelovosti..., odmietli priznať sťažovateľovi celkom
zjavne existujúci peňažný nárok s odôvodnením, že na jeho eventuálne priznanie mal zmeniť
návrh v zmysle § 95 OSP, a to aj napriek tomu, že v prípade zmeny návrhu by išlo iba o inú
(právnu) kvalifikáciu nároku, opis skutkových okolností zostal nezmenený...
Z uvedených dôvodov má sťažovateľ za to, že napádaným rozhodnutím KS Trnava
došlo... k zásahu do základných práv a slobôd sťažovateľa, nakoľko sťažovateľ má za to, že
rozhodovanie a rozhodnutie súdu má byť predvídateľné, založené na spoľahlivo zistenom
skutkovom základe s racionálnym zdôvodnením rozhodnutia vo veci samej dbajúc
na spravodlivosť rezultátu súdneho konania.
V danom prípade bol predmetom vyššie označeného súdneho konania nárok úpadcu
voči kupujúcemu na zaplatenie dlžnej sumy vo výške 9.852.200, Sk. Tento v konaní
uplatnený nárok (bez ohľadu na to kedy, ako a či vôbec úpadca tento nárok právne
kvalifikoval, nakoľko to v zmysle zásady iura novit curia vôbec nie je jeho povinnosťou)
odvodzoval úpadca zo skutkového stavu vyplývajúceho jednak zo skutkových okolností
uvedených v žalobe... a jednak zo skutočností, ktoré vyšli najavo a boli preukázané počas
predmetného konania pred súdom.
Zo skutkového stavu zisteného v konaní jednoznačne vyplýva úpadcom uplatnený
nárok na zaplatenie dlžnej sumy vo výške 9.852.200, Sk. Preto ak súd rozhodoval o nároku
úpadcu na peňažné plnenie vychádzajúcom zo skutkových tvrdení, ktoré umožňovali právne
kvalifikovať nárok inak ako ho kvalifikoval úpadca (príp. pokiaľ výsledky vykonaného
dokazovania umožňovali subsumovať uplatnený nárok pod iné hmotnoprávne ustanovenie,
než ktorého sa v konaní dovolával úpadca) bolo povinnosťou súdu uplatnený nárok takto
kvalifikovať bez ohľadu ako ho právne vymedzil úpadca OSP nevyžaduje pre podanie
návrhu právnu kvalifikáciu nároku). Opačný prístup a zamietnutie žaloby len z dôvodu
nesprávnej právnej kvalifikácie (ak vôbec) v návrhu uvedenej je odopretím základného
práva na súdnu ochranu.“.
Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd takto rozhodol:
„ I. Základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom
Krajského súdu Trnava zo dňa 05.06.2014, č. kon. 31Cob/44/2013 porušené bolo.
II. Ústavný súd Slovenskej republiky Rozsudok Krajského súdu Trnava zo dňa
05. 06. 2014, č. kon. 31Cob/44/2013 zrušuje a vec vracia Okresnému súdu Trnava na ďalšie
konanie.
III. Krajský súd Trnava je povinný zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov právneho
zastúpenia na účet advokáta Mgr. Karkó Richarda... do 2 mesiacov od právoplatnosti
vydaného rozhodnutia.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každú sťažnosť predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa. Pri predbežnom
prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti
vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú
náležitosti predpísané zákonom, neprípustné sťažnosti alebo sťažnosti podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že uvedené zákonné ustanovenie
rozlišuje okrem iného aj osobitnú kategóriu návrhov, ktorými sú návrhy „zjavne
neopodstatnené“. Týmto zákon o ústavnom súde v záujme účelnosti a procesnej ekonómie
poskytuje ústavnému súdu príležitosť preskúmať v štádiu predbežného prerokovania
sťažnosti (§ 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde) možnosť jej prípadného odmietnutia jednak
na základe obsahu namietaných právoplatných rozhodnutí, charakteru namietaných opatrení
alebo iných zásahov, ktorými malo dôjsť k porušeniu základných práv alebo slobôd
navrhovateľa a z nich vyplývajúcich skutkových zistení, a tiež na základe argumentácie,
ktorú proti nim sťažovateľ v návrhu uplatnil.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov (I. ÚS 66/98, I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05,
Sťažovateľka sa návrhom doručeným Okresnému súdu Trnava (ďalej len „okresný
súd“) 18. marca 2009 domáhala proti spoločnosti (ďalej
len „odporca“), zaplatenia sumy 327 033,12 eur s prísl. z dôvodu nezaplatenia kúpnej
ceny za nehnuteľnosti vyplývajúcej z kúpnej zmluvy. Okresný súd rozsudkom
č. k. 9 Cb 91/2009 452 z 8. apríla 2013 návrh sťažovateľky zamietol.
Sťažovateľka v sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods.
1 a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu, ktorým bol potvrdený
rozsudok okresného súdu.
Podľa sťažovateľky krajský súd napadnutým rozsudkom porušil ňou označené práva
tým, že:
rozhodol v rozpore s vykonanými dôkazmi iba na základe tvrdenia odporcu,
ktorému uveril napriek jeho účelovosti,
odmietol sťažovateľke priznať zjavne existujúci peňažný nárok s odôvodnením,
že na jeho priznanie mala zmeniť návrh podľa § 95 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej
len „OSP“), a to aj napriek tomu, že v prípade zmeny návrhu by išlo iba o inú právnu
kvalifikáciu nároku bez zmeny opisu skutkových okolností.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné
záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom
ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú
odlišnosť (II. ÚS 27/07).
Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený
preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade
a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými
súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo
skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými
zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu
vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré
mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo
slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly
zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali
za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS
139/02, III. ÚS 180/02).
Okresný súd v relevantnej časti odôvodnenia svojho rozsudku, s ktorým sa krajský
súd v celom rozsahu stotožnil, uviedol:
«Z kúpnej zmluvy uzatvorenej dňa 18.12.2006 medzi zmluvnými stranami obchodnou
spoločnosťou CISS Martin... ako predávajúcim a obchodnou spoločnosťou ... ako
kupujúcim vyplýva, že jej predmetom bol prevod vlastníctva k nehnuteľnostiam...
Z článku II. Zmluvy vyplývajú aj záväzky predávajúceho, že na vlastné náklady zabezpečí
pre kupujúceho vydanie právoplatného stavebného povolenia/povolení... na výstavbu
infraštruktúry... v súlade so špecifikáciami a nákresmi tvoriace prílohu č. 3 Zmluvy, a to
najneskôr do 31. 3. 2007. Ďalej tento článok zmluvy v bode 2.2. popisuje infraštruktúru
v areáli , v rámci ktorého bodu sa predávajúci zaviazal previesť
na kupujúceho práva nájmu vyplývajúce mu z nájomnej zmluvy uzavretej dňa 6. 12. 2006
medzi ním a Slovenským pozemkovým fondom a súčasne kúpiť a následne predať
kupujúcemu alebo previesť na neho práva nájmu vo vlastníctve Lesov Slovenskej republiky,
štátny podnik... Podľa článku V. Odkladacie podmienky, jeho bodu 5.2. sa zmluvné strany
dohodli, že druhá splátka kúpnej ceny (19.852.200 Sk) je viazaná na splnenie odkladacej
podmienky, ktorou je predloženie predávajúcim kupujúcemu právoplatné stavebné
povolenia na výstavbu Infraštruktúry v areáli v súlade s Článkom II.
bod 2.2. Zmluvy, vydané miestnymi orgánmi. Podľa článku VI. Platobné podmienky
bod 4.2.2. druhá splátka kúpnej ceny vo výške 19.852.200 Sk mala byť zaplatená
z vinkulovaného účtu na účet predávajúceho, ktorý určí predávajúci v lehote troch (3)
pracovných dní po písomnom potvrdení kupujúceho, ktoré bude doručené banke o tom, že
odkladacie podmienky stanovené v článku V. bod 5.2. nižšie boli splnené v celom rozsahu.
Kupujúci je povinný predložiť písomné potvrdenie banke najneskôr v lehote
do siedmich (7) pracovných dní odo dňa prevzatia posledného právoplatného stavebného
povolenia...
Podľa § 313 ObZ banková záruka vzniká písomným vyhlásením banky v záručnej
listine, že uspokojí veriteľa do výšky určitej peňažnej sumy podľa obsahu záručnej listiny, ak
určitá tretia osoba (dlžník) nesplní určitý záväzok alebo sa splnia iné podmienky určené
v záručnej listine.
Podľa § 314 ObZ ak je bankovou zárukou zabezpečená nepeňažná pohľadávka,
predpokladá sa, že do výšky sumy určenej v záručnej listine je zabezpečený peňažný, nárok,
ktorý by mal veriteľ voči dlžníkovi, v prípade, že by dlžník porušil záväzok, ktorého plnenie
je zabezpečené bankovou zárukou.
Podľa § 319 ObZ banka plní svoj záväzok z bankovej záruky, len keď ju na to
písomne vyzval veriteľ. Ak je plnenie banky z bankovej záruky podmienené v záručnej listine
predložením určitých dokumentov, musia sa tieto dokumenty predložiť pri tejto výzve alebo
bez zbytočného odkladu po nej.
Podľa § 321 ods. 1 ObZ ak je doba platnosti v záručnej listine obmedzená, banková
záruka zanikne, ak veriteľ neoznámi banke písomne svoje nároky z bankovej záruky počas
jej platnosti.
Podľa § 321 ods. 4 ObZ veriteľ, ktorý dosiahol na základe bankovej záruky plnenie,
na ktoré nemal voči dlžníkovi nárok, vráti dlžníkovi toto plnenie a nahradí mu škodu tým
spôsobenú.
Podľa § 330 ods. 1 ObZ ak má veriteľovi splniť ten istý dlžník niekoľko záväzkov
a poskytnuté plnenie nestačí na splnenie všetkých záväzkov, je splnený záväzok určený
pri plnení dlžníkom. Ak dlžník neurčí, ktorý záväzok plní, je splnený záväzok najskôr
splatný, a to najprv jeho príslušenstvo...
Predmetom konania v prejednávanej veci je uplatnený nárok navrhovateľa
na zaplatenie časti kúpnej ceny v žalovanej výške spolu s príslušenstvom, ktorá skutočnosť
vyplýva z podaného návrhu ako aj argumentácie v konaní. Až v závere dokazovania
navrhovateľ správca konkurznej podstaty pôvodného navrhovateľa uviedol, že v prípade,
ak: súd neuzná nárok na zaplatenie zvyšnej časti kúpnej ceny odporcom navrhovateľovi,
žiada priznať predmetnú sumu titulom vrátenia bankovej záruky.
Z judikatúry (napr. rozsudok NS SR č. 3Obdo77/2007) je zrejmé, že rozhodujúcimi
skutočnosťami sa v zmysle ustanovenia § 79 OSP rozumejú údaje, ktoré sú nutné k tomu,
aby bolo jasné, o čom a na akom podklade má súd rozhodnúť. Žalobca musí v žalobe uviesť
také skutočnosti, ktorými opíše skutok (skutkový dej), na základe ktorého uplatňuje svoj
nárok, a to v takom rozsahu, ktorý umožňuje jeho jednoznačnú individualizáciu, teda
vymedziť predmet konania po skutkovej stránke. Opísaním rozhodujúcich skutočností
v žalobe plní žalobca tiež svoju povinnosť tvrdenia, uloženú mu ustanovením § 101 ods. 1
OSP.
V prípade, že by žalobcom požadované plnenie mohlo obstáť aj na inom skutkovom
základe, než na tom, ktorý bol opísaný v návrhu na začatie konania, je s ohľadom
na dispozičnú zásadu občianskeho procesu nevyhnutné pre jeho posúdenie aj na základe
tohto ďalšieho skutkového základu, aby žaloba bola žalobcom, ktorý jedine môže určiť
predmet konania, zodpovedajúcim spôsobom účinne zmenená. Jedná sa o prípad zmeny
žaloby, kedy žalobca síce í naďalej požaduje rovnaké plnenie, ale na základe iného
skutkového stavu ako v žalobe.
Požadovaním žalovanej sumy ako zaplatenia zvyšnej časti kúpnej ceny a až následne
aj ako vrátenia bankovej záruky a to len pre prípad, že súd uplatnený nárok titulom časti
kúpnej ceny nebude považovať za dôvodný, je možné považovať za zmenu skutkového
základu veci. Takúto skutkovú zmenu návrhu opierajúc sa o vyššie mohol navrhovateľ
žiadať iba kvalifikovanou zmenou návrhu v zmysle § 95 ods. 1 OSP, k čomu však
navrhovateľ v konaní nepristúpil a preto sa súd nemohol vo veci zaoberať uplatnenou
pohľadávkou ako nárokom na vrátenie bankovej záruky.
Súd v tejto súvislosti upozorňuje, že je viazaný v zmysle § 153 ods. 1 OSP návrhom
a môže rozhodnúť len o tom, čo navrhovateľ požaduje a to výlučne na tom skutkovom
základe ako ho navrhovateľ v návrhu v zmysle § 79 ods. 1 OSP uviedol. Nápravu
prípadného omylu pri právnom názore, ku ktorému došlo pri podaní návrhu môže ako už
bolo poukázané vyššie vykonať len tým, že svoju požiadavku vyjadrí kvalifikovane
za podmienok uvedených v § 95 OSP (k čomu však vo veci navrhovateľ nepristúpil).
Vzhľadom na ustálený predmet konania, ktorým bol nárok navrhovateľa
na zaplatenie zvyšnej časti kúpnej ceny súd pristúpil k posúdeniu obrany odporcu,
podľa ktorej pohľadávka navrhovateľa neexistuje, nakoľko odporca plnil, keďže zaplatil
navrhovateľovi ostatnú časť kúpnej ceny vo výške 19.852.200, Sk. Po dodaní stavebného
povolenia na výstavbu cesty, ktoré bolo dodané v januári 2008, zaplatil predávajúcemu
sumu 10.000.000, Sk a to dňa 25. 2. 2008, pri určení, že sa jedná o platbu za majetok,
a dňa 19. 5. 2008 po doručení nájomných zmlúv v zmysle podmienok kúpnej zmluvy
zo strany predávajúceho kupujúcemu, zaplatil predávajúcemu ďalšiu sumu vo výške
10.000.000, Sk dňa 9. 6. 2008. Z tohto prehľadu potom podľa odporcu vyplýva,
že navrhovateľ voči nemu nemá žiadnu pohľadávku z titulu kúpnej ceny.
Navrhovateľ vzhľadom na uvedenú obranu tvrdil, že dňa 25. 2. 2008 mu odporca
plnil vrátenie bankovej záruky a teda že mu nezaplatil časť kúpnej ceny, ktorú od neho
v tomto konaní požaduje.
... súd v konaní skúmal, či odporca skutočne plnil dňa 25. 2. 2008 na bankovú
záruku, teda či vôbec mal dôvod na takéto plnenie vrátiť navrhovateľovi plnenie
z bankovej záruky, teda či tu bola aspoň teoretická možnosť, že odporca v predmetný deň
vracal navrhovateľovi plnenie z bankovej záruky a neplnil tak časť kúpnej ceny, keďže je
práve na dlžníkovi určiť, ktorý zo svojich dlhov chce splniť (§ 330 ObZ)...
Ak by sa malo vracať plnenie z bankovej záruky odporcom dňa 28. 2. 2007, muselo
by byť v konaní preukázané, že odporcovi nevznikol nárok na vyplatenie mu plnenia
z bankovej záruky v zmysle kogentného ustanovenia § 321 ods. 4 ObZ, v ktorom je uvedené,
že veriteľ, ktorý dosiahol na základe bankovej záruky plnenie, na ktoré nemal voči dlžníkovi
nárok, vráti dlžníkovi toto plnenie a nahradí mu škodu tým spôsobenú. Výkladom
a contrario, v prípade oprávneného čerpania plnenia z bankovej záruky, veriteľ nemá
povinnosť toto plnenie dlžníkovi vrátiť. Vychádzajúc z ustanovenia § 314 ObZ, tým
že navrhovateľ nesplnil svoje záväzky vyplývajúce mu z čl. II Kúpnej zmluvy do 31. 3. 2007
a ani neprišlo k podpísaniu dodatku ku kúpnej zmluve, ktorým by sa upravili vzájomné
vzťahy zmluvných strán; uplynutím dňa 31. 3. 2007 nastala situácia, kedy odporca mal voči
navrhovateľovi peňažný nárok vzniknutý nesplnením povinností navrhovateľa, ktorý si splnil
oprávneným čerpaním plnenia z bankovej záruky, teda keď mu banka dňa 28. 6. 2007
previedla sumu 10.000.000, Sk. Z toho vyplýva, že nakoľko odporcovi oprávnene vznikol
peňažný nárok voči navrhovateľovi a odporca si tento svoj nárok oprávnene uspokojil
z bankovej záruky, nemal a nemá navrhovateľovi vrátiť predmetné plnenie z bankovej
záruky. Tu je potrebné poukázať aj na to, že pokiaľ by bankovou zárukou bolo zabezpečené
čo i len včasné zabezpečenie stavebných povolení, tieto v čase čerpania bankovej záruky
neboli ani vydané, preto je nesporné oprávnené čerpanie bankovej záruky. Ako však už bolo
konštatované banková záruka bola viazaná na splnenie článku II zmluvy a teda tým aj
na odovzdanie nájomných zmlúv...
Súd ohľadne finančných plnení odporcom navrhovateľovi v dňoch 25. 2. 2008
a 9. 6. 2008 považuje za potrebné poukázať aj na ustanovenie § 330 ObZ, z ktorého vyplýva,
že ak má veriteľ plniť dlžníkovi viacero záväzkov a poskytnuté plnenie nestačí na splnenie
všetkých záväzkov, je splnený záväzok určený pri plnení dlžníkom. Dňa 25. 2. 2008 bola
platba odporcom označená ako „platba na majetok“ a dňa 9. 6. 2008 bola platba
odporcom označená ako „úhrada časti záväzku“. Z oboch uvedených formulácií jazykovým
výkladom možno vyvodiť, že v momente plnenia mal odporca vôľu plniť kúpnu cenu. A nič
na tom nemení ani navrhovateľom deklarovaná neskoršia komunikácia navrhovateľa s
odporcom ohľadom doriešenia otázky úhrady druhej splátky kúpnej ceny, ani pôvodná
obrana odporcu v odpore ohľadom zadržania zostávajúcej časti kúpnej ceny, nakoľko v
konaní nebolo hodnoverným spôsobom preukázané, že by odporca mal povinnosť plniť ešte
aj iný záväzok, keďže v čase plnenia nebol dôvod na vracanie bankovej záruky, nakoľko táto
bola čerpaná dôvodne, preto úmysel plniť niečo iné ako uviedol v momente plnenia a v
priebehu konania odporca, teda platiť kúpnu cenu, tu nebolo.»
Krajský súd sa v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku stotožnil
s právnym záverom okresného súdu a uviedol:
„Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia prvostupňového súdu... odvolací súd
poukazuje na skutočnosť, že žaloba podaná žalobcom vyplývala z jeho nároku na zaplatenie
zvyšnej časti kúpnej ceny vyplývajúcej z kúpnej zmluvy uzatvorenej medzi účastníkmi dňa
18. 12. 2006. Počas celého konania žalobca poukazoval pred súdom, že zo strany
žalovaného nedošlo k úhrade zvyšnej časti druhej splátky kúpnej ceny predstavujúcej sumu
327.013,12 Eur. Žalobca až následne pred skončením dokazovania svojim návrhom zo dňa
30. 5. 2011 uviedol, že ak by sa súd aj napriek všetkým vyššie uvedeným skutočnostiam
stotožnil s tým, že sa v danom prípade jedná o spor o nevrátenú bankovú záruku poskytnutú
na základe kúpnej zmluvy, pre tento prípad žiada, aby žalovaný bol zaviazaný bankovú
záruku vo výške žalovanej sumy žalobcovi zaplatiť.
Argumentácia právneho zástupcu žalobcu, že v danom prípade ide len o zmenu
právnej kvalifikácie na základe rovnakých skutkových zistení je nesprávna. Je totiž zrejmé,
že pokiaľ účastník podá návrh z titulu nezaplatenia kúpnej ceny, je táto skutočnosť založená
na iných skutkových zisteniach ako vyplývajú z nároku z titulu vrátenia bankovej záruky.
V tomto smere sa odvolací súd stotožňuje s právnym názorom prvostupňového súdu, podľa
ktorého v danom smere sa za rozhodujúce skutočnosti považujú v zmysle § 79 O. s. p. tie,
ktoré označuje žalobca a ktoré sú nutné k tomu, aby bolo jasné o čom a na akom podklade
má súd rozhodnúť. Žalobca v žalobe opíše skutok, teda skutkový dej na základe ktorého
uplatňuje svoj nárok a to v takom rozsahu, aby bola možná jeho jednoznačná
individualizácia, čo znamená vymedzenie predmetu konania po skutkovej stránke. Skutkové
okolnosti vyplývajúce z nesplatenia časti kúpnej ceny sú v danom prípade odlišné
od skutkových okolností vyplývajúcich z titulu nevrátenia bankovej záruky. V danom
prípade bolo teda potrebné, aby bola takáto skutková zmena premietnutá aj kvalifikovanou
zmenou návrhu zo strany žalobcu v zmysle ust. § 95 ods. 1 O. s. p.
V súvislosti s nárokom žalobcu na vrátenie bankovej záruky odvolací súd poukazuje
aj na to, že banková záruka slúžila na zabezpečenie povinnosti žalobcu vyplývajúcich mu
z uzavretej kúpnej zmluvy. V priebehu konania bolo jednoznačne preukázané, že žalobca
svoje zmluvné povinnosti nesplnil a práve banková záruka slúžila na zabezpečenie záväzkov
predávajúceho (žalobcu) voči kupujúcemu (žalovaného). Žalovaný bol teda oprávnenou
osobou z bankovej záruky a nakoľko žalobca bol v omeškaní s plnením jeho záväzkov
vyplývajúcich z uzatvorenej kúpnej zmluvy zo dňa 18. 12. 2006 špecifikovaných v článku II.
tejto zmluvy, bol žalovaný oprávnený túto bankovú záruku prevziať.
Banková záruka je ručiteľským obchodom banky a plní v prvom rade zabezpečovaciu
funkciu a až následne funkciu platobnú. Základným znakom bankovej záruky je
abstraktnosť, čo znamená, že táto je nezávislá od bankového obchodu. Banka môže
zaručovať aj nepeňažné plnenie, ktoré však musí byť vyslovene označené v listine označenej
ako banková záruka. Keďže banková záruka môže byť postúpená aj inej osobe, odvolací súd
sa stotožňuje s právnym názorom prvostupňového súdu, podľa ktorého ak z obsahu listiny
označenej ako banková záruka vyplýva, že oprávnená osoba vráti bankovú záruku
po splnení odkladacích podmienok špecifikovaných v kúpnej zmluve v lehote určenej je
predmetom vrátenia listina, ktorá by mohla byť predmetom postúpenia na inú tretiu osobu
a nie plnenie ktoré je určené v tejto listine. Znamená to teda, ak by žalovaný bol povinný
vrátiť plnenie z bankovej záruky tak ako to uvádza žalobca, by bol inštitút bankovej záruky
v danom smere bezvýznamný a neplnil by zabezpečovací charakter.
Z ust. § 314 Obchodného zákonníka vyplýva, že ak je bankovou zárukou zabezpečená
nepeňažná pohľadávka, predpokladá sa, že do výšky sumy určenej v záručnej listine je
zabezpečený peňažný nárok, ktorý by mal veriteľ voči dlžníkovi v prípade, že by dlžník
porušil záväzok, ktorého plnenie je zabezpečené bankovou zárukou.
Pri aplikácii pravidla, že bankovou zárukou zabezpečená nepeňažná pohľadávka sa
ocení ako peňažná pohľadávka na ktorú by mal veriteľ nárok pri porušení záväzku
dlžníkom, je potrebné uviesť, že nemusí ísť len o samotný nárok na náhradu škody, ale aj
ďalšie prípadne súvisiace nároky (napr. o platne dojednanú zmluvnú pokutu).“
V súvislosti s námietkou žalobcu, že je nelogické, aby bola splátka vo výške
10.000.000, Sk zaslaná na účet žalobcu dňa 26. 2. 2008 považovaná za úhradu časti
kúpnej zmluvy, pričom žalobca mal zaplatiť len sumu 9,852.200, Sk, odvolací súd
poukazuje na skutočnosť, že v danom smere je dôležitý úmysel žalovaného aký záväzok v
skutočnosti touto platbou plnil. V priebehu dokazovania žalobca jednoznačne uviedol, že sa
jednalo o platbu predstavujúcu časť kúpnej ceny za hnuteľný a nehnuteľný majetok. Pokiaľ
žalovaný plnil až nad rámec kúpnej ceny, táto skutočnosť nijako neovplyvňuje jeho úmysel,
ktorý prezentoval pri označení tejto platby za plnenie vyplývajúce z kúpnej zmluvy
uzatvorenej dňa 18. 12. 2006.“
V intenciách mantinelov možných zásahov do rozhodovacej činnosti všeobecných
súdov ústavný súd posúdil to, či rozsudok krajského súdu v spojení s rozsudkom okresného
súdu, s ktorého výrokom a odôvodnením sa odvolací súd stotožnil, je ústavne udržateľný,
t. j. či nevykazuje znaky svojvôle, arbitrárnosti, či je náležite odôvodnený a či výklad práva
všeobecným súdom nie je taký, že popiera účel a zmysel príslušných zákonných noriem
(m. m. I. ÚS 23/2010).
V odôvodnení rozsudkov dali všeobecné súdy sťažovateľke podrobnú a ústavne
akceptovateľnú odpoveď na to, prečo nebolo možné jej nároku na zaplatenie žalovanej sumy
vyhovieť.
Vo vzťahu k námietke sťažovateľky, že krajský súd rozhodol v rozpore s vykonanými
dôkazmi iba na základe tvrdenia odporcu, ktorému uveril napriek jeho účelovosti, ústavný
súd uvádza, že už vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach vyslovil, že do obsahu
základného práva na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1
dohovoru nepatrí právo účastníka konania (dotknutej osoby) vyjadrovať sa k spôsobu
hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého
spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97). Z odôvodnenia sťažnosťou
napadnutého rozsudku krajského súdu v spojení s odôvodnením rozsudku okresného súdu,
ktoré nemožno posudzovať izolovane, pretože prvostupňové a odvolacie konanie tvoria
z hľadiska jeho predmetu jeden celok (m. m. IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09), jasne
a zrozumiteľne vyplývajú dôvody, pre ktoré bol návrh sťažovateľky zamietnutý, pričom nie
je možné sa stotožniť s tvrdením sťažovateľky, že všeobecné súdy rozhodli iba na základe
tvrdení odporcu, že plnenie vo výške 10 000 000 Sk z 28. februára 2008 bolo plnením
zostatku kúpnej ceny sťažovateľky. Z odôvodnenia rozsudku okresného súdu, s ktorým sa
krajský súd stotožnil a na zdôraznenie jeho správnosti ho ešte doplnil, je zrejmé, prečo
všeobecné súdy nepovažovali zaslanie sumy 10 000 000 Sk z 26. februára 2008 za vrátenie
plnenia z bankovej záruky, ako to tvrdila sťažovateľka, ale za splátku kúpnej ceny, ako to
tvrdil odporca. Svoj názor okresný súd a krajský súd podrobne odôvodnili, pričom je z neho
zrejmé, že odporca čerpal plnenie z bankovej záruky, ktorú sťažovateľka poskytla
na zabezpečenie svojich záväzkov oprávnene, pretože svoje záväzky si sťažovateľka
nesplnila. Ak teda odporca čerpal plnenie z bankovej záruky oprávnene, nemal dôvod ho
sťažovateľke vrátiť, a preto ústavný súd považuje skutkový a právny záver všeobecných
súdov o tom, že platbu odporcu sťažovateľke 28. februára 2008 vo výške 10 000 000 Sk je
potrebné považovať za splátku kúpnej ceny, za ústavne akceptovateľný.
Vo vzťahu k námietke sťažovateľky, že krajský súd odmietol sťažovateľke priznať
zjavne existujúci peňažný nárok s odôvodnením, že na jeho priznanie mala zmeniť návrh
podľa § 95 OSP, a to aj napriek tomu, že v prípade zmeny návrhu by išlo iba o inú právnu
kvalifikáciu nároku bez zmeny opisu skutkových okolností, ústavný súd v celom rozsahu
odkazuje na odôvodnenie rozsudku krajského súdu v spojení s rozsudkom okresného súdu,
s ktorými sa v celom rozsahu stotožňuje a nepovažuje za potrebné k nim nič dodať.
Ústavný súd konštatuje, že posúdenie, či sťažovateľka vymedzila predmet konania
po skutkovej stránke tak, že ho bolo možné posúdiť iba ako návrh na zaplatenie zostatku
kúpnej ceny alebo skutkové zistenia umožňovali návrh sťažovateľky posúdiť aj ako návrh na
vrátenie plnenia z bankovej záruky, a teda že išlo iba o zmenu právnej kvalifikácie skutku,
ako to tvrdí sťažovateľka, patrí do výlučnej právomoci konajúceho súdu. Je to všeobecný
súd, ktorý o návrhu konal a rozhodoval, a preto nie je úlohou ústavného súdu hodnotiť, či
zistený skutkový stav umožnil priznať sťažovateľkou požadované plnenie ako vrátenie
plnenia z bankovej záruky.
Postup krajského súdu pri odôvodňovaní rozsudku vo veci sťažovateľky nemožno
považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Skutočnosť, že sťažovateľka sa
s názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej
neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného
súdu nahradiť jeho názor svojím vlastným už ani preto, že ústavný súd nie je opravným
súdom názorov krajského súdu. Nad rámec tohto odôvodnenia ústavný súd poukazuje
na ustálený právny názor, podľa ktorého právo na spravodlivý proces neznačí právo
na úspech v konaní pred všeobecným súdom (II. ÚS 3/97, II. ÚS 173/07).
Sťažovateľka vo svojej sťažnosti neuvádza žiadne skutočnosti, ktoré by boli spôsobilé
spochybniť správnosť napadnutého rozsudku krajského súdu.
Na základe uvedeného podľa názoru ústavného súdu nejestvuje taká príčinná
súvislosť medzi základným právom sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. právom
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a rozsudkom krajského súdu, ktorá by umožňovala vysloviť
záver o porušení sťažovateľkou označených práv.
Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu, aby
ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľky uplatnených v jej sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. marca 2015