Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 718/2014
PDF · 546.67 KB
No categories available
I. ÚS 718/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. apríla 2015 v senáte
zloženom z predsedníčky Marianny Mochnáčovej a zo sudcov Petra Brňáka a Milana Ľalíka
prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Molin s. r. o., Cintorínska 9, Bratislava,
zastúpenej advokátom JUDr. Antonom Leontievom, LL.M, Advokátska kancelária
TaylorWessing e/n/w/c advokáti s. r. o., Panenská 6, Bratislava, vo veci namietaného
porušenia jej základných práv vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uzneseniami Krajského súdu v Bratislave z 28. novembra 2013
č. k. 2 CoKR 86/2013 412, č. k. 2 CoKR 87/2013 413, č. k. 2 CoKR 88/2013 414,
č. k. 2 CoKR 89/2013 415 a č. k. 2 CoKR 90/2013 416 a takto
rozhodol:
1. Základné právo obchodnej spoločnosti Molin s. r. o., na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a jej právo na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami Krajského
súdu v Bratislave z 28. novembra 2013 č. k. 2 CoKR 86/2013 412, č. k. 2 CoKR 87/2013
413, č. k. 2 CoKR 88/2013 414, č. k. 2 CoKR 89/2013 415 a č. k. 2 CoKR 90/2013 416
p o r u š e n é b o l i .
2. Uznesenia Krajského súdu v Bratislave z 28. novembra 2013 č. k.
2 CoKR 86/2013 412, č. k. 2 CoKR 87/2013 413, č. k. 2 CoKR 88/2013 414, č. k.
2 CoKR 89/2013 415 a č. k. 2 CoKR 90/2013 416 z r u š u j e a veci mu v r a c i a
na ďalšie konanie.
3. Obchodnej spoločnosti Molin s. r. o., p r i z n á v a náhradu trov právneho
zastúpenia v sume 340,90 € (slovom tristoštyridsať eur a deväťdesiat centov), ktoré j e
Krajský súd v Bratislave p o v i n n ý vyplatiť na účet Advokátskej kancelárie
TaylorWessing e/n/w/c advokáti s. r. o., Panenská 6, Bratislava, do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.
I. ÚS 718/2014 36 z 19. novembra 2014 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť obchodnej spoločnosti Molin s. r. o. (ďalej len
„sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa
čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a na súdnu ochranu podľa čl.
46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uzneseniami Krajského
súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) z 28. novembra 2013 č. k. 2 CoKR 86/2013 412,
č. k. 2 CoKR 87/2013 413, č. k. 2 CoKR 88/2013 414, č. k. 2 CoKR 89/2013 415 a č. k. 2
CoKR 90/2013 416 (ďalej aj „napadnuté uznesenia krajského súdu“), ktoré sú
rozhodnutiami v zmysle zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a
doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o konkurze“
alebo „ZoKR“). Súčasne ústavný súd odložil vykonateľnosť napadnutých uznesení
krajského súdu.
2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že Okresný súd Bratislava I (ďalej len
„okresný súd“) uznesením sp. zn. 2 R 9/2012 z 12. marca 2013 zastavil reštrukturalizačné
konanie na majetok úpadcu obchodnej spoločnosti O.St.S., a. s. v konkurze,
Záhradnícka 51, Bratislava (ďalej len „úpadca“), a vyhlásil konkurz na jej majetok (ďalej
len „konkurz“). Súčasne ustanovil za konkurzného správcu úpadcu Prvý správcovský dom,
k. s., Bratislava (ďalej len „správca“). Sťažovateľka si svoje pohľadávky voči úpadcovi
v sume približne 2 mil. € s prísl. prihlásila do konkurzu riadne a včas.
3. Správca zistil, že jediným reálnym aktívom úpadcu je pohľadávka voči spoločnosti
P1, s. r. o., Bratislava (ďalej len „P1“), v celkovej sume 2 098 888,62 € s prísl. z titulu
neuhradenej ceny za dielo podľa zmluvy o dielo. Správca uplatnil pohľadávku úpadcu voči
P1 na príslušnom súde, konanie je vedené na Okresnom súde Bratislava II
pod sp. zn. 22 Cb 140/2013, a súčasne na návrh správcu krajský súd uznesením č. k.
3 Cob 325/2013 179 zo 16. októbra 2013 nariadil predbežné opatrenie, ktorým zakázal P1
disponovať s nehnuteľnosťami v jej vlastníctve z dôvodu, že výkon rozhodnutia súdu vo veci
samej by bez nariadenia predbežného opatrenia bol ohrozený.
4. Na základe zmlúv o postúpení pohľadávok uzatvorených v septembri 2012 až
februári 2013 malo dôjsť k prevodu pohľadávok z veriteľov SCP s. r. o., P13 Retail park s. r.
o., KELAY ENTERPRISES LLC, ALFA PROPERTY DEVELOPMENT s. r. o., a ALFA
FACILITY MANAGEMENT s. r. o. (spolu ďalej len „spriaznení veritelia“), na P1; celková
suma postúpených pohľadávok by mala predstavovať viac ako 4 100 000 €. Zmluvy o
postúpení pohľadávky podľa sťažovateľky vzbudzujú dôvodné pochybnosti, že boli
pripravené a podpísané dodatočne a účelovo (dôvody sú popísané podrobne na s. 5 a 6
sťažnosti, pozn.).
5. Návrhmi doručenými okresnému súdu 23. augusta 2013 sa P1 domáhala vstupu
do konkurzu namiesto spriaznených veriteľov. P1, ako aj všetci spriaznení veritelia pritom
patria do rovnakej korporátnej skupiny – skupiny Alfa Group. Okresný súd pri rozhodovaní
o návrhoch P1 na vstup do konkurzu vychádzal z procesnej úpravy vstupu do konania
obsiahnutej v § 25 zákona o konkurze a návrhy P1 uzneseniami zo 4. októbra 2013 zamietol
z dôvodu, že k prevodu pohľadávok (postúpením pohľadávok) na P1 došlo pred vyhlásením
konkurzu. Proti týmto rozhodnutiam okresného súdu podala P1 odvolania.
6. Následne napadnutými uzneseniami z 28. novembra 2013 zmenil krajský súd
uznesenia prvostupňového súdu tak, že povolil vstup P1 do konkurzu namiesto
spriaznených veriteľov. Všetky napadnuté uznesenia krajského súdu vychádzajú
z rovnakých právnych záverov a sú totožné aj v časti odôvodnenia. Podľa sťažovateľky
krajský súd nesprávne aplikoval na zmenu účastníka v konkurze ustanovenie § 92 ods. 2
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), pretože zákon o konkurze obsahuje
„komplexnú osobitnú procesnú úpravu zmeny účastníka konania po vyhlásení konkurzu
(§ 25 27... procesný inštitút vstupu nového veriteľa do konania). Táto úprava je vo vzťahu
k ustanoveniam OSP o zmene účastníka konania vo vzťahu špeciality a preto sa § 92 ods. 2
OSP v danom prípade neuplatní.“. Okrem toho nesprávne zmenil uznesenia okresného
súdu, ktorými povolil vstup P1 do konkurzu aj napriek tomu, že k postúpeniu pohľadávok
prihlásených do konkurzu spriaznenými veriteľmi došlo pred začatím konkurzného konania
na majetok úpadcu. Sťažovateľka tiež tvrdí, že krajský súd „arbitrárnym, vnútorne
nekonzistentným a nedostatočným odôvodnením uznesení porušil základné právo... na
súdnu ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie...“.
7. Krajský súd ďalej „bez primeraného odôvodnenia dospel k záveru, že
hmotnoprávna dohoda medzi postupcom (spriaznení veritelia) a postupníkom (P1)
o časovom obmedzenom práve postupcu vymáhať pohľadávku predstavuje právnu
skutočnosť, s ktorou procesné právne predpisy (ZoKR) spájajú prevod práv a povinností,
o ktorých sa koná. P1 nie je možné považovať za konkurzného veriteľa, pretože svoju
pohľadávku neprihlásila včas a spôsobom stanoveným ZoKR, a to ani na základe tvrdenia,
že pôvodní konkurzní veritelia (Spriaznení Veritelia) prihlásili do konkurzu pohľadávky
vo svojom mene ale na účet P1. Z jednotlivých prihlášok do konkurzu totiž vyplýva, že
prihlášky podali vo svojom mene a na svoj účet spriaznení veritelia, ktorí však neboli
oprávnení prihlásiť si pohľadávky ako svoje do konkurzu, pretože postúpením pohľadávok
podľa príslušných zmlúv o postúpení pohľadávky ich stratili.
Cieľom a účelom konkurzného konania je, aby boli všetci veritelia jedného dlžníka,
ktorý je v úpadku, uspokojení relatívne rovnomerne a spravodlivo a veriteľom je súčasne
daná možnosť významným spôsobom ovplyvňovať priebeh konkurzného konania. Teda je
nevyhnutné a je v súlade s účelom konkurzného konania, aby boli v konkurznom konaní
zistené nielen pohľadávky dlžníka ale aj všetci veritelia dlžníka práve za účelom právnej
istoty.
Krajský súd vôbec neskúmal pred ložené zmluvy o prevode pohľadávok a teda či
skutočne došlo k nadobudnutiu pohľadávok zo strany P1...“.
8. Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhovala, aby ústavný súd po
prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„... Základné právo obchodnej spoločnosti MOLIN s.r.o... na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy..., právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru...,
právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy... uzneseniami Krajského súdu
v Bratislave č.k. 2 CoKR/86/2013 412, č.k. 2 CoKR/87/2013 413, č.k. 2 CoKR/88/2013
414, č.k. 2 CoKR/89/2013 415 a č.k. 2 CoKR/90/2013 416 z 28. novembra 2013 porušené
boli...
... Uznesenia Krajského súdu v Bratislave č.k. 2 CoKR/86/2013 412, č.k.
2 CoKR/87/2013 413, č.k. 2 CoKR/88/2013 414, č.k. 2 CoKR/89/2013 416 a č.k.
2 CoKR/90/2013 416 z 28. novembra 2013 zrušuje a vec vracia Krajskému súdu
v Bratislave na ďalšie konanie.
... Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť obchodnej spoločnosti MOL1N
s.r.o.,... trovy právneho zastúpenia na účet právneho zástupcu do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu.“
9. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili aj účastníci
konania: za krajský súd jeho predseda listom sp. zn. Spr 3612/2014 z 10. decembra 2014
a právny zástupca sťažovateľky stanoviskom (doručeným ústavnému súdu 28. januára 2015)
k predmetnému vyjadreniu krajského súdu.
9.1 Predseda krajského súdu vo svojom vyjadrení okrem iného uviedol:
«Prípisom zo dňa 02. 12. 2014 som požiadal JUDr. Blaženu Himerovú, predsedníčku
senátu 2CoKR Krajského súdu... o vyjadrenie k sťažnosti...
Menovaná... uviedla, že napadnutými uzneseniami Krajský súd... zmenil uznesenia
Okresného súdu Bratislava I..., ktorými tento zamietol návrhy navrhovateľa spoločnosti
PI, s. r. o., Bratislava zo dňa 23. 08. 2013 (ako postupníka) na vstup do konkurzného
konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 2R/9/2012 na majetok úpadcu O.St.S, a. s.
v konkurze, namiesto veriteľov (postupcov), ktorí boli uvedení v zozname pohľadávok ku dňu
05. 06. 2013, a to uzneseniami:
č.k. 2CoKR/86/2013 412 spoločnosti SCP s.r.o. Bratislava,
č.k. 2CoKR/87/20l3 413 spoločnosti P13 Retail Park s.r.o., Bratislava
č. k. 2CoKR/88/20l3 414 spoločnosti KELAY ENTERPRISES LLC, USA
č. k. 2CoKR/89/2013 415 spoločnosti ALFA PROPERTY DEVELOPMENT, s.r.o.
Bratislava
č. k. 2CoKR/90/2013 416 spoločnosti ALFA KACILITY MANAGEMENT, s.r.o.
Bratislava.
Označené uznesenia vychádzajú z rovnakého skutkového základu a sú založené
na rovnakej argumentácii Krajského súdu...
Ako vyplýva zo zoznamu pohľadávok ku dňu 05. 06. 2013 všetci vyššie uvedení
veritelia úpadcu uplatnili svoje pohľadávky v konkurze, vyhlásenom uznesením
právoplatným dňa 15. 03. 2013 a to prihláškami v zmysle ustanovenia § 28 zákona
č. 7/2005 Z. z. o konkurze... (ďalej len „ZKR“), ktoré správca úpadcu v zmysle ustanovenia
§ 32 ZKR preskúmal (dňa 29. 05. 2013).
Pohľadávku uplatnenú spoločnosťou KELAY ENTERPRISES LLC, USA správca
poprel čo do právneho dôvodu, pohľadávky ostatných veriteľov boli správcom zistené, resp.
čiastočne popreté čo do výšky, pričom všetky boli popreté čo do poradia uspokojenia
zo všeobecnej podstaty s poukazom na ustanovenie § 95 ods. 3 ZKR.
Na základe uvedeného sa všetci postupcovia stali konkurznými veriteľmi, a teda
účastníkmi konkurzného konania v rozsahu zistených pohľadávok.
Uvedené podľa názoru predsedníčky senátu platí i napriek tomu, že až správca v čase
preskúmavania prihlásených pohľadávok zrejme nedisponoval informáciou o existencii
zmlúv o postúpení pohľadávok (čo bolo zrejme dôvodom, že prihlásené pohľadávky okrem
vyššie uvedenej neboli popreté čo do právneho dôvodu).
Na základe takto správcom popretého poradia mal odvolací súd za to, že sa jedná
o spriaznených veriteľov úpadcu, ktorí sú v zmysle citovaného ustanovenia v rozvrhu
výťažku uspokojovaní až po úplnom uspokojení nezabezpečených veriteľov, v zmysle
ustanovenia § 35 ods. 4 ZKR nemajú hlasovacie práva a nemôžu byť volení do veriteľských
orgánov, pričom status spriaznenej pohľadávky sa nemení ani v prípade jej postúpenia
subjektu, ktorý nie je s úpadcom spriaznený.
Právnou skutočnosťou, ktorú Krajský súd... považoval za relevantnú pre prevod
práva účastníka konkurzného konania na iný subjekt, boli zmluvy o postúpení pohľadávky,
v ktorých zmluvné strany okrem iného podľa ustanovenia § 530 zákona č. 40/1964 Zb.
Občianskeho zákonníka dohodli, že postupca bude vo svojom mene a na účet postupníka
vymáhať postúpenú pohľadávku až do jej vymoženia. Ak pohľadávka nebude takto vymožená
do 20. 06. 2013, vymáhať ju bude ďalej postupník.
Uvedené zmluvy postupcovia (ALFA FACILITY MANAGEMENT, s.r.o. a KELAY
ENTERPRISES LLC, USA) podpísali v septembri 2012 a ostatní postupcovia dňa
21. 02. 2013, teda pred vyhlásením konkurzu.
Skutočnosť, že pohľadávky do konkurzu prihlásili spriaznení veritelia, tunajší súd
s poukazom na príslušnú judikatúru nepovažoval za nesúladné so zákonom (i keď žiadna
z konkurzných prihlášok neobsahovala údaj o tom, že pohľadávka má byť vymáhaná v mene
a na účet iného subjektu postupníka), pričom musel vychádzať aj zo zoznamu pohľadávok
vyhotoveného správcom, ako bolo uvedené vyššie; postupník totiž nadobúda pohľadávku
v takom stave, aký je zrejmý z tohto zoznamu, prípadne vyplýva z ďalšieho postupu
popretých veriteľov.
Podpisy zmluvných strán boli na zmluvách o postúpení pohľadávok úradne
osvedčené po vyhlásení konkurzu dňa 23. 07. 2013, čo Krajský súd... vyhodnotil, že bola
naplnená požiadavka ustanovenia § 25 ods. 2 ZKR v spojení s ustanovením § 92 ods. 2
zákona č. 99/1963 Z. z. Občiansky súdny poriadok, Išlo však o nesprávne právne posúdenie,
keďže hmotnoprávna dohoda medzi postupcom a postupníkom o časovo obmedzenom práve
postupcu vymáhať pohľadávku nie je takou právnou skutočnosťou, s ktorou ustanovenia
ZKR spájajú prevod práv a povinností, o ktorých sa konalo, a preto Krajský súd...
nerozhodol vecne správne.
Krajský súd... sa však nestotožňuje s tvrdením sťažovateľa, že zmluvy o postúpení
pohľadávok už na prvý pohľad vzbudzovali dôvodné pochybnosti, že boli pripravené
a podpísané dodatočne a účelovo. Ani ustálená judikatúra (napr. JR 3/2006) samotné
personálne prepojenie obchodných spoločností nepovažuje za protiprávne. Ich správanie
však musí byť obvyklé, poctivé a spravodlivé. Ide o zásady, ktoré spolu s ďalšími vymedzujú
konanie zodpovedajúce dobrým mravom. ZKR rovnako nevylučuje, aby si veritelia
spriaznení s úpadcom v zmysle ustanovenia § 9 citovaného zákona, uplatnili v konkurze
svoje pohľadávky. Krajský súd ..je tiež toho názoru, že skutočnosť, že podpisy na zmluvách
o postúpení pohľadávok boli úradne osvedčené s dátumom odlišným od dátumu vyhotovenia
zmluvy, sama osebe zákonu neodporuje. O nekalom úmysle spriaznených spoločnosti
nemohol tunajší súd uvažovať aj z dôvodu, že v tomto konaní nemal a z obsahu spisu ani
nevyplývala informácia o tom, že jediným aktívom úpadcu je jeho pohľadávka voči
spoločnosti PI, s. r. o., ktorú správca začal vymáhať a o započítanie ktorej sa spoločnosť PI,
s. r. o. pokúsila.
Vzhľadom na uvedené považuje predsedníčka senátu za potrebné uviesť, že napriek
tomu, že toto konanie je charakterizované ako nesporové, ide o náročnú problematiku, bez
existujúcej judikatúry a najmä bez možnosti zistiť v krátkej zákonnej lehote všetky skutkové
okolnosti, ktoré nemusia vždy byť obsiahnuté v súdnom (konkurznom) spise, ale sú obsahom
iných písomností správcu.
Záverom svojho vyjadrenia predsedníčka senátu uviedla, že v prípade, ak Ústavný
súd... v zmysle návrhov sťažovateľa zruší napadnuté uznesenia tunajšieho súdu, v ďalšom
konaní bude Krajský súd... postupovať v súlade s jeho závermi.»
9.2 Právny zástupca sťažovateľky vo svojom stanovisku z 26. januára 2015
k vyjadreniu predsedu krajského súdu v podstatnom uviedol:
«... Krajský súd... vo svojom vyjadrení súhlasil s názorom sťažovateľa, že Krajský súd
nerozhodol vo veciach 2CoKR/86 90/2013 vecne správne...
Krajský súd sa nestotožnil s názorom sťažovateľa, že zmluvy o postúpení pohľadávky
už na prvý pohľad vzbudzovali dôvodné pochybnosti, že boli pripravené a podpísané
dodatočne a účelovo. K uvedenému argumentu Krajského súdu... si dovolíme uviesť, že
v zásade všetky skutočnosti uvedené v ústavnej sťažnosti (čl. IV: str. 5) je možné zistiť aj
zo súdneho spisu.
Navyše, dôvodné pochybností o dátume a účele zmlúv o postúpení potvrdzuje aj
začatie trestného stíhania pre zločin poškodzovanie veriteľa podľa § 239 odsek 2 písmeno
b), odsek 5 písmeno a) Trestného zákona a začatie trestného stíhania pre zločin marenie
spravodlivosti podľa § 344 odsek 1 písmeno a), odsek 2 písmeno a) Trestného zákona.
Argument Krajského súdu, že je „bez možnosti zistiť v krátkej zákonnej lehote všetky
skutkové okolnosti, ktoré nemusia vždy byť obsiahnuté v súdnom (konkurznom) spise, ale sú
obsahom iných písomností správcu“, podľa názoru sťažovateľa v tomto prípade neobstojí.
Podľa názoru sťažovateľa boli obsahom súdneho spisu všetky skutkové okolnosti
relevantné pre posúdenie, či boli naplnené podmienky pre vstup do konania. Sám Krajský
súd vo svojom vyjadrení k ústavnej sťažnosti skonštatoval, že tieto podmienky naplnené
neboli.
Formalistický, svojvoľný a neobjektívny postup Krajského súdu v týchto konaniach
nemôže byť opodstatnený ani s ohľadom na v tomto prípade pomerne krátku 30 dňovú
lehotu na rozhodnutie o odvolaní v zmysle § 25 ods. 4 ZoKR. V tejto súvislosti Ústavný súd
ČR judikoval (II. ÚS 179/2001), že „Požiadavka rozhodovania v primeranej lehote nemôže
vylúčiť aplikáciu predpisov, ktoré majú byť aplikované. Na také obmedzenie jedného
ústavne zaručeného práva na úkor iného súd nie je oprávnený“ (bližšie čl. VI.1. str. 9
ústavnej sťažnosti).
Vzhľadom na vyššie uvedené trváme na tom, že predmetnými rozhodnutiami
Krajského súdu bolo porušené základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy..., právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru... a právo
vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy...»
10. Ústavný súd upustil so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona
o ústavnom súde od ústneho pojednávania v danej veci, pretože po oboznámení sa s ich
vyjadreniami, ako aj obsahom napadnutých rozhodnutí a súdneho spisu dospel k názoru, že
od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
11. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
12. Predmetom sťažnosti je sťažovateľkou tvrdené porušenie predovšetkým jej
základného práva na súdnu ochranu čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a napadnutými uzneseniami krajského súdu,
pričom jej dôvody sú podrobne uvedené v bodoch 6 a 7 a spočívajú najmä v tom, že závery
ich odôvodnení sú arbitrárne, nedostatočné a nepresvedčivé. Krajský súd „ústavne
súladným spôsobom neodôvodnil“, prečo na prerokúvanú vec aplikoval § 92 ods. 2 OSP
a «uznesenia odôvodnil tým, že § 25 ZoKR a/alebo § 92 OSP¹ obsahuje „medzeru v právnej
úprave,“ ktorá má mať za následok „porušenie základného práva garantovaného v ústave“
(čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy SR). Súčasne krajský súd bez primeraného odôvodnenia dospel
k záveru, že hmotnoprávna dohoda medzi postupcom (spriaznení veritelia) a postupníkom
(P1) o časovo obmedzenom práve postupcu vymáhať pohľadávku predstavuje právnu
skutočnosť, s ktorou procesné právne predpisy (ZoKR) spájajú prevod práv alebo
povinností, o ktorých sa koná... (pozn¹: z odôvodnenia uznesení žiaľ nie je zrejmé, či tu má
byť medzera v ZoKR a/alebo OSP.».
13. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo
na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná
nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych
právach alebo záväzkoch...
14. Ústavný súd v prvom rade konštatuje, že jeho úlohou nie je zastupovať všeobecné
súdy, ktoré sú primárne zodpovedné nielen za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj
za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy). Ústavný
súd je v súlade so svojou všeobecnou právomocou vyjadrenou v čl. 124 ústavy nezávislým
súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Táto právomoc spolu s právomocou podľa čl. 127 ods.
1 ústavy mu umožňuje preskúmať aj napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov, avšak iba z
hľadiska, či tieto rozhodnutia, resp. v nich vyslovené závery sú alebo nie sú v súlade
s ústavno procesnými zásadami upravenými v ústave. Z tohto postavenia ústavného súdu
vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré
im predchádzali, alebo samotným rozhodovaním mohlo dôjsť k porušeniu základného práva
alebo slobody, alebo ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,
a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 13/00, mutatis
mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).
15. Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02,
IV. ÚS 299/04, II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo
každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže
mať základ v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných
zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý
predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne
súladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu
súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne
interpretovaná platná a účinná právna norma (IV. ÚS 77/02).
16. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na také
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (napr.
III. ÚS 209/04, III. ÚS 95/06, III. ÚS 260/06). Reálne uplatnenie základného práva na súdnu
ochranu tiež predpokladá, že účastníkovi súdneho konania sa táto ochrana dostane
v zákonom predpokladanej kvalite, pričom výklad a používanie ustanovení príslušných
právnych predpisov musí v celom rozsahu rešpektovať základné právo účastníkov na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
17. Právo na spravodlivý proces v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru obsahuje dve zložky,
a to jednak „právo na prístup k súdu“, t. j. právo obrátiť sa na súd na vymoženie či ochranu
subjektívneho práva, a jednak právo na určitú kvalitu procesu, ktorá je zabezpečená celou
radou inštitucionálnych a procesných záruk. Právo na spravodlivý proces je tak samostatné
subjektívne verejné právo voči štátu na poskytnutie právnej ochrany v takom procese, ktorý
maximálne garantuje spravodlivý výsledok.
18. Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (IV. ÚS 77/02, III. ÚS 63/06)
každý má právo na to, aby sa v jeho veci v konaní pred všeobecnými súdmi rozhodovalo
podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku
Slovenskej republiky alebo takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika
ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na
to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý
predpokladá použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený
stav veci. Z pohľadu ústavnoprávneho treba určiť povahu prípadov, v ktorých nesprávna
aplikácia jednoduchého práva všeobecným súdom má za následok porušenie základných
práv a slobôd. V konaní o ústavnej sťažnosti možno za také považovať prípady, v ktorých
nesprávna aplikácia jednoduchého práva je spätá s konkurenciou jednotlivých noriem tohto
práva, prípadne s konkurenciou rôznych interpretačných alternatív, v ktorých sa odráža
kolízia ústavných princípov, a naostatok za také možno považovať aj prípady svojvoľnej
aplikácie jednoduchého práva.
19. Pojem svojvôle možno interpretovať na prípady, keď všeobecný súd urobí taký
výklad použitej právnej normy, ktorý je v extrémnom rozpore s princípom spravodlivosti
alebo ho urobí v inom než zákonom stanovenom a právnom myslení konsenzuálne
akceptovanom význame, či bez bližších nerozpoznateľných kritérií.
20. Všeobecný súd musí vykladať a používať ustanovenia na vec sa vzťahujúcich
zákonných predpisov v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu. Aplikáciou
a výkladom týchto ustanovení nemožno toto ani iné základné práva obmedziť spôsobom
zasahujúcim do ich podstaty a zmyslu. Všeobecný súd musí vychádzať z toho, že súdy majú
poskytovať v súdnom konaní materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená
spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (obdobne napr. IV. ÚS 1/02,
II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07). Z tohto hľadiska musí všeobecný súd pri výklade a aplikácii
príslušných právnych predpisov prihliadať na spravodlivú rovnováhu pri poskytovaní
ochrany uplatňovaným právam a oprávneným záujmom účastníkov konania (obdobne napr.
III. ÚS 271/05, III. ÚS 78/07). Princíp spravodlivosti a požiadavka materiálnej ochrany práv
sú totiž podstatnými a neopomenuteľnými atribútmi právnej ochrany (predovšetkým súdnej)
v rámci koncepcie materiálneho právneho štátu (III. ÚS 72/2010). Označené porušenie
niektorej z noriem jednoduchého práva v dôsledku svojvôle alebo v dôsledku interpretácie,
ktorá je v extenzívnom rozpore s princípmi spravodlivosti, mohlo byť spôsobilé zasiahnuť
do označených práv sťažovateľky.
21. Ústavný súd zistil, že okresný súd uznesením sp. zn. 2 R 9/2012 z 12. marca 2013
zastavil reštrukturalizačné konanie na majetok úpadcu a vyhlásil konkurz na jeho majetok,
v ktorom si sťažovateľka svoje pohľadávky voči úpadcovi prihlásila riadne a včas, a takisto
spriaznení veritelia úpadcu si k 5. júnu 2013 uplatnili svoje pohľadávky v konkurze
(vyhlásenom uznesením z 12. marca 2013, právoplatným 15. marca 2013) prihláškami
v zmysle § 28 zákona o konkurze, ktoré správca úpadcu preskúmal 29. mája 2013, čím sa
stali účastníkmi konkurzného konania.
22. Dňa 23. augusta 2013 sa P1 domáhala vstupu do konkurzu namiesto spriaznených
veriteľov, pričom okresný súd pri rozhodovaní o jej návrhoch vychádzal z procesnej úpravy
vstupu do konania obsiahnutej v § 24 ods. 1 a § 25 ods. 1 až 4 zákona o konkurze a návrhy
P1 piatimi uzneseniami sp. zn. 2 R 9/2012 zo 4. októbra 2013 zamietol z dôvodu, že
k prevodu pohľadávok (postúpením pohľadávok) na P1 došlo ešte pred vyhlásením
konkurzu (v troch prípadoch 21. februára 2013 a v ďalších dvoch prípadoch dokonca už
13. a 19. septembra 2012), teda podľa okresného súdu ani v jednom prípade nebola splnená
zákonná podmienka podľa § 25 ods. 1 zákona o konkurze (povoliť vstup do konkurzného
konania je možné iba v tom prípade, ak dôjde k prevodu alebo prechodu pohľadávky počas
konkurzného konania). Proti týmto rozhodnutiam okresného súdu podala P1 odvolania.
23. Krajský súd napadnutými uzneseniami (odôvodnenia sú takmer rovnaké) zmenil
uznesenia okresného súdu zo 4. októbra 2013, pričom svoje skutkové a právne závery
odôvodnil takto: „P1 sa síce domnieval, že konkurzné konanie sa začalo 13.11.2012 avšak
svoj návrh neopieral o ustanovenie § 25 ods. 1 ZKR, ale poukazoval na dohodu medzi ním
ako postupníkom... (spriaznenými veriteľmi) ako postupcami, zakotvenú v čl. I ods. 4,
v zmysle ktorej mal postupca bezodplatne vo svojom mene a na účet postupníka vymáhať
postúpenú pohľadávku voči dlžníkovi, a to až do jej vymoženia. V prípade ak do 20.06.2013
nedôjde k vymoženiu postúpenej pohľadávky, vymáhať ju bude postupník.
Z obsahu spisu vyplýva, že pohľadávku v konkurze uplatnil v zmysle uvedenej dohody
postupca...
Podľa § 24 ods. 1 ZKR účastníkmi konkurzného konania sú dlžník (úpadca),
navrhovateľ a veritelia, ktorí spôsobom ustanoveným týmto zákonom prihlásil svoje
pohľadávky.
Právnou skutočnosťou, s ktorou právne predpisy spájajú prevod alebo prechod práva
alebo povinností účastníka konania je o.i. aj zmluva o postúpení pohľadávky podľa § 524
a nasl. Obč. zák.
Ustanovenie § 530 ods. 1 Obč. zák. je vlastne výnimkou zo zásady, že pri zmene
veriteľa následkom postúpenia pohľadávky stráca postupca oprávnenie vymáhať
pohľadávku od dlžníka. Citované ustanovenie upravuje vecnú legitimáciu na vymáhanie
postúpenej pohľadávky tak, že dáva postupcovi možnosť vymáhať pohľadávku (i keď už nie je
jej vlastníkom) vo svojom mene a na účet postupníka; je to osobitný prípad nepriameho
zastúpenia. Z uvedeného teda vyplýva, že ak v prejednávanej veci postúpenú pohľadávku
uplatnil v konkurze postupca, ide o pohľadávku uplatnenú v súlade so zákonom, čo vyplýva
aj z ustálenej judikatúry súdov, napr. Ro NS ČR z 31.08.2004, sp. zn. 32 Odo 635/2003,
rieši uplatnenie nároku v sporovom konaní. Z Ro NS SR sp. zn. 1 Obdo V 82/2005 vyplýva,
že dohoda podľa § 530 ods. 1 Obč. zák. medzi postupníkom a postupcom zakladá aktívnu
legitimáciu postupcu na akékoľvek vymáhanie pohľadávky, nevynímajúc uplatnenie
pohľadávky prihláškou v konkurze a po popretí pohľadávky žalobou o určenie pravosti
pohľadávky.
Z uvedeného potom nepochybne vyplýva, že ak bol v danej veci aktívne legitimovaný
postupca, a to do 20.06.2013, po tomto dátume aktívna legitimácia svedčí nadobúdateľovi
pohľadávky postupníkovi, teda navrhovateľovi...
V zmysle ustanovenia § 92 ods. 2 O.s.p. v danom prípade po začatí konania nastala
právna skutočnosť, s ktorou právne predpisy spájajú prevod práv, o ktorých sa koná,
a preto môže ten, na koho boli tieto práva prevedené, navrhnúť, aby mohol do konania
vstúpiť namiesto doterajšieho účastníka.
Všeobecný súd preto musí vykladať a používať citované zákonné ustanovenia
v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu. Interpretáciou a používaním tohto
ustanovenia nemožno obmedziť základné právo na súdnu ochranu bez zákonného podkladu,
a to ani v prípade, že ZKR explicitne takýto prípad zmeny účastníka konania nepredpokladá
(i keď ho obecne nemožno vylúčiť).“
24. Vychádzajúc z námietok sťažovateľky a vyjadrenia krajského súdu, ústavný súd
konštatuje, že sťažnosť sťažovateľky v časti namietaného porušenia základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami krajského
súdu je plne opodstatnená a dôvodná, a ich skutkové a tiež právne závery vychádzajú – bez
potreby hlbšej argumentácie – z pohľadu ústavného prieskumu prima facie zo svojvoľnej
aplikácie jednoduchého práva.
25. Podľa § 25 ods. 1 zákona o konkurze ak počas konkurzného konania dôjde
k prevodu alebo prechodu pohľadávky, ktorá veriteľovi zakladá postavenie účastníka
konkurzného konania, súd rozhodne na návrh nadobúdateľa pohľadávky o jeho vstupe
do konkurzného konania, ak je v návrhu nadobudnutie pohľadávky preukázané. Inak návrh
na vstup do konkurzného konania zamietne. Podľa § 25 ods. 2 zákona o konkurze návrh
na vstup do konkurzného konania musí obsahovať odkaz na príslušné položky zoznamu
pohľadávok a musí byť doložený listinami, ktoré prevod alebo prechod pohľadávky
preukazujú. Ak ide o návrh na vstup do konkurzného konania z dôvodu prevodu
pohľadávky, podpisy na listine preukazujúcej prevod pohľadávky musia byť úradne
osvedčené. Podľa § 196 zákona o konkurze ak tento zákon neustanovuje inak, na začatie
konkurzného konania, na konkurzné konanie sa primerane použijú ustanovenia
Občianskeho súdneho poriadku. Podľa § 92 ods. 2 OSP ak po začatí konania nastala právna
skutočnosť, s ktorou právne predpisy spájajú prevod alebo prechod práv alebo povinností,
o ktorých sa koná, môže navrhovateľ alebo ten, na koho boli tieto práva alebo povinnosti
prevedené, alebo na koho prešli, navrhnúť, aby do konania na miesto doterajšieho účastníka
vstúpil ten, na koho boli tieto práva alebo povinnosti prevedené alebo na koho prešli.
26. V posudzovaných veciach ústavný súd zistil ústavne extrémne nesúladný výklad
ustanovení príslušných právnych predpisov a sťažovateľkou uvedená sťažnostná
argumentácia (pozri body 4 až 7) je spôsobilá vyvolať zásadne pochybnosti o ich
neudržateľnosti z ústavného hľadiska. Krajským súdom uplatnená interpretácia § 92 ods. 2
OSP na zmenu účastníka konkurzného konania je nielen rozporuplná, ale aj – s ohľadom na
špeciálnu úpravu § 25 ods. 1 a 2 ZoKR – celkom zjavne odporujúca právnej úprave lex
specialis, a preto aj podľa názoru ústavného súdu sa nemala v danom prípade uplatniť.
V neposlednom rade aj krajský súd vo svojom vyjadrení k sťažnosti uviedol (bližšie pozri
bod 9.1), že jeho napadnuté uznesenia vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia vecí
(„keďže hmotnoprávna dohoda medzi postupcom a postupníkom o časovo obmedzenom
práve postupcu vymáhať pohľadávku nie je takou právnou skutočnosťou, s ktorou
ustanovenia ZKR spájajú prevod práv a povinností, o ktorých sa konalo, a preto Krajský
súd... nerozhodol vecne správne“). Krajský súd pri výklade a aplikácii týchto právnych
predpisov tiež neprihliadol na spravodlivú rovnováhu pri poskytovaní ochrany
uplatňovaným právam a oprávneným záujmom účastníkov konkurzného konania, teda aj
sťažovateľky.
27. Rovnako je zrejmé, že zmluvy o postúpení pohľadávok zo spriaznených veriteľov
na P1 mali byť podpísané štatutárnymi zástupcami ešte pred začatím konkurzného konania
(september 2012 a február 2013), ale k samotnému overeniu týchto podpisov došlo
so značným oneskorením, a to až po vyhlásení konkurzu na majetok úpadcu za ich účasti
15. júla 2013 a 23. júla 2013 (dôkazy v spise č. l. 269, č. l. 278, č. l. 287, č. l. 296 a č. l.
305), teda tak, že svoj podpis uznali ako svoj vlastný iba dodatočne. Ak krajský súd
akceptoval takého overenie ich podpisov, nekonal v súlade so zákonom (§ 25 ods. 2 ZoKR,
pozri bod 22). Uvedený názor podporuje aj komentované znenie zákona o konkurze... (autor
, 2012, s. 182), ktorý v súvislosti s ustanovením § 25 ods. 2 ZoKR predpokladá
úradné overenie podpisov počas konkurzného konania už na samotných listinách
preukazujúcich prevod pohľadávky. Krajský súd súčasne pri posudzovaní náležitostí vstupu
P1 do konkurzného konania (aplikujúc nesprávne § 92 ods. 2 OSP) preskúmal priložené
listiny len formálne, nie aj materiálne, t. j. či počas konkurzu (resp. v tomto prípade pred
vyhlásením konkurzu) došlo aj k reálnemu nadobudnutiu pohľadávky zo spriaznených
veriteľov na P1, napr. v jej účtovníctve.
28. Preto nie bez významu sú tvrdenia sťažovateľky (veriteľa úpadcu a účastníka
konkurzného konania), že toto rozhodnutie o vstupe P1 do konania sa jej priamo dotýka
(reálne aktívum v sume viac ako 2 mil. € je práve voči P1). Táto pohľadávka je predmetom
súdneho sporu na všeobecných súdoch, a dokonca bolo vydané predbežné opatrenie voči P1
o zákaze disponovania s nehnuteľnosťami. Následne ale P1 mala získať od spriaznených
veriteľov (postúpením pohľadávok) ich pohľadávky voči úpadcovi v sume viac ako 4 mil. €,
týmto spôsobom sa P1 usilovala o zabránenie vyplatenia jej dlhu voči (aj) sťažovateľke,
pretože ako spoluveriteľ by zabránila prípadnému úspechu ostatných veriteľov a jediným
cieľom postúpenia pohľadávok bolo započítanie takto nadobudnutých pohľadávok zo strany
P1 voči pohľadávke úpadcu podľa § 54 ZoKR (čo P1 úkonom zo 7. februára 2014 aj
okamžite urobila). Takto by zanikol v zásade celý reálny majetok úpadcu, t. j. pohľadávka
úpadcu v sume viac ako 2 mil. €. Podľa názoru sťažovateľky práve tento mimoriadne
negatívny dopad aproboval aj krajský súd svojimi uzneseniami, keď v konečnom dôsledku
nedbal na cieľ a účel konkurzného konania, ktorým predovšetkým je, aby boli všetci
veritelia jedného dlžníka, ktorý je v úpadku, uspokojení relatívne rovnomerne a spravodlivo.
Sťažovateľka celkom oprávnene v tomto ohľade poukazuje na hrozbu novej súdnej
judikatúry, ktorá má potenciu v konečnom dôsledku poprieť účel a význam samotného
konkurzného konania a postavenia veriteľov v tomto konaní. V tomto smere poukázala na
skutočnosť (a toto aj doložila, pozn.), že v tejto veci v súčasnosti už začalo trestné stíhanie
pre zločin poškodzovanie veriteľa a zločin marenia spravodlivosti podľa príslušných
ustanovení Trestného zákona (bod 9.2).
29. Tieto závery viedli ústavný súd k rozhodnutiu, že krajský súd napadnutými
uzneseniami porušil základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a jej právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku
nálezu), pričom po vrátení veci na ďalšie konanie bude povinnosťou krajského súdu
opätovne posúdiť všetky skutkové a právne okolnosti prípadu a vykonať aj ústavne súladný
výklad dotknutých právnych predpisov, ako to načrtol ústavný súd (v bodoch 23 až 25)
tohto nálezu.
30. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Vzhľadom na to, že ústavný súd dospel k záveru o porušení základného práva sťažovateľky
na súdnu ochranu, i jej práva na spravodlivé súdne konanie, zrušil napadnuté uznesenia
krajského súdu a veci mu podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde vrátil na
ďalšie konanie (bod 2 výroku tohto nálezu).
31. Podľa § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd právoplatné
rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah zruší a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci
vydal rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova
prerokovať a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom
ústavného súdu vysloveným v bode 26.
32. Sťažovateľka namietala v petite sťažnosti aj porušenie svojho základného práva
„vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy“, ale v odôvodnení sťažnosti okrem citácie tohto
článku na s. 3 a judikatúry ústavného súdu k tomuto článku bližšie porušenie základného
práva vo svojom prípade neodôvodnila, preto sa ústavný súd jej námietkami nezaoberal (je
kvalifikovane zastúpená advokátom) a jej návrhu v tejto časti nevyhovel (bod 4 výroku
nálezu).
33. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby
úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
34. Úspešnej sťažovateľke vznikli trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia
advokátom. Advokát si trovy konania bližšie nevyčíslil. Ústavný súd pri rozhodovaní
o úhrade trov konania vychádzal z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva
Slovenskej republiky za prvý polrok 2013, ktorá bola 804 €, keďže išlo o úkony právnej
služby vykonané v roku 2014. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie
a prípravu zastúpenia, podanie sťažnosti) podľa § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 13a ods. 1 písm. a)
a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004
Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení
neskorších predpisov, a to za každý úkon po 134 €, čo spolu s paušálnou náhradou
niektorých hotových výdavkov 2 x 8,04 € predstavuje sumu 284,08 €. Keďže advokátska
kancelária je platcom dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“), uvedená suma bola
zvýšená o DPH vo výške 20 % podľa § 18 ods. 3 vyhlášky a podľa zákona č. 222/2004 Z. z.
o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov, a predstavuje tak spolu sumu
340,90 €, ktorú je krajský súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľky
(§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP). Za tretí úkon právnej služby
(vyjadrenie k stanovisku krajského súdu z 26. januára 2015) ústavný súd trovy nepriznal,
prihliadajúc na jeho obsah, ako i skutočnosť, že právny zástupca sťažovateľky si za tento
úkon trovy ani neuplatňoval.
35. Priznanú úhradu trov konania je krajský súd povinný zaplatiť na účet právneho
zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).
36. Ústavný súd v závere poznamenáva, že podľa § 52 ods. 3 zákona o ústavnom
súde „dočasné opatrenie zaniká najneskoršie právoplatnosťou rozhodnutia vo veci samej...“.
37. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou
vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 1. apríla 2015