Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 283/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. apríla 2015 v senáte

zloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa Mészárosa

a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti MAC TV, s. r. o.,

Brečtanová 1, Bratislava, zastúpenej Advokátskou kanceláriou Bugala – Ďurček, s. r. o.,

Drotárska cesta 102, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát Mgr. Peter Ďurček,

vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

, základného práva na súdny prieskum zákonností rozhodnutí

orgánov verejnej správy podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 27. novembra 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti MAC TV, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. marca 2015

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti MAC TV, s. r. o., Brečtanová 1, Bratislava (ďalej

len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu

podľa (ďalej len „“), základného práva

na súdny prieskum zákonností rozhodnutí orgánov verejnej správy podľa čl. 46 ods. 2

v spojení s a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

v spojení s čl. 1 dohovoru rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) sp. zn. z 27. novembra 2014, ktorou žiada vydať tento nález:

„1. Základné práva spoločnosti MAC TV, s. r. o., so sídlom Brečtanová 1, 831 01

Bratislava, IČO: 00 618 322, podľa článku 46 ods. 1 a ods. 2 v spojení s článkom 12 ods. 1

a článku 6 ods. 1 v spojení s článkom 1 Európskeho dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd, rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky v konaní o odvolaní pod sp. zn.: zo dňa 27.11.2014, porušené boli.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní o odvolaní pod sp. zn.:

zo dňa 27.11.2014 sa zrušuje vo všetkých výrokoch a vec sa vracia

Najvyššiemu súdu na Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinní uhradiť spoločnosti MAC TV, s. r. o.,

so sídlom Brečtanová 1, 831 01 Bratislava, IČO: 00 618 322 trovy právneho zastúpenia

vo výške 323,50 EUR na účet Advokátskej kancelárie Bugala – Ďurček, s.r.o., do pätnásť

dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

Ako vyplynulo zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu a z jej príloh, sťažovateľka

bola ako navrhovateľka účastníčkou konania vedeného pred najvyšším súdom pod sp. zn.

o podanom opravnom prostriedku proti rozhodnutiu Rady pre vysielanie

a retransmisiu (ďalej aj „odporca“ alebo aj „Rada“) sp. zn. z 23. apríla 2013.

Odporca týmto rozhodnutím podľa o vysielaní

a retransmisii v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o vysielaní a retransmisii“)

rozhodol, že sťažovateľka ako účastníčka správneho konania č. 45 PLO/O 576/2013

2

porušila povinnosť ustanovenú v § 35 ods. 3 zákona o vysielaní a retransmisii tým, že

na programovej službe odvysielala 17. novembra 2012 o cca 20.20 h program

Nebezpečný sudca v trvaní cca 119 minút a 1 sekunda, ktorý prerušila štyrikrát zaradením

reklamných blokov, za čo jej odporca uložil podľa § 67 ods. 5 písm. a) zákona o vysielaní

a retransmisii pokutu 3 319 €.

Odporca svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že sťažovateľka pri odvysielaní tohto

audiovizuálneho diela porušila § 35 ods. 3 zákona o vysielaní a retransmisii, podľa ktorého

sa pri odvysielaní takéhoto diela povoľuje jedno prerušenie zaradením reklamy alebo

telenákupu na každý 30 minútový časový úsek, a to aj v prípade, ak plánované trvanie tohto

audiovizuálneho diela nepresahuje 30 minút. Odporca vychádzal z toho, že rozhodujúci je

celkový hrubý čas vysielania diela (t. j. vrátane reklamných prerušení), pričom časový úsek

musí trvať 30 minút, aby ho mohol vysielateľ prerušiť. V prípade sťažovateľky dielo

obsahovalo tri kompletné 30 minútové časové úseky a štvrtý časový úsek, ktorý trval 29

minút a 1 sekundu, pričom sťažovateľka vysielanie audiovizuálneho diela prerušila

zaradením reklamného bloku spolu štyrikrát, a to každý 30 minútový úsek raz a tiež

prerušila aj štvrtý časový úsek, ktorý netrval 30 minút, čím v audiovizuálnom diele počet

reklamných prerušení prevýšil počet kompletných 30 minútových časových úsekov.

Pri uložení pokuty odporca vychádzal z toho, že podľa § 64 ods. 2 zákona o vysielaní

a retransmisii v prípade opakovaného porušenia povinnosti podľa § 35 ods. 3 zákona

o vysielaní a retransmisii nemožno pokutu neuložiť, a pokiaľ ide o jej výšku,

so zohľadnením zákonných kritérií a stanovený rozsah pre uloženie sankcie (od 3 319 €

do 165 969 €) odporca sťažovateľke uložil pokutu na dolnej hranici sadzby vo výške

3 319 €.

Sťažovateľka žiadala najvyšší súd, aby rozhodnutie odporcu sp. zn.

z 23. apríla 2013 zrušil a vec vrátil odporcovi na ďalšie konanie. Argumentovala jednak

tým, že postup odporcu trpí takou vadou, ktorá má za následok nezákonnosť rozhodnutia,

a zistený skutkový stav je v rozpore s obsahom spisov, pretože dokazovanie bolo vykonané

v rozpore so zákonom – odporca podľa názoru sťažovateľky nevykonal riadne dôkaz, a to

ohliadku záznamu z vysielania programu, keďže o vykonaní tohto dôkazu nesvedčí

vyhotovená zápisnica. Vzhliadnutie obrazovo zvukového záznamu z vysielania členmi

Rady je ohliadkou podľa o správnom konaní (správny poriadok)

v znení neskorších predpisov a vyhotovenie zápisnice o vykonaní tohto dôkazu je

významnou procesnou zárukou; nemôže byť nahradená iba prepisom skutkového stavu

vyhotoveným zamestnancom Rady. Sťažovateľka v tejto súvislosti poukázala i na uznesenie

rozšíreného senátu Najvyššieho správneho súdu Českej republiky č. k. 82

z 3. apríla 2012. Ďalej sťažovateľka argumentovala tým, že vec bola odporcom nesprávne

právne posúdená v dôsledku neprávneho výkladu § 35 ods. 3 zákona o vysielaní

a retransmisii. Podľa názoru sťažovateľky časový úsek 30 minút nemusí byť kompletný.

Pretože aplikovaná právna norma je transpozíciou ustanovenia čl. 20 ods. 2 Smernice

č. 2010/13/EÚ o audiovizuálnych mediálnych službách (ďalej len „smernica“), ustanovenie

musí byť vykladané euromkonformne. Preto žiadala najvyšší súd, aby sa obrátil

s predbežnou otázkou na Súdny dvor Európskej únie. Rozhodnutie odporcu v konečnom

dôsledku pre nejasnosť právnej úpravy a neproporcionalitu porušuje slobodu prejavu

sťažovateľky. Navyše, odporca nemal právo uložiť sťažovateľke sankciu (pokutu), pretože jej

uloženiu nepredchádzalo upozornenie Rady. Sťažovateľka poukázala i na uznesenie

rozšíreného senátu Najvyššieho správneho súdu Českej republiky č. k. 101

z 3. apríla 2012.

Najvyšší súd rozsudkom č. k. z 27. novembra 2014 rozhodnutie

odporcu č. z 23. apríla 2013 podľa § 250q ods. 2 Občianskeho súdneho

poriadku (ďalej len „OSP“) potvrdil, pretože v rozsahu sťažovateľkou vymedzených

dôvodov nezistil pochybenie pri aplikovaní zákonných ustanovení, sťažovateľke uložil

povinnosť zaplatiť súdny poplatok 500 € a náhradu trov konania jej nepriznal.

Sťažnosť ústavnému súdu na porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa

, základného práva na súdny prieskum zákonností rozhodnutí orgánov

verejnej správy podľa v spojení s a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s čl. 1 dohovoru

4

rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. z 27. novembra 2014 sťažovateľka

odôvodnila najmä takto:

«Sťažovateľka tvrdí, že k zásahu a porušeniu práva sťažovateľky došlo postupom

najvyššieho súdu v súvislosti s rozhodnutím najvyššieho súdu, ktorým potvrdil rozhodnutie

Rady a zamietol odvolanie proti rozhodnutiu Rady o preskúmanie rozhodnutia Rady tým, že

najvyšší súd považoval nevykonanie dôkazu, resp. absenciu vyhotovenia zápisnice

o vykonaní dôkazu zo strany Rady (absencia riadneho zistenia skutkového stavu veci

a absencia postupu Rady v súlade so zákonom) za postup Rady ako správneho orgánu,

ktorý bol zákonný a nemohol spôsobiť nezákonnosť rozhodnutia Rady.

Sťažovateľka namieta, že nevykonanie jediného dôkazu v konaní v súlade so zákonom

a/alebo nevyhotovenie zápisnice o vykonaní dôkazu v súlade so správnym poriadkom je

vážnym zásahom do práva na spravodlivé súdne konanie, súdnu a inú právnu ochranu. ...

Rada vo svojom oznámení o začatí správneho konania ako aj v napadnutom

rozhodnutí uviedla, že podkladmi (dôkazmi) pre vydanie napadnutého rozhodnutia sú:

a) záznam z vysielania programovej služby zo dňa 17.1.2012; a

b) prepis/popis skutkového stavu;

Sťažovateľka v odvolaní proti rozhodnutiu Rady namietala najmä skutočnosť, že

Rada nevykonala vyššie špecifikované dôkazy vôbec, resp. nevykonala ich v súlade

so Správnym poriadkom, hoci z rozhodnutia Rady vyplýva, že je postavené výlučne

na skutočnostiach, ktoré bolo možné zistiť výlučne len na základe vykonania uvedených

dôkazov zákonným spôsobom.

Najvyšší súd v rozhodnutí najvyššieho súdu tento odvolací dôvod sťažovateľky

nepovažoval za dôvodný, avšak v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol závery, ktoré

naznačujú, že nesprávne a neúplne „pochopil“ rozsah odvolacieho dôvodu sťažovateľky...

Sťažovateľka uvádza, že v prípade, ak z rozhodnutia Rady vyplýva, že rozhodnutie

Rady je postavené na skutočnostiach, ktoré bolo možné zistiť výlučne vykonaním obrazovo

zvukového záznamu (resp. ak Rada uvádza, že sa „oboznámila s podkladmi

pre rozhodnutie“) je potom nevyhnutné, aby z obsahu správneho spisu bolo možné učiniť

spoľahlivý záver o tom, že členovia Rady sa oboznámili s obsahom obrazovo zvukového

záznamu, tzn. že skutočne vzhliadli zvukovo obrazový záznam.

Následne vykonanie takéhoto dôkazu je možné preukázať výlučne len formou

zápisnice o vykonaní dôkazu podľa ustanovenia § 22 ods. 1 Správneho poriadku.

Ak Rada (jej členovia) vykonala dôkaz (vzhliadla obrazovo zvukový záznam),

tzn. obhliadla dôkaz, tak o tomto dôkaze musí byť spísaná zápisnica s náležitosťami podľa

ustanovenia § 22 ods. 2 a 3 Správneho poriadku.

Vzhliadnutie obrazovo zvukového záznamu je štandardným spôsobom, akým členovia

Rady môžu získať priame a nesprostredkované povedomie o skutočnom obsahu

odvysielaného spotu. Takýto dôkazný prostriedok (ohliadku) nie je možné nahradiť

analýzou ani prepisom, nakoľko tieto sú až druhotným, sprostredkovaným náhľadom na vec,

navyše nie nestranným.

Sťažovateľka má v prejednávanej veci za to, že členovia Rady sa s predmetnými

dôkazmi, nijakým spôsobom priamo neoboznámili a tieto nevykonali. ...

V prípade, ak Rada uvádza, že sa oboznámila s podkladmi pre vydanie rozhodnutia

Rady vo forme vzhliadnutia obrazovo zvukových záznamov, mala o vykonaní takýchto

dôkazov spísať zápisnicu s náležitosťami podľa § 22 ods. 2 a 3 Správneho poriadku.

Absenciu zápisnice nie je možné zhojiť ani poukazom na „prepis/popis“ skutkového stavu

ani prepis uvedený v odôvodnení rozhodnutia Rady, nakoľko tieto nemajú charakter a

obsah nespĺňa zákonom stanovené náležitosti zápisnice o vykonaní dokazovania.

V prípade ak spis správneho orgánu Rady neobsahuje zápisnicu o vykonaní dôkazu

(vzhliadnutí obrazovo zvukového záznamu) a v odôvodnení rozhodnutia Rady Rada

opakovane poukazuje na skutočnosť, že sa so záznamami oboznámila, ide o podstatné

porušenie ustanovení o konaní pred správnym orgánom, ktoré má za následok nezákonnosť

rozhodnutia Rady.

V konaní o správnom delikte, ktorého skutková podstata spočíva v porušení

povinnosti pri vysielaní programu, je obrazovo zvukový záznam posudzovanej časti

vysielania kľúčovým a v podstate nezastupiteľným dôkazom obzvlášť v prípadoch, kedy Rada

nevykonáva žiaden iný dôkaz na objasnenie skutkového stavu veci. Takýto dôkaz preto musí

byť vykonaní riadnym procesným spôsobom. ...

S ohľadom na citeľnú ekonomickú ujmu, ktorú môžu pokuty Rady znamenať, je

potrebné dôsledne dbať na to, aby účastníci konania mali zaručené všetky procesné práva.»

6

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 1 zákona

o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2

.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak

namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,

ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo

procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože

uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (, ,

, a ).

Z obsahu sťažnosti, ako aj navrhovaného petitu vyplýva, že sťažovateľka sa domáha

vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 , základného práva na súdny prieskum zákonnosti rozhodnutí orgánov verejnej

správy podľa v spojení s a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s čl. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu

č. k. z 27. novembra 2014. Najvyšší súd označeným rozhodnutím potvrdil

podľa rozhodnutie odporcu, keďže dospel k záveru, že rozhodnutie a postup

správneho orgánu sú v súlade so zákonom.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím

orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto

rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené

preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.

Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

8

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 1 dohovoru zmluvné strany dohovoru priznávajú každému, kto podlieha ich

jurisdikcii práva a slobody uvedené v Hlave I tohto dohovoru.

Ústavný súd poznamenáva, že medzi právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a jemu porovnateľným právom na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru niet zásadných odlišností, a prípadné porušenie uvedených práv je preto potrebné

posudzovať spoločne.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva

na súdnu ochranu ( ), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie (

ods. 1 dohovoru) je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu

zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. ), ako aj konkrétne

procesné garancie v súdnom konaní.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (,

mutatis mutandis , , , ).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia

všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiach

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, mutatis mutandis , , , ) a tiež by

mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli

napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Vychádzajúc z uvedených právnych názorov, ústavný súd na účely posúdenia

opodstatnenosti sťažnosti preskúmal namietaný rozsudok najvyššieho súdu.

Ústavný súd argumentáciu sťažovateľky nevyhodnotil ako spôsobilú spochybniť

ústavnú udržateľnosť záverov najvyššieho súdu a nezistil, že by najvyšším súdom

aplikovaný postup pri zistení a hodnotení skutkového stavu veci a pri ustálení právnych

záverov mohol zakladať dôvod na zásah ústavného súdu do namietaného rozsudku v súlade

s jeho právomocami ustanovenými v .

Ústavný súd po preskúmaní rozsudku najvyššieho súdu konštatuje, že najvyšší súd sa

relevantne vysporiadal s odvolacími námietkami sťažovateľky (ktoré tvoria aj jej sťažnostnú

argumentáciu) a svoje závery dostatočne odôvodnil.

Najvyšší súd rozsudok č. k. z 27. novembra 2014 odôvodnil takto:

«Z obsahu spisového materiálu, ktorý bol predložený súdu vyplýva, že v tejto veci

bolo začaté správne konanie oznámením o začatí správneho konania zo dňa 29.01.2013,

ktoré bolo doručené advokátovi navrhovateľky dňa 12.02.2013. V spise je pripojený

obrazovo zvukový záznam predmetného programu, opätovná výzva na vyjadrenie

k podkladom pre rozhodnutie, vyjadrenie navrhovateľky k oznámeniu o začatí správneho

konania, zápisnica o hlasovaní Rady zo dňa 23.04.2013 a napadnuté rozhodnutie Rady.

Úlohou najvyššieho súdu v zmysle námietok navrhovateľky bolo posúdiť, či

navrhovateľka odvysielaním týchto programov porušila zákonné ustanovenie špecifikované

odporkyňou v rozhodnutí a či sankcia bola uložená v súlade so zákonom. Najvyšší súd

Slovenskej republiky preskúmal, či napadnuté rozhodnutie odporkyne nevybočilo z medzí

hľadísk ustanovených zákonom, či jej závery zodpovedajú zásadám logického myslenia a či

podklady pre takýto úsudok boli zistené úplne a riadnym procesným postupom. ...

10

Úlohou senátu najvyššieho súdu v posudzovanej veci bolo postupom podľa

ustanovení tretej hlavy piatej časti preskúmať zákonnosť

postupu a zákonnosť napadnutého rozhodnutia odporkyne, ktorým rozhodla, že

navrhovateľka porušila povinnosť ustanovenú v tým, že

na televíznej programovej službe dňa 17.11.2012 o cca 20:20 hod. odvysielala

program Nebezpečný sudca v trvaní cca 119 minút a 1 sekunda (vrátane reklamných

prerušení), ktorý prerušila zaradením reklamných blokov štyrikrát, za čo jej bola udelená

podľa sankcia – pokuta vo výške 3 319, €.

Podľa , pri vysielaní spravodajského programu

alebo audiovizuálneho diela, okrem seriálu, série, dokumentárneho filmu, programu pre

maloletých a bohoslužieb, sa povoľuje jedno prerušenie zaradením reklamy alebo

telenákupu na každý 30 minútový časový úsek, a to aj v prípade, ak plánované trvanie tohto

spravodajského programu alebo audiovizuálneho diela nepresahuje 30 minút; pri vysielaní

seriálu, série a dokumentárneho filmu sa povoľuje prerušenie zaradením reklamy alebo

telenákupu bez ohľadu na ich trvanie.

Podľa do pôsobnosti Rady v oblasti

výkonu štátnej správy patrí dohliadať na dodržiavanie povinností podľa tohto zákona

a podľa osobitných predpisov.

Podľa na konanie podľa tohto zákona sa

vzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní okrem ustanovení § 23v časti

nesprístupnenia zápisníc o hlasovaní a § 49, 53, 54, 56 až 68 zákona o správnom konaní.

Podľa za porušenie povinnosti uloženej týmto

zákonom alebo osobitnými predpismi Rada ukladá tieto sankcie:

a) upozornenie na porušenie zákona,

b) odvysielanie oznamu o porušení zákona,

c) pozastavenie vysielania alebo poskytovania programu alebo jeho časti,

d) pokutu,

e) odňatie licencie za závažné porušenie povinnosti.

Podľa v znení účinnom do 31.12.2013,

Rada uloží pokutu vysielateľovi televíznej programovej služby okrem vysielateľa

prostredníctvom internetu od 3 319 € do 165 969 € a vysielateľovi rozhlasovej programovej

služby od 497 € do 49 790 €, ak porušil podmienky na vysielanie mediálnej komerčnej

komunikácie vrátane reklamy a telenákupu.

Najvyšší súd po oboznámení sa so spisovým materiálom vrátane priloženého

záznamu programu ( veta druhá ) v súlade s názorom odporkyne mal

za to, že zo znenia je nepochybné, že audiovizuálne

diela môžu byť televíznou reklamou prerušené jedenkrát za každé plánované obdobie

v dĺžke najmenej 30 minút, t.j. vysielateľ môže prerušiť aj časový úsek dlhší ako 30 minút,

nemôže však prerušiť časový úsek, ktorý by bol kratší ako 30 minút. Uvedený výklad je

v súlade s článkom 20 Smernice č. 2010/13/EÚ.

K námietke navrhovateľky týkajúcej sa k prepisu/popisu posudzovaného programu,

senát najvyššieho súdu uvádza, že odporkyňa vyhotovila takýto prepis zo záznamu

vysielania pre účely správneho konania. S týmto navrhovateľku v rámci administratívneho

konania oboznámila a poskytla jej možnosť vyjadriť sa k obsahu prepisu vysielania, ako

k podkladu pre rozhodnutie, o čom svedčí i opätovná výzva na vyjadrenie k podkladom

pre rozhodnutie v správnom konaní č. 45 PLO/O 576/2013 zo dňa 06.03.2013 a ktorá je

súčasťou pripojeného administratívneho spisu, pričom však navrhovateľka v rámci

správneho konania nenamietala konkrétne rozpory predmetného prepisu/popisu vysielania

so záznamom vysielania posudzovaného programu. Čo sa týka námietky navrhovateľky, že

oboznámenie sa s obsahom záznamu je vlastne vykonanie dôkazu ohliadkou a bolo

povinnosťou odporkyne spísať o vykonaní dôkazu ohliadkou podľa § 22 ods. 1 správneho

poriadku zápisnicu, najvyšší súd uvádza, že v žiadnom prípade nie je možné považovať

vzhliadnutie záznamu za vykonanie dôkazného prostriedku ohliadkou. Dôkazný prostriedok

– ohliadka je oboznámenie sa s vonkajšími znakmi hnuteľnej alebo nehnuteľnej veci, nejde

však o oboznámenie sa s jej obsahom, ako v prípade záznamu z vysielania.

K námietke navrhovateľky týkajúcej sa nejednoznačného výkladu ustanovenia § 35

ods. 3 a jej návrhu, aby najvyšší súd prerušil konanie a obrátil sa

na Súdny dvor EÚ s požiadavkou o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke najvyšší súd

uvádza, že sa nestotožňuje s jej právnym názorom ohľadom výkladu tohto ustanovenia.

Najvyšší súd Slovenskej republiky má za to, že je nesporné, že vysielateľ môže prerušiť len

12

kompletný 30 minútový časový úsek, pričom dáva do pozornosti navrhovateľke, že

odporkyňa postupovala aj v súlade so závermi ESD vo veci ARD versus PRO Sieben Média

AG, sp.zn. C 6/98, kde bolo konštatované, že trvaním audiovizuálneho diela je potrebné

rozumieť jeho hrubý čas (teda čas programu + čas reklamných prerušení), čo je

jednoznačne v prospech vysielateľa.»

Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nepostačuje

na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia.

Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (, ) rešpektuje názor,

podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho

vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom

účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

Pokiaľ sťažovateľka namieta porušenie základných práv podľa a 2

v spojení s a porušenie práva podľa dohovoru v spojení s čl.

1 dohovoru, ústavný súd konštatuje, že v sú zakotvené základné

princípy a postuláty Slovenskej republiky, avšak nepredstavujú konkrétne základné práva

alebo slobody, ktorých ochrany by sa sťažovateľka mohla pred ústavným súdom v konaní

podľa domáhať. Obdobné platí aj vo vzťahu k dohovoru, ktorý vyjadruje

záväzok vysokých zmluvných strán dodržiavať ľudské práva.

Keďže ústavný súd nezistil možnosť sťažovateľkou namietaného porušenia

označených práv rozsudkom najvyššieho súdu, sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Pre úplnosť ústavný súd uvádza, že k obdobným záverom vo vzťahu k obdobným

sťažnostiam sťažovateľky dospel aj v rozhodnutiach vo veciach vedených pod spisovými

značkami: , , .

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sťažovateľky v celom rozsahu sa ústavný súd

ďalšími nárokmi sťažovateľky nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. apríla 2015

14