Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 338/2015
PDF · 417.93 KB
No categories available
II. ÚS 338/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. mája 2015 v senáte
zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Lajosa
Mészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ,
, zastúpeného advokátkou JUDr. Máriou Dlhopolčekovou, Advokátska
kancelária, Horná 51, Banská Bystrica, vo veci namietaného porušenia jeho základného
práva na súdnu ochranu garantovaného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení
s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Okresného súdu Brezno č. k.
2 T 106/2006 272 z 9. júla 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
30. septembra 2013 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“)
vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu garantovaného
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy
uznesením Okresného súdu Brezno (ďalej len „okresný súd“) č. k. 2 T 106/2006 272
z 9. júla 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).
2. Sťažovateľ v úvode svojej sťažnosti uvádza, že „uznesením č. k. 2T/106/2006 262
zo dňa 19. marca 2013 Okresný súd v Brezne rozhodol, že mi ako ustanovenému obhajcovi
podľa § 553 ods. 2, 5 zákona č. 301/2005 Z. z. priznáva tarifnú odmenu, náhradu hotových
výdavkov a náhradu za stratu času podľa vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách
a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb a teda podľa § 12 ods. 3 písm. c),
§ 14 ods. 1 písm. a), b), d), ods. 2 písm. d, § 18 ods. 3 vyhlášky 655/2004 Z. z. mi priznal za
19 úkonov právnej pomoci vrátane režijných paušálov, náhradu za stratu času a náhradu
cestovných výdavkov odmenu v celkovej výške 2596,63, €. Toto uznesenie nadobudlo
právoplatnosť dňa 13.04. 2013 a vykonateľnosť dňa 02.09. 2013.
Následne Okresný súd v Brezne svojím opravným uznesením v č. k. 2T/106/2006 267
zo dňa 20. júna 2013 opravil výrok uznesenia OS Brezno, č. k. 2T/106/2006 262 a to v tom
zmysle, že mi priznal len odmenu v celkovej výške 1889,11, €.
V odôvodnení tohto opravného uznesenia súd uviedol, že z úkonu účasť na výsluchu
obvinených a ich zástupkýň vykonaného dňa 10.06. 2006 mi priznáva len 90,62, € a DPH
v príslušnej výške namiesto pôvodných 181,24, €. V odôvodnení súd ďalej uviedol, že mi
priznáva za cesty v dňoch 27.06.2008, 04.07.2008 a 11.09.2008 ako náhradu za 1 km jazdy
sumu 0,183 Eur. Na záver odôvodnenia tohto opravného uznesenia súd uviedol, že existujú
pochybnosti o účelnosti a dôvodností porád vykonaných s obvineným v dňoch 06.08.2008,
12.08.2008 a 15.08.2008, pretože tieto porady boli realizované s minimálnym časovým
rozsahom po predchádzajúcich poradách, pričom ich vykonaniu nepredchádzali iné
procesné úkony trestného konania. V zmysle § 18 ods. 1, 2 a 5 zákona NR SR č. 586/2003
Z. z. o advokácii existujú podľa názoru OS Brezno dôvodné pochybnosti o tom, či výkon
predmetných porád s obvineným skutočne chránil jeho záujmy, resp. či boli tieto úkony
vykonané s odbornou starostlivosťou a v primeranom rozsahu. Súd v odôvodnení tohto
uznesenia zaujal názor, že som pri ich výkone nedbal na účelnosť a hospodárnosť tak, ako
mi to ukladá zákon, a preto mi podľa názoru súdu nepatrí odmena za tieto 3 právne úkony
spočívajúce vo vykonaní ďalších porád s klientom, vrátane príslušných náhrad hotových
výdavkov, náhradu za stratu času a cestovných náhrad.
Proti tomuto uzneseniu som podal dňa 1.7.2013 sťažnosť, ktorou som sa domáhal
zrušenia tohto opravného uznesenia a potvrdenia uznesenia OS Brezno, č. k. 2T/106/2006
262 zo dňa 19. marca 2013. V tejto sťažnosti som poukázal na to, že názor súdu
o neúčelnosti a nehospodárnosti predmetných porád nie je podložený relevantnými
dôkazmi. Súčasne som v podanej sťažnosti poukázal na to, že nemám vedomosť o tom,
na základe akého zákonného ustanovenia a prečo súd vydal opravné uznesenie, kde mi tieto
porady neuznal.
O tejto mnou podanej sťažností rozhodol OS Brezno svojím uznesením, č. k.
2T/106/2006 272 zo dňa 09. júla 2013 a to tak, že moju sťažnosť podľa § 193 ods. 1 písm. c)
Trestného poriadku zamietol. V odôvodnení tohto uznesenia OS Brezno zaujal názor, že
zmyslom úkonu právnej služby ďalšia porada s klientom je poskytnúť obvinenému všetky
relevantné informácie, ktoré súvisia s jeho trestnou vecou tak, aby mal predstavu o ďalšom
postupe jeho obhajcu v trestnom konaní. Takáto porada má podľa názoru okresného súdu
význam v prípade ak po nej vykoná obhajca úkon právnej služby v prospech obvineného,
prípadne sa zúčastní vyšetrovacích úkonov v jeho trestnej veci.“.
3. Podľa sťažovateľa postup a napadnuté uznesenie okresného súdu sú v rozpore
s čl. 46 ods. 1 ústavy, z ktorého vyplýva, že každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, pričom podmienky a podrobnosti
o súdnej a inej právnej ochrane ustanoví zákon. Sťažovateľ zdôrazňuje, že právo na súdnu
ochranu je základným ľudským právom a zároveň nevyhnutným predpokladom uplatnenia
všetkých ostatných práv a slobôd. Oprávňuje občana uplatňovať základné ľudské práva
a slobody prostredníctvom súdov, a teda jeho účelom je zaručiť každému prístup k súdnej
ochrane, k súdu alebo inému orgánu právnej ochrany. Obsah tohto práva podľa sťažovateľa
však nespočíva len v tomže osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich
,
diskriminovať pri jeho uplatňovaní, ale jeho obsahom je i zákonom upravené relevantné
konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky.
4. Podľa názoru sťažovateľa v prípade opravného uznesenia okresného súdu č. k.
2 T 106/2006 267 z 20. júna 2013 a napadnutého uznesenia ide o arbitrárne rozhodnutia,
pretože sa v nich okresný sud pri výklade a aplikácii zákonného predpisu, a to konkrétne
ustanovenia § 174 ods. 1 Trestného poriadku, natoľko odchýlil od jeho znenia, že tým
zásadne poprel jeho účel a význam.
5. V danom prípade podľa sťažovateľa postupoval okresný súd v rozpore so zmyslom,
významom a účelom ustanovenia § 174 ods. 1 Trestného poriadku, pretože svojím
opravným uznesením neopravoval pisárske chyby, chyby v počítaní či iné zrejmé
nesprávnosti, ale svojím rozhodnutím menil obsah svojho bezchybného uznesenia po tom,
ako dospel k názoru, že vo svojom skoršom uznesení podľa jeho názoru nesprávne rozhodol
o dôvodnosti a výške sťažovateľovho nároku na odmenu za poskytnuté právne služby.
Okresný súd vo svojom opravnom uznesení č. k. 2 T 106/2006 267 z 20. júna 2013 podľa
mienky sťažovateľa teda neopravoval pisárske chyby a iné zrejmé nesprávnosti, ku ktorým
došlo pri vyhotovení uznesenia a jeho rovnopisov, ale týmto svojím rozhodnutím fakticky
opätovne rozhodoval o nároku na odmenu za poskytnuté právne služby, a to v tom zmysle,
že svoje skoršie uznesenie zmenil tak, že priznal sťažovateľovi len časť z pôvodne
priznaného nároku na odmenu za poskytnuté právne služby. Svojím opravným uznesením
č. k. 2 T 106/2006 267 z 20. júna 2013 a na neho nadväzujúcim napadnutým uznesením,
preto podľa názoru sťažovateľa okresný súd v rozpore s účelom, významom a zmyslom
zákonného ustanovenia § 174 ods. 1 Trestného poriadku fakticky odňal časť
sťažovateľových práv priznaných skorším a v čase vydania opravného uznesenia už
právoplatným uznesením, čím porušil jeho právo na súdnu ochranu priznané v čl. 46 ods. 1
ústavy. Podľa presvedčenia sťažovateľa z uvedeného celkom jednoznačne vyplýva, že
okresný súd sa pri výklade a aplikácii ustanovenia § 174 ods. 1 Trestného poriadku natoľko
odchýlil od jeho znenia, že tým zásadne poprel jeho účel a význam, a táto skutočnosť má za
následok arbitrárnosť opravného uznesenia okresného súdu č. k. 2 T 106/2006 267
z 20. júna 2013 a napadnutého uznesenia, a tým aj porušenie sťažovateľovho základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
6. Sťažovateľ navrhol vydať nález v nasledujúcom znení:
„Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením
Okresného súdu v Brezne sp. zn. 2T/106/2006 272 z 9. júla 2013 porušené boli.
Ústavný súd uznesenie Okresného súdu Brezno, č. k. 2T/106/2006 272 zo dňa
09. júla 2013, zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.
Súčasne si uplatňujem trovy právneho zastupovania pre prípad úspechu, a tieto
žiadam uhradiť na účet môjmu právnemu zástupcovi.“
II.
7. Okresný súd napadnutým uznesením zamietol podľa § 193 ods. 1 písm. c)
Trestného poriadku sťažovateľovu sťažnosť. V odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol:
„Uznesením Okresného súdu Brezno, sp. zn. 2T/106/2006 zo dňa 19.03.2013 vyšší súdny
úradník priznal obhajcovi odmenu, náhradu hotových výdavkov a náhradu za stratu času
vo výške 2 596,63 Eur.
Poverený vyšší súdny úradník Okresného súdu Brezno napadnutým uznesením
opravil výrok vyššie uvedeného uznesenia a ustanovenému obhajcovi
nepriznal tarifnú odmenu a náhrady za porady, ktoré mal obhajca vykonať
s obvineným v dňoch 06.08.2008, 12.08.2008 a 15.08.2008.
Podľa § 18 zákona NR SR č. 586/2003 Z. z. o advokácii a zmene a doplnení zákona
č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní v znení neskorších predpisov advokát je povinný
pri výkone advokácie postupovať s odbornou starostlivosťou a dbať na účelnosť
a hospodárnosť poskytovaných právnych služieb. Vyšší súdny úradník pri rozhodovaní
o priznaní náhrady trov trestného konania ustanovenému obhajcovi musí posúdiť, či si
obhajca túto povinnosť splnil a to najmä z dôvodu, že podľa § 18 ods. 5 zákona č. 586/2003
Z. z. mu nepatrí odmena za tie úkony, pri ktorých nepostupoval s odbornou starostlivosťou.
Podľa § 2 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. advokát je pri poskytovaní právnych
služieb nezávislý, je viazaný všeobecne záväznými právnymi predpismi a v ich medziach
príkazmi klienta. Na základe uvedeného zákonného ustanovenia možno vyvodiť, že obhajca
nemusí vykonať ďalšiu poradu s klientom, aj keď ho o to požiada, v prípade ak by jej
vykonaním porušil svoju zákonnú povinnosť postupovať s odbornou starostlivosťou a dbať
na účelnosť a hospodárnosť poskytovaných právnych služieb.
Zmyslom úkonu právnej služby ďalšia porada s klientom je poskytnúť obvinenému
všetky relevantné informácie, ktoré súvisia s jeho trestnou vecou tak aby mal predstavu
o ďalšom postupe jeho obhajcu v trestnom konaní. Takáto porada má význam v prípade ak
po nej vykoná obhajca úkon právnej služby v prospech obvineného, prípadne sa zúčastní
vyšetrovacích úkonov v jeho trestnej veci.
Podľa § 193 ods. 1 písm. c) Tr. por. nadriadený orgán zamietne sťažnosť, ak nie je
dôvodná.
S poukazom na uvedené skutočnosti samosudkyňa Okresného súdu Brezno sťažnosť
obhajcu v súlade s citovaným ustanovením ako nedôvodnú
zamietla.“
III.
8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané
náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
9. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným
rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť
k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre
nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením alebo
iným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto
možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej
prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. I. ÚS 105/06, II. ÚS 66/2011, III. ÚS 155/09, IV. ÚS
35/02).
IV.
1. K namietanému porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy napadnutým uznesením
okresného súdu
10. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
11. Pri rozhodovaní orgánov verejnej moci (t. j. aj súdov) o právach a povinnostiach
fyzických osôb a právnických osôb v konkrétnom právom upravenom procese je
nevyhnutné akcentovať princípy demokratického právneho štátu formujúce každé konanie.
Tieto princípy nachádzame v ústave v čl. 46 a nasl. ústavy (právo na súdnu a inú právnu
ochranu), ako aj v čl. 6 ods. 1 dohovoru (právo na spravodlivý proces) a v neposlednom
rade i v čl. 36 a nasl. Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a čl. 47 Charty
základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“).
12. Podľa stálej judikatúry ústavného súdu je účelom práva na súdnu ochranu (čl. 46
ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny), ako aj práva na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1
dohovoru a čl. 47 charty) zaručiť každému prístup k súdu, čomu zodpovedá povinnosť
všeobecného súdu vo veci konať a rozhodnúť (porov. I. ÚS 290/08, II. ÚS 88/01,
II. ÚS 145/08, III. ÚS 259/2010, IV. ÚS 159/07). Súd nemusí rozhodovať v súlade
so skutkovým a právnym názorom účastníka konania, je však povinný na zákonom
predpokladané a umožnené procesné úkony účastníka primeraným, zrozumiteľným
a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným právom
(porov. v tomto zmysle IV. ÚS 252/04, IV. ÚS 329/04, IV. ÚS 340/04, III. ÚS 32/07).
13. Ústavný súd, ktorého úlohou je v zmysle čl. 124 ústavy ochrana ústavnosti, nie je
alternatívnou a ani ďalšou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci
všeobecných súdov (podobne už II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). V dôsledku toho sa úloha
ústavného súdu obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti interpretácie a aplikácie zákonov
všeobecnými súdmi (vrátane ich procesného postupu) s ústavou alebo medzinárodnou
zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (porov. I. ÚS 17/01, II. ÚS 137/08,
III. ÚS 328/08, IV. ÚS 11/2010). Skutkové alebo právne závery všeobecného súdu môžu
byť preto predmetom kontroly zo strany ústavného súdu zásadne len vtedy, ak by boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a teda z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(porov. I. ÚS 12/05, II. ÚS 410/06, III. ÚS 119/03, IV. ÚS 238/07).
14. Ústavný súd považuje rozhodovanie všeobecného súdu o trovách konania, ako aj
o odmene právneho zástupcu za integrálnu súčasť súdneho procesu a je zásadne výsadou
všeobecného súdu. V rámci tohto rozhodovania v zásade ide vždy o aplikáciu jednoduchého
práva, takže ústavný súd rozhodnutia o trovách konania, ako aj o odmene právneho
zástupcu meritórne preskúmava iba celkom výnimočne, a to v prípadoch, ak samotné
rozhodnutie všeobecného súdu je takým excesom z požiadaviek kladených na spravodlivý
proces alebo ide o také extrémne vybočenie z princípu spravodlivosti, že je spôsobilé
zasiahnuť do ústavnoprávnej roviny, a teda i do práv dotknutej osoby, ktorá podala
ústavnému súdu sťažnosť. Inak povedané, problematika náhrady trov konania, ako aj
o odmene právneho zástupcu by mohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v prípade
extrémneho vybočenia z pravidiel upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo dôjsť najmä
na základe takej interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení zákona, ktorá by v sebe
zahŕňala črty svojvôle (rovnaké závery porov. napr. aj v I. ÚS 40/2012, II. ÚS 364/2014,
II. ÚS 64/09, III. ÚS 92/09, IV. ÚS 248/08).
15. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil v skutkových
a právnych záveroch napadnutého uznesenia okresného súdu nič ústavne nekonformné, čo
by nasvedčovalo jeho arbitrárnosti alebo ústavnej neakceptovateľnosti. V rámci
rozhodovania o otázke účelnosti a hospodárnosti vykonania úkonov advokátom okresný súd
uplatnil zákonom poskytovaný priestor na uváženie účelnosti a hospodárnosti, do ktorého
ústavný súd nie je zásadne oprávnený vstupovať a nahradzovať prijaté právne závery
okresného súdu. Ústavný súd konštatuje, že výrok okresného súdu v napadnutom uznesení
má dostatočnú oporu v odôvodnení jeho rozhodnutia, pretože okresný súd (tak
v prvostupňovom rozhodnutí, ako aj v napadnutom uznesení) náležite vysvetlil, ktoré
právne predpisy aplikoval, tieto súčasne predstavovali právnu úpravu aplikovateľnú na
skutkový stav posudzovanej veci a súčasne odôvodnenie napadnutého uznesenia obsahovalo
náležitú argumentáciu, prostredníctvom ktorej okresný súd dospel k záveru o neúčelnosti
a nehospodárnosti vykonania úkonov advokátom, čo viedlo k zamietnutiu sťažnosti
sťažovateľa okresným súdom.
16. Postup a závery okresného súdu tak obstoja pre účely skúmania dodržania
garancií spravodlivého súdneho konania v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy. Z týchto dôvodov
ústavný súd odmietol sťažnosť v časti namietajúcej porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy
napadnutým uznesením okresného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako
zjavne neopodstatnenú.
2. K namietanému porušeniu čl. 1 ústavy napadnutým uznesením okresného
súdu
17. Podľa čl. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny
štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo. Slovenská republika uznáva
a dodržiava všeobecné pravidlá medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je
viazaná, a svoje ďalšie medzinárodné záväzky.
18. Ústavný súd v súvislosti s namietaným porušením čl. 1 ústavy napadnutým
uznesením okresného súdu konštatuje, že uvedený článok neobsahuje konkrétnu garanciu
základného práva a slobody, ale je základnou ústavnou normou zakotvujúcou princípy,
na ktorých je Slovenská republika budovaná, a zároveň prostredníctvom nich (t. j. princípov
demokratického právneho štátu) v spojení predovšetkým s čl. 2 ods. 2 ústavy limitujúcou
zásahy štátu vo vzťahu k nositeľom základných práv a slobôd. V nadväznosti na uvedené
treba konštatovať, že v prípade sťažnosti podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje vždy
o porušení konkrétneho základného práva alebo slobody podľa ústavy, prípadne práva
zaručeného kvalifikovanými medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných
slobodách. Z uvedeného teda vyplýva, že porušenie iného článku ústavy než článku
garantujúceho základné právo alebo slobodu možno podaním individuálnej sťažnosti podľa
čl. 127 ústavy namietať len v spojení s namietaným porušením už konkrétneho označeného
základného práva alebo slobody.
19. Pretože ústavný súd nevyslovil porušenie žiadneho ústavou garantovaného
základného práva alebo slobody ani práva garantovaného kvalifikovanou medzinárodnou
zmluvou o ľudských právach a základných slobodách, neprichádzalo do úvahy, zohľadniac
už vyslovené závery ústavného súdu, ani vyslovenie porušenia čl. 1 ústavy. Z toho dôvodu
ústavný súd odmietol sťažnosť aj v tejto časti v zmysle § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
ako zjavne neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 27. mája 2015