Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 235/2015
PDF · 480.21 KB
No categories available
II. ÚS 235/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. apríla 2015 v senáte
zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta a Ladislava
Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť Súkromnej strednej odbornej
školy – , , zastúpenej
GARANT PARTNER legal s. r. o., Einsteinova 21, Bratislava, konajúca prostredníctvom
advokáta a konateľa JUDr. Petra Haňdiaka, ktorou namieta porušenie svojho základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 5 Sžf 82/2013 zo 17. septembra 2014, a takto
rozhodol:
Sťažnosť Súkromnej strednej odbornej školy – o d m i e t a
ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
1. decembra 2014 doručená sťažnosť Súkromnej strednej odbornej školy –
, (ďalej len „sťažovateľka“; v citáciách
aj „sťažovateľ“), zastúpenej GARANT PARTNER legal s. r. o., Einsteinova 21, Bratislava,
konajúca prostredníctvom advokáta a konateľa JUDr. Petra Haňdiaka, ktorou namieta
porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Sžf 82/2013 zo 17. septembra 2014 (ďalej len
„napadnutý rozsudok“).
Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uvádza:
„Sťažovateľ je súkromnou strednou odbornou školou, u ktorej vykonal správny
orgán: Správa finančnej kontroly ako príslušný orgán podľa § 2 a § 3 zákona č. 440/2000
Z. z. správach finančnej kontroly v platnom znení následnú finančnú kontrolu. Po skončení
tejto kontroly vydala Správa finančnej kontroly dňa 14. marca 2011 rozhodnutie, ktorým
uložila sťažovateľovi ako účastníkovi konania povinnosť odviesť do štátneho rozpočtu
Slovenskej republiky verejné prostriedky použité nad rámec oprávnenia vo výške
152.551,66 € a pokutu vo výške 33.193,91 €.
Voči tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ odvolanie, ktoré Ministerstvo financií
Slovenskej republiky ako príslušný odvolací správny orgán zamietlo a napadnuté
rozhodnutie Správy finančnej kontroly potvrdilo.
Rozhodnutie Ministerstva financií Slovenskej republiky bolo následne preskúmané
na základe žaloby podanej sťažovateľom v správnom súdnictve... Krajským súdom
v Bratislave, ktorý žalobu zamietol.
Sťažovateľ podal voči rozhodnutiu Krajského súdu v Bratislave odvolanie zo dňa
28. júna 2013 na Najvyšší súd Slovenskej republiky. Dňa 4. júla 2014 sťažovateľ podal
na Najvyšší súd Slovenskej republiky doplňujúce právne stanovisko k odvolaniu. Najvyšší
súd Slovenskej republiky svojím rozhodnutím zo dňa 17. septembra 2014, právoplatným
dňa 15. októbra 2014 rozsudok Krajského súdu v Bratislave potvrdil.“
Podľa názoru sťažovateľky „Najvyšší súd Slovenskej republiky nepreskúmal
zákonnosť rozhodnutí správneho orgánu a navyše sa vôbec nezaoberal podaním, ktoré mu
sťažovateľ ešte pred vydaním Napadnutého rozhodnutia doručil, a to aj napriek tomu, že
toto podanie poukazovalo na vadu rozhodnutia, ktorú má správny súd skúmať ex offo.
Riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy vyžaduje, aby sa súd jasným, právne korektným a zrozumiteľným
spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho
rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné.“.
Sťažovateľka ďalej uvádza: «V rozhodnutí Správy finančnej kontroly
č. 1/106/465/67/2011 zo dňa 14. marca 2011 sa síce nachádzajú ustanovenia konkrétnych
ustanovení zákona k porušení ktorých malo sťažovateľom ako žalobcom údajne dôjsť, avšak
vo výroku rozhodnutia sa vôbec nenachádza popis konkrétneho skutku, ktorým mali byť
uvedené ustanovenia zákona porušené. Vo výroku rozhodnutia Správy finančnej kontroly
zo dňa 14. marca 2011, č. 1/106/465/67/2011 (potvrdené napadnutým rozhodnutím), sa len
konštatuje, že „uvedeným konaním došlo k porušeniu finančnej disciplíny...“. Avšak popis
„uvedeného konania“ vo výroku rozhodnutia absentuje.» Sťažovateľka v tejto súvislosti,
apelujúc na princíp právnej istoty, poukazuje na rozhodnutia najvyššieho súdu, ktorými boli
zrušené rozhodnutia správnych orgánov o správnych deliktoch z dôvodu, že neobsahovali
konkretizáciu údajov obsahujúcich popis skutku.
Podľa názoru sťažovateľky najvyšší súd tým, že:
„a) sa vo svojom Napadnutom rozhodnutí vôbec nevyjadril k vade rozhodnutia
správneho orgánu, na ktorú poukazoval sťažovateľ vo svojom doplňujúcom stanovisku, aj
napriek tomu, že povinnosť skúmať túto vadu má súd ex offo,
b) nepreskúmal zákonnosť rozhodnutí správnych orgánov tak ako to vyplýva
z Občianskeho súdneho poriadku a čl. 46 ods. 2 Ústavy porušil právo sťažovateľa
na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, právo na spravodlivý proces, tzn. právo
na súdnu ochranu garantovanú sťažovateľovi čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy a čl. 6 ods. 1
Dohovoru.“
Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľka žiada, aby ústavný súd
nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu vyplývajúce
z článku 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konania
vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 17. septembra 2014, sp. zn.:
5 Sžf/82/2013 porušené bolo.
2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 17. septembra 2014,
sp. zn.: 5 Sžf/82/2013 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania
do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu.“
Sťažovateľka sa tiež domáha, aby ústavný súd odložil vykonateľnosť „rozhodnutia
Správy finančnej kontroly Bratislava zo dňa 14. marca 2011, č. 1/106/465/67/2011
v spojení s rozhodnutím Ministerstva financií Slovenskej republiky zo dňa 16. mája 2011,
č.: MF/015953/2011 243/833“ a aby uložil „Správe finančnej kontroly Bratislava,
Drieňová 34, 826 25 Bratislava, aby sa zdržala akýchkoľvek právnych úkonov voči
sťažovateľovi spočívajúcich v uplatnení nárokov vyplývajúcich jej z rozhodnutia zo dňa
14. marca 2011, č. 1/106/465/67/2011“.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie
sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie
ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné
návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané
oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto
možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03,
IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Sťažovateľka sa domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva podľa čl. 46
ods. 1 a 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho
súdu.
V nadväznosti na argumentáciu sťažovateľky uplatnenú v sťažnosti ústavný súd
poukazuje na všeobecné východiská svojej judikatúry, ktoré uplatňuje pri predbežnom
prerokovávaní, resp. rozhodovaní o porovnateľných sťažnostiach fyzických osôb
a právnických osôb.
Ústavný súd v prvom rade konštatuje, že k úlohám právneho štátu patrí vytvorenie
právnych a faktických garancií na uplatňovanie a ochranu základných práv a slobôd ich
nositeľov, t. j. fyzické osoby a právnické osoby. Ak je na uplatnenie alebo ochranu
základného práva alebo slobody potrebné uskutočniť konanie pred orgánom verejnej moci,
úloha štátu spočíva v zabezpečení právnej úpravy takýchto konaní, ktoré sú dostupné bez
akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd. Koncepcia týchto
konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva alebo slobody, a preto
ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky základných práv a slobôd. Existenciou
takýchto konaní sa však nevyčerpávajú ústavné požiadavky späté s uplatňovaním
základných práv a slobôd.
Ústavnosť týchto konaní predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým sa
takéto konania uskutočňujú, koná zásadne nestranne, nezávisle a s využitím všetkým
zákonom ustanovených prostriedkov na dosiahnutie účelu takých procesných postupov.
Ústavný súd z tohto hľadiska osobitne pripomína objektivitu takého postupu orgánu verejnej
moci. Len objektívnym postupom sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa v konaní a
rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci. Objektívny postup orgánu verejnej moci sa
musí prejaviť nielen vo využití všetkých dostupných zdrojov zisťovania skutkového základu
na rozhodnutie, ale aj v tom, že takéto rozhodnutie obsahuje aj odôvodnenie, ktoré
preukázateľne vychádza z týchto objektívnych postupov a ich využitia v súlade s
procesnými predpismi (m. m. II. ÚS 9/00, III. ÚS 94/03, IV. ÚS 303/09, I. ÚS 207/2010).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím
orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto
rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené
preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.
Účelom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je v prvom rade zaručiť
každému prístup k súdnej ochrane, k súdu alebo inému orgánu právnej ochrany. Základné
právo na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy umožňuje každému, aby sa stal
po splnení predpokladov ustanovených zákonom účastníkom súdneho konania. Ak osoba
splní predpoklady ustanovené zákonom, súd jej efektívne umožní (mal by umožniť) stať sa
účastníkom konania so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré
z tohto postavenia vyplývajú.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“), ktorú si osvojil aj
ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup
k súdu, nie je absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzení
však nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by
uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú
zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len
vtedy, ak sledujú legitímny cieľ a keď existuje primeraný vzťah medzi použitými
prostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04,
II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to,
aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ
v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré
Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.
Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad
aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany
dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná
a účinná právna norma (IV. ÚS 77/02).
Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu
(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne
objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu
je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).
Aj Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1
dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že
vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto
povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť
odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom
na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument
strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení
rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa
špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria
A, č. 303 A, s. 12, bod 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303 B;
Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).
Ústavný súd poukazuje na to, že čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskom
pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných
na poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy
ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1
ústavy treba mať zároveň na zreteli aj čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienky
a podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého sa
možno domáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktoré
toto ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).
Uvedené východiská bol povinný dodržiavať v konaní a pri rozhodovaní o namietanej
veci aj najvyšší súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu v rámci predbežného prerokovania
sťažnosti aspoň rámcovo posúdiť, či ich skutočne rešpektoval, a to minimálne v takej miere,
ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná, a na tomto základe formulovať
záver, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.
V nadväznosti na už uvedené ústavný súd považoval za potrebné z hľadiska limitov
ústavnej kontroly rozhodnutí všeobecných súdov poukázať na svoju ustálenú judikatúru,
podľa ktorej vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani
mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne
oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho
pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či
v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové
a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa
obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,
prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry
pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie
alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého
základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).
V súvislosti so skutočnosťou, že sťažnosť sťažovateľky smeruje proti napadnutému
rozsudku najvyššieho súdu vydanému v správnom súdnictve (podľa V. časti Občianskeho
súdneho poriadku, ďalej aj „OSP“), je podľa názoru ústavného súdu navyše potrebné pri jej
posudzovaní zohľadňovať špecifiká správneho súdnictva. V rámci správneho súdnictva súdy
preskúmavajú „zákonnosť“ rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy na základe žalôb
alebo opravných prostriedkov (§ 244 ods. 1 OSP). Z uvedeného vyplýva, že úlohou súdu v
správnom súdnictve nie je nahradzovať činnosť správnych orgánov, ale len preskúmať
„zákonnosť“ ich postupov a rozhodnutí, teda to, či kompetentné orgány pri riešení
konkrétnych otázok rešpektovali príslušné hmotno právne a procesno právne predpisy.
Teda treba vziať do úvahy, že správny súd nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý
posudzuje iba právne otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy
(m. m. porovnaj napr. IV. ÚS 428/09).
Vychádzajúc z uvedených všeobecných východísk, ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní pristúpil k preskúmaniu sťažnostnej argumentácie sťažovateľky, ktorá je
vo svojej podstate založená na tvrdení, že najvyšší súd „sa nevyjadril k vade rozhodnutia
správneho orgánu, na ktorú poukazoval sťažovateľ vo svojom doplňujúcom stanovisku, aj
napriek tomu, že povinnosť skúmať túto vadu má súd ex offo a že nepreskúmal zákonnosť
rozhodnutí správnych orgánov tak ako to vyplýva z Občianskeho súdneho poriadku a čl. 46
ods. 2 ústavy“.
V nadväznosti na námietky sťažovateľky ústavný súd považuje za potrebné poukázať
na relevantnú časť odôvodnenia napadnutého rozsudku, v ktorej sa okrem iného uvádza:
«Predmetom konania v tunajšej veci je preskúmavanie zákonnosti rozhodnutia
žalovaného zo 16. mája 2011, č. MF/015953/2011 243/833, ktorým bolo zamietnuté
odvolanie žalobkyne a potvrdené rozhodnutie Správy finančnej kontroly zo 14. marca 2011,
č. 1/106/465/67/2011 o uložení povinnosti žalobkyni odviesť do štátneho rozpočtu
Slovenskej republiky verejné prostriedky poskytnuté z rozpočtovej kapitoly ministerstva
školstva za roky 2004 a 2005 použité nad rámec oprávnenia, ktorým došlo k vyššiemu
čerpaniu verejných prostriedkov vo výške 152 551,661 €, a pokuta vo výške 33 193,91 €.
Po oboznámení sa s obsahom súdnych spisov a pripojeného administratívneho spisu,
so zameraním sa na námietky žalobkyne obsiahnuté v žalobe a následnom odvolaní proti
rozsudku krajského súdu najvyšší súd konštatuje, že krajský súd správne zadefinoval ako
jedinú spornú otázku identity účastníka správneho konania. Táto je v tunajšom konaní
formulovaná námietkou žalobkyne, ktorá tvrdí, že napadnuté rozhodnutie bolo vydané
na základe kontroly vykonanej u iného subjektu...
Najvyšší súd preskúmal obsah Správy o výsledku následnej finančnej kontroly,
č. j. III/795/2008, a zistil, že hoci je na titulnej strane ako kontrolovaný subjekt uvedená
„Súkromná združená stredná škola v , ,
, IČO: “, jednoznačne z nej vyplýva, že ide o omyl len
v označení subjektu, pričom celý čas bola za kontrolovaný subjekt považovaná žalobkyňa.
Táto skutočnosť vyplýva jednak z uvedenia, že v kontrolovanom období
ministerstvom školstva bola kontrola vykonaná v „Strednej združenej strednej škole,
, IČO: “ (žalobkyňa), ktorá bola „zriadená
(zriaďovateľ), podľa § 57a Zákona č. 29/1984 Z. z. o sústave
základných a stredných škôl (Školský zákon) v znení zmien a doplnkov a zákona NR SR
č.6/1998 Z. z. a na základe § 2 ods. 1 a 2 Vyhlášky č. 280/1994 Z. z. o súkromných školách
[...]. Dodatkom zo dňa 2. 9. 2004 k Zriaďovacej listine zo dňa 1. 9. 2003 sa menil štatutárny
orgán. Dňa 28. 9. 2007 bol vydaný Dodatok č. 2 k Zriaďovacej listine, ktorý nadobudol
účinnosť 1. 10. 2007.“
Pri aktualizovanom označení kontrolovaného subjektu vychádzal správny orgán
v danom čase zrejme z pripojených listín (v ktorých zvýraznil identifikačné údaje a žiadané
zmeny), medzi ktorými sa o. i. nachádza „Návrh zmeny v sieti škôl a školských zariadení
Slovenskej republiky“ z 5. februára 2008, ktorým ako zriaďovateľ
požiadala ministerstvo Školstva o „vykonanie zmeny v sieti podľa § 15 ods. 4 zákona
v názve školy z pôvodného „Súkromná združená stredná škola,
“ na „Súkromná združená stredná škola v ,
“. Z ďalšieho odôvodnenia návrhu je zrejmé
na základe údajov o zriadení a uvedeného IČO: , že ide o žalobkyňu, pôvodne
zapísanú do registra ako príspevková organizácia.
sa v návrhu tiež odvoláva na rozhodnutie Obvodného
úradu v Trnave z 1. februára 2008, č. WS/2008/02916 o vykonaní zápisu neziskovej
organizácie Súkromná združená stredná škola v ,
do registra neziskových organizácií. V tomto
rozhodnutí je ale uvedené IČO: . Ako štatutárny orgán riaditeľ, je uvedená
, ktorá ďalej vystupovala v konaní, zúčastňovala sa prerokovaní
správ z vykonaných kontrol, ako aj robila podania, v ktorých, čo najvyšší súd považuje
za dôležité, nikdy nenamietala odlišnosť subjektov pod IČO: a pod
IČO: .
Správa finančnej kontroly si na základe týchto dokumentov osvojila nové nesprávne
označenie žalobkyne, avšak z obsahu Správy o výsledku následnej finančnej kontroly,
č. j. III/795/2008, ktorá sa jednoznačne odvoláva na Správu o výsledku následnej finančnej
kontroly v organizácii Súkromná združená stredná škola,
, IČO: (žalovaná pozn.), č. 465/2006 13, ktorú vykonali
v čase od 11. decembra 2006 do 27. apríla 2007 zamestnanci ministerstva školstva, je
zrejmé, v ktorom subjekte bola kontrola vykonaná a ktorého subjektu sa kontrolné zistenia
týkajú. Táto skutočnosť je zrejmá aj z obsahu administratívneho spisu, napriek zmätočnému
označeniu účastníka správneho konania.
Preto má najvyšší súd za to, že správa finančnej kontroly, ako aj žalovaný,
vychádzali z riadne zisteného skutkového stavu, keď vydali v tomto súdnom konaní
preskúmavané rozhodnutia. Pokiaľ aj došlo k pochybeniu, došlo k nemu pri vydávaní
rozhodnutia Správy finančnej kontroly Bratislava z 24. septembra 2008, č. 1/106/67/2008
a rozhodnutia ministerstva financií z 15. decembra 2008, č. 028727/2008 243, a následne
rozhodnutia Správy finančnej kontroly Bratislava zo 16. apríla 2009, č. 1/102/67/465/2009
a rozhodnutia ministerstva financií z 24. júna 2009, č. 028727/2008 243/715, kedy žalovaný
a správa finančnej kontroly vydali rozhodnutia voči subjektu, ktorý bol registrovaný ako
právnická osoba odlišná od žalobkyne bez toho, aby vo svojich rozhodnutiach objasnili
zmenu označenia kontrolovaného subjektu v jeho názve a IČO, čo je v konečnom dôsledku
aj výhrada vyplývajúca z protestu prokurátora.»
V ďalšej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyšší súd uvádza:
„Podstatným je zistenie, ako už najvyšší súd uviedol, že žalobkyňou napadnuté
rozhodnutie vychádza zo zistení a záverov kontrol vykonaných u žalobkyne, ktoré boli
doručené na jej adresu, zásielky preberala zriaďovateľka (oboch subjektov), preto nedošlo
k situácii, kedy by žalobkyni ako účastníčke správneho konania bola odňatá možnosť
zúčastniť sa konania. Správne orgány konali so žalobkyňou, o ktorej sa domnievali, že došlo
k zmene jej označenia a aj IČO, keďže doklady doložené v konaní nenasvedčovali
v prospech inej domnienky a v danom čase nič nenasvedčovalo potrebe preverovať identitu
žalobkyne.
Táto skutočnosť však nemala vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250i
ods. 3 OSP). Navyše, napadnutými rozhodnutiami boli dovtedajšie pochybenia v označení
účastníka konania odstránené a žalovaný v odôvodnení dostatočne objasnil pôvod tohto
omylu.
Vzhľadom k tomu, že ani jeden zo subjektov, ktorých označenie sa v priebehu
konania zamieňalo, nenamietal túto skutočnosť osobitne Súkromná združená stredná škola
v ., IČO: , kedy reagovala na písomnosti a rozhodnutia
ukladajúce jej sankcie za porušenie zákona, ktorého sa mala dopustiť v čase, kedy
neexistovala, je len ťažké ubrániť sa úvahe, že žalobkyňa dodatočne využíva pochybenie
správnych orgánov iných od žalovaného, správy finančnej kontroly a ministerstva školstva,
kedy namiesto zmeny označenia žalobkyne, vtedy ešte Súkromnej združenej strednej školy
v , IČO: , došlo k registrácii nového subjektu. Táto
námietka totožnosti kontrolovaného subjektu sa v jej argumentácii objavuje až po tom, ako
túto nezrovnalosť pomenovala Generálna prokuratúra Slovenskej republiky v podanom
proteste prokurátora.
Dodatkom, pokiaľ ide o žalobkyňou tvrdenú potrebu opätovného vykonania kontroly
rozpočtovej disciplíny, ktorá mala vyplynúť z podaného protestu prokurátora, resp.
z rozhodnutia ministerstva financií z 5. januára 2011, č. MF/029222/2010 243/812,
najvyšší súd nemôže na túto námietku prihliadať ako na opodstatnenú. Jednak, ani z
protestu prokurátora, ani z tu citovaného rozhodnutia ministerstva financií žiadna taká
povinnosť pre správu finančnej kontroly nevyplýva, jednak takáto kontrola nebola pre
závery vyslovená v napadnutom rozhodnutí a prvostupňovom rozhodnutí správy finančnej
kontroly potrebná.
Krajský súd teda dospel na základe vykonaného konania k správnym skutkovým
záverom, ktoré založil na dostatočne zistenom skutkovom stave, pričom tento aj správne
právne vyhodnotil. Preto najvyšší súd jeho rozsudok ako večne správny a vydaný v konaní
v súlade so zákonom potvrdil (§ 219 ods. 1, 2 OSP, § 250ja ods. 3 OSP).“
Z citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že najvyšší súd
podrobne preskúmal zákonnosť rozhodnutí správnych orgánov a ústavne akceptovateľným
spôsobom, jasne a zrozumiteľne vysvetlil, prečo sa nestotožnil s odvolacou námietkou
sťažovateľky založenou na tvrdení, že rozhodnutia správnych orgánov boli vydané
na základe kontroly u iného právneho subjektu.
Vo vzťahu k námietke sťažovateľky, že najvyšší súd sa nevyjadril k vade rozhodnutia
správneho orgánu, na ktorú poukazovala sťažovateľka vo svojom doplňujúcom stanovisku
k odvolaniu (absencia popisu konkrétneho skutku vo výroku rozhodnutia), aj napriek tomu,
že povinnosť skúmať túto vadu mal súd ex offo, predsedníčka najvyššieho súdu vo svojom
vyjadrení k sťažnosti č. KP 3/2015 5 doručenom ústavnému súdu 16. marca 2015 uviedla:
„Je nesporné a nespochybniteľné, že vo výroku rozhodnutia o správnom delikte musí
tento by vyšpecifikovaný tak aby sankcionované konanie nebolo zameniteľné s iným
konaním. Najvyšší súd Slovenskej republiky vo viacerých prípadoch zrušil rozhodnutia
správnych orgánov o správnych deliktoch práve z dôvodu, že neobsahovali konkretizáciu
údajov obsahujúci popis skutku v potrebnom rozsahu.
Rozdiely v súdnych rozhodnutiach však vychádzajú z podstaty potreby rozsahu
označenia skutku, pričom sú vedené podstatnou požiadavkou na to, aby skutok a páchateľ
nemohli byť zameniteľný s iným skutkom a iným páchateľom. Vo veci nie je sporné ani
spochybniteľné že kontrola, napriek k chybnému označeniu kontrolovaného subjektu, bola
vykonaná u žalobkyne ktorá, sa dopustila porušenia finančnej disciplíny. Pochybenie
v označení žalovanej vyplývajúce z predchádzajúcich rozhodnutí bolo napadnutými
rozhodnutiami odstránené...“
Ústavný súd sa prikláňa k názoru najvyššieho súdu, že v posudzovanej veci je skutok
a delikvent v rozhodnutiach správnych orgánov dostatočne vyšpecifikovaný, nie je
zameniteľný s iným skutkom či delikventom, a preto napadnutý rozsudok najvyššieho súdu
nepovažuje za nepreskúmateľný. Taktiež ho nemožno považovať za zjavne neodôvodnený
a ani za arbitrárny, t. j. taký, ktorý by bol založený na právnych záveroch, ktoré nemajú
oporu v zákone, resp. popierajú podstatu, zmysel a účel aplikovaných ustanovení
Z uvedeného vyplýva, že medzi napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu
a základným právom podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,
ktorých porušenie sťažovateľka namieta, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej
by ústavný súd po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť
k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť
sťažovateľky podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími
návrhmi sťažovateľky uvedenými v petite jej sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 16. apríla 2015