Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 265/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. apríla 2015 v senáte

zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta a Ladislava

Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti

UVER INVEST, s. r. o., Jakubovo námestie 12, Bratislava, zastúpenej Advokátskou

kanceláriou Škubla & Partneri s. r. o., Digital Park II, Einsteinova 25, Bratislava, konajúcou

prostredníctvom konateľa a advokáta Mgr. Martina Škublu, ktorou namieta porušenie

svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 48 ods. 2 v spojení

s , a a podľa

a 2 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu

v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 25. mája 2012

a tiež postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 30. septembra 2013, a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti UVER INVEST, s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

20. januára 2014 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti UVER INVEST, s. r. o.,

Jakubovo námestie 12, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“),

zastúpenej Advokátskou kanceláriou Škubla & Partneri s. r. o., Digital Park II,

Einsteinova 25, Bratislava, konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta Mgr. Martina

Škublu, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 46

ods. 1 a 2 a v spojení s , a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 a 2 a čl. 38 ods. 2 Listiny

základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského

súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 25. mája 2012 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“) a tiež

postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 30. septembra 2013 (ďalej aj

„napadnutý rozsudok najvyššieho súdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v procesnom postavení

žalobkyne v konaní pred krajským súdom domáhala preskúmania zákonnosti postupu

a rozhodnutia pôvodne Krajského stavebného úradu v Bratislave [s účinnosťou

od 1. januára 2013 prešla pôsobnosť Krajského stavebného úradu v Bratislave

na Obvodný úrad Bratislava – odbor výstavby a bytovej politiky (ďalej len „žalovaný“)]

č. A 2011/1639 DLD z 26. júla 2011, ktorým bolo zamietnuté jej odvolanie a potvrdené

rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu – mestskej časti Bratislava Karlova Ves ako

stavebného úradu č. SU/2011/09/14145/4985/Vaa/Krv z 28. februára 2011. Týmto

rozhodnutím stavebný úrad zamietol návrh sťažovateľky na umiestnenie stavby

„Polyfunkčný objekt GreenHILL – Staré Grunty – JUH, Bratislava“ navrhovanej

na pozemkoch parcelné č.

katastrálne územie .

Zamietnutie návrhu žalovaný stavebný úrad odôvodnil jeho rozporom s § 36 ods. 3 zákona

č. o pohrebníctve (ďalej len „“).

Sťažovateľka sa následne žalobou v správnom súdnictve domáhala preskúmania

označeného rozhodnutia žalovaného v spojení s označeným rozhodnutím prvostupňového

správneho orgánu. Krajský súd rozsudkom sp. zn. z 25. mája 2012 žalobu

sťažovateľky zamietol. Proti rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka odvolanie,

o ktorom rozhodol najvyšší súd napadnutým rozsudkom sp. zn.

z 30. septembra 2013 tak, že napadnutý rozsudok krajského súdu potvrdil.

Sťažovateľka v sťažnosti popisuje skutkový stav, ktorý predchádzal podaniu sťažnosti

ústavnému súdu, pričom v tejto súvislosti okrem iného uvádza:

«Sťažovateľ dňa 23. 10. 2009 prostredníctvom svojho zástupcu, spoločnosti

... na prvostupňovom správnom orgáne Mestská časť Bratislava Karlova Ves...

podal návrh na vydanie územného rozhodnutia o umiestnení stavby: „Polyfunkčný objekt

GreenHILL Staré Grunty JUH, Bratislava Karlova Ves“.

Dňa 28. 2. 2011 vydal Stavebný úrad rozhodnutie, č. j.

SU /Vaa/Krv, ktorým návrh Sťažovateľa na vydanie územného

rozhodnutia o umiestnení stavby zamietol. Toto rozhodnutie bolo Sťažovateľovi doručené

dňa 31. 3. 2011, pričom bolo prvým a zároveň jediným procesným úkonom prvostupňového

správneho orgánu vo vzťahu k Sťažovateľovi počas viac ako 17 mesiacov od doručenia

návrhu na vydanie územného rozhodnutia.

Stavebný úrad odôvodnil zamietnutie návrhu Sťažovateľa nesúladom so zákonom

č. o pohrebníctve, ktorý nadobudol účinnosť 1. 1. 2011... Konkrétne Stavebný

úrad uviedol, že sťažovateľ v návrhu na vydanie územného rozhodnutia nedodržal ochranné

pásmo existujúceho pohrebiska „Cintorín Slávičie údolie“, do ktorého projekt GreenHILL

zasahoval. Nový zákon o pohrebníctve totiž v ust. § 36 ods. 3 ustanovuje, že „V ochrannom

pásme existujúceho pohrebiska 50 m je možné umiestniť len tie budovy, ktoré boli schválené

v územných plánoch pred 1. novembrom 2005 alebo boli schválené v územnom konaní

rozhodnutím príslušného stavebného úradu pred 1. novembrom 2005.“ Stavebný úrad

v rozhodnutí o zamietnutí návrhu uviedol, že z územného plánu hlavného mesta Slovenskej

republiky Bratislavy z roku 1993 vyplýva, že pred 1. novembrom 2005 nebola na

pozemkoch navrhovaných na zastavanie schválená žiadna budova, a preto návrh zamietol.

Proti zamietavému rozhodnutiu Stavebného úradu podal Sťažovateľ v zákonom

stanovenej lehote odvolanie spolu s návrhom, aby odvolací správny orgán podal pred

rozhodnutím o odvolaní generálnemu prokurátorovi podnet na podanie návrhu Ústavnému

súdu Slovenskej republiky o preskúmanie ustanovenia § 36 ods. 3 a 4 nového zákona

o pohrebníctve s . Sťažovateľ v odvolaní namietal, že

v dôsledku neuplatnenia zákonného postupu správneho orgánu bolo účastníkovi konania

Sťažovateľovi odňaté právo na spravodlivý proces. Sťažovateľ ďalej poukázal

na protiústavnosť ustanovenia § 36 ods. 3 nového zákona o pohrebiskách, nakoľko nový

zákon o pohrebníctve (na rozdiel od zrušeného zákona o pohrebníctve), jednoznačne

retroaktívne teda so spätnou účinnosťou vztiahol právnu úpravu ochranných pásiem aj

na pohrebiská zriadené pred jeho účinnosťou (a tým aj na susediace pozemky), čo súčasne

znamená, že aj na pohrebiská zriadené pred účinnosťou zrušeného zákona o pohrebníctve

(a tým aj na ich susediace pozemky).

Rozhodnutím č. A 2011/1639 DLD zo dňa 26. 7. 2011 Krajský stavebný úrad

odvolanie Sťažovateľa zamietol a rozhodnutie Stavebného úradu (Mestskej časti Bratislava

Karlova Ves) potvrdil. Aj keď, ako je uvedené nižšie, Krajský stavebný úrad ako orgán

odvolací konštatoval viaceré procesné pochybenia zo strany prvostupňového správneho

orgánu, odvolanie napokon z dôvodu existencie ochranného pásma pohrebiska „Cintorín

Slávičie údolie“ zamietol a rozhodnutie Stavebného úradu potvrdil.

Následne sa Sťažovateľ žalobou doručenou Krajskému súdu v Bratislave (Odporcovi

1/) dňa 4. 10. 2011 domáhal, aby Odporca 1/ zrušil Rozhodnutie Krajského stavebného

úradu č. A 2011/1639 DLD zo dňa 26. 7. 2011 a rozhodnutie Mestskej časti Bratislava

Karlova Ves č. j. SU /Vaa/Krv zo dňa 28. 2. 2011 a vec vrátil

prvostupňovému správnemu orgánu na ďalšie konanie. Obsahom žaloby bol zároveň návrh

na začatie konania pred Ústavným súdom SR a návrh na prerušenie konania podľa ust.

Sťažovateľ v žalobe poukazoval na protiústavnosť nového

zákona o pohrebníctve, a to z dôvodu jeho retroaktivity, obmedzenia vlastníckeho práva

a neproporcionálneho zásahu do práv žalobcu (Sťažovateľa).

Krajský súd v Bratislave... rozhodol o podanej žalobe tak, že žalobu zamietol

s odôvodnením, že podľa jeho názoru prijatím nového zákona o pohrebníctve nedošlo

k retroaktívnemu zásahu do nadobudnutých práv žalobcu... Prvostupňový súd poukazoval

na skutočnosť, že žalobca... bol len účastníkom konania o vydanie územného rozhodnutia

a v rozhodnom čase nebolo vydané územné rozhodnutie alebo stavebné povolenie, preto

podľa názoru prvostupňového súdu žalobca... v danom čase nemal žiadne práva, do ktorých

mohol nový zákon o pohrebníctve so spätnou účinnosťou zasiahnuť. S ďalšími argumentmi

týkajúcimi sa protiústavnosti nového zákona o pohrebníctve sa Odporca 1/ v odôvodnení

svojho Rozsudku vôbec nezaoberal napriek tomu, že tieto skutočnosti mali podstatný

význam pre rozhodnutie vo veci. V súvislosti s uvedeným mal Sťažovateľ za to, že Rozsudok

je nedostatočne odôvodnený a jeho vydaním došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý

proces.

Keďže Sťažovateľ s názormi Odporcu 1/ nemohol súhlasiť, nakoľko v danom čase mal

nadobudnuté práva, ktoré mu boli spätne (na základe nového zákona o pohrebníctve)

odňaté, podal najmä z uvedeného dôvodu voči Rozsudku Odporcu odvolanie.

O podanom odvolaní rozhodol Odporca 2/ tak, že rozhodnutie Odporcu 1/ potvrdil.

Odporca 2/ svoje rozhodnutie odôvodnil o. i. tým, že v prejednávanej veci sa jednalo

o nepravú retroaktivitu, nakoľko zákonodarca novým právnym predpisom priniesol určité

zmeny tých práv a povinností, ktoré vznikli za platnosti skoršieho zákona a zmenou režimu,

na základe prijatia novej právnej normy však zákonodarca nevstúpil do už nadobudnutých

práv žalobcu (Sťažovateľa), ale iba do jeho podnikateľských zámerov, ktoré vychádzali

z dispozícií pôvodného zákona. Najvyšší súd SR ďalej konštatoval, že ani dĺžka správneho

konania o umiestnení stavby v danom prípade nemá vplyv na zákonnosť správneho

rozhodnutia, nakoľko s ním zákon nespája žiadne právne následky a žalobca (Sťažovateľ) sa

proti nečinnosti stavebných orgánov mohol brániť návrhom podľa , pričom nie

je vylúčené ani uplatnenie práva na náhradu škody za eventuálne prieťahy v stavebnom

konaní. Rovnako ani Najvyšší súd SR sa ďalšou argumentáciou Sťažovateľa, týkajúcou sa

protiústavnosti nového zákona o pohrebníctve vôbec nezaoberal.»

Ďalšia časť sťažnosti obsahuje právnu argumentáciu, v rámci ktorej sťažovateľka

v súvislosti s namietaným porušením ňou označených základných práv podľa , listiny

a práv podľa dohovoru v rámci konania pred stavebným úradom a súdmi jednotlivých

stupňov poukazuje najmä na tieto skutočnosti:

„... Sťažovateľ sa podaním zo dňa 21. 10. 2009 domáhal vydania územného

rozhodnutia o umiestnení stavby. Sťažovateľ mal zároveň k Návrhu spracovanú kompletnú

projektovú dokumentáciu a k Návrhu predložil vyjadrenia všetkých dotknutých subjektov.

Na strane Stavebného úradu neexistovali žiadne faktické ani právne prekážky brániace

Stavebnému úradu vo veci konať, a preto Sťažovateľ legitímne očakával, že Stavebný úrad

vydá v zákonom stanovenej lehote územné rozhodnutie. Stavebný úrad od začiatku

územného konania postupoval v rozpore so zákonom a svojím nekonaním porušil:

ust. § 36 ods. 1 posledná veta stavebného zákona, pretože Stavebný úrad neoznámil

začatie územného konania do 7 dní odo dňa doručenia Návrhu, resp. ust. § 35 ods. 2 prvá

veta stavebného zákona, pretože Stavebný úrad v primeranej lehote (7 dní) od doručenia

Návrhu nevyzval Sťažovateľa na doplnenie Návrhu;

ust. § 49 ods. 2 prvá veta správneho poriadku, pretože Stavebný úrad nevydal

rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote 30 dní, pričom posledný deň lehoty na vydanie

rozhodnutia uplynul dňa 23. 11. 2009;

ust. § 49 ods. 2 druhá veta správneho poriadku, pretože Stavebný úrad

neinformoval Sťažovateľa, že nevydá rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote,

neinformoval Sťažovateľa o dôvodoch nevydania rozhodnutia a ani neoznámil Sťažovateľovi

predpokladanú lehotu, v ktorej o veci rozhodne.

Stavebný úrad svojou nečinnosťou porušil taktiež základné zásady správneho

konania predvídané správnym poriadkom, a to konkrétne... zásadu zákonnosti... zásadu

súčinnosti... zásadu hospodárnosti a rýchlosti konania...

Sťažovateľ svoj Návrh doplnil dňa 14. 12. 2009 o záväzné stanovisko Magistrátu

hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislavy. Stavebný úrad však na podania

Sťažovateľa vôbec nereagoval a bol nečinný...

Podľa informácií poskytnutých zamestnancami Stavebného úradu bol príčinou

nečinnosti Stavebného úradu chýbajúci podpis starostky ... Počas celého

obdobia Sťažovateľ príp. jeho zástupcovia telefonicky a osobne urgovali Stavebný úrad,

jeho zamestnancov a starostku , aby vo veci začali konať. Sťažovateľ až

neskôr zistil, že dôvody nečinnosti prezentované starostkou boli vyfabulované, účelovo

vykonštruované, a preto začal na jeseň 2010 urgovať stavebný úrad aj písomne...

Keďže ani na základe písomných urgencií nedošlo k náprave a vydaniu predmetného

rozhodnutia, hoci na jeho vydanie boli splnené všetky zákonom vyžadované podmienky,

Sťažovateľ sa obrátil dňa 20. 12. 2010 so sťažnosťou pre nedodržanie úradného postupu

na Krajský stavebný úrad, ktorý konštatoval viaceré porušenia zákona.

Stavebný úrad následne dňa 28. 2. 2011 vydal rozhodnutie (Sťažovateľovi bolo

doručené až dňa 31. 3. 2011), ktorým návrh Sťažovateľa na vydanie územného rozhodnutia

zamietol. Vydanie rozhodnutia zároveň bolo jediným procesným úkonom, ktorý Stavebný

úrad vykonal počas 17 mesiacov napriek tomu, že boli splnené všetky podmienky

pre vydanie rozhodnutia v zákonom stanovených lehotách.

Voči Rozhodnutiu Stavebného úradu podal Sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol

Krajský stavebný úrad tak, že napriek konštatovaniu viacerých procesných pochybení

rozhodnutie Stavebného úradu potvrdil. Podľa názoru Sťažovateľa tak bolo celé konanie,

ako aj rozhodnutia Stavebného úradu a Krajského stavebného úradu poznačené hrubou

nezákonnosťou. Z uvedeného dôvodu sa Sťažovateľ domáhal prostredníctvom žaloby

preskúmania zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu (Krajského stavebného úradu)

podľa ust. a nasl. na Krajskom súde v Bratislave, ktorý žalobu Sťažovateľa

zamietol, čím podľa názoru Sťažovateľa porušil jeho základné práva garantované mu

, Dohovorom, ako aj Listinou.“

Podľa tvrdenia sťažovateľky krajský súd, ako aj najvyšší súd a správne orgány

„rozhodovali na základe ustanovenia právneho predpisu, ktorý nie je súladný s .

Na túto nesúladnosť, spočívajúcu v retroaktivite ust. § 36 ods. 3 a 4 nového zákona

o pohrebníctve, obmedzení vlastníckeho práva Sťažovateľa a neproporcionálnom zásahu

do práv Sťažovateľa, Sťažovateľ poukazoval viacerými podaniami. V konaní o vydanie

územného rozhodnutia Sťažovateľ navrhoval odvolaciemu orgánu Krajskému stavebnému

úradu, aby podal pred rozhodnutím o odvolaní podnet generálnemu prokurátorovi

na podanie návrhu Ústavnému súdu Slovenskej republiky o preskúmanie súladu ust. § 36

ods. 3 a 4 nového zákona o pohrebníctve s SR, v konaní vedenom Odporcom 1/

Sťažovateľ ďalej navrhoval začatie konania pred Ústavným súdom SR z dôvodu

protiústavnosti aplikovaného zákona (nového zákona o pohrebiskách) a prerušenie konania

podľa ust. “.

V uvedených súvislostiach sťažovateľka ďalej v sťažnosti uvádza:

„Sťažovateľ nadobudol v roku 2006 a 2007 pozemky, na ktorých mal byť realizovaný

projekt GreenHILL. V tomto čase, ako aj v čase podania návrhu na vydanie územného

rozhodnutia (v roku 2009), bol platný a účinný o pohrebníctve

a o zmene a doplnení o živnostenskom podnikaní (živnostenský

zákon)... Tento zákon s účinnosťou od 1. 11. 2005 zaviedol právnu úpravu tzv. ochranných

pásiem pohrebísk; úpravu ochranných pásiem pohrebísk predchádzajúca úprava vyhlášky

č. o postupe pri úmrtí a pohrebníctve neobsahovala...

Pozemky Sťažovateľa sa nachádzajú v blízkosti pohrebiska (cintorína) „Slávičie

údolie“. Keďže toto pohrebisko bolo zriadené pred nadobudnutím účinnosti starého zákona

o pohrebníctve, t. j. pred 1. 1. 2005, ochranné pásmo v okolí tohto pohrebiska podľa

starého zákona nejestvovalo. Taktiež existenciu ochranného pásma v okolí tohto pohrebiska

neupravoval ani územný plán Hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislavy prijatý

v roku 2007.

Tento právny stav zmenila s účinnosťou od 1. 1. 2011 úprava nového zákona

o pohrebníctve. Nový zákon o pohrebníctve v ust. § 15 ods. 7 a 8, obdobne, ako tomu bolo

v starom zákone o pohrebníctve, upravil ochranné pásma pohrebísk, a to nasledovne:

Ochranné pásmo pohrebiska je 50 m od hranice pozemku pohrebiska; v ochrannom pásme

sa nesmú povoľovať a ani umiestňovať budovy okrem budov, ktoré poskytujú služby

súvisiace s pohrebníctvom...

Uvedenú právnu úpravu ochranných pasiem pohrebísk však nový zákon

o pohrebníctve doplnil prechodným ustanovením § 36 ods. 3 nasledovne: V ochrannom

pásme existujúceho pohrebiska 50 m je možné umiestniť len tie budovy, ktoré boli schválené

v územných plánoch pred 1. novembrom 2005 alebo boli schválené v územnom konaní

rozhodnutím príslušného stavebného úradu pred 1. novembrom 2005. Budovy postavené

v ochrannom pásme do 50 m od pohrebiska pred 1. novembrom 2005 zostanú zachované.

Nový zákon o pohrebníctve teda, na rozdiel od starého zákona o pohrebníctve, vztiahol

právnu úpravu ochranných pásiem aj na pohrebiská zriadené pred jeho účinnosťou (a tým

aj na susediace pozemky), čo súčasne znamená, že aj na pohrebiská zriadené pred

účinnosťou starého zákona o pohrebníctve (a tým aj na ich susediace pozemky).

Keďže pozemky Sťažovateľa susedia s cintorínom .Slávičie údolie“, bez ohľadu

na skutočnosť, kedy bolo toto pohrebisko zriadené, vztiahol nový zákon o pohrebníctve

právnu úpravu ochranných pásiem aj na toto pohrebisko, a teda s účinnosťou od 1. 1. 2011

do pozemkov Sťažovateľa zasahuje ochranné pásmo pohrebiska. Subjektívne práva vlastníka

pozemkov Sťažovateľa, boli právnou úpravou nového zákona o pohrebníctve zrušené,

pričom takýto postup je v rozpore s ust. SR.

Taktiež podľa názoru Sťažovateľa zriadenie ochranného pásma na základe ust. § 15

ods. 7 nového zákona o pohrebníctve predstavuje neprimeraný (neproporcionálny) zásah

do vlastníckeho práva a teda je v rozpore aj s ust.

v spojení s ust. ...“

Sťažovateľka tiež namieta, že krajský súd nevyhovel jej návrhu na prerušenie konania

a v odôvodnení napadnutého rozsudku k tomu uviedol, že «predmetné ustanovenia sú

(„len“) nepriamo retroaktívne, pričom nepravá retroaktivita sa akceptuje ako prípustný

nástroj na dosiahnutie ustanovených a dostatočne významných cieľov verejnej moci».

Sťažovateľka však tvrdí, že „v čase podania návrhu na vydanie územného rozhodnutia mal

nadobudnuté práva, ktoré mu boli spätne, na základe nového zákona o pohrebníctve,

odňaté, čo predstavuje protiústavný stav. Konaním Odporcu teda došlo k zásadnému

pochybeniu v podobe odobratia v dobrej viere nadobudnutých práv ak narušeniu právnej

istoty Sťažovateľa.“. Sťažovateľka v nadväznosti na uvedené namieta, že „odporca 1/

a odporca 2/ sa nijakým spôsobom nevysporiadali s argumentáciou Sťažovateľa týkajúcou

sa protiústavnosti nového zákona o pohrebníctve z dôvodu obmedzenia vlastníckeho práva

Sťažovateľa a neproporcionálneho zásahu do práv Sťažovateľa. Požiadavka riadneho

odôvodnenia rozhodnutia je pritom jedným zo základných atribútov spravodlivého

procesu.“.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľka domáha, aby ústavný

súd nálezom takto rozhodol:

„Krajský súd v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. svojím

postupom a rozsudkom zo dňa 25. 5. 2012, sp. zn. 85 porušil základné práva

Sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1 v spojení s čl. 13 ods. 4, čl. 20 ods. 4, čl. 46 ods. 1 a 2

a v spojení s a SR, a ods. 2

a čl. 38 ods. 2 Listiny a čl. 6 ods. 1 Dohovoru,

Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní pod sp. zn. svojím

postupom a rozsudkom zo dňa 30. 9. 2013, sp. zn. základné práva

Sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1 v spojení s čl. 13 ods. 4, čl. 20 ods. 4, čl. 46 ods. 1 a 2

a v spojení s a SR, a ods. 2

a čl. 38 ods. 2 Listiny a čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

Rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 25. 5. 2012, sp. zn. 85 sa

zrušuje.

Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30. 9. 2013, sp. zn.

sa zrušuje.

Vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia, ktorú je Krajský súd

v Bratislave povinný vyplatiť na účet právneho zástupcu Sťažovateľa do jedného mesiaca

od právoplatnosti nálezu Ústavného súdu SR.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka namieta, že postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 S

193/2011 a jeho rozsudkom z 25. mája 2012, ako aj postupom najvyššieho súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 30. septembra 2013 došlo k

porušeniu jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 48 ods. 2

v spojení s , a a podľa a 2 a

ods. 2 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

II.1 K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľky podľa čl. 20 ods. 1

a 4, čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 48 ods. 2 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 13 ods. 4 a čl. 142 ods. 1

, podľa a 2 a listiny, ako aj práva podľa

dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom z 25. mája

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi

zásadou, že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže

domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí

takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV.

ÚS 115/07).

Z dokumentácie priloženej k sťažnosti vyplýva, že proti napadnutému rozsudku

krajského súdu sp. zn. z 25. mája 2012, ktorým tento súd zamietol žalobu

sťažovateľky o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. A 2011/1639 DLD

z 26. júla 2011, podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom najvyšší súd rozhodol napadnutým

rozsudkom tak, že mu nevyhovel a s prihliadnutím na všetky okolnosti daného prípadu

rozsudok krajského súdu ako vecne správny potvrdil.

Proti rozsudku krajského súdu sp. zn. z 25. mája 2012 mohla

sťažovateľka podať odvolanie (čo aj využila), o ktorom bol oprávnený a aj povinný

rozhodnúť najvyšší súd ako odvolací súd. Právomoc najvyššieho súdu rozhodnúť o odvolaní

sťažovateľky v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľky

v tejto časti odmietol podľa pre nedostatok svojej

právomoci.

II.2 K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1

a 2, v spojení s , a a podľa

ods. 1 a 2 a čl. 38 ods. 2 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom

najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 30.

septembra 2013

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, čo táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

predovšetkým vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie

(, , , , ).

Postup ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa

predurčuje jeho ústavné postavenie vyjadrené v , podľa ktorého je ústavný súd

nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. V súvislosti so svojím ústavným

postavením ústavný súd vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že vo veciach patriacich

do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou

(m. m. , ). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať

právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli

k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol

alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového

stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie a , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže

ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne

nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a

zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m.

, , atď.) O svojvôli pri výklade alebo aplikácii

zákona alebo iného všeobecne záväzného právneho predpisu všeobecným súdom by bolo

možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení zákona alebo iného všeobecne záväzného právneho predpisu, že by zásadne

poprel ich účel a význam (napr. , ).

Ústavný súd vo svojej judikatúre taktiež uvádza, že obsahom základného práva

na súdnu ochranu podľa je umožniť každému reálny prístup k súdu,

pričom tomuto základnému právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť

(napr. , ), ako aj zabezpečiť konkrétne procesné garancie

v súdnom konaní. Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa

nepatrí právo účastníka konania dožadovať sa toho, aby všeobecné súdy preberali alebo sa

riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania

(, ).

Článok 46 ods. 2 (resp. listiny) v podstate upravuje právo

na prístup k súdu, a to ako lex specialis pre prístup k súdu vo veci, o ktorej rozhodol orgán

verejnej správy. V zásade ide skôr o kompetenčné ustanovenie určujúce, kedy súdna moc

preskúmava rozhodnutia orgánov verejnej správy, než o ustanovenie zakladajúce

samostatné základné právo, keďže toto je v skutočnosti priznané už

[resp. čl. 36 ods. 1 listiny (m. m. )].

Uvedené právne názory tvoria základné východiská aj pre predbežné prerokovanie

tejto časti sťažnosti sťažovateľky.

Sťažovateľka predovšetkým tvrdí, že napadnutým postupom najvyššieho súdu

v označenom konaní a jeho rozsudkom z 30. septembra 2013 došlo k porušeniu jej

základných práv podľa a 2, , podľa a 2 a

ods. 2 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľka sa nestotožňuje so závermi najvyššieho súdu uvedenými v odôvodnení

jeho rozsudku sp. zn. z 30. septembra 2013, najmä s tým, že odvolací súd

sa s jej argumentáciou týkajúcou sa protiústavnosti

(z dôvodu jeho sťažovateľkou namietanej retroaktivity, obmedzenia vlastníckeho práva

a neproporcionálneho zásahu do jej práv) vôbec nezaoberal, pričom z dôvodu tvrdenej

protiústavnosti aplikovaného sťažovateľka navrhovala prerušenie

konania podľa (ďalej aj „OSP“)

v spojení s podaním návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov ústavnému

súdu,

vyslovil v napadnutom rozsudku záver, že nová právna úprava pohrebníctva

„vstúpila“ iba do podnikateľských zámerov sťažovateľky, nie do jej už jej nadobudnutých

práv,

konštatoval, že nečinnosť správnych orgánov v danej veci nemala vplyv

na zákonnosť správneho rozhodnutia,

svoje rozhodnutie nedostatočne odôvodnil a jeho vydaním malo dôjsť k porušeniu

jej práva na spravodlivé súdne konanie.

Z obsahu sťažnosti a listín k nej pripojených ústavný súd zistil, že najvyšší súd ako

súd odvolací v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu

č. A 2011/1639 DLD z 26. júla 2011 rozhodol o odvolaní sťažovateľky proti rozsudku

krajského súdu sp. zn. z 25. mája 2012 tak, že ho ako vecne správny potvrdil.

Na účely posúdenia opodstatnenosti sťažnosti ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní preskúmal k sťažnosti pripojený rozsudok najvyššieho súdu sp. zn.

z 30. septembra 2013 a zistil, že najvyšší súd v odôvodnení najprv poukázal

na obsah rozsudku krajského súdu, pričom v tejto súvislosti najmä uviedol:

«Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Bratislave... zamietol podľa § 250j ods. 1

... žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania

zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. A 2011/1639 DLD z 26. júla 2011, ktorým bolo

zamietnuté odvolanie žalobcu a potvrdené rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu,

Mestskej časti Bratislava Karlova Ves č. SU /Vaa/Krv z 28. februára

2011. Týmto rozhodnutím stavebný úrad zamietol návrh spoločnosti žalobcu na umiestnenie

stavby: „Polyfunkčný objekt GreenHILL Staré Grunty JUH, Bratislava“ navrhovanej

na pozemkoch parcely č.

katastrálne územie . Zamietnutie

návrhu žalovaný zdôvodnil rozporom s ustanovením

o pohrebníctve...

Ako vyplýva zo zistenia krajského súdu žalobca dňa 23. októbra 2009 podal návrh

na vydanie územného rozhodnutia o umiestnení stavby Polyfunkčný objekt GreenHILL...

Stavebný úrad rozhodol až po 17 mesiacoch 28. februára 2011. Žalobca namietal, že ak by

stavebný úrad konal v súlade so zákonom a rozhodol v roku 2009 v zmysle vtedy platného

o pohrebníctve... účinného do 31. decembra 2010... aplikoval by

ustanovenie § 33 ods. 4 zrušeného zákona, kde bolo ustanovené, že „šírka ochranného

pásma pohrebiska 50 m sa nevyžaduje pre pohrebiská zriadené pred nadobudnutím

účinnosti tohto zákona“. Keďže pohrebisko Cintorín Slávičie údolie, bolo zriadené pred

účinnosťou zrušeného právny režim ochranných pásiem pohrebísk

by sa naň nevzťahoval. Namietal, že tento právny stav zmenil

(správne má byť , pozn.). Poukázal tiež na jeho ustanovenie

ods. 3 , ktoré je podľa neho retroaktívne, pretože sa v ňom uvádza,

že „v ochrannom pásme existujúceho pohrebiska 50 m je možné umiestniť iba tie budovy,

ktoré boli schválené v územných plánoch pred 01. 11. 2005 alebo boli schválené v územnom

konaní rozhodnutím príslušného stavebného úradu pred 01. 11. 2005. Budovy postavené

v ochrannom pásme do 50 m od pohrebiska pred 01. 11. 2005 zostanú zachované.“ Žalobca

namietal prieťahy v konaní stavebného orgánu, čím tento zmaril projekt GreenHILL.

Správny orgán pri prešetrovaní sťažnosti žalobcu vyhodnotil procesné pochybenia

stavebného úradu spočívajúce v nedodržaní zákonných lehôt ako porušenie zákona. Podľa

žalobcu tento nezákonný postup mal za následok nezákonné rozhodnutie prvostupňového

správneho orgánu.

Podľa krajského súdu žalovaný správny orgán nespochybnil nedodržanie zákonných

lehôt pri vydaní rozhodnutia o podanom návrhu na umiestnenie stavby, napriek tomu však

považoval samotné rozhodnutie za vecne správne a poukazom na ustanovenie § 46 zákona

č. od správnom konaní (správny poriadok)..., podľa ktorého rozhodnutie sa

musí v čase jeho vydania opierať o účinnú právnu úpravu, aby spĺňalo obligatórnu

požiadavku zákonnosti. Samotná nečinnosť správneho orgánu nie je dôvodom na zrušenie

prvostupňového rozhodnutia a vrátenia veci na nové konanie a ani samotné podanie návrhu

na Ústavný súd Slovenskej republiky nie je možné podľa neho vyhodnotiť ako začatie

konania o predbežnej otázke s povinnosťou prerušiť konanie.

Krajský súd k námietke retroaktivity poukázal na dôvodovú správu k zákonu

č. , v ktorej sa uvádza, že po prijatí zákona o pohrebníctve 01. 11. 2005

z praxe vyplynuli nemalé problémy s jeho aplikáciou, ktoré mal nový zákon o pohrebníctve

odstrániť. Jedným z problémov bolo aj riešenie ochranného pásma, ktoré neumožňuje stavať

žiadne budovy v blízkosti pohrebiska. Z osobitnej časti dôvodovej správy k § 36 sa uvádza,

že návrhom zákona v prechodnom ustanovení upravuje, ktoré budovy je možné postaviť pri

existujúcich pohrebiskách. Podľa názoru krajského súdu nemožno namietať ak zákonodarca

neskôr zavedie určité obmedzujúce pravidlá, ktoré sa spočiatku prehliadli alebo nedocenili,

aj keď to bude nevýhodnejšie pre niekoho kto bol pôvodnou úpravou zvýhodnený. Zákonné

ustanovenie § 36 neobsahuje všeobecne platné pravidlo pri zmene právneho predpisu, resp.

zrušení právneho predpisu a jeho nahradení novým, kde by bolo určené, že právne vzťahy,

ktoré vznikli za platnosti a účinnosti skoršieho predpisu alebo konania začaté v čase

platnosti skoršieho predpisu sa spravujú právnym predpisom za účinnosti, ktorého vznikli

ak neskorší predpis neustanovuje inak. Preto podľa existujúcej praxe je potrebné vychádzať

z platného a účinného predpisu, ktorým v danom prípade je .

Z administratívneho spisu krajský súd zistil, že žalobca podal návrh na vydanie

územného rozhodnutia dňa 23. 10. 2009. Išlo o využitie polyfunkčnej novostavby

na občiansku vybavenosť, garáže a byty. Mestská časť Bratislava Karlova Ves svojím

rozhodnutím SU 2011/09/14145/4985/Vaal/Krv zo dňa 28. 02. 2011 zamietlo návrh

na vydanie územného rozhodnutia o umiestnení stavby s poukazom na § 36 ods. 3 zákona

o pohrebníctve. Stavebný úrad zistil, že osadením predmetného bytového

domu by nebolo dodržané ochranné pásmo existujúceho pohrebiska.

Krajský súd pri rozhodovaní za zásadnú otázku považoval skutočnosť, či práva

žalobcu, vlastníka pozemkov, na ktorých chcel umiestniť stavbu boli dodatočne a so spätnou

účinnosťou neskorším zákonom skutočne odňaté a zmenené. Žalobca v čase rozhodovania

správnych orgánov nebol stavebníkom lebo v rozhodnom čase nebolo vydané žiadne

územné rozhodnutie alebo stavebné povolenie, ktoré by jeho práva stavebníka zakladali.

Ním navrhovaný polyfunkčný dom nemal charakter, ktorý mal na mysli zákonodarca, že

umožní výstavbu budov aj v ochranných pásmach, ktoré súvisia v prevádzkou pohrebísk.

Preto súd námietky žalobcu považoval za nedôvodné.»

Sťažovateľka v odvolaní proti rozsudku krajského súdu sp. zn.

namietala, že napadnutý rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a je

nedostatočne odôvodnený. Nesúhlasila s názorom krajského súdu, že „nedošlo

k retroaktívnemu zásahu do jeho práv. Žalobca mal nadobudnuté práva, ktoré mu boli

spätne odňaté. Podaním návrhu na vydanie územného rozhodnutia nadobudol právo

a legitímne očakávania, aby mu stavebný úrad vydal územné rozhodnutie, keďže v čase

podania návrhu boli splnené všetky zákonné predpoklady na jeho vydanie. Trval na tom, že

ustanovenie zákona je retroaktívne a nelogické a jeho existencia

je dôsledkom omylu počas legislatívneho procesu. Žalobca považoval rozsudok krajského

súdu za nedostatočne odôvodnený, pretože súd sa nevysporiadal s jeho námietkou, že zákon

č. je v rozpore s v spojení s a

...“.

Po podrobnom oboznámení sa s administratívnym spisom, ako aj so súdnym spisom

sa najvyšší súd v napadnutom rozsudku zaoberal skutkovým základom prerokovávanej veci,

jeho právnym posúdením a skúmaním, pričom v tejto súvislosti okrem iného uviedol:

„Najvyšší súd... vychádzajúc z ustanovenia v spojení s

ods. 1 veta prvá nezistil žiaden dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov

a relevantných právnych záverov obsiahnutých v odvolaní napadnutého rozsudku. Tieto

závery spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem vytvárajú dostatočné právne

východiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku. Preto sa s týmto odôvodnením

najvyšší súd stotožňuje v celom rozsahu, považujúc právne posúdenie veci krajským súdom

za správne, a aby nadbytočne neopakoval pre účastníkov známe fakty v prejednávanej veci

spolu s právnymi závermi krajského súdu, na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku

k námietkam žalobcu uvedených v odvolaní dopĺňa nasledovné:

Úlohou správneho súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho

orgánu podľa piatej časti druhej hlavy je posudzovať,

či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov

pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkom

konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a s inými právnymi predpismi

a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu

bolo vydané v súlade s hmotno právnymi, ako aj procesno právnymi predpismi. Zákonnosť

rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu

predchádzajúce vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu súd teda

skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe, či uvedené procesné

pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá

mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia ( ).

Správny súd pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu

v konkrétnej veci sa obmedzí na otázku, či vykonané dôkazy, z ktorých správny orgán

vychádza nie sú pochybné, najmä kvôli prameňu, z ktorých pochádzajú, alebo pre porušenie

niektorej procesnej zásady správneho konania a ďalej na otázku, či vykonané dôkazy

logicky robia vôbec možným skutkový záver, ktorému správny orgán dospel. Správny súd

pri preskúmavaní zákonnosti správneho rozhodnutia a postupu správneho orgánu

posudzuje, či správny orgán aplikoval na predmetnú právnu vec relevantný právny predpis.

Účelom konania v správnom súdnictve je poskytnutie súdnej ochrany pred tvrdeným

nezákonným rozhodnutím. Ak také rozhodnutie na základe zistení krajského súdu bolo

vydané v konaní, ktoré netrpí vadou, spôsobilou ovplyvniť jeho zákonnosť a krajský súd

svoje zistenie presvedčivo a s poukazom na procesné ustanovenia náležite odôvodní, niet

dôvodu, aby sa odvolací súd zaoberal námietkami, ktoré sú len vysvetleniami doterajších

postojov žalobcu.

V ustanovení sú upravené prechodné ustanovenia

o pohrebníctve takto:

1/ Ak obec, ktorá ku dňu nadobudnutia účinnosti tohto zákona prevádzkuje

pohrebisko na pozemku vo vlastníctve cirkvi a cirkev v lehote podľa predpisov platných

do nadobudnutia účinnosti tohto zákona obci písomne neoznámila, že chce pohrebisko

prevádzkovať sama, oprávnenie prevádzkovať pohrebisko obci zostáva zachované. Cirkev,

ktorá svoju požiadavku na zmenu prevádzkovateľa pohrebiska v lehote podľa predpisov

platných do nadobudnutia účinnosti tohto zákona obci písomne neoznámila, že chce

pohrebisko prevádzkovať sama, môže tak urobiť najskôr dňom 01. 11. 2015.

2/ Prevádzkovateľ pohrebnej služby a prevádzkovateľ krematória sú povinní upraviť

prevádzkový poriadok podľa tohto zákona a vyžiadať si jeho schválenie regionálnym

úradom verejného zdravotníctva najneskôr do jedného roka odo dňa nadobudnutia

účinnosti tohto zákona.

3/ V ochrannom pásme existujúceho pohrebiska 50 m je možné umiestniť len tie

budovy, ktoré boli schválené v územných plánoch pred 01. 11. 2005 alebo boli schválené

v územnom konaní rozhodnutím príslušného stavebného úradu pred 01. 11. 2005. Budovy

postavené v ochrannom pásme do 50 m od pohrebiska pred 01. 11. 2005 zostanú

zachované.

4/ V ochrannom pásme krematória 100 m je možné umiestniť len tie budovy, ktoré

boli schválené v územných plánoch pred 01. 11. 2005 alebo boli schválené v územnom

konaní rozhodnutím príslušného stavebného úradu pred 01. 11. 2005. Budovy postavené

v ochrannom pásme do 100 m od krematória pred 01. 11. 2005 zostanú zachované.

5/ Prevádzkovateľ pohrebnej služby, ktorý využíva chladiace zariadenie a iné

miestnosti v zdravotníckom zariadení, v zariadení sociálnych služieb alebo na pracovisku

úradu pre dohľad a v ich areáloch na prevádzkovanie pohrebnej služby, a tieto vlastní

alebo má v nájme alebo vo výpožičke, v správe alebo užívaní v zdravotníckom zariadení,

v zariadení sociálnych služieb alebo na pracovisku úradu pre dohľad a v ich areáloch, môže

ich využívať na prevádzkovanie pohrebnej služby do 31. 12. 2011.

6/ Konania o uložení pokút začaté do 31. 12. 2010 a neukončené právoplatným

rozhodnutím sa dokončia podľa doterajších predpisov.

7/ Osvedčenia o odbornej spôsobilosti, ktorých platnosť bola podľa doterajších

predpisov obmedzená na dobu určitú, sa menia na dobu neurčitú.

8/ Doterajšie právne vzťahy týkajúce sa užívania hrobového miesta zostávajú

zachované za rovnakých podmienok, ako boli dohodnuté v právnom vzťahu, ak osoba alebo

osoby oprávnené z tohto právneho vzťahu sú známe a podmienky užívania hrobového miesta

sú splnené.“

K námietke retroaktivity najvyšší súd v odôvodnení

napadnutého rozsudku uviedol: „... zo o územnom plánovaní

a stavebnom poriadku (stavebný zákon) v úplnom znení, v žiadnom prípade nevyplýva, že

s podaním návrhu na územné rozhodnutie o umiestnení stavby tento zákon spája také

zákonné dôsledky, ktoré by spôsobovali v prípade prijatia

retroaktívne účinky. Tie by podľa názoru najvyššieho súdu bolo spôsobiť iba právoplatné

rozhodnutie o umiestnení stavby, ktorého existencia by mohla v danom prípade spôsobiť

neprípustnú retroaktivitu.

K základným princípom právneho štátu v zmysle patrí právna istota

a dôvera občanov a právnických osôb v právo a právny poriadok. S tým úzko súvisí

neprípustnosť spätnej účinnosti právnych predpisov. Zákaz spätnej účinnosti (zákaz

retroaktivity) právnych noriem tvorí ďalšiu integrálnu súčasť princípu právnej istoty

a možno ho preto považovať aj za definičný znak právneho štátu, ktorý tvorí významnú

demokratickú záruku ochrany práv občanov (k tomu pozri bližšie napr. aj nálezy Ústavného

súdu Slovenskej republiky sp. zn. či ).

Všeobecne platí, že právne predpisy nepôsobia spätne (lex retro nom agit). Právne

vzťahy, nároky z nich vyplývajúce a pod. sa musia spravovať normami, ktoré platili v čase

ich vzniku. Subjekt, ktorý v minulosti urobil nejaký právny úkon, nemôže totiž vedieť, aké

budú jeho dôsledky podľa následných, spätne pôsobiacich úprav. Použitie predpisu na

prípady, ktoré sa stali pred jeho účinnosťou, viedlo by tak k situácii, že legi posteriori sa

umožní modifikácia právnych vzťahov založených v čase pôsobnosti legis prioris, čo je

zásadne neprípustné.

Pri posudzovaní spätnej účinnosti právnych noriem treba však mať na zreteli

skutočnosť, že ide o fenomén s dvoma rozdielnymi tvárami: retroaktivitu pravú

a retroaktivitu nepravú. Všeobecný zákaz, na ktorý sa bežná prax zvykne odvolávať, sa

meritórne môže týkať iba retroaktivity pravej, vedúcej k zmene právnych pomerov

vzniknutých v minulosti. V prípade nepravej retroaktivity je situácia kvalitatívne iná; platí

tu princíp prípustnosti a legislatívnej priechodnosti.

Podľa štandardného normotvorného prístupu sa pri časovom strete dvoch právnych

predpisov novou úpravou spravujú aj vzťahy založené zrušenou normou. Táto úprava

vstupuje do právnych vzťahov vzniknutých v minulosti s tým, že odo dňa svojej účinnosti ich

môže novo regulovať meniť, dopĺňať, rušiť, spájať s nimi iné práva a povinnosti atď.

Za legislatívne korektné možno považovať iba také riešenie, aby samotný vznik vzťahov

a práva z nich vyplývajúce do účinnosti neskoršieho predpisu, sa posudzovali podľa

zrušenej úpravy (nepravá retroaktivita). Úprava podrobnosti stretu časovo rozdielnych

predpisov je vecou prechodných ustanovení následného predpisu. Bez princípu nepravej

retroaktivity by sa existujúce spoločenské vzťahy ocitli v stave právnej bezprizornosti.

Za situácie, keď skoršia norma je zrušená a nová by sa na ne nemala vzťahovať (ako sa to

niekedy nesprávne dôvodí), vznikol by stav právneho vákua. Pri súčasnom tempe

novelizácie zákonov a iných predpisov viedlo by to k závažným deformáciám právneho

poriadku. Inštitút nepravej retroaktivity slúži preto na zabezpečenie kontinuity a stability

spoločenských vzťahov a ich právnych úprav.

V prejednávanej veci sa jedná o nepravú retroaktivitu, nakoľko zákonodarca novým

právnym predpisom priniesol určité zmeny tých práv a povinností, ktoré vznikli za platnosti

skoršieho zákona. Zmenou režimu, na základe prijatia novej právnej normy však

zákonodarca nevstúpil do už nadobudnutých práv žalobcu, ale iba do jeho podnikateľských

zámerov, ktoré vychádzali z dispozícií pôvodného zákona, čo však nezakladá porušenie jeho

práv vyplývajúcich z dotknutých zákonov, ale ani porušenie jeho základných práv, včítane

vlastníckeho práva, čím žalobcov poukaz na , a je bez príčinnej

súvislosti k danému konaniu, a tým i bez právneho významu.“

Najvyšší súd v napadnutom rozsudku zaujal postoj aj k argumentom sťažovateľky

týkajúcim sa dĺžky správneho konania o umiestnenie stavby a jeho vplyvu na zákonnosť

správneho rozhodnutia, keď sa stotožnil s právnym názorom krajského súdu, pričom

v odôvodnení svojho rozsudku uviedol:

„Ani dĺžka správneho konania o umiestnení stavby v danom prípade nemá vplyv

na zákonnosť správneho rozhodnutia, nakoľko s ním zákon nespája žiadne právne následky.

Žalobca sa proti nečinnosti stavebných orgánom mohol brániť návrhom podľa ,

pričom nie je vylúčené ani uplatnenie práva na náhradu škody za eventuálne prieťahy

v stavebnom konaní.“

Najvyšší súd sa nestotožnil ani s tvrdením sťažovateľky, že „... krajský súd

vyhodnotil skutkový stav jednostranne a vo veci urobil len arbitrárny výklad zákonných

ustanovení, a že by jeho postupom boli porušené právne predpisy.

Keďže podľa názoru najvyššieho súdu krajský súd o otázkach, ktoré boli dôvodom

na podanie žaloby nerozhodc1 svojvoľne a nezákonne a keďže najvyšší súd nezistil dôvod

na zmenenie alebo zrušenie napadnutého rozsudku, považujúc jeho odôvodnenie za logické,

jasné a zrozumiteľné a nezistil v tomto rozhodnutí žiaden rozpor so zákonom, rozsudok

krajského súdu podľa veta druhá a , potvrdil.“.

Vychádzajúc z citovaného, ústavný súd v prvom rade konštatuje, že najvyšší súd sa

v napadnutom rozsudku zaoberal so všetkými podstatnými námietkami sťažovateľky, ktoré

uplatnila vo svojom odvolaní a zopakovala v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu.

Ústavný súd v tejto súvislosti považuje za potrebné navyše zdôrazniť, že v posudzovanom

prípade sťažovateľka namieta porušenie svojich práv garantovaných , listinou

a dohovorom rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. z 30. septembra 2013,

ktorý bol vydaný podľa piatej časti druhej hlavy , t. j.

v rámci správneho súdnictva, ktoré má svoje špecifiká.

V rámci správneho súdnictva súdy preskúmavajú zákonnosť rozhodnutí a postupov

orgánov verejnej správy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov ( ).

Úlohou súdu (či už prvostupňového, alebo odvolacieho) v správnom súdnictve nie je

nahradzovať činnosť správnych orgánov, ale len preskúmať zákonnosť ich postupov

a rozhodnutí, teda to, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok rešpektovali

príslušné hmotno právne a procesno právne predpisy. Teda treba vziať do úvahy, že správny

súd nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutého

postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy (m. m. ). Vychádzajúc z

týchto špecifických čŕt správneho súdnictva, ústavný súd posudzoval aj dôvodnosť námietok

sťažovateľky proti napadnutému rozsudku najvyššieho súdu.

Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd o otázkach, ktoré boli dôvodom

na podanie žaloby sťažovateľky o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu

(o ktorej v prvom stupni rozhodoval krajský súd), nerozhodol svojvoľne. Naopak, podľa

názoru ústavného súdu je napadnutý rozsudok najvyššieho súdu ústavne akceptovateľným

a udržateľným spôsobom odôvodnený, a preto nesignalizuje, že by po jeho prijatí na ďalšie

konanie ústavný súd mohol reálne dospieť k záveru o porušení sťažovateľkou označených

práv podľa , listiny a dohovoru.

Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozsudku zhrnul skutkové zistenia a právne

závery krajského súdu, a to v rozsahu zodpovedajúcom odvolacím námietkam sťažovateľky,

pričom právne názory krajského súdu rozvinul a doplnil vlastnými úvahami a závermi

(predovšetkým vo vzťahu k posudzovaniu, či správny orgán aplikoval na predmetnú právnu

vec relevantný právny predpis, pozn.), ktoré sú podľa názoru ústavného súdu v danom

prípade z ústavného hľadiska konformné, a preto akceptovateľné a udržateľné, keďže

korešpondujú právnym normám, ktoré mali byť v danom prípade aplikované. Z citovaných

častí odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu zjavne vyplýva, akými právnymi

úvahami sa spravoval pri rozhodovaní, a aj to, ako právne posúdil kľúčové sťažovateľkine

námietky (týkajúce sa predovšetkým ňou tvrdenej protiústavnosti

spočívajúcej v jeho údajnej retroaktivite, obmedzení vlastníckeho práva

a neproporcionálnom zásahu do jej práv). Za daných okolností ústavný súd nemôže súhlasiť

s tvrdením sťažovateľky, že napadnutý rozsudok najvyššieho súdu je z hľadiska ňou

uplatnených námietok nepreskúmateľný.

Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvého aj druhého stupňa), ktoré

stručne a jasne objasní skutkový stav a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver

o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na súdnu ochranu,

resp. spravodlivý súdny proces (m. m. , ). Odôvodnenie súdneho

rozhodnutia v opravnom konaní pritom nemusí odpovedať na každú námietku alebo

argument, ktoré boli uplatnené v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú

rozhodujúci význam na rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné

na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom

konaní (napr. ).

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa nenahrádza

postupy a rozhodnutia všeobecných súdov, pretože vo vzťahu k nim nie je opravnou

inštanciou. Kritériom na rozhodovanie ústavného súdu musí byť najmä to, či prípadné

pochybenia všeobecného súdu v posudzovanom prípade dosahujú takú intenzitu, ktorá už

naznačuje, že nimi došlo k neprípustnému zásahu do alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou garantovaných základných práv alebo slobôd, t. j. musí ísť

o zistenie, že v okolnostiach daného prípadu došlo k takému zásahu do právom chránenej

sféry sťažovateľky, ktorý predstavuje neprípustné obmedzenie, resp. odopretie základných

práv alebo slobôd (m. m. , , ).

O takýto zásah však podľa názoru ústavného súdu v posudzovanej veci nešlo.

Citované časti odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu naopak potvrdzujú, že

rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. z 30. septembra 2013 obsahuje ústavne

akceptovateľné a udržateľné odôvodnenie, ktoré vychádza z právnych názorov krajského

súdu (ako prvostupňového súdu), ktoré sú navyše vhodným spôsobom rozvinuté a doplnené.

Za daných okolností sťažovateľkou v sťažnosti uplatnené námietky nie sú podľa názoru

ústavného súdu spôsobilé spochybniť ústavnú akceptovateľnosť právnych záverov

všeobecných súdov. Svedčí o tom v okolnostiach posudzovanej veci to, že všeobecné súdy

(ako aj správne orgány) konali so sťažovateľkou ako s účastníčkou správneho konania, jej

návrhmi sa zaoberali a v rámci týchto konaní sa mala možnosť k veci vyjadriť.

V prípadoch, keď sa ústavný súd vo svojej doterajšej judikatúre zaoberal návrhom

všeobecného súdu na konanie o súlade právnych predpisov, vyslovil názor, že návrh

všeobecného súdu na zaujatie stanoviska podľa , ktorý sa

postupuje – po prerušení občianskeho súdneho konania – ústavnému súdu, je svojou

podstatou návrhom na začatie konania o súlade právnych predpisov podľa

bez ohľadu na to, že tento návrh sleduje podľa citovaného ustanovenia Občianskeho

súdneho poriadku len zaujatie stanoviska (napr. , ).

S prihliadnutím na uvedené a vychádzajúc z a a tiež

ods. 1 v spojení s vo vzťahu k

písm. b) , ústavný súd pripomína, že na základe návrhu všeobecného súdu má jedine on

právomoc konať o súlade právnych predpisov. Všeobecný súd nemá právomoc rozhodovať

o súlade právnych predpisov, ale prináleží mu právo iniciovať konanie, ak nastane situácia,

ktorú predpokladá , v zmysle ktorého všeobecný súd konanie

preruší, „... ak pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že všeobecne záväzný právny

predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s , zákonom alebo medzinárodnou zmluvou,

ktorou je Slovenská republika viazaná; v tom prípade postúpi návrh ústavnému súdu

na zaujatie stanoviska“.

Pochybnosť, resp. právny názor o tom, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý

sa má aplikovať v predmetnej veci, je v rozpore s , zákonom alebo medzinárodnou

zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná, musí mať vo veci konajúci všeobecný súd.

Na podanie návrhu ústavnému súdu na začatie konania o súlade právnych predpisov nemá

vplyv skutočnosť, že takúto pochybnosť prejaví účastník konania. Predloženie návrhu na

preskúmanie súladu právneho predpisu s alebo medzinárodnými dohovormi je teda

postup súdu, ktorý musí nevyhnutne vychádzať z vnútorného presvedčenia vo veci

konajúceho súdu (samosudcu), že je nutné takýto návrh predložiť ústavnému súdu vzhľadom

na jeho nesúlad s právnym predpisom vyššieho stupňa právnej sily. Ide teda o osobné

presvedčenie súdu (sudcu), a nie presvedčenie účastníka konania, ktorému by príslušný

všeobecný súd (sudca) v opačnom prípade „robil poštára“ vo vzťahu k ústavnému súdu (m.

m. ). Za okolností, keď najvyšší súd (a pred ním krajský súd) nedospel

k záveru o protiústavnosti príslušného ustanovenia a tento svoj

názor ústavne konformným spôsobom objasnil, nemožno uvažovať o porušení sťažovateľkou

označených práv podľa , listiny a dohovoru z dôvodu, že najvyšší súd neprerušil

konanie podľa a nepodal ústavnému súdu návrh na začatie

konania o súlade právnych predpisov.

Aj vo vzťahu k ďalším právnym záverom najvyššieho súdu obsiahnutým

v odôvodnení napadnutého rozsudku (k otázke, či už nadobudnuté práva sťažovateľky ako

vlastníka pozemkov boli neskorším zákonom skutočne odňaté a zmenené) ústavný súd

konštatuje, že ich nemožno považovať za arbitrárne a ani za zjavne neodôvodnené.

Skutočnosť, že sťažovateľka zastáva iný právny názor, ako prijal v jej veci najvyšší

súd, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti

napadnutého rozsudku a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor

najvyššieho súdu svojím vlastným. Posúdenie namietanej zákonnosti postupu a rozhodnutia

správneho orgánu bolo v právomoci najvyššieho súdu. Jeho závery podľa názoru ústavného

súdu nevykazujú známky svojvôle a sú aj ústavne akceptovateľným spôsobom odôvodnené,

a preto medzi napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu a obsahom základných práv podľa

a 2, v spojení s a , podľa

čl. 36 ods. 1 a 2 a čl. 38 ods. 2 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká

príčinná súvislosť, ktorá by po prípadnom prijatí sťažnosti v tejto časti na ďalšie konanie

naznačovala reálne možnosť dospieť k záveru o ich porušení.

Z uvedených dôvodov ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti

odmietol podľa ako zjavne neopodstatnenú.

II.3 K namietanému porušeniu základných práv podľa a 4

postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom z 30. septembra 2013

V súvislosti s namietaným porušením základného práva vyplývajúceho z čl. 20 ods. 1

ústavný súd poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru (napr. ,

), ktorej súčasťou je aj právny názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť

sekundárnym porušovateľom základných práv a slobôd hmotného charakteru,

ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z (a tiež právo podľa

), ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil

ústavno procesné princípy vyplývajúce z až , resp. dohovoru.

O prípadnom porušení týchto práv by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by

zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv,

resp. ústavno procesných princípov vyjadrených v až , resp. v spojení

s ich porušením ().

Pretože ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade nemohlo dôjsť napadnutým

rozsudkom najvyššieho súdu k porušeniu základných práv sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 a

2, a podľa a 2 a listiny a ani k porušeniu jej

práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, neprichádzalo v konkrétnych okolnostiach posudzovanej

veci do úvahy ani vyslovenie porušenia základných práv sťažovateľky vyplývajúcich jej z čl.

20 ods. 1 a 4 .

Na základe uvedeného ústavný súd pre predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť

sťažovateľky aj v tejto časti podľa z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa už ústavný súd ďalšími

požiadavkami sťažovateľky na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. apríla 2015