Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 265/2015
PDF · 664.25 KB
No categories available
II. ÚS 265/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. apríla 2015 v senáte
zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta a Ladislava
Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti
UVER INVEST, s. r. o., Jakubovo námestie 12, Bratislava, zastúpenej Advokátskou
kanceláriou Škubla & Partneri s. r. o., Digital Park II, Einsteinova 25, Bratislava, konajúcou
prostredníctvom konateľa a advokáta Mgr. Martina Škublu, ktorou namieta porušenie
svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 48 ods. 2 v spojení
s čl. 1 ods. 1, čl. 13 ods. 4 a čl. 142 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1
a 2 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu
v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 4 S 193/2011 a jeho rozsudkom z 25. mája 2012
a tiež postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.
5 Sžp 29/2012 a jeho rozsudkom z 30. septembra 2013, a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti UVER INVEST, s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
20. januára 2014 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti UVER INVEST, s. r. o.,
Jakubovo námestie 12, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“),
zastúpenej Advokátskou kanceláriou Škubla & Partneri s. r. o., Digital Park II,
Einsteinova 25, Bratislava, konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta Mgr. Martina
Škublu, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 46
ods. 1 a 2 a čl. 48 ods. 2 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 13 ods. 4 a čl. 142 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 a 2 a čl. 38 ods. 2 Listiny
základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského
súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 S 193/2011
a jeho rozsudkom z 25. mája 2012 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“) a tiež
postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 5 Sžp 29/2012 a jeho rozsudkom z 30. septembra 2013 (ďalej aj
„napadnutý rozsudok najvyššieho súdu“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v procesnom postavení
žalobkyne v konaní pred krajským súdom domáhala preskúmania zákonnosti postupu
a rozhodnutia pôvodne Krajského stavebného úradu v Bratislave [s účinnosťou
od 1. januára 2013 prešla pôsobnosť Krajského stavebného úradu v Bratislave
na Obvodný úrad Bratislava – odbor výstavby a bytovej politiky (ďalej len „žalovaný“)]
č. A 2011/1639 DLD z 26. júla 2011, ktorým bolo zamietnuté jej odvolanie a potvrdené
rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu – mestskej časti Bratislava Karlova Ves ako
stavebného úradu č. SU/2011/09/14145/4985/Vaa/Krv z 28. februára 2011. Týmto
rozhodnutím stavebný úrad zamietol návrh sťažovateľky na umiestnenie stavby
„Polyfunkčný objekt GreenHILL – Staré Grunty – JUH, Bratislava“ navrhovanej
na pozemkoch parcelné č.
katastrálne územie .
Zamietnutie návrhu žalovaný stavebný úrad odôvodnil jeho rozporom s § 36 ods. 3 zákona
č. 131/2010 Z. z. o pohrebníctve (ďalej len „zákon č. 131/2010 Z. z.“).
Sťažovateľka sa následne žalobou v správnom súdnictve domáhala preskúmania
označeného rozhodnutia žalovaného v spojení s označeným rozhodnutím prvostupňového
správneho orgánu. Krajský súd rozsudkom sp. zn. 4 S 193/2011 z 25. mája 2012 žalobu
sťažovateľky zamietol. Proti rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka odvolanie,
o ktorom rozhodol najvyšší súd napadnutým rozsudkom sp. zn. 5 Sžp 29/2012
z 30. septembra 2013 tak, že napadnutý rozsudok krajského súdu potvrdil.
Sťažovateľka v sťažnosti popisuje skutkový stav, ktorý predchádzal podaniu sťažnosti
ústavnému súdu, pričom v tejto súvislosti okrem iného uvádza:
«Sťažovateľ dňa 23. 10. 2009 prostredníctvom svojho zástupcu, spoločnosti
... na prvostupňovom správnom orgáne Mestská časť Bratislava Karlova Ves...
podal návrh na vydanie územného rozhodnutia o umiestnení stavby: „Polyfunkčný objekt
GreenHILL Staré Grunty JUH, Bratislava Karlova Ves“.
Dňa 28. 2. 2011 vydal Stavebný úrad rozhodnutie, č. j.
SU 2011/09/14145/4985/Vaa/Krv, ktorým návrh Sťažovateľa na vydanie územného
rozhodnutia o umiestnení stavby zamietol. Toto rozhodnutie bolo Sťažovateľovi doručené
dňa 31. 3. 2011, pričom bolo prvým a zároveň jediným procesným úkonom prvostupňového
správneho orgánu vo vzťahu k Sťažovateľovi počas viac ako 17 mesiacov od doručenia
návrhu na vydanie územného rozhodnutia.
Stavebný úrad odôvodnil zamietnutie návrhu Sťažovateľa nesúladom so zákonom
č. 131/2010 Z. z. o pohrebníctve, ktorý nadobudol účinnosť 1. 1. 2011... Konkrétne Stavebný
úrad uviedol, že sťažovateľ v návrhu na vydanie územného rozhodnutia nedodržal ochranné
pásmo existujúceho pohrebiska „Cintorín Slávičie údolie“, do ktorého projekt GreenHILL
zasahoval. Nový zákon o pohrebníctve totiž v ust. § 36 ods. 3 ustanovuje, že „V ochrannom
pásme existujúceho pohrebiska 50 m je možné umiestniť len tie budovy, ktoré boli schválené
v územných plánoch pred 1. novembrom 2005 alebo boli schválené v územnom konaní
rozhodnutím príslušného stavebného úradu pred 1. novembrom 2005.“ Stavebný úrad
v rozhodnutí o zamietnutí návrhu uviedol, že z územného plánu hlavného mesta Slovenskej
republiky Bratislavy z roku 1993 vyplýva, že pred 1. novembrom 2005 nebola na
pozemkoch navrhovaných na zastavanie schválená žiadna budova, a preto návrh zamietol.
Proti zamietavému rozhodnutiu Stavebného úradu podal Sťažovateľ v zákonom
stanovenej lehote odvolanie spolu s návrhom, aby odvolací správny orgán podal pred
rozhodnutím o odvolaní generálnemu prokurátorovi podnet na podanie návrhu Ústavnému
súdu Slovenskej republiky o preskúmanie ustanovenia § 36 ods. 3 a 4 nového zákona
o pohrebníctve s Ústavou Slovenskej republiky. Sťažovateľ v odvolaní namietal, že
v dôsledku neuplatnenia zákonného postupu správneho orgánu bolo účastníkovi konania
Sťažovateľovi odňaté právo na spravodlivý proces. Sťažovateľ ďalej poukázal
na protiústavnosť ustanovenia § 36 ods. 3 nového zákona o pohrebiskách, nakoľko nový
zákon o pohrebníctve (na rozdiel od zrušeného zákona o pohrebníctve), jednoznačne
retroaktívne teda so spätnou účinnosťou vztiahol právnu úpravu ochranných pásiem aj
na pohrebiská zriadené pred jeho účinnosťou (a tým aj na susediace pozemky), čo súčasne
znamená, že aj na pohrebiská zriadené pred účinnosťou zrušeného zákona o pohrebníctve
(a tým aj na ich susediace pozemky).
Rozhodnutím č. A 2011/1639 DLD zo dňa 26. 7. 2011 Krajský stavebný úrad
odvolanie Sťažovateľa zamietol a rozhodnutie Stavebného úradu (Mestskej časti Bratislava
Karlova Ves) potvrdil. Aj keď, ako je uvedené nižšie, Krajský stavebný úrad ako orgán
odvolací konštatoval viaceré procesné pochybenia zo strany prvostupňového správneho
orgánu, odvolanie napokon z dôvodu existencie ochranného pásma pohrebiska „Cintorín
Slávičie údolie“ zamietol a rozhodnutie Stavebného úradu potvrdil.
Následne sa Sťažovateľ žalobou doručenou Krajskému súdu v Bratislave (Odporcovi
1/) dňa 4. 10. 2011 domáhal, aby Odporca 1/ zrušil Rozhodnutie Krajského stavebného
úradu č. A 2011/1639 DLD zo dňa 26. 7. 2011 a rozhodnutie Mestskej časti Bratislava
Karlova Ves č. j. SU 2011/09/14145/4985/Vaa/Krv zo dňa 28. 2. 2011 a vec vrátil
prvostupňovému správnemu orgánu na ďalšie konanie. Obsahom žaloby bol zároveň návrh
na začatie konania pred Ústavným súdom SR a návrh na prerušenie konania podľa ust.
§ 109 ods. 1 písm. b) O. s. p. Sťažovateľ v žalobe poukazoval na protiústavnosť nového
zákona o pohrebníctve, a to z dôvodu jeho retroaktivity, obmedzenia vlastníckeho práva
a neproporcionálneho zásahu do práv žalobcu (Sťažovateľa).
Krajský súd v Bratislave... rozhodol o podanej žalobe tak, že žalobu zamietol
s odôvodnením, že podľa jeho názoru prijatím nového zákona o pohrebníctve nedošlo
k retroaktívnemu zásahu do nadobudnutých práv žalobcu... Prvostupňový súd poukazoval
na skutočnosť, že žalobca... bol len účastníkom konania o vydanie územného rozhodnutia
a v rozhodnom čase nebolo vydané územné rozhodnutie alebo stavebné povolenie, preto
podľa názoru prvostupňového súdu žalobca... v danom čase nemal žiadne práva, do ktorých
mohol nový zákon o pohrebníctve so spätnou účinnosťou zasiahnuť. S ďalšími argumentmi
týkajúcimi sa protiústavnosti nového zákona o pohrebníctve sa Odporca 1/ v odôvodnení
svojho Rozsudku vôbec nezaoberal napriek tomu, že tieto skutočnosti mali podstatný
význam pre rozhodnutie vo veci. V súvislosti s uvedeným mal Sťažovateľ za to, že Rozsudok
je nedostatočne odôvodnený a jeho vydaním došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý
proces.
Keďže Sťažovateľ s názormi Odporcu 1/ nemohol súhlasiť, nakoľko v danom čase mal
nadobudnuté práva, ktoré mu boli spätne (na základe nového zákona o pohrebníctve)
odňaté, podal najmä z uvedeného dôvodu voči Rozsudku Odporcu odvolanie.
O podanom odvolaní rozhodol Odporca 2/ tak, že rozhodnutie Odporcu 1/ potvrdil.
Odporca 2/ svoje rozhodnutie odôvodnil o. i. tým, že v prejednávanej veci sa jednalo
o nepravú retroaktivitu, nakoľko zákonodarca novým právnym predpisom priniesol určité
zmeny tých práv a povinností, ktoré vznikli za platnosti skoršieho zákona a zmenou režimu,
na základe prijatia novej právnej normy však zákonodarca nevstúpil do už nadobudnutých
práv žalobcu (Sťažovateľa), ale iba do jeho podnikateľských zámerov, ktoré vychádzali
z dispozícií pôvodného zákona. Najvyšší súd SR ďalej konštatoval, že ani dĺžka správneho
konania o umiestnení stavby v danom prípade nemá vplyv na zákonnosť správneho
rozhodnutia, nakoľko s ním zákon nespája žiadne právne následky a žalobca (Sťažovateľ) sa
proti nečinnosti stavebných orgánov mohol brániť návrhom podľa § 250t OSP, pričom nie
je vylúčené ani uplatnenie práva na náhradu škody za eventuálne prieťahy v stavebnom
konaní. Rovnako ani Najvyšší súd SR sa ďalšou argumentáciou Sťažovateľa, týkajúcou sa
protiústavnosti nového zákona o pohrebníctve vôbec nezaoberal.»
Ďalšia časť sťažnosti obsahuje právnu argumentáciu, v rámci ktorej sťažovateľka
v súvislosti s namietaným porušením ňou označených základných práv podľa ústavy, listiny
a práv podľa dohovoru v rámci konania pred stavebným úradom a súdmi jednotlivých
stupňov poukazuje najmä na tieto skutočnosti:
„... Sťažovateľ sa podaním zo dňa 21. 10. 2009 domáhal vydania územného
rozhodnutia o umiestnení stavby. Sťažovateľ mal zároveň k Návrhu spracovanú kompletnú
projektovú dokumentáciu a k Návrhu predložil vyjadrenia všetkých dotknutých subjektov.
Na strane Stavebného úradu neexistovali žiadne faktické ani právne prekážky brániace
Stavebnému úradu vo veci konať, a preto Sťažovateľ legitímne očakával, že Stavebný úrad
vydá v zákonom stanovenej lehote územné rozhodnutie. Stavebný úrad od začiatku
územného konania postupoval v rozpore so zákonom a svojím nekonaním porušil:
ust. § 36 ods. 1 posledná veta stavebného zákona, pretože Stavebný úrad neoznámil
začatie územného konania do 7 dní odo dňa doručenia Návrhu, resp. ust. § 35 ods. 2 prvá
veta stavebného zákona, pretože Stavebný úrad v primeranej lehote (7 dní) od doručenia
Návrhu nevyzval Sťažovateľa na doplnenie Návrhu;
ust. § 49 ods. 2 prvá veta správneho poriadku, pretože Stavebný úrad nevydal
rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote 30 dní, pričom posledný deň lehoty na vydanie
rozhodnutia uplynul dňa 23. 11. 2009;
ust. § 49 ods. 2 druhá veta správneho poriadku, pretože Stavebný úrad
neinformoval Sťažovateľa, že nevydá rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote,
neinformoval Sťažovateľa o dôvodoch nevydania rozhodnutia a ani neoznámil Sťažovateľovi
predpokladanú lehotu, v ktorej o veci rozhodne.
Stavebný úrad svojou nečinnosťou porušil taktiež základné zásady správneho
konania predvídané správnym poriadkom, a to konkrétne... zásadu zákonnosti... zásadu
súčinnosti... zásadu hospodárnosti a rýchlosti konania...
Sťažovateľ svoj Návrh doplnil dňa 14. 12. 2009 o záväzné stanovisko Magistrátu
hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislavy. Stavebný úrad však na podania
Sťažovateľa vôbec nereagoval a bol nečinný...
Podľa informácií poskytnutých zamestnancami Stavebného úradu bol príčinou
nečinnosti Stavebného úradu chýbajúci podpis starostky ... Počas celého
obdobia Sťažovateľ príp. jeho zástupcovia telefonicky a osobne urgovali Stavebný úrad,
jeho zamestnancov a starostku , aby vo veci začali konať. Sťažovateľ až
neskôr zistil, že dôvody nečinnosti prezentované starostkou boli vyfabulované, účelovo
vykonštruované, a preto začal na jeseň 2010 urgovať stavebný úrad aj písomne...
Keďže ani na základe písomných urgencií nedošlo k náprave a vydaniu predmetného
rozhodnutia, hoci na jeho vydanie boli splnené všetky zákonom vyžadované podmienky,
Sťažovateľ sa obrátil dňa 20. 12. 2010 so sťažnosťou pre nedodržanie úradného postupu
na Krajský stavebný úrad, ktorý konštatoval viaceré porušenia zákona.
Stavebný úrad následne dňa 28. 2. 2011 vydal rozhodnutie (Sťažovateľovi bolo
doručené až dňa 31. 3. 2011), ktorým návrh Sťažovateľa na vydanie územného rozhodnutia
zamietol. Vydanie rozhodnutia zároveň bolo jediným procesným úkonom, ktorý Stavebný
úrad vykonal počas 17 mesiacov napriek tomu, že boli splnené všetky podmienky
pre vydanie rozhodnutia v zákonom stanovených lehotách.
Voči Rozhodnutiu Stavebného úradu podal Sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol
Krajský stavebný úrad tak, že napriek konštatovaniu viacerých procesných pochybení
rozhodnutie Stavebného úradu potvrdil. Podľa názoru Sťažovateľa tak bolo celé konanie,
ako aj rozhodnutia Stavebného úradu a Krajského stavebného úradu poznačené hrubou
nezákonnosťou. Z uvedeného dôvodu sa Sťažovateľ domáhal prostredníctvom žaloby
preskúmania zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu (Krajského stavebného úradu)
podľa ust. § 247 a nasl. OSP na Krajskom súde v Bratislave, ktorý žalobu Sťažovateľa
zamietol, čím podľa názoru Sťažovateľa porušil jeho základné práva garantované mu
Ústavou, Dohovorom, ako aj Listinou.“
Podľa tvrdenia sťažovateľky krajský súd, ako aj najvyšší súd a správne orgány
„rozhodovali na základe ustanovenia právneho predpisu, ktorý nie je súladný s ústavou.
Na túto nesúladnosť, spočívajúcu v retroaktivite ust. § 36 ods. 3 a 4 nového zákona
o pohrebníctve, obmedzení vlastníckeho práva Sťažovateľa a neproporcionálnom zásahu
do práv Sťažovateľa, Sťažovateľ poukazoval viacerými podaniami. V konaní o vydanie
územného rozhodnutia Sťažovateľ navrhoval odvolaciemu orgánu Krajskému stavebnému
úradu, aby podal pred rozhodnutím o odvolaní podnet generálnemu prokurátorovi
na podanie návrhu Ústavnému súdu Slovenskej republiky o preskúmanie súladu ust. § 36
ods. 3 a 4 nového zákona o pohrebníctve s Ústavou SR, v konaní vedenom Odporcom 1/
Sťažovateľ ďalej navrhoval začatie konania pred Ústavným súdom SR z dôvodu
protiústavnosti aplikovaného zákona (nového zákona o pohrebiskách) a prerušenie konania
podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) O. s. p.“.
V uvedených súvislostiach sťažovateľka ďalej v sťažnosti uvádza:
„Sťažovateľ nadobudol v roku 2006 a 2007 pozemky, na ktorých mal byť realizovaný
projekt GreenHILL. V tomto čase, ako aj v čase podania návrhu na vydanie územného
rozhodnutia (v roku 2009), bol platný a účinný zákon č. 470/2005 Z. z. o pohrebníctve
a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský
zákon)... Tento zákon s účinnosťou od 1. 11. 2005 zaviedol právnu úpravu tzv. ochranných
pásiem pohrebísk; úpravu ochranných pásiem pohrebísk predchádzajúca úprava vyhlášky
č. 46/1985 Zb. o postupe pri úmrtí a pohrebníctve neobsahovala...
Pozemky Sťažovateľa sa nachádzajú v blízkosti pohrebiska (cintorína) „Slávičie
údolie“. Keďže toto pohrebisko bolo zriadené pred nadobudnutím účinnosti starého zákona
o pohrebníctve, t. j. pred 1. 1. 2005, ochranné pásmo v okolí tohto pohrebiska podľa
starého zákona nejestvovalo. Taktiež existenciu ochranného pásma v okolí tohto pohrebiska
neupravoval ani územný plán Hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislavy prijatý
v roku 2007.
Tento právny stav zmenila s účinnosťou od 1. 1. 2011 úprava nového zákona
o pohrebníctve. Nový zákon o pohrebníctve v ust. § 15 ods. 7 a 8, obdobne, ako tomu bolo
v starom zákone o pohrebníctve, upravil ochranné pásma pohrebísk, a to nasledovne:
Ochranné pásmo pohrebiska je 50 m od hranice pozemku pohrebiska; v ochrannom pásme
sa nesmú povoľovať a ani umiestňovať budovy okrem budov, ktoré poskytujú služby
súvisiace s pohrebníctvom...
Uvedenú právnu úpravu ochranných pasiem pohrebísk však nový zákon
o pohrebníctve doplnil prechodným ustanovením § 36 ods. 3 nasledovne: V ochrannom
pásme existujúceho pohrebiska 50 m je možné umiestniť len tie budovy, ktoré boli schválené
v územných plánoch pred 1. novembrom 2005 alebo boli schválené v územnom konaní
rozhodnutím príslušného stavebného úradu pred 1. novembrom 2005. Budovy postavené
v ochrannom pásme do 50 m od pohrebiska pred 1. novembrom 2005 zostanú zachované.
Nový zákon o pohrebníctve teda, na rozdiel od starého zákona o pohrebníctve, vztiahol
právnu úpravu ochranných pásiem aj na pohrebiská zriadené pred jeho účinnosťou (a tým
aj na susediace pozemky), čo súčasne znamená, že aj na pohrebiská zriadené pred
účinnosťou starého zákona o pohrebníctve (a tým aj na ich susediace pozemky).
Keďže pozemky Sťažovateľa susedia s cintorínom .Slávičie údolie“, bez ohľadu
na skutočnosť, kedy bolo toto pohrebisko zriadené, vztiahol nový zákon o pohrebníctve
právnu úpravu ochranných pásiem aj na toto pohrebisko, a teda s účinnosťou od 1. 1. 2011
do pozemkov Sťažovateľa zasahuje ochranné pásmo pohrebiska. Subjektívne práva vlastníka
pozemkov Sťažovateľa, boli právnou úpravou nového zákona o pohrebníctve zrušené,
pričom takýto postup je v rozpore s ust. čl. 1 ods. 1 Ústavy SR.
Taktiež podľa názoru Sťažovateľa zriadenie ochranného pásma na základe ust. § 15
ods. 7 nového zákona o pohrebníctve predstavuje neprimeraný (neproporcionálny) zásah
do vlastníckeho práva a teda je v rozpore aj s ust. čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
v spojení s ust. čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky...“
Sťažovateľka tiež namieta, že krajský súd nevyhovel jej návrhu na prerušenie konania
a v odôvodnení napadnutého rozsudku k tomu uviedol, že «predmetné ustanovenia sú
(„len“) nepriamo retroaktívne, pričom nepravá retroaktivita sa akceptuje ako prípustný
nástroj na dosiahnutie ustanovených a dostatočne významných cieľov verejnej moci».
Sťažovateľka však tvrdí, že „v čase podania návrhu na vydanie územného rozhodnutia mal
nadobudnuté práva, ktoré mu boli spätne, na základe nového zákona o pohrebníctve,
odňaté, čo predstavuje protiústavný stav. Konaním Odporcu teda došlo k zásadnému
pochybeniu v podobe odobratia v dobrej viere nadobudnutých práv ak narušeniu právnej
istoty Sťažovateľa.“. Sťažovateľka v nadväznosti na uvedené namieta, že „odporca 1/
a odporca 2/ sa nijakým spôsobom nevysporiadali s argumentáciou Sťažovateľa týkajúcou
sa protiústavnosti nového zákona o pohrebníctve z dôvodu obmedzenia vlastníckeho práva
Sťažovateľa a neproporcionálneho zásahu do práv Sťažovateľa. Požiadavka riadneho
odôvodnenia rozhodnutia je pritom jedným zo základných atribútov spravodlivého
procesu.“.
Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľka domáha, aby ústavný
súd nálezom takto rozhodol:
„Krajský súd v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 4S 193/2011 svojím
postupom a rozsudkom zo dňa 25. 5. 2012, sp. zn. 4S 193/2011 85 porušil základné práva
Sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1 v spojení s čl. 13 ods. 4, čl. 20 ods. 4, čl. 46 ods. 1 a 2
a čl. 48 ods. 2 v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 142 ods. 1 Ústavy SR, čl. 36 ods. 1 a ods. 2
a čl. 38 ods. 2 Listiny a čl. 6 ods. 1 Dohovoru,
Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní pod sp. zn. 5 Sžp/29/2012 svojím
postupom a rozsudkom zo dňa 30. 9. 2013, sp. zn. 5 Sžp/29/2012 základné práva
Sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1 v spojení s čl. 13 ods. 4, čl. 20 ods. 4, čl. 46 ods. 1 a 2
a čl. 48 ods. 2 v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 142 ods. 1 Ústavy SR, čl. 36 ods. 1 a ods. 2
a čl. 38 ods. 2 Listiny a čl. 6 ods. 1 Dohovoru.
Rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 25. 5. 2012, sp. zn. 4 S 193/2011 85 sa
zrušuje.
Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30. 9. 2013, sp. zn.
5 Sžp/29/2012 sa zrušuje.
Vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.
Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia, ktorú je Krajský súd
v Bratislave povinný vyplatiť na účet právneho zástupcu Sťažovateľa do jedného mesiaca
od právoplatnosti nálezu Ústavného súdu SR.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľka namieta, že postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 S
193/2011 a jeho rozsudkom z 25. mája 2012, ako aj postupom najvyššieho súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 5 Sžp 29/2012 a jeho rozsudkom z 30. septembra 2013 došlo k
porušeniu jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 48 ods. 2
v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 13 ods. 4 a čl. 142 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 a 2 a čl. 38
ods. 2 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
II.1 K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľky podľa čl. 20 ods. 1
a 4, čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 48 ods. 2 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 13 ods. 4 a čl. 142 ods. 1
ústavy, podľa čl. 36 ods. 1 a 2 a čl. 38 ods. 2 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 S 193/2011 a jeho
rozsudkom z 25. mája
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi
zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.
Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná
právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže
domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí
takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV.
ÚS 115/07).
Z dokumentácie priloženej k sťažnosti vyplýva, že proti napadnutému rozsudku
krajského súdu sp. zn. 4 S 193/2011 z 25. mája 2012, ktorým tento súd zamietol žalobu
sťažovateľky o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. A 2011/1639 DLD
z 26. júla 2011, podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom najvyšší súd rozhodol napadnutým
rozsudkom tak, že mu nevyhovel a s prihliadnutím na všetky okolnosti daného prípadu
rozsudok krajského súdu ako vecne správny potvrdil.
Proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 4 S 193/2011 z 25. mája 2012 mohla
sťažovateľka podať odvolanie (čo aj využila), o ktorom bol oprávnený a aj povinný
rozhodnúť najvyšší súd ako odvolací súd. Právomoc najvyššieho súdu rozhodnúť o odvolaní
sťažovateľky v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.
Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľky
v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej
právomoci.
II.2 K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1
a 2, čl. 48 ods. 2 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 13 ods. 4 a čl. 142 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36
ods. 1 a 2 a čl. 38 ods. 2 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom
najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Sžp 29/2012 a jeho rozsudkom z 30.
septembra 2013
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, čo táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
predovšetkým vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie
(I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07).
Postup ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
predurčuje jeho ústavné postavenie vyjadrené v čl. 124 ústavy, podľa ktorého je ústavný súd
nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. V súvislosti so svojím ústavným
postavením ústavný súd vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že vo veciach patriacich
do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou
(m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/95). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať
právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli
k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol
alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového
stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie a ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže
ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne
nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a
zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m.
I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.) O svojvôli pri výklade alebo aplikácii
zákona alebo iného všeobecne záväzného právneho predpisu všeobecným súdom by bolo
možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení zákona alebo iného všeobecne záväzného právneho predpisu, že by zásadne
poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).
Ústavný súd vo svojej judikatúre taktiež uvádza, že obsahom základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je umožniť každému reálny prístup k súdu,
pričom tomuto základnému právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť
(napr. II. ÚS 88/01, III. ÚS 362/04), ako aj zabezpečiť konkrétne procesné garancie
v súdnom konaní. Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
nepatrí právo účastníka konania dožadovať sa toho, aby všeobecné súdy preberali alebo sa
riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania
Článok 46 ods. 2 ústavy (resp. čl. 36 ods. 2 listiny) v podstate upravuje právo
na prístup k súdu, a to ako lex specialis pre prístup k súdu vo veci, o ktorej rozhodol orgán
verejnej správy. V zásade ide skôr o kompetenčné ustanovenie určujúce, kedy súdna moc
preskúmava rozhodnutia orgánov verejnej správy, než o ustanovenie zakladajúce
samostatné základné právo, keďže toto je v skutočnosti priznané už čl. 46 ods. 1 ústavy
[resp. čl. 36 ods. 1 listiny (m. m. II. ÚS 758/2014)].
Uvedené právne názory tvoria základné východiská aj pre predbežné prerokovanie
tejto časti sťažnosti sťažovateľky.
Sťažovateľka predovšetkým tvrdí, že napadnutým postupom najvyššieho súdu
v označenom konaní a jeho rozsudkom z 30. septembra 2013 došlo k porušeniu jej
základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa čl. 36 ods. 1 a 2 a čl. 38
ods. 2 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Sťažovateľka sa nestotožňuje so závermi najvyššieho súdu uvedenými v odôvodnení
jeho rozsudku sp. zn. 5 Sžp 29/2012 z 30. septembra 2013, najmä s tým, že odvolací súd
sa s jej argumentáciou týkajúcou sa protiústavnosti zákona č. 131/2010 Z. z.
(z dôvodu jeho sťažovateľkou namietanej retroaktivity, obmedzenia vlastníckeho práva
a neproporcionálneho zásahu do jej práv) vôbec nezaoberal, pričom z dôvodu tvrdenej
protiústavnosti aplikovaného zákona č. 131/2010 Z. z. sťažovateľka navrhovala prerušenie
konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“)
v spojení s podaním návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov ústavnému
súdu,
vyslovil v napadnutom rozsudku záver, že nová právna úprava pohrebníctva
„vstúpila“ iba do podnikateľských zámerov sťažovateľky, nie do jej už jej nadobudnutých
práv,
konštatoval, že nečinnosť správnych orgánov v danej veci nemala vplyv
na zákonnosť správneho rozhodnutia,
svoje rozhodnutie nedostatočne odôvodnil a jeho vydaním malo dôjsť k porušeniu
jej práva na spravodlivé súdne konanie.
Z obsahu sťažnosti a listín k nej pripojených ústavný súd zistil, že najvyšší súd ako
súd odvolací v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu
č. A 2011/1639 DLD z 26. júla 2011 rozhodol o odvolaní sťažovateľky proti rozsudku
krajského súdu sp. zn. 4 S 193/2011 z 25. mája 2012 tak, že ho ako vecne správny potvrdil.
Na účely posúdenia opodstatnenosti sťažnosti ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní preskúmal k sťažnosti pripojený rozsudok najvyššieho súdu sp. zn.
5 Sžp 29/2012 z 30. septembra 2013 a zistil, že najvyšší súd v odôvodnení najprv poukázal
na obsah rozsudku krajského súdu, pričom v tejto súvislosti najmä uviedol:
«Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Bratislave... zamietol podľa § 250j ods. 1
Občianskeho súdneho poriadku... žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania
zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. A 2011/1639 DLD z 26. júla 2011, ktorým bolo
zamietnuté odvolanie žalobcu a potvrdené rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu,
Mestskej časti Bratislava Karlova Ves č. SU 2011/09/14145/4985/Vaa/Krv z 28. februára
2011. Týmto rozhodnutím stavebný úrad zamietol návrh spoločnosti žalobcu na umiestnenie
stavby: „Polyfunkčný objekt GreenHILL Staré Grunty JUH, Bratislava“ navrhovanej
na pozemkoch parcely č.
katastrálne územie . Zamietnutie
návrhu žalovaný zdôvodnil rozporom s ustanovením § 36 ods. 3 zákona č. 131/2010 Z. z.
o pohrebníctve...
Ako vyplýva zo zistenia krajského súdu žalobca dňa 23. októbra 2009 podal návrh
na vydanie územného rozhodnutia o umiestnení stavby Polyfunkčný objekt GreenHILL...
Stavebný úrad rozhodol až po 17 mesiacoch 28. februára 2011. Žalobca namietal, že ak by
stavebný úrad konal v súlade so zákonom a rozhodol v roku 2009 v zmysle vtedy platného
zákona č. 470/2005 Z. z. o pohrebníctve... účinného do 31. decembra 2010... aplikoval by
ustanovenie § 33 ods. 4 zrušeného zákona, kde bolo ustanovené, že „šírka ochranného
pásma pohrebiska 50 m sa nevyžaduje pre pohrebiská zriadené pred nadobudnutím
účinnosti tohto zákona“. Keďže pohrebisko Cintorín Slávičie údolie, bolo zriadené pred
účinnosťou zrušeného zákona č. 470/2005 Z. z. právny režim ochranných pásiem pohrebísk
by sa naň nevzťahoval. Namietal, že tento právny stav zmenil zákon č. 131/2009 Z. z.
(správne má byť zákon č. 131/2010 Z. z., pozn.). Poukázal tiež na jeho ustanovenie § 36
ods. 3 zákona č. 131/2009 Z. z., ktoré je podľa neho retroaktívne, pretože sa v ňom uvádza,
že „v ochrannom pásme existujúceho pohrebiska 50 m je možné umiestniť iba tie budovy,
ktoré boli schválené v územných plánoch pred 01. 11. 2005 alebo boli schválené v územnom
konaní rozhodnutím príslušného stavebného úradu pred 01. 11. 2005. Budovy postavené
v ochrannom pásme do 50 m od pohrebiska pred 01. 11. 2005 zostanú zachované.“ Žalobca
namietal prieťahy v konaní stavebného orgánu, čím tento zmaril projekt GreenHILL.
Správny orgán pri prešetrovaní sťažnosti žalobcu vyhodnotil procesné pochybenia
stavebného úradu spočívajúce v nedodržaní zákonných lehôt ako porušenie zákona. Podľa
žalobcu tento nezákonný postup mal za následok nezákonné rozhodnutie prvostupňového
správneho orgánu.
Podľa krajského súdu žalovaný správny orgán nespochybnil nedodržanie zákonných
lehôt pri vydaní rozhodnutia o podanom návrhu na umiestnenie stavby, napriek tomu však
považoval samotné rozhodnutie za vecne správne a poukazom na ustanovenie § 46 zákona
č. 71/1967 Zb. od správnom konaní (správny poriadok)..., podľa ktorého rozhodnutie sa
musí v čase jeho vydania opierať o účinnú právnu úpravu, aby spĺňalo obligatórnu
požiadavku zákonnosti. Samotná nečinnosť správneho orgánu nie je dôvodom na zrušenie
prvostupňového rozhodnutia a vrátenia veci na nové konanie a ani samotné podanie návrhu
na Ústavný súd Slovenskej republiky nie je možné podľa neho vyhodnotiť ako začatie
konania o predbežnej otázke s povinnosťou prerušiť konanie.
Krajský súd k námietke retroaktivity poukázal na dôvodovú správu k zákonu
č. 131/2010 Z. z., v ktorej sa uvádza, že po prijatí zákona o pohrebníctve 01. 11. 2005
z praxe vyplynuli nemalé problémy s jeho aplikáciou, ktoré mal nový zákon o pohrebníctve
odstrániť. Jedným z problémov bolo aj riešenie ochranného pásma, ktoré neumožňuje stavať
žiadne budovy v blízkosti pohrebiska. Z osobitnej časti dôvodovej správy k § 36 sa uvádza,
že návrhom zákona v prechodnom ustanovení upravuje, ktoré budovy je možné postaviť pri
existujúcich pohrebiskách. Podľa názoru krajského súdu nemožno namietať ak zákonodarca
neskôr zavedie určité obmedzujúce pravidlá, ktoré sa spočiatku prehliadli alebo nedocenili,
aj keď to bude nevýhodnejšie pre niekoho kto bol pôvodnou úpravou zvýhodnený. Zákonné
ustanovenie § 36 neobsahuje všeobecne platné pravidlo pri zmene právneho predpisu, resp.
zrušení právneho predpisu a jeho nahradení novým, kde by bolo určené, že právne vzťahy,
ktoré vznikli za platnosti a účinnosti skoršieho predpisu alebo konania začaté v čase
platnosti skoršieho predpisu sa spravujú právnym predpisom za účinnosti, ktorého vznikli
ak neskorší predpis neustanovuje inak. Preto podľa existujúcej praxe je potrebné vychádzať
z platného a účinného predpisu, ktorým v danom prípade je zákon č. 131/2010 Z. z..
Z administratívneho spisu krajský súd zistil, že žalobca podal návrh na vydanie
územného rozhodnutia dňa 23. 10. 2009. Išlo o využitie polyfunkčnej novostavby
na občiansku vybavenosť, garáže a byty. Mestská časť Bratislava Karlova Ves svojím
rozhodnutím SU 2011/09/14145/4985/Vaal/Krv zo dňa 28. 02. 2011 zamietlo návrh
na vydanie územného rozhodnutia o umiestnení stavby s poukazom na § 36 ods. 3 zákona
131/2010 Z. z. o pohrebníctve. Stavebný úrad zistil, že osadením predmetného bytového
domu by nebolo dodržané ochranné pásmo existujúceho pohrebiska.
Krajský súd pri rozhodovaní za zásadnú otázku považoval skutočnosť, či práva
žalobcu, vlastníka pozemkov, na ktorých chcel umiestniť stavbu boli dodatočne a so spätnou
účinnosťou neskorším zákonom skutočne odňaté a zmenené. Žalobca v čase rozhodovania
správnych orgánov nebol stavebníkom lebo v rozhodnom čase nebolo vydané žiadne
územné rozhodnutie alebo stavebné povolenie, ktoré by jeho práva stavebníka zakladali.
Ním navrhovaný polyfunkčný dom nemal charakter, ktorý mal na mysli zákonodarca, že
umožní výstavbu budov aj v ochranných pásmach, ktoré súvisia v prevádzkou pohrebísk.
Preto súd námietky žalobcu považoval za nedôvodné.»
Sťažovateľka v odvolaní proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 4 S 193/2011
namietala, že napadnutý rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a je
nedostatočne odôvodnený. Nesúhlasila s názorom krajského súdu, že „nedošlo
k retroaktívnemu zásahu do jeho práv. Žalobca mal nadobudnuté práva, ktoré mu boli
spätne odňaté. Podaním návrhu na vydanie územného rozhodnutia nadobudol právo
a legitímne očakávania, aby mu stavebný úrad vydal územné rozhodnutie, keďže v čase
podania návrhu boli splnené všetky zákonné predpoklady na jeho vydanie. Trval na tom, že
ustanovenie § 36 ods. 3 zákona 131/2010 Z. z. je retroaktívne a nelogické a jeho existencia
je dôsledkom omylu počas legislatívneho procesu. Žalobca považoval rozsudok krajského
súdu za nedostatočne odôvodnený, pretože súd sa nevysporiadal s jeho námietkou, že zákon
č. 131/2010 Z. z. je v rozpore s čl. 20 ods. 1 v spojení s čl. 13 ods. 4 a čl. 20 ods. 4
Ústavy...“.
Po podrobnom oboznámení sa s administratívnym spisom, ako aj so súdnym spisom
sa najvyšší súd v napadnutom rozsudku zaoberal skutkovým základom prerokovávanej veci,
jeho právnym posúdením a skúmaním, pričom v tejto súvislosti okrem iného uviedol:
„Najvyšší súd... vychádzajúc z ustanovenia § 219 ods. 2 OSP v spojení s § 246c
ods. 1 veta prvá OSP nezistil žiaden dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov
a relevantných právnych záverov obsiahnutých v odvolaní napadnutého rozsudku. Tieto
závery spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem vytvárajú dostatočné právne
východiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku. Preto sa s týmto odôvodnením
najvyšší súd stotožňuje v celom rozsahu, považujúc právne posúdenie veci krajským súdom
za správne, a aby nadbytočne neopakoval pre účastníkov známe fakty v prejednávanej veci
spolu s právnymi závermi krajského súdu, na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku
k námietkam žalobcu uvedených v odvolaní dopĺňa nasledovné:
Úlohou správneho súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho
orgánu podľa piatej časti druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku je posudzovať,
či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov
pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkom
konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a s inými právnymi predpismi
a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu
bolo vydané v súlade s hmotno právnymi, ako aj procesno právnymi predpismi. Zákonnosť
rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu
predchádzajúce vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu súd teda
skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe, či uvedené procesné
pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá
mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 OSP).
Správny súd pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu
v konkrétnej veci sa obmedzí na otázku, či vykonané dôkazy, z ktorých správny orgán
vychádza nie sú pochybné, najmä kvôli prameňu, z ktorých pochádzajú, alebo pre porušenie
niektorej procesnej zásady správneho konania a ďalej na otázku, či vykonané dôkazy
logicky robia vôbec možným skutkový záver, ktorému správny orgán dospel. Správny súd
pri preskúmavaní zákonnosti správneho rozhodnutia a postupu správneho orgánu
posudzuje, či správny orgán aplikoval na predmetnú právnu vec relevantný právny predpis.
Účelom konania v správnom súdnictve je poskytnutie súdnej ochrany pred tvrdeným
nezákonným rozhodnutím. Ak také rozhodnutie na základe zistení krajského súdu bolo
vydané v konaní, ktoré netrpí vadou, spôsobilou ovplyvniť jeho zákonnosť a krajský súd
svoje zistenie presvedčivo a s poukazom na procesné ustanovenia náležite odôvodní, niet
dôvodu, aby sa odvolací súd zaoberal námietkami, ktoré sú len vysvetleniami doterajších
postojov žalobcu.
V ustanovení § 36 sú upravené prechodné ustanovenia zákona č. 131/2010 Z. z.
o pohrebníctve takto:
1/ Ak obec, ktorá ku dňu nadobudnutia účinnosti tohto zákona prevádzkuje
pohrebisko na pozemku vo vlastníctve cirkvi a cirkev v lehote podľa predpisov platných
do nadobudnutia účinnosti tohto zákona obci písomne neoznámila, že chce pohrebisko
prevádzkovať sama, oprávnenie prevádzkovať pohrebisko obci zostáva zachované. Cirkev,
ktorá svoju požiadavku na zmenu prevádzkovateľa pohrebiska v lehote podľa predpisov
platných do nadobudnutia účinnosti tohto zákona obci písomne neoznámila, že chce
pohrebisko prevádzkovať sama, môže tak urobiť najskôr dňom 01. 11. 2015.
2/ Prevádzkovateľ pohrebnej služby a prevádzkovateľ krematória sú povinní upraviť
prevádzkový poriadok podľa tohto zákona a vyžiadať si jeho schválenie regionálnym
úradom verejného zdravotníctva najneskôr do jedného roka odo dňa nadobudnutia
účinnosti tohto zákona.
3/ V ochrannom pásme existujúceho pohrebiska 50 m je možné umiestniť len tie
budovy, ktoré boli schválené v územných plánoch pred 01. 11. 2005 alebo boli schválené
v územnom konaní rozhodnutím príslušného stavebného úradu pred 01. 11. 2005. Budovy
postavené v ochrannom pásme do 50 m od pohrebiska pred 01. 11. 2005 zostanú
zachované.
4/ V ochrannom pásme krematória 100 m je možné umiestniť len tie budovy, ktoré
boli schválené v územných plánoch pred 01. 11. 2005 alebo boli schválené v územnom
konaní rozhodnutím príslušného stavebného úradu pred 01. 11. 2005. Budovy postavené
v ochrannom pásme do 100 m od krematória pred 01. 11. 2005 zostanú zachované.
5/ Prevádzkovateľ pohrebnej služby, ktorý využíva chladiace zariadenie a iné
miestnosti v zdravotníckom zariadení, v zariadení sociálnych služieb alebo na pracovisku
úradu pre dohľad a v ich areáloch na prevádzkovanie pohrebnej služby, a tieto vlastní
alebo má v nájme alebo vo výpožičke, v správe alebo užívaní v zdravotníckom zariadení,
v zariadení sociálnych služieb alebo na pracovisku úradu pre dohľad a v ich areáloch, môže
ich využívať na prevádzkovanie pohrebnej služby do 31. 12. 2011.
6/ Konania o uložení pokút začaté do 31. 12. 2010 a neukončené právoplatným
rozhodnutím sa dokončia podľa doterajších predpisov.
7/ Osvedčenia o odbornej spôsobilosti, ktorých platnosť bola podľa doterajších
predpisov obmedzená na dobu určitú, sa menia na dobu neurčitú.
8/ Doterajšie právne vzťahy týkajúce sa užívania hrobového miesta zostávajú
zachované za rovnakých podmienok, ako boli dohodnuté v právnom vzťahu, ak osoba alebo
osoby oprávnené z tohto právneho vzťahu sú známe a podmienky užívania hrobového miesta
sú splnené.“
K námietke retroaktivity zákona č. 131/2010 Z. z. najvyšší súd v odôvodnení
napadnutého rozsudku uviedol: „... zo zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní
a stavebnom poriadku (stavebný zákon) v úplnom znení, v žiadnom prípade nevyplýva, že
s podaním návrhu na územné rozhodnutie o umiestnení stavby tento zákon spája také
zákonné dôsledky, ktoré by spôsobovali v prípade prijatia zákona č. 131/2010 Z. z.
retroaktívne účinky. Tie by podľa názoru najvyššieho súdu bolo spôsobiť iba právoplatné
rozhodnutie o umiestnení stavby, ktorého existencia by mohla v danom prípade spôsobiť
neprípustnú retroaktivitu.
K základným princípom právneho štátu v zmysle čl. 1 ústavy patrí právna istota
a dôvera občanov a právnických osôb v právo a právny poriadok. S tým úzko súvisí
neprípustnosť spätnej účinnosti právnych predpisov. Zákaz spätnej účinnosti (zákaz
retroaktivity) právnych noriem tvorí ďalšiu integrálnu súčasť princípu právnej istoty
a možno ho preto považovať aj za definičný znak právneho štátu, ktorý tvorí významnú
demokratickú záruku ochrany práv občanov (k tomu pozri bližšie napr. aj nálezy Ústavného
súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 16/95 či PL. ÚS 29/05).
Všeobecne platí, že právne predpisy nepôsobia spätne (lex retro nom agit). Právne
vzťahy, nároky z nich vyplývajúce a pod. sa musia spravovať normami, ktoré platili v čase
ich vzniku. Subjekt, ktorý v minulosti urobil nejaký právny úkon, nemôže totiž vedieť, aké
budú jeho dôsledky podľa následných, spätne pôsobiacich úprav. Použitie predpisu na
prípady, ktoré sa stali pred jeho účinnosťou, viedlo by tak k situácii, že legi posteriori sa
umožní modifikácia právnych vzťahov založených v čase pôsobnosti legis prioris, čo je
zásadne neprípustné.
Pri posudzovaní spätnej účinnosti právnych noriem treba však mať na zreteli
skutočnosť, že ide o fenomén s dvoma rozdielnymi tvárami: retroaktivitu pravú
a retroaktivitu nepravú. Všeobecný zákaz, na ktorý sa bežná prax zvykne odvolávať, sa
meritórne môže týkať iba retroaktivity pravej, vedúcej k zmene právnych pomerov
vzniknutých v minulosti. V prípade nepravej retroaktivity je situácia kvalitatívne iná; platí
tu princíp prípustnosti a legislatívnej priechodnosti.
Podľa štandardného normotvorného prístupu sa pri časovom strete dvoch právnych
predpisov novou úpravou spravujú aj vzťahy založené zrušenou normou. Táto úprava
vstupuje do právnych vzťahov vzniknutých v minulosti s tým, že odo dňa svojej účinnosti ich
môže novo regulovať meniť, dopĺňať, rušiť, spájať s nimi iné práva a povinnosti atď.
Za legislatívne korektné možno považovať iba také riešenie, aby samotný vznik vzťahov
a práva z nich vyplývajúce do účinnosti neskoršieho predpisu, sa posudzovali podľa
zrušenej úpravy (nepravá retroaktivita). Úprava podrobnosti stretu časovo rozdielnych
predpisov je vecou prechodných ustanovení následného predpisu. Bez princípu nepravej
retroaktivity by sa existujúce spoločenské vzťahy ocitli v stave právnej bezprizornosti.
Za situácie, keď skoršia norma je zrušená a nová by sa na ne nemala vzťahovať (ako sa to
niekedy nesprávne dôvodí), vznikol by stav právneho vákua. Pri súčasnom tempe
novelizácie zákonov a iných predpisov viedlo by to k závažným deformáciám právneho
poriadku. Inštitút nepravej retroaktivity slúži preto na zabezpečenie kontinuity a stability
spoločenských vzťahov a ich právnych úprav.
V prejednávanej veci sa jedná o nepravú retroaktivitu, nakoľko zákonodarca novým
právnym predpisom priniesol určité zmeny tých práv a povinností, ktoré vznikli za platnosti
skoršieho zákona. Zmenou režimu, na základe prijatia novej právnej normy však
zákonodarca nevstúpil do už nadobudnutých práv žalobcu, ale iba do jeho podnikateľských
zámerov, ktoré vychádzali z dispozícií pôvodného zákona, čo však nezakladá porušenie jeho
práv vyplývajúcich z dotknutých zákonov, ale ani porušenie jeho základných práv, včítane
vlastníckeho práva, čím žalobcov poukaz na článok 1, čl. 20 a čl. 13 ústavy je bez príčinnej
súvislosti k danému konaniu, a tým i bez právneho významu.“
Najvyšší súd v napadnutom rozsudku zaujal postoj aj k argumentom sťažovateľky
týkajúcim sa dĺžky správneho konania o umiestnenie stavby a jeho vplyvu na zákonnosť
správneho rozhodnutia, keď sa stotožnil s právnym názorom krajského súdu, pričom
v odôvodnení svojho rozsudku uviedol:
„Ani dĺžka správneho konania o umiestnení stavby v danom prípade nemá vplyv
na zákonnosť správneho rozhodnutia, nakoľko s ním zákon nespája žiadne právne následky.
Žalobca sa proti nečinnosti stavebných orgánom mohol brániť návrhom podľa § 250t OSP,
pričom nie je vylúčené ani uplatnenie práva na náhradu škody za eventuálne prieťahy
v stavebnom konaní.“
Najvyšší súd sa nestotožnil ani s tvrdením sťažovateľky, že „... krajský súd
vyhodnotil skutkový stav jednostranne a vo veci urobil len arbitrárny výklad zákonných
ustanovení, a že by jeho postupom boli porušené právne predpisy.
Keďže podľa názoru najvyššieho súdu krajský súd o otázkach, ktoré boli dôvodom
na podanie žaloby nerozhodc1 svojvoľne a nezákonne a keďže najvyšší súd nezistil dôvod
na zmenenie alebo zrušenie napadnutého rozsudku, považujúc jeho odôvodnenie za logické,
jasné a zrozumiteľné a nezistil v tomto rozhodnutí žiaden rozpor so zákonom, rozsudok
krajského súdu podľa § 250ja ods. 3 veta druhá OSP a § 219 ods. 1, 2 OSP potvrdil.“.
Vychádzajúc z citovaného, ústavný súd v prvom rade konštatuje, že najvyšší súd sa
v napadnutom rozsudku zaoberal so všetkými podstatnými námietkami sťažovateľky, ktoré
uplatnila vo svojom odvolaní a zopakovala v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu.
Ústavný súd v tejto súvislosti považuje za potrebné navyše zdôrazniť, že v posudzovanom
prípade sťažovateľka namieta porušenie svojich práv garantovaných ústavou, listinou
a dohovorom rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžp 29/2012 z 30. septembra 2013,
ktorý bol vydaný podľa piatej časti druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku, t. j.
v rámci správneho súdnictva, ktoré má svoje špecifiká.
V rámci správneho súdnictva súdy preskúmavajú zákonnosť rozhodnutí a postupov
orgánov verejnej správy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov (§ 244 ods. 1 OSP).
Úlohou súdu (či už prvostupňového, alebo odvolacieho) v správnom súdnictve nie je
nahradzovať činnosť správnych orgánov, ale len preskúmať zákonnosť ich postupov
a rozhodnutí, teda to, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok rešpektovali
príslušné hmotno právne a procesno právne predpisy. Teda treba vziať do úvahy, že správny
súd nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutého
postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy (m. m. IV. ÚS 428/09). Vychádzajúc z
týchto špecifických čŕt správneho súdnictva, ústavný súd posudzoval aj dôvodnosť námietok
sťažovateľky proti napadnutému rozsudku najvyššieho súdu.
Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd o otázkach, ktoré boli dôvodom
na podanie žaloby sťažovateľky o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu
(o ktorej v prvom stupni rozhodoval krajský súd), nerozhodol svojvoľne. Naopak, podľa
názoru ústavného súdu je napadnutý rozsudok najvyššieho súdu ústavne akceptovateľným
a udržateľným spôsobom odôvodnený, a preto nesignalizuje, že by po jeho prijatí na ďalšie
konanie ústavný súd mohol reálne dospieť k záveru o porušení sťažovateľkou označených
práv podľa ústavy, listiny a dohovoru.
Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozsudku zhrnul skutkové zistenia a právne
závery krajského súdu, a to v rozsahu zodpovedajúcom odvolacím námietkam sťažovateľky,
pričom právne názory krajského súdu rozvinul a doplnil vlastnými úvahami a závermi
(predovšetkým vo vzťahu k posudzovaniu, či správny orgán aplikoval na predmetnú právnu
vec relevantný právny predpis, pozn.), ktoré sú podľa názoru ústavného súdu v danom
prípade z ústavného hľadiska konformné, a preto akceptovateľné a udržateľné, keďže
korešpondujú právnym normám, ktoré mali byť v danom prípade aplikované. Z citovaných
častí odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu zjavne vyplýva, akými právnymi
úvahami sa spravoval pri rozhodovaní, a aj to, ako právne posúdil kľúčové sťažovateľkine
námietky (týkajúce sa predovšetkým ňou tvrdenej protiústavnosti zákona č. 131/2010 Z. z.
spočívajúcej v jeho údajnej retroaktivite, obmedzení vlastníckeho práva
a neproporcionálnom zásahu do jej práv). Za daných okolností ústavný súd nemôže súhlasiť
s tvrdením sťažovateľky, že napadnutý rozsudok najvyššieho súdu je z hľadiska ňou
uplatnených námietok nepreskúmateľný.
Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvého aj druhého stupňa), ktoré
stručne a jasne objasní skutkový stav a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver
o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na súdnu ochranu,
resp. spravodlivý súdny proces (m. m. III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05). Odôvodnenie súdneho
rozhodnutia v opravnom konaní pritom nemusí odpovedať na každú námietku alebo
argument, ktoré boli uplatnené v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú
rozhodujúci význam na rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné
na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom
konaní (napr. IV. ÚS 358/08).
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nenahrádza
postupy a rozhodnutia všeobecných súdov, pretože vo vzťahu k nim nie je opravnou
inštanciou. Kritériom na rozhodovanie ústavného súdu musí byť najmä to, či prípadné
pochybenia všeobecného súdu v posudzovanom prípade dosahujú takú intenzitu, ktorá už
naznačuje, že nimi došlo k neprípustnému zásahu do ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou garantovaných základných práv alebo slobôd, t. j. musí ísť
o zistenie, že v okolnostiach daného prípadu došlo k takému zásahu do právom chránenej
sféry sťažovateľky, ktorý predstavuje neprípustné obmedzenie, resp. odopretie základných
práv alebo slobôd (m. m. II. ÚS 193/06, II. ÚS 210/06, IV. ÚS 238/07).
O takýto zásah však podľa názoru ústavného súdu v posudzovanej veci nešlo.
Citované časti odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu naopak potvrdzujú, že
rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžp 29/2012 z 30. septembra 2013 obsahuje ústavne
akceptovateľné a udržateľné odôvodnenie, ktoré vychádza z právnych názorov krajského
súdu (ako prvostupňového súdu), ktoré sú navyše vhodným spôsobom rozvinuté a doplnené.
Za daných okolností sťažovateľkou v sťažnosti uplatnené námietky nie sú podľa názoru
ústavného súdu spôsobilé spochybniť ústavnú akceptovateľnosť právnych záverov
všeobecných súdov. Svedčí o tom v okolnostiach posudzovanej veci to, že všeobecné súdy
(ako aj správne orgány) konali so sťažovateľkou ako s účastníčkou správneho konania, jej
návrhmi sa zaoberali a v rámci týchto konaní sa mala možnosť k veci vyjadriť.
V prípadoch, keď sa ústavný súd vo svojej doterajšej judikatúre zaoberal návrhom
všeobecného súdu na konanie o súlade právnych predpisov, vyslovil názor, že návrh
všeobecného súdu na zaujatie stanoviska podľa § 109 ods. 1 písm. b) OSP, ktorý sa
postupuje – po prerušení občianskeho súdneho konania – ústavnému súdu, je svojou
podstatou návrhom na začatie konania o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ústavy
bez ohľadu na to, že tento návrh sleduje podľa citovaného ustanovenia Občianskeho
súdneho poriadku len zaujatie stanoviska (napr. PL. ÚS 14/96, PL. ÚS 19/01).
S prihliadnutím na uvedené a vychádzajúc z čl. 125 a čl. 144 ods. 2 ústavy a tiež § 37
ods. 1 v spojení s § 18 ods. 1 písm. d) zákona o ústavnom súde vo vzťahu k § 109 ods. 1
písm. b) OSP, ústavný súd pripomína, že na základe návrhu všeobecného súdu má jedine on
právomoc konať o súlade právnych predpisov. Všeobecný súd nemá právomoc rozhodovať
o súlade právnych predpisov, ale prináleží mu právo iniciovať konanie, ak nastane situácia,
ktorú predpokladá § 109 ods. 1 písm. b) OSP, v zmysle ktorého všeobecný súd konanie
preruší, „... ak pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že všeobecne záväzný právny
predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou,
ktorou je Slovenská republika viazaná; v tom prípade postúpi návrh ústavnému súdu
na zaujatie stanoviska“.
Pochybnosť, resp. právny názor o tom, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý
sa má aplikovať v predmetnej veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou
zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná, musí mať vo veci konajúci všeobecný súd.
Na podanie návrhu ústavnému súdu na začatie konania o súlade právnych predpisov nemá
vplyv skutočnosť, že takúto pochybnosť prejaví účastník konania. Predloženie návrhu na
preskúmanie súladu právneho predpisu s ústavou alebo medzinárodnými dohovormi je teda
postup súdu, ktorý musí nevyhnutne vychádzať z vnútorného presvedčenia vo veci
konajúceho súdu (samosudcu), že je nutné takýto návrh predložiť ústavnému súdu vzhľadom
na jeho nesúlad s právnym predpisom vyššieho stupňa právnej sily. Ide teda o osobné
presvedčenie súdu (sudcu), a nie presvedčenie účastníka konania, ktorému by príslušný
všeobecný súd (sudca) v opačnom prípade „robil poštára“ vo vzťahu k ústavnému súdu (m.
m. III. ÚS 99/08). Za okolností, keď najvyšší súd (a pred ním krajský súd) nedospel
k záveru o protiústavnosti príslušného ustanovenia zákona č. 131/2010 Z. z. a tento svoj
názor ústavne konformným spôsobom objasnil, nemožno uvažovať o porušení sťažovateľkou
označených práv podľa ústavy, listiny a dohovoru z dôvodu, že najvyšší súd neprerušil
konanie podľa § 109 ods. 1 písm. b) OSP a nepodal ústavnému súdu návrh na začatie
konania o súlade právnych predpisov.
Aj vo vzťahu k ďalším právnym záverom najvyššieho súdu obsiahnutým
v odôvodnení napadnutého rozsudku (k otázke, či už nadobudnuté práva sťažovateľky ako
vlastníka pozemkov boli neskorším zákonom skutočne odňaté a zmenené) ústavný súd
konštatuje, že ich nemožno považovať za arbitrárne a ani za zjavne neodôvodnené.
Skutočnosť, že sťažovateľka zastáva iný právny názor, ako prijal v jej veci najvyšší
súd, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti
napadnutého rozsudku a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor
najvyššieho súdu svojím vlastným. Posúdenie namietanej zákonnosti postupu a rozhodnutia
správneho orgánu bolo v právomoci najvyššieho súdu. Jeho závery podľa názoru ústavného
súdu nevykazujú známky svojvôle a sú aj ústavne akceptovateľným spôsobom odôvodnené,
a preto medzi napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu a obsahom základných práv podľa
čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 48 ods. 2 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 142 ods. 1 ústavy, podľa
čl. 36 ods. 1 a 2 a čl. 38 ods. 2 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká
príčinná súvislosť, ktorá by po prípadnom prijatí sťažnosti v tejto časti na ďalšie konanie
naznačovala reálne možnosť dospieť k záveru o ich porušení.
Z uvedených dôvodov ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
II.3 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy
postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Sžp 29/2012 a jeho
rozsudkom z 30. septembra 2013
V súvislosti s namietaným porušením základného práva vyplývajúceho z čl. 20 ods. 1
ústavy ústavný súd poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru (napr. II. ÚS 78/05,
IV. ÚS 301/07), ktorej súčasťou je aj právny názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť
sekundárnym porušovateľom základných práv a slobôd hmotného charakteru,
ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 ústavy (a tiež právo podľa
čl. 20 ods. 4 ústavy), ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil
ústavno procesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru.
O prípadnom porušení týchto práv by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by
zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv,
resp. ústavno procesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v spojení
s ich porušením (IV. ÚS 326/07).
Pretože ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade nemohlo dôjsť napadnutým
rozsudkom najvyššieho súdu k porušeniu základných práv sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 a
2, čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 a 2 a čl. 38 ods. 2 listiny a ani k porušeniu jej
práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, neprichádzalo v konkrétnych okolnostiach posudzovanej
veci do úvahy ani vyslovenie porušenia základných práv sťažovateľky vyplývajúcich jej z čl.
20 ods. 1 a 4 ústavy.
Na základe uvedeného ústavný súd pre predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť
sťažovateľky aj v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa už ústavný súd ďalšími
požiadavkami sťažovateľky na ochranu ústavnosti nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 23. apríla 2015