Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 208/2015
PDF · 556.24 KB
No categories available
I. ÚS 208/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. apríla 2015
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s.,
Garbiarska 2, Košice, zastúpenej advokátom JUDr. Gabrielom Gulbišom, Boženy
Němcovej 22, Košice, vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu
ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd, základného práva na verejné prerokovanie veci v jej prítomnosti
zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie
zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva
podľa čl. 2 ods. 2 a čl. 144 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu
Rimavská Sobota v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Er 1050/2010 a jeho uznesením
z 24. septembra 2012, postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod
sp. zn. 2 CoE 21/2013 a jeho uznesením z 23. augusta 2013 a postupom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Oboer 365/2013 a jeho uznesením
z 25. novembra 2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
15. januára 2015 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa,
a. s., Garbiarska 2, Košice (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho
základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“),
základného práva na verejné prerokovanie veci v jej prítomnosti zaručeného čl. 48 ods. 2
ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 2 ods. 2, ako aj
podľa čl. 144 ústavy postupom Okresného súdu Rimavská Sobota (ďalej len „okresný súd“)
v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Er 1050/2010 a jeho uznesením z 24. septembra 2012
(ďalej len „uznesenie okresného súdu“), postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej
aj „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 CoE 21/2013 a jeho uznesením
z 23. augusta 2013 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“) a postupom Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
4 Oboer 365/2013 a jeho uznesením z 25. novembra 2014 (ďalej len „uznesenie najvyššieho
súdu“).
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka, ktorá je právnickou osobou
podnikajúcou v oblasti poisťovníctva, požiadala súdneho exekútora ,
aby na základe rozhodcovského rozsudku Arbitrážneho súdu Košice sp. zn. 3 C 226/2009
zo 14. októbra 2009 vymohol od povinného sumu 11,62 € s príslušenstvom. Okresný súd
poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie 22. apríla 2010, súdny exekútor vydal
20. mája 2010 upovedomenie o začatí exekúcie, ktoré doručil povinnému 10. júna 2010.
Na základe námietok povinného proti exekúcii, v ktorých poukázal najmä na skutočnosť, že
exekučný titul bol vydaný na základe rozhodcovskej doložky, ktorá bola formulovaná ako
neprijateľná zmluvná podmienka, okresný súd uznesením sp. zn. 1 Er 1050/2010
z 12. októbra 2011 exekúciu zastavil. Krajský súd svojím rozhodnutím
sp. zn. 1 CoE 92/2012 z 30. marca 2012 uvedené uznesenie okresného súdu zrušil ako
neodôvodnené.
Po vrátení veci na prvostupňové konanie okresný súd nariadil vo veci pojednávanie,
ktorého sa právny zástupca sťažovateľky nezúčastnil z dôvodu poruchy na motorovom
vozidle, pričom svoju neprítomnosť telefonicky ospravedlnil a žiadal odročiť pojednávanie.
Napriek tomu okresný súd konal bez účasti sťažovateľky a jej právneho zástupcu, keďže
telefonická informácia sa administratívnou chybou ku konajúcemu sudcovi nedostala.
Okresný súd tak vykonal dokazovanie a vyniesol rozhodnutie vo veci, čím odňal
sťažovateľke možnosť konať pred súdom. Uznesením sp. zn. 1 Er 1050/2010 z 24. septembra
2012 okresný súd vyhlásil exekúciu za neprípustnú, hoci podľa sťažovateľky „exekučný
poriadok umožňuje vyhlásiť exekúciu za neprípustnú len podľa § 57 ods. 1 písm. g) a to ak
je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať. Uvedený právny dôvod musí mať
skutkový základ v objektívnej nemožnosti exekúciu vykonať. Nijaký takýto dôvod okresný
súd v odôvodnení nedokázal uviesť.“. Uznesenie okresného súdu je založené na tvrdení, že
„rozhodcovská doložka založila hrubý nepomer v právach zmluvných strán a nebola
individuálne dojednaná“, bez toho, aby bolo preukázané, že týmto ustanovením bolo
postavenie povinného ako spotrebiteľa zmenené do tej miery, že vznikol hrubý nepomer
v konkrétnom práve alebo povinnosti. Na základe uvedeného považuje sťažovateľky
uznesenie okresného súdu za arbitrárne a svojvoľné.
Proti uzneseniu okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, v ktorom
argumentovala odňatím možnosti konať pred súdom a tiež tým, že jej nebolo v konaní
umožnené predniesť a navrhnúť dôkazy. Podľa jej názoru tiež okresný súd nesprávne
aplikoval generálnu klauzulu vyplývajúcu z § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka.
Krajský súd počas odvolacieho konania zaslal sťažovateľke výzvu na vyjadrenie,
v ktorej uviedol, že zistený skutkový stav môže byť právne posúdený s použitím inej právnej
normy, než ktorú aplikoval okresný súd, konkrétne podľa § 4 zákona č. 244/2002 Z. z. o
rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov. Krajský súd dôvodil, že pre
rozhodnutie je podstatné, či k uzavretiu rozhodcovskej doložky došlo „vo vzájomne
vymenených listoch,“ pričom dospel k záveru, že medzi zmluvnými stranami nedošlo
k faktickému vymeneniu listín – všeobecných poistných podmienok obsahujúcich
rozhodcovskú doložku, na základe ktorej konal a rozhodoval rozhodcovský súd.
Sťažovateľka namietala, že uvedené tvrdenia sú nezmyselné, pretože okresný súd ani
krajský súd opomenuli vykonať dôkaz listinami, ktoré boli vzájomne vymenené
a preukazovali riadne uzavretie rozhodcovskej doložky. Podľa sťažovateľky z listinných
dôkazov je nesporné, že rozhodcovská doložka bola dohodnutá vo vzájomne vymenených
listoch, a tiež to, že v zmysle platného Občianskeho zákonníka nie je potrebné všeobecné
poistné podmienky poistníkovi doručovať, stačí, ak sú mu oznámené.
Napriek uvedenému krajský súd vo svojom rozhodnutí dospel podľa názoru
k nezmyselnému a listinným dôkazom odporujúcemu skutkovému a právnemu záveru, že
riadnemu uzavretiu rozhodcovskej doložky chýbala „akceptácia povinným navrhnutej
rozhodcovskej doložky zo strany oprávneného“, a preto je neplatná, a týmto je neplatný aj
rozhodcovský rozsudok vydaný na jej základe.
Z dôvodu nesprávne ustáleného skutkového stavu a nesprávneho právneho záveru,
ako aj z dokazovania vykonaného bez účasti sťažovateľky jej postupom krajského súdu bolo
odňaté právo konať pred súdom. Súčasne jej bolo odňaté právo na kontradiktórnosť konania,
keďže postup krajského súdu bol nepredvídateľný.
Nepreskúmateľnosť uznesenia krajského súdu sťažovateľke tiež znemožnila podať
kvalifikované dovolanie na najvyššom súde, ale napriek tomu tento mimoriadny opravný
prostriedok využila. Najvyšší súd svojím rozhodnutím dovolanie sťažovateľky odmietol ako
neprípustné bez toho, aby sa zaoberal argumentmi sťažovateľky uvedenými v dovolaní.
Podľa názoru sťažovateľky v danej veci zjavne existovali dôvody na zrušenie uznesenia
krajského súdu, ktorý v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia neúplne a nesprávne
ustálil skutkový stav, a to najmä v postupe dojednávania rozhodcovskej doložky.
Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd takto rozhodol:
„1. Právo sťažovateľa na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, v spojení s právom sťažovateľa na spravodlivý proces podľa čl. 36 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd, právo sťažovateľa na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd ako i právo sťažovateľa
garantované čl. 48 ods.2 ústavy SR postupom Najvyššieho súdu SR porušujúcim čl. 2 odst. 2
ako i čl. 144 Ústavy a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa
25. november 2014 sp. zn. 4 Oboer/365/2013 a postupom a uznesením Krajského súdu
v Banskej Bystrice zo dňa 23.augusta 2013 sp. zn. 2CoE/21/2013 a postupom porušujúcim
čl. 144 Ústavy SR a porušením čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a uznesením Okresného súdu
Rimavská Sobota zo dňa 24. 9. 2012 pod sp. zn. 1 Er/1050/2010 porušené boli.
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 25. november 2014
sp. zn. 4 Oboer/365/2013 a uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrice zo dňa 23.
augusta 2013 sp. zn. 2 CoE/21/2013 a uznesenie súdu Rimavská Sobota zo dňa 24. 9. 2012
pod sp. zn. 1Er/1050/2010 sa rušia a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky
na ďalšie konanie.
3. Sťažovateľovi priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 284,08 eur,
ktorú je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť na účet JUDr. Gabriela
Gulbiša, advokáta, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu. Najvyšší súd
Slovenskej republiky platbu vykoná na číslo účtu, ktorý advokát JUDr. Gabriel Gulbiš
oznámi dodatočne.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Porušenie svojich základných práv zaručených čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy
a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s právom
podľa čl. 2 ods. 2 a čl. 144 ústavy vidí sťažovateľka v tom, že všeobecné súdy v exekučnom
konaní rozhodli na základe neúplne a nesprávne zisteného skutkového stavu, vec nesprávne
právne posúdili najmä v postupe dojednávania rozhodcovskej doložky vo vzájomne
vymenených listoch, dokazovanie vykonali bez účasti sťažovateľky, čím jej odňali možnosť
konať pred súdom a vyjadriť sa k vykonaným dôkazom.
1. K namietanému porušeniu označených práv postupom okresného súdu a jeho
uznesením
Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127
ods. 1 ústavy nebolo v jeho právomoci preskúmanie napadnutého uznesenia okresného súdu
preto, lebo na základe podaného odvolania patrilo do právomoci krajského súdu.
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka proti (v sťažnosti) namietanému
uzneseniu okresného súdu podala riadny opravný prostriedok – odvolanie, o ktorom
rozhodol krajský súd. Ústavný súd preto nemá právomoc na konanie o tej časti sťažnosti,
v ktorej sa namieta porušenie práv sťažovateľky predmetným uznesením okresného súdu
a jemu predchádzajúcim postupom.
Z uvedeného dôvodu ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľky v tejto časti podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.
2. K namietanému porušeniu označených práv postupom krajského súdu a jeho
uznesením
Ústavný súd vo vzťahu k splneniu procesných podmienok prípustnosti sťažnosti
smerujúcej proti postupu a rozhodnutiam odvolacieho súdu bral do úvahy neskoršie
napadnuté uznesenie najvyššieho súdu v dovolacom konaní, ktorým dovolanie sťažovateľky
odmietol, a preto nepovažoval v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva
(ďalej len „ESĽP“) sťažnosť v tejto časti za oneskorenú, pretože lehota na podanie sťažnosti
vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu je v prípadoch procesného rozhodnutia
dovolacieho súdu považovaná za zachovanú (pozri rozsudok ESĽP z 12. novembra 2002
vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54).
V takýchto prípadoch sa potom lehota určená v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde počíta
od právoplatnosti procesného rozhodnutia dovolacieho súdu.
Ústavný súd preto predloženú sťažnosť v časti namietajúcej napadnuté uznesenie
krajského súdu ako súdu odvolacieho nepovažoval za oneskorene podanú, a to aj vzhľadom
na skutkovú okolnosť včasnosti sťažnosti v časti namietajúcej napadnuté uznesenie
najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho.
Označenému postupu a uzneseniu krajského súdu sťažovateľka vytýka predovšetkým
to, že vo svojom rozhodnutí formuloval vykonaným dôkazom odporujúci skutkový a právny
záver vo vzťahu k spôsobu dojednávania rozhodcovskej doložky vo všeobecných poistných
podmienkach sťažovateľky, ktorú posúdil ako absolútne neplatnú a ako neplatný posúdil aj
rozhodcovský rozsudok vydaný na jej základe. Sťažovateľka namieta i neodstránenie vady
postupu okresného súdu spočívajúcej vo vykonaní dokazovania bez jej účasti, čím jej bolo
odňaté právo vyjadriť sa k vykonaným dôkazom.
Zo stabilizovanej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že vo vzťahu ku všeobecným
súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m.
I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred
všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09). Ústavný
súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej
právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti nemôže zastupovať všeobecné
súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda
všeobecné súdy, ktorým prislúcha chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej
úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedá na konkrétne
námietky účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd už
opakovane uviedol (napr. II. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07), že ochrana ústavou, prípadne
dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len
ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní
ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy
a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy). Úloha ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnosti
namietajúcej porušenie základného práva na súdnu ochranu rozhodnutím súdu sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonov s ústavou a dohovorom
najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú
arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 74/05,
Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva
v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého
porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy
o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51
ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého
na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať
základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných
zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý
predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal
ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne
súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.
Súčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne konanie je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetky
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať
odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia
bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania.
Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby sa
všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov,
teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie
návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. I. ÚS 8/96, III. ÚS 197/02,
III. ÚS 284/08). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia
(po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych
noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,
neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel
a podstatu práva na spravodlivý proces.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu je sťažnosť zjavne neopodstatnená, ak
pri jej predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného
základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie
konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, patrí aj
absencia ústavnoprávneho rozmeru namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti
alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte
s konkrétnymi okolnosťami prípadu.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že súdny exekútor v uvedenej veci doručil žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie o vymoženie určitej sumy s príslušenstvom na
základe exekučného titulu – rozhodcovského rozsudku, pričom vykonaním exekúcie bol
okresným súdom poverený 22. apríla 2010. Na základe námietky povinného proti exekúcii
okresný súd najprv exekučné konanie vo veci zastavil. Uznesením krajského súdu sp. zn.
1 CoE 92/2012 z 30. marca 2012 bolo toto rozhodnutie zrušené ako neodôvodnené a vec
vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie.
Okresný súd následne vo veci nariadil pojednávanie, ktorého sa žiaden z účastníkov
konania nezúčastnil. Povinný svoju neúčasť ospravedlnil a sťažovateľka ani jej právny
zástupca svoju neúčasť neospravedlnili. Okresný súd preto konal v neprítomnosti účastníkov
konania a napadnutým uznesením vyhlásil exekúciu za neprípustnú z dôvodu, že
rozhodcovská doložka, ktorá založila hrubý nepomer v právach zmluvných strán
a znemožnila spotrebiteľovi domáhať sa ochrany na štátnom súde, je v zmysle § 53 ods. 4
Občianskeho zákonníka účinného v čase uzatvárania zmluvy neplatná. Rozhodcovské
konanie, ktorého výsledkom bol exekučný titul, sa teda uskutočnilo bez riadneho zmocnenia
zo strany zmluvných strán a rozhodcovský rozsudok vydaný v takomto konaní nemôže byť
spôsobilým exekučným titulom na vykonanie exekúcie.
Sťažovateľka podala proti napadnutému uzneseniu okresného súdu odvolanie na
krajskom súde, v ktorom okrem iného namietala, že predmetné uznesenie je nezákonné.
Sťažovateľka tiež uviedla, že nemala možnosť vyjadriť sa k veci, pretože jej nebolo
umožnené zúčastniť sa dokazovania.
Krajský súd po preskúmaní odvolaním napadnutého uznesenia okresného súdu bez
nariadenia pojednávania v súlade s § 214 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len
„OSP“) dospel k záveru, že odvolanie sťažovateľky nie je dôvodné.
Krajský súd v odôvodnení svojho uznesenia zdôraznil, že «Vzhľadom na to, že
odvolací súd po preštudovaní veci dospel k názoru, že zistený skutkový stav veci môže byť
právne posúdený s použitím inej právnej normy, než o ktorej konal a rozhodoval
prvostupňový súd, a to konkrétne s použitím ustanovenia § 4 zákona o rozhodcovskom
konaní, ktorý upravuje formu a spôsob uzavretia rozhodcovskej zmluvy (doložky), vyzval
podľa § 213 ods. 2 O. s. p. povinného i oprávneného na vyjadrenie sa k uvedenému.
Vo výzve na vyjadrenie súd konštatoval, že vo veci nie je sporné, že rozhodcovská zmluva
nebola uzavretá ako jeden dokument podpísaný oboma zmluvnými stranami, preto je pre
rozhodnutie podstatným, či k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy došlo „vo vzájomne
vymenených listoch“. Povinný na výzvu súdu uviedol, že k osobitnému vyjednaniu
rozhodcovskej doložky nikdy nedošlo, pretože Všeobecné poistné podmienky z 21. 05. 2007
mu poisťovňa nikdy nedoručila, iba ich publikovala na svojom webovom sídle. Povinný
vyslovil, že medzi ním a oprávneným nedošlo k faktickému vymeneniu listín – Všeobecných
poistných podmienok obsahujúcich v Časti XV. rozhodcovskú doložku, na základe ktorej
konal a rozhodol rozhodcovský súd. Oprávnený doručil súdu žiadosť o predĺženie lehoty na
podanie vyjadrenia s tým, že v ďalšom konaní bude oprávneného zastupovať iný právny
zástupca, ktorý podá vyjadrenie najneskôr do 15. 07. 2013. S predĺžením lehoty
na vyjadrenie súd súhlasil, avšak v tejto lehote (a ani do rozhodnutia odvolacieho súdu)
vyjadrenie oprávneného podané nebolo. Súdu nebola oznámená ani zmena právneho
zástupcu, preto súd naďalej konal s JUDr. Gabrielom Gulbišom, advokátom, podľa plnej
moci nachádzajúcej sa v spise (č. l. 169).».
K námietke sťažovateľky, že exekučný súd si vlastnou cestou zabezpečil listinné
dôkazy, krajský súd uviedol: „Exekučný súd vychádzal z podkladov predložených do spisu
oprávneným a povinným, listinné dôkazy si nezabezpečoval od súdneho exekútora ani od
iných osôb. Odvolací súd postupom podľa § 213 ods. 2 O. s. p. účastníkov konania osobitne
vyzval na vyjadrenie sa k ustanoveniu právneho predpisu, ktoré pri rozhodovaní veci
nebolo použité a je pre rozhodnutie veci rozhodujúce. Oprávnený na predmetnú výzvu súdu
vyjadrenie nepodal. K okolnostiam uzavretia rozhodcovskej zmluvy v predmetnej veci však
oprávnený už vo vyjadrení k námietkam povinného uviedol...“, že rozhodcovská doložka je
súčasťou všeobecných poistných podmienok, ktoré povinný v plnom rozsahu akceptoval.
K spôsobu uzatvárania rozhodcovskej zmluvy krajský súd konštatoval: «Žiadosť
povinného (poistníka) o zníženie poistného prostredníctvom predtlačeného, ale poistiteľom
nepodpísaného tlačiva, ktorá o. i. obsahovala i ustanovenie o tom, že vzájomné spory budú
riešené cestou rozhodcovského súdu, možno právne posúdiť ako návrh na uzavretie
rozhodcovskej zmluvy. Tvrdenie oprávneného, že týmto úkonom povinného (podpísaním
žiadosti o zníženie poistného) bol v rámci tohto prejavu vôle povinným vyjadrený aj súhlas
s rozhodcovskou doložkou obsiahnutou vo Všeobecných poistných podmienkach zo dňa
21. 05. 2007 nemožno akceptovať, nakoľko nebolo preukázané, že by povinný bol riadne
oboznámený s týmito poistnými podmienkami (podľa vyjadrenia povinného, ktoré
oprávnený v odvolaní nevyvrátil ani nespochybnil, povinný tieto poistné podmienky nemal
k dispozícii, mal len informáciu, že sa nachádzajú na webovom sídle poistiteľa, v čase
podpisu žiadosti o zníženie poistného však podľa jeho vyjadrenia nemal prístup na internet).
Právna úprava (zákon o rozhodcovskom konaní) výslovne ustanovuje, že rozhodcovská
zmluva (doložka) musí byť uzavretá písomne, pričom písomná forma je zachovaná, ak je
rozhodcovská zmluva obsiahnutá v dokumente podpísanom zmluvnými stranami alebo
vo vzájomne vymenených listoch, ak je dohodnutá telefaxom alebo pomocou iných
telekomunikačných zariadení. Keďže v spise sa nenachádza listina obsahujúca výslovný
súhlas – akceptáciu návrhu povinného na uzavretie rozhodcovskej zmluvy (ako návrhu
samostatného a odlišného od žiadosti o zníženie poistného), možno konštatovať, že vo veci
absentuje dohoda zmluvných strán o riešení sporov z poistnej zmluvy rozhodcovským
súdom. Za takýto súhlas s návrhom povinného na riešenie sporov v rozhodcovskom konaní
nemožno považovať list z 10. 08. 2007, ktorým bola vydaná poistka ako potvrdenie o znížení
poistnej sumy, nakoľko poistka neobsahuje výslovné prejavenie vôle riešiť spory zmluvných
strán v rozhodcovskom konaní. Pokiaľ rozhodcovský súd konal a rozhodol bez náležitého
zmocnenia zo strany účastníkov právneho vzťahu, rozhodnutie rozhodcovského súdu nie je
spôsobilým exekučným titulom a nemožno na jeho základe viesť exekučného konanie...
Súčasne odvolací súd uvádza, že ak žiadosť o zníženie poistného možno právne posúdiť len
ako návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy, je bez právneho významu ustanovenie, že
povinný môže najneskôr v lehote do 10 dní od zaslania tejto žiadosti odstúpiť od časti
XV. Všeobecných poistných podmienok z 21. 05. 2007, pretože odstúpiť možno len od už
uzavretej zmluvy. Dokiaľ nebola zmluva uzavretá, môže byť návrh odvolaný, ak odvolanie
dôjde osobe, ktorej je určený, skôr, než táto osoba odoslala prijatie návrhu (§ 43a ods. 3
Občianskeho zákonníka), uvedený text v žiadosti o zníženie poistného však očividne
nemyslel na tento prípad. Dňa 20.08.2007 povinný ako poistník podpísal „Potvrdenie
poistky TS1/07 o znížení poistného“, ktoré taktiež obsahovalo ustanovenie, že poistník je
oprávnený najneskôr v lehote 10 dní od doručenia tohto potvrdenia poisťovni jednostranne
odstúpiť od Časti XV. všeobecných poistných podmienok z 21.05.2007 bez toho, aby bol
odstúpením dotknutý zvyšok poistného vzťahu. Aj na tomto mieste však odvolací súd
opätovne uvádza, že odstúpiť možno len od platne uzavretej zmluvy.
Tvrdenie odvolateľa, že povinný podľa vlastnej vôle mohol a nemusel osobitne
podpísať rozhodcovskú doložku uvedenú v osobitných zmluvných dojednaniach nemá oporu
v zistenom skutkovom stave. Podľa skutkových zistení súdu vyplývajúcich zo spisu totiž
povinný nepodpisoval osobitné zmluvné dojednania (obsahujúce rozhodcovskú doložku),
ale podpisoval len žiadosť o zníženie poistnej sumy, predtlačené tlačivo ktorej obsahovalo
i návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy.»
K námietke sťažovateľky, že postupom okresného súdu jej bola odňatá možnosť konať
pred súdom, keďže prvostupňový súd pojednával v jej neprítomnosti, hoci požiadala o
odročenie pojednávania, krajský súd uviedol: „Zo spisu vyplýva, že na toto pojednávanie
bol riadne predvolaný povinný aj oprávnený. Povinný sa na pojednávanie nedostavil, svoju
neúčasť však ospravedlnil a zaslal súdu písomné vyjadrenie. Právny zástupca oprávneného
sa na pojednávanie nedostavil. V spise sa nachádza úradný záznam o tom, že dňa
24.09.2012 krátko pred odchodom do pojednávacej miestnosti obdržala asistentka telefonát
od vedúcej exekučnej kancelárie okresného súdu, že právny zástupca oprávneného
telefonicky ospravedlnil svoju neprítomnosť na pojednávaní z dôvodu poruchy
na motorovom vozidle, pričom však sa v zázname uvádza, že volajúca osoba nevzniesla
žiadosť o odročenie pojednávania. Ak neboli splnené podmienky na odročenie pojednávania
(žiadosť o odročenie pojednávania a existencia dôležitých dôvodov pre odročenie
pojednávania), nemožno hovoriť o takej vade konania, ktorá by mala za následok zrušenie
odvolaním napadnutého rozhodnutia. Zo skutočností uvedených právnym zástupcom
oprávneného nemožno posúdiť, či porucha na osobnom motorovom vozidle právneho
zástupcu bola naozaj relevantným dôvodom na odročenie pojednávania, odvolateľ pritom
ani v odvolaní neuviedol konkrétne skutočnosti svedčiace o tom, že existoval dôležitý dôvod
na odročenie pojednávania. Odvolací súd navyše vzal do úvahy aj skutočnosť, že platná
právna úprava už neukladá súdu pojednávať v prípadoch rozhodovania podľa § 57 ods. 1
písm. g/ Exekučného poriadku. Odvolací súd súčasne konštatuje, že oprávnený mal možnosť
vyjadriť sa v konaní k okolnostiam podstatným pre rozhodovanie súdu a toto svoje právo aj
využil.“
Odôvodnenie uznesenia krajského súdu nemá podľa názoru ústavného súdu
arbitrárny charakter. Ústavný súd tiež už judikoval, že judikatúra Súdneho dvora Európskej
únie (predtým Európskeho súdneho dvora) vychádza z predpokladu, že kontrolu
neprijateľných podmienok v spotrebiteľských zmluvách má súd realizovať ex offo, pričom
nevyhnutnosť tohto postupu je daná povahou a významom verejného záujmu, z ktorého
vychádza ochrana spotrebiteľa (II. ÚS 235/2012). Aj vzhľadom na skutočnosť, že ústavný
súd nie je a ani nemôže byť súdom skutkovým, t. j. jeho úlohou nie je nahrádzať činnosť
všeobecných súdov, považuje postup krajského súdu za ústavne akceptovateľný.
Skutočnosť, že sťažovateľka sa s takýmto prístupom a z neho plynúcim právnym názorom
krajského súdu vysloveným v odvolacom konaní nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť
k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani
oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným (m. m.
I. ÚS 313/2010, II. ÚS 134/09). Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov
všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol
nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný,
zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii
zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa
tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel
a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad krajského súdu takéto
nedostatky nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť ako zjavne
neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
3. K namietanému porušeniu označených práv postupom najvyššieho súdu
a jeho uznesením
Proti označenému rozhodnutiu krajského súdu podala sťažovateľka dovolanie
najvyššiemu súdu, ktorý ho odmietol ako neprípustné.
K zásadnej námietke sťažovateľky týkajúcej sa odňatia možnosti konať pred súdom
ako jedného z dôvodov prípustnosti dovolania z dôvodu nenariadenia pojednávania pred
okresným súdom, prekvapivosti posúdenia exekučného titulu okresným súdom na základe
dokazovania vykonaného v jej neprítomnosti bez možnosti vyjadriť sa k takémuto právnemu
posúdeniu veci pred rozhodnutím okresného súdu je potrebné uviesť, že ústavný súd
vzhľadom na závažnosť tejto námietky a nejednotnosť argumentácie jednotlivých senátov pri
právnom posúdení v obdobných prerokovaných a rozhodnutých veciach pristúpil k
zjednoteniu odchylných právnych názorov a v pléne prijal stanovisko sp. zn.
PLz. ÚS 1/2014 zo 7. mája 2014, ktorým v zmysle § 6 poslednej vety zákona o ústavnom
súde je ústavný súd pri rozhodovaní v ďalších obdobných veciach viazaný.
Podľa uvedeného stanoviska: „Pri preskúmavaní žiadosti exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie (§ 44 Exekučného poriadku) sa môžu primerane uplatniť
ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku vzťahujúce sa na dokazovanie. Ak exekučný
súd pri preskúmavaní žiadosti exekútora na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
vychádza aj z iných listín (či iných dôkazov) než tých, ktoré sú výslovne uvedené v § 44
ods. 2 Exekučného poriadku (exekučný titul, návrh na vykonanie exekúcie a žiadosť
o vydanie poverenia), a na tomto základe posúdi exekučný titul v neprospech oprávneného,
je povinný dať mu možnosť vyjadriť sa k podkladom svojho preskúmania; ak tak exekučný
súd neurobí, zakladá jeho rozhodnutie dôvod na vyslovenie porušenia základného práva
oprávneného vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Pre
ústavnú konformnosť konania ako celku postačuje, ak je oprávnenému táto možnosť reálne
poskytnutá v odvolacom konaní“ (PLz. ÚS 1/2014). Na uvedené stanovisko upriamil
pozornosť aj najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutí (s. 11).
Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia k sťažovateľkou tvrdenému odňatiu
možnosti konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f) OSP poukázal na spomínané stanovisko
pléna ústavného súdu a ďalej uviedol:
«Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia, je
procesné nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi
odníme možnosť pred ním konať a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka
občianskeho súdneho konania priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho
práv.
Dovolateľ tvrdí, že k procesnej vade uvedenej v § 237 písm. f/ O. s. p. došlo tým, že
súdy vykonali dokazovanie listinnými dôkazmi bez nariadenia pojednávania a bez jeho
účasti, čím mu odopreli právo viesť kontradiktórne konanie. V tejto súvislosti dovolateľ
poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „Ústavný súd SR“) č. k.
II. ÚS 499/2012 47 zo dňa 10. 07. 2013, v ktorom ústavný súd vyslovil porušenie
základného práva a práva oprávneného zaručené v čl. 48 ods. 2 a 51. 46 ods. Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava SR“ alebo „ústava“), čl. 36 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) vo veci vedenej na Najvyššom súde
Slovenskej republiky pod sp. zn. 2 Cdo/5/2012. ... Dovolací súd zastáva názor, že v štádiu
exekučného konania, v ktorom súd skúma, či žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie alebo návrh na vykonanie exekúcie alebo exekučný titul nie sú v rozpore
so zákonom, je postačujúce, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené
okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu, vrátane do neho založených listín a že v tomto štádiu
exekučného konania súd nevykonáva dokazovanie ako procesnú činnosť súdu osobitne
upravenú v ustanoveniach § 122 až § 124 O. s. p.
Ak teda dovolateľ vyvodzoval existenciu procesnej vady konania v zmysle § 237
písm. f/ O. s. p. z toho, že súdy vykonali „dokazovanie“ bez nariadenia pojednávania
a v jeho neprítomnosti, išlo aj v tejto časti jeho dovolania o námietku neopodstatnenú,
pretože namietaným postupom súdov nebola znemožnená realizácia jeho procesných
oprávnení. Dovolací súd dodáva, že v preskúmavanej veci oprávnený proti uzneseniu
exekučného súdu o vyhlásení exekúcie za neprípustnú podal odvolanie, čím reálne využil
možnosť, aby jeho vec bola preskúmaná v odvolacom konaní.
Prípustnosť dovolania dovolateľ v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. odôvodnil aj
nepreskúmateľnosťou dovolaním napadnutého rozhodnutia, majúcou za následok jeho
arbitrárnosť.
Dovolací súd po preskúmaní oboch vo veci vydaných rozhodnutí, tak
prvostupňového, ako aj odvolacieho, konštatuje, že tieto kritériá stanovené pre
odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle § 157 ods. 2 O. s. p. (v spojení s § 167 ods. 2 O. s. p.,
§ 211 ods. 2 O. s. p.), spĺňajú a preto ich možno považovať za preskúmateľné a ústavne
akceptovateľné. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci
skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, výsledky vykonaného
dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých
vyvodil svoje právne závery, ktoré primerane vysvetlil. Z odôvodnenia jeho rozsudku
nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných
právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Rovnako aj
uznesenie odvolacieho súdu spĺňa parametre zákonného odôvodnenia, keď v odôvodnení
svojho rozhodnutia skonštatoval správnosť skutkových záverov súdu prvého stupňa a pokiaľ
tieto právne posúdil s použitím inej právnej normy, než o ktorej konal a rozhodoval súd
prvého stupňa (§ 4 ZoRK), vysvetlil, ktoré okolnosti ho k záveru o neplatnosti
rozhodcovskej zmluvy viedli, zdôrazniac, že odvolací súd postupom podľa § 213 ods. 2 O. s.
p. vyzval účastníkov, aby sa k možnej aplikácii „nového“ ustanovenia vyjadrili (ktorú
možnosť využil len povinný), preto nemožno hovoriť ani o „prekvapivosti“ napadnutého
uznesenia pre oprávneného.
Vzhľadom na uvedené dovolací súd konštatuje, že základné právo oprávneného
na spravodlivý proces a na súdnu ochranu garantovanú mu ako účastníkovi konania podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, postupom odvolacieho súdu porušené nebolo. Za porušenie
základného práva zaručeného v uvedenom článku ústavy nemožno považovať to, že odvolací
súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv dovolateľa. Naviac, odôvodnenie
súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo
argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre
rozhodnutie o dovolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov
prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05),
ktorá podmienka preskúmateľnosti súdneho rozhodnutia dodržaná bola.
Vo vzťahu k námietke dovolateľa o nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2
písm. c/ O. s. p.), dovolací súd uvádza, že právnym posúdením sa rozumie činnosť súdu, pri
ktorej na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne
posúdenie je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu
právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce
správny právny predpis použil, ale nesprávne ho interpretoval alebo ak zo správnych
skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je
síce relevantný dovolací dôvod (ktorý možno uplatniť vtedy, ak je dovolanie prípustné),
samo nesprávne právne posúdenie veci však prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ
vo vade konania v zmysle § 237 O. s. p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia).»
Vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje ústavný súd za potrebné v prvom
rade uviesť, že otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky na uskutočnenie
dovolacieho konania, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu,
a nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd
a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou ani
mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov,
ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96).
Zo subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej vyplýva, že práve všeobecné
súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie práv
a slobôd vyplývajúcich z ústavy alebo dohovoru (I. ÚS 4/00), preto právomoc ústavného
súdu pri ochrane práva každého účastníka konania nastupuje až vtedy, ak nie je daná
právomoc všeobecných súdov (m. m. II. ÚS 13/01), alebo všeobecné súdy neposkytnú
ochranu označenému základnému právu v súlade s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré
upravujú výkon ich právomoci.
Základné právo na súdnu ochranu, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie sa
v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné
podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci samej.
Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom vrátane dovolacieho
konania. V dovolacom konaní procesné podmienky vo všeobecnosti upravujú ustanovenia §
236 a nasl. OSP. V rámci všeobecnej úpravy prípustnosti dovolania proti každému
rozhodnutiu odvolacieho súdu z ustanovenia § 237 OSP výslovne vyplýva, že dovolanie je
prípustné, len pokiaľ ide o prípady uvedené v písm. a) až g) tohto zákonného ustanovenia.
Dovolanie je prípustné aj proti uzneseniu odvolacieho súdu v prípadoch uvedených v § 239
OSP.
Ústavný súd z tohto hľadiska preskúmal napadnuté uznesenie najvyššieho súdu,
ktorým dovolanie sťažovateľky odmietol ako neprípustné, a nezistil pritom žiadnu
skutočnosť signalizujúcu svojvoľný postup tohto súdu nemajúci oporu v zákone. Podľa
názoru ústavného súdu takto koncipované uznesenie najvyššieho súdu je určité
a zrozumiteľné, bez vnútorných rozporov, zaujíma stanovisko k podstate dôvodov
uvedených v dovolaní, nie je neodôvodnené alebo arbitrárne, a preto ani z ústavného
hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, čo by malo za následok porušenie základného
práva alebo slobody sťažovateľky. V zmysle svojej judikatúry totiž ústavný súd považuje
za protiústavné a arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci
samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne
skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).
Ústavný súd pri preskúmaní uznesenia najvyššieho súdu zistil, že tento sa ústavne
prijateľným spôsobom vysporiadal s právnou argumentáciou sťažovateľky a relevantné
zákonné ustanovenia aplikoval spôsobom, ktorý neodporuje ich zneniu, účelu ani
označeným článkom ústavy. Nezistil žiadne skutočnosti, na základe ktorých by bolo možné
toto rozhodnutie označiť za nezlučiteľné s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou
zmluvou ustanovenými princípmi súdneho rozhodovania (čl. 144 ods. 1 ústavy).
O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by
bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení, že by zásadne poprel ich účel alebo význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03),
pričom v konkrétnych okolnostiach danej veci sa tak podľa názoru ústavného súdu nestalo.
Vychádzajúc z prijatého stanoviska pléna ústavného súdu sp. zn. PLz. ÚS 1/2014
zo 7. mája 2014, ako aj z odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu podľa názoru ústavného
súdu nejestvuje príčinná súvislosť medzi označenými právami sťažovateľky a postupom
najvyššieho súdu pri rozhodovaní v danej veci, ktorá by umožňovala vysloviť záver
o porušení sťažovateľkou označených práv. Skutočnosť, že sa sťažovateľka nestotožňuje
s právnym názorom najvyššieho súdu, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti
alebo arbitrárnosti uvedeného rozhodnutia. Ústavný súd preto považuje sťažnosť v tejto časti
za zjavne neopodstatnenú.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd už ďalšími návrhmi
sťažovateľky nezaoberal.
K tomuto rozhodnutiu sa podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde pripája odlišné
stanovisko sudcu Milana Ľalíka.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 29. apríla 2015