Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 283/2015
PDF · 458.3 KB
No categories available
II. ÚS 283/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. apríla 2015 v senáte
zloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa Mészárosa
a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti MAC TV, s. r. o.,
Brečtanová 1, Bratislava, zastúpenej Advokátskou kanceláriou Bugala – Ďurček, s. r. o.,
Drotárska cesta 102, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát Mgr. Peter Ďurček,
vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdny prieskum zákonností rozhodnutí
orgánov verejnej správy podľa čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
5 Sž 12/2013 z 27. novembra 2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti MAC TV, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. marca 2015
doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti MAC TV, s. r. o., Brečtanová 1, Bratislava (ďalej
len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva
na súdny prieskum zákonností rozhodnutí orgánov verejnej správy podľa čl. 46 ods. 2
ústavy v spojení s čl. 12 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
v spojení s čl. 1 dohovoru rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) sp. zn. 5 Sž 12/2013 z 27. novembra 2014, ktorou žiada vydať tento nález:
„1. Základné práva spoločnosti MAC TV, s. r. o., so sídlom Brečtanová 1, 831 01
Bratislava, IČO: 00 618 322, podľa článku 46 ods. 1 a ods. 2 v spojení s článkom 12 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a článku 6 ods. 1 v spojení s článkom 1 Európskeho dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd, rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky v konaní o odvolaní pod sp. zn.: 5 Sž/12/2013 zo dňa 27.11.2014, porušené boli.
2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní o odvolaní pod sp. zn.:
5Sž/12/2013 zo dňa 27.11.2014 sa zrušuje vo všetkých výrokoch a vec sa vracia
Najvyššiemu súdu na Slovenskej republiky na ďalšie konanie.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinní uhradiť spoločnosti MAC TV, s. r. o.,
so sídlom Brečtanová 1, 831 01 Bratislava, IČO: 00 618 322 trovy právneho zastúpenia
vo výške 323,50 EUR na účet Advokátskej kancelárie Bugala – Ďurček, s.r.o., do pätnásť
dní od právoplatnosti tohto nálezu.“
Ako vyplynulo zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu a z jej príloh, sťažovateľka
bola ako navrhovateľka účastníčkou konania vedeného pred najvyšším súdom pod sp. zn.
5 Sž 12/2013 o podanom opravnom prostriedku proti rozhodnutiu Rady pre vysielanie
a retransmisiu (ďalej aj „odporca“ alebo aj „Rada“) sp. zn. RP/033/2013 z 23. apríla 2013.
Odporca týmto rozhodnutím podľa § 64 ods. 1 písm. d) zákona č. 308/2000 Z. z. o vysielaní
a retransmisii v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o vysielaní a retransmisii“)
rozhodol, že sťažovateľka ako účastníčka správneho konania č. 45 PLO/O 576/2013
2
porušila povinnosť ustanovenú v § 35 ods. 3 zákona o vysielaní a retransmisii tým, že
na programovej službe odvysielala 17. novembra 2012 o cca 20.20 h program
Nebezpečný sudca v trvaní cca 119 minút a 1 sekunda, ktorý prerušila štyrikrát zaradením
reklamných blokov, za čo jej odporca uložil podľa § 67 ods. 5 písm. a) zákona o vysielaní
a retransmisii pokutu 3 319 €.
Odporca svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že sťažovateľka pri odvysielaní tohto
audiovizuálneho diela porušila § 35 ods. 3 zákona o vysielaní a retransmisii, podľa ktorého
sa pri odvysielaní takéhoto diela povoľuje jedno prerušenie zaradením reklamy alebo
telenákupu na každý 30 minútový časový úsek, a to aj v prípade, ak plánované trvanie tohto
audiovizuálneho diela nepresahuje 30 minút. Odporca vychádzal z toho, že rozhodujúci je
celkový hrubý čas vysielania diela (t. j. vrátane reklamných prerušení), pričom časový úsek
musí trvať 30 minút, aby ho mohol vysielateľ prerušiť. V prípade sťažovateľky dielo
obsahovalo tri kompletné 30 minútové časové úseky a štvrtý časový úsek, ktorý trval 29
minút a 1 sekundu, pričom sťažovateľka vysielanie audiovizuálneho diela prerušila
zaradením reklamného bloku spolu štyrikrát, a to každý 30 minútový úsek raz a tiež
prerušila aj štvrtý časový úsek, ktorý netrval 30 minút, čím v audiovizuálnom diele počet
reklamných prerušení prevýšil počet kompletných 30 minútových časových úsekov.
Pri uložení pokuty odporca vychádzal z toho, že podľa § 64 ods. 2 zákona o vysielaní
a retransmisii v prípade opakovaného porušenia povinnosti podľa § 35 ods. 3 zákona
o vysielaní a retransmisii nemožno pokutu neuložiť, a pokiaľ ide o jej výšku,
so zohľadnením zákonných kritérií a stanovený rozsah pre uloženie sankcie (od 3 319 €
do 165 969 €) odporca sťažovateľke uložil pokutu na dolnej hranici sadzby vo výške
3 319 €.
Sťažovateľka žiadala najvyšší súd, aby rozhodnutie odporcu sp. zn. RP/033/2013
z 23. apríla 2013 zrušil a vec vrátil odporcovi na ďalšie konanie. Argumentovala jednak
tým, že postup odporcu trpí takou vadou, ktorá má za následok nezákonnosť rozhodnutia,
a zistený skutkový stav je v rozpore s obsahom spisov, pretože dokazovanie bolo vykonané
v rozpore so zákonom – odporca podľa názoru sťažovateľky nevykonal riadne dôkaz, a to
ohliadku záznamu z vysielania programu, keďže o vykonaní tohto dôkazu nesvedčí
vyhotovená zápisnica. Vzhliadnutie obrazovo zvukového záznamu z vysielania členmi
Rady je ohliadkou podľa § 38 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok)
v znení neskorších predpisov a vyhotovenie zápisnice o vykonaní tohto dôkazu je
významnou procesnou zárukou; nemôže byť nahradená iba prepisom skutkového stavu
vyhotoveným zamestnancom Rady. Sťažovateľka v tejto súvislosti poukázala i na uznesenie
rozšíreného senátu Najvyššieho správneho súdu Českej republiky č. k. 7 As 57/2010 82
z 3. apríla 2012. Ďalej sťažovateľka argumentovala tým, že vec bola odporcom nesprávne
právne posúdená v dôsledku neprávneho výkladu § 35 ods. 3 zákona o vysielaní
a retransmisii. Podľa názoru sťažovateľky časový úsek 30 minút nemusí byť kompletný.
Pretože aplikovaná právna norma je transpozíciou ustanovenia čl. 20 ods. 2 Smernice
č. 2010/13/EÚ o audiovizuálnych mediálnych službách (ďalej len „smernica“), ustanovenie
musí byť vykladané euromkonformne. Preto žiadala najvyšší súd, aby sa obrátil
s predbežnou otázkou na Súdny dvor Európskej únie. Rozhodnutie odporcu v konečnom
dôsledku pre nejasnosť právnej úpravy a neproporcionalitu porušuje slobodu prejavu
sťažovateľky. Navyše, odporca nemal právo uložiť sťažovateľke sankciu (pokutu), pretože jej
uloženiu nepredchádzalo upozornenie Rady. Sťažovateľka poukázala i na uznesenie
rozšíreného senátu Najvyššieho správneho súdu Českej republiky č. k. 6 As 26/2010 101
z 3. apríla 2012.
Najvyšší súd rozsudkom č. k. 5 Sž 12/2013 31 z 27. novembra 2014 rozhodnutie
odporcu č. RP/033/2013 z 23. apríla 2013 podľa § 250q ods. 2 Občianskeho súdneho
poriadku (ďalej len „OSP“) potvrdil, pretože v rozsahu sťažovateľkou vymedzených
dôvodov nezistil pochybenie pri aplikovaní zákonných ustanovení, sťažovateľke uložil
povinnosť zaplatiť súdny poplatok 500 € a náhradu trov konania jej nepriznal.
Sťažnosť ústavnému súdu na porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na súdny prieskum zákonností rozhodnutí orgánov
verejnej správy podľa čl. 46 ods. 2 ústavy v spojení s čl. 12 ods. 1 ústavy a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s čl. 1 dohovoru
4
rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sž 12/2013 z 27. novembra 2014 sťažovateľka
odôvodnila najmä takto:
«Sťažovateľka tvrdí, že k zásahu a porušeniu práva sťažovateľky došlo postupom
najvyššieho súdu v súvislosti s rozhodnutím najvyššieho súdu, ktorým potvrdil rozhodnutie
Rady a zamietol odvolanie proti rozhodnutiu Rady o preskúmanie rozhodnutia Rady tým, že
najvyšší súd považoval nevykonanie dôkazu, resp. absenciu vyhotovenia zápisnice
o vykonaní dôkazu zo strany Rady (absencia riadneho zistenia skutkového stavu veci
a absencia postupu Rady v súlade so zákonom) za postup Rady ako správneho orgánu,
ktorý bol zákonný a nemohol spôsobiť nezákonnosť rozhodnutia Rady.
Sťažovateľka namieta, že nevykonanie jediného dôkazu v konaní v súlade so zákonom
a/alebo nevyhotovenie zápisnice o vykonaní dôkazu v súlade so správnym poriadkom je
vážnym zásahom do práva na spravodlivé súdne konanie, súdnu a inú právnu ochranu. ...
Rada vo svojom oznámení o začatí správneho konania ako aj v napadnutom
rozhodnutí uviedla, že podkladmi (dôkazmi) pre vydanie napadnutého rozhodnutia sú:
a) záznam z vysielania programovej služby zo dňa 17.1.2012; a
b) prepis/popis skutkového stavu;
Sťažovateľka v odvolaní proti rozhodnutiu Rady namietala najmä skutočnosť, že
Rada nevykonala vyššie špecifikované dôkazy vôbec, resp. nevykonala ich v súlade
so Správnym poriadkom, hoci z rozhodnutia Rady vyplýva, že je postavené výlučne
na skutočnostiach, ktoré bolo možné zistiť výlučne len na základe vykonania uvedených
dôkazov zákonným spôsobom.
Najvyšší súd v rozhodnutí najvyššieho súdu tento odvolací dôvod sťažovateľky
nepovažoval za dôvodný, avšak v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol závery, ktoré
naznačujú, že nesprávne a neúplne „pochopil“ rozsah odvolacieho dôvodu sťažovateľky...
Sťažovateľka uvádza, že v prípade, ak z rozhodnutia Rady vyplýva, že rozhodnutie
Rady je postavené na skutočnostiach, ktoré bolo možné zistiť výlučne vykonaním obrazovo
zvukového záznamu (resp. ak Rada uvádza, že sa „oboznámila s podkladmi
pre rozhodnutie“) je potom nevyhnutné, aby z obsahu správneho spisu bolo možné učiniť
spoľahlivý záver o tom, že členovia Rady sa oboznámili s obsahom obrazovo zvukového
záznamu, tzn. že skutočne vzhliadli zvukovo obrazový záznam.
Následne vykonanie takéhoto dôkazu je možné preukázať výlučne len formou
zápisnice o vykonaní dôkazu podľa ustanovenia § 22 ods. 1 Správneho poriadku.
Ak Rada (jej členovia) vykonala dôkaz (vzhliadla obrazovo zvukový záznam),
tzn. obhliadla dôkaz, tak o tomto dôkaze musí byť spísaná zápisnica s náležitosťami podľa
ustanovenia § 22 ods. 2 a 3 Správneho poriadku.
Vzhliadnutie obrazovo zvukového záznamu je štandardným spôsobom, akým členovia
Rady môžu získať priame a nesprostredkované povedomie o skutočnom obsahu
odvysielaného spotu. Takýto dôkazný prostriedok (ohliadku) nie je možné nahradiť
analýzou ani prepisom, nakoľko tieto sú až druhotným, sprostredkovaným náhľadom na vec,
navyše nie nestranným.
Sťažovateľka má v prejednávanej veci za to, že členovia Rady sa s predmetnými
dôkazmi, nijakým spôsobom priamo neoboznámili a tieto nevykonali. ...
V prípade, ak Rada uvádza, že sa oboznámila s podkladmi pre vydanie rozhodnutia
Rady vo forme vzhliadnutia obrazovo zvukových záznamov, mala o vykonaní takýchto
dôkazov spísať zápisnicu s náležitosťami podľa § 22 ods. 2 a 3 Správneho poriadku.
Absenciu zápisnice nie je možné zhojiť ani poukazom na „prepis/popis“ skutkového stavu
ani prepis uvedený v odôvodnení rozhodnutia Rady, nakoľko tieto nemajú charakter a
obsah nespĺňa zákonom stanovené náležitosti zápisnice o vykonaní dokazovania.
V prípade ak spis správneho orgánu Rady neobsahuje zápisnicu o vykonaní dôkazu
(vzhliadnutí obrazovo zvukového záznamu) a v odôvodnení rozhodnutia Rady Rada
opakovane poukazuje na skutočnosť, že sa so záznamami oboznámila, ide o podstatné
porušenie ustanovení o konaní pred správnym orgánom, ktoré má za následok nezákonnosť
rozhodnutia Rady.
V konaní o správnom delikte, ktorého skutková podstata spočíva v porušení
povinnosti pri vysielaní programu, je obrazovo zvukový záznam posudzovanej časti
vysielania kľúčovým a v podstate nezastupiteľným dôkazom obzvlášť v prípadoch, kedy Rada
nevykonáva žiaden iný dôkaz na objasnenie skutkového stavu veci. Takýto dôkaz preto musí
byť vykonaní riadnym procesným spôsobom. ...
S ohľadom na citeľnú ekonomickú ujmu, ktorú môžu pokuty Rady znamenať, je
potrebné dôsledne dbať na to, aby účastníci konania mali zaručené všetky procesné práva.»
6
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 1 zákona
o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak
namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,
ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo
procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože
uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,
II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).
Z obsahu sťažnosti, ako aj navrhovaného petitu vyplýva, že sťažovateľka sa domáha
vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy, základného práva na súdny prieskum zákonnosti rozhodnutí orgánov verejnej
správy podľa čl. 46 ods. 2 ústavy v spojení s čl. 12 ústavy a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s čl. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu
č. k. 5 Sž 12/2013 31 z 27. novembra 2014. Najvyšší súd označeným rozhodnutím potvrdil
podľa § 250q OSP rozhodnutie odporcu, keďže dospel k záveru, že rozhodnutie a postup
správneho orgánu sú v súlade so zákonom.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím
orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto
rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené
preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.
Podľa čl. 12 ods. 1 ústavy ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.
Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
8
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa čl. 1 dohovoru zmluvné strany dohovoru priznávajú každému, kto podlieha ich
jurisdikcii práva a slobody uvedené v Hlave I tohto dohovoru.
Ústavný súd poznamenáva, že medzi právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a jemu porovnateľným právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru niet zásadných odlišností, a prípadné porušenie uvedených práv je preto potrebné
posudzovať spoločne.
Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva
na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 6
ods. 1 dohovoru) je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu
zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne
procesné garancie v súdnom konaní.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00,
mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia
všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiach
došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery
všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a tiež by
mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli
napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.
Vychádzajúc z uvedených právnych názorov, ústavný súd na účely posúdenia
opodstatnenosti sťažnosti preskúmal namietaný rozsudok najvyššieho súdu.
Ústavný súd argumentáciu sťažovateľky nevyhodnotil ako spôsobilú spochybniť
ústavnú udržateľnosť záverov najvyššieho súdu a nezistil, že by najvyšším súdom
aplikovaný postup pri zistení a hodnotení skutkového stavu veci a pri ustálení právnych
záverov mohol zakladať dôvod na zásah ústavného súdu do namietaného rozsudku v súlade
s jeho právomocami ustanovenými v čl. 127 ods. 2 ústavy.
Ústavný súd po preskúmaní rozsudku najvyššieho súdu konštatuje, že najvyšší súd sa
relevantne vysporiadal s odvolacími námietkami sťažovateľky (ktoré tvoria aj jej sťažnostnú
argumentáciu) a svoje závery dostatočne odôvodnil.
Najvyšší súd rozsudok č. k. 5 Sž 12/2013 31 z 27. novembra 2014 odôvodnil takto:
«Z obsahu spisového materiálu, ktorý bol predložený súdu vyplýva, že v tejto veci
bolo začaté správne konanie oznámením o začatí správneho konania zo dňa 29.01.2013,
ktoré bolo doručené advokátovi navrhovateľky dňa 12.02.2013. V spise je pripojený
obrazovo zvukový záznam predmetného programu, opätovná výzva na vyjadrenie
k podkladom pre rozhodnutie, vyjadrenie navrhovateľky k oznámeniu o začatí správneho
konania, zápisnica o hlasovaní Rady zo dňa 23.04.2013 a napadnuté rozhodnutie Rady.
Úlohou najvyššieho súdu v zmysle námietok navrhovateľky bolo posúdiť, či
navrhovateľka odvysielaním týchto programov porušila zákonné ustanovenie špecifikované
odporkyňou v rozhodnutí a či sankcia bola uložená v súlade so zákonom. Najvyšší súd
Slovenskej republiky preskúmal, či napadnuté rozhodnutie odporkyne nevybočilo z medzí
hľadísk ustanovených zákonom, či jej závery zodpovedajú zásadám logického myslenia a či
podklady pre takýto úsudok boli zistené úplne a riadnym procesným postupom. ...
10
Úlohou senátu najvyššieho súdu v posudzovanej veci bolo postupom podľa
ustanovení tretej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku preskúmať zákonnosť
postupu a zákonnosť napadnutého rozhodnutia odporkyne, ktorým rozhodla, že
navrhovateľka porušila povinnosť ustanovenú v § 35 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z. z. tým, že
na televíznej programovej službe dňa 17.11.2012 o cca 20:20 hod. odvysielala
program Nebezpečný sudca v trvaní cca 119 minút a 1 sekunda (vrátane reklamných
prerušení), ktorý prerušila zaradením reklamných blokov štyrikrát, za čo jej bola udelená
podľa § 67 ods. 5 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z. z. sankcia – pokuta vo výške 3 319, €.
Podľa § 35 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z. z., pri vysielaní spravodajského programu
alebo audiovizuálneho diela, okrem seriálu, série, dokumentárneho filmu, programu pre
maloletých a bohoslužieb, sa povoľuje jedno prerušenie zaradením reklamy alebo
telenákupu na každý 30 minútový časový úsek, a to aj v prípade, ak plánované trvanie tohto
spravodajského programu alebo audiovizuálneho diela nepresahuje 30 minút; pri vysielaní
seriálu, série a dokumentárneho filmu sa povoľuje prerušenie zaradením reklamy alebo
telenákupu bez ohľadu na ich trvanie.
Podľa § 5 ods. 1 písm. g/ zákona č. 308/2000 Z. z. do pôsobnosti Rady v oblasti
výkonu štátnej správy patrí dohliadať na dodržiavanie povinností podľa tohto zákona
a podľa osobitných predpisov.
Podľa § 71 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z. z. na konanie podľa tohto zákona sa
vzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní okrem ustanovení § 23v časti
nesprístupnenia zápisníc o hlasovaní a § 49, 53, 54, 56 až 68 zákona o správnom konaní.
Podľa § 64 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z. z. za porušenie povinnosti uloženej týmto
zákonom alebo osobitnými predpismi Rada ukladá tieto sankcie:
a) upozornenie na porušenie zákona,
b) odvysielanie oznamu o porušení zákona,
c) pozastavenie vysielania alebo poskytovania programu alebo jeho časti,
d) pokutu,
e) odňatie licencie za závažné porušenie povinnosti.
Podľa § 67 ods. 5 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z. z. v znení účinnom do 31.12.2013,
Rada uloží pokutu vysielateľovi televíznej programovej služby okrem vysielateľa
prostredníctvom internetu od 3 319 € do 165 969 € a vysielateľovi rozhlasovej programovej
služby od 497 € do 49 790 €, ak porušil podmienky na vysielanie mediálnej komerčnej
komunikácie vrátane reklamy a telenákupu.
Najvyšší súd po oboznámení sa so spisovým materiálom vrátane priloženého
záznamu programu (§ 250q ods. 1 veta druhá O. s. p.) v súlade s názorom odporkyne mal
za to, že zo znenia § 35 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z. z. je nepochybné, že audiovizuálne
diela môžu byť televíznou reklamou prerušené jedenkrát za každé plánované obdobie
v dĺžke najmenej 30 minút, t.j. vysielateľ môže prerušiť aj časový úsek dlhší ako 30 minút,
nemôže však prerušiť časový úsek, ktorý by bol kratší ako 30 minút. Uvedený výklad je
v súlade s článkom 20 Smernice č. 2010/13/EÚ.
K námietke navrhovateľky týkajúcej sa k prepisu/popisu posudzovaného programu,
senát najvyššieho súdu uvádza, že odporkyňa vyhotovila takýto prepis zo záznamu
vysielania pre účely správneho konania. S týmto navrhovateľku v rámci administratívneho
konania oboznámila a poskytla jej možnosť vyjadriť sa k obsahu prepisu vysielania, ako
k podkladu pre rozhodnutie, o čom svedčí i opätovná výzva na vyjadrenie k podkladom
pre rozhodnutie v správnom konaní č. 45 PLO/O 576/2013 zo dňa 06.03.2013 a ktorá je
súčasťou pripojeného administratívneho spisu, pričom však navrhovateľka v rámci
správneho konania nenamietala konkrétne rozpory predmetného prepisu/popisu vysielania
so záznamom vysielania posudzovaného programu. Čo sa týka námietky navrhovateľky, že
oboznámenie sa s obsahom záznamu je vlastne vykonanie dôkazu ohliadkou a bolo
povinnosťou odporkyne spísať o vykonaní dôkazu ohliadkou podľa § 22 ods. 1 správneho
poriadku zápisnicu, najvyšší súd uvádza, že v žiadnom prípade nie je možné považovať
vzhliadnutie záznamu za vykonanie dôkazného prostriedku ohliadkou. Dôkazný prostriedok
– ohliadka je oboznámenie sa s vonkajšími znakmi hnuteľnej alebo nehnuteľnej veci, nejde
však o oboznámenie sa s jej obsahom, ako v prípade záznamu z vysielania.
K námietke navrhovateľky týkajúcej sa nejednoznačného výkladu ustanovenia § 35
ods. 3 zákona č. 308/2000 Z. z. a jej návrhu, aby najvyšší súd prerušil konanie a obrátil sa
na Súdny dvor EÚ s požiadavkou o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke najvyšší súd
uvádza, že sa nestotožňuje s jej právnym názorom ohľadom výkladu tohto ustanovenia.
Najvyšší súd Slovenskej republiky má za to, že je nesporné, že vysielateľ môže prerušiť len
12
kompletný 30 minútový časový úsek, pričom dáva do pozornosti navrhovateľke, že
odporkyňa postupovala aj v súlade so závermi ESD vo veci ARD versus PRO Sieben Média
AG, sp.zn. C 6/98, kde bolo konštatované, že trvaním audiovizuálneho diela je potrebné
rozumieť jeho hrubý čas (teda čas programu + čas reklamných prerušení), čo je
jednoznačne v prospech vysielateľa.»
Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nepostačuje
na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia.
Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor,
podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho
vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom
účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.
Pokiaľ sťažovateľka namieta porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy
v spojení s čl. 12 ods. 1 ústavy a porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s čl.
1 dohovoru, ústavný súd konštatuje, že v čl. 12 ods. 1 ústavy sú zakotvené základné
princípy a postuláty Slovenskej republiky, avšak nepredstavujú konkrétne základné práva
alebo slobody, ktorých ochrany by sa sťažovateľka mohla pred ústavným súdom v konaní
podľa čl. 127 ústavy domáhať. Obdobné platí aj vo vzťahu k čl. 1 dohovoru, ktorý vyjadruje
záväzok vysokých zmluvných strán dodržiavať ľudské práva.
Keďže ústavný súd nezistil možnosť sťažovateľkou namietaného porušenia
označených práv rozsudkom najvyššieho súdu, sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.
Pre úplnosť ústavný súd uvádza, že k obdobným záverom vo vzťahu k obdobným
sťažnostiam sťažovateľky dospel aj v rozhodnutiach vo veciach vedených pod spisovými
značkami: I. ÚS 2/2015, I. ÚS 3/2015, I. ÚS 4/2015.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sťažovateľky v celom rozsahu sa ústavný súd
ďalšími nárokmi sťažovateľky nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. apríla 2015
14