Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 3 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (8)II. ÚS 535/2015
PDF · 519.63 KB
No categories available
II. ÚS 535/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. septembra 2015
v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa
Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ,
, zastúpenej advokátkou ,
, vo veci namietaného porušenia jej základného
práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,
základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi a na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu
Humenné č. k. 21 C 29/2012 38 z 2. mája 2012, rozsudkom Krajského súdu v Prešove
sp. zn. 6 Co 173/2012 zo 17. decembra 2012 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 6 Cdo 78/2014 z 28. januára 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. mája 2015
doručená sťažnosť (doplnená podaním doručeným 3. júna 2015) ,
(ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia
jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“), základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi
a na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 38
ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Humenné (ďalej len „okresný súd“)
č. k. 21 C 29/2012 38 z 2. mája 2012, rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len
„krajský súd“) sp. zn. 6 Co 173/2012 zo 17. decembra 2012 a uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Cdo 78/2014 z 28. januára 2015,
ktorou žiada vydať tento nález:
„1. Základné právo , , trvale bytom
, na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, základné právo
nebyť odňatý zákonnému sudcovi, základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 1, ods. 2 Ústavy SR a podľa čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv
a slobôd a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Humenné, sp. zn.:
21 C/29/2012 zo dňa 02. 05. 2012, rozsudkom Krajského súdu v Prešove, sp. zn.:
6 Co/173/2012 zo dňa 17. 12. 2012 a uznesením Najvyššieho súdu SR, sp. zn.:
6 Cdo/78/2014 zo dňa 28. 01. 2015, porušené boli.
2. Rozsudok Okresného súdu Humenné, sp. zn.: 21 C/29/2012 38 zo dňa
02. 05. 2012, rozsudok Krajského súdu v Prešove, sp. zn.: 6 Co/173/2012 zo dňa
17. 12. 2012 a uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn.: 6 Cdo/78/2014 zo dňa 28. 01. 2015
sa zrušujú a vec sa vracia Okresnému súdu Humenné na ďalšie konanie.
3. Okresný súd Humenné, Krajský súd v Košiciach a Najvyšší súd SR sú povinní
uhradiť trovy tohto konania...“
Ako vyplýva zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu a k nej pripojených príloh,
sťažovateľka sa ako žalobkyňa v konaní pred okresným súdom sp. zn. 21 C 29/2012
(pôvodne sp. zn. 11 C 786/2002) domáhala proti , trvale bytom
(ďalej len „žalovaná“), po pripustení zmeny žaloby súdom
zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva sťažovateľky a žalovanej
2
k špecifikovanému majetku získanému spoločnou činnosťou združenia prikázaním všetkého
takto získaného majetku do výlučného vlastníctva žalovanej a zaplatenia sťažovateľke sumy
46 471,48 € s 16,5 % ročným úrokom z omeškania od 16. októbra 2002 do zaplatenia.
Sťažovateľka žalobu odvodnila tým, že na základe zmluvy o združení podľa § 829 a nasl.
Občianskeho zákonníka uzatvorenej so žalovanou 13. júna 1997 (ďalej len „zmluva
o združení“) bola prevádzkovaná lekáreň, pričom v roku 2001 došlo medzi nimi k sporu,
žalovaná nedovolila sťažovateľke pokračovať v činnosti združenia, nedovolila jej vstúpiť
do sídla združenia, zrušila jej dispozičné právo k bankovému účtu a hoci sťažovateľka
žalovanú vyzvala na vyporiadanie spoločného majetku získaného činnosťou združenia,
k dohode nedošlo. Žalovaná žiadala žalobu zamietnuť, zmluvu o združení považovala
v skutočnosti za zmluvu o pôžičke. Zmluva o združení bola uzatvorená iba pre potrebu
úradov a žalovaná ju podpísala v časovej tiesni. Od sťažovateľky a jej manžela si požičala
675 000 Sk, táto suma ale do združenia vložená nebola. Sťažovateľka sa na činnosti
združenia nikdy nepodieľala, pretože na činnosť lekárne je potrebná licencia, ktorú mala iba
žalovaná, a sťažovateľka v lekárni pracovala v podstate iba ako zamestnanec. V konaní
navrhla okresnému súdu vzájomným návrhom, aby určil neplatnosť zmluvy o združení, resp.
aby určil, že medzi sťažovateľkou a žalovanou k vytvoreniu združenia nedošlo.
Okresný súd v poradí tretím rozsudkom č. k. 11 C 23/2007 568 z 24. mája 2011
(skoršie rozsudky boli zrušené rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 2 MCdo 7/2006
z 28. februára 2007 a uznesením krajského súdu č. k. 1 Co 74/2010 503 z 25. októbra 2010)
zaviazal žalovanú zaplatiť sťažovateľke do 30 dní od právoplatnosti rozsudku 46 471,49 €
s 10 % ročným úrokom z omeškania od 21. januára 2009, v prevyšujúcej časti úrokov
z omeškania žalobu zamietol a účastníkom náhradu trov konania nepriznal. Bol toho názoru,
že medzi sťažovateľkou a žalovanou vznikla platná zmluva o združení, majetok
nadobudnutý spoločnou činnosťou vyporiadal podľa § 834 Občianskeho zákonníka
prikázaním žalovanej, pričom vychádzal, pokiaľ ide o jeho cenu, zo znaleckého posudku.
O odvolaniach podaných proti tomuto rozsudku sťažovateľkou i žalovanou rozhodol krajský
súd rozsudkom sp. zn. 1 Co 88/2011 z 22. februára 2012 tak, že rozsudok okresného súdu
vo výrokoch o zrušení podielového spoluvlastníctva, prikázaní špecifikovaných vecí
do výlučného vlastníctva žalovanej a o povinnosti žalovanej zaplatiť sťažovateľke 46 471,49
€ ako vecne správny potvrdil (výrok nadobudol právoplatnosť 27. februára 2012),
v prevyšujúcej časti rozsudok zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.
Vo vzťahu k úrokom z omeškania uviedol, že k zrušeniu spoluvlastníctva došlo
až rozhodnutím okresného súdu a z odôvodnenia rozsudku okresného súdu nie je zrejmé,
ako sa žalovaná mohla dostať so zaplatením sumy 46 471,49 € do omeškania už prv, keď
do rozhodnutia súdu o zrušení spoluvlastníctva nebolo zrejmé, komu zo spoluvlastníkov
budú spoločné veci prikázané.
Okresný súd vo veci znova rozhodol rozsudkom č. k. 21 C 29/2012 38 z 2. mája
2012 a zaviazal žalovanú zaplatiť sťažovateľke zo sumy 46 471,49 € úrok z omeškania 9 %
ročne od 30. marca 2012 do zaplatenia, v prevyšujúcej časti úroku z omeškania žalobu
zamietol, žiadnemu z účastníkov konania náhradu trov konania nepriznal a rozhodol
o trovách štátu. Rozhodnutie odôvodnil tým, že žalovaná sa do omeškania dostala
až uplynutím lehoty na zaplatenie sumy 46 471,49 € podľa rozsudku okresného súdu
č. k. 11 C 23/2007 568 z 24. mája 2011. Prv sa do omeškania dostať nemohla,
pretože spoluvlastníctvo k majetku získanému spoločnou činnosťou nemohlo zaniknúť prv,
než jeho zrušením súdom na základ rozsudku okresného súdu č. k. 11 C 23/2007 568
z 24. mája 2011. Výšku úroku z omeškania (9 % ročne) priznal okresný súd, vychádzajúc
z jeho sadzby, k prvému dňu vzniku omeškania. Náhradu trov konania účastníkom nepriznal
s odôvodnením, že pomer ich úspechu v konaní bol porovnateľný (sťažovateľka uspela
celkovo v sume 46 849,62 € a žalovaná v sume 57 992,59 €).
Proti tomuto rozsudku podala odvolanie sťažovateľka, poukázala na to, že spor
vyvolala žalovaná, ktorá sa nebola ochotná dohodnúť mimosúdne. Združenie zaniklo
už 31. decembra 2001, nasledujúcim dňom vzniklo sťažovateľke právo domáhať sa
vyporiadania majetku získaného spoločnou činnosťou, žalovanej poskytla lehotu
na dodatočné plnenie od 15. októbra 2002, a preto jej patria úroky z omeškania
už od 16. októbra 2002. Vo vzťahu k výroku o náhrade trov konania uviedla, že okresný súd
nevzal do úvahy, že príslušenstvo pohľadávky netvorilo samostatný predmet konania,
nebolo kapitalizované, a preto nemalo byť zohľadnené pri rozhodovaní o náhrade trov
konania. Navrhla rozsudok okresného súdu zmeniť tak, že krajský súd jej prizná úrok
4
z omeškania zo sumy 46 471,49 € vo výške 16,5 % ročne od 16. októbra 2002 do zaplatenia
a náhradu trov konania 20 925,86 €.
Krajský súd rozsudkom sp. zn. 6 Co 173/2012 zo 17. decembra 2012 rozsudok
okresného súdu potvrdil ako vecne správny a nepriznal účastníkom náhradu trov
odvolacieho konania.
O dovolaní sťažovateľky [ktorého prípustnosť odvodňovala poukazom na ustanovenie
§ 238 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“)] proti tomuto rozsudku
rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. 6 Cdo 78/2014 z 28. januára 2015 tak, že dovolanie
sťažovateľky odmietol ako neprípustné [§ 243b ods. 4 OSP v spojení s § 218 ods. 1 písm. c)
OSP] a náhradu trov dovolacieho konania žalovanej nepriznal.
Uznesenie najvyššieho súdu sp zn. 6 Cdo 78/2014 z 28. januára 2015 bolo
sťažovateľke doručené 19. marca 2015.
Sťažovateľka sťažnosť na porušenie jej základného práva na súdnu a inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi
a na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 1 a 2 ústavy, čl. 38 ods. 1
listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom
okresného súdu č. k. 21 C 29/2012 38 z 2. mája 2012, rozsudkom krajského súdu sp. zn.
6 Co 173/2012 zo 17. decembra 2012 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 78/2014
z 28. januára 2015 odôvodnila tým, že všeobecné súdy vec nesprávne právne posúdili,
pokiaľ ide o otázku vzniku omeškania žalovanej so zaplatením 46 471,49 € a rozhodnutia
o náhrade trov konania (z dôvodov, ktoré uviedla sťažovateľka už v odvolaní proti rozsudku
okresného súdu č. k. 21 C 29/2012 38 z 2. mája 2012). Postup okresného súdu s ohľadom
na právnu a faktickú zložitosť veci bol neprimerane zdĺhavý. Pokiaľ v priebehu konania
došlo k zmene v osobe sudcu okresného súdu rozhodujúceho vec sťažovateľky, tento postup
bol nezákonný (pôvodný zákonný sudca po tom, čo sa stal predsedom súdu,
si zmenou rozvrhu práce vec odňal a vec bola pridelená ). Okresný súd
pri svojom rozhodovaní nerešpektoval záväzný právny názor najvyššieho súdu vyjadrený
v rozsudku sp. zn. 2 MCdo 7/2006 z 28. februára 2007 a v uznesení krajského súdu
č. k. 1 Co 74/2010 503 z 25. októbra 2010. Pokiaľ najvyšší súd odmietol dovolanie
sťažovateľky, jeho rozhodnutie je s ohľadom na porušenie princípu viazanosti právnym
názorom súdu vyššieho stupňa vysloveným v jeho skoršom zrušujúcom rozhodnutí
prejavom arogancie, čo deklaruje aj osvojená súdna prax.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia
jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd preskúmal na predbežnom prerokovaní sťažnosť z hľadiska existencie
dôvodov podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
6
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.
Príslušnosť súdu ustanoví zákon.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
Podľa čl. 38 ods. 1 listiny nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.
Príslušnosť súdu aj sudcu ustanoví zákon.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo oprávnenosti
akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Ako vyplýva z petitu sťažnosti, sťažovateľka sa domáha vyslovenia porušenia týchto
práv jednak rozsudkom okresného súdu č. k. 21 C 29/2012 38 z 2. mája 2012, jednak
rozsudkom krajského súdu sp. zn. 6 Co 173/2012 zo 17. decembra 2012 a uznesením
najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 78/2014 z 28. januára 2015.
Ústavný súd sa zaoberal najprv tou časťou sťažnosti, ktorá smerovala proti rozsudku
okresného súdu č. k. 21 C 29/2012 38 z 2. mája 2012.
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich
sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda
nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že ochrany toho základného práva alebo
slobody, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu
dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto
sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie
(napr. I. ÚS 103/02).
Ústavný súd v súlade s princípom subsidiarity svojej právomoci skúmal, či sú
splnené podmienky konania pred ním o tejto časti sťažnosti sťažovateľky, a dospel k záveru,
že vzhľadom na princíp subsidiarity vyplývajúci z čl. 127 ústavy je vylúčená právomoc
ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o sťažovateľkou uplatnených námietkach
porušenia jej základných práv týmto rozhodnutím krajského súdu, pretože preskúmavanie
jeho postupu zveruje Občiansky súdny poriadok v tomto prípade odvolaciemu súdu.
Krajský súd ako súd odvolací vo veci o podanom odvolaní sťažovateľky rozhodol
rozsudkom sp. zn. 6 Co 173/2012 zo 17. decembra 2012. Krajský súd ako súd odvolací bol
súdom, ktorému patrí právomoc posúdiť, či odvolanie sťažovateľky bolo dôvodné
a rozhodnúť o ňom.
Ústavný súd preto podľa § 25 zákona o ústavnom súde odmietol sťažnosť
sťažovateľky v časti, ktorou namietala porušenie označených základných práv rozsudkom
okresného súdu č. k. 21 C 29/2012 38 z 2. mája 2012, pre nedostatok právomoci.
Odlišná je situácia vo vzťahu k rozsudku krajského súdu sp. zn. 6 Co 173/2012 zo 17.
decembra 2012 a k uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 78/2014 z 28. januára 2015.
Na prerokovanie tejto časti sťažnosti sťažovateľky je právomoc ústavného súdu daná, avšak
sťažnosť je v tejto časti zjavne neopodstatnená.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy,
ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
8
označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,
ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo
procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože
uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,
II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).
Ústavný súd sa najprv zaoberal uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 78/2014
z 28. januára 2015, vo vzťahu ku ktorému sťažovateľka namieta, že najvyšší súd v dôsledku
nesprávneho právneho posúdenia veci jej dovolanie meritórne neprerokoval a odmietol,
hoci bola splnená podmienka jeho prípustnosti tvrdená sťažovateľkou v dovolaní.
Najvyšší súd uznesenie sp. zn. 6 Cdo 78/2014 z 28. januára 2015 odôvodnil takto:
„Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.),
po zistení, že dovolanie podala účastníčka konania, skúmal predovšetkým jeho prípustnosť.
Dospel pritom k záveru, že dovolanie smeruje proti takému rozhodnutiu, proti ktorému
nie je prípustné, preto ho treba odmietnuť.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.).
Dovolanie je zásadne prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu. ktorým bol
zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej (§ 238 ods. 1 O. s. p.), alebo proti
rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu
vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O. s. p.). Dovolanie je prípustné tiež proti rozsudku
odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil prípustnosť dovolania, pretože
ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie
rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť
zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a ods. 4 O. s. p..
Žalobkyňa prípustnosť dovolania vyvodzovala z ustanovenia § 238 ods. 2 O. s. p.
Odvolaciemu súdu vytýkala, že pri opätovnom prejednaní veci nerešpektoval právny názor
vyslovený dovolacím súdom, hoci bol týmto názorom dovolacieho súdu ako súdu vyššieho
stupňa viazaný. V dovolaní bližšie neuviedla, aký právny názor dovolací súd v súvislosti
so zostávajúcim predmetom konania vyslovil.
Ustanovenie § 238 ods. 2 O. s. p. pripúšťa dovolanie proti rozsudku odvolacieho
súdu za predpokladu, že odvolací súd sa odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu,
ktorý vyslovil v danej veci. Základným predpokladom prípustnosti dovolania podľa tohto
zákonného ustanovenia je (okrem iného), že dovolací súd vo svojom zrušujúcom rozhodnutí
uvedie právny názor na otázku dôvodnosti, prípadne nedôvodnosti žaloby (len v takomto
prípade sa odvolací súd môže od neho odchýliť). Čo treba považovať za právny názor,
od ktorého sa nie je možné odchýliť, Občiansky súdny poriadok obsahovo bližšie
nevymedzuje. V súdnej praxi prevláda názor, že pod týmto pojmom treba rozumieť
vyslovenie právneho názoru ako právneho pokynu (napr. ktorý právny predpis má súd
aplikovať, ako treba právny predpis interpretovať a pod.) smerujúceho k vyriešeniu otázky
(ne)dôvodnosti žalobou uplatneného nároku. Súdna prax je jednotná v tom, že za záväzný
právny názor nie je možné považovať pokyn dovolacieho súdu na ďalší procesný postup
súdu (napr. na doplnenie dokazovania za účelom zistenia skutkového stavu), ale ani
dovolacím súdom vyslovená úvaha inej než procesnej povahy, ktorá by mala slúžiť iba ako
námet na ďalšie zameranie pozornosti súdu nižšieho stupňa.
V danom prípade Najvyšší súd Slovenskej republiky v dovolacom konaní vedenom
pod sp. zn. 2 M Cdo 7/2006 rozsudkom z 28. februára 2007 rozsudok odvolacieho súdu
a tiež súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.
V odôvodnení rozhodnutia vytkol súdom nižšieho stupňa, že sa nesprávne zaoberali iba
otázkou platnosti písomnej zmluvy o združení z 13. júna 1997. Správne mali posúdiť činnosť
žalobkyne (predaj drogistického tovaru a iného bežne predávaného tovarom v lekárňach)
z pohľadu, či nejde o pracovnú činnosť v súlade s ustanovením § 831 OZ a hlavne sa mali
zaoberať otázkou vzniku združenia, jeho zániku a s tým spojených nárokov a aplikáciou
ustanovenia § 829 ods. 1 OZ. Okrem toho uviedol, že rozhodnutia nižších stupňov trpia
nedostatkom dôvodov v otázke naliehavého právneho záujmu na žalobe o určenie
neplatnosti zmluvy o združení a v časti tykajúcej sa zamietnutia žaloby na zrušenie
podielového spoluvlastníctva.
10
Z uvedeného vyplýva, že dovolací súd v tomto rozhodnutí vôbec neuviedol právny
názor vo forme právneho pokynu smerujúceho k vyriešeniu dôvodnosti žalobou uplatneného
nároku. Dovolací súd v tomto rozhodnutí vôbec neriešil otázku omeškania žalovanej
s plnením majetkového podielu pri rozpustení združenia a teda ani otázku rozhodujúcej
skutočnosti pre vznik omeškania splnením dlhu. V danej veci chýba jeden zo základných
predpokladov prípustnosti dovolania v zmysle § 238 ods. 2 O. s. p., spočívajúci v existencii
právneho názoru dovolacieho súdu, vysloveného v zrušujúcom rozsudku, ktorý by bol
pre odvolací súd záväzný. Dovolanie proti napadnutému rozsudku odvolacieho súdu preto
podľa tohto zákonného ustanovenia nie je prípustné.
Vzhľadom na to, že občiansky súdny poriadok pripúšťa možnosť podať dovolanie
proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu z dôvodov uvedených v ustanovení § 237
O. s. p., dovolací súd z úradnej povinnosti skúmal, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho
súdu netrpí niektorou z vád uvedenou v predmetnom zákonnom ustanovení, t. j.,
či v prejednávanej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, spôsobilosti účastníka,
riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, prekážku veci právoplatne
rozhodnutej alebo už prv začatého konania, prípad nepodania návrhu na začatie konania,
hoci podľa zákona bol potrebný, odňatia možnosti účastníka pred súdom konať
a rozhodovania vylúčeným sudcom, či konania nesprávne obsadeným súdom.
Existenciu vád podľa § 237 O. s. p. dovolací súd však nezistil; napokon dovolateľ
tieto vady vo svojom dovolaní ani nenamietal.
So zreteľom na vyššie uvedené možno uzavrieť, že dovolací súd nezistil skutočnosti,
ktoré by opodstatňovali prípustnosť dovolania žalobkyne podľa § 237 O. s. p. a dovolanie
nie je prípustné ani podľa § 238 O. s. p. Najvyšší súd Slovenskej republiky opravný
prostriedok žalobkyne preto odmietol (§ 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. v spojení s § 243b ods.
4 O. s. p.) bez toho, aby sa zaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska
jeho vecnej správnosti.“
Ako vyplýva z odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu, toto postačuje pre záver,
že z tohto aspektu bolo plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces.
Pravidlá týkajúce sa prípustnosti dovolania majú za cieľ zaistiť riadny výkon
spravodlivosti a zvlášť rešpektovať princíp právnej istoty, ktorá bola nastolená právoplatným
rozhodnutím. Dotknuté osoby musia počítať s tým, že tieto pravidlá budú aplikované.
Jednako tieto pravidlá alebo ich používanie nemôžu týmto osobám zabrániť, aby využili
existujúci opravný prostriedok (napr. I. ÚS 4/00; vec Pérez De Rada Cavanilles c.
Španielsko, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 28. 10. 1998).
Otázku posúdenia prípustnosti dovolania rieši zákon. Posúdenie splnenia zákonných
predpokladov (podmienok) prípustnosti dovolania s negatívnym výsledkom nemôže viesť
k záveru o porušení označených práv sťažovateľov v prípade, ak zákonné pravidlá dovolanie
nepripúšťajú (mutatis mutandis IV. ÚS 35/02). Postup súdu v súlade so zákonom nemôže
byť dôvodom na vyslovenie porušenia označeného práva sťažovateľa.
Ústavný súd v prípadoch, keď riešil problematiku možného porušenia základného
práva na súdnu ochranu konkrétnym rozhodnutím všeobecného súdu, uviedol, že právo
na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy neznamená právo na to, aby bol
účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade
s jeho požiadavkami, resp. s jeho právnymi názormi. Z opačného pohľadu možno povedať,
že neúspech v súdnom konaní nie je možné považovať za porušenie základného práva.
Je v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie
je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá dôvod doň zasahovať
(napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 67/06, III. ÚS 218/07).
Ústavný súd nepovažoval právny názor najvyššieho súdu, ktorým odôvodnil
odmietnutie dovolania vo veci sťažovateľky, za arbitrárny, svojvoľný a jeho rozhodnutie
za také, ktoré by bolo založené na takom výklade ustanovení Občianskeho súdneho
poriadku, ktorý by popieral ich účel a zmysel, a nezistil teda príčinnú súvislosť medzi
namietaným porušením práv sťažovateľky a postupom najvyššieho súdu pri rozhodovaní
o dovolaní sťažovateľky.
12
Ústavný súd osobitne uvádza, že za arbitrárny nepovažuje ani názor najvyššieho súdu
vyslovený pri výklade podmienok prípustnosti dovolania podľa § 238 OSP, keď najvyšší
súd za základný predpoklad porušenia princípu viazanosti právnym názorom vysloveným
súdom vyššieho stupňa považoval jeho vyslovenie v zrušujúcom rozhodnutí.
Tak ako uviedol najvyšší súd, vo veci sťažovateľky vo vzťahu k rozhodovaniu o počiatku
omeškania žalovanej s povinnosťou zaplatiť sťažovateľke 46 471,49 €, právny názor vo veci
sp. zn. 2 M Cdo 7/2006 v rozsudku z 28. februára 2007 vyslovený nebol.
Pretože ústavný súd nezistil také skutočnosti, ktoré by nasvedčovali sťažovateľkinmu
záveru o porušení jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1
a 2 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením
najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 78/2014 z 28. januára 2015, sťažnosť sťažovateľky smerujúcu
voči tomuto rozhodnutiu podľa § 25 zákona o ústavnom súde odmietol z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti.
Ďalej sa ústavný súd zaoberal tou časťou sťažnosti, ktorá smerovala proti rozsudku
krajského súdu sp. zn. 6 Co 173/2012 zo 17. decembra 2012. Sťažovateľka (aj) túto časť
sťažnosti odôvodnila tým, že k porušeniu ňou označených práv malo dôjsť v dôsledku
nesprávneho právneho posúdenia otázky vzniku omeškania žalovanej s povinnosťou zaplatiť
sťažovateľke 46 471,49 € a rozhodnutia o náhrade trov konania.
Krajský súd odôvodnil rozsudok sp. zn. 6 Co 173/2012 zo 17. decembra 2012 takto:
„Odvolací súd prejednal vec podľa § 212 ods. 1, 2 O. s. p., a to bez nariadenia
pojednávania (§ 214 ods. 2 O. s. p.) a zistil, že odvolanie žalobkyne nie je dôvodné.
Súd prvého stupňa vykonal vo veci dokazovanie v potrebnom rozsahu, na základe
ktorého správne zistil skutkový stav a vo veci aj správne rozhodol. Skutkové zistenia súdu
prvého stupňa zodpovedajú vykonanému dokazovaniu a odôvodnenie rozhodnutia má
podklad v zistení skutkového stavu. Na týchto správnych skutkových zisteniach súdu prvého
stupňa nič sa nezmenilo ani v štádiu odvolacieho konania.
So zreteľom na obsah odvolania žalobkyne v odvolacom konaní bol preskúmavaný
výrok napadnutého rozsudku, ktorým bola žaloba v prevyšujúcej časti zamietnutá, ako
aj súvisiace výroky o trovách konania, a preto výrok, ktorým bolo žalobe čiastočne
vyhovené, ktorý odvolaním žalobkyne napadnutý nebol, v odvolacom konaní preskúmavaný
nebol a ako taký nadobudol právoplatnosť (§ 206 ods. 2 veta prvá O. s. p.).
Podľa § 517 ods. 1 veta prvá Občianskeho zákonníka, dlžník, ktorý svoj dlh riadne
a včas nesplní, je v omeškaní.
Podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ak ide o omeškanie s plnením peňažného
dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení aj úroky z omeškania, ak nie je
podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania
a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.
Podľa § 3 ods. 1 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z., výška úrokov z omeškania je
o 8 % bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná
k prvému dňu omeškania s plnením peňažného záväzku.
V predmetnej veci bolo nepochybne preukázané, že nárok na plnenie vznikol
žalobkyni uplynutím 30 dňovej lehoty počítanej od vykonateľnosti rozsudku súdu prvého
stupňa č. k. 11 C 23/2007 568 z 24. 5. 2011, ktorým bolo vyporiadané predmetné podielové
spoluvlastníctvo účastníčok tohto konania. Až uplynutím tejto 30 dňovej lehoty, ktorá
uplynula 29. 3. 2012, sa žalovaná dostala do omeškania s nesplnením svojho peňažného
záväzku spočívajúceho v povinnosti vyplatiť žalobkyňu z jej podielu.
Správne poukazuje súd prvého stupňa na to, že nebolo možné, aby v skoršom období,
pretože podielové spoluvlastníctvo účastníčok nebolo zrušené, nebolo zrejmé, ako súd
rozhodne z hľadiska rozdelenia jednotlivých vecí, ktoré boli majetkom patriacim
do podielového spoluvlastníctva účastníčok tohto konania a aká bude výška finančnej
výplaty.
Súd prvého stupňa správne analogicky poukazuje aj na rozhodnutia vyšších súdov,
ktoré sa týkajú vyporiadania BSM účastníkov, pričom aj v takýchto prípadoch, ktoré
sú analogicky použiteľné aj v tejto veci, plynie lehota na plnenie až od vykonateľnosti
rozsudku, ktorej dĺžku zvolí súd. V predmetnej veci, ako to bolo vyššie naznačené, to bola
14
30 dňová lehota počítaná od vykonateľnosti predchádzajúceho rozsudku z 24. 5. 2011
súdu prvého stupňa a uplynula až 29. 3. 2012.
Pokiaľ ide o odvolacie námietky žalobkyne, je potrebné poukázať na to, že skutočne
je rozhodujúce rozhodnutie o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva
účastníčok a nemožno súhlasiť s dátumom faktického zániku združenia k 31. 12. 2011, ako
to argumentuje žalobkyňa vo svojom odvolaní. Za tejto situácie nie sú právne významné
ďalšie dátumy, teda dátum 15. 10. 2002, ktorým žalobkyňa poskytla žalovanej lehotu
na dodatočné plnenie, a to listom zo 4. 10. 2002, pretože rozhodujúce je uplynutie lehoty
na plnenie súvisiace so zrušením a vyporiadaním podielového spoluvlastníctva účastníčok
k predmetu konania.
Správne preto postupoval súd prvého stupňa pokiaľ vyčíslil úroky z omeškania
v takom rozsahu, ako je to uvedené vo výroku rozsudku súdu prvého stupňa, teda
od 30. 3. 2012 vo výške 9 % ročne, ktorá výška je plne v súlade s ustanovením § 3 ods. 1
Nariadenia vlády č. 87/1995, a to k prvému dňu omeškania s plnením peňažného záväzku
na strane žalovanej.
V tomto zmysle je správny aj výrok napadnutého rozsudku o trovách konania,
pretože úroky z omeškania boli žiadané za určité obdobie, boli teda predmetom konania z
hľadiska hmotnoprávneho a nie je možné k nim neprihliadať z pohľadu úspechu a
neúspechu účastníčok v konaní, ako pohľadu rozhodujúceho pre otázku náhrady trov
konania.
V tomto smere súd prvého stupňa správne konštatuje, že so zreteľom na mylné
uplatňovanie dĺžky doby, za ktorú žalobkyni patrí úrok z omeškania, je úspech žalobkyne
len čiastočný a porovnateľný s úspechom, ktorý dosiahla vo veci žalovaná.
Preto aplikácia ustanovenia § 142 ods. 2 O. s. p. je v tejto vecí plne dôvodná
a zákonná.
Preto postupom podľa § 219 ods. 1 O. s. p. odvolací súd rozsudok ako vecne správny
potvrdil, pričom v ostatnom poukazuje na správne a výstižné dôvody odôvodnenia súdu
prvého stupňa, a to vrátane dôvodov, ktoré sa vzťahujú na trovy konania štátu (§ 219 ods. 2
O. s. p, § 148 ods. 1 O. s. p.).“
Ústavný súd s poukazom na obsah citovaného odôvodnenia rozsudku krajského súdu
konštatuje, že aj krajský súd odôvodnil svoje rozhodnutie dostatočne. Dal jasnú
a zrozumiteľnú odpoveď na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, ktoré boli v konaní nastolené – reagoval na otázku vzniku
omeškania i postupu pri výpočte pomeru úspechu a neúspechu účastníkov konania
pri rozhodovaní o náhrade trov konania.
Odôvodnenie rozsudku krajského súdu sp. zn. 6 Co 173/2012 zo 17. decembra 2012
spĺňa všetky požiadavky vyplývajúce zo základného práva na súdnu ochranu a spravodlivý
proces vo vzťahu k odôvodneniu súdneho rozhodnutia.
Ústavný súd, vychádzajúc z obsahu petitu, ktorým je v konaní o sťažnosti viazaný
(§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde), preskúmal sťažnosť ďalej z hľadiska sťažovateľkou
tvrdeného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 38
ods. 1 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ku ktorému malo dôjsť tým,
že krajský súd potvrdil ako vecne správny rozsudok okresného súdu v dôsledku nesprávnej
aplikácie § 517 Občianskeho zákonníka a ustanovení o náhrade trov konania.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd zásadne nie je oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96,
I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01). Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať
iba také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo
samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom
skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy,
ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného
16
hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie
základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, m. m. I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).
Ústavný súd nezistil ani takú aplikáciu ustanovení hmotného (§ 517 Občianskeho
zákonníka) a procesného práva (§ 142 OSP) na vec sa vzťahujúcich, ktorá by poprela ich
účel a zmysel. Pokiaľ ide o vznik omeškania žalovanej s povinnosťou zaplatiť sťažovateľke
46 471,49 €, tu všeobecné súdy vychádzali z právneho názoru, podľa ktorého nemôže
omeškanie s povinnosťou zaplatiť náhradu z vyporiadania spoluvlastníctva druhému
podielovému spoluvlastníkovi zodpovedajúcu jeho podielu na hodnote prikázaných vecí
prv, než je podielové spoluvlastníctvo zrušené a je rozhodnuté o tom, ktorému
zo spoluvlastníkov je veci prikázaná do jeho výlučného vlastníctva. Tento právny názor
zodpovedá účelu ustanovení o omeškaní dlžníka s plnením peňažného záväzku, a preto ho
nemožno považovať za taký, ktorý by poprel zmysel právnej úpravy. Obdobne pokiaľ
všeobecné súdy pri rozhodovaní o náhrade trov konania zohľadnili aj neúspech
sťažovateľky, pokiaľ ide o úrok z omeškania (najmä) za obdobie od 16. októbra 2002
do 29. marca 2012, teda za obdobie takmer desiatich rokov, ktorý je pri jeho kapitalizovaní
porovnateľný so žalovanou istinou a ktorý nebol sťažovateľke priznaný vôbec, nemožno
považovať toto ich rozhodnutie za extrémne nespravodlivé či také, ktoré by porušilo
princípy spravodlivého súdneho konania, alebo bolo príliš formalistické.
Právne názory odvolacieho súdu vyjadrené v rozsudku sp. zn. 6 Co 173/2012
zo 17. decembra 2012 ani podľa názoru ústavného súdu nevybočujú z medzí pravidiel
ústavne konformnej aplikácie jednoduchého práva.
Vo vzťahu k tvrdeniam sťažovateľky o tom, že vo veci rozhodol sudca, ktorý nebol
zákonným sudcom, v dôsledku čoho malo dôjsť k porušeniu čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods.
1 listiny, ústavný súd nezistil skutočnosti, ktoré by signalizovali takúto možnosť. Sama
sťažovateľka vo vzťahu k zmene v osobe sudcu rozhodujúceho jej vec v priebehu konania
konštatuje, že k prideleniu veci novému sudcovi došlo v dôsledku zmeny v rozvrhu práce
okresného súdu a táto zmena bola následkom skutočnosti, že bol vymenovaný
do funkcie predsedu súdu (k zmene zákonného sudcu nedošlo teda svojvoľne).
Nad rámec uvedeného ústavný súd uvádza, že najvyšší súd vo veci vedenej
pod sp. zn. 6 Cdo 78/2014 rozhodol 28. januára 2015, sťažnosť ústavnému súdu bola
doručená 19. mája 2015, teda v čase podania sťažnosti už všeobecnými súdmi nedochádzalo
k zbytočným prieťahom v konaní. Navyše, v tejto časti sťažovateľka sťažnosť doručenú
ústavnému súdu bližšie nezdôvodnila, poukázala len na celkovú dĺžku konania, čo nemohlo
byť dostatočné pre posúdenie veci aj z uvedeného dôvodu. Tým nemohlo dôjsť
k porušovaniu čl. 48 ods. 2 ústavy.
Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že medzi namietaným postupom
a rozsudkom krajského súdu a namietaným porušením základných práv sťažovateľky podľa
čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1 a 2 ústavy, čl. 38 ods. 1 listiny, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala reálnu možnosť
vyslovenia ich porušenia po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.
Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní aj v tejto časti sťažnosť odmietol
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľky bola z týchto dôvodov odmietnutá,
nezaoberal sa ústavný súd už osobitne návrhom sťažovateľky na odklad vykonateľnosti
rozhodnutí všeobecných súdov.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 3. septembra 2015
18