Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 176/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. apríla 2015

predbežne prerokoval sťažnosť , zastúpeného

Advokátskou kanceláriou , v mene

ktorej koná konateľ a advokát , vo veci namietaného porušenia jeho

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a práva na účinný opravný prostriedok podľa čl. 13 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 28. augusta 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

3. februára 2015 doručená sťažnosť , (ďalej len

„sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

(ďalej len „“), práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) a práva na účinný opravný prostriedok podľa čl. 13 dohovoru uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 28. augusta 2014 (ďalej

len „napadnuté uznesenie“).

Z predloženej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že matka ako právna predchodkyňa

sťažovateľa bola účastníkom konania na strane žalovaného, predmetom ktorého bol návrh

žalobcu na vypratanie obecného bytu. Okresný súd Košice I rozsudkom z 24. marca 2009

v konaní vednom pod sp. zn. rozhodol, že odporkyňa (matka sťažovateľa,

pozn.) je povinná so všetkými, ktorí s ňou v predmetnom byte bývajú, vypratať byt č.

nachádzajúci sa v pozostávajúci z 2 izieb, kuchyne

a príslušenstva do 30 dní po zabezpečení náhradného ubytovania. Proti uvedenému

rozsudku súdu prvého stupňa podala odvolanie matka sťažovateľa, ktorá počas odvolacieho

konania zomrela. Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) pokračoval

v odvolacom konaní s jej dedičom – synom (pred ústavným súdom v postavení sťažovateľa,

pozn.) s poukazom na Občiansky súdny

poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) a rozhodol o podanom odvolaní

rozsudkom sp. zn. z 28. júna 2012 tak, že potvrdil rozsudok súdu prvého

stupňa a náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. V odôvodnení svojho rozsudku sa

stotožnil s odvodnením napadnutého rozsudku v zmysle .

Sťažovateľ nespokojný s výsledkom odvolacieho konania podal dovolanie. Najvyšší

súd napadnutým uznesením dovolanie odmietol. Sťažovateľ v sťažnosti namieta, že

napadnutým uznesením najvyššieho súdu došlo k porušeniu jeho označených práv,

argumentujúc tým, že krajský súd nesprávne aplikoval , pretože podľa

názoru sťažovateľa uvedené ustanovenie je aplikovateľné

len na majetkové veci, pričom konanie o vypratanie obecného bytu nepovažoval

za majetkovú vec. Vychádzajúc z uvedeného bol toho názoru, že tým došlo k vade podľa

, pretože sťažovateľovi chýbala procesná spôsobilosť v zmysle ,

teda sťažovateľ nemal spôsobilosť byť účastníkom konania v napadnutej veci. Keďže

konanie odvolacieho súdu malo trpieť uvedenou vadou, najvyšší súd pochybil, ak

2

konštatoval, že z hľadiska prípustnosti dovolania podľa nie je

rozhodujúci vzťah vyplývajúci z hmotného práva, ale otázka spôsobilosti byť účastníkom

konania, preto takúto vadu konania tvrdenú sťažovateľom zakladajúcu prípustnosť dovolania

nezistil. V tejto súvislosti sťažovateľ tiež namietal, že nebola zachovaná zásada

dvojinštančnosti konania, čo zakladalo prípustnosť jeho dovolania z dôvodu podľa § 237

písm. f) , t. j. že postupom súdu bola účastníkovi konania odňatá možnosť konať pred

súdom. Najvyšší súd k uvedenej námietke konania uviedol, že uvedený dôvod prípustnosti

dovolania nie je daný. Ďalšou námietkou sťažovateľa bolo tvrdenie, že napadnuté uznesenie

nie je riadne odôvodnené, je nepreskúmateľné a arbitrárne. K výroku samotného rozsudku

súdu prvého stupňa sťažovateľ uviedol, že je neurčitý, nezrozumiteľný a nevykonateľný.

Na základe uvedenej argumentácie bol sťažovateľ toho názoru, že napadnutým

uznesením došlo k porušeniu jeho označených práv, preto v petite svojej sťažnosti navrhol,

aby ústavný súd vyslovil porušenie označených práv napadnutým uznesením, napadnuté

uznesenie zrušil, priznal sťažovateľovi finančné zadosťučinenie v sume 3 000 € a náhradu

trov konania.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z citovaného vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V

súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani

právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného

súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a

aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o

ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať

4

predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa

všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O

arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by

bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis , I. ÚS

12/05, ).

1. Sťažovateľ vo vzťahu k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu namietal

porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa , ako aj

práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Podstata jeho

argumentácie spočíva v námietke nedostatočného a arbitrárneho odôvodnenia napadnutého

uznesenia najvyššieho súdu.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom...

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva

podľa a obsahom práva podľa dohovoru nemožno vidieť

zásadnú odlišnosť (mutatis mutandis ).

Námietku sťažovateľa týkajúcu sa arbitrárnosti napadnutého uznesenia najvyššieho

súdu je potrebné považovať za zjavne neopodstatnenú.

Podľa názoru ústavného súdu argumentácia najvyššieho súdu uvedená v odôvodnení

napadnutého uznesenia je dostatočná. V žiadnom prípade argumentáciu nemožno považovať

za arbitrárnu či zjavne neodôvodnenú. Niet teda ani dôvodu na to, aby ústavný súd do veci

zasiahol. Na tomto závere nemôže nič zmeniť okolnosť, že sťažovateľ má na celú vec odlišný

názor a s napadnutým uznesením najvyššieho súdu nesúhlasí. Táto okolnosť totiž sama

osebe nemôže spôsobiť porušenie označených práv sťažovateľa.

Ústavný súd ďalej poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo

účastníka na spravodlivý proces ().

Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu

dospel k záveru, že rozhodnutie je dostatočným spôsobom odôvodnené, najvyšší súd

zrozumiteľne odôvodnil úvahy, ktoré zvolil pri rozhodovaní o dovolaní sťažovateľa,

a právne závery, na ktorých je rozhodnutie založené, nemožno hodnotiť ako arbitrárne.

Najvyšší súd podľa názoru ústavného súdu ústavne akceptovateľným spôsobom zdôvodnil,

prečo v danom prípade nie je založený sťažovateľom tvrdený dôvod prípustnosti jeho

dovolania podľa , teda že ten, kto v konaní vystupoval ako účastník,

nemal spôsobilosť byť účastníkom konania. Sťažovateľ v tejto súvislosti argumentoval tým,

že nebolo možné po smrti matky pokračovať s ním ako účastníkom konania na základe

aplikácie , pretože predmet konania (vypratanie bytu) nie je podľa názoru

sťažovateľa majetková vec. Odhliadnuc od toho, že ústavný súd nepovažuje tento právny

názor sťažovateľa za správny, pretože podľa názoru ústavného súdu ide o majetkovú vec,

pretože sa priamo týka existencie práv spojených s bytom, teda práv majetkovej povahy,

rozhodujúcim pri posúdení toho, či tento dôvod dovolania je založený, je otázka, či ten,

kto vystupoval ako účastník konania, mal spôsobilosť byť účastníkom konania. V tomto

smere ústavný súd poukazuje na judikát č. R 34/1993 (uznesenie najvyššieho súdu

sp. zn. z 30. apríla 1992) a napr. aj uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.

z 20. júna 2012 a konštatuje, že sťažovateľ nepochybne má spôsobilosť byť

účastníkom konania, teda má procesnú spôsobilosť, preto záver najvyššieho súdu

o neexistencii tejto vady je správny a v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyššieho

6

súdu, ako aj právnou teóriou, preto konštatuje, že táto námietka sťažovateľa je

neopodstatnená.

Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa, že bola porušená dvojinštančnosť konania, aj táto

námietka sťažovateľa je neopodstatnená, pretože sťažovateľ sa stal účastníkom konania

na základe univerzálnej sukcesie (dedenia), a tým vstúpil do už začatého konania namiesto

pôvodného účastníka (podľa ... súd v konaní pokračuje s dedičmi

účastníka...), preto zásada dvojinštančnosti konania v okolnostiach posudzovanej veci

porušená nebola. Argument sťažovateľa, že on bol účastníkom súdneho konania len

na druhom stupni, a tým bola porušená zásada dvojinštančnosti konania, je nesprávna,

plynúca z nepochopenia procesného nástupníctva a jeho účinkov. V nadväznosti

na nesprávnosť záveru o údajnom porušení dvojinštančnosti konania, ktorým sťažovateľ

argumentoval v prospech existencie dôvodu prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. f)

, t. j. že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,

ústavný súd konštatuje, že ani tento dôvod prípustnosti dovolania nebol z dôvodov

tvrdených sťažovateľom založený, preto najvyšší súd nepochybil, ak konštatoval,

že uvedený dôvod prípustnosti dovolania nie je daný.

Vychádzajúc z uvedeného a prezentovaných námietok sťažovateľa nemožno súhlasiť

s jeho tvrdením, že odôvodnenie napadnutého uznesenia ako celok je nepreskúmateľné,

arbitrárne, respektíve že nie je riadne odôvodnené. Najvyšší súd sa ústavne súladným

spôsobom vysporiadal so všetkými námietkami sťažovateľa. Odôvodnenie napadnutého

uznesenia najvyššieho súdu je podľa názoru ústavného súdu presvedčivé a zrozumiteľné

a ústavne konformné, preto ústavný súd dospel k záveru, že aj túto námietku sťažovateľa je

potrebné považovať za neopodstatnenú.

Nesúhlas sťažovateľa s obsahom napadnutého uznesenia najvyššieho súdu nie je

dôkazom o jeho neústavnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny

názor všeobecného súdu svojím vlastným.

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené a s poukazom na to, že obsahom základného

práva na súdnu ochranu podľa a identického základného práva podľa

čl. 36 ods. 1 listiny nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka

súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (, resp. ), sťažnosť

sťažovateľa v časti, v ktorej namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru napadnutým

uznesením najvyššieho súdu považujúc ho za arbitrárne odmietol z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

2. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti tiež namietal, že napadnutým uznesením

najvyššieho súdu došlo k porušeniu jeho práva na účinný opravný prostriedok podľa čl. 13

dohovoru.

Rovnako ako v prípade namietaného porušenia a

dohovoru ústavný súd nezistil ani porušenie práva na účinný právny prostriedok nápravy

podľa čl. 13 dohovoru.

Uplatňovanie práva na účinný prostriedok nápravy vyplývajúceho z čl. 13 dohovoru

musí totiž nadväzovať na aspoň obhájiteľné tvrdenie (arguable claim) o porušení iného

práva chráneného dohovorom (napr. rozhodnutie vo veci Silver a ostatní proti Spojenému

kráľovstvu z 25. 3. 1983). Článok 13 dohovoru sa tak vzťahuje iba na prípady, v ktorých sa

jednotlivcovi podarí preukázať pravdepodobnosť tvrdenia, že sa stal obeťou porušenia

práv garantovaných dohovorom (Boyle a Rice proti Spojenému kráľovstvu, rozsudok

z 27. 4. 1988, séria A, č. 131, rovnako nálezy ústavného súdu sp. zn. ,

sp. zn. a sp. zn. ). Účinnosť právneho prostriedku nápravy

nie je závislá ani na istote na priaznivom výsledku konania a samotná skutočnosť, že

v konkrétnom prípade sťažovateľovi nebola na základe inak účinného prostriedku nápravy

poskytnutá náprava vôbec, resp. v dostatočnej miere, ešte nie je dostatočná pre záver, že

sťažovateľovi nebol daný k dispozícii účinný prostriedok nápravy porušenia daného práva

[rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) Vilvarajah a ďalší

8

proti Spojenému kráľovstvu z 30. 10. 1991, č. 13163/87, bod 122, alebo rozsudok ESĽP

Gordon Krajcer proti Poľsku zo 7. 7. 2009, č. 5943/07, body 32 – 34].

Citovaná judikatúra ESĽP potvrdzuje zrejmú súvislosť práva zaručeného čl. 13

dohovoru s ostatnými právami, ktoré dohovor garantuje, a keďže ústavný súd zistil, že

k porušeniu práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru nedošlo, nemohol dospieť ani k záveru,

že by najvyšší súd porušil sťažovateľovo právo zaručené čl. 13 dohovoru. Podľa názoru

ústavného súdu napadnuté uznesenie najvyššieho súdu, ktorý ústavne konformným

spôsobom odmietol dovolanie sťažovateľa, nemôže predstavovať porušenie zákazu

odmietnutia spravodlivosti v takom zmysle, ako to sťažovateľ namietal. Ústavný súd

uvádza, že čl. 13 dohovoru má procesný charakter, ktorý zaručuje všeobecné právo

na účinný právny prostriedok nápravy pred vnútroštátnym orgánom každému, kto sa

dovoláva základných práv a slobôd uvedených v dohovore. Tento účinný prostriedok

nápravy je nezávislý od istoty priaznivého výsledku pre sťažovateľa (podobne ,

).

Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní aj túto časť sťažnosti

sťažovateľa odmietol podľa z dôvodu jej zjavnej

neopodstatnenosti.

Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesných

návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už

nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. apríla 2015