Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 228/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

31

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. mája 2015

predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti Petit Press, a. s., Lazaretská 12, Bratislava,

zastúpenej advokátom JUDr. Pavlom Blahušiakom, Advokátska kancelária DEDÁK

& Partners, s. r. o., Mlynské nivy 45, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základných

práv podľa a 2 a rozsudkom

Krajského súdu v Bratislave sp. zn. z 12. novembra 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti Petit Press, a. s., o d m i e t a ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. apríla 2015

faxom a následne 27. apríla 2015 poštou doručená sťažnosť spoločnosti Petit Press, a. s.,

Lazaretská 12, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojich

základných práv podľa a 2 a (ďalej

len „ústava“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)

sp. zn. z 12. novembra 2014.

Z obsahu sťažnosti vyplýva:

«Sťažovateľ uverejnil v denníkoch SME a ÚJ SZÓ, ktoré vydáva, sériu článkov (ďalej

len „články“) súvisiacich s návštevou (ďalej len „ “)

v erotickom klube dňa 26.8.2005. Jeho

návšteva v tomto zariadení sa do povedomia verejnosti dostala prostredníctvom

videozáznamu z policajnej akcie v daný večer, na ktorom bol nasnímaný .

V novembri 2006 bol daný videozáznam zverejnený na internete na www.youtube.com, kde

si ho pozrelo vyše 80.000 ľudí.

bol v čase návštevy erotického klubu poslanec mestského zastupiteľstva

mesta , podpredsedom občianskeho združenia

a riaditeľom gymnázia v .

podal na Okresnom súde Bratislava I (ďalej len „prvostupňový

súd“) dňa 18.12.2006 žalobu o ochranu osobnosti proti sťažovateľovi, ktorou sa domáhal

náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 2.000.000 Sk.

Prvostupňový súd rozhodol dňa 28.10.2009, sp. zn. rozsudkom (ďalej

len „rozsudok“), ktorým zaviazal sťažovateľa k náhrade nemajetkovej ujmy v peniazoch

vo výške 33.193,92 EUR (1.000.000 Sk). Súd zároveň uložil povinnosť uhradiť

štátu trovy konania vo výške 11,96 EUR a sťažovateľovi vo výške 59,76 EUR. V zvyšnej časti

prvostupňový súd návrh zamietol a účastníkom nepriznal právo na náhradu trov konania.

Sťažovateľ podal proti rozsudku dňa 30.12.2009 odvolanie (ďalej len „odvolanie“), o

ktorom rozhodol Krajský súd v Bratislave (ďalej aj „druhostupňový súd“) rozsudkom

zo dňa 19.10.2011, č. k. (ďalej len „konečný rozsudok“) nasledovne:

prvostupňový rozsudok výrok o uložení povinnosti sťažovateľovi zaplatiť

33.193,92 EUR potvrdil (ďalej len „Výrok 1“)

takisto potvrdil výrok ukladajúci povinnosť zaplatiť náhradu trov konania štátu

v sume 11,96 eur a sťažovateľovi 59,76 eur (ďalej len „Výrok 2“)

napadnutý výrok prvostupňového rozsudku o trovách konania zrušil a vrátil

prvostupňovému súdu na ďalšie konanie (ďalej len „Výrok 3“).

Proti rozsudku druhostupňového súdu podal sťažovateľ ústavnú sťažnosť, ktorú

ústavný súd prijal a následne nálezom sp. zn. z 28.2.2013 (ďalej aj

„nález“) rozhodol, že daný rozsudok porušil práva sťažovateľa podľa čl. 26 ods. 1 a 2

a (ďalej len „“).

Následne druhostupňový súd vec opätovne prejednal a vydal rozsudok

č. k. z 12.11.2014 (ďalej len „konečný rozsudok“), ktorým:

potvrdil prvostupňový rozsudok vo výroku o uložení povinnosť odporcovi zaplatiť

navrhovateľovi 33.193,92 EUR potvrdil (ďalej len „Výrok 1“)

potvrdil výrok ukladajúci povinnosť zaplatiť náhradu trov konania štátu

navrhovateľovi v sume 11,96 eur a odporcovi 59,76 eur (ďalej len „Výrok 2“)

odporcovi uložil zaplatiť navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania v sume

476,51 eur (ďalej len „Výrok 3“)...

Sťažovateľ týmto podáva proti Výroku 1, Výroku 2 a Výroku 3 konečného rozsudku

Krajského súdu v Bratislave, č. k. zo dňa 12.11.2014 túto ústavnú

sťažnosť. ...

Sťažovateľ sa domnieva, že jeho ústavné právo garantované v článku 46 na súdnu

ochranu bolo porušené, nakoľko druhostupňový súd porušil právo sťažovateľa

na spravodlivý proces pretože:

III.1 nerešpektoval nález Ústavného súdu z 28.2.2013,

III.2 svoje rozhodnutie nedostatočne odôvodnil,

III.3 odôvodnení konečného rozsudku sa nevysporiadal s argumentmi sťažovateľa,

ktoré boli podstatné pre rozhodnutie vo veci.»

K námietke nerešpektovania nálezu ústavného súdu sp. zn.

z 28. februára 2013 sťažovateľka uviedla, že ústavný súd v uvedenom konaní «rozhodoval

o totožnom konaní, ako je predmet tejto sťažnosti. V predmetnom konaní posudzoval

rozsudok druhostupňového súdu z 19.10.2011, v ktorom druhostupňový súd rozhodol

obdobne ak v konečnom rozsudku z 12.11.2014, t. j. konštatoval zásah sťažovateľa do práv

a uložil mu povinnosť zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy ako aj trovy konania.

Sťažovateľ má za to, že ústavný súd sa vo svojom náleze z 28.2.2013,

sp. zn. stotožnil s jeho argumentáciou prezentovanou v priebehu celého

prvostupňového aj druhostupňového konania. Ústavný súd dospel k záveru, že sťažovateľ

nezasiahol do práv a v týchto intenciách prikázal druhostupňovému súdu konať

a rozhodnúť...

... Ústavný súd teda jasne uviedol, že skutkové tvrdenia a hodnotiace úsudky

z článkov nie sú protiprávne a nepredstavujú nedovolený zásah do osobnostných práv

navrhovateľa. V prípade uvedených právnych záverov nešlo o „nejaké nezáväzné, či interné

úvahy“ ústavného súdu. Aj z pohľadu systematiky nálezu, keď tieto závery ústavný súd

umiestnil do časti „Záver“ je nepochybné, že išlo o zhrňujúce závery kreujúce jeho právny

názor na prejednávanú vec. Tieto závery preto musia všeobecné súdy vziať do úvahy pri

svojom rozhodovaní.

Druhostupňový súd mal v zmysle Zákona a tieto závery rešpektovať

a pri svojom rozhodovaní bol týmito závermi viazaný. Vo svojom konečnom rozsudku sa

právnymi závermi ústavného súdu nevysporiadal, ani ich nezohľadnil a rozhodol v príkrom

rozpore s nálezom. Tie isté skutkové tvrdenia a hodnotiace úsudky, u ktorých ústavný súd

nenašiel žiadne zásahy do osobnostných práv , druhostupňový súd označil

za protiprávne a nedovoleným spôsobom zasahujúce do osobnostných práv , za čo

mu priznal náhradu nemajetkovej ujmy a náhradu trov konania...

Sťažovateľ spoliehajúc sa na záväznosť nálezu Ústavného súdu nemohol

predpokladať rozhodnutie druhostupňového súdu, ktoré sa nachádza v konečnom rozsudku.

Sťažovateľ nemohol s ohľadom na nerešpektovanie nálezu prispôsobiť svoju procesnú

obranu v súdnom konaní. Konečný rozsudok je tzv. „prekvapivé rozhodnutie“, ktorým sa

z materiálneho pohľadu odňala sťažovateľovi efektívna možnosť konať pred súdom

a zasiahlo sa zásadným spôsobom do jeho právnej istoty.

Keďže druhostupňový súd nepostupoval v súlade s pokynmi ústavného súdu, konal

v rozpore s právnym predpismi a odňal sťažovateľovi právo na spravodlivý súdny proces,

právo na súdnu ochranu. Arbitrárnym postupom odvolacieho súdu bol tiež porušený jeden

zo základných a ťažiskových princípov právneho štátu princíp právnej istoty.».

Sťažovateľka ďalej uviedla, že krajský súd svoje rozhodnutie odôvodnil nedostatočne,

jeho skutkové a právne závery sú nesprávne a/alebo neúplné, čo spôsobilo odňatie práva

sťažovateľky konať pred súdom.

Sťažovateľka v tejto súvislosti argumentovala, že právne závery krajského súdu

logicky nevyplývajú zo skutkových zistení, pretože „prvostupňový súd dospel na základe

vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Druhostupňový súd sa

argumentáciou sťažovateľa ohľadne právneho posúdenia veci dôkladne nezaoberal

a potvrdením prvostupňového rozsudku sa v podstate stotožnil so skutkovým stavom

a právnym hodnotením prvostupňového súdu. Sťažovateľ v odvolaní druhostupňový súd

upozornil, že prvostupňový súd dospel na základe vykonaných dôkazov a skutkových zistení

k nesprávnym právnym záverom...“.

Krajský súd tiež podľa sťažovateľky uprel jej právo dozvedieť sa o príčinách

rozhodnutia právom stanoveným spôsobom, keďže „v danom prípade je podstatnou

otázkou pre rozhodnutie vo veci zistenie, či došlo k neoprávnenému zásahu do práv

a či sú dané predpoklady na obmedzenie slobody prejavu. V prípade, ak

odôvodnenie konečného rozsudku uvedené postráda a súd navyše predpoklady pre

obmedzenie slobody prejavu nezisťoval, právny záver druhostupňového súdu neobstojí. V

takom prípade nemožno ani hovoriť o presvedčivom odôvodnení súdneho rozhodnutia.“.

Podľa sťažovateľky sa krajský súd nesprávne stotožnil so závermi Okresného súdu

Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) týkajúcimi sa zásahu do práv v oblasti

rodiny a známych, pracovnej oblasti, ako aj v oblasti verejného života, pričom v konaní

preukázanie ujmy v týchto oblastiach preukázané nebolo.

Sťažovateľka je toho názoru, že rozsudok krajského súdu je nepreskúmateľný, jeho

odôvodnenie je nejasné, pretože krajský súd sa nevysporiadal s jej argumentmi podstatnými

pre rozhodnutie vo veci.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva na slobodu prejavu

zaručeného v a 2 sťažovateľka argumentovala, že krajský súd

„v konečnom rozsudku neosvedčil splnenie podmienok pre obmedzenie slobody prejavu

a jeho rozhodnutie je v tomto smere arbitrárne a z ústavného hľadiska neudržateľné.

Druhostupňový súd mal svojím rozhodnutím nájsť a zadefinovať rovnováhu, primeranosť

medzi právom podľa , ústavne konformnými možnosťami jeho obmedzenia

a právom vyplývajúcim z . Súd však v konečnom rozhodnutí bez zjavného

dôvodu, ústavne nesúladným spôsobom priorizoval právo na zachovanie ľudskej

dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena pred právom sťažovateľa

na slobodu prejavu. V danom prípade nie sú splnené ústavné predpoklady pre obmedzenie

práva na slobodu prejavu. Konajúce súdy ich existenciu zväčša neposudzovali a tam, kde

test ústavnej konformity obmedzenia práv vykonali sú ich závery nesprávne, negujúce

podstatu a zmysel práva na slobodu prejavu.

Sloboda prejavu ako zaručená sloboda nie je neobmedzená. Podmienky na

jej obmedzenie stanovuje v článku 26 ods. 4 v spojení s článkom 13 ods. 4. Právo

na slobodu prejavu možno v zmysle uvedeného obmedziť iba opatrením stanoveným

zákonom, ktoré je v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu jedného

z vymedzených legitímnych cieľov. Každé obmedzenie základných práv musí byť primerané

sledovanému účelu a vždy je potrebné dbať na podstatu a zmysel obmedzovaného práva.

Aplikácia obmedzení základných práv musí byť v zásade reštriktívna, tak aby boli v čo

možno najširšej miere garantované subjektívne práva proti zásahom orgánov moci.“.

V súvislosti s nevyhnutnosťou obmedzenia slobody prejavu je sťažovateľka toho

názoru, že „nie je v demokratickej spoločnosti nevyhnutné, aby v dôsledku zverejnenia

článkov boli prijaté opatrenia na ochranu osobnostných práv . Zverejnené články

nijako nevybočujú z ústavných medzí slobody prejavu a sú jednoznačne realizáciou slobody

prejavu. Súdy neosvedčili naliehavú spoločenskú potrebu pre aplikáciu opatrení potrebných

na ochranu práv a slobôd .

ako verejne činná osoba musí počítať so zvýšeným záujmom o svoju osobu

a rešpektovať, že verejnosť voliči sa zaujímajú o jeho skutky. Ako riaditeľ školy gymnázia

si musí byť takisto vedomý skutočnosti, že z titulu svojej funkcie má pre žiakov pôsobiť aj

ako morálna autorita...

Prvostupňový súd ako aj druhostupňový súd pri odôvodneniach svojich rozhodnutí

poukazovali najmä na neprimerane veľký rozsah, ktorý sťažovateľ téme návštevy

v erotickom salóne venoval. Sťažovateľ zdôrazňuje, že v pomeroch malého regionálneho

mesta išlo o top tému daného obdobia, ktorá zaujímala celú verejnosť

(čo potvrdilo aj dokazovanie) a bolo prirodzené, že bola spravodajsky pokrývaná. V každom

článku však išlo o opísanie aktuálneho vývoja kauzy, ktorá súvisela s , a nie

o opakovanie tvrdenia, že bol v erotickom salóne.

Okrem prvých dvoch článkoch nebola návšteva nikdy nosnou témou ďalších

článkov. Novinári mapovali vývoj udalostí a reakcie rodičov, politikov a ďalších

zainteresovaných osôb (napr. predseda SMK, primátor , členovia rady

školy, členovia petičného výboru na odvolanie ), pričom pre vysvetlenie situácie

bolo potrebné uviesť podpornú informáciu.“.

K primeranosti obmedzenia slobody prejavu sťažovateľka poukazujúc na súvisiace

rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky, ako aj Európskeho súdu pre ľudské práva

(ďalej len „ESĽP“) uviedla, že „ústavou prípustným účelom obmedzenia slobody prejavu je

ochrana osobnostných práv. Takéto obmedzenie však musí byť primerané sledovanému

účelu...

Sťažovateľ už vyššie poukázal na skutočnosť, že naďalej žije s manželkou bez

viditeľných zmien v ich vzťahu, zotrval vo funkcii riaditeľa gymnázia a bol opätovne zvolený

do funkcie poslanca mestského zastupiteľstva. Tieto dokázané fakty vyvracajú tvrdenia

o ujme v rodinnej, pracovnej a politickej rovine.“.

Na základe uvedeného sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd takto rozhodol:

„1. Základné práva spoločnosti Petit Press, a. s. podľa čl. 26 ods. 1 a 2 a čl. 46

ods. 1 rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k.

zo dňa 12.11.2014 porušené boli.

2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. zo dňa 12.11.2014

zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Bratislave je povinný do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu

Ústavného súdu Slovenskej republiky zaplatiť spoločnosti Petit Press, a. s. primerané

finančné zadosťučinenie vo výške 33.000 EUR.

4. Spoločnosti Petit Press, a. s. priznáva úhradu trov konania, ktorú je Krajský súd

v Bratislave povinný vyplatiť na účet DEDÁK & Partners, s. r. o... do dvoch mesiacov

od právoplatnosti nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma,

či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný

súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ

nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu

jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ

oprávnený podľa osobitných predpisov.

Princíp subsidiarity zakotvený v znamená, že ústavný súd môže

konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami, ak

sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti domáhať ochrany svojich

práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych prostriedkov, ktoré mu zákon na to

poskytuje. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá

automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich.

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie

je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou

všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré

sú v občianskom súdnom konaní povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony

na konkrétny prípad v súlade s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

podľa , sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv

a základných slobôd, ktoré alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám

zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultimaratio inštitucionálny

mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov

verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal

popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53

ods. 1 (, , ).

Zo zistenia ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľka podala 23. marca 2015

elektronicky a 24. marca 2015 poštou na okresnom súde dovolanie proti rozsudku krajského

súdu, o ktorom nebolo dosiaľ rozhodnuté.

Zo stabilnej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že právomoc poskytnúť ochranu

označeným právam sťažovateľky má najprv a predovšetkým Najvyšší súd Slovenskej

republiky (ďalej len ,,najvyšší súd“) ako súd dovolací (k podobným záverom už ústavný súd

dospel vo veciach napr. m. m. , , ,

).

Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľka svoje námietky uplatnila v sťažnosti

podanej ústavnému súdu, pričom v čase rozhodovania ústavného súdu nie je dovolacie

konanie ešte skončené, bolo dôvodné sťažnosť proti rozsudku krajského súdu odmietnuť pre

jej predčasnosť, pretože o ochrane označených práv, ktorých porušenie sťažovateľka

namieta, bude ešte rozhodovať najvyšší súd ako súd dovolací. Podanie dovolania a súbežne

s ním aj podanie sťažnosti ústavnému súdu navodzuje situáciu, keď uvedený princíp

subsidiarity síce vylučuje právomoc ústavného súdu, ale iba v čase do rozhodnutia

najvyššieho súdu o dovolaní. Tejto situácii zodpovedá aplikácia § 53 ods. 1 zákona

o ústavnom súde, podľa ktorého je sťažnosť neprípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné

prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv

alebo slobôd účinne poskytuje.

Ústavný súd preto zaujal názor (podobne napr. , ), že

v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej

sťažnosti na ústavnom súde je sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o takomto

mimoriadnom opravnom prostriedku.

Ústavný súd sa v daných okolnostiach musel zaoberať aj úvahou, aké dôsledky bude

mať pre sťažovateľku prípadné posúdenie dovolania najvyšším súdom ako dovolania

neprípustného. Pre tento prípad ústavný súd majúc na zreteli účel základného práva na

súdnu ochranu a inú právnu ochranu zaručeného a práva na spravodlivé

súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru konštatuje, že v prípade procesného

rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní bude sťažovateľke lehota na podanie sťažnosti

ústavnému súdu považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému

rozsudku krajského súdu (porovnaj tiež rozsudok ESĽP z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a

Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54).

Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou meritórne

nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju ako neprípustnú podľa § 53 ods. 1 v spojení

s odmietol.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd už ďalšími návrhmi sťažovateľky

nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. mája 2015