Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 182/2015
PDF · 405.8 KB
No categories available
II. ÚS 182/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. marca 2015 v senáte
zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcov
Ladislava Orosza a Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť Združenia na ochranu
občana spotrebiteľa HOOS vedenú pod sp. zn. Rvp 11088/2014, zastúpeného advokátom
JUDr. Andrejom Cifrom, Ulica J. Kráľa 5/A, Lučenec, a sťažnosť Združenia na ochranu
občana spotrebiteľa HOOS a ,
, vedenú pod sp. zn. Rvp 11174/2014, zastúpených advokátom JUDr. Andrejom
Cifrom, Ulica J. Kráľa 5/A, Lučenec, ktorými namietajú porušenie svojho základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu
v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 12 Co 107/2013 a jeho uznesením
z 30. apríla 2014 a postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom
pod sp. zn. 12 Co 316/2013 a jeho uznesením z 13. mája 2014, a takto
rozhodol:
1. Sťažnosť Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS vedenú pod sp. zn. Rvp
11088/2014 a sťažnosť Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS a
vedenú pod sp. zn. Rvp 11174/2014 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude
ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 11088/2014.
2. Sťažnosti Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS a
o d m i e t a ako neprípustné.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
3. septembra 2014 doručená sťažnosť Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS,
Námestie legionárov 5, Prešov (ďalej len „sťažovateľ 1“), vedená pod sp. zn.
Rvp 11088/2014 a 4. septembra 2014 sťažnosť sťažovateľa 1 a ,
(spolu len „sťažovatelia“), vedená pod sp. zn.
Rvp 11174/2014, ktorými namietajú porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods.
1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom
Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
12 Co 107/2013 a jeho uznesením z 30. apríla 2014 a postupom krajského súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 12 Co 316/2013 a jeho uznesením z 13. mája 2014 (spolu ďalej
aj „napadnuté uznesenia“).
Zo sťažností a z príloh k nim priložených vyplýva, že sťažovateľ 1 je občianskym
združením založeným podľa zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene
zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších
predpisov, ktorého predmetom činnosti je ochrana práv spotrebiteľa.
Zo sťažnosti vedenej ústavným súdom pod sp. zn. Rvp 11088/2014 vyplýva,
že sťažovateľ 1 vstúpil do konania vedeného Okresným súdom Rimavská Sobota (ďalej len
„okresný súd“) pod sp. zn. 3 Ro 486/2012 (ktoré bolo neskôr vedené pod sp. zn.
6 C 94/2012), ktorého predmetom bolo uplatňovanie finančného plnenia v sume
1 063,53 € s prísl. zo spotrebiteľského úveru zo strany obchodnej spoločnosti
(ďalej len „obchodná spoločnosť“). Uvedená obchodná spoločnosť
sa domáhala finančného plnenia od spotrebiteľa – fyzickej osoby. Sťažovateľ 1 ďalej
v sťažnosti uvádza: „Združenie vstúpilo do predmetného súdneho konania za účelom
ochrany žalovaného spotrebiteľa elektronickým podaním podpísaným zaručeným
elektronickým podpisom (č. el. podania ) adresovaným prvostupňovému súdu,
ktorým zároveň požiadalo o doručenie žalobného návrhu a jeho príloh za účelom posúdenia
dôvodnosti nároku.
Predmetom žalobného nároku bolo uplatňovanie finančného plnenia
zo spotrebiteľského úveru vo výške 1.063,53 € s prísl.
Žalobcom v konaní v pozícii dodávateľa bola obchodná spoločnosť
, , so sídlom , zapísaná
v Obchodnom registri .
Uvedená spoločnosť sa domáhala finančného plnenia od žalovaného spotrebiteľa fyzickej
osoby , , trvalé bytom
.
O návrhu na vydanie platobného rozkazu rozhodol okresný súd tak, že dňa
26. 09. 2012 vydal Platobný rozkaz č. k. 6 C/94/2012 30, ktorým žalobe v plnom rozsahu
vyhovel a zaviazal žalovaného aj na úhradu trov konania.
Predmetný platobný rozkaz bol sťažovateľovi doručený dňa 07. 11. 2012 spolu
so žalobným návrhom a jeho prílohami.
Následne sťažovateľ v pozícii vedľajšieho intervenienta podal proti vydanému
platobnému rozkazu v zákonnej 15 dňovej lehote ustanovenej § 172 ods. 1 OSP dňa
07. 11. 2012 odpor. V uvedenom odpore sťažovateľ namietol tú skutočnosť, že platobný
rozkaz nemal byť v zmysle § 172 ods. 9 OSP vydaný s ohľadom na neprijateľné zmluvné
podmienky obsiahnuté v právnom titule, z ktorého žalobca odvodzoval svoj nárok. Ďalej
poukázal na nekalosť obchodnej praktiky v podobe Dohody o uzavretí splátkového
kalendára a uznaní záväzku a zároveň vzniesol námietku premlčania uplatneného nároku.
Sťažovateľ zároveň podal predmetný odpor za situácie, keď žalovaný prevzal
platobný rozkaz dňa 10. 12. 2012, teda vo výraznom časovom predstihu pred počiatkom
plynutia lehoty na podanie odporu samotného žalovaného.
O odpore sťažovateľa Okresný súd v Rimavskej Sobote rozhodol svojím uznesením
sp. zn. 6 C/94/2012 86 zo dňa 29. 01. 2013 tak, že odpor sťažovateľa odmietol ako podaný
neoprávnenou osobou. Svoje rozhodnutie odôvodnil stanoviskom o nemožnosti podania
odporu proti platobnému rozkazu vedľajším účastníkom.
Proti uvedenému uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ dňa 08. 03. 2013
odvolanie, ktorým sa domáhal zrušenia predmetného uznesenia okresného súdu. Opätovne
poukázal na nemožnosť vydania platobného rozkazu s poukazom na ustanovenie § 172
ods. 9 OSP a zároveň aj na § 172 ods. 7 OSP. Uvedenú vec teda vôbec nebolo možné
vybavovať v rozkaznom konaní a za daného stavu podľa jeho názoru neprichádzala
do úvahy ani polemika o oprávnení vedľajšieho účastníka na podanie odporu. Zdôraznil
svoje oprávnenie vstúpiť do konania aj v štádiu súdneho konania, v ktorom sa rozhoduje
o vydaní platobného rozkazu a oprávneniach zhodných s hlavným účastníkom, ktorého
v konaní podporuje.
O odvolaní sťažovateľa rozhodol Krajský súd v Banskej Bystrici svojím uznesením
sp. zn. 12 Co/107/2013 118 zo dňa 30. 04. 2014 tak, že uznesenie okresného súdu potvrdil.
Zároveň zaviazal sťažovateľa k úhrade trov odvolacieho konania žalobcu vo výške 83,06 €.
Odvolací súd založil svoje rozhodnutie o potvrdení rozhodnutia súdu prvého stupňa
na posúdení o nemožnosti podania odporu proti platobnému rozkazu vedľajším účastníkom.
Podľa jeho názoru, právo podať odpor proti platobnému rozkazu, t. j. právo urobiť
uplatnený nárok sporným má len odporca v zmysle § 174 ods. 2 O. s. p.
Predmetné rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené dňa 02. 07. 2014. Sťažovateľ po
dáva ústavnú sťažnosť v zákonnej dvojmesačnej lehote (§ 53 ods. 3 zákona č. 38/1993 Z. z. v
znení neskorších predpisov).“
Ústavný súd zistil, že vo veci sp. zn. 6 C 94/2012 sťažovateľ 1 ako vedľajší účastník
podal dovolanie. Súdny spis bol odoslaný Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky
(ďalej len „najvyšší súd“) s vyznačením prevodu 10. decembra 2014. Dovolacie konanie
je vedené pod sp. zn. 7 Cdo 663/2014 a o dovolaní nebolo dosiaľ rozhodnuté.
Zo sťažnosti vedenej ústavným súdom pod sp. zn. Rvp 11174/2014 vyplýva,
že sťažovateľ 1 vstúpil do konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 4 Ro 121/2012
(ktoré bolo neskôr vedené pod sp. zn. 6 C 364/2012), ktorého predmetom bolo uplatňovanie
finančného plnenia v sume 7 123,89 € s prísl. zo spotrebiteľského úveru zo strany
obchodnej spoločnosti. Uvedená obchodná spoločnosť sa domáhala finančného plnenia
od spotrebiteľa – fyzickej osoby. Sťažovatelia ďalej v sťažnosti uvádzajú: „O návrhu
na vydanie platobného rozkazu rozhodol okresný súd tak, že dňa 13. 11. 2012 vydal
Platobný rozkaz č. k. 4 Ro/121/2012 26, ktorým žalobe v plnom rozsahu vyhovel a zaviazal
sťažovateľa 2) aj na úhradu trov konania.
Predmetný platobný rozkaz bol sťažovateľovi 1) doručený dňa 05. 12. 2012 spolu
so žalobným návrhom a jeho prílohami.
Následne sťažovateľ 1) v pozícii vedľajšieho intervenienta podal proti vydanému
platobnému rozkazu v zákonnej 15 dňovej lehote ustanovenej § 172 ods. 1 OSP dňa
06. 12. 2012 odpor. V uvedenom odpore sťažovateľ namietol tú skutočnosť, že platobný
rozkaz nemal byť v zmysle § 172 ods. 9 OSP vydaný s ohľadom na neprijateľné zmluvne
podmienky obsiahnuté v právnom titule, z ktorého žalobca odvodzoval svoj nárok. Ďalej
poukázal na nesúlad právneho titulu so zákonom, nekalosť obchodnej praktiky v podobe
Dohody o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku a zároveň vzniesol námietku
premlčania uplatneného nároku.
Sťažovateľ 1) zároveň podal predmetný odpor za skutočnosti, keď sťažovateľ 2)
prevzal platobný rozkaz dňa 22. 11. 2012, teda v lehote na podanie odporu samotného
žalovaného.
O odpore sťažovateľa Okresný súd v Rimavskej Sobote rozhodol svojím uznesením
sp. zn. 6 C/364/2012 79 zo dňa 21. 02. 2013. tak že odpor sťažovateľa 1) odmietol ako
podaný neoprávnenou osobou. Svoje rozhodnutie odôvodnil stanoviskom o nemožnosti
podania odporu proti platobnému rozkazu vedľajším účastníkom.
Proti uvedenému uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ 1) dňa 13. 03. 2013
odvolanie, ktorým sa domáhal zrušenia predmetného uznesenia okresného súdu. Opätovne
poukázal na nemožnosť vydania platobného rozkazu s poukazom na ustanovenie § 172
ods. 9 OSP a zároveň aj na § 172 ods. 7 OSP. Uvedenú vec teda vôbec nebolo možné
vybavovať v rozkaznom konaní a za daného stavu podľa jeho názoru neprichádzala
do úvahy ani polemika o oprávnení vedľajšieho účastníka na podanie odporu. Zdôraznil
svoje oprávnenie vstúpiť do konania aj v štádiu súdneho konania, v ktorom sa rozhoduje
o vydaní platobného rozkazu a oprávneniach zhodných s hlavným účastníkom, ktorého
v konaní podporuje.
Zároveň sťažovateľ 2) sa na základe výzvy okresného súdu podaním doručenom prvo
stupňového súdu dňa 15. 05. 2013 pripojil k odporu podanému vedľajším účastníkom
a vyjadril s ním súhlas.
V podaní doručenom okresnému súdu dňa 23. 05. 2013 sa sťažovateľ 2) taktiež
v celom rozsahu pripojil a súhlasil s odvolaním voči vyššie uvedenému uzneseniu, ktorým
bol odmietnutý odpor vedľajšieho účastníka.
O odvolaní rozhodol Krajský súd v Banskej Bystrici svojím uznesením sp. zn.
12 Co/316/2013 102 zo dňa 13. 05. 2014 tak, že uznesenie okresného súdu potvrdil.
Zároveň zaviazal sťažovateľa 1) na náhradu trov odvolacieho konania žalobcu,
predstavujúcich trovy právneho zastúpenia vo výške 294.18 €.
Odvolací súd založil svoje rozhodnutie o potvrdení rozhodnutia súdu prvého stupňa
na posúdení o nemožnosti podania odporu proti platobnému rozkazu vedľajším účastníkom.
Podľa jeho názoru, právo podať odpor proti platobnému rozkazu, t. j. právo urobiť
uplatnený nárok sporným má len odporca v zmysle § 174 ods. 2 O. s. p., ktorý odpor
nepodal.
Predmetné rozhodnutie bolo sťažovateľom doručené dňa 02. 07. 2014.
Sťažovatelia podávajú ústavnú sťažnosť v zákonnej dvojmesačnej lehote § 53 ods. 3 zákona
č. 38/1993 Z. z. v znení neskorších predpisov).“
Ústavný súd zistil, že sťažovateľ 1 ako vedľajší účastník podal vo veci sp. zn.
6 C 364/2012 dovolanie. Súdny spis bol odoslaný najvyššiemu súdu s vyznačením prevodu
10. decembra 2014. Dovolacie konanie je vedené pod sp. zn. 8 Cdo 475/2014 a o dovolaní
nebolo dosiaľ rozhodnuté.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie
sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže
odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovatelia žiadajú, aby ústavný súd rozhodol o porušení nimi označených práv
postupom a rozhodnutiami krajského súdu v označených konaniach a aby označené
uznesenia krajského súdu zrušil a veci mu vrátil na ďalšie konanie.
Súčasne požiadali, aby ústavný súd vydal dočasné opatrenia a odložil ich
vykonateľnosť.
II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci
to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“). V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme
hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali
a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde
nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s § 31a zákona o ústavnom súde
možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane
S prihliadnutím na obsah sťažností, ktoré sú predmetom tohto prerokovania
pred ústavným súdom, a z ich obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť a taktiež
prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľov a skutočnosť, že sťažnosti smerujú proti
uzneseniam odvolacieho súdu, rozhodol ústavný súd, aplikujúc označené právne normy,
tak, že predmetné sťažnosti spojil na spoločné konanie (bod 1 výroku tohto uznesenia).
II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami krajského súdu
a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu
Pri posudzovaní sťažností ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity, na ktorom je
založená jeho právomoc rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Zmysel
a účel subsidiárneho postavenia ústavného súdu pri ochrane základných práv a slobôd
spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne
úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených
kompetencií. Právomoc ústavného súdu predstavuje v tomto kontexte ultima ratio
inštitucionálny mechanizmus, ktorej uplatnenie nasleduje až v prípade nefunkčnosti
všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú.
Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu
podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04).
Ústavný súd odkazuje aj na svoju doterajšiu judikatúru (m. m. IV. ÚS 177/05), podľa
ktorej vyčerpaním opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon
sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých
použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov, nemožno rozumieť
už samotné podanie posledného z nich oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňom
príslušným orgánom. V okolnostiach prípadu sťažovatelia podaním dovolania,
ako aj podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vedome vytvorili stav, keď by o ich
veci mali súbežne rozhodovať dva orgány súdneho typu (najvyšší súd ako dovolací súd
a ústavný súd), čo nie je v podmienkach právneho štátu rešpektujúceho princíp právnej
istoty prijateľné. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnenie právomoci dovolacieho súdu
vo veci sťažovateľov predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno považovať
podanie sťažnosti ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím dovolacieho súdu ako predčasné
(m. m. IV. ÚS 142/2010, IV. ÚS 467/2013).
Ústavný súd v ostatnom období aj pod vplyvom judikatúry Európskeho súdu
pre ľudské práva vo svojej rozhodovacej činnosti zastáva názor (napr. I. ÚS 169/09,
I. ÚS 289/09), podľa ktorého v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku
(dovolania) a súbežne podanej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je takáto sťažnosť
považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní. Zároveň ústavný súd v tejto súvislosti
vo svojej judikatúre uvádza (napr. m. m. I. ÚS 184/09, I. ÚS 237/09, I. ÚS 239/09,
IV. ÚS 49/2010, IV. ÚS 453/2010), že lehota na prípadné podanie sťažnosti po rozhodnutí
o dovolaní sa považuje v zásade za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu
právoplatnému rozhodnutiu, s výnimkou prípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne
vylučujú. Nie je preto dôvodné, aby sťažovateľ v prípade podania dovolania podal zároveň
aj sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, pretože aj za predpokladu, že by dovolací súd dospel
k záveru, že dovolanie nie je prípustné, nemožno sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
smerujúcu proti rozhodnutiu, ktoré predchádzalo rozhodnutiu dovolacieho súdu, odmietnuť
pre jej oneskorenosť (porovnaj k tomu aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 8.
11. 2007 vo veci Soffer proti Českej republike, sťažnosť č. 31419/04, alebo rozsudok
Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká
republika, sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54).
Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti
sťažovateľov uplatnením zásady ratio temporis odmietol ako neprípustné podľa § 25 ods. 2
v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 26. marca 2015