Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 177/2015
PDF · 255.1 KB
No categories available
III. ÚS 177/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. apríla 2015
predbežne prerokoval sťažnosť , zastúpeného advokátkou
JUDr. Antóniou Kauzalovou, Advokátska kancelária, Májová 1115, Čadca, pre namietané
porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl.
48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Cdo 110/2013
a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. februára
2015 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“),
pre namietané porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva
na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
1 Cdo 110/2013 (ďalej aj „napadnuté konanie“).
Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že vo veci Okresného súdu Čadca sp. zn.
7 C 1627/1999 na základe vzájomného návrhu odporcu v prvom rade (sťažovateľa, pozn.) sa
sťažovateľ ako odporca v prvom rade domáhal určenia, že je vlastníkom nehnuteľností
identifikovaných v návrhu. Okresný súd Čadca v uvedenej veci rozhodol rozsudkom
z 26. októbra 2010, ktorým vyhovel návrhu sťažovateľa. Proti predmetnému
prvostupňovému rozsudku podal navrhovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd
v Žiline (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn. 8 Co 86/2011 zo 14. decembra 2012
tak, že rozsudok súdu prvého stupňa zmenil v neprospech sťažovateľa. Sťažovateľ uvádza, že
proti uvedenému rozsudku krajského súdu podal dovolanie 8. januára 2013. Sťažovateľ
namieta, že v napadnutom dovolacom konaní dochádza k zbytočným prieťahom, a tým aj
k porušovaniu jeho označených práv. Napadnuté konanie prebieha na najvyššom súde
pod sp. zn. 1 Cdo 110/2013.
S poukazom na uvedené sťažovateľ žiada, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že
najvyšší súd v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Cdo 110/2013 porušil jeho základné právo
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby ústavný súd najvyššiemu
súdu prikázal v predmetnej veci konať bez zbytočných prieťahov a aby sťažovateľovi priznal
finančné zadosťučinenie v sume 6 000 €, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia.
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
2
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí
bez prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia svojho základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy
a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
postupom najvyššieho súdu v napadnutom konaní.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov...
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom...
3
Pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy si ústavný súd zároveň osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské
práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej
lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. I. ÚS 55/98,
Ústavný súd po preskúmaní sťažnosti sťažovateľa konštatuje, že ju bolo potrebné
odmietnuť z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti. Z judikatúry ústavného súdu totiž
vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok
porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 ústavy (I. ÚS 46/01, I. ÚS 66/02, I. ÚS 61/03, III. ÚS 372/09). V prípade, keď
ústavný súd zistil, že charakter postupu všeobecného súdu sa nevyznačoval takými
významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle
čl. 48 ods. 2 ústavy, nevyslovil porušenie základného práva zaručeného v tomto článku
(napr. II. ÚS 57/01, IV. ÚS 110/04), prípadne návrhu buď nevyhovel (napr. I. ÚS 11/00),
alebo ho odmietol ako zjavne neopodstatnený (napr. IV. ÚS 221/05, III. ÚS 126/2010,
Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že dĺžka napadnutého konania
sama osebe nemá takú ústavne relevantnú intenzitu, aby bolo možné po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie konštatovať porušenie označených práv sťažovateľa, preto jeho sťažnosť
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú (podobne
napr. I. ÚS 96/2011, III. ÚS 541/2011, III. ÚS 7/2015).
Pri rozhodovaní ústavný súd vychádzal aj z charakteru dovolacieho konania, kde
úlohou dovolacieho súdu je preskúmanie postupu a rozhodnutia prvostupňového, ako aj
druhostupňového súdu, pričom z hľadiska početnosti úkonov viditeľných z pohľadu
sťažovateľa, napr. pojednávaní, je potrebné mať na zreteli fakultatívnosť
nariadenia pojednávania dovolacím súdom na prejednanie dovolania (§ 243a ods. 1 zákona
č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov), ktoré spravidla ani
nenariaďuje. Skutočnosť, že v posudzovanej veci nedošlo k nariadeniu pojednávania,
4
resp. k iným úkonom viditeľným z pohľadu sťažovateľa, ešte sama osebe neznamená, že
dovolací súd bol vo veci úplne nečinný. Ústavný súd nepovažoval namietanú dĺžku
dovolacieho konania od jeho začiatku 19. marca 2013 (informácia získaná v súčinnosti
s Okresným súdom Čadca) do podania tejto sťažnosti (4. februára 2015) za nesúladnú
s označenými právami sťažovateľa. K takémuto záveru ústavný súd dospel aj s prihliadnutím
na rozhodovaciu prax a judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v obdobných veciach,
podľa ktorej dĺžka súdneho konania na jednom stupni v trvaní dva až tri roky v závislosti od
povahy veci nie je v rozpore s právom na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku stratilo opodstatnenie zaoberať sa
ďalšími návrhmi sťažovateľa, keďže rozhodovanie o nich je viazané na vyslovenie porušenia
práva alebo slobody (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy).
Pre úplnosť ústavný súd dodáva, že toto rozhodnutie nebráni sťažovateľovi obrátiť sa
opätovne so sťažnosťou na ústavný súd, ak by v budúcnosti v napadnutom konaní
na najvyššom súde dochádzalo k zbytočným prieťahom.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. apríla 2015
5