Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 157/2015
PDF · 338.95 KB
No categories available
I. ÚS 157/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. apríla 2015
predbežne prerokoval sťažnosť ;
, ; ,
, a , zastúpených advokátom
, vo veci namietaného porušenia
ich základného práva podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 9 Co 795/2014 z 30. októbra 2014
a takto
rozhodol:
Sťažnosť , , a
o d m i e t a pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. marca 2015
doručená sťažnosť , ;
, ; ,
, a , (ďalej spolu len „sťažovatelia“), ktorou
namietajú porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej
len „krajský súd“) sp. zn. 9 Co 795/2014 z 30. októbra 2014 (ďalej len „rozsudok krajského
súdu“).
Sťažovatelia v sťažnosti namietajú porušenie svojho základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy rozsudkom krajského súdu, ku ktorému malo dôjsť tým, že krajský súd porušil
princíp právnej istoty tým, že rozhodol v skutkovo a právne obdobnej veci odlišne ako „Ten
istý odvolací senát krajského súdu Krajského súdu v Žiline... v obdobnej veci sp. zn.
9Co/77/2011...“.
Rozsudok krajského súdu k sťažnosti pripojený nebol.
Sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:
„1/ Krajský súd v Žiline svojím rozsudkom č. 9Co/795/2014 zo dňa 30.10.2014
porušil základné právo sťažovateľov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 12
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.
2/ Rozsudok Krajského súdu v Žiline č. 9Co/795/2014 zo dňa 30.10.2014 zrušuje
a vec mu vracia na ďalšie konanie.
3/ Krajský súd v Žiline je povinný uhradiť sťažovateľom trovy právneho zastúpenia
v sume, ktorú určí Ústavný súd Slovenskej republiky na účet ich právneho zástupcu
do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd je viazaný návrhom
na začatie konania.
Podľa § 50 ods. 2 zákona o ústavnom súde k sťažnosti sa pripojí kópia právoplatného
rozhodnutia, opatrenia alebo dôkaz o inom zásahu.
Ústavný súd zdôrazňuje, že viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konanie
osobitne platí v prípadoch, v ktorých osoby požadujúce ochranu svojich základných práv
a slobôd sú zastúpené advokátom.
Z uvedeného vyplýva, že ústavný súd má v ústave a zákone o ústavnom súde presne
definované právomoci, uplatnenie ktorých je viazané na splnenie viacerých formálnych aj
vecných náležitostí návrhu na začatie konania (čl. 127 ods. 1 ústavy, § 20 a § 50 zákona
o ústavnom súde). Až na výnimky, ktoré v danej veci nie sú relevantné, je ústavný súd
pritom viazaný návrhom na začatie konania (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde).
Ústavný súd konštatuje, že sťažovatelia prostredníctvom kvalifikovaného zástupcu,
ktorý koncipoval samotný návrh, ústavnému súdu s návrhom nedoručili rozsudok krajského
súdu, proti ktorému sťažnosť smeruje.
V súvislosti s uvedeným nedostatkom ústavný súd pripomína, že tento nie je
povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký postup slúži inštitút povinného právneho
zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne
vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostí
podaní účastníkov konania (napr. IV. ÚS 77/08, I. ÚS 368/2010, III. ÚS 357/2010,
II. ÚS 309/2010, I. ÚS 162/2010, IV. ÚS 234/2010, III. ÚS 206/2010, IV. ÚS 159/2010,
IV. ÚS 213/2010, IV. ÚS 134/2010). V tejto súvislosti ústavný súd už vo svojom uznesení
sp. zn. II. ÚS 117/05 z 11. mája 2005 uviedol: „Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z.
o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní
(živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov advokát je povinný dôsledne využívať
všetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto
povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je
povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen
začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom
ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom ustanovené náležitosti
úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom“. Aj v tomto ohľade naďalej zostáva
v platnosti zásada „vigilantibus iura scripta sunt“, t. j. bdelým patrí právo, a to o to zvlášť, ak
ide o osoby práva znalé (napr. advokáta).
Ústavný súd zdôrazňuje, že právny zástupca sťažovateľov si musel byť náležitostí,
ktoré musí spĺňať sťažnosť, aby mohla iniciovať konanie pred ústavným súdom
nielen z dôvodov už uvedených, ale tiež preto, že už v inom konaní vedenom
pod sp. zn. III. ÚS 47/2012 musel ústavný súd sťažnosť, v ktorej vystupoval rovnaký právny
zástupca, odmietnuť pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.
Ústavný súd s poukazom na uvedené konštatuje, že sťažnosť vykazuje taký
nedostatok náležitostí predpísaných zákonom, že nie je možné preskúmať splnenie hoci len
procesných podmienok konania pred ústavným súdom, a preto ju z uvedeného dôvodu
odmietol už pri jej predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 1. apríla 2015