Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 4/2015
PDF · 442.83 KB
No categories available
II. ÚS 4/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. apríla 2015 v senáte
zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Lajosa
Mészárosa (sudca spravodajca) prerokoval prijatú sťažnosť ,
, zastúpenej advokátom JUDr. Jaroslavom Čollákom, Advokátska
kancelária ČOLLÁK, WEICZEN, VANKO & Partneri, Floriánska 19, Košice, vo veci
namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jej záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 38 Er 381/2006
a takto
rozhodol:
1. Okresný súd Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 38 Er 381/2006 p o r u š i l
základné právo , aby sa jej vec prerokovala bez zbytočných
prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie
záležitosti v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd.
2. Okresnému súdu Košice II vo veci vedenej pod sp. zn. 38 Er 381/2006
p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.
3. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 1 500 €
(slovom tisícpäťsto eur), ktoré j e Okresný súd Košice II p o v i n n ý vyplatiť jej do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. p r i z n á v a úhradu trov právneho zastúpenia v sume
518,67 € (slovom päťstoosemnásť eur a šesťdesiatsedem centov), ktorú j e Okresný súd
Košice II p o v i n n ý vyplatiť na účet jej advokáta JUDr. Jaroslava Čolláka, Advokátska
kancelária ČOLLÁK, WEICZEN, VANKO & Partneri, Floriánska 19, Košice, do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.
II. ÚS 4/2015 11 z 15. januára 2015 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť (ďalej len
„sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného
súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“ alebo „súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
38 Er 381/2006 (ďalej aj „napadnuté konanie“).
2
Z obsahu sťažnosti vyplynulo najmä, že:
„(...) Sťažovateľka vystupovala ako žalovaná v spore o zaplatenie sumy 103 000 Sk
s prísl. ktorý bol prejednávaný a rozhodovaný okresným súdom pod sp. zn. 44C/294/2005.
Právoplatné rozhodnutie v tomto konaní bolo exekučným titulom, na základe ktorého sa
uskutočňuje voči sťažovateľke exekúcia, kde konanie je vedené okresným súdom pod sp. zn.
K pôvodnému sporovému konaniu vedenému pod sp. zn. 44C/294/2005 sťažovateľka
stručne uvádza nasledovné skutočnosti:
O uvedenom občiansko právnom konaní sťažovateľka ako žalovaná nemala
vedomosti, nakoľko sa zdržiavala na inej adrese, ako bola adresa jej trvalého pobytu.
Sťažovateľka sa o prebiehajúcom konaní dozvedela až po jeho skončení od samotnej
žalobkyne, v dôsledku čoho nemohla na súde žiadať o zníženie zmluvnej pokuty z dôvodu jej
neprimeranej výšky. Zmluvu o pôžičke, ktorej zaplatenie bolo predmetom sporu
sťažovateľka podpísala za veľmi nepriaznivých podmienok a vo finančnej tiesni.
V rámci exekučného konania podala sťažovateľka 16.6.2010 návrh na čiastočné
zastavenie exekúcie v časti príslušenstva pohľadávky, ktorý bol zamietnutý uznesením
okresného súdu zo dňa 26.10.2010. Proti tomuto uzneseniu podala sťažovateľka odvolanie
a žiadala, aby súd pri rozhodovaní prihliadol na to, že v konaní sp. zn.: 44C/294/2005 boli
porušené jej práva zúčastniť sa pojednávania a vyjadriť sa k žalobe, predmetom ktorej bola
Zmluva o pôžičke s takou výškou ročnej zmluvnej pokuty, ktorá presahuje výšku istiny.
Istinu sťažovateľka postupne uhrádzala pravidelnými zrážkami zo mzdy, ale po
konečnom splatení úrok z omeškania predstavoval sumu vo výške 25.000, €, pričom výška
istiny bola 3.418,97 €. Výšku istiny a časť príslušenstva už sťažovateľka uhradila a žiadala,
aby súd pri rozhodovaní prihliadol na všetky okolnosti prípadu a zastavil exekúciu
vo zvyšnej časti príslušenstva a s prihliadnutím na dôvody uvedené v odvolaní zo dňa
1.3.2011 zmenil uznesenie súdu prvého stupňa vo výroku, ktorým rozhodol, že návrh
povinného na čiastočné zastavenie exekúcie zamieta a exekúciu zastavil.
Odvolanie proti rozhodnutiu okresného súdu o zamietnutí návrhu na
iastočné zastavenie exekúcie zo dňa 1.3.2011 sťažovateľka doplnila podaním zo dňa
18.6.2012.
V uvedenej veci do dnešného dňa nebolo právoplatne rozhodnuté. Za obdobie viac
ako 4 rokov však exekútor vykonáva nepretržite zrážky zo mzdy sťažovateľky. Dňa 22.4.2014
podala sťažovateľka predsedovi okresného súdu sťažnosť v zmysle § 62 a nasl. z. č.
757/2004 Z. z. o súdoch pre porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov a žiadala predsedu okresného súdu, aby vykonal opatrenia na odstránenie
nedostatkov a vyvodil za vzniknuté nedostatky dôsledky voči zodpovedným osobám.
Listom zo dňa 21.5.2014 predseda okresného súdu podal sťažovateľke písomnú
odpoveď s tým, že sťažnosť na porušovanie práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov je dôvodná, a že v konaní došlo k prieťahom. (...)
Sťažovateľka zásah do označených práv odôvodňuje tým, že nečinnosťou okresného
súdu sa už viac ako štyri roky nachádza v stave právnej neistoty ohľadom jej návrhu na
čiastočné zastavenie exekúcie, pričom táto právna neistota je spôsobená výlučne zavinením
okresného súdu. (...)
Pokiaľ ide o prvé kritérium zložitosti veci, sťažovateľka uvádza, že podľa jej názoru
predmetná vec nevykazuje žiadnu zvýšenú skutkovú alebo právnu zložitosť. Rozhodovanie
o návrhoch na zastavenie exekúcie tvorí štandardnú občiansko právnu agendu všeobecných
súdov.
Správanie sa sťažovateľky, ako druhé kritérium na ktoré prihliada ústavný súd, počas
celého konania bolo plne súčinnostné a nemožno jej pričítať žiadny podiel na dĺžke konania
o jej procesnom návrhu.
Postup súdu, ako tretie kritérium na ktoré prihliada ústavný súd, bol však v prípade
konania o právnej veci sťažovateľky taký, že zjavne nenaplnil záruky obsiahnuté v čl. 48
ods. 2 ústavy čl. 6 ods. 1 dohovoru. Je nepredstaviteľné, že rozhodovanie o návrhu na
čiastočné zastavenie exekúcie a o nadväzujúcom odvolaní sťažovateľky proti uzneseniu
o zamietnutí návrhu na čiastočné zastavenie exekúcie trvá viac ako štyri roky.
(...) V súlade s § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažovateľka odôvodňuje aj návrh
na priznanie požadovaného primeraného finančného zadosťučinenia, ktoré požaduje priznať
v sume 15 000 €. Z rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva, že primerané finančné
zadosťučinenie ústavný súd spravidla prizná vtedy, keď následky porušenia práv sťažovateľa
(zbytočné prieťahy v konaní) už nemožno napraviť či odstrániť (napr. III. ÚS 97/09).
4
Sťažovateľka poukazuje na to, že viac než štvorročné konanie na prvostupňovom súde o
jednoduchom procesnom návrhu, ktoré je poznamenané dlhoročnou nečinnosťou okresného
súdu, viedlo k frustrácii a k strate jej dôvery v schopnosť okresného súdu rýchlo a
bezprieťahovo vyriešiť a rozhodnúť jej exekučnú vec. Sťažovateľka je bez vlastného
zavinenia, a naopak výlučne z dôvodov na strane okresného súdu viac než štyri roky
vystavená právnej neistote ohľadom jej návrhu na zastavenie exekúcie. Keďže doposiaľ
trvajúce zbytočné prieťahy už dnes nemožno napraviť či odstrániť, sťažovateľka vychádzajúc
z princípov spravodlivosti, z potreby zavŕšenia ochrany jej práv a zo zodpovednosti
okresného súdu za zistené zbytočné prieťahy a neprimeranú dĺžku konania požaduje priznať
primerané finančné zadosťučinenie v sume 15 000 €. (...)
Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vo veci samej nálezom rozhodol takto:
1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a jej právo na prejednanie
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn.
38Er 381/2006 porušené bolo.
2. Okresnému súdu Košice II prikazuje, aby v konaní vedenom pod sp. zn.
38Er 381/2006 ďalej konal bez zbytočných prieťahov.
3. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume
15 000 € (slovom pätnásťtisíc eur), ktoré je Okresný súd Košice II povinný zaplatiť jej do
dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 340,90
€ (slovom tristoštyridsať eur a deväťdesiat centov), ktorú je Okresný súd Košice II povinný
zaplatiť na účet JUDr. Jaroslava Čolláka do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto
nálezu.“
2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci
konania: okresný súd, zastúpený jeho predsedom, prípisom sp. zn. 1 SprV 107/2015
z 20. februára 2015 a právny zástupca sťažovateľky stanoviskom k uvedenému vyjadreniu
okresného súdu z 10. marca 2015.
2.1 Predseda okresného súdu popísal chronológiu úkonov vykonaných súdom v danej
veci a dodal tieto relevantné skutočnosti:
„(...) S poukazom na(...) chronológiu vykonaných úkonov možno konštatovať, že
v konaní došlo v čase od podania odvolania zo strany povinnej do predloženia veci
odvolaciemu súdu k obdobiu nečinnosti, posúdenie dôvodnosti nechávam na zváženie
ústavnému súdu.
Konanie v prejednávanej veci podľa môjho názoru vykazuje znaky skutkovej
náročnosti, v konaní som nezistil prekážky postupu konania podľa § 107 a nasl.
Vo veci bola podaná sťažovateľom sťažnosť na prieťahy v konaní v zmysle zákona
č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov. Sťažnosť zo dňa 22.04.2014 bola vybavená listom zo dňa 21.05.2014,
evidovaným pod Spr. 57/2014, sťažnosť bola uznaná za dôvodnú.
Zároveň udávam, že v zmysle § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov netrvám na tom, aby ústavný súd
konal o veci samej na ústnom pojednávaní a súhlasím s upustením od neho. (...)“
2.2 Právny zástupca sťažovateľky v reakcii na uvedené vyjadrenie predsedu
okresného súdu zaujal toto stanovisko:
„(...) Predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení popísal priebeh konania pred
okresným súdom v zhode s tým, ako rozhodné časové súvislosti identifikovala sťažovateľka
už v podanej sťažnosti. Za rozhodujúce momenty absolútnej nečinnosti preto treba naďalej
považovať najmä obdobie od 18.6.2012, kedy bolo okresnému súdu doručené doplnenie
odvolania sťažovateľky ako povinnej do 26.5.2014, kedy bol spis predložený na rozhodnutie
odvolaciemu súdu.
Napokon aj z vyjadrenia predsedu okresného súdu je zjavné, že sám je názoru, že
konanie v exekučnej veci sťažovateľky nebolo bezprieťahové.
6
S názorom predsedu okresného súdu o skutkovej náročnosti exekučnej veci
sťažovateľky nesúhlasíme. Sťažovateľka je naopak názoru, že v jej prípade ide o bežnú
exekučnú vec a štandardnú súčasť civilnej agendy všeobecných súdov, ktorá nevykazuje
žiadnu zvýšenú skutkovú či právnu zložitosť.
Pokiaľ ide o ústavnoprávnu argumentáciu sťažovateľky obsiahnutú v sťažnosti,
musíme konštatovať, že predseda okresného súdu neuviedol na obranu okresného súdu
žiadnu okolnosť, ktorá by ho čo i len čiastočne zbavovala jeho zodpovednosti za porušenie
označených práv sťažovateľky. Taktiež neuviedol žiadnu okolnosť, ktorú by bolo možné
vo vzťahu k doterajšej dĺžke konania pričítať na ťarchu sťažovateľke.
Vychádzajúc zo všetkých uvedených skutočností a najmä z obsahu samotnej sťažnosti
sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd rozhodol v súlade so sťažnostným petitom
a požadovanú náhradu trov konania navyšuje o odmenu za ďalší úkon právnej pomoci
v konaní pred ústavným súdom replika k vyjadreniu okresného súdu z 10.3.2015 vo výške
139,83 € + paušálna náhrada hotových výdavkov 8,39 € + 20 % DPH v sume 29,64 EUR,
spolu požadovaná náhrada trov konania predstavuje sumu 518,76 €.“
3. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom
súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich
stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania
nemožno očakávať ďalšie objasnenie vo veci namietaného porušenia základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva
na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
II.
Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania
a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil tento priebeh a stav
konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 38 Er 381/2006:
Dňa 14. februára 2006 bola okresnému súdu doručená žiadosť súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie pre pohľadávku 103 000 Sk s prísl., ako aj pre
trovy konania voči sťažovateľke. Vec bola zaevidovaná pod sp. zn. 38 Er 381/2006.
Dňa 29. marca 2006 okresný súd vydal poverenie súdnemu exekútorovi.
Dňa 13. júla 2010 súdny exekútor predložil okresnému súdu spis s podaním
sťažovateľky zo 16. júna 2010 označeným ako „námietky“.
Dňa 30. augusta 2010 súd vyzval sťažovateľku, aby preukázala svoje tvrdenia
uvedené v námietkach o uhradení „celej istiny a ostatných poplatkov“.
Dňa 7. októbra 2010 bolo okresnému súdu doručené vyjadrenie zamestnávateľa,
ktorým reagoval na ostatnú výzvu súdu.
Dňa 26. októbra 2010 okresný súd uznesením č. k. 38 Er 381/2006 13 návrh
sťažovateľky na čiastočné pozastavenie exekúcie zamietol.
Dňa 2. marca 2011 bolo súdu doručené odvolanie sťažovateľky proti uzneseniu č. k.
38 Er 381/2006 13.
Dňa 20. júna 2012 sťažovateľka doplnila svoje uvedené odvolanie.
Dňa 26. mája 2014 bol spis predložený Krajskému súdu v Košiciach (ďalej len
„krajský súd“), aby rozhodol o odvolaní sťažovateľky.
Dňa 30. októbra 2014 krajský súd uznesením č. k. 14 CoE 166/2014 39 napadnuté
uznesenie okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Dňa 1. decembra 2014 bol spis vrátený okresnému súdu.
Dňa 10. februára 2015 zákonný sudca upravil kanceláriu okresného súdu, aby bolo
požiadané o opravu uvedeného uznesenia krajského súdu v časti súdneho exekútora.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
8
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak
porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného
súdu v exekučnom konaní vedenom pod sp. zn. 38 Er 381/2006 dochádza k porušovaniu
základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného
v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného
v čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov(...)
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná(...)
Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“
garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva
(ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie veci
v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II.
ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).
Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je
odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia
štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na štátnom orgáne sa právna neistota osoby
neodstráni. Až právoplatným rozhodnutím súdu sa vytvára právna istota. Pre splnenie
ústavného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátny orgán vec prerokoval.
Ústavné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov sa zásadne naplní až
právoplatným rozhodnutím štátneho orgánu, na ktorom sa osoba domáha odstránenia
právnej neistoty ohľadom svojich práv (II. ÚS 26/95).
Pokiaľ ide o právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov súdom podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy, je pod konaním, v ktorom sa takáto vec prerokováva, potrebné rozumieť
nielen konanie prvostupňového súdu, ale aj konanie odvolacieho a dovolacieho súdu, ďalej
konanie v správnom súdnictve, ako aj konanie o výkon rozhodnutia. Tento právny názor
ústavného súdu vychádza z toho, že ani ústava a ani procesné predpisy upravujúce činnosť
súdov v občianskych a trestných veciach nevynímajú z ich povinnosti konať bez zbytočných
prieťahov žiadnu vec, ktorej môže byť poskytnutá súdna ochrana (I. ÚS 70/98).
Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo
alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované
v čl. 48 ods. 2 ústavy, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého
jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie
účastníka konania a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný
súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre
sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií ústavný
súd postupoval aj v danom prípade.
1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že dĺžka
posudzovaného exekučného konania nebola závislá od zložitosti veci. Napokon ani
predseda okresného súdu neuviedol žiadne skutočnosti, ktoré by nasvedčovali faktickej
alebo právnej zložitosti napadnutého konania.
2. Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria, teda správania sťažovateľky
v preskúmavanej veci, ústavný súd nezistil žiadnu významnú okolnosť, ktorá by mala byť
10
osobitne zohľadnená na jej ťarchu pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo
v tomto konaní k zbytočným prieťahom.
3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu a konštatuje, že
okresný súd bol v predmetnej veci bez akýchkoľvek zákonných alebo iných dôvodov
nečinný od 20. júna 2012 do 26. mája 2014 (23 mesiacov). Okresný súd teda takmer dva
roky vo veci nevykonal žiadne úkony smerujúce k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa
sťažovateľka ako povinná počas napadnutého exekučného konania nachádza, čo je
základným účelom práva zaručeného v citovaných článkoch ústavy a dohovoru (pozri napr.
I. ÚS 41/02). K prieťahom pritom nedošlo v dôsledku zložitosti veci ani správania
účastníkov, ale výlučne v dôsledku postupu súdu. Ústava v čl. 48 ods. 2 pritom zaväzuje
predovšetkým súdy ako garantov spravodlivosti, aby prijali príslušné opatrenia umožňujúce
prerokovanie vecí bez zbytočných prieťahov, a tým vykonanie spravodlivosti v primeranej
lehote.
Vzhľadom na uvedené dôvody ústavný súd vyslovil porušenie základného práva
sťažovateľky na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48
ods. 2 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak ako to je uvedené vo výroku
tohto rozhodnutia v bode 1.
4. V nadväznosti na tento výrok a v záujme efektívnosti poskytnutej ochrany
sťažovateľke ústavný súd vo výroku tohto rozhodnutia v bode 2 prikázal okresnému súdu
podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať vo veci bez
zbytočných prieťahov.
5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho
základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.
Sťažovateľka požadovala priznať finančné zadosťučinenie, pričom „poukazuje na to,
že viac než štvorročné konanie na prvostupňovom súde o jednoduchom procesnom návrhu,
ktoré je poznamenané dlhoročnou nečinnosťou okresného súdu, viedlo k frustrácii a k strate
jej dôvery v schopnosť okresného súdu rýchlo a bezprieťahovo vyriešiť a rozhodnúť jej
exekučnú vec. Sťažovateľka je bez vlastného zavinenia, a naopak výlučne z dôvodov na
strane okresného súdu viac než štyri roky vystavená právnej neistote ohľadom jej návrhu na
zastavenie exekúcie. Keďže doposiaľ trvajúce zbytočné prieťahy už dnes nemožno napraviť
či odstrániť, sťažovateľka vychádzajúc z princípov spravodlivosti, z potreby zavŕšenia
ochrany jej práv a zo zodpovednosti okresného súdu za zistené zbytočné prieťahy
a neprimeranú dĺžku konania požaduje priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume
15 000 €.“.
Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie
porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 ústavy nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľku. Ústavný súd preto uznal
za odôvodnené priznať jej aj finančné zadosťučinenie podľa citovaného ustanovenia zákona
o ústavnom súde, ktoré podľa zásad spravodlivosti a s prihliadnutím na všetky okolnosti
zisteného porušenia jej práv považuje za primerané vo výške 1 500 €.
Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,
je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia
ústavného súdu.
Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto
rozhodnutia v bode 3.
6. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému
účastníkovi konania jeho trovy.
Sťažovateľke vznikli trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátkou za tri
úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia z 11. júna 2014, spísanie ústavnej
sťažnosti z 23. júna 2014 a písomné stanovisko k vyjadreniu okresného súdu z 10. marca
2015). Za dva úkony vykonané v roku 2014 patrí odmena v sume dvakrát po 134 € a režijný
paušál dvakrát po 8,04 € a za jeden úkon vykonaný v roku 2015 patrí odmena v sume
139,83 € a režijný paušál 8,39 € (v zmysle § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 vyhlášky Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov
12
za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov), preto trovy právneho
zastúpenia sťažovateľky predstavujú sumu 432,23 €, ku ktorej bolo treba pripočítať 20 %
DPH, teda sumu 86,44 €, t. j. trovy právneho zastúpenia sťažovateľky predstavujú celkove
sumu 518,67 €.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd o uplatnených trovách konania rozhodol tak, ako
to je uvedené v bode 4 výroku tohto rozhodnutia.
7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou
vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 1. apríla 2015