Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 235/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. apríla 2015 v senáte

zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta a Ladislava

Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť Súkromnej strednej odbornej

školy – , , zastúpenej

GARANT PARTNER legal s. r. o., Einsteinova 21, Bratislava, konajúca prostredníctvom

advokáta a konateľa JUDr. Petra Haňdiaka, ktorou namieta porušenie svojho základného

práva podľa a 2 a práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. zo 17. septembra 2014, a takto

rozhodol:

Sťažnosť Súkromnej strednej odbornej školy – o d m i e t a

ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

1. decembra 2014 doručená sťažnosť Súkromnej strednej odbornej školy –

, (ďalej len „sťažovateľka“; v citáciách

aj „sťažovateľ“), zastúpenej GARANT PARTNER legal s. r. o., Einsteinova 21, Bratislava,

konajúca prostredníctvom advokáta a konateľa JUDr. Petra Haňdiaka, ktorou namieta

porušenie svojho základného práva podľa a 2

(ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. zo 17. septembra 2014 (ďalej len

„napadnutý rozsudok“).

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uvádza:

„Sťažovateľ je súkromnou strednou odbornou školou, u ktorej vykonal správny

orgán: Správa finančnej kontroly ako príslušný orgán podľa a

Z. z. správach finančnej kontroly v platnom znení následnú finančnú kontrolu. Po skončení

tejto kontroly vydala Správa finančnej kontroly dňa 14. marca 2011 rozhodnutie, ktorým

uložila sťažovateľovi ako účastníkovi konania povinnosť odviesť do štátneho rozpočtu

Slovenskej republiky verejné prostriedky použité nad rámec oprávnenia vo výške

152.551,66 € a pokutu vo výške 33.193,91 €.

Voči tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ odvolanie, ktoré Ministerstvo financií

Slovenskej republiky ako príslušný odvolací správny orgán zamietlo a napadnuté

rozhodnutie Správy finančnej kontroly potvrdilo.

Rozhodnutie Ministerstva financií Slovenskej republiky bolo následne preskúmané

na základe žaloby podanej sťažovateľom v správnom súdnictve... Krajským súdom

v Bratislave, ktorý žalobu zamietol.

Sťažovateľ podal voči rozhodnutiu Krajského súdu v Bratislave odvolanie zo dňa

28. júna 2013 na Najvyšší súd Slovenskej republiky. Dňa 4. júla 2014 sťažovateľ podal

na Najvyšší súd Slovenskej republiky doplňujúce právne stanovisko k odvolaniu. Najvyšší

súd Slovenskej republiky svojím rozhodnutím zo dňa 17. septembra 2014, právoplatným

dňa 15. októbra 2014 rozsudok Krajského súdu v Bratislave potvrdil.“

Podľa názoru sťažovateľky „Najvyšší súd Slovenskej republiky nepreskúmal

zákonnosť rozhodnutí správneho orgánu a navyše sa vôbec nezaoberal podaním, ktoré mu

sťažovateľ ešte pred vydaním Napadnutého rozhodnutia doručil, a to aj napriek tomu, že

toto podanie poukazovalo na vadu rozhodnutia, ktorú má správny súd skúmať ex offo.

Riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť základného práva na súdnu ochranu

podľa vyžaduje, aby sa súd jasným, právne korektným a zrozumiteľným

spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho

rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné.“.

Sťažovateľka ďalej uvádza: «V rozhodnutí Správy finančnej kontroly

č. zo dňa 14. marca 2011 sa síce nachádzajú ustanovenia konkrétnych

ustanovení zákona k porušení ktorých malo sťažovateľom ako žalobcom údajne dôjsť, avšak

vo výroku rozhodnutia sa vôbec nenachádza popis konkrétneho skutku, ktorým mali byť

uvedené ustanovenia zákona porušené. Vo výroku rozhodnutia Správy finančnej kontroly

zo dňa 14. marca 2011, č. (potvrdené napadnutým rozhodnutím), sa len

konštatuje, že „uvedeným konaním došlo k porušeniu finančnej disciplíny...“. Avšak popis

„uvedeného konania“ vo výroku rozhodnutia absentuje.» Sťažovateľka v tejto súvislosti,

apelujúc na princíp právnej istoty, poukazuje na rozhodnutia najvyššieho súdu, ktorými boli

zrušené rozhodnutia správnych orgánov o správnych deliktoch z dôvodu, že neobsahovali

konkretizáciu údajov obsahujúcich popis skutku.

Podľa názoru sťažovateľky najvyšší súd tým, že:

„a) sa vo svojom Napadnutom rozhodnutí vôbec nevyjadril k vade rozhodnutia

správneho orgánu, na ktorú poukazoval sťažovateľ vo svojom doplňujúcom stanovisku, aj

napriek tomu, že povinnosť skúmať túto vadu má súd ex offo,

b) nepreskúmal zákonnosť rozhodnutí správnych orgánov tak ako to vyplýva

z a porušil právo sťažovateľa

na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, právo na spravodlivý proces, tzn. právo

na súdnu ochranu garantovanú sťažovateľovi a 2 a

Dohovoru.“

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľka žiada, aby ústavný súd

nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu vyplývajúce

z článku 46 ods. 1 a 2 a právo na spravodlivé súdne konania

vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 17. septembra 2014, sp. zn.:

porušené bolo.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 17. septembra 2014,

sp. zn.: sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania

do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu.“

Sťažovateľka sa tiež domáha, aby ústavný súd odložil vykonateľnosť „rozhodnutia

Správy finančnej kontroly Bratislava zo dňa 14. marca 2011, č.

v spojení s rozhodnutím Ministerstva financií Slovenskej republiky zo dňa 16. mája 2011,

č.: MF/015953/2011 243/833“ a aby uložil „Správe finančnej kontroly Bratislava,

Drieňová 34, 826 25 Bratislava, aby sa zdržala akýchkoľvek právnych úkonov voči

sťažovateľovi spočívajúcich v uplatnení nárokov vyplývajúcich jej z rozhodnutia zo dňa

14. marca 2011, č. “.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na jeho odmietnutie podľa .

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané

oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto

možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. , ,

, ).

Sťažovateľka sa domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a 2 a práva podľa dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho

súdu.

V nadväznosti na argumentáciu sťažovateľky uplatnenú v sťažnosti ústavný súd

poukazuje na všeobecné východiská svojej judikatúry, ktoré uplatňuje pri predbežnom

prerokovávaní, resp. rozhodovaní o porovnateľných sťažnostiach fyzických osôb

a právnických osôb.

Ústavný súd v prvom rade konštatuje, že k úlohám právneho štátu patrí vytvorenie

právnych a faktických garancií na uplatňovanie a ochranu základných práv a slobôd ich

nositeľov, t. j. fyzické osoby a právnické osoby. Ak je na uplatnenie alebo ochranu

základného práva alebo slobody potrebné uskutočniť konanie pred orgánom verejnej moci,

úloha štátu spočíva v zabezpečení právnej úpravy takýchto konaní, ktoré sú dostupné bez

akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd. Koncepcia týchto

konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva alebo slobody, a preto

ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky základných práv a slobôd. Existenciou

takýchto konaní sa však nevyčerpávajú ústavné požiadavky späté s uplatňovaním

základných práv a slobôd.

Ústavnosť týchto konaní predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým sa

takéto konania uskutočňujú, koná zásadne nestranne, nezávisle a s využitím všetkým

zákonom ustanovených prostriedkov na dosiahnutie účelu takých procesných postupov.

Ústavný súd z tohto hľadiska osobitne pripomína objektivitu takého postupu orgánu verejnej

moci. Len objektívnym postupom sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa v konaní a

rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci. Objektívny postup orgánu verejnej moci sa

musí prejaviť nielen vo využití všetkých dostupných zdrojov zisťovania skutkového základu

na rozhodnutie, ale aj v tom, že takéto rozhodnutie obsahuje aj odôvodnenie, ktoré

preukázateľne vychádza z týchto objektívnych postupov a ich využitia v súlade s

procesnými predpismi (m. m. , , , ).

Podľa každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím

orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto

rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené

preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Účelom základného práva podľa je v prvom rade zaručiť

každému prístup k súdnej ochrane, k súdu alebo inému orgánu právnej ochrany. Základné

právo na súdnu ochranu zaručené umožňuje každému, aby sa stal

po splnení predpokladov ustanovených zákonom účastníkom súdneho konania. Ak osoba

splní predpoklady ustanovené zákonom, súd jej efektívne umožní (mal by umožniť) stať sa

účastníkom konania so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré

z tohto postavenia vyplývajú.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“), ktorú si osvojil aj

ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup

k súdu, nie je absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzení

však nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by

uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú

zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len

vtedy, ak sledujú legitímny cieľ a keď existuje primeraný vzťah medzi použitými

prostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. , ,

) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to,

aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ

v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré

Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.

Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad

aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany

dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná

a účinná právna norma ().

Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa

je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(, ). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne

objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu

je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces ().

Aj Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1

dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že

vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto

povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť

odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom

na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument

strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení

rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa

špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria

A, č. 303 A, s. 12, bod 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303 B;

Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).

Ústavný súd poukazuje na to, že je primárnym východiskom

pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných

na poskytovanie právnej ochrany garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy

( až ). V súvislosti so základným právom podľa

treba mať zároveň na zreteli aj , podľa ktorého podmienky

a podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. , podľa ktorého sa

možno domáhať práv uvedených okrem iného v len v medziach zákonov, ktoré

toto ustanovenie vykonávajú ().

Uvedené východiská bol povinný dodržiavať v konaní a pri rozhodovaní o namietanej

veci aj najvyšší súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu v rámci predbežného prerokovania

sťažnosti aspoň rámcovo posúdiť, či ich skutočne rešpektoval, a to minimálne v takej miere,

ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná, a na tomto základe formulovať

záver, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.

V nadväznosti na už uvedené ústavný súd považoval za potrebné z hľadiska limitov

ústavnej kontroly rozhodnutí všeobecných súdov poukázať na svoju ustálenú judikatúru,

podľa ktorej vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani

mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. , ). Preto nie je zásadne

oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či

v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové

a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry

pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie

alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého

základného práva alebo slobody (m. m. , , atď.).

V súvislosti so skutočnosťou, že sťažnosť sťažovateľky smeruje proti napadnutému

rozsudku najvyššieho súdu vydanému v správnom súdnictve (podľa V. časti Občianskeho

súdneho poriadku, ďalej aj „OSP“), je podľa názoru ústavného súdu navyše potrebné pri jej

posudzovaní zohľadňovať špecifiká správneho súdnictva. V rámci správneho súdnictva súdy

preskúmavajú „zákonnosť“ rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy na základe žalôb

alebo opravných prostriedkov ( ). Z uvedeného vyplýva, že úlohou súdu v

správnom súdnictve nie je nahradzovať činnosť správnych orgánov, ale len preskúmať

„zákonnosť“ ich postupov a rozhodnutí, teda to, či kompetentné orgány pri riešení

konkrétnych otázok rešpektovali príslušné hmotno právne a procesno právne predpisy.

Teda treba vziať do úvahy, že správny súd nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý

posudzuje iba právne otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy

(m. m. porovnaj napr. ).

Vychádzajúc z uvedených všeobecných východísk, ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní pristúpil k preskúmaniu sťažnostnej argumentácie sťažovateľky, ktorá je

vo svojej podstate založená na tvrdení, že najvyšší súd „sa nevyjadril k vade rozhodnutia

správneho orgánu, na ktorú poukazoval sťažovateľ vo svojom doplňujúcom stanovisku, aj

napriek tomu, že povinnosť skúmať túto vadu má súd ex offo a že nepreskúmal zákonnosť

rozhodnutí správnych orgánov tak ako to vyplýva z a

ods. 2 “.

V nadväznosti na námietky sťažovateľky ústavný súd považuje za potrebné poukázať

na relevantnú časť odôvodnenia napadnutého rozsudku, v ktorej sa okrem iného uvádza:

«Predmetom konania v tunajšej veci je preskúmavanie zákonnosti rozhodnutia

žalovaného zo 16. mája 2011, č. MF/015953/2011 243/833, ktorým bolo zamietnuté

odvolanie žalobkyne a potvrdené rozhodnutie Správy finančnej kontroly zo 14. marca 2011,

č. 1/106/465/67/2011 o uložení povinnosti žalobkyni odviesť do štátneho rozpočtu

Slovenskej republiky verejné prostriedky poskytnuté z rozpočtovej kapitoly ministerstva

školstva za roky 2004 a 2005 použité nad rámec oprávnenia, ktorým došlo k vyššiemu

čerpaniu verejných prostriedkov vo výške 152 551,661 €, a pokuta vo výške 33 193,91 €.

Po oboznámení sa s obsahom súdnych spisov a pripojeného administratívneho spisu,

so zameraním sa na námietky žalobkyne obsiahnuté v žalobe a následnom odvolaní proti

rozsudku krajského súdu najvyšší súd konštatuje, že krajský súd správne zadefinoval ako

jedinú spornú otázku identity účastníka správneho konania. Táto je v tunajšom konaní

formulovaná námietkou žalobkyne, ktorá tvrdí, že napadnuté rozhodnutie bolo vydané

na základe kontroly vykonanej u iného subjektu...

Najvyšší súd preskúmal obsah Správy o výsledku následnej finančnej kontroly,

č. j. , a zistil, že hoci je na titulnej strane ako kontrolovaný subjekt uvedená

„Súkromná združená stredná škola v , ,

, IČO: “, jednoznačne z nej vyplýva, že ide o omyl len

v označení subjektu, pričom celý čas bola za kontrolovaný subjekt považovaná žalobkyňa.

Táto skutočnosť vyplýva jednak z uvedenia, že v kontrolovanom období

ministerstvom školstva bola kontrola vykonaná v „Strednej združenej strednej škole,

, IČO: “ (žalobkyňa), ktorá bola „zriadená

(zriaďovateľ), podľa o sústave

základných a stredných škôl (Školský zákon) v znení zmien a doplnkov a zákona NR SR

č. a na základe a Vyhlášky č. o súkromných školách

[...]. Dodatkom zo dňa 2. 9. 2004 k Zriaďovacej listine zo dňa 1. 9. 2003 sa menil štatutárny

orgán. Dňa 28. 9. 2007 bol vydaný Dodatok č. 2 k Zriaďovacej listine, ktorý nadobudol

účinnosť 1. 10. 2007.“

Pri aktualizovanom označení kontrolovaného subjektu vychádzal správny orgán

v danom čase zrejme z pripojených listín (v ktorých zvýraznil identifikačné údaje a žiadané

zmeny), medzi ktorými sa o. i. nachádza „Návrh zmeny v sieti škôl a školských zariadení

Slovenskej republiky“ z 5. februára 2008, ktorým ako zriaďovateľ

požiadala ministerstvo Školstva o „vykonanie zmeny v sieti podľa § 15 ods. 4 zákona

v názve školy z pôvodného „Súkromná združená stredná škola,

“ na „Súkromná združená stredná škola v ,

“. Z ďalšieho odôvodnenia návrhu je zrejmé

na základe údajov o zriadení a uvedeného IČO: , že ide o žalobkyňu, pôvodne

zapísanú do registra ako príspevková organizácia.

sa v návrhu tiež odvoláva na rozhodnutie Obvodného

úradu v Trnave z 1. februára 2008, č. WS/2008/02916 o vykonaní zápisu neziskovej

organizácie Súkromná združená stredná škola v ,

do registra neziskových organizácií. V tomto

rozhodnutí je ale uvedené IČO: . Ako štatutárny orgán riaditeľ, je uvedená

, ktorá ďalej vystupovala v konaní, zúčastňovala sa prerokovaní

správ z vykonaných kontrol, ako aj robila podania, v ktorých, čo najvyšší súd považuje

za dôležité, nikdy nenamietala odlišnosť subjektov pod IČO: a pod

IČO: .

Správa finančnej kontroly si na základe týchto dokumentov osvojila nové nesprávne

označenie žalobkyne, avšak z obsahu Správy o výsledku následnej finančnej kontroly,

č. j. , ktorá sa jednoznačne odvoláva na Správu o výsledku následnej finančnej

kontroly v organizácii Súkromná združená stredná škola,

, IČO: (žalovaná pozn.), č. 465/2006 13, ktorú vykonali

v čase od 11. decembra 2006 do 27. apríla 2007 zamestnanci ministerstva školstva, je

zrejmé, v ktorom subjekte bola kontrola vykonaná a ktorého subjektu sa kontrolné zistenia

týkajú. Táto skutočnosť je zrejmá aj z obsahu administratívneho spisu, napriek zmätočnému

označeniu účastníka správneho konania.

Preto má najvyšší súd za to, že správa finančnej kontroly, ako aj žalovaný,

vychádzali z riadne zisteného skutkového stavu, keď vydali v tomto súdnom konaní

preskúmavané rozhodnutia. Pokiaľ aj došlo k pochybeniu, došlo k nemu pri vydávaní

rozhodnutia Správy finančnej kontroly Bratislava z 24. septembra 2008, č. 1/106/67/2008

a rozhodnutia ministerstva financií z 15. decembra 2008, č. 028727/2008 243, a následne

rozhodnutia Správy finančnej kontroly Bratislava zo 16. apríla 2009, č.

a rozhodnutia ministerstva financií z 24. júna 2009, č. 028727/2008 243/715, kedy žalovaný

a správa finančnej kontroly vydali rozhodnutia voči subjektu, ktorý bol registrovaný ako

právnická osoba odlišná od žalobkyne bez toho, aby vo svojich rozhodnutiach objasnili

zmenu označenia kontrolovaného subjektu v jeho názve a IČO, čo je v konečnom dôsledku

aj výhrada vyplývajúca z protestu prokurátora.»

V ďalšej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyšší súd uvádza:

„Podstatným je zistenie, ako už najvyšší súd uviedol, že žalobkyňou napadnuté

rozhodnutie vychádza zo zistení a záverov kontrol vykonaných u žalobkyne, ktoré boli

doručené na jej adresu, zásielky preberala zriaďovateľka (oboch subjektov), preto nedošlo

k situácii, kedy by žalobkyni ako účastníčke správneho konania bola odňatá možnosť

zúčastniť sa konania. Správne orgány konali so žalobkyňou, o ktorej sa domnievali, že došlo

k zmene jej označenia a aj IČO, keďže doklady doložené v konaní nenasvedčovali

v prospech inej domnienky a v danom čase nič nenasvedčovalo potrebe preverovať identitu

žalobkyne.

Táto skutočnosť však nemala vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250i

ods. 3 ). Navyše, napadnutými rozhodnutiami boli dovtedajšie pochybenia v označení

účastníka konania odstránené a žalovaný v odôvodnení dostatočne objasnil pôvod tohto

omylu.

Vzhľadom k tomu, že ani jeden zo subjektov, ktorých označenie sa v priebehu

konania zamieňalo, nenamietal túto skutočnosť osobitne Súkromná združená stredná škola

v ., IČO: , kedy reagovala na písomnosti a rozhodnutia

ukladajúce jej sankcie za porušenie zákona, ktorého sa mala dopustiť v čase, kedy

neexistovala, je len ťažké ubrániť sa úvahe, že žalobkyňa dodatočne využíva pochybenie

správnych orgánov iných od žalovaného, správy finančnej kontroly a ministerstva školstva,

kedy namiesto zmeny označenia žalobkyne, vtedy ešte Súkromnej združenej strednej školy

v , IČO: , došlo k registrácii nového subjektu. Táto

námietka totožnosti kontrolovaného subjektu sa v jej argumentácii objavuje až po tom, ako

túto nezrovnalosť pomenovala Generálna prokuratúra Slovenskej republiky v podanom

proteste prokurátora.

Dodatkom, pokiaľ ide o žalobkyňou tvrdenú potrebu opätovného vykonania kontroly

rozpočtovej disciplíny, ktorá mala vyplynúť z podaného protestu prokurátora, resp.

z rozhodnutia ministerstva financií z 5. januára 2011, č. MF/029222/2010 243/812,

najvyšší súd nemôže na túto námietku prihliadať ako na opodstatnenú. Jednak, ani z

protestu prokurátora, ani z tu citovaného rozhodnutia ministerstva financií žiadna taká

povinnosť pre správu finančnej kontroly nevyplýva, jednak takáto kontrola nebola pre

závery vyslovená v napadnutom rozhodnutí a prvostupňovom rozhodnutí správy finančnej

kontroly potrebná.

Krajský súd teda dospel na základe vykonaného konania k správnym skutkovým

záverom, ktoré založil na dostatočne zistenom skutkovom stave, pričom tento aj správne

právne vyhodnotil. Preto najvyšší súd jeho rozsudok ako večne správny a vydaný v konaní

v súlade so zákonom potvrdil (, , ).“

Z citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že najvyšší súd

podrobne preskúmal zákonnosť rozhodnutí správnych orgánov a ústavne akceptovateľným

spôsobom, jasne a zrozumiteľne vysvetlil, prečo sa nestotožnil s odvolacou námietkou

sťažovateľky založenou na tvrdení, že rozhodnutia správnych orgánov boli vydané

na základe kontroly u iného právneho subjektu.

Vo vzťahu k námietke sťažovateľky, že najvyšší súd sa nevyjadril k vade rozhodnutia

správneho orgánu, na ktorú poukazovala sťažovateľka vo svojom doplňujúcom stanovisku

k odvolaniu (absencia popisu konkrétneho skutku vo výroku rozhodnutia), aj napriek tomu,

že povinnosť skúmať túto vadu mal súd ex offo, predsedníčka najvyššieho súdu vo svojom

vyjadrení k sťažnosti č. KP 3/2015 5 doručenom ústavnému súdu 16. marca 2015 uviedla:

„Je nesporné a nespochybniteľné, že vo výroku rozhodnutia o správnom delikte musí

tento by vyšpecifikovaný tak aby sankcionované konanie nebolo zameniteľné s iným

konaním. Najvyšší súd Slovenskej republiky vo viacerých prípadoch zrušil rozhodnutia

správnych orgánov o správnych deliktoch práve z dôvodu, že neobsahovali konkretizáciu

údajov obsahujúci popis skutku v potrebnom rozsahu.

Rozdiely v súdnych rozhodnutiach však vychádzajú z podstaty potreby rozsahu

označenia skutku, pričom sú vedené podstatnou požiadavkou na to, aby skutok a páchateľ

nemohli byť zameniteľný s iným skutkom a iným páchateľom. Vo veci nie je sporné ani

spochybniteľné že kontrola, napriek k chybnému označeniu kontrolovaného subjektu, bola

vykonaná u žalobkyne ktorá, sa dopustila porušenia finančnej disciplíny. Pochybenie

v označení žalovanej vyplývajúce z predchádzajúcich rozhodnutí bolo napadnutými

rozhodnutiami odstránené...“

Ústavný súd sa prikláňa k názoru najvyššieho súdu, že v posudzovanej veci je skutok

a delikvent v rozhodnutiach správnych orgánov dostatočne vyšpecifikovaný, nie je

zameniteľný s iným skutkom či delikventom, a preto napadnutý rozsudok najvyššieho súdu

nepovažuje za nepreskúmateľný. Taktiež ho nemožno považovať za zjavne neodôvodnený

a ani za arbitrárny, t. j. taký, ktorý by bol založený na právnych záveroch, ktoré nemajú

oporu v zákone, resp. popierajú podstatu, zmysel a účel aplikovaných ustanovení

.

Z uvedeného vyplýva, že medzi napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu

a základným právom podľa a 2 a právom podľa dohovoru,

ktorých porušenie sťažovateľka namieta, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej

by ústavný súd po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť

k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť

sťažovateľky podľa ako zjavne neopodstatnenú.

Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími

návrhmi sťažovateľky uvedenými v petite jej sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. apríla 2015