Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 244/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. mája 2015

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s.,

Garbiarska 2, Košice, zastúpenej advokátom JUDr. Gabrielom Gulbišom, Boženy

Němcovej 22, Košice, vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu

ochranu podľa a Listiny základných

práv a slobôd, základného práva na verejné prerokovanie veci v jej prítomnosti podľa čl. 48

ods. 2 a Listiny základných práv a slobôd,

základného práva na zákonného sudcu podľa ,

práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, ako aj základného práva na vlastníctvo podľa

Slovenskej republiky a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu

Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 8. decembra 2011,

postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením zo 4. júna 2013 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením zo 16. decembra 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. apríla 2015

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s. (ďalej len

„sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu

podľa (ďalej len „“) a Listiny

základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), základného práva na verejné prerokovanie

veci v jej prítomnosti podľa a listiny, základného práva

na zákonného sudcu podľa , práva na spravodlivé súdne konanie (súdny

proces) podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“), ako aj základného práva na vlastníctvo podľa a práva

na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Okresného súdu

Prešov (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením z 8. decembra 2011 (ďalej len „uznesenie okresného súdu“), postupom

Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením zo 4. júna 2013 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“)

a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením zo 16. decembra 2014 (ďalej len

„uznesenie najvyššieho súdu“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka, ktorá je právnickou osobou

podnikajúcou v oblasti poisťovníctva, uzavrela s (ďalej len „povinná“)

poistnú zmluvu č. 4459000004 obsahujúcu tzv. rozhodcovskú doložku, podľa ktorej všetky

spory súvisiace s touto poistnou zmluvou budú riešené pred rozhodcovským súdom.

Sťažovateľka si následne pred rozhodcovským súdom uplatnila svoje nároky proti povinnej,

ktoré jej boli priznané rozhodcovským rozsudkom (rozsudkom Arbitrážneho súdu Košice

sp. zn. z 8. marca 2010 o uložení povinnosti povinnej zaplatiť sťažovateľke

dlžné poistné v sume 33,79 € s úrokom z omeškania a trovy rozhodcovského konania).

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že súdny exekútor na jej návrh podal na okresnom

súde žiadosť o vydanie poverenia na začatie exekúcie, ktorú okresný súd uznesením sp. zn.

z 8. decembra 2011 zamietol. Sťažovateľka namieta, že okresný súd

v súvislosti so svojím rozhodnutím nevykonal „prieskum spisových podkladov, ktoré

vydaniu exekučného titulu predchádzali. Prieskum spisových podkladov pritom v zmysle

základnej logiky musí obsahovať prieskum spisu, ktorý vydaniu exekučného titulu

predchádzal.

Z postupu okresného súdu je zjavné, že okresný súd nevychádzal z obsahu

rozhodcovského spisu, ale nanovo konštruoval skutkový stav... Sťažovateľovi bolo upreté

jeho právo na vyjadrenie sa k správnosti, pravosti a úplnosti listinných dôkazov, ako aj

k ich obsahu.“.

Krajský súd sa v odvolacom konaní stotožnil so skutkovými a právnymi závermi

okresného súdu a uznesením sp. zn. zo 4. júna 2013 uznesenie okresného

súdu potvrdil.

Sťažovateľka podala proti uzneseniu krajského súdu dovolanie, ktoré najvyšší súd

odmietol ako neprípustné.

Rozhodnutie najvyššieho súdu považuje sťažovateľka za arbitrárne, nepreskúmateľné

a jeho závery za neodôvodnené, pričom jeho nepreskúmateľnosť má podľa sťažovateľky

spočívať v tom, že «nie je zrejmé, z čoho Najvyšší súd SR vychádzal, keď uviedol,

že exekučný súd vo fáze vydania poverenia na vykonanie exekúcie nevykonáva dokazovanie

resp. z akého dôvodu tento postup má byť vylúčený z pravidiel dokazovania a následne aj

z konania pojednávania... Nepreskúmateľnosť rozhodnutia NS SR spočíva aj v tom, že

Najvyšší súd SR nevymedzil hranice dokazovania, teda nevymedzil, čo sa v súlade s jeho

právnym názorom má považovať za dokazovanie a aký postup súdu už dokazovaním nie je,

a prečo je uvedený „nový“, najvyšším súdom aprobovaný postup súdu („vyvodzovanie

právne významných skutočností preskúmaním do spisu vložených listín.“), v súlade s čl. 2

ods. 2 resp. v súlade s SR, aj keď nie je interpretovateľný zo žiadnej

známej právnej normy vnútroštátneho právneho poriadku SR.

Najvyšší súd a predtým Krajský súd v Prešove svojím postupom neochránili

oprávneného pred svojvoľným postupom okresného súdu, čím mu zjavne upreli právo na

spravodlivý proces a právo na súdnu ochranu, spočívajúcu v tom, že každý má právo na to,

aby v jeho veci rozhodol súd na základe platných právnych noriem v súlade s SR.

Skutočnosť, že Krajský súd nezhojil popretie základného práva na kontradiktórnosť

konania oprávneného konaním okresného súdu vyplýva zo skutočnosti, že Krajský súd

nevenoval vo svojom rozhodnutí žiadnu pozornosť právnej argumentácii a návrhom

dôkazov zo strany oprávneného.

Tak Krajský súd formou opomenutých dôkazov (o návrhoch dôkazov nebolo

rozhodnuté alebo dôkazy neboli vykonané a to bez toho, aby to KS zdôvodnil) odňal

oprávnenému právo konať pred súdom...Okresný a následne Krajský súd popreli právo

oprávneného na súdnu ochranu a právo na spravodlivý proces a to v tom, že v jeho veci

nerozhodli podľa relevantných právnych noriem vnútroštátneho právneho poriadku

a judikátov ESD (v dôsledku ZEÚ).

Dôkazom je, že okresný súd dospel ku nesprávnemu skutkovému záveru, že

rozhodcovská doložka v dojednanej spotrebiteľskej zmluve údajne poškodzuje právo

spotrebiteľa na konanie pred všeobecným súdom (údajne konkrétne poškodzuje jeho právo

na súdnu ochranu).

V dôsledku toho okresný súd urobil právny záver, že uvedená rozhodcovská doložka

je neprijateľnou podmienkou v spotrebiteľskej zmluve, lebo znamená hrubú nerovnováhu

v právach medzi dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa. V tomto jeho

názore ho aproboval Krajský súd a následne NS SR.».

Sťažovateľka ďalej argumentovala, že aj v právnom poriadku Slovenskej republiky

existuje pre spotrebiteľa možnosť, v prípade, že sa konanie viedlo na rozhodcovskom súde,

dosiahnuť nápravu v súdnom konaní na všeobecnom súde podaním žaloby o zrušenie

rozhodcovského rozsudku.

Podľa názoru sťažovateľky „Prejudiciálny výklad smernice 93/13/EHS Súdneho

dvora je záväzný pre všetkých sudcov členských štátov a teda aj všeobecný súd mal

povinnosť takto vykladať túto podmienku, čo potvrdzuje aj Ústavný súd SR v svojom náleze

... Ak si súd výkladom právnej normy nebol istý, mal prerušiť konanie

a položiť prejudiciálnu otázku, čo stanovuje aj rozhodnutie .

Ak tak jednotlivé súdy neurobili, porušili aj právo oprávneného na zákonného sudcu.

Uvedené právo na zákonného sudcu bolo zo strany krajského súdu porušené už tým, že

vedel, že existujú dva možné výklady § 53 ods. 4 písm. r), pričom jeden si osvojil súd a

jeden proklamoval vo svojich vyjadreniach sťažovateľ. Nič neoprávňovalo všeobecný súd

ku autoritatívnemu uprednostneniu jeho výkladu, pretože jediný autoritatívny orgán v tomto

smere je ESD a ako vidno vo svojom stanovisku C 342/13 dal vlastne jednoznačne

za pravdu práve výkladu sťažovateľa.

Exekučný súd porušil aj právo oprávneného na právnu istotu nerešpektovaním

judikátu ESD C 40/08 Asturcom, v znení čl. 36 39.

Svojvoľným rozhodnutím v rozpore s vnútroštátnym poriadkom SR a judikatúrou

ESD (najmä ESD C 40/08) okresný súd a následne krajský súd poškodili právo

oprávneného na pokojné užívanie svojho majetku, pričom pohľadávka jednoznačne spĺňa

ústavnú definíciu majetku podľa judikatúry ÚS SR.“.

Vzhľadom na uvedené malo byť dovolanie podané sťažovateľkou najvyšším súdom

pripustené. Najvyšší súd vo svojom rozhodnutí ignoroval podstatné námietky sťažovateľky

smerujúce voči „neobhájiteľnému“ vyvodzovaniu záverov z listín vložených do spisu, ako

aj voči jeho právu porušiť zásadu právnej istoty údajne vyplývajúceho z rozhodnutia

Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) vo veci sp. zn. C 40/08

ASTURCOM.

Vychádzajúc z uvedených skutočností sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd prijal jej

sťažnosť na ďalšie konanie a nálezom vyslovil, že označenými postupmi a rozhodnutiami

okresného súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu boli porušené jej základné práva

zaručené v , a a 2 a v a ods.

2 listiny, ako aj práva zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru a v čl. 1 dodatkového protokolu, aby

označené rozhodnutia okresného súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu zrušil a veci vrátil

na ďalšie konanie a aby jej priznal úhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti sťažovateľky je namietané porušenie jej základných práv podľa

a a a listiny, ako aj práva podľa čl.

6 ods. 1 dohovoru označeným postupom a uznesením okresného súdu, krajského súdu

a najvyššieho súdu, ktoré rozhodovali o jej návrhu na vykonanie exekúcie na základe

právoplatného rozhodcovského rozsudku. Porušenie svojich práv vidí sťažovateľka ako

oprávnená v tom, že všeobecné súdy v exekučnom konaní vykonali dokazovanie bez

nariadenia pojednávania, čím jej odňali možnosť vyjadriť sa k vykonaným dôkazom, a tak

porušili princíp kontradiktórnosti konania. Sťažovateľka ďalej poukázala na to, že všeobecné

súdy konajúce v jej veci nedostatočne zistili skutkový stav a svoje rozhodnutia založili na

nesprávnom právnom posúdení, a to najmä pokiaľ ide o posúdenie rozhodcovskej doložky

ako neprijateľnej zmluvnej podmienky. Podľa názoru sťažovateľky bolo porušené aj jej

základné právo na zákonného sudcu zaručené v , ako aj právo na

pokojné užívanie svojho majetku.

V tejto súvislosti sťažovateľka uviedla, že všeobecné súdy postupovali aj v rozpore

judikatúrou ústavného súdu, ako aj judikatúrou Súdneho dvora.

1. K namietanému porušeniu označených práv namietaným postupom

a uznesením okresného súdu

Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127

ods. 1 nebolo v jeho právomoci preskúmanie napadnutého uznesenia okresného

súdu, pretože na základe podaného odvolania to patrilo do právomoci krajského súdu.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka proti namietanému uzneseniu okresného

súdu podala riadny opravný prostriedok – odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd.

Ústavný súd preto nemá právomoc na konanie o tej časti sťažnosti, v ktorej sa namieta

porušenie práv sťažovateľky predmetným uznesením okresného súdu, ako aj jemu

predchádzajúcim postupom.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd odmietol sťažovateľkinu sťažnosť v tejto jej časti

podľa pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

2. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2

a a listiny, ako aj práva podľa dohovoru

namietaným postupom a uznesením krajského súdu

Zo stabilizovanej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že vo vzťahu ku všeobecným

súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou

(m. m. , ) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní

pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. , ). Ústavný

súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej

právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti nemôže zastupovať všeobecné

súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda

všeobecné súdy, ktorým prislúcha chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej

úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedá na konkrétne

námietky účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd už

opakovane uviedol (napr. , ), že ochrana , prípadne

dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len

ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní

, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa a 5

a zákonom ( ). Úloha ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnosti

namietajúcej porušenie základného práva na súdnu ochranu rozhodnutím súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonov s a dohovorom

najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú

arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. ,

).

Z citovaného vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V

súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie ( tiež napr. ,

, , ). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver

o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, patrí aj absencia ústavnoprávneho rozmeru

namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu

verejnej moci posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu.

Z predložených listín vyplýva, že súdny exekútor doručil okresnému súdu žiadosť

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v súlade s § 44 Exekučného poriadku, na

základe exekučného titulu – rozhodcovského rozsudku sp. zn. z 8. marca

2010, ktorý vydal Arbitrážny súd Košice, pričom okresný súd obsadený vyšším súdnym

úradníkom napadnutým uznesením žiadosť exekútora o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie zamietol z dôvodu, že rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou

podmienkou a ako taká je neplatná v zmysle účinného

v čase uzatvárania zmluvy. Rozhodcovské konanie, ktorého výsledkom bol exekučný titul –

rozhodcovský rozsudok vydaný v takomto konaní nemôže teda byť exekučným titulom

spôsobilým na vykonanie exekúcie, pretože predstavuje neodstrániteľnú prekážku brániacu

vo vykonaní exekúcie. Sťažovateľka podala proti uzneseniu okresného súdu odvolanie

na krajskom súde, v ktorom okrem iného namietala, že napadnuté uznesenie je nezákonné,

a svoje odvolacie dôvody oprela o ustanovenia § 205 ods. 2 písm. a), b), d) a f)

(ďalej len „OSP“).

Krajský súd po preskúmaní odvolaním napadnutého uznesenia okresného súdu bez

nariadenia pojednávania v súlade s a dospel k záveru, že odvolanie

sťažovateľky nie je dôvodné, pričom v relevantnej časti svojho rozhodnutia uviedol:

«Nemali by byť žiadne pochybnosti o tom, že oprávnený s povinnou uzavreli poistnú

zmluvu, pričom v tomto právnom vzťahu povinná vystupovala ako fyzická osoba, ktorá

zabezpečovala svoje potreby, teda ako spotrebiteľ. Oprávnený pri poskytovaní poistenia

vystupoval v rámci svojej podnikateľskej činnosti, teda ako dodávateľ. Poistná zmluva,

uzavretá medzi účastníkmi je preto spotrebiteľskou zmluvou a ide o štandardnú formulárovú

zmluvu.

Tvrdenie oprávneného, že v danom prípade išlo medzi účastníkmi o individuálne

dojednanú rozhodcovskú doložku, je tvrdením nepodloženým, nemajúcim oporu v

skutkovom stave. Podľa oprávneného medzi účastníkmi išlo o jednoznačné individuálne

dojednanie rozhodcovskej doložky, keďže povinná podľa vlastnej vôle mohla a nemusela

osobitne podpísať rozhodcovskú doložku uvedenú v osobitných zmluvných dojednaniach.

Pokiaľ by povinná rozhodcovskú doložku nepodpísala, nemalo by to žiadny vplyv na zvyšok

Všeobecných poistných podmienok, a teda na poistný vzťah. Rozhodcovská doložka bola

uzavretá medzi účastníkmi individuálne.

Táto odvolacia námietka oprávneného je nedôvodná. Zo spisu vyplýva,

že rozhodcovská doložka je zakotvená vo Všeobecných poistných podmienkach, a to v ich

XV. časti – Rozhodcovské konanie, pričom v súlade s ustanovením § 788 ods. 3 zák. č.

, všeobecné podmienky poistenia (poistné podmienky)

tvoria súčasť poistnej zmluvy. Vychádzajúc zo znenia tohto ustanovenia, poistné podmienky

sú záväzné a sú obligatórnou súčasťou poistnej zmluvy.

Osobitné vyjednanie sa má sledovať z pohľadu ochrany spotrebiteľa, to znamená, že

spotrebiteľ si z určitých dôvodov osobitne vymieňuje nejakú klauzulu, lebo má preňho

nejaký osobitný význam.

Spôsob, akým bola zmluva spotrebiteľovi – povinnej predložená, je skôr

o nevhodnom predkladaní zmluvných podmienok, vo vzťahu ku ktorým oprávnený sledoval

ich vylúčenie spod režimu súdnej kontroly neprijateľných zmluvných podmienok, čo

predstavuje nekaloobchodnú praktiku v zmysle o ochrane

spotrebiteľa.

V čase rozhodovania odvolacieho súdu oprávnený nepreukázal osobitné vyjednanie,

resp. že by si povinná vymieňovala rozhodcovské konanie (

Zb. ).

Odvolací súd preto nemal najmenší dôvod na to, aby vylúčil režim súdnej kontroly

neprijateľných podmienok len kvôli nadpisu, ktorý ani nekorešponduje s presným

označením inštitútu „individuálne dojednaného zmluvného ustanovenia".

Pre porovnanie dáva odvolací súd do pozornosti

o platobných službách a o zmene a doplnení niektorých zákonov, kde oprávnený má

možnosť nájsť modus vivendi, ak tak vehementne chce docieliť arbitrážny proces pre

spotrebiteľa.

Konečne odvolací súd poznamenáva, že inštitút individuálne dohodnutej podmienky

je treba vykladať v súlade s cieľom Smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach

v spotrebiteľských zmluvách, podľa ktorej sa podmienka nepovažuje za individuálne

dohodnutú, ak bola navrhnutá vopred a spotrebiteľ preto nebol schopný ovplyvniť podstatu

podmienky v súvislosti s predbežne formulovanou štandardnou zmluvou (čl. 3 ods. 2).

Spotrebiteľ, ak si želá niečo z určitých dôvodov, minimálne sa predpokladá, že vie,

prečo chce niečo individuálne vyjednať. Skutočnosť, že doložka je formulovaná v rámci

štandardnej formulárovej zmluvy, neodôvodňuje záver, že oprávnený preukázal osobitné

vyjednanie. Naopak, ide o sofistikované docielenie stavu, ktorý má formálne indikovať

vyňatie rozhodcovskej doložky z režimu súdnej kontroly, čo odvolací súd hodnotí ako nekalú

obchodnú praktiku v zmysle cieľov Smernice 2005/29 „O nekalých obchodných

praktikách“, články 5 a nasl.

Javí sa nanajvýš nevierohodné, že zrazu si spotrebitelia osobitne vyjednávajú

rozhodcu, o pravidlách postupu ktorého, zdá sa, nemajú ani rušenia a oprávnený nemôže

očakávať od súdu len akési „formálne“ odklepnutie exekúcie. Aj exekučné konanie je

konanie, v ktorom sa má poskytnúť spravodlivá ochrana práv, a to aj práv povinného

v zmysle judikatúry Súdneho dvora Európskej únie (Oceano Grupo Editorial, Asturcom,

Mostaza Claro, Pannom), ako aj v zmysle Charty základných práv Európskej únie, ktorá

predpokladá vysoký stupeň politiky ochrany spotrebiteľa (čl. 38), a to všetko v záujme

vyššej kvality života a ochrany hospodárskych záujmov spotrebiteľa (č1. 169 Zmluvy o

fungovaní Európskej únie).

Nie je treba preto aplikovať ani nepriamy účinok Smernice na to, aby bolo možné

skonštatovať, že oprávnený ako dodávateľ mal v čase uzatvárania zmluvy explicitne

zakázané dojednávať v typových zmluvách podmienky, ktoré spôsobujú hrubú nerovnováhu

v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa. O tom, že spotrebiteľ je slabšou

zmluvnou stranou, či už z dôvodu informovanosti alebo slabšej vyjednávacej pozície (pórov,

rozsudok súdneho dvora MOSTAZA CLARO, bod. 25), by rovnako nemali byť žiadne

pochybnosti.

Z uvedeného (aj zo Smernice) teda vyplýva, že na spotrebiteľa pri typových zmluvách

dopadá ochranný režim zákazu neprijateľných zmluvných podmienok. O takýto prípad ide aj

v predmetnej právnej veci.

Ako už odvolací súd uviedol, stotožňuje sa s odôvodnením zo strany prvostupňového

súdu a platí to aj pokiaľ ide o zdôvodnenie neprijateľnosti rozhodcovskej doložky, podľa

ktorej spotrebiteľ nemá na výber a je nútený podrobiť sa výlučne rozhodcovskému konaniu.

O takýto prípad ide aj v predmetnej veci, preto sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil

so závermi prvostupňového súdu o tom, že rozhodcovskú doložku dohodnutú za daných

okolností považuje za neprimeranú zmluvnú podmienku, ktorá je v rozpore s platným

právom.

Oprávnený v odvolaní vyjadruje aj výhradu, že arbitrážny rozsudok, ktorý je

exekučným titulom, spĺňa všetky podmienky jeho materiálnej vykonateľnosti. K tejto

odvolacej námietke oprávneného odvolací súd uvádza, že materiálna právoplatnosť je síce

veľmi dôležitou vlastnosťou súdneho rozhodnutia, pretože súvisí s dôležitým princípom

právnej istoty vyplývajúcim z právoplatne rozhodnutej veci (res iudicata). Treba však

povedať aj to, že sám zákon počíta s prelomením materiálnej právoplatnosti rozhodnutia.

Napríklad súd nie je viazaný podľa rozhodnutím priestupkového

orgánu v blokovom konaní, ďalej pri mimoriadnych opravných prostriedkoch a pod.

V predmetnej veci zákonodarca výslovne upravil prelomenie materiálnej

právoplatnosti rozhodcovského rozsudku v § 45 Zákona o rozhodcovskom konaní a aj v

tejto otázke odvolací súd odkazuje na prvostupňové rozhodnutie. Nie je akceptovateľný

názor, že exekučné súdy by tak mohli postupovať vždy. Postup prvostupňového súdu bol

založený na existencii zákonného ustanovenia, ktoré dokonca bez návrhu ukladá povinnosť

súdu zastaviť exekučné konanie z dôvodov relevantných v základnom konaní (§ 45 ods. 2

Zákona o rozhodcovskom konaní). Je treba zdôrazniť, že Európska únia vzhľadom na

význam ochrany spotrebiteľa v záujme vyššej kvality života ľudí podporuje v

rozhodcovských veciach zbavenie účinku rozhodcovského rozsudku v záujme dosiahnutia

ochrany spotrebiteľa pred neprijateľnými podmienkami, a to aj keď spotrebiteľ v

rozhodcovskom konám nenamietal rozhodcovskú doložku (rozsudok Súdneho dvora Oceano

grupo editorial) a môže tak urobiť aj exekučný súd, ktorému to umožňuje práve ustanovenie

§ 45 Zákona o rozhodcovskom konaní (ASTURCOM).

Pokiaľ sa týka námietky oprávneného, že exekučný súd mal vo veci vykonávať

dokazovanie, odvolací súd konštatuje, že oprávnenému, ako účastníkovi konania nebola

v exekučnom konaní odňatá možnosť konať pred súdom, lebo v prípade, ak nejde

o obligatórne nariadenie pojednávania, môže súd rozhodnúť na základe listinných dôkazov.

Postupom exekučného súdu, ktorý rozhodol len na základe listinných dôkazov,

oprávnenému možnosť konať pred súdom odňatá nebola preto, lebo z predložených listín

jednoznačne vyplývajú skutočnosti, pre ktoré bola zamietnutá žiadosť súdneho exekútora o

udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Exekučný súd sa totiž s istotou a najmä

presvedčivým spôsobom vysporiadal s otázkou rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej

podmienky a svoje rozhodnutie v tomto smere aj náležité zdôvodnil. Z odôvodnenia jeho

rozhodnutia žiadna pochybnosť, ktorú by bolo potrebné odstraňovať akýmkoľvek spôsobom,

nevyplýva.»

Ústavný súd na rozdiel od sťažovateľky nepovažuje napadnuté uznesenie krajského

súdu za neodôvodnené a nepreskúmateľné, keďže z neho vyplýva dostatok právne

relevantných argumentov odôvodňujúcich rozhodnutie prijaté v danej veci krajský súdom.

Uznesenie krajského súdu je pritom nevyhnutné hodnotiť v spojitosti s uznesením okresného

súdu. Z konštantnej judikatúry ústavného súdu totiž vyplýva, že postup a rozhodnutie

všeobecného súdu, ktoré vychádzajú z aplikácie konkrétnej procesnoprávnej úpravy, v

zásade nemožno hodnotiť ako porušovanie základných práv a slobôd (,

). Vo svojej ustálenej judikatúre aj v nadväznosti na ústavný

súd tiež zdôrazňuje, že odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu

nemožno posudzovať izolovane (m. m. , , ,

), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania

tvoria jeden celok. Navyše, úlohou ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa

nie je posudzovanie právnej perfektnosti namietaného rozhodnutia

všeobecného súdu z hľadiska formálnych požiadaviek vyplývajúcich zo zákonov a iných

všeobecne záväzných právnych predpisov a z týchto aspektov jeho „vylepšovanie“

(), ale posúdenie jeho ústavnej akceptovateľnosti a udržateľnosti.

Rovnako ani nespokojnosť sťažovateľky s právnym posúdením veci krajským súdom

(a pred ním okresným súdom) sama osebe nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej

neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia

činnosť ústavného súdu (, , ) rešpektuje názor, podľa

ktorého právo na spravodlivé súdne konanie nemožno stotožňovať s procesným úspechom, z

čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym

názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

Pokiaľ sťažovateľka „in concreto“ namietala skutočnosť, že sa nemohla vyjadriť

k vykonávanému dokazovaniu zo strany okresného súdu v súvislosti s rozhodovaním

o vydaní poverenia súdnemu exekútorovi, ústavný súd predostiera, že z pohľadu

„materiálneho“ uvedenú možnosť sťažovateľka mala a aj ju využila v rámci ňou podaných

opravných prostriedkov (odvolania a dovolania) a v rozsahu veci primeranom sa s touto jej

obranou zaoberali aj vyššie súdy (krajský súd a najvyšší súd). Z hľadiska princípu

materiálnej pravdy reálny proces v danej veci teda zabezpečil, aby sa všeobecné súdy

v rámci inštančného postupu zaoberali aj nosnými dôvodmi uvádzanými sťažovateľkou

v tejto sťažnosti, aj keď nie podľa predstáv sťažovateľky, t. j. v rámci konania pred okresným

súdom, ale aj v jeho celom priebehu.

Ústavný súd preskúmaním právnych záverov krajského súdu dospel k názoru, že

v danej veci sa všeobecný súd nedopustil výkladových omylov, ktoré by zakladali rozpor

napadnutého uznesenia krajského súdu s obsahom základného práva na súdnu ochranu

či práva na spravodlivé súdne konanie.

Pokiaľ sťažovateľka vo svojej argumentácii poukázala aj na už spomínaný rozsudok

Súdneho dvora vo veci Asturcom Telecomunicaciones SL proti Cristina Rodríguez

Nogueira (C 40/08), ktorý pri riešení prejudiciálnej otázky v súvislosti so spotrebiteľskými

zmluvami rozhodoval o otázke právomoci vnútroštátneho súdu (ktorý rozhoduje o návrhu

na výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku) v tom zmysle, či je oprávnený

konštatovať ex offo nekalú povahu rozhodcovskej doložky. Súdny dvor vo výroku svojho

rozsudku konštatoval, že vnútroštátny súd môže ex offo preskúmať nekalú povahu

rozhodcovskej doložky v prípade právoplatného rozhodcovského rozsudku vydaného bez

účasti spotrebiteľa v takom rozsahu, v akom mu to umožňujú vnútroštátne procesné pravidlá

v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. V takomto prípade

prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho podľa daného

vnútroštátneho práva vyplývajú, s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol uvedenou

doložkou viazaný.

Podľa názoru ústavného súdu v okolnostiach daného prípadu (právoplatný rozsudok

rozhodcovského súdu v právnej veci spotrebiteľa) z uvedeného vyplýva, že pokiaľ je

podmienka existencie vnútroštátneho práva prikazujúceho za určitých okolností prieskum

materiálnej stránky rozhodcovského rozsudku v rámci rozhodovania o návrhu na výkon

rozhodcovského rozsudku splnená (§ 45 zákona o rozhodcovskom konaní), potom postup

všeobecného súdu, ktorý z toho vyvodí dôsledky vyplývajúce zo slovenského právneho

poriadku, je legitímny. Ústavný súd preto argumentáciu sťažovateľky uvedeným rozsudkom

Súdneho dvora považoval skôr svedčiacu v prospech správnosti napadnutých rozhodnutí

krajského súdu.

Vzhľadom na uvedené bolo podľa názoru ústavného potrebné sťažnosť v tejto časti

odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa .

3. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2

a a listiny, ako aj práva podľa dohovoru

namietaným postupom a uznesením najvyššieho súdu

Proti uzneseniu krajského súdu podala sťažovateľka dovolanie najvyššiemu súdu,

ktorý ho odmietol ako neprípustné.

Aj vo vzťahu k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu ústavný súd konštatuje, že

odôvodnenie jeho právneho názoru o neprípustnosti dovolania sa nevyznačuje

arbitrárnosťou, pričom argumentácia sťažovateľky uvedená v sťažnosti nie je spôsobilá

spochybniť opodstatnenosť jeho záverov, ktoré presvedčivo odôvodnil. Najvyšší súd sa tiež

vysporiadal s námietkami sťažovateľky, že v danom prípade sa rozhodlo vo veci, ktorá

nepatrí do právomoci súdov [ ], že súdy zaťažili konanie tzv. inou vadou

[ ], že krajský súd vec nesprávne právne posúdil a tiež že

postupom okresného súdu a krajského súdu jej bola odňatá možnosť konať pred súdom

[ ].

Ústavný súd sa osobitne zaoberal opodstatnenosťou námietok sťažovateľky, ktorá

vzhľadom na judikatúru ústavného súdu () tvrdila, že jej vec mala byť

prerokovaná verejne a v jej prítomnosti. Rovnako tvrdila, že sa nemohla vyjadriť

k vykonávaným dôkazom.

Ústavný súd vychádzajúc z rozhodnutí najvyššieho súdu konštatoval, že najvyšší súd

jej dal primeranú odpoveď aj na tieto námietky, keď uviedol:

„Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia, je

procesné nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi

odníme možnosť pred ním konať a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka

občianskeho súdneho konania priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho

práv.

Oprávnený tvrdí, že k procesnej vade uvedenej v došlo tým, že

súdy vykonali dokazovanie listinnými dôkazmi bez nariadenia pojednávania a bez jeho

účasti v preskúmavanej veci dospelo exekučné konanie do štádia posudzovania splnenia

tých zákonom stanovených procesných predpokladov, za ktorých súd poverí exekútora

vykonaním exekúcie. Dovolaním je napadnuté rozhodnutie vydané v tomto štádiu

exekučného konania.

Po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

súd preskúmava žiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul

z hľadiska ich súladu so zákonom. V súvislosti s tým najmä skúma, či návrh na vykonanie

exekúcie má všetky náležitosti, či je k návrhu pripojený exekučný titul opatrený potvrdením

(doložkou) o vykonateľnosti, či je exekučný titul materiálne vykonateľný, či sú oprávnený

a povinný osobami uvedenými v exekučnom titule a či sú splnené všeobecné podmienky

konania v zmysle V štádiu, pri ktorom súd skúma, či žiadosť o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrh na vykonanie exekúcie alebo exekučný titul

nie sú v rozpore so zákonom (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), sa vychádza z tvrdení

oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu. V tomto štádiu súd

nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu upravenú v ust. § 120 až § 136

) – postačujúce je totiž, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené

okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu, vrátane do neho založených listín a príloh. Vzhľadom

na to sa toto oboznamovanie s obsahom listín, posudzovanie splnenia podmienok konania

a tiež predpokladov, za ktorých možno vyhovieť žiadosti súdneho exekútora o poverenie na

vykonanie exekúcie, nemusí vykonávať na pojednávaní a za prítomnosti oprávneného

a povinného. Táto námietka oprávneného je vzhľadom na uvedené nedôvodná.

Dovolací súd ďalej k námietkam oprávneného pre úplnosť uvádza, že pokiaľ

oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok

rozhodcovského súdu; je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku, či

rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej (resp. platnej) rozhodcovskej zmluvy

(uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 9. februára 2012 sp. zn.

). Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky (v spotrebiteľskej veci) súd)

v exekučnom konám nepreskúmavajú vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len

realizujú svoje oprávnenie vyplývajúce zo zákona, a to z ustanovenia § 44 ods. 2

Exekučného poriadku, t. j. oprávnenie posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore

so zákonom (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 21. marca 2012 sp. zn.

).

Dovolací súd pripomína, že Súdny dvor Európskej únie v rozhodnutí C 40/08

vo veci Asturcom Telecomunicaciones SL. v. Christína Rodríguez Nogueira vyslovil, že

nerovný stav medzi spotrebiteľom a dodávateľom môže byť kompenzovaný iba pozitívnym

zásahom, vonkajším vo vzťahu k samotným účastníkom zmluvy, ako aj to, že vnútroštátny

súd má aj bez návrhu posudzovať nekalú povahu zmluvnej podmienky. Podľa názoru

zaujatého týmto súdnym dvorom sa má Smernica Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993

o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny

súd, ktorý rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ktorý bol

vydaný bez účasti spotrebiteľa, musí hneď, ako sa oboznámi s právnymi a skutkovými

okolnosťami potrebnými na tento účel, preskúmať ex offo nekalú povahu rozhodcovskej

doložky uvedenej v zmluve uzavretej medzi podnikateľom a spotrebiteľom v rozsahu, v akom

podľa vnútroštátnych procesných pravidiel môže takéto posúdenie vykonať v rámci

obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. Ak je to tak, prináleží

vnútroštátnemu súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho podľa daného vnútroštátneho

práva vyplývajú, s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol uvedenou doložkou viazaný.“

V súvislosti s posúdením uznesenia najvyššieho súdu ústavný súd poukazuje

na obsah uznesenia ústavného súdu č. k. PLz. zo 7. mája 2014, ktorým došlo

k zjednoteniu odchylných právnych názorov senátov ústavného súdu vo veci zabezpečenia

záruk kontradiktórnosti konania pri preskúmavaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie stanoviskom, podľa ktorého sa pri preskúmavaní žiadosti

exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie „môžu primerane uplatniť

ustanovenia vzťahujúce sa na dokazovanie. Ak exekučný

súd pri preskúmavaní žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

vychádza aj z iných listín (či iných dôkazov) než tých, ktoré sú výslovne uvedené v § 44

ods. 2 Exekučného poriadku (exekučný titul, návrh na vykonanie exekúcie a žiadosť

o vydanie poverenia), a na tomto základe posúdi exekučný titul v neprospech oprávneného,

je povinný dať mu možnosť vyjadriť sa k podkladom svojho preskúmania; ak tak exekučný

súd neurobí, zakladá jeho rozhodnutie dôvod na vyslovenie porušenia základného práva

oprávneného vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa

Slovenskej republiky. Pre ústavnú konformnosť konania ako celku postačuje, ak je

oprávnenému táto možnosť reálne poskytnutá v odvolacom konaní.“. Z uvedeného dôvodu

potom je udržateľný právny názor najvyššieho súdu, že v posudzovanej veci nemohlo dôjsť

k tvrdenej vade konania zakladajúcej prípustnosť dovolania z dôvodu odňatia možnosti

konať pred súdom [ ].

Ústavný súd v nadväznosti na námietku sťažovateľky, že v jej veci konajúce

všeobecné súdy jej neumožnili vyjadriť sa k vykonávanému dokazovaniu ani mimo

nariadenia pojednávania a neumožnili jej tak uniesť dôkazné bremeno, čo samo osebe

postačuje pre záver o porušení jej označených práv v prvom rade zdôrazňuje, že je to

predovšetkým okresný súd ako súd prvostupňový, ktorý by v zásade mal vykonať všetky

skutkové zistenia a príslušné dokazovanie pre náležité rozhodnutie vo veci. Ústavný súd

v tejto súvislosti poukazuje aj na judikatúru Súdneho dvora (rozsudok Súdneho dvora

vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Csipai a spol. C 472/11 z 21. 2. 2013), podľa

ktorej čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1 Smernice Rady č. 93/13/EHS o nekalých podmienkach

v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „smernica o nekalých podmienkach“) sa majú

vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý konštatoval ex offo nekalú povahu

zmluvnej podmienky, nemusí na to, aby mohol vyvodiť dôsledky tohto konštatovania, čakať,

či spotrebiteľ informovaný o svojich právach navrhne, aby uvedená podmienka bola

zrušená. Zásada kontradiktórnosti však vo všeobecnosti zaväzuje vnútroštátny súd, ktorý v

rámci preskúmania ex offo konštatoval nekalú povahu zmluvnej podmienky, informovať

účastníkov konania v spore a vyzvať ich, aby sa k tomu kontradiktórne vyjadrili spôsobom,

ktorý na tento účel stanovujú vnútroštátne procesnoprávne predpisy. Súd musí teda

dodržiavať zásadu kontradiktórnosti najmä vtedy, ak rozhoduje v spore na základe dôvodu

uplatneného bez návrhu (rozsudok z 2. 12. 2009 vo veci C 89/08). Rovnako Súdny dvor už

rozhodol, že zásada kontradiktórnosti znamená vo všeobecnosti právo účastníka konania

oboznamovať sa s dôkazmi a vyjadreniami predloženými súdu a vyjadrovať sa k nim

(rozsudok vo veci Varec zo 14. 2. 2008, C 450/06), ako aj to, že je v rozpore so základnými

právnymi zásadami, pokiaľ súdne rozhodnutie vychádza zo skutkových okolností alebo

dokumentov, s ktorými sa účastníci konania nemohli zoznámiť a ku ktorým sa tak nemohli

vyjadriť (rozsudok z 22. 3. 1961 vo veci Snupat v. Vysoký úrad, 42/59).

Vychádzajúc z prijatého stanoviska pléna ústavného súdu, ako aj z ďalších

uvedených skutočností danej veci je nutné konštatovať, že napadnuté uznesenie najvyššieho

súdu je v súlade s materiálnymi limitmi označených práv, ktorých porušenie sťažovateľka

namieta. V posudzovanej veci nedošlo k odňatiu možnosti konať pred súdom z dôvodov

uvádzaných sťažovateľkou, pretože aj keď okresný súd v označených veciach nenariadil

pojednávania pre účely vykonávania dokazovania, sťažovateľka po oboznámení sa

s výsledkami ex offo šetrenia a právneho posúdenia v uznesení okresného súdu mala

možnosť sa k záverom okresného súdu vyjadriť v odvolacom konaní, čo aj využila, čím

došlo k naplneniu namietanej zásady, a teda konanie ako celok (základné a odvolacie)

nebolo poznačené tvrdenou vadou (odňatia možnosti konať pred súdom), ktorá by bola

spôsobilá založiť prípustnosť dovolania ako takého. Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého

uznesenia teda dospel k prijateľnému právnemu záveru o neexistencii vád zakladajúcich

prípustnosť dovolania, ktoré aj primeraným spôsobom odôvodnil.

Na základe uvedeného, ako aj so zreteľom na argumentáciu sťažovateľky v sťažnosti

ústavný súd konštatuje, že v danom prípade preto nemožno prijať záver o takej príčinnej

súvislosti medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu

a postupmi, ktoré predchádzali jeho vydaniu, a v sťažnosti označenými právami

sťažovateľky, na základe ktorej by po prijatí sťažností na ďalšie konanie bolo možné reálne

dospieť k záveru o porušení týchto práv.

S ohľadom na tieto skutočnosti ústavný súd preto rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde v tejto časti o odmietnutí sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej.

4. K namietanému porušeniu základného práva na zákonného sudcu zaručeného

namietaným postupom a uznesením krajského súdu, ako aj

namietaným postupom a uznesením najvyššieho súdu

Pokiaľ ide o námietku sťažovateľky, v zmysle ktorej pochybenie v postupe

exekučného súdu, a teda aj porušenie základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48

ods. 1 spočíva najmä v tom, že napriek vedomosti o existencii rozdielnych výkladov

rozhodol v exekučnej veci bez toho, aby

predtým konanie prerušil a podal žiadosť Súdnemu dvoru na rozhodnutie o prejudiciálnej

otázke, ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, podľa ktorej je vecou

vnútroštátneho (všeobecného) súdu, ktorý vo veci koná a ktorý nesie zodpovednosť za

rozhodnutie vo veci samej, posúdiť so zreteľom na konkrétne okolnosti veci nevyhnutnosť

rozhodnutia Súdneho dvora o prejudiciálnej otázke, relevantnosť otázok, ktoré Súdnemu

dvoru položí (napr. , , ), ako aj to, či sú

splnené predpoklady, za ktorých vnútroštátny súd konajúci o veci nemá povinnosť predložiť

prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru (m. m. ).

Ústavný súd už taktiež vyjadril názor, že nie každé nepredloženie prejudiciálnej

otázky Súdnemu dvoru, ktoré by mohlo byť v rozpore s právom Európskej únie, musí mať

automaticky za následok porušenie základného práva na súdnu ochranu ().

Ústavný súd nie je ďalšou odvolacou inštanciou v otázke rozhodnutia všeobecného súdu

o (ne)predložení prejudiciálnej otázky (k tomu pozri aj body 19 a 20 uznesenia Spolkového

ústavného súdu BVerfG 2 BvR 2419/06 zo 6. 5. 2008) a ani v otázke nesprávnej aplikácie

práva Európskej únie.

Vzhľadom na existenciu judikatúry Súdneho dvora o univerzálnom výklade pojmu

„nekalá zmluvná podmienka“ (úlohou Súdneho dvora nie je podávať výklad na riešenie

konkrétneho sporu, ktorý nemá komunitárnu relevanciu, pozn.), pri dojednaní ktorej sa

dostane do výrazného nepomeru rozsah práv a povinností spotrebiteľa na jednej strane

a dodávateľa na strane druhej, a to v neprospech spotrebiteľa, ako aj vzhľadom

na skutočnosť, že v daných prípadoch bola v intenciách uvedeného výkladu (najvyšší súd

poukázal na túto judikatúru Súdneho dvora napr. aj v rozhodnutí sp. zn.

z 29. júla 2013 a pod., pozn.) aplikovaná vnútroštátna právna úprava, boli uvedené dôvody

podľa názoru ústavného súdu dostatočným základom pre rozhodnutie v daných veciach, bez

potreby predkladať v tejto otázke prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd aj v tejto časti sťažnosť sťažovateľky odmietol ako

zjavne neopodstatnenú ( ).

5. K namietanému porušeniu základného práva zaručeného ,

ako aj čl. 1 dodatkového protokolu namietaným postupom a uznesením krajského

súdu, ako aj namietaným postupom a uznesením najvyššieho súdu

Čo sa týka namietaného porušenia ďalších práv sťažovateľky, teda základného práva

vlastniť majetok podľa , ako aj práva na ochranu majetku podľa

dodatkového protokolu, ústavný súd po preskúmaní uznesenia krajského súdu a uznesenia

najvyššieho súdu dospel k záveru, že z ich odôvodnenia nemožno vyvodiť nič, čo by

signalizovalo, že by mohlo dôjsť k neprípustnému zásahu do týchto práv sťažovateľky,

keďže krajský súd, ako aj najvyšší súd v posudzovanom prípade ústavne konformným

spôsobom interpretoval a aplikoval príslušné právne normy. Na základe uvedeného ústavný

súd konštatuje, že medzi namietaným uznesením krajského súdu, ako aj namietaným

uznesením najvyššieho súdu a základným právom podľa , ako aj právom

podľa čl. 1 dodatkového protokolu neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by zakladala

možnosť vysloviť porušenie týchto práv po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, v dôsledku

čoho pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľky zohľadňujúc aj skutočnosť, že

sťažovateľka porušenie týchto práv žiadnym spôsobom neodôvodnila, aj v tejto jej časti

odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa .

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa už ústavný súd ďalšími požiadavkami

sťažovateľky na ochranu ústavnosti nezaoberal.

K tomuto rozhodnutiu sa podľa pripája odlišné

stanovisko sudcu Milana Ľalíka.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. mája 2015