Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 127/2015
PDF · 422.54 KB
No categories available
I. ÚS 127/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. marca 2015
predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti POHODA FESTIVAL, s. r. o., Zochova 6 8,
Bratislava, zastúpenej Advokátskou kanceláriou JUDr. Roman Kvasnica, advokát, s. r. o.,
v mene ktorej koná JUDr. Roman Kvasnica, vo veci namietaného porušenia základných
práv podľa čl. 48 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 19 Co 39/2014
z 22. septembra 2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti POHODA FESTIVAL, s. r. o., odmieta z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. decembra
2014 doručená sťažnosť spoločnosti POHODA FESTIVAL, s. r. o. (ďalej len „sťažovateľ“),
ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 48 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd
(ďalej len „listina“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len
„krajský súd“) sp. zn. 19 Co 39/2014 z 22. septembra 2014 (ďalej aj „napadnuté
rozhodnutie krajského súdu“).
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol odporcom v 1. rade v súdnom
spore o ochranu osobnosti vedenom na Okresnom súde Trenčín (ďalej len „okresný súd“)
pod sp. zn. 27 C 173/2012 na návrh .
Okresný súd uznesením z 23. októbra 2013 vyslovil, že „na námietku miestnej
nepríslušnosti, vznesenú odporcom 1/ dňa 30. 08. 2013, neprihliada“. O odvolaní
sťažovateľa z 11. novembra 2013 rozhodol krajský súd napadnutým rozhodnutím tak, že
uznesenie okresného súdu potvrdil.
3. Sťažovateľ v sťažnosti (a zhodne aj v odvolaní) uviedol, že „rozhodnutie súdu
prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci... a zároveň súd prvého
stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam“, tieto
námietky v dôsledku potvrdenia uznesenia okresného súdu odvolacím súdom uplatňuje aj
voči rozhodnutiu krajského súdu z 22. septembra 2014.
4. Podľa názoru sťažovateľa:
„Krajský súd v Trenčíne, ako súd odvolací, takto svojím postupom, keď svoje
uznesenie odôvodnil spôsobom privodzujúcim odňatie sťažovateľa zákonnému sudcovi
a nerešpektujúc právo na zákonného sudcu v zmysle čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, resp. čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, sťažovateľa odňal
zákonnému sudcovi a odňal mu tak aj právo na súdnu ochranu, pretože nezrušil nesprávne
rozhodnutie súdu prvého stupňa. Odôvodnenie uznesenia odvolacieho súdu sa tak zároveň
dostáva do rozporu s ústavno právne garantovanými právami sťažovateľa na zákonného
sudcu, v súlade s ktorými musia byť zákonné normy interpretované tak, aby výkladom
zákonných ustanovení súdom nebol účastník konania odňatý zákonnému sudcovi.“
5. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je sťažovateľova námietka voči
postupu krajského súdu (najmä jeho interpretácii relevantnej právnej normy), ktorý potvrdil
2
prvostupňové rozhodnutie, keď neprihliadol na námietku miestnej príslušnosti vznesenú
sťažovateľom, pretože ju neuplatnil pri prvom úkone, ktorý mu patril podľa § 105 ods. 1
zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj
„OSP“) „... súd skúma miestnu príslušnosť prv, než začne konať o veci samej. Neskôr ju
skúma len na námietku účastníka, ak ju uplatní najneskôr pri prvom úkone, ktorý
účastníkovi patrí.“.
6. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:
„Základné právo sťažovateľa... podľa článku 48 ods. 1 Ústavy..., podľa čl. 38 ods. 1
Listiny..., podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru... a podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy... uznesením Krajského
súdu... zo dňa 22.09.2014, č. k. 19Co/39/2014 304, porušené bolo.
Ústavný súd zrušuje uznesenie Krajského súdu... zo dňa 22.09.2014...
Krajský súd... je povinný úplne nahradiť sťažovateľovi trovy konania...“
II.
7. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
8. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez
ústneho pojednávania.
9. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných
prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je ani zásadne
oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri
výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred
všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne
závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na
kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia
ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak
v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu
základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť
teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).
10. Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, resp. čl. 38 ods. 1 listiny nikoho nemožno odňať jeho
zákonnému sudcovi. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom
ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde... Podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej
lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o
jeho občianskych právach alebo záväzkoch...
4
11. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podstata základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v tom, že každý sa môže domáhať ochrany
svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne
vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana
v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu
vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ústavy). Do obsahu základného práva na
súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo
podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku
Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika
ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom, ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má
každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej
normy, ktorý predpokladá použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy
na zistený stav veci. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj
arbitrárne tie rozhodnutia, odôvodnenie ktorých je úplne odchylné od veci samej alebo aj
extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti
(IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).
12. Článok 6 ods. 1 dohovoru každému zaručuje právo podať žalobu o uplatnenie
svojich občianskych práv a záväzkov na súde, ako aj domáhať sa toho, aby súd rozhodol
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Takto interpretovaný článok
zahŕňa právo na súd, do ktorého patrí právo na prístup k súdu. K nemu sa pridávajú záruky
ustanovené čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu a zloženie súdu a vedenie
konania. To všetko v súhrne zakladá právo na spravodlivé prerokovanie veci (rozhodnutie
Európskeho súdu pre ľudské práva z 21. 2.1975, séria A, č. 18, s. 18, bod 36). Právo
na spravodlivé prerokovanie veci zahŕňa v sebe princíp rovnosti zbraní, princíp
kontradiktórnosti konania, právo byť prítomný na pojednávaní, právo na odôvodnenie
súdneho rozhodnutia a iné požiadavky spravodlivého procesu (III. ÚS 199/08). Ústavný súd
napokon poznamenáva, že medzi právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a jemu porovnateľným právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
niet zásadných odlišností, a prípadné porušenie uvedených práv je preto potrebné
posudzovať spoločne (II. ÚS 71/97, IV. ÚS 195/07).
13. V zmysle judikatúry ústavného súdu zákonným sudcom je sudca, ktorý spĺňa
zákonom ustanovené podmienky na funkciu sudcu. Okrem toho za zákonného sudcu treba
pokladať sudcu určeného v súlade s rozvrhom práce vecne a miestne príslušného súdu (napr.
I. ÚS 52/97, II. ÚS 47/99, II. ÚS 87/01, III. ÚS 202/02, III. ÚS 116/06) a tiež sudcu,
ktorému boli veci pridelené z dôvodu vylúčenia iného sudcu pre zaujatosť alebo pre iné
ďalšie dôvody (II. ÚS 118/02, II. ÚS 119/02). Ústavný princíp zákonného sudcu treba
pokladať za celkom neopomenuteľnú podmienku výkonu súdnej moci, ktorá na jednej strane
dotvára a upevňuje sudcovskú nezávislosť a na strane druhej predstavuje pre účastníka
konania záruku, že na rozhodnutie jeho veci sú povolané súdy a sudcovia podľa vopred
stanovených legislatívnych zásad.
14. O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom
prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. V zmysle konštantnej
judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú
neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo
slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva
alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť
medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne
(obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
15. K sťažovateľom namietanému porušeniu označených práv postupom
a rozhodnutím menovaných súdov (body 1 a 6) ústavný súd predovšetkým konštatuje, že
v danej veci nebola vylúčená právomoc všeobecných súdov. V právomoci ústavného súdu
zostalo následne iba posúdenie, či účinky výkonu právomoci krajského súdu v súvislosti
6
s jeho rozhodnutím o odvolaní sťažovateľa uznesením sp. zn. 19 Co 39/2014
z 22. septembra 2014 sú zlučiteľné s označenými článkami ústavy, listiny a dohovoru.
16. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom rozhodnutia krajského súdu dospel
k záveru, že krajský súd svoje rozhodnutie náležite odôvodnil, čo potvrdzuje jeho
argumentácia z v konaní zistených skutkových záverov. Krajský súd v namietanom
uznesení sp. zn. 19 Co 39/2014 z 22. septembra 2014 po uvedení podstaty prvostupňového
rozhodnutia a odvolacej argumentácie sťažovateľa svoje rozhodnutie odôvodnil takto:
„Krajský súd preskúmal vec v zmysle ustanovenia § 212 ods. 1 O.s.p. v rozsahu
podaného odvolania a jeho dôvodov bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p.
a dospel k záveru, že rozhodnutie okresného súdu je potrebné potvrdiť ako vecne správne
podľa § 219 ods. 1 O.s.p.
Podľa ustanovenia § 105 O.s.p. súd z úradnej povinnosti skúma, či je daná
podmienka miestnej príslušnosti súdu. Postupuje tak prv, než začne konať vo veci samej. Ak
súd začne konať vo veci samej, miestnu príslušnosť môže však skúmať len na námietku
účastníka, ak je uplatnená pri prvom úkone, ktorý účastníkovi patrí. Prvým úkonom
účastníka v zmysle § 105 ods. 1 O.s.p. je len úkon, ktorým účastník po prvý raz mal možnosť
v konaní procesným spôsobom reagovať (napr. vyjadrenie k návrhu, podanie odporu),
prípadne jeho výpoveď urobená na prvom pojednávaní. V danej veci odporca 1/ vzniesol
námietku miestnej nepríslušnosti dňa 30.08.2013, tvrdiac, že sa jedná o námietku miestnej
nepríslušnosti Okresného súdu Trenčín pri prvom úkone, ktorý mu patrí.
Z obsahu spisu vyplýva, že odporcovi bolo dňa 21.05.2013 doručené uznesenie
Okresného súdu Trenčín zo dňa 25.04.2013, č. k. 27C/173/2012 46, ktorým bol vyzvaný,
aby sa vyjadril písomne k podanému návrhu na začatie konania, a to v lehote 30 dní.
Odporca 1/ sa k podanému návrhu v stanovenej lehote (až doposiaľ) nevyjadril. Dňa
21.05.2013 bolo odporcovi 1/ doručené predvolanie na pojednávanie, určené na deň
23.08.2013 o 09:00 hod. Na uvedené pojednávanie sa odporca 1/ neustanovil, svoju neúčasť
neospravedlnil, nepožiadal z dôležitého dôvodu odročenie pojednávania a v uvedený deň
súd prvého stupňa s poukazom na § 101 ods. 2 O.s.p. v danej veci pojednával, bol
prednesený návrh na začatie konania a boli vypočutí prítomní navrhovatelia 1/, 2/.
Vzhľadom na uvedené dospel krajský súd k zhodnému záveru ako súd prvého stupňa,
že odporca 1/ námietku miestnej nepríslušnosti Okresného súdu Trenčín nevzniesol včas
v súlade s § 105 ods. 1 O.s.p., t. j. námietka odporcu 1/ nebola uplatnená pri prvom úkone,
ktorý mu patril.
Z obsahu spisu nesporne vyplýva, že prvý úkon, ktorý v danej veci odporcovi 1/
patril, bolo vyjadrenie k návrhu na základe uznesenia okresného súdu v stanovej lehote,
ktorého súčasťou bez akýchkoľvek pochybností mohla byť námietka odporcu 1/ v zmysle
§ 105 ods. 1 O.s.p. Odporca 1/ uvedený úkon nevykonal, k návrhu na začatie konania, ktorý
mu bol riadne doručený spolu s výzvou súdu, sa nevyjadril. Odporca 1/ sa neustanovil na
pojednávanie dňa 23.08.2013, na ktoré bol riadne a včas predvolaný, svoju neúčasť
neospravedlnil, nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie pojednávania, čím zmaril
možnosť vyjadriť sa k návrhu a byť vypočutý ako účastník konania na pojednávaní
okresného súdu. Skutočnosť, že odporca 1/ svoje právo vyjadriť sa k návrhu, ako i právo
zúčastniť sa pojednávania vo veci samej a byť vypočutý ako účastník konania, nevyužil,
nemôže mať za následok, že súd bude posudzovať vznesenú námietku miestnej nepríslušnosti
ako prvý úkon, ktorý odporcovi 1/ vo veci patril. Zo znenia ust. § 105 ods. 1 O.s.p. vyplýva,
že nie je významné, či účastník námietku vzniesol pri prvom úkone, ktorý v konaní urobil,
ako sa mylne domnieva odporca 1/, ale či námietku vzniesol pri prvom úkone, ktorý mu
patril (aj keď ho nevykonal), čo v danej veci bolo vyjadrenie k návrhu. Pokiaľ by odvolací
súd pripustil argumentáciu odporcu 1/, musel by pripustiť i taký záver, že pri nečinnosti
niektorého z účastníkov konania by uvedená námietka mohla byť vznesená kedykoľvek
v priebehu súdneho konania, čo nesporne nie je zmyslom a cieľom uvedeného zákonného
ustanovenia.
Z týchto dôvodov krajský súd uznesenie okresného súdu ako vecne správne potvrdil.“
III.A
K namietanému porušeniu základného práva na zákonného sudcu
zaručeného čl. 48 ods. 1 ústavy, resp. čl. 38 ods. 1 listiny
8
17. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia krajského
súdu konštatuje, že tento súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia
podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval, jeho úvahy vychádzajú
z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne, právne akceptovateľné
a ústavne konformné. Vzhľadom na aplikáciu príslušných na vec sa vzťahujúcich
procesnoprávnych zákonných ustanovení je napadnuté rozhodnutie krajského súdu aj
náležite odôvodnené. Krajský súd vo svojom napadnutom rozhodnutí primerane rozumným
a v okolnostiach veci postačujúcim spôsobom reflektoval na sťažovateľom vznesené
tvrdenia a pochybnosti, ku ktorým v primerane podrobnej argumentácii zdôvodnil aj svoje
úvahy. Inými slovami, podľa názoru ústavného súdu aj z citovaných častí odôvodnenia
napadnutého rozhodnutia krajského súdu presvedčivým spôsobom vyplývajú dôvody, pre
ktoré tento súd nevyhovel sťažovateľovej námietke miestnej nepríslušnosti okresného súdu,
vychádzajúc pritom z ústavne súladnej interpretácie relevantnej právnej normy upravujúcej
podmienky skúmania miestnej príslušnosti.
V súvislosti s tým ústavný súd konštatuje, že sťažovateľom rozporovaný právny
názor vyslovený v predmetnej (aktuálne posudzovanej) veci konajúcimi všeobecnými súdmi
nie je ojedinelý. Napr. komentár Občianskeho súdneho poriadku uvedený v právnej
databáze ASPI k ustanoveniu § 105 ods. 1 poslednej vete OSP (pozri tiež bod 5) uvádza:
„Prvým úkonom účastníka v zmysle § 105 ods. 1 je ten úkon, ktorým účastník po prvý raz
mal možnosť v konaní procesným spôsobom reagovať (napr. vyjadrenie k návrhu, odvolanie
proti uzneseniu o nariadení výkonu rozhodnutia, podanie odporu).“
18. Podľa názoru ústavného súdu použitý výklad (§ 105 ods. 1 OSP) krajským súdom
(ale aj okresným súdom) nie je arbitrárny ani zjavne neodôvodnený. V tejto súvislosti je
potrebné zdôrazniť, že v zmysle rozhodovacej praxe ústavného súdu ani problematický či
hraničný výklad právnej normy nie je možné považovať za arbitrárny, ak ho súdy
primeraným spôsobom odôvodnili.
III.B
K namietanému porušeniu základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru
19. Z obsahu sťažnosti a z jej petitu (bod 6) vyplýva, že v súvislosti s porušením
základného práva podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny sťažovateľ namietal aj
porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na
spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
20. Ústavný súd s poukazom na rozdelenie súdnej moci v ústave medzi ústavný súd
a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) stabilne judikuje, že skutkové a právne závery
všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania zo strany ústavného súdu len vtedy,
ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného
hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie
základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).
Ústavný súd taktiež zotrváva na svojej konštantnej judikatúre, podľa ktorej súčasťou obsahu
základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo
účastníka na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva
odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej
ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo
účastníka na spravodlivý proces (napr. III. ÚS 209/04, IV. ÚS 112/05, III. ÚS 25/06,
IV. ÚS 301/09, IV. ÚS 27/2010).
21. Podľa názoru ústavného súdu námietky sťažovateľa neindikujú také pochybenie
zo strany krajského súdu, ktoré by umožnilo ústavnému súdu po prijatí sťažnosti vo vzťahu k
napadnutému rozhodnutiu tohto súdu dospieť k záveru, že by ním mohlo byť porušené
základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
10
IV.
22. Vzhľadom na uvedené ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa ako zjavne
neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, pretože nezistil porušenie
označených práv, t. j. porušenie čl. 48 ods. 1 ústavy, čl. 38 ods. 1 listiny, čl. 46 ods. 1 ústavy
a čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozhodnutím krajského súdu.
23. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku rozhodovanie o ďalších procesných
návrhoch sťažovateľa v danej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už
nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. marca 2015