Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 244/2015
PDF · 580.26 KB
No categories available
I. ÚS 244/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. mája 2015
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s.,
Garbiarska 2, Košice, zastúpenej advokátom JUDr. Gabrielom Gulbišom, Boženy
Němcovej 22, Košice, vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných
práv a slobôd, základného práva na verejné prerokovanie veci v jej prítomnosti podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd,
základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,
práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd, ako aj základného práva na vlastníctvo podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu
Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Er 884/2010 a jeho uznesením z 8. decembra 2011,
postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 5 CoE 70/2013 a jeho
uznesením zo 4. júna 2013 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní
vedenom pod sp. zn. 5 Oboer 376/2013 a jeho uznesením zo 16. decembra 2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. apríla 2015
doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s. (ďalej len
„sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), základného práva na verejné prerokovanie
veci v jej prítomnosti podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny, základného práva
na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie (súdny
proces) podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“), ako aj základného práva na vlastníctvo podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva
na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Okresného súdu
Prešov (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Er 884/2010 a jeho
uznesením z 8. decembra 2011 (ďalej len „uznesenie okresného súdu“), postupom
Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
5 CoE 70/2013 a jeho uznesením zo 4. júna 2013 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“)
a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 5 Oboer 376/2013 a jeho uznesením zo 16. decembra 2014 (ďalej len
„uznesenie najvyššieho súdu“).
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka, ktorá je právnickou osobou
podnikajúcou v oblasti poisťovníctva, uzavrela s (ďalej len „povinná“)
poistnú zmluvu č. 4459000004 obsahujúcu tzv. rozhodcovskú doložku, podľa ktorej všetky
spory súvisiace s touto poistnou zmluvou budú riešené pred rozhodcovským súdom.
Sťažovateľka si následne pred rozhodcovským súdom uplatnila svoje nároky proti povinnej,
ktoré jej boli priznané rozhodcovským rozsudkom (rozsudkom Arbitrážneho súdu Košice
sp. zn. 2 C 957/2009 z 8. marca 2010 o uložení povinnosti povinnej zaplatiť sťažovateľke
dlžné poistné v sume 33,79 € s úrokom z omeškania a trovy rozhodcovského konania).
Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že súdny exekútor na jej návrh podal na okresnom
súde žiadosť o vydanie poverenia na začatie exekúcie, ktorú okresný súd uznesením sp. zn.
8 Er 884/2010 z 8. decembra 2011 zamietol. Sťažovateľka namieta, že okresný súd
v súvislosti so svojím rozhodnutím nevykonal „prieskum spisových podkladov, ktoré
vydaniu exekučného titulu predchádzali. Prieskum spisových podkladov pritom v zmysle
základnej logiky musí obsahovať prieskum spisu, ktorý vydaniu exekučného titulu
predchádzal.
Z postupu okresného súdu je zjavné, že okresný súd nevychádzal z obsahu
rozhodcovského spisu, ale nanovo konštruoval skutkový stav... Sťažovateľovi bolo upreté
jeho právo na vyjadrenie sa k správnosti, pravosti a úplnosti listinných dôkazov, ako aj
k ich obsahu.“.
Krajský súd sa v odvolacom konaní stotožnil so skutkovými a právnymi závermi
okresného súdu a uznesením sp. zn. 5 CoE 70/2013 zo 4. júna 2013 uznesenie okresného
súdu potvrdil.
Sťažovateľka podala proti uzneseniu krajského súdu dovolanie, ktoré najvyšší súd
odmietol ako neprípustné.
Rozhodnutie najvyššieho súdu považuje sťažovateľka za arbitrárne, nepreskúmateľné
a jeho závery za neodôvodnené, pričom jeho nepreskúmateľnosť má podľa sťažovateľky
spočívať v tom, že «nie je zrejmé, z čoho Najvyšší súd SR vychádzal, keď uviedol,
že exekučný súd vo fáze vydania poverenia na vykonanie exekúcie nevykonáva dokazovanie
resp. z akého dôvodu tento postup má byť vylúčený z pravidiel dokazovania a následne aj
z konania pojednávania... Nepreskúmateľnosť rozhodnutia NS SR spočíva aj v tom, že
Najvyšší súd SR nevymedzil hranice dokazovania, teda nevymedzil, čo sa v súlade s jeho
právnym názorom má považovať za dokazovanie a aký postup súdu už dokazovaním nie je,
a prečo je uvedený „nový“, najvyšším súdom aprobovaný postup súdu („vyvodzovanie
právne významných skutočností preskúmaním do spisu vložených listín.“), v súlade s čl. 2
ods. 2 ústavy resp. v súlade s čl. 144 ústavy SR, aj keď nie je interpretovateľný zo žiadnej
známej právnej normy vnútroštátneho právneho poriadku SR.
Najvyšší súd a predtým Krajský súd v Prešove svojím postupom neochránili
oprávneného pred svojvoľným postupom okresného súdu, čím mu zjavne upreli právo na
spravodlivý proces a právo na súdnu ochranu, spočívajúcu v tom, že každý má právo na to,
aby v jeho veci rozhodol súd na základe platných právnych noriem v súlade s ústavou SR.
Skutočnosť, že Krajský súd nezhojil popretie základného práva na kontradiktórnosť
konania oprávneného konaním okresného súdu vyplýva zo skutočnosti, že Krajský súd
nevenoval vo svojom rozhodnutí žiadnu pozornosť právnej argumentácii a návrhom
dôkazov zo strany oprávneného.
Tak Krajský súd formou opomenutých dôkazov (o návrhoch dôkazov nebolo
rozhodnuté alebo dôkazy neboli vykonané a to bez toho, aby to KS zdôvodnil) odňal
oprávnenému právo konať pred súdom...Okresný a následne Krajský súd popreli právo
oprávneného na súdnu ochranu a právo na spravodlivý proces a to v tom, že v jeho veci
nerozhodli podľa relevantných právnych noriem vnútroštátneho právneho poriadku
a judikátov ESD (v dôsledku ZEÚ).
Dôkazom je, že okresný súd dospel ku nesprávnemu skutkovému záveru, že
rozhodcovská doložka v dojednanej spotrebiteľskej zmluve údajne poškodzuje právo
spotrebiteľa na konanie pred všeobecným súdom (údajne konkrétne poškodzuje jeho právo
na súdnu ochranu).
V dôsledku toho okresný súd urobil právny záver, že uvedená rozhodcovská doložka
je neprijateľnou podmienkou v spotrebiteľskej zmluve, lebo znamená hrubú nerovnováhu
v právach medzi dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa. V tomto jeho
názore ho aproboval Krajský súd a následne NS SR.».
Sťažovateľka ďalej argumentovala, že aj v právnom poriadku Slovenskej republiky
existuje pre spotrebiteľa možnosť, v prípade, že sa konanie viedlo na rozhodcovskom súde,
dosiahnuť nápravu v súdnom konaní na všeobecnom súde podaním žaloby o zrušenie
rozhodcovského rozsudku.
Podľa názoru sťažovateľky „Prejudiciálny výklad smernice 93/13/EHS Súdneho
dvora je záväzný pre všetkých sudcov členských štátov a teda aj všeobecný súd mal
povinnosť takto vykladať túto podmienku, čo potvrdzuje aj Ústavný súd SR v svojom náleze
IV. ÚS 95/2010... Ak si súd výkladom právnej normy nebol istý, mal prerušiť konanie
a položiť prejudiciálnu otázku, čo stanovuje aj rozhodnutie IV. ÚS 95/2010.
Ak tak jednotlivé súdy neurobili, porušili aj právo oprávneného na zákonného sudcu.
Uvedené právo na zákonného sudcu bolo zo strany krajského súdu porušené už tým, že
vedel, že existujú dva možné výklady § 53 ods. 4 písm. r), pričom jeden si osvojil súd a
jeden proklamoval vo svojich vyjadreniach sťažovateľ. Nič neoprávňovalo všeobecný súd
ku autoritatívnemu uprednostneniu jeho výkladu, pretože jediný autoritatívny orgán v tomto
smere je ESD a ako vidno vo svojom stanovisku C 342/13 dal vlastne jednoznačne
za pravdu práve výkladu sťažovateľa.
Exekučný súd porušil aj právo oprávneného na právnu istotu nerešpektovaním
judikátu ESD C 40/08 Asturcom, v znení čl. 36 39.
Svojvoľným rozhodnutím v rozpore s vnútroštátnym poriadkom SR a judikatúrou
ESD (najmä ESD C 40/08) okresný súd a následne krajský súd poškodili právo
oprávneného na pokojné užívanie svojho majetku, pričom pohľadávka jednoznačne spĺňa
ústavnú definíciu majetku podľa judikatúry ÚS SR.“.
Vzhľadom na uvedené malo byť dovolanie podané sťažovateľkou najvyšším súdom
pripustené. Najvyšší súd vo svojom rozhodnutí ignoroval podstatné námietky sťažovateľky
smerujúce voči „neobhájiteľnému“ vyvodzovaniu záverov z listín vložených do spisu, ako
aj voči jeho právu porušiť zásadu právnej istoty údajne vyplývajúceho z rozhodnutia
Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) vo veci sp. zn. C 40/08
ASTURCOM.
Vychádzajúc z uvedených skutočností sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd prijal jej
sťažnosť na ďalšie konanie a nálezom vyslovil, že označenými postupmi a rozhodnutiami
okresného súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu boli porušené jej základné práva
zaručené v čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 a 2 ústavy a v čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods.
2 listiny, ako aj práva zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru a v čl. 1 dodatkového protokolu, aby
označené rozhodnutia okresného súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu zrušil a veci vrátil
na ďalšie konanie a aby jej priznal úhradu trov právneho zastúpenia.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažnosti sťažovateľky je namietané porušenie jej základných práv podľa
čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 listiny, ako aj práva podľa čl.
6 ods. 1 dohovoru označeným postupom a uznesením okresného súdu, krajského súdu
a najvyššieho súdu, ktoré rozhodovali o jej návrhu na vykonanie exekúcie na základe
právoplatného rozhodcovského rozsudku. Porušenie svojich práv vidí sťažovateľka ako
oprávnená v tom, že všeobecné súdy v exekučnom konaní vykonali dokazovanie bez
nariadenia pojednávania, čím jej odňali možnosť vyjadriť sa k vykonaným dôkazom, a tak
porušili princíp kontradiktórnosti konania. Sťažovateľka ďalej poukázala na to, že všeobecné
súdy konajúce v jej veci nedostatočne zistili skutkový stav a svoje rozhodnutia založili na
nesprávnom právnom posúdení, a to najmä pokiaľ ide o posúdenie rozhodcovskej doložky
ako neprijateľnej zmluvnej podmienky. Podľa názoru sťažovateľky bolo porušené aj jej
základné právo na zákonného sudcu zaručené v čl. 48 ods. 1 ústavy, ako aj právo na
pokojné užívanie svojho majetku.
V tejto súvislosti sťažovateľka uviedla, že všeobecné súdy postupovali aj v rozpore
judikatúrou ústavného súdu, ako aj judikatúrou Súdneho dvora.
1. K namietanému porušeniu označených práv namietaným postupom
a uznesením okresného súdu
Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127
ods. 1 ústavy nebolo v jeho právomoci preskúmanie napadnutého uznesenia okresného
súdu, pretože na základe podaného odvolania to patrilo do právomoci krajského súdu.
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka proti namietanému uzneseniu okresného
súdu podala riadny opravný prostriedok – odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd.
Ústavný súd preto nemá právomoc na konanie o tej časti sťažnosti, v ktorej sa namieta
porušenie práv sťažovateľky predmetným uznesením okresného súdu, ako aj jemu
predchádzajúcim postupom.
Z uvedeného dôvodu ústavný súd odmietol sťažovateľkinu sťažnosť v tejto jej časti
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.
2. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2
ústavy a čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
namietaným postupom a uznesením krajského súdu
Zo stabilizovanej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že vo vzťahu ku všeobecným
súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou
(m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní
pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09). Ústavný
súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej
právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti nemôže zastupovať všeobecné
súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda
všeobecné súdy, ktorým prislúcha chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej
úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedá na konkrétne
námietky účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd už
opakovane uviedol (napr. II. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07), že ochrana ústavou, prípadne
dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len
ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní
ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy
a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy). Úloha ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnosti
namietajúcej porušenie základného práva na súdnu ochranu rozhodnutím súdu sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonov s ústavou a dohovorom
najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú
arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 74/05,
Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V
súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98 tiež napr. I. ÚS 4/00,
II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver
o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, patrí aj absencia ústavnoprávneho rozmeru
namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu
verejnej moci posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu.
Z predložených listín vyplýva, že súdny exekútor doručil okresnému súdu žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v súlade s § 44 Exekučného poriadku, na
základe exekučného titulu – rozhodcovského rozsudku sp. zn. 2 C 957/2009 z 8. marca
2010, ktorý vydal Arbitrážny súd Košice, pričom okresný súd obsadený vyšším súdnym
úradníkom napadnutým uznesením žiadosť exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie zamietol z dôvodu, že rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou
podmienkou a ako taká je neplatná v zmysle § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka účinného
v čase uzatvárania zmluvy. Rozhodcovské konanie, ktorého výsledkom bol exekučný titul –
rozhodcovský rozsudok vydaný v takomto konaní nemôže teda byť exekučným titulom
spôsobilým na vykonanie exekúcie, pretože predstavuje neodstrániteľnú prekážku brániacu
vo vykonaní exekúcie. Sťažovateľka podala proti uzneseniu okresného súdu odvolanie
na krajskom súde, v ktorom okrem iného namietala, že napadnuté uznesenie je nezákonné,
a svoje odvolacie dôvody oprela o ustanovenia § 205 ods. 2 písm. a), b), d) a f)
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).
Krajský súd po preskúmaní odvolaním napadnutého uznesenia okresného súdu bez
nariadenia pojednávania v súlade s § 214 ods. 2 OSP a dospel k záveru, že odvolanie
sťažovateľky nie je dôvodné, pričom v relevantnej časti svojho rozhodnutia uviedol:
«Nemali by byť žiadne pochybnosti o tom, že oprávnený s povinnou uzavreli poistnú
zmluvu, pričom v tomto právnom vzťahu povinná vystupovala ako fyzická osoba, ktorá
zabezpečovala svoje potreby, teda ako spotrebiteľ. Oprávnený pri poskytovaní poistenia
vystupoval v rámci svojej podnikateľskej činnosti, teda ako dodávateľ. Poistná zmluva,
uzavretá medzi účastníkmi je preto spotrebiteľskou zmluvou a ide o štandardnú formulárovú
zmluvu.
Tvrdenie oprávneného, že v danom prípade išlo medzi účastníkmi o individuálne
dojednanú rozhodcovskú doložku, je tvrdením nepodloženým, nemajúcim oporu v
skutkovom stave. Podľa oprávneného medzi účastníkmi išlo o jednoznačné individuálne
dojednanie rozhodcovskej doložky, keďže povinná podľa vlastnej vôle mohla a nemusela
osobitne podpísať rozhodcovskú doložku uvedenú v osobitných zmluvných dojednaniach.
Pokiaľ by povinná rozhodcovskú doložku nepodpísala, nemalo by to žiadny vplyv na zvyšok
Všeobecných poistných podmienok, a teda na poistný vzťah. Rozhodcovská doložka bola
uzavretá medzi účastníkmi individuálne.
Táto odvolacia námietka oprávneného je nedôvodná. Zo spisu vyplýva,
že rozhodcovská doložka je zakotvená vo Všeobecných poistných podmienkach, a to v ich
XV. časti – Rozhodcovské konanie, pričom v súlade s ustanovením § 788 ods. 3 zák. č.
40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka, všeobecné podmienky poistenia (poistné podmienky)
tvoria súčasť poistnej zmluvy. Vychádzajúc zo znenia tohto ustanovenia, poistné podmienky
sú záväzné a sú obligatórnou súčasťou poistnej zmluvy.
Osobitné vyjednanie sa má sledovať z pohľadu ochrany spotrebiteľa, to znamená, že
spotrebiteľ si z určitých dôvodov osobitne vymieňuje nejakú klauzulu, lebo má preňho
nejaký osobitný význam.
Spôsob, akým bola zmluva spotrebiteľovi – povinnej predložená, je skôr
o nevhodnom predkladaní zmluvných podmienok, vo vzťahu ku ktorým oprávnený sledoval
ich vylúčenie spod režimu súdnej kontroly neprijateľných zmluvných podmienok, čo
predstavuje nekaloobchodnú praktiku v zmysle § 8 ods. 4 zák. č. 250/2007 Z. z. o ochrane
spotrebiteľa.
V čase rozhodovania odvolacieho súdu oprávnený nepreukázal osobitné vyjednanie,
resp. že by si povinná vymieňovala rozhodcovské konanie (§ 53 ods. 3 zák. č. 40/1964
Zb. Občianskeho zákonníka).
Odvolací súd preto nemal najmenší dôvod na to, aby vylúčil režim súdnej kontroly
neprijateľných podmienok len kvôli nadpisu, ktorý ani nekorešponduje s presným
označením inštitútu „individuálne dojednaného zmluvného ustanovenia".
Pre porovnanie dáva odvolací súd do pozornosti § 90 ods. 3 zák. č. 492/2009 Z. z.
o platobných službách a o zmene a doplnení niektorých zákonov, kde oprávnený má
možnosť nájsť modus vivendi, ak tak vehementne chce docieliť arbitrážny proces pre
spotrebiteľa.
Konečne odvolací súd poznamenáva, že inštitút individuálne dohodnutej podmienky
je treba vykladať v súlade s cieľom Smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách, podľa ktorej sa podmienka nepovažuje za individuálne
dohodnutú, ak bola navrhnutá vopred a spotrebiteľ preto nebol schopný ovplyvniť podstatu
podmienky v súvislosti s predbežne formulovanou štandardnou zmluvou (čl. 3 ods. 2).
Spotrebiteľ, ak si želá niečo z určitých dôvodov, minimálne sa predpokladá, že vie,
prečo chce niečo individuálne vyjednať. Skutočnosť, že doložka je formulovaná v rámci
štandardnej formulárovej zmluvy, neodôvodňuje záver, že oprávnený preukázal osobitné
vyjednanie. Naopak, ide o sofistikované docielenie stavu, ktorý má formálne indikovať
vyňatie rozhodcovskej doložky z režimu súdnej kontroly, čo odvolací súd hodnotí ako nekalú
obchodnú praktiku v zmysle cieľov Smernice 2005/29 „O nekalých obchodných
praktikách“, články 5 a nasl.
Javí sa nanajvýš nevierohodné, že zrazu si spotrebitelia osobitne vyjednávajú
rozhodcu, o pravidlách postupu ktorého, zdá sa, nemajú ani rušenia a oprávnený nemôže
očakávať od súdu len akési „formálne“ odklepnutie exekúcie. Aj exekučné konanie je
konanie, v ktorom sa má poskytnúť spravodlivá ochrana práv, a to aj práv povinného
v zmysle judikatúry Súdneho dvora Európskej únie (Oceano Grupo Editorial, Asturcom,
Mostaza Claro, Pannom), ako aj v zmysle Charty základných práv Európskej únie, ktorá
predpokladá vysoký stupeň politiky ochrany spotrebiteľa (čl. 38), a to všetko v záujme
vyššej kvality života a ochrany hospodárskych záujmov spotrebiteľa (č1. 169 Zmluvy o
fungovaní Európskej únie).
Nie je treba preto aplikovať ani nepriamy účinok Smernice na to, aby bolo možné
skonštatovať, že oprávnený ako dodávateľ mal v čase uzatvárania zmluvy explicitne
zakázané dojednávať v typových zmluvách podmienky, ktoré spôsobujú hrubú nerovnováhu
v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa. O tom, že spotrebiteľ je slabšou
zmluvnou stranou, či už z dôvodu informovanosti alebo slabšej vyjednávacej pozície (pórov,
rozsudok súdneho dvora MOSTAZA CLARO, bod. 25), by rovnako nemali byť žiadne
pochybnosti.
Z uvedeného (aj zo Smernice) teda vyplýva, že na spotrebiteľa pri typových zmluvách
dopadá ochranný režim zákazu neprijateľných zmluvných podmienok. O takýto prípad ide aj
v predmetnej právnej veci.
Ako už odvolací súd uviedol, stotožňuje sa s odôvodnením zo strany prvostupňového
súdu a platí to aj pokiaľ ide o zdôvodnenie neprijateľnosti rozhodcovskej doložky, podľa
ktorej spotrebiteľ nemá na výber a je nútený podrobiť sa výlučne rozhodcovskému konaniu.
O takýto prípad ide aj v predmetnej veci, preto sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil
so závermi prvostupňového súdu o tom, že rozhodcovskú doložku dohodnutú za daných
okolností považuje za neprimeranú zmluvnú podmienku, ktorá je v rozpore s platným
právom.
Oprávnený v odvolaní vyjadruje aj výhradu, že arbitrážny rozsudok, ktorý je
exekučným titulom, spĺňa všetky podmienky jeho materiálnej vykonateľnosti. K tejto
odvolacej námietke oprávneného odvolací súd uvádza, že materiálna právoplatnosť je síce
veľmi dôležitou vlastnosťou súdneho rozhodnutia, pretože súvisí s dôležitým princípom
právnej istoty vyplývajúcim z právoplatne rozhodnutej veci (res iudicata). Treba však
povedať aj to, že sám zákon počíta s prelomením materiálnej právoplatnosti rozhodnutia.
Napríklad súd nie je viazaný podľa § 135 ods. 1 O. s. p. rozhodnutím priestupkového
orgánu v blokovom konaní, ďalej pri mimoriadnych opravných prostriedkoch a pod.
V predmetnej veci zákonodarca výslovne upravil prelomenie materiálnej
právoplatnosti rozhodcovského rozsudku v § 45 Zákona o rozhodcovskom konaní a aj v
tejto otázke odvolací súd odkazuje na prvostupňové rozhodnutie. Nie je akceptovateľný
názor, že exekučné súdy by tak mohli postupovať vždy. Postup prvostupňového súdu bol
založený na existencii zákonného ustanovenia, ktoré dokonca bez návrhu ukladá povinnosť
súdu zastaviť exekučné konanie z dôvodov relevantných v základnom konaní (§ 45 ods. 2
Zákona o rozhodcovskom konaní). Je treba zdôrazniť, že Európska únia vzhľadom na
význam ochrany spotrebiteľa v záujme vyššej kvality života ľudí podporuje v
rozhodcovských veciach zbavenie účinku rozhodcovského rozsudku v záujme dosiahnutia
ochrany spotrebiteľa pred neprijateľnými podmienkami, a to aj keď spotrebiteľ v
rozhodcovskom konám nenamietal rozhodcovskú doložku (rozsudok Súdneho dvora Oceano
grupo editorial) a môže tak urobiť aj exekučný súd, ktorému to umožňuje práve ustanovenie
§ 45 Zákona o rozhodcovskom konaní (ASTURCOM).
Pokiaľ sa týka námietky oprávneného, že exekučný súd mal vo veci vykonávať
dokazovanie, odvolací súd konštatuje, že oprávnenému, ako účastníkovi konania nebola
v exekučnom konaní odňatá možnosť konať pred súdom, lebo v prípade, ak nejde
o obligatórne nariadenie pojednávania, môže súd rozhodnúť na základe listinných dôkazov.
Postupom exekučného súdu, ktorý rozhodol len na základe listinných dôkazov,
oprávnenému možnosť konať pred súdom odňatá nebola preto, lebo z predložených listín
jednoznačne vyplývajú skutočnosti, pre ktoré bola zamietnutá žiadosť súdneho exekútora o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Exekučný súd sa totiž s istotou a najmä
presvedčivým spôsobom vysporiadal s otázkou rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej
podmienky a svoje rozhodnutie v tomto smere aj náležité zdôvodnil. Z odôvodnenia jeho
rozhodnutia žiadna pochybnosť, ktorú by bolo potrebné odstraňovať akýmkoľvek spôsobom,
nevyplýva.»
Ústavný súd na rozdiel od sťažovateľky nepovažuje napadnuté uznesenie krajského
súdu za neodôvodnené a nepreskúmateľné, keďže z neho vyplýva dostatok právne
relevantných argumentov odôvodňujúcich rozhodnutie prijaté v danej veci krajský súdom.
Uznesenie krajského súdu je pritom nevyhnutné hodnotiť v spojitosti s uznesením okresného
súdu. Z konštantnej judikatúry ústavného súdu totiž vyplýva, že postup a rozhodnutie
všeobecného súdu, ktoré vychádzajú z aplikácie konkrétnej procesnoprávnej úpravy, v
zásade nemožno hodnotiť ako porušovanie základných práv a slobôd (I. ÚS 8/96,
I. ÚS 6/97). Vo svojej ustálenej judikatúre aj v nadväznosti na § 219 ods. 2 OSP ústavný
súd tiež zdôrazňuje, že odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu
nemožno posudzovať izolovane (m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08,
IV. ÚS 350/09), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania
tvoria jeden celok. Navyše, úlohou ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa
čl. 127 ods. 1 ústavy nie je posudzovanie právnej perfektnosti namietaného rozhodnutia
všeobecného súdu z hľadiska formálnych požiadaviek vyplývajúcich zo zákonov a iných
všeobecne záväzných právnych predpisov a z týchto aspektov jeho „vylepšovanie“
(IV. ÚS 325/08), ale posúdenie jeho ústavnej akceptovateľnosti a udržateľnosti.
Rovnako ani nespokojnosť sťažovateľky s právnym posúdením veci krajským súdom
(a pred ním okresným súdom) sama osebe nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej
neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia
činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 232/08) rešpektuje názor, podľa
ktorého právo na spravodlivé súdne konanie nemožno stotožňovať s procesným úspechom, z
čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym
názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.
Pokiaľ sťažovateľka „in concreto“ namietala skutočnosť, že sa nemohla vyjadriť
k vykonávanému dokazovaniu zo strany okresného súdu v súvislosti s rozhodovaním
o vydaní poverenia súdnemu exekútorovi, ústavný súd predostiera, že z pohľadu
„materiálneho“ uvedenú možnosť sťažovateľka mala a aj ju využila v rámci ňou podaných
opravných prostriedkov (odvolania a dovolania) a v rozsahu veci primeranom sa s touto jej
obranou zaoberali aj vyššie súdy (krajský súd a najvyšší súd). Z hľadiska princípu
materiálnej pravdy reálny proces v danej veci teda zabezpečil, aby sa všeobecné súdy
v rámci inštančného postupu zaoberali aj nosnými dôvodmi uvádzanými sťažovateľkou
v tejto sťažnosti, aj keď nie podľa predstáv sťažovateľky, t. j. v rámci konania pred okresným
súdom, ale aj v jeho celom priebehu.
Ústavný súd preskúmaním právnych záverov krajského súdu dospel k názoru, že
v danej veci sa všeobecný súd nedopustil výkladových omylov, ktoré by zakladali rozpor
napadnutého uznesenia krajského súdu s obsahom základného práva na súdnu ochranu
či práva na spravodlivé súdne konanie.
Pokiaľ sťažovateľka vo svojej argumentácii poukázala aj na už spomínaný rozsudok
Súdneho dvora vo veci Asturcom Telecomunicaciones SL proti Cristina Rodríguez
Nogueira (C 40/08), ktorý pri riešení prejudiciálnej otázky v súvislosti so spotrebiteľskými
zmluvami rozhodoval o otázke právomoci vnútroštátneho súdu (ktorý rozhoduje o návrhu
na výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku) v tom zmysle, či je oprávnený
konštatovať ex offo nekalú povahu rozhodcovskej doložky. Súdny dvor vo výroku svojho
rozsudku konštatoval, že vnútroštátny súd môže ex offo preskúmať nekalú povahu
rozhodcovskej doložky v prípade právoplatného rozhodcovského rozsudku vydaného bez
účasti spotrebiteľa v takom rozsahu, v akom mu to umožňujú vnútroštátne procesné pravidlá
v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. V takomto prípade
prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho podľa daného
vnútroštátneho práva vyplývajú, s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol uvedenou
doložkou viazaný.
Podľa názoru ústavného súdu v okolnostiach daného prípadu (právoplatný rozsudok
rozhodcovského súdu v právnej veci spotrebiteľa) z uvedeného vyplýva, že pokiaľ je
podmienka existencie vnútroštátneho práva prikazujúceho za určitých okolností prieskum
materiálnej stránky rozhodcovského rozsudku v rámci rozhodovania o návrhu na výkon
rozhodcovského rozsudku splnená (§ 45 zákona o rozhodcovskom konaní), potom postup
všeobecného súdu, ktorý z toho vyvodí dôsledky vyplývajúce zo slovenského právneho
poriadku, je legitímny. Ústavný súd preto argumentáciu sťažovateľky uvedeným rozsudkom
Súdneho dvora považoval skôr svedčiacu v prospech správnosti napadnutých rozhodnutí
krajského súdu.
Vzhľadom na uvedené bolo podľa názoru ústavného potrebné sťažnosť v tejto časti
odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
3. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2
ústavy a čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
namietaným postupom a uznesením najvyššieho súdu
Proti uzneseniu krajského súdu podala sťažovateľka dovolanie najvyššiemu súdu,
ktorý ho odmietol ako neprípustné.
Aj vo vzťahu k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu ústavný súd konštatuje, že
odôvodnenie jeho právneho názoru o neprípustnosti dovolania sa nevyznačuje
arbitrárnosťou, pričom argumentácia sťažovateľky uvedená v sťažnosti nie je spôsobilá
spochybniť opodstatnenosť jeho záverov, ktoré presvedčivo odôvodnil. Najvyšší súd sa tiež
vysporiadal s námietkami sťažovateľky, že v danom prípade sa rozhodlo vo veci, ktorá
nepatrí do právomoci súdov [§ 237 písm. a) OSP], že súdy zaťažili konanie tzv. inou vadou
[§ 241 ods. 2 písm. b) OSP], že krajský súd vec nesprávne právne posúdil a tiež že
postupom okresného súdu a krajského súdu jej bola odňatá možnosť konať pred súdom
Ústavný súd sa osobitne zaoberal opodstatnenosťou námietok sťažovateľky, ktorá
vzhľadom na judikatúru ústavného súdu (III. ÚS 60/04) tvrdila, že jej vec mala byť
prerokovaná verejne a v jej prítomnosti. Rovnako tvrdila, že sa nemohla vyjadriť
k vykonávaným dôkazom.
Ústavný súd vychádzajúc z rozhodnutí najvyššieho súdu konštatoval, že najvyšší súd
jej dal primeranú odpoveď aj na tieto námietky, keď uviedol:
„Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia, je
procesné nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi
odníme možnosť pred ním konať a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka
občianskeho súdneho konania priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho
práv.
Oprávnený tvrdí, že k procesnej vade uvedenej v § 237 písm. f/ O. s. p. došlo tým, že
súdy vykonali dokazovanie listinnými dôkazmi bez nariadenia pojednávania a bez jeho
účasti v preskúmavanej veci dospelo exekučné konanie do štádia posudzovania splnenia
tých zákonom stanovených procesných predpokladov, za ktorých súd poverí exekútora
vykonaním exekúcie. Dovolaním je napadnuté rozhodnutie vydané v tomto štádiu
exekučného konania.
Po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
súd preskúmava žiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul
z hľadiska ich súladu so zákonom. V súvislosti s tým najmä skúma, či návrh na vykonanie
exekúcie má všetky náležitosti, či je k návrhu pripojený exekučný titul opatrený potvrdením
(doložkou) o vykonateľnosti, či je exekučný titul materiálne vykonateľný, či sú oprávnený
a povinný osobami uvedenými v exekučnom titule a či sú splnené všeobecné podmienky
konania v zmysle § 103 O. s. p. V štádiu, pri ktorom súd skúma, či žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrh na vykonanie exekúcie alebo exekučný titul
nie sú v rozpore so zákonom (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), sa vychádza z tvrdení
oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu. V tomto štádiu súd
nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu upravenú v ust. § 120 až § 136
O. s. p.) – postačujúce je totiž, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené
okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu, vrátane do neho založených listín a príloh. Vzhľadom
na to sa toto oboznamovanie s obsahom listín, posudzovanie splnenia podmienok konania
a tiež predpokladov, za ktorých možno vyhovieť žiadosti súdneho exekútora o poverenie na
vykonanie exekúcie, nemusí vykonávať na pojednávaní a za prítomnosti oprávneného
a povinného. Táto námietka oprávneného je vzhľadom na uvedené nedôvodná.
Dovolací súd ďalej k námietkam oprávneného pre úplnosť uvádza, že pokiaľ
oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok
rozhodcovského súdu; je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku, či
rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej (resp. platnej) rozhodcovskej zmluvy
(uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 9. februára 2012 sp. zn.
3 Cdo 122/2011). Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky (v spotrebiteľskej veci) súd)
v exekučnom konám nepreskúmavajú vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len
realizujú svoje oprávnenie vyplývajúce zo zákona, a to z ustanovenia § 44 ods. 2
Exekučného poriadku, t. j. oprávnenie posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore
so zákonom (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 21. marca 2012 sp. zn.
Dovolací súd pripomína, že Súdny dvor Európskej únie v rozhodnutí C 40/08
vo veci Asturcom Telecomunicaciones SL. v. Christína Rodríguez Nogueira vyslovil, že
nerovný stav medzi spotrebiteľom a dodávateľom môže byť kompenzovaný iba pozitívnym
zásahom, vonkajším vo vzťahu k samotným účastníkom zmluvy, ako aj to, že vnútroštátny
súd má aj bez návrhu posudzovať nekalú povahu zmluvnej podmienky. Podľa názoru
zaujatého týmto súdnym dvorom sa má Smernica Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993
o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny
súd, ktorý rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ktorý bol
vydaný bez účasti spotrebiteľa, musí hneď, ako sa oboznámi s právnymi a skutkovými
okolnosťami potrebnými na tento účel, preskúmať ex offo nekalú povahu rozhodcovskej
doložky uvedenej v zmluve uzavretej medzi podnikateľom a spotrebiteľom v rozsahu, v akom
podľa vnútroštátnych procesných pravidiel môže takéto posúdenie vykonať v rámci
obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. Ak je to tak, prináleží
vnútroštátnemu súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho podľa daného vnútroštátneho
práva vyplývajú, s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol uvedenou doložkou viazaný.“
V súvislosti s posúdením uznesenia najvyššieho súdu ústavný súd poukazuje
na obsah uznesenia ústavného súdu č. k. PLz. ÚS 1/2014 27 zo 7. mája 2014, ktorým došlo
k zjednoteniu odchylných právnych názorov senátov ústavného súdu vo veci zabezpečenia
záruk kontradiktórnosti konania pri preskúmavaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie stanoviskom, podľa ktorého sa pri preskúmavaní žiadosti
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie „môžu primerane uplatniť
ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku vzťahujúce sa na dokazovanie. Ak exekučný
súd pri preskúmavaní žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
vychádza aj z iných listín (či iných dôkazov) než tých, ktoré sú výslovne uvedené v § 44
ods. 2 Exekučného poriadku (exekučný titul, návrh na vykonanie exekúcie a žiadosť
o vydanie poverenia), a na tomto základe posúdi exekučný titul v neprospech oprávneného,
je povinný dať mu možnosť vyjadriť sa k podkladom svojho preskúmania; ak tak exekučný
súd neurobí, zakladá jeho rozhodnutie dôvod na vyslovenie porušenia základného práva
oprávneného vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky. Pre ústavnú konformnosť konania ako celku postačuje, ak je
oprávnenému táto možnosť reálne poskytnutá v odvolacom konaní.“. Z uvedeného dôvodu
potom je udržateľný právny názor najvyššieho súdu, že v posudzovanej veci nemohlo dôjsť
k tvrdenej vade konania zakladajúcej prípustnosť dovolania z dôvodu odňatia možnosti
konať pred súdom [§ 237 písm. f) OSP].
Ústavný súd v nadväznosti na námietku sťažovateľky, že v jej veci konajúce
všeobecné súdy jej neumožnili vyjadriť sa k vykonávanému dokazovaniu ani mimo
nariadenia pojednávania a neumožnili jej tak uniesť dôkazné bremeno, čo samo osebe
postačuje pre záver o porušení jej označených práv v prvom rade zdôrazňuje, že je to
predovšetkým okresný súd ako súd prvostupňový, ktorý by v zásade mal vykonať všetky
skutkové zistenia a príslušné dokazovanie pre náležité rozhodnutie vo veci. Ústavný súd
v tejto súvislosti poukazuje aj na judikatúru Súdneho dvora (rozsudok Súdneho dvora
vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Csipai a spol. C 472/11 z 21. 2. 2013), podľa
ktorej čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1 Smernice Rady č. 93/13/EHS o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „smernica o nekalých podmienkach“) sa majú
vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý konštatoval ex offo nekalú povahu
zmluvnej podmienky, nemusí na to, aby mohol vyvodiť dôsledky tohto konštatovania, čakať,
či spotrebiteľ informovaný o svojich právach navrhne, aby uvedená podmienka bola
zrušená. Zásada kontradiktórnosti však vo všeobecnosti zaväzuje vnútroštátny súd, ktorý v
rámci preskúmania ex offo konštatoval nekalú povahu zmluvnej podmienky, informovať
účastníkov konania v spore a vyzvať ich, aby sa k tomu kontradiktórne vyjadrili spôsobom,
ktorý na tento účel stanovujú vnútroštátne procesnoprávne predpisy. Súd musí teda
dodržiavať zásadu kontradiktórnosti najmä vtedy, ak rozhoduje v spore na základe dôvodu
uplatneného bez návrhu (rozsudok z 2. 12. 2009 vo veci C 89/08). Rovnako Súdny dvor už
rozhodol, že zásada kontradiktórnosti znamená vo všeobecnosti právo účastníka konania
oboznamovať sa s dôkazmi a vyjadreniami predloženými súdu a vyjadrovať sa k nim
(rozsudok vo veci Varec zo 14. 2. 2008, C 450/06), ako aj to, že je v rozpore so základnými
právnymi zásadami, pokiaľ súdne rozhodnutie vychádza zo skutkových okolností alebo
dokumentov, s ktorými sa účastníci konania nemohli zoznámiť a ku ktorým sa tak nemohli
vyjadriť (rozsudok z 22. 3. 1961 vo veci Snupat v. Vysoký úrad, 42/59).
Vychádzajúc z prijatého stanoviska pléna ústavného súdu, ako aj z ďalších
uvedených skutočností danej veci je nutné konštatovať, že napadnuté uznesenie najvyššieho
súdu je v súlade s materiálnymi limitmi označených práv, ktorých porušenie sťažovateľka
namieta. V posudzovanej veci nedošlo k odňatiu možnosti konať pred súdom z dôvodov
uvádzaných sťažovateľkou, pretože aj keď okresný súd v označených veciach nenariadil
pojednávania pre účely vykonávania dokazovania, sťažovateľka po oboznámení sa
s výsledkami ex offo šetrenia a právneho posúdenia v uznesení okresného súdu mala
možnosť sa k záverom okresného súdu vyjadriť v odvolacom konaní, čo aj využila, čím
došlo k naplneniu namietanej zásady, a teda konanie ako celok (základné a odvolacie)
nebolo poznačené tvrdenou vadou (odňatia možnosti konať pred súdom), ktorá by bola
spôsobilá založiť prípustnosť dovolania ako takého. Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého
uznesenia teda dospel k prijateľnému právnemu záveru o neexistencii vád zakladajúcich
prípustnosť dovolania, ktoré aj primeraným spôsobom odôvodnil.
Na základe uvedeného, ako aj so zreteľom na argumentáciu sťažovateľky v sťažnosti
ústavný súd konštatuje, že v danom prípade preto nemožno prijať záver o takej príčinnej
súvislosti medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu
a postupmi, ktoré predchádzali jeho vydaniu, a v sťažnosti označenými právami
sťažovateľky, na základe ktorej by po prijatí sťažností na ďalšie konanie bolo možné reálne
dospieť k záveru o porušení týchto práv.
S ohľadom na tieto skutočnosti ústavný súd preto rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde v tejto časti o odmietnutí sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej.
4. K namietanému porušeniu základného práva na zákonného sudcu zaručeného
čl. 48 ods. 1 ústavy namietaným postupom a uznesením krajského súdu, ako aj
namietaným postupom a uznesením najvyššieho súdu
Pokiaľ ide o námietku sťažovateľky, v zmysle ktorej pochybenie v postupe
exekučného súdu, a teda aj porušenie základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48
ods. 1 ústavy spočíva najmä v tom, že napriek vedomosti o existencii rozdielnych výkladov
§ 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka rozhodol v exekučnej veci bez toho, aby
predtým konanie prerušil a podal žiadosť Súdnemu dvoru na rozhodnutie o prejudiciálnej
otázke, ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, podľa ktorej je vecou
vnútroštátneho (všeobecného) súdu, ktorý vo veci koná a ktorý nesie zodpovednosť za
rozhodnutie vo veci samej, posúdiť so zreteľom na konkrétne okolnosti veci nevyhnutnosť
rozhodnutia Súdneho dvora o prejudiciálnej otázke, relevantnosť otázok, ktoré Súdnemu
dvoru položí (napr. IV. ÚS 206/08, II. ÚS 129/2010, II. ÚS 163/2010), ako aj to, či sú
splnené predpoklady, za ktorých vnútroštátny súd konajúci o veci nemá povinnosť predložiť
prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru (m. m. IV. ÚS 108/2010).
Ústavný súd už taktiež vyjadril názor, že nie každé nepredloženie prejudiciálnej
otázky Súdnemu dvoru, ktoré by mohlo byť v rozpore s právom Európskej únie, musí mať
automaticky za následok porušenie základného práva na súdnu ochranu (II. ÚS 129/2010).
Ústavný súd nie je ďalšou odvolacou inštanciou v otázke rozhodnutia všeobecného súdu
o (ne)predložení prejudiciálnej otázky (k tomu pozri aj body 19 a 20 uznesenia Spolkového
ústavného súdu BVerfG 2 BvR 2419/06 zo 6. 5. 2008) a ani v otázke nesprávnej aplikácie
práva Európskej únie.
Vzhľadom na existenciu judikatúry Súdneho dvora o univerzálnom výklade pojmu
„nekalá zmluvná podmienka“ (úlohou Súdneho dvora nie je podávať výklad na riešenie
konkrétneho sporu, ktorý nemá komunitárnu relevanciu, pozn.), pri dojednaní ktorej sa
dostane do výrazného nepomeru rozsah práv a povinností spotrebiteľa na jednej strane
a dodávateľa na strane druhej, a to v neprospech spotrebiteľa, ako aj vzhľadom
na skutočnosť, že v daných prípadoch bola v intenciách uvedeného výkladu (najvyšší súd
poukázal na túto judikatúru Súdneho dvora napr. aj v rozhodnutí sp. zn. 6 Cdo 378/2012
z 29. júla 2013 a pod., pozn.) aplikovaná vnútroštátna právna úprava, boli uvedené dôvody
podľa názoru ústavného súdu dostatočným základom pre rozhodnutie v daných veciach, bez
potreby predkladať v tejto otázke prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd aj v tejto časti sťažnosť sťažovateľky odmietol ako
zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
5. K namietanému porušeniu základného práva zaručeného čl. 20 ods. 1 ústavy,
ako aj čl. 1 dodatkového protokolu namietaným postupom a uznesením krajského
súdu, ako aj namietaným postupom a uznesením najvyššieho súdu
Čo sa týka namietaného porušenia ďalších práv sťažovateľky, teda základného práva
vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, ako aj práva na ochranu majetku podľa čl. 1
dodatkového protokolu, ústavný súd po preskúmaní uznesenia krajského súdu a uznesenia
najvyššieho súdu dospel k záveru, že z ich odôvodnenia nemožno vyvodiť nič, čo by
signalizovalo, že by mohlo dôjsť k neprípustnému zásahu do týchto práv sťažovateľky,
keďže krajský súd, ako aj najvyšší súd v posudzovanom prípade ústavne konformným
spôsobom interpretoval a aplikoval príslušné právne normy. Na základe uvedeného ústavný
súd konštatuje, že medzi namietaným uznesením krajského súdu, ako aj namietaným
uznesením najvyššieho súdu a základným právom podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, ako aj právom
podľa čl. 1 dodatkového protokolu neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by zakladala
možnosť vysloviť porušenie týchto práv po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, v dôsledku
čoho pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľky zohľadňujúc aj skutočnosť, že
sťažovateľka porušenie týchto práv žiadnym spôsobom neodôvodnila, aj v tejto jej časti
odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa už ústavný súd ďalšími požiadavkami
sťažovateľky na ochranu ústavnosti nezaoberal.
K tomuto rozhodnutiu sa podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde pripája odlišné
stanovisko sudcu Milana Ľalíka.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 27. mája 2015