Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 228/2015
PDF · 420.6 KB
No categories available
I. ÚS 228/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. mája 2015
predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti Petit Press, a. s., Lazaretská 12, Bratislava,
zastúpenej advokátom JUDr. Pavlom Blahušiakom, Advokátska kancelária DEDÁK
& Partners, s. r. o., Mlynské nivy 45, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základných
práv podľa čl. 26 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom
Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2 Co 339/2013 z 12. novembra 2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti Petit Press, a. s., o d m i e t a ako neprípustnú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. apríla 2015
faxom a následne 27. apríla 2015 poštou doručená sťažnosť spoločnosti Petit Press, a. s.,
Lazaretská 12, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojich
základných práv podľa čl. 26 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)
sp. zn. 2 Co 339/2013 z 12. novembra 2014.
Z obsahu sťažnosti vyplýva:
«Sťažovateľ uverejnil v denníkoch SME a ÚJ SZÓ, ktoré vydáva, sériu článkov (ďalej
len „články“) súvisiacich s návštevou (ďalej len „ “)
v erotickom klube dňa 26.8.2005. Jeho
návšteva v tomto zariadení sa do povedomia verejnosti dostala prostredníctvom
videozáznamu z policajnej akcie v daný večer, na ktorom bol nasnímaný .
V novembri 2006 bol daný videozáznam zverejnený na internete na www.youtube.com, kde
si ho pozrelo vyše 80.000 ľudí.
bol v čase návštevy erotického klubu poslanec mestského zastupiteľstva
mesta , podpredsedom občianskeho združenia
a riaditeľom gymnázia v .
podal na Okresnom súde Bratislava I (ďalej len „prvostupňový
súd“) dňa 18.12.2006 žalobu o ochranu osobnosti proti sťažovateľovi, ktorou sa domáhal
náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 2.000.000 Sk.
Prvostupňový súd rozhodol dňa 28.10.2009, sp. zn. 11 C 241/06 rozsudkom (ďalej
len „rozsudok“), ktorým zaviazal sťažovateľa k náhrade nemajetkovej ujmy v peniazoch
vo výške 33.193,92 EUR (1.000.000 Sk). Súd zároveň uložil povinnosť uhradiť
štátu trovy konania vo výške 11,96 EUR a sťažovateľovi vo výške 59,76 EUR. V zvyšnej časti
prvostupňový súd návrh zamietol a účastníkom nepriznal právo na náhradu trov konania.
Sťažovateľ podal proti rozsudku dňa 30.12.2009 odvolanie (ďalej len „odvolanie“), o
ktorom rozhodol Krajský súd v Bratislave (ďalej aj „druhostupňový súd“) rozsudkom
zo dňa 19.10.2011, č. k. 7Co 204/2010 (ďalej len „konečný rozsudok“) nasledovne:
prvostupňový rozsudok výrok o uložení povinnosti sťažovateľovi zaplatiť
33.193,92 EUR potvrdil (ďalej len „Výrok 1“)
takisto potvrdil výrok ukladajúci povinnosť zaplatiť náhradu trov konania štátu
v sume 11,96 eur a sťažovateľovi 59,76 eur (ďalej len „Výrok 2“)
napadnutý výrok prvostupňového rozsudku o trovách konania zrušil a vrátil
prvostupňovému súdu na ďalšie konanie (ďalej len „Výrok 3“).
Proti rozsudku druhostupňového súdu podal sťažovateľ ústavnú sťažnosť, ktorú
ústavný súd prijal a následne nálezom sp. zn. II. ÚS 558/2012 z 28.2.2013 (ďalej aj
„nález“) rozhodol, že daný rozsudok porušil práva sťažovateľa podľa čl. 26 ods. 1 a 2
a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“).
Následne druhostupňový súd vec opätovne prejednal a vydal rozsudok
č. k. 2 Co 339/2013 612 z 12.11.2014 (ďalej len „konečný rozsudok“), ktorým:
potvrdil prvostupňový rozsudok vo výroku o uložení povinnosť odporcovi zaplatiť
navrhovateľovi 33.193,92 EUR potvrdil (ďalej len „Výrok 1“)
potvrdil výrok ukladajúci povinnosť zaplatiť náhradu trov konania štátu
navrhovateľovi v sume 11,96 eur a odporcovi 59,76 eur (ďalej len „Výrok 2“)
odporcovi uložil zaplatiť navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania v sume
476,51 eur (ďalej len „Výrok 3“)...
Sťažovateľ týmto podáva proti Výroku 1, Výroku 2 a Výroku 3 konečného rozsudku
Krajského súdu v Bratislave, č. k. 2 Co 339/2013 zo dňa 12.11.2014 túto ústavnú
sťažnosť. ...
Sťažovateľ sa domnieva, že jeho ústavné právo garantované v článku 46 na súdnu
ochranu bolo porušené, nakoľko druhostupňový súd porušil právo sťažovateľa
na spravodlivý proces pretože:
III.1 nerešpektoval nález Ústavného súdu II. ÚS 558/2012 z 28.2.2013,
III.2 svoje rozhodnutie nedostatočne odôvodnil,
III.3 odôvodnení konečného rozsudku sa nevysporiadal s argumentmi sťažovateľa,
ktoré boli podstatné pre rozhodnutie vo veci.»
K námietke nerešpektovania nálezu ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 558/2012
z 28. februára 2013 sťažovateľka uviedla, že ústavný súd v uvedenom konaní «rozhodoval
o totožnom konaní, ako je predmet tejto sťažnosti. V predmetnom konaní posudzoval
rozsudok druhostupňového súdu z 19.10.2011, v ktorom druhostupňový súd rozhodol
obdobne ak v konečnom rozsudku z 12.11.2014, t. j. konštatoval zásah sťažovateľa do práv
a uložil mu povinnosť zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy ako aj trovy konania.
Sťažovateľ má za to, že ústavný súd sa vo svojom náleze z 28.2.2013,
sp. zn. II. ÚS 558/2012 stotožnil s jeho argumentáciou prezentovanou v priebehu celého
prvostupňového aj druhostupňového konania. Ústavný súd dospel k záveru, že sťažovateľ
nezasiahol do práv a v týchto intenciách prikázal druhostupňovému súdu konať
a rozhodnúť...
... Ústavný súd teda jasne uviedol, že skutkové tvrdenia a hodnotiace úsudky
z článkov nie sú protiprávne a nepredstavujú nedovolený zásah do osobnostných práv
navrhovateľa. V prípade uvedených právnych záverov nešlo o „nejaké nezáväzné, či interné
úvahy“ ústavného súdu. Aj z pohľadu systematiky nálezu, keď tieto závery ústavný súd
umiestnil do časti „Záver“ je nepochybné, že išlo o zhrňujúce závery kreujúce jeho právny
názor na prejednávanú vec. Tieto závery preto musia všeobecné súdy vziať do úvahy pri
svojom rozhodovaní.
Druhostupňový súd mal v zmysle § 56 Zákona a § 135 OSP tieto závery rešpektovať
a pri svojom rozhodovaní bol týmito závermi viazaný. Vo svojom konečnom rozsudku sa
právnymi závermi ústavného súdu nevysporiadal, ani ich nezohľadnil a rozhodol v príkrom
rozpore s nálezom. Tie isté skutkové tvrdenia a hodnotiace úsudky, u ktorých ústavný súd
nenašiel žiadne zásahy do osobnostných práv , druhostupňový súd označil
za protiprávne a nedovoleným spôsobom zasahujúce do osobnostných práv , za čo
mu priznal náhradu nemajetkovej ujmy a náhradu trov konania...
Sťažovateľ spoliehajúc sa na záväznosť nálezu Ústavného súdu nemohol
predpokladať rozhodnutie druhostupňového súdu, ktoré sa nachádza v konečnom rozsudku.
Sťažovateľ nemohol s ohľadom na nerešpektovanie nálezu prispôsobiť svoju procesnú
obranu v súdnom konaní. Konečný rozsudok je tzv. „prekvapivé rozhodnutie“, ktorým sa
z materiálneho pohľadu odňala sťažovateľovi efektívna možnosť konať pred súdom
a zasiahlo sa zásadným spôsobom do jeho právnej istoty.
Keďže druhostupňový súd nepostupoval v súlade s pokynmi ústavného súdu, konal
v rozpore s právnym predpismi a odňal sťažovateľovi právo na spravodlivý súdny proces,
právo na súdnu ochranu. Arbitrárnym postupom odvolacieho súdu bol tiež porušený jeden
zo základných a ťažiskových princípov právneho štátu princíp právnej istoty.».
Sťažovateľka ďalej uviedla, že krajský súd svoje rozhodnutie odôvodnil nedostatočne,
jeho skutkové a právne závery sú nesprávne a/alebo neúplné, čo spôsobilo odňatie práva
sťažovateľky konať pred súdom.
Sťažovateľka v tejto súvislosti argumentovala, že právne závery krajského súdu
logicky nevyplývajú zo skutkových zistení, pretože „prvostupňový súd dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Druhostupňový súd sa
argumentáciou sťažovateľa ohľadne právneho posúdenia veci dôkladne nezaoberal
a potvrdením prvostupňového rozsudku sa v podstate stotožnil so skutkovým stavom
a právnym hodnotením prvostupňového súdu. Sťažovateľ v odvolaní druhostupňový súd
upozornil, že prvostupňový súd dospel na základe vykonaných dôkazov a skutkových zistení
k nesprávnym právnym záverom...“.
Krajský súd tiež podľa sťažovateľky uprel jej právo dozvedieť sa o príčinách
rozhodnutia právom stanoveným spôsobom, keďže „v danom prípade je podstatnou
otázkou pre rozhodnutie vo veci zistenie, či došlo k neoprávnenému zásahu do práv
a či sú dané predpoklady na obmedzenie slobody prejavu. V prípade, ak
odôvodnenie konečného rozsudku uvedené postráda a súd navyše predpoklady pre
obmedzenie slobody prejavu nezisťoval, právny záver druhostupňového súdu neobstojí. V
takom prípade nemožno ani hovoriť o presvedčivom odôvodnení súdneho rozhodnutia.“.
Podľa sťažovateľky sa krajský súd nesprávne stotožnil so závermi Okresného súdu
Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) týkajúcimi sa zásahu do práv v oblasti
rodiny a známych, pracovnej oblasti, ako aj v oblasti verejného života, pričom v konaní
preukázanie ujmy v týchto oblastiach preukázané nebolo.
Sťažovateľka je toho názoru, že rozsudok krajského súdu je nepreskúmateľný, jeho
odôvodnenie je nejasné, pretože krajský súd sa nevysporiadal s jej argumentmi podstatnými
pre rozhodnutie vo veci.
Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva na slobodu prejavu
zaručeného v čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy sťažovateľka argumentovala, že krajský súd
„v konečnom rozsudku neosvedčil splnenie podmienok pre obmedzenie slobody prejavu
a jeho rozhodnutie je v tomto smere arbitrárne a z ústavného hľadiska neudržateľné.
Druhostupňový súd mal svojím rozhodnutím nájsť a zadefinovať rovnováhu, primeranosť
medzi právom podľa čl. 26 ústavy, ústavne konformnými možnosťami jeho obmedzenia
a právom vyplývajúcim z čl. 19 ústavy. Súd však v konečnom rozhodnutí bez zjavného
dôvodu, ústavne nesúladným spôsobom priorizoval právo na zachovanie ľudskej
dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena pred právom sťažovateľa
na slobodu prejavu. V danom prípade nie sú splnené ústavné predpoklady pre obmedzenie
práva na slobodu prejavu. Konajúce súdy ich existenciu zväčša neposudzovali a tam, kde
test ústavnej konformity obmedzenia práv vykonali sú ich závery nesprávne, negujúce
podstatu a zmysel práva na slobodu prejavu.
Sloboda prejavu ako ústavou zaručená sloboda nie je neobmedzená. Podmienky na
jej obmedzenie stanovuje ústava v článku 26 ods. 4 v spojení s článkom 13 ods. 4. Právo
na slobodu prejavu možno v zmysle uvedeného obmedziť iba opatrením stanoveným
zákonom, ktoré je v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu jedného
z vymedzených legitímnych cieľov. Každé obmedzenie základných práv musí byť primerané
sledovanému účelu a vždy je potrebné dbať na podstatu a zmysel obmedzovaného práva.
Aplikácia obmedzení základných práv musí byť v zásade reštriktívna, tak aby boli v čo
možno najširšej miere garantované subjektívne práva proti zásahom orgánov moci.“.
V súvislosti s nevyhnutnosťou obmedzenia slobody prejavu je sťažovateľka toho
názoru, že „nie je v demokratickej spoločnosti nevyhnutné, aby v dôsledku zverejnenia
článkov boli prijaté opatrenia na ochranu osobnostných práv . Zverejnené články
nijako nevybočujú z ústavných medzí slobody prejavu a sú jednoznačne realizáciou slobody
prejavu. Súdy neosvedčili naliehavú spoločenskú potrebu pre aplikáciu opatrení potrebných
na ochranu práv a slobôd .
ako verejne činná osoba musí počítať so zvýšeným záujmom o svoju osobu
a rešpektovať, že verejnosť voliči sa zaujímajú o jeho skutky. Ako riaditeľ školy gymnázia
si musí byť takisto vedomý skutočnosti, že z titulu svojej funkcie má pre žiakov pôsobiť aj
ako morálna autorita...
Prvostupňový súd ako aj druhostupňový súd pri odôvodneniach svojich rozhodnutí
poukazovali najmä na neprimerane veľký rozsah, ktorý sťažovateľ téme návštevy
v erotickom salóne venoval. Sťažovateľ zdôrazňuje, že v pomeroch malého regionálneho
mesta išlo o top tému daného obdobia, ktorá zaujímala celú verejnosť
(čo potvrdilo aj dokazovanie) a bolo prirodzené, že bola spravodajsky pokrývaná. V každom
článku však išlo o opísanie aktuálneho vývoja kauzy, ktorá súvisela s , a nie
o opakovanie tvrdenia, že bol v erotickom salóne.
Okrem prvých dvoch článkoch nebola návšteva nikdy nosnou témou ďalších
článkov. Novinári mapovali vývoj udalostí a reakcie rodičov, politikov a ďalších
zainteresovaných osôb (napr. predseda SMK, primátor , členovia rady
školy, členovia petičného výboru na odvolanie ), pričom pre vysvetlenie situácie
bolo potrebné uviesť podpornú informáciu.“.
K primeranosti obmedzenia slobody prejavu sťažovateľka poukazujúc na súvisiace
rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky, ako aj Európskeho súdu pre ľudské práva
(ďalej len „ESĽP“) uviedla, že „ústavou prípustným účelom obmedzenia slobody prejavu je
ochrana osobnostných práv. Takéto obmedzenie však musí byť primerané sledovanému
účelu...
Sťažovateľ už vyššie poukázal na skutočnosť, že naďalej žije s manželkou bez
viditeľných zmien v ich vzťahu, zotrval vo funkcii riaditeľa gymnázia a bol opätovne zvolený
do funkcie poslanca mestského zastupiteľstva. Tieto dokázané fakty vyvracajú tvrdenia
o ujme v rodinnej, pracovnej a politickej rovine.“.
Na základe uvedeného sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd takto rozhodol:
„1. Základné práva spoločnosti Petit Press, a. s. podľa čl. 26 ods. 1 a 2 a čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k.
2 Co 339/2013 612 zo dňa 12.11.2014 porušené boli.
2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 2 Co 339/2013 612 zo dňa 12.11.2014
zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.
3. Krajský súd v Bratislave je povinný do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu
Ústavného súdu Slovenskej republiky zaplatiť spoločnosti Petit Press, a. s. primerané
finančné zadosťučinenie vo výške 33.000 EUR.
4. Spoločnosti Petit Press, a. s. priznáva úhradu trov konania, ktorú je Krajský súd
v Bratislave povinný vyplatiť na účet DEDÁK & Partners, s. r. o... do dvoch mesiacov
od právoplatnosti nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma,
či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ
nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu
jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ
oprávnený podľa osobitných predpisov.
Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže
konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami, ak
sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti domáhať ochrany svojich
práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych prostriedkov, ktoré mu zákon na to
poskytuje. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá
automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich.
Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie
je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou
všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré
sú v občianskom súdnom konaní povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony
na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv
a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám
zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultimaratio inštitucionálny
mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov
verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal
popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53
ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05, III. ÚS 114/2010).
Zo zistenia ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľka podala 23. marca 2015
elektronicky a 24. marca 2015 poštou na okresnom súde dovolanie proti rozsudku krajského
súdu, o ktorom nebolo dosiaľ rozhodnuté.
Zo stabilnej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že právomoc poskytnúť ochranu
označeným právam sťažovateľky má najprv a predovšetkým Najvyšší súd Slovenskej
republiky (ďalej len ,,najvyšší súd“) ako súd dovolací (k podobným záverom už ústavný súd
dospel vo veciach napr. m. m. III. ÚS 114/2010, III. ÚS 199/2010, III. ÚS 462/2011,
Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľka svoje námietky uplatnila v sťažnosti
podanej ústavnému súdu, pričom v čase rozhodovania ústavného súdu nie je dovolacie
konanie ešte skončené, bolo dôvodné sťažnosť proti rozsudku krajského súdu odmietnuť pre
jej predčasnosť, pretože o ochrane označených práv, ktorých porušenie sťažovateľka
namieta, bude ešte rozhodovať najvyšší súd ako súd dovolací. Podanie dovolania a súbežne
s ním aj podanie sťažnosti ústavnému súdu navodzuje situáciu, keď uvedený princíp
subsidiarity síce vylučuje právomoc ústavného súdu, ale iba v čase do rozhodnutia
najvyššieho súdu o dovolaní. Tejto situácii zodpovedá aplikácia § 53 ods. 1 zákona
o ústavnom súde, podľa ktorého je sťažnosť neprípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné
prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv
alebo slobôd účinne poskytuje.
Ústavný súd preto zaujal názor (podobne napr. I. ÚS 358/09, III. ÚS 114/2010), že
v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej
sťažnosti na ústavnom súde je sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o takomto
mimoriadnom opravnom prostriedku.
Ústavný súd sa v daných okolnostiach musel zaoberať aj úvahou, aké dôsledky bude
mať pre sťažovateľku prípadné posúdenie dovolania najvyšším súdom ako dovolania
neprípustného. Pre tento prípad ústavný súd majúc na zreteli účel základného práva na
súdnu ochranu a inú právnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé
súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru konštatuje, že v prípade procesného
rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní bude sťažovateľke lehota na podanie sťažnosti
ústavnému súdu považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému
rozsudku krajského súdu (porovnaj tiež rozsudok ESĽP z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a
Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54).
Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou meritórne
nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju ako neprípustnú podľa § 53 ods. 1 v spojení
s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd už ďalšími návrhmi sťažovateľky
nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. mája 2015