Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 182/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. marca 2015 v senáte

zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcov

Ladislava Orosza a Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť Združenia na ochranu

občana spotrebiteľa HOOS vedenú pod sp. zn. , zastúpeného advokátom

JUDr. Andrejom Cifrom, Ulica J. Kráľa 5/A, Lučenec, a sťažnosť Združenia na ochranu

občana spotrebiteľa HOOS a ,

, vedenú pod sp. zn. , zastúpených advokátom JUDr. Andrejom

Cifrom, Ulica J. Kráľa 5/A, Lučenec, ktorými namietajú porušenie svojho základného práva

na súdnu ochranu podľa a práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu

v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 30. apríla 2014 a postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uznesením z 13. mája 2014, a takto

rozhodol:

1. Sťažnosť Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS vedenú pod sp. zn. Rvp

11088/2014 a sťažnosť Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS a

vedenú pod sp. zn. s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude

ďalej vedené pod sp. zn. .

2. Sťažnosti Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS a

o d m i e t a ako neprípustné.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

3. septembra 2014 doručená sťažnosť Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS,

Námestie legionárov 5, Prešov (ďalej len „sťažovateľ 1“), vedená pod sp. zn.

a 4. septembra 2014 sťažnosť sťažovateľa 1 a ,

(spolu len „sťažovatelia“), vedená pod sp. zn.

, ktorými namietajú porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu

podľa (ďalej len „“) a práva podľa ods.

1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom

Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 30. apríla 2014 a postupom krajského súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 13. mája 2014 (spolu ďalej

aj „napadnuté uznesenia“).

Zo sťažností a z príloh k nim priložených vyplýva, že sťažovateľ 1 je občianskym

združením založeným podľa o ochrane spotrebiteľa a o zmene

o priestupkoch v znení neskorších

predpisov, ktorého predmetom činnosti je ochrana práv spotrebiteľa.

Zo sťažnosti vedenej ústavným súdom pod sp. zn. vyplýva,

že sťažovateľ 1 vstúpil do konania vedeného Okresným súdom Rimavská Sobota (ďalej len

„okresný súd“) pod sp. zn. (ktoré bolo neskôr vedené pod sp. zn.

), ktorého predmetom bolo uplatňovanie finančného plnenia v sume

1 063,53 € s prísl. zo spotrebiteľského úveru zo strany obchodnej spoločnosti

(ďalej len „obchodná spoločnosť“). Uvedená obchodná spoločnosť

sa domáhala finančného plnenia od spotrebiteľa – fyzickej osoby. Sťažovateľ 1 ďalej

v sťažnosti uvádza: „Združenie vstúpilo do predmetného súdneho konania za účelom

ochrany žalovaného spotrebiteľa elektronickým podaním podpísaným zaručeným

elektronickým podpisom (č. el. podania ) adresovaným prvostupňovému súdu,

ktorým zároveň požiadalo o doručenie žalobného návrhu a jeho príloh za účelom posúdenia

dôvodnosti nároku.

Predmetom žalobného nároku bolo uplatňovanie finančného plnenia

zo spotrebiteľského úveru vo výške 1.063,53 € s prísl.

Žalobcom v konaní v pozícii dodávateľa bola obchodná spoločnosť

, , so sídlom , zapísaná

v Obchodnom registri .

Uvedená spoločnosť sa domáhala finančného plnenia od žalovaného spotrebiteľa fyzickej

osoby , , trvalé bytom

.

O návrhu na vydanie platobného rozkazu rozhodol okresný súd tak, že dňa

26. 09. 2012 vydal Platobný rozkaz č. k. , ktorým žalobe v plnom rozsahu

vyhovel a zaviazal žalovaného aj na úhradu trov konania.

Predmetný platobný rozkaz bol sťažovateľovi doručený dňa 07. 11. 2012 spolu

so žalobným návrhom a jeho prílohami.

Následne sťažovateľ v pozícii vedľajšieho intervenienta podal proti vydanému

platobnému rozkazu v zákonnej 15 dňovej lehote ustanovenej dňa

07. 11. 2012 odpor. V uvedenom odpore sťažovateľ namietol tú skutočnosť, že platobný

rozkaz nemal byť v zmysle vydaný s ohľadom na neprijateľné zmluvné

podmienky obsiahnuté v právnom titule, z ktorého žalobca odvodzoval svoj nárok. Ďalej

poukázal na nekalosť obchodnej praktiky v podobe Dohody o uzavretí splátkového

kalendára a uznaní záväzku a zároveň vzniesol námietku premlčania uplatneného nároku.

Sťažovateľ zároveň podal predmetný odpor za situácie, keď žalovaný prevzal

platobný rozkaz dňa 10. 12. 2012, teda vo výraznom časovom predstihu pred počiatkom

plynutia lehoty na podanie odporu samotného žalovaného.

O odpore sťažovateľa Okresný súd v Rimavskej Sobote rozhodol svojím uznesením

sp. zn. zo dňa 29. 01. 2013 tak, že odpor sťažovateľa odmietol ako podaný

neoprávnenou osobou. Svoje rozhodnutie odôvodnil stanoviskom o nemožnosti podania

odporu proti platobnému rozkazu vedľajším účastníkom.

Proti uvedenému uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ dňa 08. 03. 2013

odvolanie, ktorým sa domáhal zrušenia predmetného uznesenia okresného súdu. Opätovne

poukázal na nemožnosť vydania platobného rozkazu s poukazom na ustanovenie § 172

ods. 9 a zároveň aj na . Uvedenú vec teda vôbec nebolo možné

vybavovať v rozkaznom konaní a za daného stavu podľa jeho názoru neprichádzala

do úvahy ani polemika o oprávnení vedľajšieho účastníka na podanie odporu. Zdôraznil

svoje oprávnenie vstúpiť do konania aj v štádiu súdneho konania, v ktorom sa rozhoduje

o vydaní platobného rozkazu a oprávneniach zhodných s hlavným účastníkom, ktorého

v konaní podporuje.

O odvolaní sťažovateľa rozhodol Krajský súd v Banskej Bystrici svojím uznesením

sp. zn. zo dňa 30. 04. 2014 tak, že uznesenie okresného súdu potvrdil.

Zároveň zaviazal sťažovateľa k úhrade trov odvolacieho konania žalobcu vo výške 83,06 €.

Odvolací súd založil svoje rozhodnutie o potvrdení rozhodnutia súdu prvého stupňa

na posúdení o nemožnosti podania odporu proti platobnému rozkazu vedľajším účastníkom.

Podľa jeho názoru, právo podať odpor proti platobnému rozkazu, t. j. právo urobiť

uplatnený nárok sporným má len odporca v zmysle

Predmetné rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené dňa 02. 07. 2014. Sťažovateľ po

dáva ústavnú sťažnosť v zákonnej dvojmesačnej lehote ( v

znení neskorších predpisov).“

Ústavný súd zistil, že vo veci sp. zn. sťažovateľ 1 ako vedľajší účastník

podal dovolanie. Súdny spis bol odoslaný Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky

(ďalej len „najvyšší súd“) s vyznačením prevodu 10. decembra 2014. Dovolacie konanie

je vedené pod sp. zn. a o dovolaní nebolo dosiaľ rozhodnuté.

Zo sťažnosti vedenej ústavným súdom pod sp. zn. vyplýva,

že sťažovateľ 1 vstúpil do konania vedeného okresným súdom pod sp. zn.

(ktoré bolo neskôr vedené pod sp. zn. ), ktorého predmetom bolo uplatňovanie

finančného plnenia v sume 7 123,89 € s prísl. zo spotrebiteľského úveru zo strany

obchodnej spoločnosti. Uvedená obchodná spoločnosť sa domáhala finančného plnenia

od spotrebiteľa – fyzickej osoby. Sťažovatelia ďalej v sťažnosti uvádzajú: „O návrhu

na vydanie platobného rozkazu rozhodol okresný súd tak, že dňa 13. 11. 2012 vydal

Platobný rozkaz č. k. , ktorým žalobe v plnom rozsahu vyhovel a zaviazal

sťažovateľa 2) aj na úhradu trov konania.

Predmetný platobný rozkaz bol sťažovateľovi 1) doručený dňa 05. 12. 2012 spolu

so žalobným návrhom a jeho prílohami.

Následne sťažovateľ 1) v pozícii vedľajšieho intervenienta podal proti vydanému

platobnému rozkazu v zákonnej 15 dňovej lehote ustanovenej dňa

06. 12. 2012 odpor. V uvedenom odpore sťažovateľ namietol tú skutočnosť, že platobný

rozkaz nemal byť v zmysle vydaný s ohľadom na neprijateľné zmluvne

podmienky obsiahnuté v právnom titule, z ktorého žalobca odvodzoval svoj nárok. Ďalej

poukázal na nesúlad právneho titulu so zákonom, nekalosť obchodnej praktiky v podobe

Dohody o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku a zároveň vzniesol námietku

premlčania uplatneného nároku.

Sťažovateľ 1) zároveň podal predmetný odpor za skutočnosti, keď sťažovateľ 2)

prevzal platobný rozkaz dňa 22. 11. 2012, teda v lehote na podanie odporu samotného

žalovaného.

O odpore sťažovateľa Okresný súd v Rimavskej Sobote rozhodol svojím uznesením

sp. zn. zo dňa 21. 02. 2013. tak že odpor sťažovateľa 1) odmietol ako

podaný neoprávnenou osobou. Svoje rozhodnutie odôvodnil stanoviskom o nemožnosti

podania odporu proti platobnému rozkazu vedľajším účastníkom.

Proti uvedenému uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ 1) dňa 13. 03. 2013

odvolanie, ktorým sa domáhal zrušenia predmetného uznesenia okresného súdu. Opätovne

poukázal na nemožnosť vydania platobného rozkazu s poukazom na ustanovenie § 172

ods. 9 a zároveň aj na . Uvedenú vec teda vôbec nebolo možné

vybavovať v rozkaznom konaní a za daného stavu podľa jeho názoru neprichádzala

do úvahy ani polemika o oprávnení vedľajšieho účastníka na podanie odporu. Zdôraznil

svoje oprávnenie vstúpiť do konania aj v štádiu súdneho konania, v ktorom sa rozhoduje

o vydaní platobného rozkazu a oprávneniach zhodných s hlavným účastníkom, ktorého

v konaní podporuje.

Zároveň sťažovateľ 2) sa na základe výzvy okresného súdu podaním doručenom prvo

stupňového súdu dňa 15. 05. 2013 pripojil k odporu podanému vedľajším účastníkom

a vyjadril s ním súhlas.

V podaní doručenom okresnému súdu dňa 23. 05. 2013 sa sťažovateľ 2) taktiež

v celom rozsahu pripojil a súhlasil s odvolaním voči vyššie uvedenému uzneseniu, ktorým

bol odmietnutý odpor vedľajšieho účastníka.

O odvolaní rozhodol Krajský súd v Banskej Bystrici svojím uznesením sp. zn.

102 zo dňa 13. 05. 2014 tak, že uznesenie okresného súdu potvrdil.

Zároveň zaviazal sťažovateľa 1) na náhradu trov odvolacieho konania žalobcu,

predstavujúcich trovy právneho zastúpenia vo výške 294.18 €.

Odvolací súd založil svoje rozhodnutie o potvrdení rozhodnutia súdu prvého stupňa

na posúdení o nemožnosti podania odporu proti platobnému rozkazu vedľajším účastníkom.

Podľa jeho názoru, právo podať odpor proti platobnému rozkazu, t. j. právo urobiť

uplatnený nárok sporným má len odporca v zmysle , ktorý odpor

nepodal.

Predmetné rozhodnutie bolo sťažovateľom doručené dňa 02. 07. 2014.

Sťažovatelia podávajú ústavnú sťažnosť v zákonnej dvojmesačnej lehote § 53 ods. 3 zákona

č. v znení neskorších predpisov).“

Ústavný súd zistil, že sťažovateľ 1 ako vedľajší účastník podal vo veci sp. zn.

dovolanie. Súdny spis bol odoslaný najvyššiemu súdu s vyznačením prevodu

10. decembra 2014. Dovolacie konanie je vedené pod sp. zn. a o dovolaní

nebolo dosiaľ rozhodnuté.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na jeho odmietnutie podľa . Podľa

môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže

odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovatelia žiadajú, aby ústavný súd rozhodol o porušení nimi označených práv

postupom a rozhodnutiami krajského súdu v označených konaniach a aby označené

uznesenia krajského súdu zrušil a veci mu vrátil na ďalšie konanie.

Súčasne požiadali, aby ústavný súd vydal dočasné opatrenia a odložil ich

vykonateľnosť.

II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci

to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia

(ďalej len „OSP“). V zmysle v záujme

hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali

a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s

možno v konaní o sťažnosti podľa použiť na prípadné spojenie vecí primerane

.

S prihliadnutím na obsah sťažností, ktoré sú predmetom tohto prerokovania

pred ústavným súdom, a z ich obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť a taktiež

prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľov a skutočnosť, že sťažnosti smerujú proti

uzneseniam odvolacieho súdu, rozhodol ústavný súd, aplikujúc označené právne normy,

tak, že predmetné sťažnosti spojil na spoločné konanie (bod 1 výroku tohto uznesenia).

II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami krajského súdu

a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu

Pri posudzovaní sťažností ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity, na ktorom je

založená jeho právomoc rozhodovať o sťažnostiach podľa . Zmysel

a účel subsidiárneho postavenia ústavného súdu pri ochrane základných práv a slobôd

spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne

úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených

kompetencií. Právomoc ústavného súdu predstavuje v tomto kontexte ultima ratio

inštitucionálny mechanizmus, ktorej uplatnenie nasleduje až v prípade nefunkčnosti

všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú.

Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu

podľa zásad uvedených v ().

Ústavný súd odkazuje aj na svoju doterajšiu judikatúru (m. m. ), podľa

ktorej vyčerpaním opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon

sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých

použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov, nemožno rozumieť

už samotné podanie posledného z nich oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňom

príslušným orgánom. V okolnostiach prípadu sťažovatelia podaním dovolania,

ako aj podaním sťažnosti podľa vedome vytvorili stav, keď by o ich

veci mali súbežne rozhodovať dva orgány súdneho typu (najvyšší súd ako dovolací súd

a ústavný súd), čo nie je v podmienkach právneho štátu rešpektujúceho princíp právnej

istoty prijateľné. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnenie právomoci dovolacieho súdu

vo veci sťažovateľov predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno považovať

podanie sťažnosti ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím dovolacieho súdu ako predčasné

(m. m. , ).

Ústavný súd v ostatnom období aj pod vplyvom judikatúry Európskeho súdu

pre ľudské práva vo svojej rozhodovacej činnosti zastáva názor (napr. ,

), podľa ktorého v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku

(dovolania) a súbežne podanej sťažnosti podľa je takáto sťažnosť

považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní. Zároveň ústavný súd v tejto súvislosti

vo svojej judikatúre uvádza (napr. m. m. , , ,

, ), že lehota na prípadné podanie sťažnosti po rozhodnutí

o dovolaní sa považuje v zásade za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu

právoplatnému rozhodnutiu, s výnimkou prípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne

vylučujú. Nie je preto dôvodné, aby sťažovateľ v prípade podania dovolania podal zároveň

aj sťažnosť podľa , pretože aj za predpokladu, že by dovolací súd dospel

k záveru, že dovolanie nie je prípustné, nemožno sťažnosť podľa

smerujúcu proti rozhodnutiu, ktoré predchádzalo rozhodnutiu dovolacieho súdu, odmietnuť

pre jej oneskorenosť (porovnaj k tomu aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 8.

11. 2007 vo veci Soffer proti Českej republike, sťažnosť č. 31419/04, alebo rozsudok

Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká

republika, sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54).

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti

sťažovateľov uplatnením zásady ratio temporis odmietol ako neprípustné podľa § 25 ods. 2

v spojení s .

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. marca 2015