Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 207/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. mája 2015

predbežne prerokoval sťažnosť , ,

zastúpenej advokátom Mgr. Markom Turočkom, Račianska 66, Bratislava, vo veci

namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Bratislava V

č. k. z 9. júna 2010, rozsudkom Krajského súdu v Bratislave

č. k. z 24. októbra 2012 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 25. februára 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. júla 2014

doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“) vo veci namietaného porušenia

jej základného práva na súdnu ochranu podľa

(ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného

súdu Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) č. k. z 9. júna 2010 (ďalej aj

„rozsudok okresného súdu“), rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský

súd“) č. k. z 24. októbra 2012 (ďalej aj „rozsudok krajského súdu“)

a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. z 25. februára 2014 (ďalej aj „uznesenie najvyššieho súdu“).

Okresný súd rozsudkom č. k. z 9. júna 2010 zamietol návrh

sťažovateľky na určenie vlastníckeho práva k bytu a nebytovému priestoru, ktoré sú presne

špecifikované v žalobe, ako aj návrh na určenie neplatnosti dobrovoľnej dražby týchto

nehnuteľností. Krajský súd v odvolacom konaní svojím rozsudkom č. k. 221

z 24. októbra 2012 rozsudok okresného súdu potvrdil a najvyšší súd dovolanie podané

sťažovateľkou sčasti odmietol a proti jednému z účastníkov dovolacie konanie zastavil.

V sťažnosti sťažovateľka opisuje podstatné skutkové okolnosti svojho prípadu a ich

vlastné právne posúdenie, z ktorých predovšetkým vyplýva, že zmluvu o úvere

z 26. júna 2008, ktorého sa stala ručiteľkou a vo vzťahu ku ktorej poskytla aj zabezpečenie

v sťažnosti označenými nehnuteľnosťami, je potrebné považovať za simulovaný právny

úkon, pretože sa ním „mal zastrieť iný právny úkon a to reúver, resp. vyrovnávací úver...

ktorým sa mal dosiahnuť zánik skoršieho úveru“. Tento skorší úver mal byť podľa

sťažovateľky spotrebiteľským úverom zabezpečeným zabezpečovacím prevodom práva s tým,

že zmena právnej úpravy „bola s najväčšou pravdepodobnosťou impulzom na strane

žalovanej v 1. rade, aby prehodnotila vlastné podmienky dovtedy uzatváraných úverových

zmlúv a súčasne dovtedy uplatňované mechanizmy zábezpek (predovšetkým zabezpečovací

prevod práv), nakoľko dovtedy uplatňované spôsoby uspokojovania svojich nárokov

(predpokladá sa dojednanie zabezpečovacieho prevodu práva ako tzv. prepadného zálohu)

by sa mohli stať právne neudržateľné...

Sťažovateľka je presvedčená, že celú transakciu reúverovania... uzavretím novej

zmluvy o úvere... dojednal jej syn pod nátlakom a zo strachu, že

neschopnosťou splácať úver... pripraví svoju matku o byt. V dôsledku vlastnej neskúsenosti

a naivity, pristúpil na podmienky žalovanej v 1./ rade a predložil sťažovateľke na podpis

všetky doklady, ktoré boli potrebné pre uzavretie zmluvy o úvere č. 2., ako aj zmluvy

o zriadení záložného práva a mandátnej zmluvy. Vzhľadom na to, že už v tom čase druhotne

platobne neschopná spoločnosť L.I.C. GROUP, s.r.o. by nebola schopná splácať úver..., pri

ktorom bolí dokonca vyššie splátky než pri prvom úvere (so splácaním ktorého bola

sťažovateľka vtom čase v omeškaní), nemala žalovaná v 1. rade, podľa presvedčenia

sťažovateľky, žiaden záujem o reálne vyplatenie akýchkoľvek finančných prostriedkov

novému dlžníkovi.“.

Sťažovateľka v zásade namieta právne závery všeobecných súdov na všetkých

stupňoch, na ktorých bola jej vec prerokovaná. Okresný súd mal odmietnuť vykonať ňou

navrhované dôkazy, ktorými sa „malo preukázať, že sťažovateľka v skutočnosti úverové

prostriedky zo zmluvy o úvere č. 1 žalovanej v 1. rade nikdy nevrátila (návrh sťažovateľky

na vykonanie písmoznaleckého dokazovania na preukázanie pravosti podpisu sťažovateľky

na príjmovom pokladničnom doklade (bez uvedenia čísla) zo dňa 26.6.2008, znejúceho

na sumu 36.513,31 EUR, resp. 1.100.000, Sk). Okresný súd v tomto prípade celkom

nepodložene a úplne svojvoľne konštatuje, že právny zástupca sťažovateľky síce žiadal

vykonať znalecké dokazovanie znalcom z odboru grafológia, či podpis na uvedenom

príjmovom pokladničnom doklade je vlastným podpisom sťažovateľky, avšak okresný súd

tento návrh zamietol z dôvodu, že nielen sťažovateľka, ale ani žiaden z účastníkov (!)

nespochybnil v konaní autenticitu podpisov.“. Namieta tiež svojvoľné vyhodnotenie

svedeckej výpovede syna sťažovateľky okresným súdom, ktoré podľa nej má znaky

„účelového hodnotenia... v neprospech sťažovateľky“. Sťažovateľka obdobne namieta aj

právne závery krajského súdu, že v konaní „nijakým spôsobom nepreukázala, že by zmluva

o úvere č. 2 bola simulovaným právnym úkonom“, a že tak neuniesla dôkazné bremeno a jej

konštatovanie zostalo „v rovine tvrdení“. Poukazuje pritom na rozpor záverov krajského

súdu so závermi okresného súdu, keď krajský súd konštatuje, že zmluva o úvere nemala

za cieľ splatiť skorší úver a uvedené dáva do súvisu s postupom krajského súdu, ktorý

z rovnakých dôvodov ako okresný súd nepovažoval za potrebné doplniť dokazovanie

o zisťovanie pravosti podpisu sťažovateľky na ňou namietanom príjmovom doklade.

Nadväzne na uvedené a po uvedení dôvodov neprípustnosti dovolania podaného

najvyššiemu súdu (ako boli konštatované v uznesení najvyššieho súdu) sťažovateľka

vo vzťahu k ňou namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

dohovoru prezentuje názor, že rozsudok okresného súdu vykazuje znaky absolútnej

svojvôle, keď jeho závery z vykonanej svedeckej výpovede vôbec nevyplývajú. S odkazom

na judikatúru ústavného súdu sťažovateľka poukazuje na to, že rozhodnutia súdov musia byť

konzistentné a presvedčivé a jeho argumenty musia príslušný záver súdu podporovať.

Odmieta aj výklad najvyššieho súdu, podľa ktorého nedodržaním postupu ustanoveného

(ďalej aj „OSP“) nedošlo k zásahu

do označených základných práv. Napokon nesúhlasí ani so spôsobom vyhodnotenia jeho

námietky o porušení práva na verejné vyhlásenie rozsudku odvolacieho súdu najvyšším

súdom poukazujúc ako na znenie a , tak aj na súvisiacu

judikatúru ústavného súdu ().

Návrh na priznanie finančného zadosťučinenia v sume 10 000 € sťažovateľka

odôvodňuje svojím vysokým vekom (76 rokov), v ktorom sa musela zúčastňovať súdneho

konania, v dôsledku ktorého „čelí do dnešného dňa niekoľkým exekučným konaniam, ktoré

jej natoľko znížili sumu pravidelne poberaného mesačného dôchodku, že sa ocitla v úplnej

chudobe. Požadovaná suma primeraného zadosťučinenia predstavuje podľa názoru

sťažovateľky minimálne odškodnenie materiálnej škody, ako aj nemateriálnej ujmy, ktorá jej

za celú dobu trvania súdnych konaní, v rámci ktorých dochádzalo podľa jej presvedčenia

k porušovaniu jej základného práva na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie.“.

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vo veci samej vydal

takéto rozhodnutie:

„1. Základné právo upravené v Slovenskej

republiky a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Okresného súdu Bratislava V, č. k. zo dňa 9.6.2010,

rozsudkom Krajského súdu v Bratislave, č. k. zo dňa 24.10.2012

a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. zo dňa

25.2.2014 porušené bolo.

Rozsudok Okresného súdu Bratislava V, č. k. zo dňa 9.6.2010,

rozsudok Krajského súdu v Bratislave, č. k. zo dňa 24.10.2012

a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. zo dňa

25.2.2014 zrušuje a vec vracia Okresnému súdu Bratislava V na ďalšie konanie.

priznáva finančné zadosťučinenie 10.000, EUR... ktoré je Okresný súd

Bratislava V povinný vyplatiť do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.

Okresný súd Bratislava V je povinný uhradiť trovy právneho

zastúpenia v sume 284,08 EUR na účet advokáta Mgr. Marka Turočeka ...“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(sťažnosti) podľa ustanovení , a vrátane okolností,

ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). V zmysle

konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú

neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo

slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva

alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť

medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne

(obdobne napr. , , ).

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch

v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol

náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že

môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu

predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo

slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis ,

, ).

1. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

rozsudkom okresného súdu

V je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný súd

môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba

vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.

Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky

nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany

tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže

(mohol) domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy,

prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym

orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej

prerokovanie (napr. m. m. , , , ,

, ).

Ústavný súd v tejto súvislosti predstavuje ultima ratio inštitucionálny mechanizmus,

ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré

sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu

subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona

o ústavnom súde (, ). Zásada subsidiarity reflektuje okrem

iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov,

ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané ().

Pokiaľ ide o napadnutý rozsudok okresného súdu, ústavný súd vzhľadom na už

uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti tomuto rozsudku bolo možné podať odvolanie

ako riadny opravný prostriedok, čo sťažovateľka aj využila. Označený rozsudok okresného

súdu, ako aj sťažovateľkou namietaný postup, ktorý vydaniu rozhodnutia predchádzal, bol

teda predmetom súdneho prieskumu realizovaného krajským súdom. S prihliadnutím na to

bolo preto potrebné túto časť sťažnosti odmietnuť podľa

pre nedostatok právomoci ústavného súdu.

2. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

rozsudkom krajského súdu

Majúc na zreteli účel základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 a nasl.

ústavný súd už vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach konštatoval, že v prípade

procesného rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní (t. j. pri jeho odmietnutí) je lehota

sťažovateľa na podanie sťažnosti ústavnému súdu považovaná za zachovanú aj vo vzťahu

k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu (porovnaj tiež rozsudok

Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus

Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54). Vzhľadom na výsledky

dovolacieho prieskumu, v rámci ktorého najvyšší súd dovolanie ako neprípustné odmietol,

zostala ústavnému súdu právomoc posúdiť, či právne závery napadnutého rozsudku

krajského súdu možno považovať z ústavných hľadísk za udržateľné.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd poznamenáva, že prípadné porušenie práva na súdnu ochranu podľa

siedmeho oddielu druhej hlavy ( až 50 ) a jeho porovnateľného práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 dohovoru je potrebné posudzovať spoločne a niet

medzi nimi zásadných odlišností.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení s

). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého

na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať

základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných

zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý

predpisuje zákon (). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal

ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne

súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Súčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne konanie je aj právo účastníka konania

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať

odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec

podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia

bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania.

Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby sa

všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov,

teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie

návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. , ,

). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia

(po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych

noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,

neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel

a podstatu práva na spravodlivý proces.

Podstatou sťažovateľkiných námietok vo vzťahu k rozsudku krajského súdu je jej

nesúhlas s potvrdením právnych záverov okresného súdu ustálených v jej právnej veci ako

aj so záverom, že neuniesla dôkazné bremeno týkajúce sa jej tvrdenia o tom, že úverová

zmluva z 26. júna 2008, v ktorej vystupuje ako ručiteľka, je simulovaným právnym úkonom

a že krajský súd rovnako ako okresný súd v odvolacom konaní odmietol doplniť

dokazovanie zisťovaním pravosti podpisu sťažovateľky na príjmovom pokladničnom

doklade z 26. júna 2008.

Krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia svojho rozsudku č. k.

221 z 24. októbra 2012 týkajúcej sa uvedených námietok sťažovateľky konštatoval, že

okresný súd vo veci «správne postupoval, keď si v rámci konania o určenie vlastníckeho

práva ako predbežnú otázku vyriešil platnosť Zmluvy o úvere zo dňa 26.06.2008 a v súlade

so zásadou akcesority aj platnosť Zmluvy o zriadení záložného práva zo dňa 26.06.2008

a následne aj Mandátnej zmluvy. Správne súd prvého stupňa v dôsledku vykonaného

dokazovania vec aj právne posúdil, keď považoval Zmluvu o úvere za platný právny úkon,

keď pre jej platnosť sa vyžaduje dohoda o jej podstatných náležitostiach, a to: a) záväzok

veriteľa poskytnúť na požiadanie dlžníka v jeho prospech peňažné prostriedky, ktorý

záväzok je obsiahnutý v čl. II. označeného ako „Platobné podmienky úveru“, b) určenie

úverového limitu, ktorý limit bol explicitne vo výške 49.790,88 EUR dojednaný, c) záväzok

dlžníka vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky a zaplatiť úroky, ktorý záväzok je obsiahnutý

v čl. II označeného ako „Platobné podmienky úveru“. Aj keď z konsenzuálneho charakteru

tohto zmluvného typu vyplýva, že na vznik záväzkového vzťahu z úverovej zmluvy sa

nevyžaduje reálne čerpanie úveru dlžníkom, takéto čerpanie úveru bolo skutočne,

obchodnou spoločnosťou L.I.C. GROUP, s.r.o. využité, čo vyplýva z výdavkového

pokladničného dokladu zo dňa 26.06.2008 vystaveného odporcom v 1. rade s vyplatenou

sumou vo výške 49.790,88 eur obchodnej spoločnosti L.I.C. GROUP, s.r.o. s podpisom jej

konateľa. Ako o platnom právnom úkone možno nepochybne hovoriť aj v prípade Zmluvy

o zriadení záložného práva zo dňa 26.06.2008, keď obsahuje označenie zmluvných strán,

predmetu zálohu a aj označenie pohľadávky, ktorej splnenie záloh sleduje (rovnako

mandátna zmluva obsahuje všetky náležitosti v zmysle ust.

a nasl.). Rovnako došlo k platnému vzniku záložného práva k vyššie uvedeným

nehnuteľnostiam, keď boli splnené obidve podmienky, a to uzavretá písomná zmluva

o zriadení záložného práva k nehnuteľnosti a existencia rozhodnutia správy katastra

o povolení vkladu záložného práva do katastra nehnuteľností.

Vzhľadom na skutočnosť, že obchodná spoločnosť L.I.C. GROUP, s.r.o. sa dostala

do omeškania s vrátením poskytnutých peňažných prostriedkov v dohodnutých splátkach

vo výške 2.531,04 eur mesačne, došlo tak k predčasnej splatnosti celého úveru v zmysle

článku II. bodu 6 Zmluvy o úvere č. 82001 a z dôvodu, že pohľadávka úver so splátkovým

kalendárom nebol riadne a včas splnený, odporca v 1. rade ako záložný veriteľ mohol začať

výkon záložného práva formou predaju zálohu na dražbe, po ktorej nadobudol zhora

opísané nehnuteľnosti do výlučného vlastníctva odporca v 2. rade.

V súvislosti s vyššie uvedeným odvolací súd považuje zdôrazniť nasledovné:

Navrhovateľka v konaní pred súdom prvého stupňa a ani v podanom odvolaní

nepreukázala, že Zmluva o úvere č. 82001 zo dňa 26.06.2008 je simulovaným právnym

úkonom, tento právny úkon má všetky náležitosti v zmysle ust. § 497 a nasledujúce

. Ak navrhovateľka uvádza, že Zmluva o úvere č. 82001 zo dňa

26.06.2008 je simulovaným právnym úkonom, nakoľko jej účastníci nemali skutočný záujem

na poskytnutí úverových prostriedkov, ale iba na zrušení Zmluvy o úvere č. 60653 zo dňa

06.09.2006, takéto konštatovanie zostalo len v rovine tvrdení, ktoré navrhovateľka nijakým

spôsobom nepreukázala. Dôkaznú bremeno na preukázanie skutočnosti, že išlo o tzv.

fiktívny úver s poukazom na zaťažovalo navrhovateľku, pričom navrhovateľka

v danom prípade dôkazné bremeno neuniesla.

Je nevyhnutné taktiež poznamenať, že Zmluva o úvere zo dňa 26.06.2008 je

samostatným právnym úkonom nezávislým od Zmluvy o úvere zo dňa 06.09.2006. Obidve

zmluvy o úvere neboli viazané na konkrétny účel, boli bezúčelové t j. druhá Zmluva o úvere

nemala za cieľ splatiť (nahradiť) prvú Zmluvu o úvere, previazanosť týchto dvoch zmlúv

nijakým spôsobom nevyplýva ani z ich obsahu. Obidve zmluvy o úvere boli zároveň na

strane dlžníkov uzatvorené rozdielnymi subjektmi, keď v prípade prvej Zmluvy o úvere bola

dlžníkom navrhovateľka v 1. rade ako fyzická osoba spotrebiteľ, zatiaľ čo v prípade druhej

Zmluvy o úvere bola dlžníkom obchodná spoločnosť L.I.C GROUP, s.r.o., keď už

zo samotnej povahy týchto subjektov vyplýva ich rozdielne postavenie.

Čo sa týka ďalšieho dokazovania v zmysle návrhu navrhovateľky, odvolací súd

poukazuje nato, že v zmysle súd rozhoduje na základe skutkového stavu veci

zisteného z vykonaných dôkazov, ako aj na základe skutočností, ktoré neboli medzi

účastníkmi sporné, ak o nich alebo o ich pravdivosti nemá dôvodné a závažné pochybnosti.

Vzhľadom na uvedené súd nie je viazaný dôkaznými návrhmi účastníkov v tom zmysle, že by

bol povinný vykonať všetky navrhované dôkazy, ale je oprávnený posúdiť dôkazné návrhy

a rozhodnúť o tom, ktorý z týchto dôkazov vykoná. Predovšetkým nevykoná dôkazy, ktoré sú

pre vec nerozhodujúce a nemôžu smerovať k zisteniu skutkového stavu veci (k zisteniu

skutočností predvídaných skutkovou podstatou právnej normy), ako aj dôkazy, ktoré sú

zjavne navrhované len preto, aby bol účelovo predlžovaný právny spor. Odvolací súd

poukazuje na to, že prvostupňový súd pre rozhodnutie vo veci samej v dostatočnej miere

zistil skutkový stav veci a preto aj správne rozhodol, keď nevykonal navrhovateľkou

navrhovaný dôkaz, ktorý bol pre vec nerozhodujúci, a z rovnakých dôvodov ani odvolací

súd nemal za potrebné v zmysle doplniť dokazovanie zistenie pravosti

podpisu navrhovateľky na príjmovom pokladničnom doklade v sume 36.513,31 eur, keď

vzhľadom na nezávislosť obidvoch zmlúv o úvere by skúmanie pravosti takéhoto podpisu

nemalo vzťah k Zmluve o úvere č. 82001 zo dňa 26.06.2008 a k úveru vo výške 49.790,88

eur, ktorá pohľadávka v tej výške bola zabezpečená záložnou zmluvou a v dôsledku ktorého

nedodržania splátkového kalendára sa odporca v 1. rade uspokojil zo predmetu záložnej

zmluvy zálohu.».

Následne sa krajský súd v napadnutom rozsudku vyjadril aj k sťažovateľkou

požadovanému určeniu neplatnosti dobrovoľnej dražby zotrvávajúc na právnom názore

okresného súdu, že tento návrh nebol uplatnený v prekluzívnej lehote ustanovenej § 21

ods. 2 o dobrovoľných dražbách v znení neskorších predpisov.

Podľa názoru odvolacieho súdu sťažovateľka v odvolaní neargumentovala „žiadnymi

novými skutočnosťami a dôkazmi v zmysle ust. s ktorými by sa prvostupňový

súd riadne v odôvodnení svojho rozhodnutia nevysporiadal a ktoré by mali za následok

zmenu súdom prvého stupňa zisteného stavu alebo jeho právneho hodnotenia. Z konania

pred súdom prvého stupňa i odvolacím súdom iný, než napadnutým rozsudkom vyslovený

právny záver nevyplýva a v odvolaní uvedené argumenty nie sú spôsobilé privodiť iné

právne hodnotenie stavu veci.

K námietke navrhovateľky uvedenej v odvolaní, že podala návrh na určenie

neplatnosti dobrovoľnej dražby podľa ust. a nie návrh na

určenie neplatnosti dobrovoľnej dražby podľa ust.

o dobrovoľných dražbách, odvolací súd uvádza, že neplatnosť dobrovoľnej dražby môže súd

vysloviť iba v občianskom súdnom konaní, ktoré začalo podaním návrhu na určenie

neplatnosti dobrovoľnej dražby v zmysle ust. § 21 ods. 2 vyššie citovaného zákona a otázku

neplatnosti nemôže súd posudzovať v inom konaní.“.

Ústavný súd realizujúc ústavný prieskum napadnutého rozsudku krajského súdu

(v spojení s rozsudkom okresného súdu, ktorý krajský súd napadnutým rozsudkom potvrdil)

zistil, že krajský súd pred rozhodnutím o oprávnenosti sťažovateľkou žalovaných nárokov

skúmal najskôr otázku platnosti zmluvy o úvere z 26. júna 2008 a zmluvy o zriadení

záložného práva z toho istého dňa. Závery týkajúce sa uvedenej predbežnej otázky potom

tvorili základ pre jeho rozsudok v merite veci, ktorým bola žaloba sťažovateľky zamietnutá.

Oboznámiac sa s obsahom označeného rozhodnutia krajského súdu dospel ústavný súd

k názoru, že z hľadiska princípov, ktoré sú imanentnou súčasťou základného práva na súdnu

ochranu zaručeného a dohovoru, je napadnutý rozsudok

krajského súd ústavne udržateľný a pre zásah ústavného súdu do výsledku tohto súdneho

konania niet dostatok dôvodov.

Vo vzťahu ku konkrétnym námietkam sťažovateľky ústavný súd uvádza, že aj keď

krajský súd čiastočne dospel k odlišnému právnemu posúdeniu niektorých okolností

prípadu, konkrétne, že z obsahu zmluvy o úvere z 26. júna 2008 nevyplýva žiadne jej

previazanie so zmluvou o úvere zo 6. septembra 2006, uvedené nemôže mať za následok

porušenie označených práv, pretože platné procesnoprávne predpisy aj v prípade potvrdenia

rozhodnutia prvostupňového súdu za predpokladu jeho vecnej správnosti umožňujú

odvolaciemu súdu odlišne vyhodnotiť niektoré čiastkové právne otázky relevantné pre

rozhodnutie vo veci samej. Podľa názoru ústavného súdu z obsahu rozsudku okresného súdu

v danom prípade nevyplýva, že by prvostupňový súd považoval zmluvu o úvere z 26. júna

2008 za poskytnutie reúveru, ale len záver, že tento nový úver bol poskytnutý na účely

„pokrytia prvého úveru a v tomto smere si účastníci zaplatenie splátok a vyplatenie úveru

kompenzovali“. Záver krajského súdu, že v danom prípade išlo o dve odlišné zmluvy

o úvere uzavreté medzi rôznymi subjektmi, z ktorých bolo pre právne posúdenie veci

podstatné len posúdenie platnosti neskôr uzavretej úverovej zmluvy, však nemohol viesť

k inému výsledku napadnutého konania krajského súdu, ako ku ktorému dospel aj okresný

súd, ktorého rozhodnutie krajský súd meritórne potvrdil.

Podľa názoru ústavného súdu obstoja aj závery krajského súdu, podľa ktorých zostali

námietky sťažovateľky týkajúce sa zmluvy o úvere ako simulovanom právnom úkone

v rovine nepodložených tvrdení. Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku preto

primerane poukázal na podstatu , ktorý účastníkom konania ukladá v konaní

povinnosť preukázať vznesené tvrdenia a prezumuje aj následky neunesenia dôkazného

bremena, ktoré sťažovateľku v procesnom postavení navrhovateľky zaťažovalo.

Ako porušenie označených práv nemožno hodnotiť ani rozhodnutie konajúcich súdov

nevykonať sťažovateľkou navrhované dôkazy, pretože krajský súd sa k dôvodom ich

nevykonania v odôvodnení svojho rozhodnutia dostatočne vyjadril a jeho závery k tejto

otázke hodnotí ústavný súd ako ústavne akceptovateľné. Z obsahu predložených súdnych

rozhodnutí a ostatných k sťažnosti pripojených dokumentov vzťahujúcich sa na napadnuté

súdne konanie sa ani podľa názoru ústavného súdu nejaví ako zjavne nesprávny (a tak

neudržateľný) záver konajúcich súdov, že vykonanie ďalšieho sťažovateľkou navrhovaného

dokazovania by neviedlo k zisteniu pre prípad podstatných skutočností, ktoré by mohli

zvrátiť krajským súdom realizované právne hodnotenie prípadu.

Napadnutý rozsudok krajského súdu preto nevykazuje znaky zjavných omylov ako

v podstatných skutkových okolnostiach, z ktorých krajský súd pri rozhodovaní vychádzal,

tak ani v právnych záveroch z nich vyvodených. Odôvodnenie napadnutého rozsudku je

podľa názoru ústavného súdu zrozumiteľné a dostatočne výstižne objasňuje závery,

ku ktorým konajúce všeobecné súdy dospeli, a odpovedá na všetky relevantné otázky

súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Uvedené platí aj v prípade, keď sa vnútorná

intencionalita právnych úvah sťažovateľky uberala iným smerom ako právny názor

krajského súdu, ktorý síce rozhodol spôsobom, s ktorým sťažovateľka nesúhlasí, ale toto

rozhodnutie krajský súd dostatočne odôvodnil na základe vlastných myšlienkových

postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený a ani povinný nahrádzať. K tomu

ústavný súd obdobne poznamenáva, že ak sa konanie pred všeobecným súdom neskončí

podľa želania účastníka konania, táto okolnosť sama osebe nie je právnym základom pre

namietnutie porušenia základného práva (napr. ). V tejto súvislosti ústavný súd

opätovne pripomína svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej nie je opravným súdom

právnych názorov všeobecných súdov a nie je ani oprávnený preskúmavať a posudzovať

právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli

k rozhodnutiu. Rovnako nie je oprávnený výklad formulovaný všeobecnými súdmi

nahrádzať vlastným právnym výkladom (pokiaľ sú účinky napadnutého rozhodnutia ústavne

akceptovateľné). Úlohou ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1

nie je ani posudzovanie právnej perfektnosti namietaného rozhodnutia všeobecného

súdu z hľadiska formálnych požiadaviek vyplývajúcich zo zákonov a iných všeobecne

záväzných právnych predpisov a z týchto aspektov jeho „vylepšovanie“ (),

ale posúdenie jeho ústavnej akceptovateľnosti a udržateľnosti.

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že rozsudkom krajského súdu

č. k. z 24. októbra 2012 k porušeniu sťažovateľkou označených práv

podľa a dohovoru dôjsť nemohlo, a to pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým rozhodnutím a označenými právami, čo

viedlo ústavný súd k odmietnutiu tejto časti sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

3. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

uznesením najvyššieho súdu

Vo vzťahu k uzneseniu najvyššieho súdu sťažovateľka namieta, že jej dovolanie proti

rozsudku krajského súdu bolo odmietnuté nedôvodne, pretože procesné pochybenia súdov

nižších stupňov spočívajúce najmä v porušení povinností uložených § 118 ods. 2, § 156

ods. 3 a podľa jej názoru zakladali procesnú vadu podľa

, teda že namietaným postupom týchto súdov malo dôjsť k odňatiu možnosti účastníka

konať pred súdom.

Najvyšší súd po skonštatovaní, že prípustnosť dovolania nemožno vyvodiť z § 238

ods. 1 až 3 , so zreteľom na druhú vetu , ktoré dovolaciemu súdu

ukladá povinnosť vždy skúmať, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané

v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v , preskúmal

obsah dovolania a vzhľadom na v ňom zvolenú argumentáciu a vytýkané nedostatky

„osobitne skúmal, či v konaní pred odvolacím súdom skutočne došlo k odňatiu možnosti

účastníka konať pred súdom a dospel k záveru, že... procesnú vadu podľa § 237 písm. f/

v konaní nezistil“. V záveroch svojho uznesenia k tejto otázke najvyšší súd uviedol:

„Dovolací súd nezistil existenciu dôvodu prípustnosti dovolania, ktorý mal spočívať

v nedodržaní procesného postupu súdom vyplývajúceho z ustanovenia ,

účinného od 15. októbra 2008.

Z obsahu spisu totiž jednoznačne vyplýva, že dňa 9. júna 2009 sa nekonalo žiadne

pojednávanie, na ktorom by došlo k namietanému porušeniu a to predovšetkým z dôvodu, že

žaloba žalobkyne bola doručená okresnému súdu až 21. júla 2009. Naviac, zo zápisnice

z pojednávania z 31. marca 2010, kedy bolo vo veci uskutočnené prvé pojednávanie

vyplýva, že konajúca sudkyňa po vykonaní úkonov podľa , prednesení

návrhov, vyjadrení právnych zástupcov a vypočutí účastníkov a svedka, vykonala postup

podľa § 118 ods. 2 O. s .p., kedy následne prítomní účastníci nenavrhli vykonať vo veci

ďalšie dôkazy (por: č. l. 123 p. v.). Pokiaľ v dovolaní dovolateľkou namietané pochybenie

malo smerovať do druhého konania na súde prvého stupňa, na ktorom bol vo veci vyhlásený

aj rozsudok, uskutočneného 9. júna 2010, dovolací súd dáva do pozornosti ustanovenie

, podľa ktorého ďalší priebeh pojednávania určuje predseda senátu

alebo samosudca, pričom zo žiadneho ustanovenia nevyplýva, že by súd postup

podľa bol povinný vykonávať na každom uskutočnenom pojednávaní.

Dovolací súd však na tomto mieste považuje za potrebné zdôrazniť, že aj prípadné

porušenie tohto zákonného ustanovenia nespôsobuje existenciu vady v zmysle § 237 písm. f/

Ak totiž predseda senátu (samosudca) toto zákonné ustanovenie nedodrží, nemá to

žiaden priamy dosah na možnosť vylúčenia účastníka konania z jeho procesných práv, ktoré

mu priznáva. Porušenie citovaného ustanovenia teda žiadnym

spôsobom nediskvalifikuje účastníka napr. v práve zúčastniť sa pojednávania, robiť

prednesy, navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom, v práve na záver

pojednávania zhrnúť svoje návrhy a pod., čo napokon v prejednávanej veci vyplýva aj

z obsahu oboch zápisníc z pojednávaní pred súdom prvého stupňa, keď súd vykonával

dokazovanie výsluchmi účastníkov a svedkov, ku ktorým sa účastníci mali právo priebežne

vyjadrovať, rozhodoval uznesením aj o návrhoch na vykonávanie ďalších dokazovaní

a v závere pojednávania účastníkov vyzval, aby zhrnuli svoje návrhy... Aj prípadné striktné

nedodržanie postupu podľa zo strany súdu (spočívajúce v neuvedení,

ktoré právne významné skutkové tvrdenia účastníkov je možné považovať za zhodné a ktoré

zostali sporné) možno hodnotiť len ako tzv. inú vadu konania, ktorou možno dovolanie

v zmysle odôvodniť. Existencia tejto vady sama osebe

nezakladá zmätočnosť rozhodnutia a nie je procesnou vadou konania v zmysle § 237 písm.

f/ Dovolateľka preto neopodstatnene, najmä však v prejednávanej veci tiedovodíie

namietala, že nedodržaním procesného postupu v zmysle , jej súd odňal

možnosť konať pred súdom.

Postupu, ktorým mal súd odňať žalobkyni možnosť konať pred súdom sa mal potom

podľa dovolateľky dopustiť odvolací súd a to v spôsobe oznámenia verejného vyhlásenia

rozsudku, keď oznámenie o vyhlásení rozsudku na úradnej tabuli súdu bolo vyvesené

18. októbra 2012 (štvrtok) a zvesené 25. októbra 2012 (štvrtok) z dôvodu, že do tejto lehoty

pripadli dva dni na sobotu a nedeľu a naviac oznámenie o vyhlásení rozsudku nebolo

v elektronickej podobe zverejnené na webovej stránke súdu....

Dovolací súd považuje za potrebné upozorniť na znenie namietaného ustanovenia

, podľa ktorého, vo veciach, v ktorých súd rozhoduje rozsudkom bez

nariadenia ústneho pojednávania, oznámi miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku

na úradnej tabuli súdu v lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením a pokiaľ z neho

výslovne nevyplýva, že sa jedná o päť pracovných dní, potrebné je ho chápať tak, že

oznámenie na úradnej tabuli musí byť zverejnené najmenej päť kalendárnych dní pred

vyhlásením rozsudku.

Z listín založených do súdneho spisu vyplýva, že na úradnej tabuli súdu bolo

najmenej 5 dní pred dňom vyhlásenia rozsudku oznámené, že rozsudok v danej veci bude

vyhlásený 24. októbra 2012 o 9.00 hod. Zachovanie postupu odvolacím súdom pred

vyhlásením rozsudku v zmysle vyplýva z písomných pokynov súdu

(predsedu senátu) a ďalších nadväzujúcich úkonov pracovníkov súdnej kancelárie

zabezpečujúcich ich vykonanie tak, aby bolo zachovanie uvedeného postupu zo súdneho

spisu nepochybné.

Nedôvodná bola i námietka dovolateľky, že oznámenie o vyhlásení rozsudku nebolo

v elektronickej podobe zverejnené na webovej stránke súdu, ktorú skutočnosť dovolateľka

v dovolacom konaní preukazovala výpisom obsahu z úradnej tabule Krajského súdu

v Bratislave zo dňa 2. decembra 2012. Na overenie správnosti tejto námietky dovolací súd

vykonal dopyt na Krajský súd v Bratislave, na základe ktorého mu bol poskytnutý výtlačok

z úradnej tabule... z ktorého vyplýva, že oznámenie o čase a mieste vyhlásenia rozsudku

vo veci sp. zn. bolo na webovej stránke súdu zverejnené od 19. októbra 2012

do 25. októbra 2012, spolu s podaním vysvetlenia postupu pri zverejňovaní oznámení o čase

a mieste verejného vyhlásenia rozhodnutí súdu...

Postupom odvolacieho súdu, plne rešpektujúcim platnú úpravu Občianskeho

súdneho poriadku, sa preto navrhovateľke neodňala možnosť konať pred súdom v zmysle §

237 písm. f/ Dovolací súd však považuje za potrebné uviesť, že i prípadné

nezverejnenie oznámenia o vyhlásení rozsudku na webovej stránke súdu za situácie, keď

toto oznámenie bolo riadne zverejnené na úradnej tabuli súdu, by bolo možné považovať len

ako tzv. inú vadu konania v zmysle , ktorá sama osebe

nezakladá zmätočnosť rozhodnutia a nie je procesnou vadou konania v zmysle § 237 písm.

f/

Pokiaľ žalobkyňa v dovolaní namietala porušenie ustanovení o dokazovaní vo vzťahu

o vykonaní ňou navrhnutých dôkazov, treba uviesť, že podľa ustálenej súdnej praxe

nevykonanie dôkazov navrhnutých účastníkom nie je postupom, ktorým súd odňal

účastníkovi možnosť konať pred súdom (R 37/1993). Účastníkovi konania totiž zákon ukladá

povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, pričom za dôkaz môžu slúžiť

všetky prostriedky, ktorými možno zistiť stav veci, najmä výsluch svedkov, znalecký

posudok, správy a vyjadrenia orgánov a právnických osôb, listiny, ohliadka a výsluch

účastníkov ( veta prvá a veta prvá ). O tom, ktoré z navrhovaných

úkazov (prípadne takých, ktoré nie sú navrhované) budú vykonané, rozhoduje však súd.

Z uvedeného je zrejmé, že účastníkovi konania priznáva právo

vykonanie určitého dôkazu navrhnúť. Toto procesné oprávnenie žalobkyňa v danej veci aj

využila (nebolo jej odňaté). Nevykonaním žalobkyňou navrhovaného dokazovania nedošlo

teda k odňatiu jej možnosti konať pred súdom. Dovolací súd poznamenáva, že v dovolacom

konaní môže prihliadnuť k takýmto namietaným nedostatkom len vtedy, ak je splnený

predpoklad prípustnosti dovolania (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo). Tvrdenie

o neúplnosti vykonaného dokazovania, resp. že súd dospel na základe vykonaných dôkazov

k nesprávnym skutkovým zisteniam, predstavuje dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2 písm. b/

, t. j., že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci, ktorou otázkou sa dovolací súd môže zaoberať len v prípade ak je

dovolanie procesné prípustné. Dovolací súd sa nezaoberal ani námietkou dovolateľky

týkajúcou sa doručovania rozhodnutia odvolacieho súdu, pretože spôsob a dĺžku

doručovania poštovej zásielky súd ovplyvniť nemôže, a nemá vplyv na výsledok konania.“

Nadväzne na uvedené najvyšší súd k námietke sťažovateľky, že rozsudok krajského

súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, uviedol, že právne posúdenie veci

súdmi nižších stupňov je považované za relevantný dovolací dôvod, ktorým možno

odôvodniť procesné prípustné dovolanie, ale zároveň je zhodne zastávaný názor, že

nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov nie je procesnou vadou konania

v zmysle , pretože nesprávnym právnym posúdením veci súd

účastníkovi konania neznemožňuje realizáciu žiadneho jeho procesného oprávnenia.

Najvyšší súd v tomto smere poukázal aj na svoju predchádzajúcu relevantnú judikatúru

a uzavrel, že vzhľadom na neprípustnosť dovolania k posúdeniu správnosti právneho

posúdenia veci odvolacím súdom nemohol pristúpiť. Neprípustnosť dovolania pritom bránila

rovnako aj dovolaciemu prieskumu sťažovateľkou namietaných iných vád konania majúcich

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, pretože tento dôvod, ak by aj bol daný, sám

osebe prípustnosť dovolania nezakladá.

Z ústavným súdom uvádzaných častí pomerne obšírneho odôvodnenia uznesenia

najvyššieho súdu vyplýva, že najvyšší súd sa štandardným a ústavne akceptovateľným

spôsobom vyrovnal s otázkou prípustnosti dovolania proti rozsudku krajského súdu.

Zaoberal sa pritom jednotlivými sťažovateľkinými námietkami, podľa ktorých malo

postupom krajského súdu a jeho rozsudkom dôjsť k naplneniu dovolacieho dôvodu

zakotveného v (t. j. odňatie možnosti účastníka konať pred súdom), resp.

k porušeniu práva na spravodlivý proces. Odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho

súdu dáva dostatočnú odpoveď na argumentáciu sťažovateľky týkajúcu sa ňou namietaného

porušenia procesných pravidiel vyplývajúcich z § 118 ods. 2, § 214 ods. 2 a § 156 ods. 3

. Závery dovolacieho súdu, podľa ktorých námietky sťažovateľky týkajúce sa postupu

súdov nižšieho stupňa a interpretácie označených ustanovení Občianskeho súdneho

poriadku nezakladajú vadu spočívajúcu v odňatí možnosti účastníka konať pred súdom,

posudzuje ústavný súd ako zhodné s ustálenou judikatúrou najvyššieho súdu, na ktorú

najvyšší súd aj poukázal a v podrobnostiach objasnil.

Ústavný súd navyše pripomína, že samotná otázka posúdenia podmienok pre

uskutočnenie dovolacieho konania vrátane posúdenia otázky prípustnosti dovolania je vecou

zákonnosti a jej vyriešenie v súlade s ustanoveniami , ktoré

v zmysle majú ustanovovať podrobnosti o realizácii základného práva na

súdnu ochranu, nemôže v konečnom dôsledku viesť k záveru o porušení označených práv

sťažovateľky. Pre neprípustnosť dovolania nemal najvyšší súd ani právomoc preskúmavať

dôvodnosť dovolania z hľadiska naplnenia dovolacích dôvodov svedčiacich o existencii inej

vady konania majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci [§ 241 ods. 2 písm. b)

] alebo jej nesprávneho právneho posúdenia [ ].

Ústavný súd konštatuje, že napadnuté uznesenie najvyššieho súdu nevykazuje znaky

arbitrárnosti, keďže najvyšší súd zrozumiteľne vysvetlil právne závery, ku ktorým dospel,

a súčasne nezistil existenciu iných skutočností svedčiacich o tom, že by bolo možné

považovať toto uznesenie za popierajúce zmysel práva na súdnu ochranu.

Na základe uvedeného dospel ústavný súd aj vo vzťahu k uzneseniu najvyššieho súdu

k záveru, že najvyšší súd sťažovateľkou označené základné právo na súdnu ochranu podľa

ani právo na spravodlivé súdne konania podľa dohovoru

neporušil, a preto sťažnosť aj v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch

sťažovateľky v danej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. mája 2015