Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 207/2015
PDF · 571.99 KB
No categories available
III. ÚS 207/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. mája 2015
predbežne prerokoval sťažnosť , ,
zastúpenej advokátom Mgr. Markom Turočkom, Račianska 66, Bratislava, vo veci
namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Bratislava V
č. k. 6 C 263/2009 152 z 9. júna 2010, rozsudkom Krajského súdu v Bratislave
č. k. 2 Co 276/2010 221 z 24. októbra 2012 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 4 Cdo 163/2013 z 25. februára 2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. júla 2014
doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“) vo veci namietaného porušenia
jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného
súdu Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) č. k. 6 C 263/2009 152 z 9. júna 2010 (ďalej aj
„rozsudok okresného súdu“), rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský
súd“) č. k. 2 Co 276/2010 221 z 24. októbra 2012 (ďalej aj „rozsudok krajského súdu“)
a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
sp. zn. 4 Cdo 163/2013 z 25. februára 2014 (ďalej aj „uznesenie najvyššieho súdu“).
Okresný súd rozsudkom č. k. 6 C 263/2009 152 z 9. júna 2010 zamietol návrh
sťažovateľky na určenie vlastníckeho práva k bytu a nebytovému priestoru, ktoré sú presne
špecifikované v žalobe, ako aj návrh na určenie neplatnosti dobrovoľnej dražby týchto
nehnuteľností. Krajský súd v odvolacom konaní svojím rozsudkom č. k. 2 Co 276/2009 221
z 24. októbra 2012 rozsudok okresného súdu potvrdil a najvyšší súd dovolanie podané
sťažovateľkou sčasti odmietol a proti jednému z účastníkov dovolacie konanie zastavil.
V sťažnosti sťažovateľka opisuje podstatné skutkové okolnosti svojho prípadu a ich
vlastné právne posúdenie, z ktorých predovšetkým vyplýva, že zmluvu o úvere
z 26. júna 2008, ktorého sa stala ručiteľkou a vo vzťahu ku ktorej poskytla aj zabezpečenie
v sťažnosti označenými nehnuteľnosťami, je potrebné považovať za simulovaný právny
úkon, pretože sa ním „mal zastrieť iný právny úkon a to reúver, resp. vyrovnávací úver...
ktorým sa mal dosiahnuť zánik skoršieho úveru“. Tento skorší úver mal byť podľa
sťažovateľky spotrebiteľským úverom zabezpečeným zabezpečovacím prevodom práva s tým,
že zmena právnej úpravy „bola s najväčšou pravdepodobnosťou impulzom na strane
žalovanej v 1. rade, aby prehodnotila vlastné podmienky dovtedy uzatváraných úverových
zmlúv a súčasne dovtedy uplatňované mechanizmy zábezpek (predovšetkým zabezpečovací
prevod práv), nakoľko dovtedy uplatňované spôsoby uspokojovania svojich nárokov
(predpokladá sa dojednanie zabezpečovacieho prevodu práva ako tzv. prepadného zálohu)
by sa mohli stať právne neudržateľné...
Sťažovateľka je presvedčená, že celú transakciu reúverovania... uzavretím novej
zmluvy o úvere... dojednal jej syn pod nátlakom a zo strachu, že
neschopnosťou splácať úver... pripraví svoju matku o byt. V dôsledku vlastnej neskúsenosti
a naivity, pristúpil na podmienky žalovanej v 1./ rade a predložil sťažovateľke na podpis
všetky doklady, ktoré boli potrebné pre uzavretie zmluvy o úvere č. 2., ako aj zmluvy
o zriadení záložného práva a mandátnej zmluvy. Vzhľadom na to, že už v tom čase druhotne
platobne neschopná spoločnosť L.I.C. GROUP, s.r.o. by nebola schopná splácať úver..., pri
ktorom bolí dokonca vyššie splátky než pri prvom úvere (so splácaním ktorého bola
sťažovateľka vtom čase v omeškaní), nemala žalovaná v 1. rade, podľa presvedčenia
sťažovateľky, žiaden záujem o reálne vyplatenie akýchkoľvek finančných prostriedkov
novému dlžníkovi.“.
Sťažovateľka v zásade namieta právne závery všeobecných súdov na všetkých
stupňoch, na ktorých bola jej vec prerokovaná. Okresný súd mal odmietnuť vykonať ňou
navrhované dôkazy, ktorými sa „malo preukázať, že sťažovateľka v skutočnosti úverové
prostriedky zo zmluvy o úvere č. 1 žalovanej v 1. rade nikdy nevrátila (návrh sťažovateľky
na vykonanie písmoznaleckého dokazovania na preukázanie pravosti podpisu sťažovateľky
na príjmovom pokladničnom doklade (bez uvedenia čísla) zo dňa 26.6.2008, znejúceho
na sumu 36.513,31 EUR, resp. 1.100.000, Sk). Okresný súd v tomto prípade celkom
nepodložene a úplne svojvoľne konštatuje, že právny zástupca sťažovateľky síce žiadal
vykonať znalecké dokazovanie znalcom z odboru grafológia, či podpis na uvedenom
príjmovom pokladničnom doklade je vlastným podpisom sťažovateľky, avšak okresný súd
tento návrh zamietol z dôvodu, že nielen sťažovateľka, ale ani žiaden z účastníkov (!)
nespochybnil v konaní autenticitu podpisov.“. Namieta tiež svojvoľné vyhodnotenie
svedeckej výpovede syna sťažovateľky okresným súdom, ktoré podľa nej má znaky
„účelového hodnotenia... v neprospech sťažovateľky“. Sťažovateľka obdobne namieta aj
právne závery krajského súdu, že v konaní „nijakým spôsobom nepreukázala, že by zmluva
o úvere č. 2 bola simulovaným právnym úkonom“, a že tak neuniesla dôkazné bremeno a jej
konštatovanie zostalo „v rovine tvrdení“. Poukazuje pritom na rozpor záverov krajského
súdu so závermi okresného súdu, keď krajský súd konštatuje, že zmluva o úvere nemala
za cieľ splatiť skorší úver a uvedené dáva do súvisu s postupom krajského súdu, ktorý
z rovnakých dôvodov ako okresný súd nepovažoval za potrebné doplniť dokazovanie
o zisťovanie pravosti podpisu sťažovateľky na ňou namietanom príjmovom doklade.
Nadväzne na uvedené a po uvedení dôvodov neprípustnosti dovolania podaného
najvyššiemu súdu (ako boli konštatované v uznesení najvyššieho súdu) sťažovateľka
vo vzťahu k ňou namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru prezentuje názor, že rozsudok okresného súdu vykazuje znaky absolútnej
svojvôle, keď jeho závery z vykonanej svedeckej výpovede vôbec nevyplývajú. S odkazom
na judikatúru ústavného súdu sťažovateľka poukazuje na to, že rozhodnutia súdov musia byť
konzistentné a presvedčivé a jeho argumenty musia príslušný záver súdu podporovať.
Odmieta aj výklad najvyššieho súdu, podľa ktorého nedodržaním postupu ustanoveného
§ 118 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) nedošlo k zásahu
do označených základných práv. Napokon nesúhlasí ani so spôsobom vyhodnotenia jeho
námietky o porušení práva na verejné vyhlásenie rozsudku odvolacieho súdu najvyšším
súdom poukazujúc ako na znenie § 156 ods. 3 a § 214 ods. 3 OSP, tak aj na súvisiacu
judikatúru ústavného súdu (I. ÚS 252/05).
Návrh na priznanie finančného zadosťučinenia v sume 10 000 € sťažovateľka
odôvodňuje svojím vysokým vekom (76 rokov), v ktorom sa musela zúčastňovať súdneho
konania, v dôsledku ktorého „čelí do dnešného dňa niekoľkým exekučným konaniam, ktoré
jej natoľko znížili sumu pravidelne poberaného mesačného dôchodku, že sa ocitla v úplnej
chudobe. Požadovaná suma primeraného zadosťučinenia predstavuje podľa názoru
sťažovateľky minimálne odškodnenie materiálnej škody, ako aj nemateriálnej ujmy, ktorá jej
za celú dobu trvania súdnych konaní, v rámci ktorých dochádzalo podľa jej presvedčenia
k porušovaniu jej základného práva na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie.“.
Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vo veci samej vydal
takéto rozhodnutie:
„1. Základné právo upravené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
rozsudkom Okresného súdu Bratislava V, č. k. 6 C 263/2009 152 zo dňa 9.6.2010,
rozsudkom Krajského súdu v Bratislave, č. k. 2 Co 276/2010 221 zo dňa 24.10.2012
a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 4 Cdo 163/2013 zo dňa
25.2.2014 porušené bolo.
Rozsudok Okresného súdu Bratislava V, č. k. 6 C 263/2009 152 zo dňa 9.6.2010,
rozsudok Krajského súdu v Bratislave, č. k. 2 Co 276/2010 221 zo dňa 24.10.2012
a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 4 Cdo 163/2013 zo dňa
25.2.2014 zrušuje a vec vracia Okresnému súdu Bratislava V na ďalšie konanie.
priznáva finančné zadosťučinenie 10.000, EUR... ktoré je Okresný súd
Bratislava V povinný vyplatiť do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.
Okresný súd Bratislava V je povinný uhradiť trovy právneho
zastúpenia v sume 284,08 EUR na účet advokáta Mgr. Marka Turočeka ...“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu
(sťažnosti) podľa ustanovení § 20, § 50 a § 53 zákona o ústavnom súde vrátane okolností,
ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom
prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle
konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú
neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo
slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva
alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť
medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne
(obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch
v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol
náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že
môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu
predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo
slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly
zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali
za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00,
1. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
rozsudkom okresného súdu
V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný súd
môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba
vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.
Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky
nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany
tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže
(mohol) domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy,
prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym
orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej
prerokovanie (napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05,
Ústavný súd v tejto súvislosti predstavuje ultima ratio inštitucionálny mechanizmus,
ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré
sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu
subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona
o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05). Zásada subsidiarity reflektuje okrem
iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov,
ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
Pokiaľ ide o napadnutý rozsudok okresného súdu, ústavný súd vzhľadom na už
uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti tomuto rozsudku bolo možné podať odvolanie
ako riadny opravný prostriedok, čo sťažovateľka aj využila. Označený rozsudok okresného
súdu, ako aj sťažovateľkou namietaný postup, ktorý vydaniu rozhodnutia predchádzal, bol
teda predmetom súdneho prieskumu realizovaného krajským súdom. S prihliadnutím na to
bolo preto potrebné túto časť sťažnosti odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
pre nedostatok právomoci ústavného súdu.
2. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
rozsudkom krajského súdu
Majúc na zreteli účel základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 a nasl.
ústavy ústavný súd už vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach konštatoval, že v prípade
procesného rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní (t. j. pri jeho odmietnutí) je lehota
sťažovateľa na podanie sťažnosti ústavnému súdu považovaná za zachovanú aj vo vzťahu
k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu (porovnaj tiež rozsudok
Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus
Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54). Vzhľadom na výsledky
dovolacieho prieskumu, v rámci ktorého najvyšší súd dovolanie ako neprípustné odmietol,
zostala ústavnému súdu právomoc posúdiť, či právne závery napadnutého rozsudku
krajského súdu možno považovať z ústavných hľadísk za udržateľné.
Podľa čl. 46 ods.1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Ústavný súd poznamenáva, že prípadné porušenie práva na súdnu ochranu podľa
siedmeho oddielu druhej hlavy ústavy (čl. 46 až 50 ústavy) a jeho porovnateľného práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 dohovoru je potrebné posudzovať spoločne a niet
medzi nimi zásadných odlišností.
Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva
v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého
porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy
o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51
ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého
na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať
základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných
zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý
predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal
ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne
súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.
Súčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne konanie je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetky
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať
odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia
bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania.
Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby sa
všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov,
teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie
návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. I. ÚS 8/96, III. ÚS 197/02,
III. ÚS 284/08). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia
(po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych
noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,
neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel
a podstatu práva na spravodlivý proces.
Podstatou sťažovateľkiných námietok vo vzťahu k rozsudku krajského súdu je jej
nesúhlas s potvrdením právnych záverov okresného súdu ustálených v jej právnej veci ako
aj so záverom, že neuniesla dôkazné bremeno týkajúce sa jej tvrdenia o tom, že úverová
zmluva z 26. júna 2008, v ktorej vystupuje ako ručiteľka, je simulovaným právnym úkonom
a že krajský súd rovnako ako okresný súd v odvolacom konaní odmietol doplniť
dokazovanie zisťovaním pravosti podpisu sťažovateľky na príjmovom pokladničnom
doklade z 26. júna 2008.
Krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia svojho rozsudku č. k. 2 Co 276/2010
221 z 24. októbra 2012 týkajúcej sa uvedených námietok sťažovateľky konštatoval, že
okresný súd vo veci «správne postupoval, keď si v rámci konania o určenie vlastníckeho
práva ako predbežnú otázku vyriešil platnosť Zmluvy o úvere zo dňa 26.06.2008 a v súlade
so zásadou akcesority aj platnosť Zmluvy o zriadení záložného práva zo dňa 26.06.2008
a následne aj Mandátnej zmluvy. Správne súd prvého stupňa v dôsledku vykonaného
dokazovania vec aj právne posúdil, keď považoval Zmluvu o úvere za platný právny úkon,
keď pre jej platnosť sa vyžaduje dohoda o jej podstatných náležitostiach, a to: a) záväzok
veriteľa poskytnúť na požiadanie dlžníka v jeho prospech peňažné prostriedky, ktorý
záväzok je obsiahnutý v čl. II. označeného ako „Platobné podmienky úveru“, b) určenie
úverového limitu, ktorý limit bol explicitne vo výške 49.790,88 EUR dojednaný, c) záväzok
dlžníka vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky a zaplatiť úroky, ktorý záväzok je obsiahnutý
v čl. II označeného ako „Platobné podmienky úveru“. Aj keď z konsenzuálneho charakteru
tohto zmluvného typu vyplýva, že na vznik záväzkového vzťahu z úverovej zmluvy sa
nevyžaduje reálne čerpanie úveru dlžníkom, takéto čerpanie úveru bolo skutočne,
obchodnou spoločnosťou L.I.C. GROUP, s.r.o. využité, čo vyplýva z výdavkového
pokladničného dokladu zo dňa 26.06.2008 vystaveného odporcom v 1. rade s vyplatenou
sumou vo výške 49.790,88 eur obchodnej spoločnosti L.I.C. GROUP, s.r.o. s podpisom jej
konateľa. Ako o platnom právnom úkone možno nepochybne hovoriť aj v prípade Zmluvy
o zriadení záložného práva zo dňa 26.06.2008, keď obsahuje označenie zmluvných strán,
predmetu zálohu a aj označenie pohľadávky, ktorej splnenie záloh sleduje (rovnako
mandátna zmluva obsahuje všetky náležitosti v zmysle ust. § 566 Obchodného zákonníka
a nasl.). Rovnako došlo k platnému vzniku záložného práva k vyššie uvedeným
nehnuteľnostiam, keď boli splnené obidve podmienky, a to uzavretá písomná zmluva
o zriadení záložného práva k nehnuteľnosti a existencia rozhodnutia správy katastra
o povolení vkladu záložného práva do katastra nehnuteľností.
Vzhľadom na skutočnosť, že obchodná spoločnosť L.I.C. GROUP, s.r.o. sa dostala
do omeškania s vrátením poskytnutých peňažných prostriedkov v dohodnutých splátkach
vo výške 2.531,04 eur mesačne, došlo tak k predčasnej splatnosti celého úveru v zmysle
článku II. bodu 6 Zmluvy o úvere č. 82001 a z dôvodu, že pohľadávka úver so splátkovým
kalendárom nebol riadne a včas splnený, odporca v 1. rade ako záložný veriteľ mohol začať
výkon záložného práva formou predaju zálohu na dražbe, po ktorej nadobudol zhora
opísané nehnuteľnosti do výlučného vlastníctva odporca v 2. rade.
V súvislosti s vyššie uvedeným odvolací súd považuje zdôrazniť nasledovné:
Navrhovateľka v konaní pred súdom prvého stupňa a ani v podanom odvolaní
nepreukázala, že Zmluva o úvere č. 82001 zo dňa 26.06.2008 je simulovaným právnym
úkonom, tento právny úkon má všetky náležitosti v zmysle ust. § 497 a nasledujúce
Obchodného zákonníka. Ak navrhovateľka uvádza, že Zmluva o úvere č. 82001 zo dňa
26.06.2008 je simulovaným právnym úkonom, nakoľko jej účastníci nemali skutočný záujem
na poskytnutí úverových prostriedkov, ale iba na zrušení Zmluvy o úvere č. 60653 zo dňa
06.09.2006, takéto konštatovanie zostalo len v rovine tvrdení, ktoré navrhovateľka nijakým
spôsobom nepreukázala. Dôkaznú bremeno na preukázanie skutočnosti, že išlo o tzv.
fiktívny úver s poukazom na § 120 O. s. p. zaťažovalo navrhovateľku, pričom navrhovateľka
v danom prípade dôkazné bremeno neuniesla.
Je nevyhnutné taktiež poznamenať, že Zmluva o úvere zo dňa 26.06.2008 je
samostatným právnym úkonom nezávislým od Zmluvy o úvere zo dňa 06.09.2006. Obidve
zmluvy o úvere neboli viazané na konkrétny účel, boli bezúčelové t j. druhá Zmluva o úvere
nemala za cieľ splatiť (nahradiť) prvú Zmluvu o úvere, previazanosť týchto dvoch zmlúv
nijakým spôsobom nevyplýva ani z ich obsahu. Obidve zmluvy o úvere boli zároveň na
strane dlžníkov uzatvorené rozdielnymi subjektmi, keď v prípade prvej Zmluvy o úvere bola
dlžníkom navrhovateľka v 1. rade ako fyzická osoba spotrebiteľ, zatiaľ čo v prípade druhej
Zmluvy o úvere bola dlžníkom obchodná spoločnosť L.I.C GROUP, s.r.o., keď už
zo samotnej povahy týchto subjektov vyplýva ich rozdielne postavenie.
Čo sa týka ďalšieho dokazovania v zmysle návrhu navrhovateľky, odvolací súd
poukazuje nato, že v zmysle § 120 O. s. p. súd rozhoduje na základe skutkového stavu veci
zisteného z vykonaných dôkazov, ako aj na základe skutočností, ktoré neboli medzi
účastníkmi sporné, ak o nich alebo o ich pravdivosti nemá dôvodné a závažné pochybnosti.
Vzhľadom na uvedené súd nie je viazaný dôkaznými návrhmi účastníkov v tom zmysle, že by
bol povinný vykonať všetky navrhované dôkazy, ale je oprávnený posúdiť dôkazné návrhy
a rozhodnúť o tom, ktorý z týchto dôkazov vykoná. Predovšetkým nevykoná dôkazy, ktoré sú
pre vec nerozhodujúce a nemôžu smerovať k zisteniu skutkového stavu veci (k zisteniu
skutočností predvídaných skutkovou podstatou právnej normy), ako aj dôkazy, ktoré sú
zjavne navrhované len preto, aby bol účelovo predlžovaný právny spor. Odvolací súd
poukazuje na to, že prvostupňový súd pre rozhodnutie vo veci samej v dostatočnej miere
zistil skutkový stav veci a preto aj správne rozhodol, keď nevykonal navrhovateľkou
navrhovaný dôkaz, ktorý bol pre vec nerozhodujúci, a z rovnakých dôvodov ani odvolací
súd nemal za potrebné v zmysle § 213 ods. 4 O. s. p. doplniť dokazovanie zistenie pravosti
podpisu navrhovateľky na príjmovom pokladničnom doklade v sume 36.513,31 eur, keď
vzhľadom na nezávislosť obidvoch zmlúv o úvere by skúmanie pravosti takéhoto podpisu
nemalo vzťah k Zmluve o úvere č. 82001 zo dňa 26.06.2008 a k úveru vo výške 49.790,88
eur, ktorá pohľadávka v tej výške bola zabezpečená záložnou zmluvou a v dôsledku ktorého
nedodržania splátkového kalendára sa odporca v 1. rade uspokojil zo predmetu záložnej
zmluvy zálohu.».
Následne sa krajský súd v napadnutom rozsudku vyjadril aj k sťažovateľkou
požadovanému určeniu neplatnosti dobrovoľnej dražby zotrvávajúc na právnom názore
okresného súdu, že tento návrh nebol uplatnený v prekluzívnej lehote ustanovenej § 21
ods. 2 zákona č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách v znení neskorších predpisov.
Podľa názoru odvolacieho súdu sťažovateľka v odvolaní neargumentovala „žiadnymi
novými skutočnosťami a dôkazmi v zmysle ust. § 205a O. s. p. s ktorými by sa prvostupňový
súd riadne v odôvodnení svojho rozhodnutia nevysporiadal a ktoré by mali za následok
zmenu súdom prvého stupňa zisteného stavu alebo jeho právneho hodnotenia. Z konania
pred súdom prvého stupňa i odvolacím súdom iný, než napadnutým rozsudkom vyslovený
právny záver nevyplýva a v odvolaní uvedené argumenty nie sú spôsobilé privodiť iné
právne hodnotenie stavu veci.
K námietke navrhovateľky uvedenej v odvolaní, že podala návrh na určenie
neplatnosti dobrovoľnej dražby podľa ust. § 39 Občianskeho zákonníka a nie návrh na
určenie neplatnosti dobrovoľnej dražby podľa ust. § 21 zák. č. 527/2002 Z. z.
o dobrovoľných dražbách, odvolací súd uvádza, že neplatnosť dobrovoľnej dražby môže súd
vysloviť iba v občianskom súdnom konaní, ktoré začalo podaním návrhu na určenie
neplatnosti dobrovoľnej dražby v zmysle ust. § 21 ods. 2 vyššie citovaného zákona a otázku
neplatnosti nemôže súd posudzovať v inom konaní.“.
Ústavný súd realizujúc ústavný prieskum napadnutého rozsudku krajského súdu
(v spojení s rozsudkom okresného súdu, ktorý krajský súd napadnutým rozsudkom potvrdil)
zistil, že krajský súd pred rozhodnutím o oprávnenosti sťažovateľkou žalovaných nárokov
skúmal najskôr otázku platnosti zmluvy o úvere z 26. júna 2008 a zmluvy o zriadení
záložného práva z toho istého dňa. Závery týkajúce sa uvedenej predbežnej otázky potom
tvorili základ pre jeho rozsudok v merite veci, ktorým bola žaloba sťažovateľky zamietnutá.
Oboznámiac sa s obsahom označeného rozhodnutia krajského súdu dospel ústavný súd
k názoru, že z hľadiska princípov, ktoré sú imanentnou súčasťou základného práva na súdnu
ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, je napadnutý rozsudok
krajského súd ústavne udržateľný a pre zásah ústavného súdu do výsledku tohto súdneho
konania niet dostatok dôvodov.
Vo vzťahu ku konkrétnym námietkam sťažovateľky ústavný súd uvádza, že aj keď
krajský súd čiastočne dospel k odlišnému právnemu posúdeniu niektorých okolností
prípadu, konkrétne, že z obsahu zmluvy o úvere z 26. júna 2008 nevyplýva žiadne jej
previazanie so zmluvou o úvere zo 6. septembra 2006, uvedené nemôže mať za následok
porušenie označených práv, pretože platné procesnoprávne predpisy aj v prípade potvrdenia
rozhodnutia prvostupňového súdu za predpokladu jeho vecnej správnosti umožňujú
odvolaciemu súdu odlišne vyhodnotiť niektoré čiastkové právne otázky relevantné pre
rozhodnutie vo veci samej. Podľa názoru ústavného súdu z obsahu rozsudku okresného súdu
v danom prípade nevyplýva, že by prvostupňový súd považoval zmluvu o úvere z 26. júna
2008 za poskytnutie reúveru, ale len záver, že tento nový úver bol poskytnutý na účely
„pokrytia prvého úveru a v tomto smere si účastníci zaplatenie splátok a vyplatenie úveru
kompenzovali“. Záver krajského súdu, že v danom prípade išlo o dve odlišné zmluvy
o úvere uzavreté medzi rôznymi subjektmi, z ktorých bolo pre právne posúdenie veci
podstatné len posúdenie platnosti neskôr uzavretej úverovej zmluvy, však nemohol viesť
k inému výsledku napadnutého konania krajského súdu, ako ku ktorému dospel aj okresný
súd, ktorého rozhodnutie krajský súd meritórne potvrdil.
Podľa názoru ústavného súdu obstoja aj závery krajského súdu, podľa ktorých zostali
námietky sťažovateľky týkajúce sa zmluvy o úvere ako simulovanom právnom úkone
v rovine nepodložených tvrdení. Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku preto
primerane poukázal na podstatu § 120 OSP, ktorý účastníkom konania ukladá v konaní
povinnosť preukázať vznesené tvrdenia a prezumuje aj následky neunesenia dôkazného
bremena, ktoré sťažovateľku v procesnom postavení navrhovateľky zaťažovalo.
Ako porušenie označených práv nemožno hodnotiť ani rozhodnutie konajúcich súdov
nevykonať sťažovateľkou navrhované dôkazy, pretože krajský súd sa k dôvodom ich
nevykonania v odôvodnení svojho rozhodnutia dostatočne vyjadril a jeho závery k tejto
otázke hodnotí ústavný súd ako ústavne akceptovateľné. Z obsahu predložených súdnych
rozhodnutí a ostatných k sťažnosti pripojených dokumentov vzťahujúcich sa na napadnuté
súdne konanie sa ani podľa názoru ústavného súdu nejaví ako zjavne nesprávny (a tak
neudržateľný) záver konajúcich súdov, že vykonanie ďalšieho sťažovateľkou navrhovaného
dokazovania by neviedlo k zisteniu pre prípad podstatných skutočností, ktoré by mohli
zvrátiť krajským súdom realizované právne hodnotenie prípadu.
Napadnutý rozsudok krajského súdu preto nevykazuje znaky zjavných omylov ako
v podstatných skutkových okolnostiach, z ktorých krajský súd pri rozhodovaní vychádzal,
tak ani v právnych záveroch z nich vyvodených. Odôvodnenie napadnutého rozsudku je
podľa názoru ústavného súdu zrozumiteľné a dostatočne výstižne objasňuje závery,
ku ktorým konajúce všeobecné súdy dospeli, a odpovedá na všetky relevantné otázky
súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Uvedené platí aj v prípade, keď sa vnútorná
intencionalita právnych úvah sťažovateľky uberala iným smerom ako právny názor
krajského súdu, ktorý síce rozhodol spôsobom, s ktorým sťažovateľka nesúhlasí, ale toto
rozhodnutie krajský súd dostatočne odôvodnil na základe vlastných myšlienkových
postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený a ani povinný nahrádzať. K tomu
ústavný súd obdobne poznamenáva, že ak sa konanie pred všeobecným súdom neskončí
podľa želania účastníka konania, táto okolnosť sama osebe nie je právnym základom pre
namietnutie porušenia základného práva (napr. II. ÚS 54/02). V tejto súvislosti ústavný súd
opätovne pripomína svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej nie je opravným súdom
právnych názorov všeobecných súdov a nie je ani oprávnený preskúmavať a posudzovať
právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli
k rozhodnutiu. Rovnako nie je oprávnený výklad formulovaný všeobecnými súdmi
nahrádzať vlastným právnym výkladom (pokiaľ sú účinky napadnutého rozhodnutia ústavne
akceptovateľné). Úlohou ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1
ústavy nie je ani posudzovanie právnej perfektnosti namietaného rozhodnutia všeobecného
súdu z hľadiska formálnych požiadaviek vyplývajúcich zo zákonov a iných všeobecne
záväzných právnych predpisov a z týchto aspektov jeho „vylepšovanie“ (IV. ÚS 325/08),
ale posúdenie jeho ústavnej akceptovateľnosti a udržateľnosti.
Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že rozsudkom krajského súdu
č. k. 2 Co 276/2009 221 z 24. októbra 2012 k porušeniu sťažovateľkou označených práv
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru dôjsť nemohlo, a to pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým rozhodnutím a označenými právami, čo
viedlo ústavný súd k odmietnutiu tejto časti sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.
3. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
uznesením najvyššieho súdu
Vo vzťahu k uzneseniu najvyššieho súdu sťažovateľka namieta, že jej dovolanie proti
rozsudku krajského súdu bolo odmietnuté nedôvodne, pretože procesné pochybenia súdov
nižších stupňov spočívajúce najmä v porušení povinností uložených § 118 ods. 2, § 156
ods. 3 a § 214 ods. 2 OSP podľa jej názoru zakladali procesnú vadu podľa § 237 písm. f)
OSP, teda že namietaným postupom týchto súdov malo dôjsť k odňatiu možnosti účastníka
konať pred súdom.
Najvyšší súd po skonštatovaní, že prípustnosť dovolania nemožno vyvodiť z § 238
ods. 1 až 3 OSP, so zreteľom na § 242 ods. 1 druhú vetu OSP, ktoré dovolaciemu súdu
ukladá povinnosť vždy skúmať, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané
v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 OSP, preskúmal
obsah dovolania a vzhľadom na v ňom zvolenú argumentáciu a vytýkané nedostatky
„osobitne skúmal, či v konaní pred odvolacím súdom skutočne došlo k odňatiu možnosti
účastníka konať pred súdom a dospel k záveru, že... procesnú vadu podľa § 237 písm. f/
O. s. p. v konaní nezistil“. V záveroch svojho uznesenia k tejto otázke najvyšší súd uviedol:
„Dovolací súd nezistil existenciu dôvodu prípustnosti dovolania, ktorý mal spočívať
v nedodržaní procesného postupu súdom vyplývajúceho z ustanovenia § 118 ods. 2 O. s. p.,
účinného od 15. októbra 2008.
Z obsahu spisu totiž jednoznačne vyplýva, že dňa 9. júna 2009 sa nekonalo žiadne
pojednávanie, na ktorom by došlo k namietanému porušeniu a to predovšetkým z dôvodu, že
žaloba žalobkyne bola doručená okresnému súdu až 21. júla 2009. Naviac, zo zápisnice
z pojednávania z 31. marca 2010, kedy bolo vo veci uskutočnené prvé pojednávanie
vyplýva, že konajúca sudkyňa po vykonaní úkonov podľa § 118 ods. 1 O. s. p., prednesení
návrhov, vyjadrení právnych zástupcov a vypočutí účastníkov a svedka, vykonala postup
podľa § 118 ods. 2 O. s .p., kedy následne prítomní účastníci nenavrhli vykonať vo veci
ďalšie dôkazy (por: č. l. 123 p. v.). Pokiaľ v dovolaní dovolateľkou namietané pochybenie
malo smerovať do druhého konania na súde prvého stupňa, na ktorom bol vo veci vyhlásený
aj rozsudok, uskutočneného 9. júna 2010, dovolací súd dáva do pozornosti ustanovenie
§ 118 ods. 3 O. s. p., podľa ktorého ďalší priebeh pojednávania určuje predseda senátu
alebo samosudca, pričom zo žiadneho ustanovenia O. s. p. nevyplýva, že by súd postup
podľa § 118 ods. 2 O. s. p. bol povinný vykonávať na každom uskutočnenom pojednávaní.
Dovolací súd však na tomto mieste považuje za potrebné zdôrazniť, že aj prípadné
porušenie tohto zákonného ustanovenia nespôsobuje existenciu vady v zmysle § 237 písm. f/
O. s. p. Ak totiž predseda senátu (samosudca) toto zákonné ustanovenie nedodrží, nemá to
žiaden priamy dosah na možnosť vylúčenia účastníka konania z jeho procesných práv, ktoré
mu Občiansky súdny poriadok priznáva. Porušenie citovaného ustanovenia teda žiadnym
spôsobom nediskvalifikuje účastníka napr. v práve zúčastniť sa pojednávania, robiť
prednesy, navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom, v práve na záver
pojednávania zhrnúť svoje návrhy a pod., čo napokon v prejednávanej veci vyplýva aj
z obsahu oboch zápisníc z pojednávaní pred súdom prvého stupňa, keď súd vykonával
dokazovanie výsluchmi účastníkov a svedkov, ku ktorým sa účastníci mali právo priebežne
vyjadrovať, rozhodoval uznesením aj o návrhoch na vykonávanie ďalších dokazovaní
a v závere pojednávania účastníkov vyzval, aby zhrnuli svoje návrhy... Aj prípadné striktné
nedodržanie postupu podľa § 118 ods. 2 O. s. p. zo strany súdu (spočívajúce v neuvedení,
ktoré právne významné skutkové tvrdenia účastníkov je možné považovať za zhodné a ktoré
zostali sporné) možno hodnotiť len ako tzv. inú vadu konania, ktorou možno dovolanie
v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p. odôvodniť. Existencia tejto vady sama osebe
nezakladá zmätočnosť rozhodnutia a nie je procesnou vadou konania v zmysle § 237 písm.
f/ O. s. p. Dovolateľka preto neopodstatnene, najmä však v prejednávanej veci tiedovodíie
namietala, že nedodržaním procesného postupu v zmysle § 118 ods. 2 O. s. p., jej súd odňal
možnosť konať pred súdom.
Postupu, ktorým mal súd odňať žalobkyni možnosť konať pred súdom sa mal potom
podľa dovolateľky dopustiť odvolací súd a to v spôsobe oznámenia verejného vyhlásenia
rozsudku, keď oznámenie o vyhlásení rozsudku na úradnej tabuli súdu bolo vyvesené
18. októbra 2012 (štvrtok) a zvesené 25. októbra 2012 (štvrtok) z dôvodu, že do tejto lehoty
pripadli dva dni na sobotu a nedeľu a naviac oznámenie o vyhlásení rozsudku nebolo
v elektronickej podobe zverejnené na webovej stránke súdu....
Dovolací súd považuje za potrebné upozorniť na znenie namietaného ustanovenia
§ 156 ods. 3 O. s. p., podľa ktorého, vo veciach, v ktorých súd rozhoduje rozsudkom bez
nariadenia ústneho pojednávania, oznámi miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku
na úradnej tabuli súdu v lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením a pokiaľ z neho
výslovne nevyplýva, že sa jedná o päť pracovných dní, potrebné je ho chápať tak, že
oznámenie na úradnej tabuli musí byť zverejnené najmenej päť kalendárnych dní pred
vyhlásením rozsudku.
Z listín založených do súdneho spisu vyplýva, že na úradnej tabuli súdu bolo
najmenej 5 dní pred dňom vyhlásenia rozsudku oznámené, že rozsudok v danej veci bude
vyhlásený 24. októbra 2012 o 9.00 hod. Zachovanie postupu odvolacím súdom pred
vyhlásením rozsudku v zmysle § 156 ods. 3 O. s. p. vyplýva z písomných pokynov súdu
(predsedu senátu) a ďalších nadväzujúcich úkonov pracovníkov súdnej kancelárie
zabezpečujúcich ich vykonanie tak, aby bolo zachovanie uvedeného postupu zo súdneho
spisu nepochybné.
Nedôvodná bola i námietka dovolateľky, že oznámenie o vyhlásení rozsudku nebolo
v elektronickej podobe zverejnené na webovej stránke súdu, ktorú skutočnosť dovolateľka
v dovolacom konaní preukazovala výpisom obsahu z úradnej tabule Krajského súdu
v Bratislave zo dňa 2. decembra 2012. Na overenie správnosti tejto námietky dovolací súd
vykonal dopyt na Krajský súd v Bratislave, na základe ktorého mu bol poskytnutý výtlačok
z úradnej tabule... z ktorého vyplýva, že oznámenie o čase a mieste vyhlásenia rozsudku
vo veci sp. zn. 2 Co 276/2010 bolo na webovej stránke súdu zverejnené od 19. októbra 2012
do 25. októbra 2012, spolu s podaním vysvetlenia postupu pri zverejňovaní oznámení o čase
a mieste verejného vyhlásenia rozhodnutí súdu...
Postupom odvolacieho súdu, plne rešpektujúcim platnú úpravu Občianskeho
súdneho poriadku, sa preto navrhovateľke neodňala možnosť konať pred súdom v zmysle §
237 písm. f/ O. s. p. Dovolací súd však považuje za potrebné uviesť, že i prípadné
nezverejnenie oznámenia o vyhlásení rozsudku na webovej stránke súdu za situácie, keď
toto oznámenie bolo riadne zverejnené na úradnej tabuli súdu, by bolo možné považovať len
ako tzv. inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p., ktorá sama osebe
nezakladá zmätočnosť rozhodnutia a nie je procesnou vadou konania v zmysle § 237 písm.
f/ O. s. p.
Pokiaľ žalobkyňa v dovolaní namietala porušenie ustanovení o dokazovaní vo vzťahu
o vykonaní ňou navrhnutých dôkazov, treba uviesť, že podľa ustálenej súdnej praxe
nevykonanie dôkazov navrhnutých účastníkom nie je postupom, ktorým súd odňal
účastníkovi možnosť konať pred súdom (R 37/1993). Účastníkovi konania totiž zákon ukladá
povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, pričom za dôkaz môžu slúžiť
všetky prostriedky, ktorými možno zistiť stav veci, najmä výsluch svedkov, znalecký
posudok, správy a vyjadrenia orgánov a právnických osôb, listiny, ohliadka a výsluch
účastníkov (§ 120 ods. 1 veta prvá a § 125 veta prvá O. s. p.). O tom, ktoré z navrhovaných
úkazov (prípadne takých, ktoré nie sú navrhované) budú vykonané, rozhoduje však súd.
Z uvedeného je zrejmé, že Občiansky súdny poriadok účastníkovi konania priznáva právo
vykonanie určitého dôkazu navrhnúť. Toto procesné oprávnenie žalobkyňa v danej veci aj
využila (nebolo jej odňaté). Nevykonaním žalobkyňou navrhovaného dokazovania nedošlo
teda k odňatiu jej možnosti konať pred súdom. Dovolací súd poznamenáva, že v dovolacom
konaní môže prihliadnuť k takýmto namietaným nedostatkom len vtedy, ak je splnený
predpoklad prípustnosti dovolania (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo). Tvrdenie
o neúplnosti vykonaného dokazovania, resp. že súd dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam, predstavuje dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2 písm. b/
O. s. p., t. j., že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci, ktorou otázkou sa dovolací súd môže zaoberať len v prípade ak je
dovolanie procesné prípustné. Dovolací súd sa nezaoberal ani námietkou dovolateľky
týkajúcou sa doručovania rozhodnutia odvolacieho súdu, pretože spôsob a dĺžku
doručovania poštovej zásielky súd ovplyvniť nemôže, a nemá vplyv na výsledok konania.“
Nadväzne na uvedené najvyšší súd k námietke sťažovateľky, že rozsudok krajského
súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, uviedol, že právne posúdenie veci
súdmi nižších stupňov je považované za relevantný dovolací dôvod, ktorým možno
odôvodniť procesné prípustné dovolanie, ale zároveň je zhodne zastávaný názor, že
nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov nie je procesnou vadou konania
v zmysle § 237 písm. f) O. s. p., pretože nesprávnym právnym posúdením veci súd
účastníkovi konania neznemožňuje realizáciu žiadneho jeho procesného oprávnenia.
Najvyšší súd v tomto smere poukázal aj na svoju predchádzajúcu relevantnú judikatúru
a uzavrel, že vzhľadom na neprípustnosť dovolania k posúdeniu správnosti právneho
posúdenia veci odvolacím súdom nemohol pristúpiť. Neprípustnosť dovolania pritom bránila
rovnako aj dovolaciemu prieskumu sťažovateľkou namietaných iných vád konania majúcich
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, pretože tento dôvod, ak by aj bol daný, sám
osebe prípustnosť dovolania nezakladá.
Z ústavným súdom uvádzaných častí pomerne obšírneho odôvodnenia uznesenia
najvyššieho súdu vyplýva, že najvyšší súd sa štandardným a ústavne akceptovateľným
spôsobom vyrovnal s otázkou prípustnosti dovolania proti rozsudku krajského súdu.
Zaoberal sa pritom jednotlivými sťažovateľkinými námietkami, podľa ktorých malo
postupom krajského súdu a jeho rozsudkom dôjsť k naplneniu dovolacieho dôvodu
zakotveného v § 237 písm. f) OSP (t. j. odňatie možnosti účastníka konať pred súdom), resp.
k porušeniu práva na spravodlivý proces. Odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho
súdu dáva dostatočnú odpoveď na argumentáciu sťažovateľky týkajúcu sa ňou namietaného
porušenia procesných pravidiel vyplývajúcich z § 118 ods. 2, § 214 ods. 2 a § 156 ods. 3
OSP. Závery dovolacieho súdu, podľa ktorých námietky sťažovateľky týkajúce sa postupu
súdov nižšieho stupňa a interpretácie označených ustanovení Občianskeho súdneho
poriadku nezakladajú vadu spočívajúcu v odňatí možnosti účastníka konať pred súdom,
posudzuje ústavný súd ako zhodné s ustálenou judikatúrou najvyššieho súdu, na ktorú
najvyšší súd aj poukázal a v podrobnostiach objasnil.
Ústavný súd navyše pripomína, že samotná otázka posúdenia podmienok pre
uskutočnenie dovolacieho konania vrátane posúdenia otázky prípustnosti dovolania je vecou
zákonnosti a jej vyriešenie v súlade s ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku, ktoré
v zmysle čl. 46 ods. 4 ústavy majú ustanovovať podrobnosti o realizácii základného práva na
súdnu ochranu, nemôže v konečnom dôsledku viesť k záveru o porušení označených práv
sťažovateľky. Pre neprípustnosť dovolania nemal najvyšší súd ani právomoc preskúmavať
dôvodnosť dovolania z hľadiska naplnenia dovolacích dôvodov svedčiacich o existencii inej
vady konania majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci [§ 241 ods. 2 písm. b)
OSP] alebo jej nesprávneho právneho posúdenia [§ 241 ods. 2 písm. c) OSP].
Ústavný súd konštatuje, že napadnuté uznesenie najvyššieho súdu nevykazuje znaky
arbitrárnosti, keďže najvyšší súd zrozumiteľne vysvetlil právne závery, ku ktorým dospel,
a súčasne nezistil existenciu iných skutočností svedčiacich o tom, že by bolo možné
považovať toto uznesenie za popierajúce zmysel práva na súdnu ochranu.
Na základe uvedeného dospel ústavný súd aj vo vzťahu k uzneseniu najvyššieho súdu
k záveru, že najvyšší súd sťažovateľkou označené základné právo na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy ani právo na spravodlivé súdne konania podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
neporušil, a preto sťažnosť aj v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde ako zjavne neopodstatnenú.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch
sťažovateľky v danej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 19. mája 2015