Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 208/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. apríla 2015

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s.,

Garbiarska 2, Košice, zastúpenej advokátom JUDr. Gabrielom Gulbišom, Boženy

Němcovej 22, Košice, vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu

ochranu zaručeného a Listiny

základných práv a slobôd, základného práva na verejné prerokovanie veci v jej prítomnosti

zaručeného , práva na spravodlivé súdne konanie

zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva

podľa a postupom Okresného súdu

Rimavská Sobota v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 24. septembra 2012, postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho uznesením z 23. augusta 2013 a postupom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 25. novembra 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

15. januára 2015 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa,

a. s., Garbiarska 2, Košice (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho

základného práva na súdnu ochranu zaručeného

(ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“),

základného práva na verejné prerokovanie veci v jej prítomnosti zaručeného čl. 48 ods. 2

, práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 2 ods. 2, ako aj

podľa postupom Okresného súdu Rimavská Sobota (ďalej len „okresný súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 24. septembra 2012

(ďalej len „uznesenie okresného súdu“), postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej

aj „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 23. augusta 2013 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“) a postupom Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 25. novembra 2014 (ďalej len „uznesenie najvyššieho

súdu“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka, ktorá je právnickou osobou

podnikajúcou v oblasti poisťovníctva, požiadala súdneho exekútora ,

aby na základe rozhodcovského rozsudku Arbitrážneho súdu Košice sp. zn.

zo 14. októbra 2009 vymohol od povinného sumu 11,62 € s príslušenstvom. Okresný súd

poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie 22. apríla 2010, súdny exekútor vydal

20. mája 2010 upovedomenie o začatí exekúcie, ktoré doručil povinnému 10. júna 2010.

Na základe námietok povinného proti exekúcii, v ktorých poukázal najmä na skutočnosť, že

exekučný titul bol vydaný na základe rozhodcovskej doložky, ktorá bola formulovaná ako

neprijateľná zmluvná podmienka, okresný súd uznesením sp. zn.

z 12. októbra 2011 exekúciu zastavil. Krajský súd svojím rozhodnutím

sp. zn. z 30. marca 2012 uvedené uznesenie okresného súdu zrušil ako

neodôvodnené.

Po vrátení veci na prvostupňové konanie okresný súd nariadil vo veci pojednávanie,

ktorého sa právny zástupca sťažovateľky nezúčastnil z dôvodu poruchy na motorovom

vozidle, pričom svoju neprítomnosť telefonicky ospravedlnil a žiadal odročiť pojednávanie.

Napriek tomu okresný súd konal bez účasti sťažovateľky a jej právneho zástupcu, keďže

telefonická informácia sa administratívnou chybou ku konajúcemu sudcovi nedostala.

Okresný súd tak vykonal dokazovanie a vyniesol rozhodnutie vo veci, čím odňal

sťažovateľke možnosť konať pred súdom. Uznesením sp. zn. z 24. septembra

2012 okresný súd vyhlásil exekúciu za neprípustnú, hoci podľa sťažovateľky „exekučný

poriadok umožňuje vyhlásiť exekúciu za neprípustnú len podľa § 57 ods. 1 písm. g) a to ak

je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať. Uvedený právny dôvod musí mať

skutkový základ v objektívnej nemožnosti exekúciu vykonať. Nijaký takýto dôvod okresný

súd v odôvodnení nedokázal uviesť.“. Uznesenie okresného súdu je založené na tvrdení, že

„rozhodcovská doložka založila hrubý nepomer v právach zmluvných strán a nebola

individuálne dojednaná“, bez toho, aby bolo preukázané, že týmto ustanovením bolo

postavenie povinného ako spotrebiteľa zmenené do tej miery, že vznikol hrubý nepomer

v konkrétnom práve alebo povinnosti. Na základe uvedeného považuje sťažovateľky

uznesenie okresného súdu za arbitrárne a svojvoľné.

Proti uzneseniu okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, v ktorom

argumentovala odňatím možnosti konať pred súdom a tiež tým, že jej nebolo v konaní

umožnené predniesť a navrhnúť dôkazy. Podľa jej názoru tiež okresný súd nesprávne

aplikoval generálnu klauzulu vyplývajúcu z .

Krajský súd počas odvolacieho konania zaslal sťažovateľke výzvu na vyjadrenie,

v ktorej uviedol, že zistený skutkový stav môže byť právne posúdený s použitím inej právnej

normy, než ktorú aplikoval okresný súd, konkrétne podľa o

rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov. Krajský súd dôvodil, že pre

rozhodnutie je podstatné, či k uzavretiu rozhodcovskej doložky došlo „vo vzájomne

vymenených listoch,“ pričom dospel k záveru, že medzi zmluvnými stranami nedošlo

k faktickému vymeneniu listín – všeobecných poistných podmienok obsahujúcich

rozhodcovskú doložku, na základe ktorej konal a rozhodoval rozhodcovský súd.

Sťažovateľka namietala, že uvedené tvrdenia sú nezmyselné, pretože okresný súd ani

krajský súd opomenuli vykonať dôkaz listinami, ktoré boli vzájomne vymenené

a preukazovali riadne uzavretie rozhodcovskej doložky. Podľa sťažovateľky z listinných

dôkazov je nesporné, že rozhodcovská doložka bola dohodnutá vo vzájomne vymenených

listoch, a tiež to, že v zmysle platného nie je potrebné všeobecné

poistné podmienky poistníkovi doručovať, stačí, ak sú mu oznámené.

Napriek uvedenému krajský súd vo svojom rozhodnutí dospel podľa názoru

k nezmyselnému a listinným dôkazom odporujúcemu skutkovému a právnemu záveru, že

riadnemu uzavretiu rozhodcovskej doložky chýbala „akceptácia povinným navrhnutej

rozhodcovskej doložky zo strany oprávneného“, a preto je neplatná, a týmto je neplatný aj

rozhodcovský rozsudok vydaný na jej základe.

Z dôvodu nesprávne ustáleného skutkového stavu a nesprávneho právneho záveru,

ako aj z dokazovania vykonaného bez účasti sťažovateľky jej postupom krajského súdu bolo

odňaté právo konať pred súdom. Súčasne jej bolo odňaté právo na kontradiktórnosť konania,

keďže postup krajského súdu bol nepredvídateľný.

Nepreskúmateľnosť uznesenia krajského súdu sťažovateľke tiež znemožnila podať

kvalifikované dovolanie na najvyššom súde, ale napriek tomu tento mimoriadny opravný

prostriedok využila. Najvyšší súd svojím rozhodnutím dovolanie sťažovateľky odmietol ako

neprípustné bez toho, aby sa zaoberal argumentmi sťažovateľky uvedenými v dovolaní.

Podľa názoru sťažovateľky v danej veci zjavne existovali dôvody na zrušenie uznesenia

krajského súdu, ktorý v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia neúplne a nesprávne

ustálil skutkový stav, a to najmä v postupe dojednávania rozhodcovskej doložky.

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd takto rozhodol:

„1. Právo sťažovateľa na spravodlivý proces podľa Slovenskej

republiky, v spojení s právom sťažovateľa na spravodlivý proces podľa čl. 36 ods. 1 Listiny

základných práv a slobôd, právo sťažovateľa na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd ako i právo sťažovateľa

garantované SR postupom Najvyššieho súdu SR porušujúcim

ako i a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa

25. november 2014 sp. zn. a postupom a uznesením Krajského súdu

v Banskej Bystrice zo dňa 23.augusta 2013 sp. zn. a postupom porušujúcim

SR a porušením SR a uznesením Okresného súdu

Rimavská Sobota zo dňa 24. 9. 2012 pod sp. zn. porušené boli.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 25. november 2014

sp. zn. a uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrice zo dňa 23.

augusta 2013 sp. zn. a uznesenie súdu Rimavská Sobota zo dňa 24. 9. 2012

pod sp. zn. sa rušia a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky

na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľovi priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 284,08 eur,

ktorú je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť na účet JUDr. Gabriela

Gulbiša, advokáta, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu. Najvyšší súd

Slovenskej republiky platbu vykoná na číslo účtu, ktorý advokát JUDr. Gabriel Gulbiš

oznámi dodatočne.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Porušenie svojich základných práv zaručených a

a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s právom

podľa a vidí sťažovateľka v tom, že všeobecné súdy v exekučnom

konaní rozhodli na základe neúplne a nesprávne zisteného skutkového stavu, vec nesprávne

právne posúdili najmä v postupe dojednávania rozhodcovskej doložky vo vzájomne

vymenených listoch, dokazovanie vykonali bez účasti sťažovateľky, čím jej odňali možnosť

konať pred súdom a vyjadriť sa k vykonaným dôkazom.

1. K namietanému porušeniu označených práv postupom okresného súdu a jeho

uznesením

Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127

ods. 1 nebolo v jeho právomoci preskúmanie napadnutého uznesenia okresného súdu

preto, lebo na základe podaného odvolania patrilo do právomoci krajského súdu.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka proti (v sťažnosti) namietanému

uzneseniu okresného súdu podala riadny opravný prostriedok – odvolanie, o ktorom

rozhodol krajský súd. Ústavný súd preto nemá právomoc na konanie o tej časti sťažnosti,

v ktorej sa namieta porušenie práv sťažovateľky predmetným uznesením okresného súdu

a jemu predchádzajúcim postupom.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľky v tejto časti podľa

pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

2. K namietanému porušeniu označených práv postupom krajského súdu a jeho

uznesením

Ústavný súd vo vzťahu k splneniu procesných podmienok prípustnosti sťažnosti

smerujúcej proti postupu a rozhodnutiam odvolacieho súdu bral do úvahy neskoršie

napadnuté uznesenie najvyššieho súdu v dovolacom konaní, ktorým dovolanie sťažovateľky

odmietol, a preto nepovažoval v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva

(ďalej len „ESĽP“) sťažnosť v tejto časti za oneskorenú, pretože lehota na podanie sťažnosti

vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu je v prípadoch procesného rozhodnutia

dovolacieho súdu považovaná za zachovanú (pozri rozsudok ESĽP z 12. novembra 2002

vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54).

V takýchto prípadoch sa potom lehota určená v počíta

od právoplatnosti procesného rozhodnutia dovolacieho súdu.

Ústavný súd preto predloženú sťažnosť v časti namietajúcej napadnuté uznesenie

krajského súdu ako súdu odvolacieho nepovažoval za oneskorene podanú, a to aj vzhľadom

na skutkovú okolnosť včasnosti sťažnosti v časti namietajúcej napadnuté uznesenie

najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho.

Označenému postupu a uzneseniu krajského súdu sťažovateľka vytýka predovšetkým

to, že vo svojom rozhodnutí formuloval vykonaným dôkazom odporujúci skutkový a právny

záver vo vzťahu k spôsobu dojednávania rozhodcovskej doložky vo všeobecných poistných

podmienkach sťažovateľky, ktorú posúdil ako absolútne neplatnú a ako neplatný posúdil aj

rozhodcovský rozsudok vydaný na jej základe. Sťažovateľka namieta i neodstránenie vady

postupu okresného súdu spočívajúcej vo vykonaní dokazovania bez jej účasti, čím jej bolo

odňaté právo vyjadriť sa k vykonaným dôkazom.

Zo stabilizovanej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že vo vzťahu ku všeobecným

súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m.

, ) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred

všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. , ). Ústavný

súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej

právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti nemôže zastupovať všeobecné

súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda

všeobecné súdy, ktorým prislúcha chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej

úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedá na konkrétne

námietky účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd už

opakovane uviedol (napr. , ), že ochrana , prípadne

dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len

ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní

, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa a 5

a zákonom ( ). Úloha ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnosti

namietajúcej porušenie základného práva na súdnu ochranu rozhodnutím súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonov s a dohovorom

najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú

arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. ,

).

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení s

). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého

na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať

základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných

zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý

predpisuje zákon (). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal

ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne

súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Súčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne konanie je aj právo účastníka konania

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať

odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec

podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia

bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania.

Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby sa

všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov,

teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie

návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. , ,

). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia

(po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych

noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,

neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel

a podstatu práva na spravodlivý proces.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu je sťažnosť zjavne neopodstatnená, ak

pri jej predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného

základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie

konanie (, tiež napr. , , , ).

K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, patrí aj

absencia ústavnoprávneho rozmeru namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti

alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte

s konkrétnymi okolnosťami prípadu.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že súdny exekútor v uvedenej veci doručil žiadosť

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie o vymoženie určitej sumy s príslušenstvom na

základe exekučného titulu – rozhodcovského rozsudku, pričom vykonaním exekúcie bol

okresným súdom poverený 22. apríla 2010. Na základe námietky povinného proti exekúcii

okresný súd najprv exekučné konanie vo veci zastavil. Uznesením krajského súdu sp. zn.

z 30. marca 2012 bolo toto rozhodnutie zrušené ako neodôvodnené a vec

vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie.

Okresný súd následne vo veci nariadil pojednávanie, ktorého sa žiaden z účastníkov

konania nezúčastnil. Povinný svoju neúčasť ospravedlnil a sťažovateľka ani jej právny

zástupca svoju neúčasť neospravedlnili. Okresný súd preto konal v neprítomnosti účastníkov

konania a napadnutým uznesením vyhlásil exekúciu za neprípustnú z dôvodu, že

rozhodcovská doložka, ktorá založila hrubý nepomer v právach zmluvných strán

a znemožnila spotrebiteľovi domáhať sa ochrany na štátnom súde, je v zmysle § 53 ods. 4

účinného v čase uzatvárania zmluvy neplatná. Rozhodcovské

konanie, ktorého výsledkom bol exekučný titul, sa teda uskutočnilo bez riadneho zmocnenia

zo strany zmluvných strán a rozhodcovský rozsudok vydaný v takomto konaní nemôže byť

spôsobilým exekučným titulom na vykonanie exekúcie.

Sťažovateľka podala proti napadnutému uzneseniu okresného súdu odvolanie na

krajskom súde, v ktorom okrem iného namietala, že predmetné uznesenie je nezákonné.

Sťažovateľka tiež uviedla, že nemala možnosť vyjadriť sa k veci, pretože jej nebolo

umožnené zúčastniť sa dokazovania.

Krajský súd po preskúmaní odvolaním napadnutého uznesenia okresného súdu bez

nariadenia pojednávania v súlade s (ďalej len

„OSP“) dospel k záveru, že odvolanie sťažovateľky nie je dôvodné.

Krajský súd v odôvodnení svojho uznesenia zdôraznil, že «Vzhľadom na to, že

odvolací súd po preštudovaní veci dospel k názoru, že zistený skutkový stav veci môže byť

právne posúdený s použitím inej právnej normy, než o ktorej konal a rozhodoval

prvostupňový súd, a to konkrétne s použitím ustanovenia § 4 zákona o rozhodcovskom

konaní, ktorý upravuje formu a spôsob uzavretia rozhodcovskej zmluvy (doložky), vyzval

podľa povinného i oprávneného na vyjadrenie sa k uvedenému.

Vo výzve na vyjadrenie súd konštatoval, že vo veci nie je sporné, že rozhodcovská zmluva

nebola uzavretá ako jeden dokument podpísaný oboma zmluvnými stranami, preto je pre

rozhodnutie podstatným, či k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy došlo „vo vzájomne

vymenených listoch“. Povinný na výzvu súdu uviedol, že k osobitnému vyjednaniu

rozhodcovskej doložky nikdy nedošlo, pretože Všeobecné poistné podmienky z 21. 05. 2007

mu poisťovňa nikdy nedoručila, iba ich publikovala na svojom webovom sídle. Povinný

vyslovil, že medzi ním a oprávneným nedošlo k faktickému vymeneniu listín – Všeobecných

poistných podmienok obsahujúcich v Časti XV. rozhodcovskú doložku, na základe ktorej

konal a rozhodol rozhodcovský súd. Oprávnený doručil súdu žiadosť o predĺženie lehoty na

podanie vyjadrenia s tým, že v ďalšom konaní bude oprávneného zastupovať iný právny

zástupca, ktorý podá vyjadrenie najneskôr do 15. 07. 2013. S predĺžením lehoty

na vyjadrenie súd súhlasil, avšak v tejto lehote (a ani do rozhodnutia odvolacieho súdu)

vyjadrenie oprávneného podané nebolo. Súdu nebola oznámená ani zmena právneho

zástupcu, preto súd naďalej konal s JUDr. Gabrielom Gulbišom, advokátom, podľa plnej

moci nachádzajúcej sa v spise (č. l. 169).».

K námietke sťažovateľky, že exekučný súd si vlastnou cestou zabezpečil listinné

dôkazy, krajský súd uviedol: „Exekučný súd vychádzal z podkladov predložených do spisu

oprávneným a povinným, listinné dôkazy si nezabezpečoval od súdneho exekútora ani od

iných osôb. Odvolací súd postupom podľa účastníkov konania osobitne

vyzval na vyjadrenie sa k ustanoveniu právneho predpisu, ktoré pri rozhodovaní veci

nebolo použité a je pre rozhodnutie veci rozhodujúce. Oprávnený na predmetnú výzvu súdu

vyjadrenie nepodal. K okolnostiam uzavretia rozhodcovskej zmluvy v predmetnej veci však

oprávnený už vo vyjadrení k námietkam povinného uviedol...“, že rozhodcovská doložka je

súčasťou všeobecných poistných podmienok, ktoré povinný v plnom rozsahu akceptoval.

K spôsobu uzatvárania rozhodcovskej zmluvy krajský súd konštatoval: «Žiadosť

povinného (poistníka) o zníženie poistného prostredníctvom predtlačeného, ale poistiteľom

nepodpísaného tlačiva, ktorá o. i. obsahovala i ustanovenie o tom, že vzájomné spory budú

riešené cestou rozhodcovského súdu, možno právne posúdiť ako návrh na uzavretie

rozhodcovskej zmluvy. Tvrdenie oprávneného, že týmto úkonom povinného (podpísaním

žiadosti o zníženie poistného) bol v rámci tohto prejavu vôle povinným vyjadrený aj súhlas

s rozhodcovskou doložkou obsiahnutou vo Všeobecných poistných podmienkach zo dňa

21. 05. 2007 nemožno akceptovať, nakoľko nebolo preukázané, že by povinný bol riadne

oboznámený s týmito poistnými podmienkami (podľa vyjadrenia povinného, ktoré

oprávnený v odvolaní nevyvrátil ani nespochybnil, povinný tieto poistné podmienky nemal

k dispozícii, mal len informáciu, že sa nachádzajú na webovom sídle poistiteľa, v čase

podpisu žiadosti o zníženie poistného však podľa jeho vyjadrenia nemal prístup na internet).

Právna úprava (zákon o rozhodcovskom konaní) výslovne ustanovuje, že rozhodcovská

zmluva (doložka) musí byť uzavretá písomne, pričom písomná forma je zachovaná, ak je

rozhodcovská zmluva obsiahnutá v dokumente podpísanom zmluvnými stranami alebo

vo vzájomne vymenených listoch, ak je dohodnutá telefaxom alebo pomocou iných

telekomunikačných zariadení. Keďže v spise sa nenachádza listina obsahujúca výslovný

súhlas – akceptáciu návrhu povinného na uzavretie rozhodcovskej zmluvy (ako návrhu

samostatného a odlišného od žiadosti o zníženie poistného), možno konštatovať, že vo veci

absentuje dohoda zmluvných strán o riešení sporov z poistnej zmluvy rozhodcovským

súdom. Za takýto súhlas s návrhom povinného na riešenie sporov v rozhodcovskom konaní

nemožno považovať list z 10. 08. 2007, ktorým bola vydaná poistka ako potvrdenie o znížení

poistnej sumy, nakoľko poistka neobsahuje výslovné prejavenie vôle riešiť spory zmluvných

strán v rozhodcovskom konaní. Pokiaľ rozhodcovský súd konal a rozhodol bez náležitého

zmocnenia zo strany účastníkov právneho vzťahu, rozhodnutie rozhodcovského súdu nie je

spôsobilým exekučným titulom a nemožno na jeho základe viesť exekučného konanie...

Súčasne odvolací súd uvádza, že ak žiadosť o zníženie poistného možno právne posúdiť len

ako návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy, je bez právneho významu ustanovenie, že

povinný môže najneskôr v lehote do 10 dní od zaslania tejto žiadosti odstúpiť od časti

XV. Všeobecných poistných podmienok z 21. 05. 2007, pretože odstúpiť možno len od už

uzavretej zmluvy. Dokiaľ nebola zmluva uzavretá, môže byť návrh odvolaný, ak odvolanie

dôjde osobe, ktorej je určený, skôr, než táto osoba odoslala prijatie návrhu (§ 43a ods. 3

), uvedený text v žiadosti o zníženie poistného však očividne

nemyslel na tento prípad. Dňa 20.08.2007 povinný ako poistník podpísal „Potvrdenie

poistky TS1/07 o znížení poistného“, ktoré taktiež obsahovalo ustanovenie, že poistník je

oprávnený najneskôr v lehote 10 dní od doručenia tohto potvrdenia poisťovni jednostranne

odstúpiť od Časti XV. všeobecných poistných podmienok z 21.05.2007 bez toho, aby bol

odstúpením dotknutý zvyšok poistného vzťahu. Aj na tomto mieste však odvolací súd

opätovne uvádza, že odstúpiť možno len od platne uzavretej zmluvy.

Tvrdenie odvolateľa, že povinný podľa vlastnej vôle mohol a nemusel osobitne

podpísať rozhodcovskú doložku uvedenú v osobitných zmluvných dojednaniach nemá oporu

v zistenom skutkovom stave. Podľa skutkových zistení súdu vyplývajúcich zo spisu totiž

povinný nepodpisoval osobitné zmluvné dojednania (obsahujúce rozhodcovskú doložku),

ale podpisoval len žiadosť o zníženie poistnej sumy, predtlačené tlačivo ktorej obsahovalo

i návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy.»

K námietke sťažovateľky, že postupom okresného súdu jej bola odňatá možnosť konať

pred súdom, keďže prvostupňový súd pojednával v jej neprítomnosti, hoci požiadala o

odročenie pojednávania, krajský súd uviedol: „Zo spisu vyplýva, že na toto pojednávanie

bol riadne predvolaný povinný aj oprávnený. Povinný sa na pojednávanie nedostavil, svoju

neúčasť však ospravedlnil a zaslal súdu písomné vyjadrenie. Právny zástupca oprávneného

sa na pojednávanie nedostavil. V spise sa nachádza úradný záznam o tom, že dňa

24.09.2012 krátko pred odchodom do pojednávacej miestnosti obdržala asistentka telefonát

od vedúcej exekučnej kancelárie okresného súdu, že právny zástupca oprávneného

telefonicky ospravedlnil svoju neprítomnosť na pojednávaní z dôvodu poruchy

na motorovom vozidle, pričom však sa v zázname uvádza, že volajúca osoba nevzniesla

žiadosť o odročenie pojednávania. Ak neboli splnené podmienky na odročenie pojednávania

(žiadosť o odročenie pojednávania a existencia dôležitých dôvodov pre odročenie

pojednávania), nemožno hovoriť o takej vade konania, ktorá by mala za následok zrušenie

odvolaním napadnutého rozhodnutia. Zo skutočností uvedených právnym zástupcom

oprávneného nemožno posúdiť, či porucha na osobnom motorovom vozidle právneho

zástupcu bola naozaj relevantným dôvodom na odročenie pojednávania, odvolateľ pritom

ani v odvolaní neuviedol konkrétne skutočnosti svedčiace o tom, že existoval dôležitý dôvod

na odročenie pojednávania. Odvolací súd navyše vzal do úvahy aj skutočnosť, že platná

právna úprava už neukladá súdu pojednávať v prípadoch rozhodovania podľa § 57 ods. 1

písm. g/ Exekučného poriadku. Odvolací súd súčasne konštatuje, že oprávnený mal možnosť

vyjadriť sa v konaní k okolnostiam podstatným pre rozhodovanie súdu a toto svoje právo aj

využil.“

Odôvodnenie uznesenia krajského súdu nemá podľa názoru ústavného súdu

arbitrárny charakter. Ústavný súd tiež už judikoval, že judikatúra Súdneho dvora Európskej

únie (predtým Európskeho súdneho dvora) vychádza z predpokladu, že kontrolu

neprijateľných podmienok v spotrebiteľských zmluvách má súd realizovať ex offo, pričom

nevyhnutnosť tohto postupu je daná povahou a významom verejného záujmu, z ktorého

vychádza ochrana spotrebiteľa (). Aj vzhľadom na skutočnosť, že ústavný

súd nie je a ani nemôže byť súdom skutkovým, t. j. jeho úlohou nie je nahrádzať činnosť

všeobecných súdov, považuje postup krajského súdu za ústavne akceptovateľný.

Skutočnosť, že sťažovateľka sa s takýmto prístupom a z neho plynúcim právnym názorom

krajského súdu vysloveným v odvolacom konaní nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť

k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani

oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným (m. m.

, ). Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov

všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol

nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný,

zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii

zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa

tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel

a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad krajského súdu takéto

nedostatky nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť ako zjavne

neopodstatnenú podľa .

3. K namietanému porušeniu označených práv postupom najvyššieho súdu

a jeho uznesením

Proti označenému rozhodnutiu krajského súdu podala sťažovateľka dovolanie

najvyššiemu súdu, ktorý ho odmietol ako neprípustné.

K zásadnej námietke sťažovateľky týkajúcej sa odňatia možnosti konať pred súdom

ako jedného z dôvodov prípustnosti dovolania z dôvodu nenariadenia pojednávania pred

okresným súdom, prekvapivosti posúdenia exekučného titulu okresným súdom na základe

dokazovania vykonaného v jej neprítomnosti bez možnosti vyjadriť sa k takémuto právnemu

posúdeniu veci pred rozhodnutím okresného súdu je potrebné uviesť, že ústavný súd

vzhľadom na závažnosť tejto námietky a nejednotnosť argumentácie jednotlivých senátov pri

právnom posúdení v obdobných prerokovaných a rozhodnutých veciach pristúpil k

zjednoteniu odchylných právnych názorov a v pléne prijal stanovisko sp. zn.

PLz. zo 7. mája 2014, ktorým v zmysle § 6 poslednej vety zákona o ústavnom

súde je ústavný súd pri rozhodovaní v ďalších obdobných veciach viazaný.

Podľa uvedeného stanoviska: „Pri preskúmavaní žiadosti exekútora o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie (§ 44 Exekučného poriadku) sa môžu primerane uplatniť

ustanovenia vzťahujúce sa na dokazovanie. Ak exekučný

súd pri preskúmavaní žiadosti exekútora na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

vychádza aj z iných listín (či iných dôkazov) než tých, ktoré sú výslovne uvedené v § 44

ods. 2 Exekučného poriadku (exekučný titul, návrh na vykonanie exekúcie a žiadosť

o vydanie poverenia), a na tomto základe posúdi exekučný titul v neprospech oprávneného,

je povinný dať mu možnosť vyjadriť sa k podkladom svojho preskúmania; ak tak exekučný

súd neurobí, zakladá jeho rozhodnutie dôvod na vyslovenie porušenia základného práva

oprávneného vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa . Pre

ústavnú konformnosť konania ako celku postačuje, ak je oprávnenému táto možnosť reálne

poskytnutá v odvolacom konaní“ (PLz. ). Na uvedené stanovisko upriamil

pozornosť aj najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutí (s. 11).

Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia k sťažovateľkou tvrdenému odňatiu

možnosti konať pred súdom v zmysle poukázal na spomínané stanovisko

pléna ústavného súdu a ďalej uviedol:

«Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia, je

procesné nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi

odníme možnosť pred ním konať a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka

občianskeho súdneho konania priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho

práv.

Dovolateľ tvrdí, že k procesnej vade uvedenej v došlo tým, že

súdy vykonali dokazovanie listinnými dôkazmi bez nariadenia pojednávania a bez jeho

účasti, čím mu odopreli právo viesť kontradiktórne konanie. V tejto súvislosti dovolateľ

poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „Ústavný súd SR“) č. k.

zo dňa 10. 07. 2013, v ktorom ústavný súd vyslovil porušenie

základného práva a práva oprávneného zaručené v a 51. 46 ods.

Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava SR“ alebo „ústava“), čl. 36 ods. 1 Listiny

základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) vo veci vedenej na Najvyššom súde

Slovenskej republiky pod sp. zn. . ... Dovolací súd zastáva názor, že v štádiu

exekučného konania, v ktorom súd skúma, či žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie alebo návrh na vykonanie exekúcie alebo exekučný titul nie sú v rozpore

so zákonom, je postačujúce, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené

okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu, vrátane do neho založených listín a že v tomto štádiu

exekučného konania súd nevykonáva dokazovanie ako procesnú činnosť súdu osobitne

upravenú v ustanoveniach až

Ak teda dovolateľ vyvodzoval existenciu procesnej vady konania v zmysle § 237

písm. f/ z toho, že súdy vykonali „dokazovanie“ bez nariadenia pojednávania

a v jeho neprítomnosti, išlo aj v tejto časti jeho dovolania o námietku neopodstatnenú,

pretože namietaným postupom súdov nebola znemožnená realizácia jeho procesných

oprávnení. Dovolací súd dodáva, že v preskúmavanej veci oprávnený proti uzneseniu

exekučného súdu o vyhlásení exekúcie za neprípustnú podal odvolanie, čím reálne využil

možnosť, aby jeho vec bola preskúmaná v odvolacom konaní.

Prípustnosť dovolania dovolateľ v zmysle odôvodnil aj

nepreskúmateľnosťou dovolaním napadnutého rozhodnutia, majúcou za následok jeho

arbitrárnosť.

Dovolací súd po preskúmaní oboch vo veci vydaných rozhodnutí, tak

prvostupňového, ako aj odvolacieho, konštatuje, že tieto kritériá stanovené pre

odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle (v spojení s ,

), spĺňajú a preto ich možno považovať za preskúmateľné a ústavne

akceptovateľné. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci

skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, výsledky vykonaného

dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých

vyvodil svoje právne závery, ktoré primerane vysvetlil. Z odôvodnenia jeho rozsudku

nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných

právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Rovnako aj

uznesenie odvolacieho súdu spĺňa parametre zákonného odôvodnenia, keď v odôvodnení

svojho rozhodnutia skonštatoval správnosť skutkových záverov súdu prvého stupňa a pokiaľ

tieto právne posúdil s použitím inej právnej normy, než o ktorej konal a rozhodoval súd

prvého stupňa (§ 4 ZoRK), vysvetlil, ktoré okolnosti ho k záveru o neplatnosti

rozhodcovskej zmluvy viedli, zdôrazniac, že odvolací súd postupom podľa § 213 ods. 2 O. s.

p. vyzval účastníkov, aby sa k možnej aplikácii „nového“ ustanovenia vyjadrili (ktorú

možnosť využil len povinný), preto nemožno hovoriť ani o „prekvapivosti“ napadnutého

uznesenia pre oprávneného.

Vzhľadom na uvedené dovolací súd konštatuje, že základné právo oprávneného

na spravodlivý proces a na súdnu ochranu garantovanú mu ako účastníkovi konania podľa

SR, postupom odvolacieho súdu porušené nebolo. Za porušenie

základného práva zaručeného v uvedenom článku nemožno považovať to, že odvolací

súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv dovolateľa. Naviac, odôvodnenie

súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo

argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre

rozhodnutie o dovolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov

prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (),

ktorá podmienka preskúmateľnosti súdneho rozhodnutia dodržaná bola.

Vo vzťahu k námietke dovolateľa o nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2

písm. c/ ), dovolací súd uvádza, že právnym posúdením sa rozumie činnosť súdu, pri

ktorej na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne

posúdenie je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu

právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce

správny právny predpis použil, ale nesprávne ho interpretoval alebo ak zo správnych

skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je

síce relevantný dovolací dôvod (ktorý možno uplatniť vtedy, ak je dovolanie prípustné),

samo nesprávne právne posúdenie veci však prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ

vo vade konania v zmysle a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia).»

Vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje ústavný súd za potrebné v prvom

rade uviesť, že otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky na uskutočnenie

dovolacieho konania, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu,

a nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd

a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou ani

mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov,

ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis , ).

Zo subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej vyplýva, že práve všeobecné

súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie práv

a slobôd vyplývajúcich z alebo dohovoru (), preto právomoc ústavného

súdu pri ochrane práva každého účastníka konania nastupuje až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. ), alebo všeobecné súdy neposkytnú

ochranu označenému základnému právu v súlade s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré

upravujú výkon ich právomoci.

Základné právo na súdnu ochranu, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie sa

v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné

podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci samej.

Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom vrátane dovolacieho

konania. V dovolacom konaní procesné podmienky vo všeobecnosti upravujú ustanovenia §

236 a nasl. . V rámci všeobecnej úpravy prípustnosti dovolania proti každému

rozhodnutiu odvolacieho súdu z ustanovenia výslovne vyplýva, že dovolanie je

prípustné, len pokiaľ ide o prípady uvedené v písm. a) až g) tohto zákonného ustanovenia.

Dovolanie je prípustné aj proti uzneseniu odvolacieho súdu v prípadoch uvedených v § 239

.

Ústavný súd z tohto hľadiska preskúmal napadnuté uznesenie najvyššieho súdu,

ktorým dovolanie sťažovateľky odmietol ako neprípustné, a nezistil pritom žiadnu

skutočnosť signalizujúcu svojvoľný postup tohto súdu nemajúci oporu v zákone. Podľa

názoru ústavného súdu takto koncipované uznesenie najvyššieho súdu je určité

a zrozumiteľné, bez vnútorných rozporov, zaujíma stanovisko k podstate dôvodov

uvedených v dovolaní, nie je neodôvodnené alebo arbitrárne, a preto ani z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, čo by malo za následok porušenie základného

práva alebo slobody sťažovateľky. V zmysle svojej judikatúry totiž ústavný súd považuje

za protiústavné a arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci

samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne

skutočnosti (, ).

Ústavný súd pri preskúmaní uznesenia najvyššieho súdu zistil, že tento sa ústavne

prijateľným spôsobom vysporiadal s právnou argumentáciou sťažovateľky a relevantné

zákonné ustanovenia aplikoval spôsobom, ktorý neodporuje ich zneniu, účelu ani

označeným článkom . Nezistil žiadne skutočnosti, na základe ktorých by bolo možné

toto rozhodnutie označiť za nezlučiteľné s alebo kvalifikovanou medzinárodnou

zmluvou ustanovenými princípmi súdneho rozhodovania ( ).

O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by

bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel alebo význam (napr. , ),

pričom v konkrétnych okolnostiach danej veci sa tak podľa názoru ústavného súdu nestalo.

Vychádzajúc z prijatého stanoviska pléna ústavného súdu sp. zn. PLz.

zo 7. mája 2014, ako aj z odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu podľa názoru ústavného

súdu nejestvuje príčinná súvislosť medzi označenými právami sťažovateľky a postupom

najvyššieho súdu pri rozhodovaní v danej veci, ktorá by umožňovala vysloviť záver

o porušení sťažovateľkou označených práv. Skutočnosť, že sa sťažovateľka nestotožňuje

s právnym názorom najvyššieho súdu, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti

alebo arbitrárnosti uvedeného rozhodnutia. Ústavný súd preto považuje sťažnosť v tejto časti

za zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd už ďalšími návrhmi

sťažovateľky nezaoberal.

K tomuto rozhodnutiu sa podľa pripája odlišné

stanovisko sudcu Milana Ľalíka.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. apríla 2015