Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 176/2015
PDF · 309.74 KB
No categories available
III. ÚS 176/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. apríla 2015
predbežne prerokoval sťažnosť , zastúpeného
Advokátskou kanceláriou , v mene
ktorej koná konateľ a advokát , vo veci namietaného porušenia jeho
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a práva na účinný opravný prostriedok podľa čl. 13 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 2 Cdo 283/2013 z 28. augusta 2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
3. februára 2015 doručená sťažnosť , (ďalej len
„sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) a práva na účinný opravný prostriedok podľa čl. 13 dohovoru uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 283/2013 z 28. augusta 2014 (ďalej
len „napadnuté uznesenie“).
Z predloženej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že matka ako právna predchodkyňa
sťažovateľa bola účastníkom konania na strane žalovaného, predmetom ktorého bol návrh
žalobcu na vypratanie obecného bytu. Okresný súd Košice I rozsudkom z 24. marca 2009
v konaní vednom pod sp. zn. 12 C 210/2008 rozhodol, že odporkyňa (matka sťažovateľa,
pozn.) je povinná so všetkými, ktorí s ňou v predmetnom byte bývajú, vypratať byt č.
nachádzajúci sa v pozostávajúci z 2 izieb, kuchyne
a príslušenstva do 30 dní po zabezpečení náhradného ubytovania. Proti uvedenému
rozsudku súdu prvého stupňa podala odvolanie matka sťažovateľa, ktorá počas odvolacieho
konania zomrela. Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) pokračoval
v odvolacom konaní s jej dedičom – synom (pred ústavným súdom v postavení sťažovateľa,
pozn.) s poukazom na § 107 ods. 3 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny
poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) a rozhodol o podanom odvolaní
rozsudkom sp. zn. 4 Co 262/2010 z 28. júna 2012 tak, že potvrdil rozsudok súdu prvého
stupňa a náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. V odôvodnení svojho rozsudku sa
stotožnil s odvodnením napadnutého rozsudku v zmysle § 219 ods. 2 OSP.
Sťažovateľ nespokojný s výsledkom odvolacieho konania podal dovolanie. Najvyšší
súd napadnutým uznesením dovolanie odmietol. Sťažovateľ v sťažnosti namieta, že
napadnutým uznesením najvyššieho súdu došlo k porušeniu jeho označených práv,
argumentujúc tým, že krajský súd nesprávne aplikoval § 107 ods. 3 OSP, pretože podľa
názoru sťažovateľa uvedené ustanovenie Občianskeho súdneho poriadku je aplikovateľné
len na majetkové veci, pričom konanie o vypratanie obecného bytu nepovažoval
za majetkovú vec. Vychádzajúc z uvedeného bol toho názoru, že tým došlo k vade podľa
§ 237 písm. b) OSP, pretože sťažovateľovi chýbala procesná spôsobilosť v zmysle § 19 OSP,
teda sťažovateľ nemal spôsobilosť byť účastníkom konania v napadnutej veci. Keďže
konanie odvolacieho súdu malo trpieť uvedenou vadou, najvyšší súd pochybil, ak
2
konštatoval, že z hľadiska prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. b) OSP nie je
rozhodujúci vzťah vyplývajúci z hmotného práva, ale otázka spôsobilosti byť účastníkom
konania, preto takúto vadu konania tvrdenú sťažovateľom zakladajúcu prípustnosť dovolania
nezistil. V tejto súvislosti sťažovateľ tiež namietal, že nebola zachovaná zásada
dvojinštančnosti konania, čo zakladalo prípustnosť jeho dovolania z dôvodu podľa § 237
písm. f) OSP, t. j. že postupom súdu bola účastníkovi konania odňatá možnosť konať pred
súdom. Najvyšší súd k uvedenej námietke konania uviedol, že uvedený dôvod prípustnosti
dovolania nie je daný. Ďalšou námietkou sťažovateľa bolo tvrdenie, že napadnuté uznesenie
nie je riadne odôvodnené, je nepreskúmateľné a arbitrárne. K výroku samotného rozsudku
súdu prvého stupňa sťažovateľ uviedol, že je neurčitý, nezrozumiteľný a nevykonateľný.
Na základe uvedenej argumentácie bol sťažovateľ toho názoru, že napadnutým
uznesením došlo k porušeniu jeho označených práv, preto v petite svojej sťažnosti navrhol,
aby ústavný súd vyslovil porušenie označených práv napadnutým uznesením, napadnuté
uznesenie zrušil, priznal sťažovateľovi finančné zadosťučinenie v sume 3 000 € a náhradu
trov konania.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V
súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,
II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani
právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného
súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a
aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov
takejto interpretácie aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o
ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať
4
predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa
všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O
arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by
bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS
12/05, I. ÚS 352/06).
1. Sťažovateľ vo vzťahu k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu namietal
porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj
práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Podstata jeho
argumentácie spočíva v námietke nedostatočného a arbitrárneho odôvodnenia napadnutého
uznesenia najvyššieho súdu.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom...
Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť
zásadnú odlišnosť (mutatis mutandis II. ÚS 71/97).
Námietku sťažovateľa týkajúcu sa arbitrárnosti napadnutého uznesenia najvyššieho
súdu je potrebné považovať za zjavne neopodstatnenú.
Podľa názoru ústavného súdu argumentácia najvyššieho súdu uvedená v odôvodnení
napadnutého uznesenia je dostatočná. V žiadnom prípade argumentáciu nemožno považovať
za arbitrárnu či zjavne neodôvodnenú. Niet teda ani dôvodu na to, aby ústavný súd do veci
zasiahol. Na tomto závere nemôže nič zmeniť okolnosť, že sťažovateľ má na celú vec odlišný
názor a s napadnutým uznesením najvyššieho súdu nesúhlasí. Táto okolnosť totiž sama
osebe nemôže spôsobiť porušenie označených práv sťažovateľa.
Ústavný súd ďalej poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo
účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).
Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu
dospel k záveru, že rozhodnutie je dostatočným spôsobom odôvodnené, najvyšší súd
zrozumiteľne odôvodnil úvahy, ktoré zvolil pri rozhodovaní o dovolaní sťažovateľa,
a právne závery, na ktorých je rozhodnutie založené, nemožno hodnotiť ako arbitrárne.
Najvyšší súd podľa názoru ústavného súdu ústavne akceptovateľným spôsobom zdôvodnil,
prečo v danom prípade nie je založený sťažovateľom tvrdený dôvod prípustnosti jeho
dovolania podľa § 237 písm. b) OSP, teda že ten, kto v konaní vystupoval ako účastník,
nemal spôsobilosť byť účastníkom konania. Sťažovateľ v tejto súvislosti argumentoval tým,
že nebolo možné po smrti matky pokračovať s ním ako účastníkom konania na základe
aplikácie § 107 ods. 3 OSP, pretože predmet konania (vypratanie bytu) nie je podľa názoru
sťažovateľa majetková vec. Odhliadnuc od toho, že ústavný súd nepovažuje tento právny
názor sťažovateľa za správny, pretože podľa názoru ústavného súdu ide o majetkovú vec,
pretože sa priamo týka existencie práv spojených s bytom, teda práv majetkovej povahy,
rozhodujúcim pri posúdení toho, či tento dôvod dovolania je založený, je otázka, či ten,
kto vystupoval ako účastník konania, mal spôsobilosť byť účastníkom konania. V tomto
smere ústavný súd poukazuje na judikát č. R 34/1993 (uznesenie najvyššieho súdu
sp. zn. 4 Cdo 22/1992 z 30. apríla 1992) a napr. aj uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.
6 Cdo 178/2011 z 20. júna 2012 a konštatuje, že sťažovateľ nepochybne má spôsobilosť byť
účastníkom konania, teda má procesnú spôsobilosť, preto záver najvyššieho súdu
o neexistencii tejto vady je správny a v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyššieho
6
súdu, ako aj právnou teóriou, preto konštatuje, že táto námietka sťažovateľa je
neopodstatnená.
Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa, že bola porušená dvojinštančnosť konania, aj táto
námietka sťažovateľa je neopodstatnená, pretože sťažovateľ sa stal účastníkom konania
na základe univerzálnej sukcesie (dedenia), a tým vstúpil do už začatého konania namiesto
pôvodného účastníka (podľa § 107 ods. 3 OSP... súd v konaní pokračuje s dedičmi
účastníka...), preto zásada dvojinštančnosti konania v okolnostiach posudzovanej veci
porušená nebola. Argument sťažovateľa, že on bol účastníkom súdneho konania len
na druhom stupni, a tým bola porušená zásada dvojinštančnosti konania, je nesprávna,
plynúca z nepochopenia procesného nástupníctva a jeho účinkov. V nadväznosti
na nesprávnosť záveru o údajnom porušení dvojinštančnosti konania, ktorým sťažovateľ
argumentoval v prospech existencie dôvodu prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. f)
OSP, t. j. že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,
ústavný súd konštatuje, že ani tento dôvod prípustnosti dovolania nebol z dôvodov
tvrdených sťažovateľom založený, preto najvyšší súd nepochybil, ak konštatoval,
že uvedený dôvod prípustnosti dovolania nie je daný.
Vychádzajúc z uvedeného a prezentovaných námietok sťažovateľa nemožno súhlasiť
s jeho tvrdením, že odôvodnenie napadnutého uznesenia ako celok je nepreskúmateľné,
arbitrárne, respektíve že nie je riadne odôvodnené. Najvyšší súd sa ústavne súladným
spôsobom vysporiadal so všetkými námietkami sťažovateľa. Odôvodnenie napadnutého
uznesenia najvyššieho súdu je podľa názoru ústavného súdu presvedčivé a zrozumiteľné
a ústavne konformné, preto ústavný súd dospel k záveru, že aj túto námietku sťažovateľa je
potrebné považovať za neopodstatnenú.
Nesúhlas sťažovateľa s obsahom napadnutého uznesenia najvyššieho súdu nie je
dôkazom o jeho neústavnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny
názor všeobecného súdu svojím vlastným.
Ústavný súd v nadväznosti na uvedené a s poukazom na to, že obsahom základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a identického základného práva podľa
čl. 36 ods. 1 listiny nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka
súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (II. ÚS 218/02, resp. I. ÚS 3/97), sťažnosť
sťažovateľa v časti, v ktorej namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým
uznesením najvyššieho súdu považujúc ho za arbitrárne odmietol z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti.
2. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti tiež namietal, že napadnutým uznesením
najvyššieho súdu došlo k porušeniu jeho práva na účinný opravný prostriedok podľa čl. 13
dohovoru.
Rovnako ako v prípade namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1
dohovoru ústavný súd nezistil ani porušenie práva na účinný právny prostriedok nápravy
podľa čl. 13 dohovoru.
Uplatňovanie práva na účinný prostriedok nápravy vyplývajúceho z čl. 13 dohovoru
musí totiž nadväzovať na aspoň obhájiteľné tvrdenie (arguable claim) o porušení iného
práva chráneného dohovorom (napr. rozhodnutie vo veci Silver a ostatní proti Spojenému
kráľovstvu z 25. 3. 1983). Článok 13 dohovoru sa tak vzťahuje iba na prípady, v ktorých sa
jednotlivcovi podarí preukázať pravdepodobnosť tvrdenia, že sa stal obeťou porušenia
práv garantovaných dohovorom (Boyle a Rice proti Spojenému kráľovstvu, rozsudok
z 27. 4. 1988, séria A, č. 131, rovnako nálezy ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 24/2010,
sp. zn. IV. ÚS 325/2011 a sp. zn. I. ÚS 538/2013). Účinnosť právneho prostriedku nápravy
nie je závislá ani na istote na priaznivom výsledku konania a samotná skutočnosť, že
v konkrétnom prípade sťažovateľovi nebola na základe inak účinného prostriedku nápravy
poskytnutá náprava vôbec, resp. v dostatočnej miere, ešte nie je dostatočná pre záver, že
sťažovateľovi nebol daný k dispozícii účinný prostriedok nápravy porušenia daného práva
[rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) Vilvarajah a ďalší
8
proti Spojenému kráľovstvu z 30. 10. 1991, č. 13163/87, bod 122, alebo rozsudok ESĽP
Gordon Krajcer proti Poľsku zo 7. 7. 2009, č. 5943/07, body 32 – 34].
Citovaná judikatúra ESĽP potvrdzuje zrejmú súvislosť práva zaručeného čl. 13
dohovoru s ostatnými právami, ktoré dohovor garantuje, a keďže ústavný súd zistil, že
k porušeniu práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru nedošlo, nemohol dospieť ani k záveru,
že by najvyšší súd porušil sťažovateľovo právo zaručené čl. 13 dohovoru. Podľa názoru
ústavného súdu napadnuté uznesenie najvyššieho súdu, ktorý ústavne konformným
spôsobom odmietol dovolanie sťažovateľa, nemôže predstavovať porušenie zákazu
odmietnutia spravodlivosti v takom zmysle, ako to sťažovateľ namietal. Ústavný súd
uvádza, že čl. 13 dohovoru má procesný charakter, ktorý zaručuje všeobecné právo
na účinný právny prostriedok nápravy pred vnútroštátnym orgánom každému, kto sa
dovoláva základných práv a slobôd uvedených v dohovore. Tento účinný prostriedok
nápravy je nezávislý od istoty priaznivého výsledku pre sťažovateľa (podobne III. ÚS 86/05,
Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní aj túto časť sťažnosti
sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej
neopodstatnenosti.
Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesných
návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už
nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. apríla 2015