Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 863/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

35

Ústavný súd Slovenskej republiky na verejnom zasadnutí 16. apríla 2015 v senáte

zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcov

Lajosa Meszárosa a Ladislava Orosza prerokoval prijatú sťažnosť ,

, zastúpeného advokátom JUDr. Igorom Gažíkom, Bojnická

cesta 7, Prievidza, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uznesením z 28. augusta 2013, za účasti Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky, a takto

rozhodol:

1. Základné právo podľa Slovenskej

republiky a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cdo

336/2012 a jeho uznesením z 28. augusta 2013 p o r u š e n é b o l i .

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 28. augusta 2013 z r u š u j e a vec v r a c i a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky

na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý

uhradiť trovy konania v sume 331,13 € (slovom tristotridsaťjeden eur a trinásť centov)

na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Igora Gažíka, Bojnická cesta 7, Prievidza, do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

21. novembra 2013 faxom a 25. novembra 2013 poštou doručená sťažnosť

, (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie

svojho základného práva podľa (ďalej len

„ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší

súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej aj „napadnuté konanie“) a jeho

uznesením z 28. augusta 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa návrhom doručeným Okresnému

súdu Senica (ďalej len „okresný súd“) domáha voči spoločnosti

(ďalej len „odporca“), zaplatenia sumy 45 641,64 € s príslušenstvom.

Dňa 25. septembra 2009 podali (ďalej len

„tlačiarne“), návrh na pripustenie do konania ako vedľajšieho účastníka na strane odporcu.

Okresný súd o predmetnom návrhu rozhodol uznesením z 15. októbra 2009 tak, že mu

nevyhovel.

Proti uzneseniu okresného súdu podali tlačiarne odvolanie, o ktorom rozhodol

Krajský súd v Trnave (ďalej len „krajský súd“) uznesením z 21. júna 2010 tak, že uznesenie

okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Okresný súd následne, vychádzajúc z právneho názoru krajského súdu, rozhodol

2. decembra 2010 tak, že povolil vstup tlačiarní ako vedľajšieho účastníka.

Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd

uznesením sp. zn. z 13. februára 2012 tak, že uznesenie okresného súdu

potvrdil. Predmetné rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené 28. februára 2012.

Sťažovateľ následne v sťažnosti uvádza, že proti uzneseniu krajského súdu podal

dovolanie, ktoré podal telefaxom 28. marca 2012 a následne ho doplnil originálom

zaslaným na poštovú prepravu 29. marca 2012.

Sťažovateľovi bolo následne 30. októbra 2012 okresným súdom doručené vyjadrenie

odporcu k jeho dovolaniu.

Najvyšší súd o dovolaní sťažovateľa rozhodol napadnutým uznesením

z 28. augusta 2013, ktorým toto dovolanie odmietol ako oneskorene podané.

Sťažovateľ ďalej uvádza:

„Ako vyplýva z obsahu súdneho spisu, dovolaním napadnuté uznesenie odvolacieho

súdu nadobudlo právoplatnosť dňa 28. 2. 2012 (utorok). V zmysle § 240 Občianskeho

súdneho poriadku je práve právoplatnosť rozhodujúcim začiatkom plynutia jednomesačnej

lehoty na podanie tohto mimoriadneho opravného prostriedku. Z uvedeného dôvodu

pripadol koniec lehoty na jeho podanie dňa 28. 3. 2012 (streda).

... Aj napriek skutočnosti, že podanie dovolania je viazané procesnou objektívnou

lehotou a stačilo by ho v posledný deň lehoty podať na poštovú prepravu, ja som svoje

podanie prvostupňovému súdu dňa 28. 3. 2012 odfaxoval. V súlade s § 42 ods. 1

som dovolanie urobené telefaxom doplnil predložením jeho

originálu, keď som ho v trojdňovej lehote dňa 29. 3. 2012 zaslal Okresnému súdu Senica.

Z uvedeného dôvodu som ho nemohol podať po uplynutí lehoty, ako tvrdí najvyšší súd.

Podľa najvyššieho súdu zo spisu nevyplývajú žiadne také okolnosti, pre ktoré by mala

byť otázka včasnosti podaného dovolania posúdená inak. Uvedená skutočnosť ma o to viac

zaráža, keď k originálu dovolania bol priložený doklad o jeho odoslaní telefaxom zo dňa

28. 3. 2012. Z uvedeného dôvodu súdy museli, resp. mali mať vedomosť o tom, že som

najprv svoje dovolanie odfaxoval. Konieckoncov uvedené vyplýva aj zo samotného postupu

prvostupňového súdu, keď tento dovolanie v zmysle ... a

... doručil odporcovi na vyjadrenie. V prípade, že by som dovolanie podal ako

oneskorené a vyplývalo by to aj zo samotného súdneho spisu, nemal by Okresný súd Senica

dôvod vykonávať formálne úkony, ku ktorým ho zaväzuje a rovno

by vec postúpil na rozhodnutie najvyššiemu súdu. Uvedené sa však nestalo a aj z tohto

dôvodu nemal najvyšší súd dôvod moje dovolanie odmietnuť pre oneskorenosť.

Na druhej strane najvyšší súd sa nikde vo svojom rozhodnutí nevysporiadal

s faxovým podaním dovolania. Nie je mi preto jasné, či sa v spise, ktorý mal najvyšší súd

k dispozícii, vôbec moje faxové podanie a/alebo samotný doklad o jeho zaslaní telefaxom

tvoriaci prílohu originálu podaného dovolania nachádzalo, alebo či len došlo

k prehliadnutiu tejto skutočnosti zo strany najvyššieho súdu. Z uvedeného dôvodu mám

za to, že postupom a rozhodnutím Najvyššieho súdu SR došlo k porušeniu mojich

základných ľudských práv a slobôd, ktoré mi zaručuje .“

Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súd

nálezom takto rozhodol:

„... Základné právo sťažovateľa na spravodlivý proces podľa článku 46 odsek 1

, na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 odsek 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, konaním a rozhodnutím

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci vedenej pod sp. zn. zo dňa

28. 8. 2013, bolo porušené.

... Zrušuje sa uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod sp. zn...

zo dňa 28. 8. 2013 a vec sa vracia najvyššiemu súdu na ďalšie konanie.

... Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania a

právneho zastúpenia na účet advokáta... vo výške 331,13 EUR v lehote 15 dní

od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Na účely predbežného prerokovania sťažnosti a posúdenia ústavnej udržateľnosti

záverov najvyššieho súdu si ústavný súd zaobstaral súdny spis okresného súdu.

V predmetnom súdnom spise bolo doložené dovolanie sťažovateľa v rozsahu 5 strán

s prezenčnou pečiatkou okresného súdu, podľa ktorej toto dovolanie bolo okresnému súdu

doručené 30. marca 2012. Z obálky, v ktorej bolo dovolanie zaslané okresnému súdu,

vyplýva, že predmetná zásielka bola podaná na pošte 29. marca 2012.

V súdnom spise bolo k dovolaniu pripojené potvrdenie – správa „XMT Report“

o faxovej komunikácii. Z uvedeného potvrdenia vyplýva, že 28. marca 2012 bol na faxové

číslo okresného súdu v čase od 18.01 h do 18.04 h zaslaný dokument v rozsahu 5 strán.

Ústavný súd doručil predsedovi okresného súdu ako súdu prvého stupňa,

ktorý vykonával úkony v napadnutom dovolacom konaní, sťažnosť sťažovateľa s výzvou,

aby sa k nej vyjadril. Predseda okresného súdu zaslal ústavnému súdu svoje vyjadrenie

v prípise sp. zn. Spr. 1621/14 zo 16. októbra 2014, v ktorom uviedol:

„Z prehľadu komunikácií o doručených listinách prostredníctvom faxu

je preukázané, že dňa 28. 3. 2012 boli doručené 4 podania, pričom pri jednom z nich

namiesto čísla odosielateľa je uvedených iba 5 núl, ktorá skutočnosť je netypická, keďže

pri každom príjme faxovej správy je uvedené číslo odosielateľa. Takto sa nedá špecifikovať,

odkiaľ takéto podanie prišlo. V ďalšom je potrebné poukázať na to, že každé podanie

doručené na OS Senica prostredníctvom faxu je založené do spisu, do ktorého bolo podané.

V predmetnom spise sa dovolanie zaslané faxom nenachádza, pričom je známe,

že potvrdenia o doručení faxových správ je možné technicky dodatočne upravovať.

Na druhej strane je nutné uviesť i to, že nie je možné vylúčiť nepripojenie tej ktorej faxovej

správy k tomu ktorému spisu, z dôvodu zlyhania ľudského faktora.“

Predseda okresného súdu k vyjadreniu pripojil prehľad faxových komunikácií

okresného súdu, z ktorého vyplýva, že okresnému súdu boli 28. marca 2012 doručené

4 podania faxom, pričom podanie s poradovým číslom 9 bolo zaslané z faxového

čísla 00000 so začiatkom o 16.44 h. Podľa uvedeného prehľadu toto podanie malo rozsah

5 strán a bolo doručené „v poriadku“.

Ústavný súd následne vyzval predsedu okresného súdu, aby mu doručil podania,

ktoré boli okresnému súdu zaslané 28. marca 2012 faxom v takom rozsahu, aby bolo možné

určiť, či niektoré z týchto podaní je identické s dovolaním sťažovateľa proti

uzneseniu krajského súdu z 13. februára 2012, ktoré bolo doručené okresnému súdu poštou

30. marca 2012.

Na výzvu ústavného súdu reagoval predseda okresného súdu prípisom sp. zn.

Spr. 1661/14 z 12. novembra 2014, v ktorom uviedol:

„Na Vašu žiadosť o zaslanie identifikácie faxových podaní doručených dňa

28. 3. 2012 Vám oznamujem, že na základe nášho zistenia jedno podanie bolo podané

z advokátskej kancelárie , jedno od exekútora , a jedno

od primátora mesta .

Tunajší súd požiadal spoločnosť o identifikáciu

štvrtého odosielateľa dokumentov zo dňa 28. 3. 2012, ktoré boli zaslané prostredníctvom

faxu na faxové číslo 034 651 3803 Okresného súdu Senica, so začiatkom odoslania

16.44 hod. v počte 5 strán, keďže pri tomto odosielateľovi faxové číslo nebolo uvedené.

tunajšiemu súdu oznámila, že výpis

z prijatých hovorov/faxov neposkytujú.“

Predseda okresného súdu napriek výzve ústavného súdu nezaslal ústavnému súdu

žiadne z podaní doručených okresnému súdu 28. marca 2012 faxom v podobe, ktorá

by umožňovala záver o totožnosti niektorého z týchto podaní s dovolaním sťažovateľa

doručeným okresnému súdu poštou 30. marca 2012.

Ústavný súd po predbežnom prerokovaní uznesením z 23. septembra 2013 prijal

sťažnosť podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) na ďalšie

konanie.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval právneho zástupcu

sťažovateľa a predsedníčku najvyššieho súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom,

aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Predsedníčku najvyššieho súdu zároveň vyzval,

aby sa vyjadrila k sťažnosti. Právny zástupca sťažovateľa a predsedníčka najvyššieho súdu

ústavnému súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Vzhľadom na oznámenia právneho zástupcu sťažovateľa a predsedníčky najvyššieho

súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade

s upustil od ústneho pojednávania, keďže dospel

k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Predsedníčka najvyššieho súdu sa k sťažnosti vyjadrila v prípise sp. zn. KP 3/2015

z 12. februára 2015, v ktorom poukázala na predmet konania a na rozhodnutie krajského

súdu, následne uviedla:

«Sťažovateľ v sťažnosti namieta, že „najvyšší súd sa nikde vo svojom rozhodnutí

nevysporiadal s faxovým podaním dovolania“. K tomu treba uviesť, že Najvyšší súd

Slovenskej republiky v predmetnom konaní vychádzal z obsahu spisu, ktorý mu

bol predložený zo strany súdu prvého stupňa.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ponecháva rozhodnutie o sťažnosti žalobcu

na úvahe Ústavného súdu Slovenskej republiky...»

Sťažovateľ prostredníctvom právneho zástupcu podal svoje stanovisko k vyjadreniu

predsedníčky najvyššieho súdu v podaní z 23. marca 2015, v ktorom uviedol:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom stanovisku doručenému ústavnému

súdu 03. 03. 2015 uvádza, že rozhodol na základe spisu a v ňom sa nenachádzalo žiadne

faxové podanie. K uvedenému pripomínam, že bolo povinnosťou okresného súdu nielen

priložiť príslušné faxové podanie zo dňa 28. 03. 2012, ale i v prípade, že by došlo

k pochybeniu zo strany súdu a uvedené podanie nepriložil, tak mal do spisu riadne založiť

písomné vyhotovenie daného podania, prílohou ktorého bolo potvrdenie o zaslaní podania

faxom. Najvyšší súd nepopiera, že podanie bolo vykonané riadne 28. 03. 2012. To, kto

pochybil, nie je v možnostiach skúmania účastníka konania a z tohto dôvodu navrhujem,

aby ústavný súd rozhodol tak, ako som navrhol. V tejto súvislosti poukazujem na ustálenú

rozhodovaciu prax súdov, napr. R 18/2008, ktorá rieši práve otázku zasielania písomného

vyhovenia podania zaslaného súdu faxom.“

III.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný

súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom.

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva

podľa a obsahom práva podľa dohovoru nemožno vidieť

zásadnú odlišnosť (m. m. ).

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú ( v spojení s

ods. 1 ) (, , , ).

Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovi

súdneho konania sa súdna ochrana poskytne v zákonom predpokladanej kvalite, pričom

výklad a používanie príslušných zákonných ustanovení musí v celom rozsahu rešpektovať

uvedené základné právo účastníkov garantované v (,

, , ).

Výklad a aplikácia zákonných predpisov zo strany všeobecných súdov musí byť preto

v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu, ktorým je poskytnutie materiálnej

ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených

záujmov účastníkov konania. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení nemožno obmedziť

toto základné právo v rozpore s jeho podstatou a zmyslom (, , II.

ÚS 249/2011, ).

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi

všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,

ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným

právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov ( ),

a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov,

ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd ( a 2 a )

(, , , ).

Z konštantnej rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva, že ústavný súd

nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré

ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať,

či v konaní pred všeobecným súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na

kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (,

mutatis mutandis , , , ).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia

všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiach

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(mutatis mutandis , , , , ).

Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj ochrana, ktorá sa účastníkovi

konania poskytuje v dovolacom konaní, t. j. v konaní, v ktorom sa na základe mimoriadneho

opravného prostriedku domáha ochrany pred dovolacím súdom z dôvodov, ktoré výslovne

upravuje procesné právo. Ak účastník konania splní predpoklady vyžadované zákonom

na poskytnutie ochrany v mimoriadnom opravnom konaní, všeobecný súd mu túto ochranu

musí poskytnúť v rozsahu, v akom sa preukáže existencia dôvodu na poskytnutie súdnej

ochrany v takom konaní. Poskytnutie tejto ochrany však neznamená právo na úspech

v mimoriadnom opravnom konaní ().

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napríklad ,

, ) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí právo

každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá

má základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých

medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené

spôsobom, ktorý predpisuje zákon. To platí aj pre výklad a používanie procesnoprávnych

predpisov ( a ), ktoré upravujú podmienky konania,

ku ktorým patria aj procesné podmienky dovolacieho konania ako mimoriadneho opravného

postupu najvyššieho súdu.

Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane

ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, boli

relevantné aj v danej veci.

Sťažovateľ v sťažnosti namieta, že najvyšší súd porušil jeho základné právo podľa

a právo podľa dohovoru tým, že odmietol jeho dovolanie ako

podané oneskorene. Najvyšší súd nezohľadnil to, že sťažovateľ dovolanie podal súdu prvého

stupňa 28. marca 2012 faxom a následne mu ho 29. marca 2012 zaslal poštou. Keďže

dovolaním napadnuté uznesenie krajského súdu nadobudlo právoplatnosť 28. februára 2012,

sťažovateľ sa domnieva, že dovolanie podal včas.

Najvyšší súd napadnutým uznesením z 28. augusta 2013 odmietol dovolanie

sťažovateľa ako podané oneskorene, pričom v odôvodnení uviedol:

„Z obsahu spisu je zrejmé, že dovolaním napadnuté uznesenie odvolacieho súdu

bolo doručené navrhovateľovi 28. februára 2012 (utorok), vedľajšiemu účastníkovi

27. februára 2012 a odporcovi 28. februára 2012. Napadnuté uznesenie odvolacieho

súdu nadobudlo právoplatnosť 28. februára 2012 (utorok). Pretože právoplatnosť

je skutočnosťou určujúcou začiatok plynutia jednomesačnej lehoty na podanie dovolania

v zmysle citovaného ustanovenia , pripadol koniec tejto lehoty

na 28. marca 2012 (streda). Navrhovateľ podal dovolanie 29. marca 2012, teda po uplynutí

lehoty. Zo spisu nevyplývajú žiadne také okolnosti, pre ktoré by mala byť otázka včasnosti

podaného dovolania posúdená inak.“

Súčasťou súdneho spisu okresného súdu bola aj správa o faxovej komunikácii

„XMT Report“. Najvyšší súd sa v odôvodnení napadnutého uznesenia nijako nevysporiadal

s touto správou o faxovej komunikácii „XMT Report“ z 28. marca 2012 o zaslaní

dokumentu v rozsahu 5 strán na faxové číslo okresného súdu. Zo súdneho spisu vyplýva,

že najvyšší súd nijako nezisťoval bližší obsah predmetnej správy o faxovej komunikácii,

t. j. nezisťoval, aký dokument mal byť okresnému súdu zaslaný 28. marca 2012 faxom.

Najvyšší súd nevyzval sťažovateľa, aby objasnil obsah predmetnej správy, a nežiadal

ani okresný súd o informáciu o podaní, ktoré mu malo byť 28. marca 2012 doručené faxom,

a neskúmal ani jeho relevanciu pre napadnuté dovolacie konanie. Je potrebné zohľadniť

aj to, že správa o faxovej komunikácii „XMT Report“ neobsahuje také údaje, ktoré

by jednoznačne indikovali druh a obsah dokumentu, ktorý mal byť faxom zaslaný. Možno

pripustiť aj to, že údaje na správach o faxovej komunikácii nemusia zodpovedať skutočnosti,

keďže závisia napr. od nastavenia času a dátumu na faxe, ktorý bol použitý na odoslanie

dokumentu. Na tomto základe možno konštatovať, že súdny spis okresného súdu v tej

podobe, ako bol predložený najvyššiemu súdu, napriek priloženej správe o faxovej

komunikácii neposkytoval jednoznačnú indikáciu toho, že dovolanie sťažovateľa bolo

zaslané okresnému súdu faxom.

Okrem najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu vykonáva v dovolacom konaní

procesné úkony aj súd prvého stupňa (§ 240 ods. 1, § 241 ods. 4 Občianskeho súdneho

poriadku).

Podľa § 133 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. o Spravovacom a kancelárskom poriadku pre okresné súdy, krajské súdy,

Špeciálny súd a vojenské súdy v znení neskorších predpisov (ďalej len „spravovací

poriadok“) pri prijímaní podania urobeného telegraficky alebo telefaxom sa postupuje podľa

§ 129. Ak predpisy o konaní pred súdmi vyžadujú potvrdenie takýchto podaní písomne

alebo ústne do zápisnice alebo ich doplnenie písomne alebo ústne do zápisnice, prípadne

predložením originálu v určenej lehote, je potrebné ich takto potvrdiť alebo doplniť.

Ak nedôjde k ich potvrdeniu alebo doplneniu v určenej lehote, na tieto podania

sa ďalej neprihliada a táto skutočnosť sa vyznačí v aplikácii.

Podľa § 129 spravovacieho poriadku prijaté podania, ktorými sa dáva podnet

na začatie konania, podateľňa eviduje pomocou aplikácie. Podateľňa je určená na prijímanie

podaní každý pracovný deň v úradných hodinách určených rozvrhom práce.

Podľa § 8 spravovacieho poriadku podateľňa je určená najmä na prijímanie

a evidenciu podaní adresovaných súdu. Podateľňa je spoločná pre všetky súdne oddelenia

a ďalšie organizačné útvary súdu.

Podľa § 156 ods. 1 spravovacieho poriadku každé podanie došlé súdu sa zapíše

do príslušného súdneho registra pod spisovou značkou, ktorá bola pridelená aplikáciou

alebo sudcom, prípadne asistentom, ak ide o podania zapisované do registrov podľa § 130

ods. 3. Ak táto vyhláška neustanovuje inak, spisová značka sa zachová pre uvedenú vec

až do jej skončenia. Ďalšie podania vzťahujúce sa na vec už zapísanú do súdneho registra sa

len pripoja k súdnemu spisu v tej istej veci.

Podľa § 2 ods. 5 spravovacieho poriadku ak sa v tejto vyhláške používa pojem

aplikácia, rozumejú sa tým technické a programové prostriedky schválené Ministerstvom

spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“) určené na spracovanie

agendy súdu.

Z vyjadrení predsedu okresného súdu vyplýva, že okresný súd eviduje štyri

podania doručené faxom 28. marca 2012. Tri z nich vo svojom vyjadrení identifikoval,

štvrté pod poradovým číslom 9 však nie. Podľa prehľadu faxových komunikácií predmetné

podanie v rozsahu 5 strán bolo doručené „v poriadku“. Predseda okresného súdu

nepreukázal, aké podanie bolo okresnému súdu doručené 28. marca 2012 faxom, ktoré

je v prehľade faxovej komunikácie pod poradovým číslom 9, pričom uvedená skutočnosť

môže byť relevantná na posúdenie tvrdenia sťažovateľa, že dovolanie proti uzneseniu

krajského súdu sp. zn. z 13. februára 2012 podal okresnému súdu faxom

28. marca 2012.

Pochybenie súdu prvého stupňa pri vykonávaní úkonov v dovolacom konaní

je v zásade potrebné pripočítať na ťarchu najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu. Okresný

súd nevyvrátil tvrdenie sťažovateľa, že predmetné dovolanie doručil okresnému súdu faxom

28. marca 2012, nie je tak zrejmé, či pochybil pri vykonávaní úkonov v napadnutom

dovolacom konaní – predovšetkým pri prijímaní a evidencii doručených podaní. Vzhľadom

na konkrétne okolnosti tohto prípadu uvedenú skutočnosť nemožno vyhodnotiť na ťarchu

sťažovateľa. Za týchto okolností je potrebné považovať záver najvyššieho súdu o tom,

že dovolanie sťažovateľa bolo podané po uplynutí lehoty, za nepreskúmateľný a zjavne

neodôvodnený, a preto ústavne neudržateľný.

Na tomto základe ústavný súd rozhodol, že najvyšší súd napadnutým uznesením

sp. zn. z 28. augusta 2013, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľa ako

podané oneskorene, porušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a právo na spravodlivý proces podľa dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

IV.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie... Ústavný súd môže zároveň vec

vrátiť na ďalšie konanie...

Podľa prvej vety ak sa základné právo alebo

sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo

opatrenie zruší.

Podľa ak ústavný súd sťažnosti vyhovie,

môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Podľa ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie,

opatrenie alebo iný zásah zruší a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal

rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať

a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.

Keďže najvyšší súd uznesením sp. zn. z 28. augusta 2013 porušil

označené základné právo sťažovateľa podľa a právo podľa dohovoru, ústavný súd

zrušil toto rozhodnutie a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie (bod 2 výroku

nálezu). Povinnosťou najvyššieho súdu bude riadiť sa právnym názorom ústavného súdu

a vysporiadať sa so správou o faxovej komunikácii „XMT Report“, ktorá bola súčasťou

súdneho spisu okresného súdu. Najvyšší súd bude povinný skúmať relevanciu tejto správy

o faxovej komunikácii, prípadne relevanciu dokumentu, ktorý mal byť zaslaný

okresnému súdu, s tvrdením sťažovateľa, že dovolanie proti uzneseniu krajského súdu

sp. zn. z 13. februára 2012 podal okresnému súdu faxom 28. marca 2012.

Následne bude najvyšší súd povinný opäť rozhodnúť o dovolaní sťažovateľa a okrem iného

posúdiť aj otázku, či toto dovolanie podal sťažovateľ včas.

Ústavný súd napokon rozhodol podľa aj

o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho právnym

zastupovaním advokátom (bod 3 výroku tohto nálezu).

Sťažovateľ si uplatnil úhradu trov právneho zastúpenia v sume 331,13 € za dva úkony

právnej služby.

Ústavný súd priznal právnemu zástupcovi sťažovateľa úhradu trov konania

v uplatnenej sume, t. j. 331,13 €, v súlade s vyhláškou Ministerstva spravodlivosti

Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie

právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to za 2 úkony

právnej služby podľa § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky (prevzatie a príprava zastúpenia

vrátane prvej porady s klientom, sťažnosť podľa ). Ústavný súd

vychádzal zo základnej sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby za rok 2013

v sume 130,16 € (1/6 výpočtového základu podľa § 11 ods. 3 vyhlášky) a náhrady hotových

výdavkov (režijný paušál) za každý úkon právnej služby v sume 7,81 € (1/100 výpočtového

základu podľa § 16 ods. 3 vyhlášky), čo spolu predstavuje sumu 275,94 €. Keďže advokát

je platcom dane z pridanej hodnoty [ďalej len „DPH“ (čo ústavný súd zistil zo zoznamu

daňových subjektov registrovaných pre DPH dostupného na internetovej stránke Finančnej

správy Slovenskej republiky www.financnasprava.sk )], uvedená suma bola zvýšená o DPH

vo výške 20 % podľa vyhlášky a podľa o dani

z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov.

Trovy konania je najvyšší súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa

( v spojení s ) podľa

výroku rozhodnutia.

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. apríla 2015