Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 183/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. mája 2015

predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpenej advokátkou

JUDr. Darinou Solárovou, Škultétyho 3, Košice, vo veci namietaného porušenia jej

základného práva na súdnu ochranu podľa a

ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského

súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 10. septembra 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

29. decembra 2014 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou

namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd

(ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského

súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 10. septembra 2014 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti vyplýva, že krajský súd napadnutým uznesením zmenil uznesenie

Okresného súdu Košice okolie (ďalej len „okresný súd“) č. k.

z 30. septembra 2013 vo výroku o trovách konania tak, že účastníkom konania náhradu trov

nepriznal a nepriznal im ani náhradu trov odvolacieho konania. Sťažovateľka namieta

závery krajského súdu ako nesprávne, pretože „pri rozhodovaní o náhrade trov konania

vychádza súd vždy zo zásady zodpovednosti za výsledok alebo zo zásady zodpovednosti

za zavinenie a náhodu. Zásada zodpovednosti za výsledok sa uplatňuje pri rozhodovaní

o náhrade trov sporového konania. Podľa miery úspechu môže súd rozhodnúť o trovách

konania v zmysle ust. až 3 .“.

Sťažovateľka ďalej opisuje skutkové okolnosti prípadu, z ktorých má vyplývať, že

zamestnávateľ ju nútil skončiť pracovný pomer v skúšobnej dobe a že žalobu o vydanie

potvrdenia o zamestnaní proti bývalému zamestnávateľovi podala na okresnom súde až

potom, ako jej nebolo vydané ani do 13. septembra 2013, hoci pracovný pomer skončil už

30. augusta 2013. Poukazuje aj na časť odôvodnenia napadnutého uznesenia, z ktorého má

vyplývať, že krajský súd mal ako deň podania žaloby ustáliť 1. september 2013, a nie až

13. september 2013, na základe čoho považuje sťažovateľka napadnuté uznesenie

„za arbitrárne a nesprávne“ a odvodzuje z neho porušenie označených práv postupom

krajského súdu. Návrh na priznanie finančného zadosťučinenia „odôvodňuje tým, že súd

v jej veci nekonal sústredene, ak vychádzal z nesprávneho údaja o tom, že sťažovateľa

podala žalobu vo veci proti svojmu zamestnávateľovi už dňa 1.9.2013, čo nezodpovedá

obsahu spisu súdu... a aj preto je rozhodnutie súdu arbitrárne a vecne nesprávne“.

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vo veci vyslovil

porušenie jej základného práva „na súdnu a inú právnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd“, zrušil uznesenie krajského súdu č. k. 59

z 10. septembra 2014, vrátil mu vec na ďalšie konanie a priznal jej finančné zadosťučinenie

v sume 300 €, ako aj náhradu trov konania v sume 284,08 € na účet jej právnej zástupkyne.

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(sťažnosti) podľa ustanovení , a vrátane okolností,

ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). V zmysle

konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú

neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo

slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva

alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť

medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne

(obdobne napr. , , ).

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch

v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol

náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že

môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu

predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo

slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň

by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis

, , ).

Skôr, ako sa ústavný súd vyjadrí k podstate namietaného porušenia označených práv,

považuje za potrebné poukázať na chybu petitu sťažnosti spočívajúcu v nesprávnom

označení spisovej značky konania krajského súdu, ktorým mal podľa sťažovateľky porušiť

jej základné právo zaručené , resp. listiny a právo zaručené

čl. 6 ods. 1 dohovoru. Krajský súd totiž viedol odvolacie konanie v sťažovateľkinej veci

pod sp. zn. , zatiaľ čo okresný súd konanie viedol pod sp. zn. .

Vychádzajúc z uvedeného považoval ústavný súd nesprávne označenie konania krajského

súdu spisovou značkou konania okresného súdu len za zrejmú nesprávnosť petitu sťažnosti,

ktorá nemá vplyv na vecné preskúmanie námietok sťažovateľky vznesených proti uzneseniu

krajského súdu č. k. z 10. septembra 2014 a konaniu, ktoré jeho vydaniu

predchádzalo.

Podľa (obdobne podľa listiny) sa každý môže

domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde

a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení

s ). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo

každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže

mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých

medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené

spôsobom, ktorý predpisuje zákon (). Súčasne má každý právo na to, aby sa

v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá

použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Arbitrárnosť a zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí všeobecných súdov je najčastejšie

daná rozporom súvislostí ich právnych argumentov a skutkových okolností prejednávaných

prípadov s pravidlami formálnej logiky alebo absenciou jasných a zrozumiteľných odpovedí

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (napr. ). Okrem toho

môže arbitrárnosť rozhodnutia všeobecného súdu vyplývať aj z ústavne nekonformného

výkladu ustanovení právnych predpisov aplikovaných na prerokúvaný skutkový prípad.

Uvedené nedostatky pritom musia dosahovať mieru ústavnej relevancie, teda ich intenzita

musí byť spôsobilá porušiť niektoré z práv uvedených v . Právomoc

ústavného súdu konštatovať porušenie základného práva účastníka konania pred

všeobecným súdom na súdnu ochranu je založená v prípade, ak dospeje k záveru, že

napadnuté rozhodnutie všeobecného súdu je v rozpore s požiadavkou ústavne konformného

výkladu právnych predpisov.

Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný

súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, teda

za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie návrhu)

v konaní pred všeobecným súdom (napr. , , ). Právo

na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov

a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych noriem vo veci

rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že

neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva

na spravodlivý proces.

Vo všeobecnosti platí, že rozhodnutie o náhrade trov konania spravidla samo osebe

nedosahuje intenzitu predstavujúcu možnosť vyslovenia porušenia základných práv a slobôd

bez ohľadu na to, akokoľvek sa môže účastníka konania citeľne dotknúť. Podľa názoru

ústavného súdu nemožno z hľadiska kritérií spravodlivého procesu pripisovať rozhodovaniu

o trovách konania takú istú relevanciu ako námietkam proti procesnému postupu vedúcemu

k rozhodnutiu vo veci samej, resp. samotnému rozhodnutiu vo veci samej. Ústavný súd

zároveň nespochybňuje, že za určitých okolností možno k záveru o porušení základného

práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru dôjsť aj v súvislosti s námietkami sťažovateľov smerujúcimi

proti právoplatným rozhodnutiam všeobecných súdov o náhrade trov súdneho konania.

Ústavný súd však pri posudzovaní problematiky trov konania, t. j. vo vzťahu k predmetu

konania pred všeobecnými súdmi problematiky akcesorickej, postupuje nanajvýš zdržanlivo

a k zrušeniu napádaného výroku o trovách konania sa uchyľuje iba výnimočne, napr. keď

zistí, že došlo k porušeniu práva na súdnu ochranu (spravodlivý proces) extrémnym

spôsobom alebo že ním bolo zasiahnuté aj iné základné právo (m. m. ,

, , , , ).

Podstata námietok sťažovateľky spočíva v jej nesúhlase so záverom krajského súdu,

že žalobu podala „už dňa 1. septembra 2013, čo však nezodpovedá obsahu spisu súdu“,

v dôsledku čoho označuje napadnuté uznesenie meniace uznesenie okresného súdu

č. k. 27 z 30. septembra 2013 za arbitrárne a vecne nesprávne.

Krajský súd v relevantnej časti napadnutého uznesenia potom, ako uviedol znenie

a , uviedol, že

„rozhodovanie o trovách konania, ktoré bolo zastavené je založené na princípe

zodpovednosti za trovy konania toho účastníka, ktorý zavinil zastavenie. Uvedené zavinenie

sa však posudzuje výlučne z hľadiska procesného. Táto zákonná úprava vychádza zo záveru,

že zastavenie konania je zavinené žalobcom v prípade, ak tento zoberie žalobu späť,

s výnimkou situácie, ak žalobca zobral späť žalobu ktorá bola podaná dôvodne a pokiaľ

k späťvzatiu došlo pre správanie sa žalovaného, spočívajúce v dobrovoľnom splnení

uplatneného nároku.

Pre rozhodnutie o trovách konania v prejednávanej veci je preto potrebné

vyporiadať sa s otázkou, či žaloba bola podaná dôvodne. Z obsahu spisu vyplýva, že žaloba

bola podaná na súde prvého stupňa osobne dňa 13.9.2013 a v rovnaký deň žalovaný podal

na pošte zásielku, v ktorej žalobkyni zaslal ňou požadované potvrdenie o zamestnaní...

Bez ohľadu na uvedenú skutočnosť je pre rozhodnutie o trovách konania v súlade

s ustálenou súdnou praxou potrebné vyporiadať sa aj s postupom jednotlivých účastníkov

konania pred podaním žaloby z hľadiska posúdenia účelnosti vynaloženia trov konania

v prípade, ak zo správania sa žalovaného vyplýva, že tento nárok žalobcu nepopiera a jeho

neplnenie bolo spôsobené okolnosťami, na ktorých môže mať určitý podiel aj žalobca.

Z obsahu spisu vyplýva, že medzi dňom skončenia pracovného pomeru a podaním

žaloby na súd uplynula doba trinástich dní a z tohto pohľadu je preto potrebné vyhodnotiť,

či vzhľadom na konkrétne okolnosti mal žalovaný reálne dostatočný časový priestor

na uspokojenie nároku žalobkyne, resp. na to, či určitý časový sklz plnenia nebol aj

v príčinnej súvislosti s konaním samotnej žalobkyne.“.

Následne krajský súd uviedol znenie a a poukázal na

lehotu, v ktorej sa má doručiť druhému účastníkovi právneho vzťahu oznámenie o skončení

pracovného pomeru v skúšobnej dobe. Podľa záverov krajského súdu táto lehota „má

za cieľ vytvoriť druhému účastníkovi pracovnoprávneho vzťahu (v tomto prípade

zamestnávateľovi) dostatočný časový priestor na vykonanie nevyhnutných

administratívnych úkonov súvisiacich so skončením pracovného pomeru... Žalobkyňa však

túto svoju povinnosť porušila, keď skončenie pracovného pomeru oznámila žalovanému až

dňa 30.8.2013, teda v deň, kedy sa pracovný pomer zároveň aj skončil, pritom v uvedený

deň už ani nenastúpila do práce, čím zároveň porušila základnú povinnosť zamestnanca

vyplývajúcu mu z ust. , teda povinnosť vykonávať prácu

osobne podľa pracovnej zmluvy... Zo sledu udalostí popísaných žalobkyňou navyše vyplýva,

že táto na jednej strane konštatovala svoju časovú tieseň vo vzťahu k povinnostiam

vyplývajúcim pre ňu vo vzťahu k úradu práce, na druhej strane táto odo dňa 30.8., keď

oznámila žalovanému skončenie pracovného pomeru, s týmto až do 9.9. neudržiavala

žiadny kontakt. Takéto konanie žalobkyne na jednej strane a jej požiadavka na žalovaného

na splnenie si jeho povinnosti pri jej osobnej návšteve je v rozpore so zásadou

pracovnoprávnych vzťahov, podľa ktorej len ten z účastníkov pracovného pomeru, ktorý je

ochotný a pripravený plniť svoje povinnosti vyplývajúce z pracovného pomeru sa môže

vo vzťahu k druhému domáhať tomu zodpovedajúceho plnenia zo strany druhého účastníka.

Vyhodnotiac uvedené skutkové zistenia dospel odvolací súd k záveru, že správanie sa

žalobkyne malo nesporne čiastočný vplyv aj na vytvorenie časového priestoru, v ktorom

žalovaný mal reálnu možnosť uspokojiť jej nárok, ktorý tento nikdy nepopieral...

Prihliadajúc na právo žalovaného na minimálne trojdňovú lehotu na vykonanie úkonov

súvisiacich so skončením pracovného pomeru a na dobu, v ktorej tento mohol reálne

žalobkyni doručiť potvrdenie prostredníctvom pošty... je zrejmé, že na dĺžku časového

obdobia, v ktorom žalovaný mohol reálne svoju povinnosť splniť, malo nesporne vplyv aj

správanie samotnej žalobkyne.

Na základe toho dospel odvolací súd k záveru, že vyššie uvedené okolnosti

predstavujú dôvod nepriznania náhrady trov konania žalobkyni.

Výsledkom iného výkladu by mohla vzniknúť zjavne absurdná situácia, v ktorej by

bola vyhodnotená ako dôvodne podaná žaloba už dňa 1.9.2013, napriek tomu, že žalovaný

ako zamestnávateľ nemal reálne vytvorený časový priestor na splnenie si svojej povinnosti.

Na základe toho odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa vo výroku o trovách

konania a žiadnemu z účastníkov ich náhradu nepriznal podľa § 146 ods. 1 písm. c/

“.

Z citovaných častí odôvodnenia napadnutého uznesenia vyplýva, že krajský súd pri

právnom posúdení veci vychádzal zo skutočnosti, že sťažovateľka podala okresnému súdu

žalobu o vydanie potvrdenia o zamestnaní 13. septembra 2013, a nie 1. septembra 2013, ako

nesprávne v sťažnosti uvádza, pričom krajský súd podrobne vyhodnocoval správanie

účastníkov právneho vzťahu z hľadiska, či toto ich správanie osvedčovalo dôvodnosť

podania žaloby. Len na dokreslenie svojich právnych úvah sa krajský súd v závere svojho

uznesenia hypoteticky zaoberal možnosťou, ak by sťažovateľka podala žalobu už

1. septembra 2013, aj to iba pre účely posúdenia ne/aplikovateľnosti iného výkladu

relevantných právnych predpisov, než ku ktorému v danom prípade dospel. Je teda zrejmé,

že sťažovateľkou uvádzaný 1. september 2013 krajský súd v skutočnosti za deň podania

žaloby nepovažoval. Ústavný súd preto uvedenú námietku sťažovateľky vyhodnotil ako

nedôvodnú.

Vychádzajúc z obsahu napadnutého uznesenia krajského súdu ústavný súd

zdôrazňuje, že jeho úlohou nie je posudzovanie právnej perfektnosti namietaného

rozhodnutia všeobecného súdu z hľadiska formálnych požiadaviek vyplývajúcich

zo zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov a z týchto aspektov jeho

„vylepšovanie“, ale posúdenie jeho ústavnej udržateľnosti (m. m. ).

Sťažovateľom namietané uznesenie krajského súdu hodnotí ústavný súd ako ústavne

akceptovateľné a v okolnostiach prípadu za dostatočne odpovedajúce na rozhodujúce

skutkové a právne otázky. Ústavný súd pritom nezistil existenciu skutočností

nasvedčujúcich tomu, že by namietané rozhodnutie krajského súdu bolo možné považovať

za svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, resp. za popierajúce zmysel práva na súdnu

ochranu, pretože krajský súd sa všetkými relevantnými skutočnosťami a prednesenými

námietkami dostatočne vyrovnal. Ústavný súd zároveň pripomína, že pre realizáciu

základného práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie postačuje, ak

odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu dostatočne objasní právny základ rozhodnutia

veci, čo v danej veci krajský súd urobil.

Namietané uznesenie krajského súdu nevykazuje ani znaky zrejmého omylu

konajúceho súdu, ktorý by popieral podstatu práva na spravodlivý proces, a ani situácie,

v ktorej by krajský súd neaplikoval relevantné ustanovenia právnych predpisov platných

v Slovenskej republike. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom krajského súdu

nestotožňuje, sama osebe nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor

krajského súdu svojím vlastným. V konečnom dôsledku totiž ústavný súd nie je opravným

súdom právnych názorov krajského súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto

právomoci všeobecných súdov je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil

s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej

judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by

ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri

výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len

v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne

poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu napadnutý právny výklad krajského

súdu ani konanie, ktoré vydaniu napadnutého uznesenia predchádzalo, takéto nedostatky

nevykazuje.

Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru o absencii relevantnej súvislosti medzi

namietaným porušením základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

, resp. listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru na jednej strane a obsahom napadnutého uznesenia na strane druhej. Vzhľadom na

to bolo potrebné sťažnosť z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti odmietnuť podľa § 25 ods.

2 už pri jej predbežnom prerokovaní.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. mája 2015