Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 535/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. septembra 2015

v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa

Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ,

, zastúpenej advokátkou ,

, vo veci namietaného porušenia jej základného

práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa ,

základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi a na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa a 2 a Listiny

základných práv a slobôd, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu

Humenné č. k. z 2. mája 2012, rozsudkom Krajského súdu v Prešove

sp. zn. zo 17. decembra 2012 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 28. januára 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. mája 2015

doručená sťažnosť (doplnená podaním doručeným 3. júna 2015) ,

(ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia

jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi

a na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa a 2 a

ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Humenné (ďalej len „okresný súd“)

č. k. z 2. mája 2012, rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len

„krajský súd“) sp. zn. zo 17. decembra 2012 a uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 28. januára 2015,

ktorou žiada vydať tento nález:

„1. Základné právo , , trvale bytom

, na súdnu ochranu podľa SR, základné právo

nebyť odňatý zákonnému sudcovi, základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa , ods. 2 SR a podľa Listiny základných práv

a slobôd a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Humenné, sp. zn.:

zo dňa 02. 05. 2012, rozsudkom Krajského súdu v Prešove, sp. zn.:

zo dňa 17. 12. 2012 a uznesením Najvyššieho súdu SR, sp. zn.:

zo dňa 28. 01. 2015, porušené boli.

2. Rozsudok Okresného súdu Humenné, sp. zn.: zo dňa

02. 05. 2012, rozsudok Krajského súdu v Prešove, sp. zn.: zo dňa

17. 12. 2012 a uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn.: zo dňa 28. 01. 2015

sa zrušujú a vec sa vracia Okresnému súdu Humenné na ďalšie konanie.

3. Okresný súd Humenné, Krajský súd v Košiciach a Najvyšší súd SR sú povinní

uhradiť trovy tohto konania...“

Ako vyplýva zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu a k nej pripojených príloh,

sťažovateľka sa ako žalobkyňa v konaní pred okresným súdom sp. zn.

(pôvodne sp. zn. ) domáhala proti , trvale bytom

(ďalej len „žalovaná“), po pripustení zmeny žaloby súdom

zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva sťažovateľky a žalovanej

2

k špecifikovanému majetku získanému spoločnou činnosťou združenia prikázaním všetkého

takto získaného majetku do výlučného vlastníctva žalovanej a zaplatenia sťažovateľke sumy

46 471,48 € s 16,5 % ročným úrokom z omeškania od 16. októbra 2002 do zaplatenia.

Sťažovateľka žalobu odvodnila tým, že na základe zmluvy o združení podľa § 829 a nasl.

uzatvorenej so žalovanou 13. júna 1997 (ďalej len „zmluva

o združení“) bola prevádzkovaná lekáreň, pričom v roku 2001 došlo medzi nimi k sporu,

žalovaná nedovolila sťažovateľke pokračovať v činnosti združenia, nedovolila jej vstúpiť

do sídla združenia, zrušila jej dispozičné právo k bankovému účtu a hoci sťažovateľka

žalovanú vyzvala na vyporiadanie spoločného majetku získaného činnosťou združenia,

k dohode nedošlo. Žalovaná žiadala žalobu zamietnuť, zmluvu o združení považovala

v skutočnosti za zmluvu o pôžičke. Zmluva o združení bola uzatvorená iba pre potrebu

úradov a žalovaná ju podpísala v časovej tiesni. Od sťažovateľky a jej manžela si požičala

675 000 Sk, táto suma ale do združenia vložená nebola. Sťažovateľka sa na činnosti

združenia nikdy nepodieľala, pretože na činnosť lekárne je potrebná licencia, ktorú mala iba

žalovaná, a sťažovateľka v lekárni pracovala v podstate iba ako zamestnanec. V konaní

navrhla okresnému súdu vzájomným návrhom, aby určil neplatnosť zmluvy o združení, resp.

aby určil, že medzi sťažovateľkou a žalovanou k vytvoreniu združenia nedošlo.

Okresný súd v poradí tretím rozsudkom č. k. z 24. mája 2011

(skoršie rozsudky boli zrušené rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.

z 28. februára 2007 a uznesením krajského súdu č. k. z 25. októbra 2010)

zaviazal žalovanú zaplatiť sťažovateľke do 30 dní od právoplatnosti rozsudku 46 471,49 €

s 10 % ročným úrokom z omeškania od 21. januára 2009, v prevyšujúcej časti úrokov

z omeškania žalobu zamietol a účastníkom náhradu trov konania nepriznal. Bol toho názoru,

že medzi sťažovateľkou a žalovanou vznikla platná zmluva o združení, majetok

nadobudnutý spoločnou činnosťou vyporiadal podľa

prikázaním žalovanej, pričom vychádzal, pokiaľ ide o jeho cenu, zo znaleckého posudku.

O odvolaniach podaných proti tomuto rozsudku sťažovateľkou i žalovanou rozhodol krajský

súd rozsudkom sp. zn. z 22. februára 2012 tak, že rozsudok okresného súdu

vo výrokoch o zrušení podielového spoluvlastníctva, prikázaní špecifikovaných vecí

do výlučného vlastníctva žalovanej a o povinnosti žalovanej zaplatiť sťažovateľke 46 471,49

€ ako vecne správny potvrdil (výrok nadobudol právoplatnosť 27. februára 2012),

v prevyšujúcej časti rozsudok zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

Vo vzťahu k úrokom z omeškania uviedol, že k zrušeniu spoluvlastníctva došlo

až rozhodnutím okresného súdu a z odôvodnenia rozsudku okresného súdu nie je zrejmé,

ako sa žalovaná mohla dostať so zaplatením sumy 46 471,49 € do omeškania už prv, keď

do rozhodnutia súdu o zrušení spoluvlastníctva nebolo zrejmé, komu zo spoluvlastníkov

budú spoločné veci prikázané.

Okresný súd vo veci znova rozhodol rozsudkom č. k. z 2. mája

2012 a zaviazal žalovanú zaplatiť sťažovateľke zo sumy 46 471,49 € úrok z omeškania 9 %

ročne od 30. marca 2012 do zaplatenia, v prevyšujúcej časti úroku z omeškania žalobu

zamietol, žiadnemu z účastníkov konania náhradu trov konania nepriznal a rozhodol

o trovách štátu. Rozhodnutie odôvodnil tým, že žalovaná sa do omeškania dostala

až uplynutím lehoty na zaplatenie sumy 46 471,49 € podľa rozsudku okresného súdu

č. k. z 24. mája 2011. Prv sa do omeškania dostať nemohla,

pretože spoluvlastníctvo k majetku získanému spoločnou činnosťou nemohlo zaniknúť prv,

než jeho zrušením súdom na základ rozsudku okresného súdu č. k. 568

z 24. mája 2011. Výšku úroku z omeškania (9 % ročne) priznal okresný súd, vychádzajúc

z jeho sadzby, k prvému dňu vzniku omeškania. Náhradu trov konania účastníkom nepriznal

s odôvodnením, že pomer ich úspechu v konaní bol porovnateľný (sťažovateľka uspela

celkovo v sume 46 849,62 € a žalovaná v sume 57 992,59 €).

Proti tomuto rozsudku podala odvolanie sťažovateľka, poukázala na to, že spor

vyvolala žalovaná, ktorá sa nebola ochotná dohodnúť mimosúdne. Združenie zaniklo

už 31. decembra 2001, nasledujúcim dňom vzniklo sťažovateľke právo domáhať sa

vyporiadania majetku získaného spoločnou činnosťou, žalovanej poskytla lehotu

na dodatočné plnenie od 15. októbra 2002, a preto jej patria úroky z omeškania

už od 16. októbra 2002. Vo vzťahu k výroku o náhrade trov konania uviedla, že okresný súd

nevzal do úvahy, že príslušenstvo pohľadávky netvorilo samostatný predmet konania,

nebolo kapitalizované, a preto nemalo byť zohľadnené pri rozhodovaní o náhrade trov

konania. Navrhla rozsudok okresného súdu zmeniť tak, že krajský súd jej prizná úrok

4

z omeškania zo sumy 46 471,49 € vo výške 16,5 % ročne od 16. októbra 2002 do zaplatenia

a náhradu trov konania 20 925,86 €.

Krajský súd rozsudkom sp. zn. zo 17. decembra 2012 rozsudok

okresného súdu potvrdil ako vecne správny a nepriznal účastníkom náhradu trov

odvolacieho konania.

O dovolaní sťažovateľky [ktorého prípustnosť odvodňovala poukazom na ustanovenie

(ďalej aj „OSP“)] proti tomuto rozsudku

rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. z 28. januára 2015 tak, že dovolanie

sťažovateľky odmietol ako neprípustné [ v spojení s

] a náhradu trov dovolacieho konania žalovanej nepriznal.

Uznesenie najvyššieho súdu sp zn. z 28. januára 2015 bolo

sťažovateľke doručené 19. marca 2015.

Sťažovateľka sťažnosť na porušenie jej základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu podľa a základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi

a na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa a 2 ,

listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom

okresného súdu č. k. z 2. mája 2012, rozsudkom krajského súdu sp. zn.

zo 17. decembra 2012 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 28. januára 2015 odôvodnila tým, že všeobecné súdy vec nesprávne právne posúdili,

pokiaľ ide o otázku vzniku omeškania žalovanej so zaplatením 46 471,49 € a rozhodnutia

o náhrade trov konania (z dôvodov, ktoré uviedla sťažovateľka už v odvolaní proti rozsudku

okresného súdu č. k. z 2. mája 2012). Postup okresného súdu s ohľadom

na právnu a faktickú zložitosť veci bol neprimerane zdĺhavý. Pokiaľ v priebehu konania

došlo k zmene v osobe sudcu okresného súdu rozhodujúceho vec sťažovateľky, tento postup

bol nezákonný (pôvodný zákonný sudca po tom, čo sa stal predsedom súdu,

si zmenou rozvrhu práce vec odňal a vec bola pridelená ). Okresný súd

pri svojom rozhodovaní nerešpektoval záväzný právny názor najvyššieho súdu vyjadrený

v rozsudku sp. zn. z 28. februára 2007 a v uznesení krajského súdu

č. k. z 25. októbra 2010. Pokiaľ najvyšší súd odmietol dovolanie

sťažovateľky, jeho rozhodnutie je s ohľadom na porušenie princípu viazanosti právnym

názorom súdu vyššieho stupňa vysloveným v jeho skoršom zrušujúcom rozhodnutí

prejavom arogancie, čo deklaruje aj osvojená súdna prax.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v nebránia

jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd preskúmal na predbežnom prerokovaní sťažnosť z hľadiska existencie

dôvodov podľa .

6

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 38 ods. 1 listiny nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Príslušnosť súdu aj sudcu ustanoví zákon.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo oprávnenosti

akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ako vyplýva z petitu sťažnosti, sťažovateľka sa domáha vyslovenia porušenia týchto

práv jednak rozsudkom okresného súdu č. k. z 2. mája 2012, jednak

rozsudkom krajského súdu sp. zn. zo 17. decembra 2012 a uznesením

najvyššieho súdu sp. zn. z 28. januára 2015.

Ústavný súd sa zaoberal najprv tou časťou sťažnosti, ktorá smerovala proti rozsudku

okresného súdu č. k. z 2. mája 2012.

Z vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich

sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda

nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že ochrany toho základného práva alebo

slobody, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu

dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto

sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie

(napr. ).

Ústavný súd v súlade s princípom subsidiarity svojej právomoci skúmal, či sú

splnené podmienky konania pred ním o tejto časti sťažnosti sťažovateľky, a dospel k záveru,

že vzhľadom na princíp subsidiarity vyplývajúci z je vylúčená právomoc

ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o sťažovateľkou uplatnených námietkach

porušenia jej základných práv týmto rozhodnutím krajského súdu, pretože preskúmavanie

jeho postupu zveruje v tomto prípade odvolaciemu súdu.

Krajský súd ako súd odvolací vo veci o podanom odvolaní sťažovateľky rozhodol

rozsudkom sp. zn. zo 17. decembra 2012. Krajský súd ako súd odvolací bol

súdom, ktorému patrí právomoc posúdiť, či odvolanie sťažovateľky bolo dôvodné

a rozhodnúť o ňom.

Ústavný súd preto podľa odmietol sťažnosť

sťažovateľky v časti, ktorou namietala porušenie označených základných práv rozsudkom

okresného súdu č. k. z 2. mája 2012, pre nedostatok právomoci.

Odlišná je situácia vo vzťahu k rozsudku krajského súdu sp. zn. zo 17.

decembra 2012 a k uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. z 28. januára 2015.

Na prerokovanie tejto časti sťažnosti sťažovateľky je právomoc ústavného súdu daná, avšak

sťažnosť je v tejto časti zjavne neopodstatnená.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy,

ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

8

označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,

ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo

procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože

uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (, ,

, a ).

Ústavný súd sa najprv zaoberal uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 28. januára 2015, vo vzťahu ku ktorému sťažovateľka namieta, že najvyšší súd v dôsledku

nesprávneho právneho posúdenia veci jej dovolanie meritórne neprerokoval a odmietol,

hoci bola splnená podmienka jeho prípustnosti tvrdená sťažovateľkou v dovolaní.

Najvyšší súd uznesenie sp. zn. z 28. januára 2015 odôvodnil takto:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ),

po zistení, že dovolanie podala účastníčka konania, skúmal predovšetkým jeho prípustnosť.

Dospel pritom k záveru, že dovolanie smeruje proti takému rozhodnutiu, proti ktorému

nie je prípustné, preto ho treba odmietnuť.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ

to zákon pripúšťa ( ).

Dovolanie je zásadne prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu. ktorým bol

zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej ( ), alebo proti

rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu

vysloveného v tejto veci ( ). Dovolanie je prípustné tiež proti rozsudku

odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil prípustnosť dovolania, pretože

ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie

rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť

zmluvnej podmienky podľa a .

Žalobkyňa prípustnosť dovolania vyvodzovala z ustanovenia

Odvolaciemu súdu vytýkala, že pri opätovnom prejednaní veci nerešpektoval právny názor

vyslovený dovolacím súdom, hoci bol týmto názorom dovolacieho súdu ako súdu vyššieho

stupňa viazaný. V dovolaní bližšie neuviedla, aký právny názor dovolací súd v súvislosti

so zostávajúcim predmetom konania vyslovil.

Ustanovenie pripúšťa dovolanie proti rozsudku odvolacieho

súdu za predpokladu, že odvolací súd sa odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu,

ktorý vyslovil v danej veci. Základným predpokladom prípustnosti dovolania podľa tohto

zákonného ustanovenia je (okrem iného), že dovolací súd vo svojom zrušujúcom rozhodnutí

uvedie právny názor na otázku dôvodnosti, prípadne nedôvodnosti žaloby (len v takomto

prípade sa odvolací súd môže od neho odchýliť). Čo treba považovať za právny názor,

od ktorého sa nie je možné odchýliť, obsahovo bližšie

nevymedzuje. V súdnej praxi prevláda názor, že pod týmto pojmom treba rozumieť

vyslovenie právneho názoru ako právneho pokynu (napr. ktorý právny predpis má súd

aplikovať, ako treba právny predpis interpretovať a pod.) smerujúceho k vyriešeniu otázky

(ne)dôvodnosti žalobou uplatneného nároku. Súdna prax je jednotná v tom, že za záväzný

právny názor nie je možné považovať pokyn dovolacieho súdu na ďalší procesný postup

súdu (napr. na doplnenie dokazovania za účelom zistenia skutkového stavu), ale ani

dovolacím súdom vyslovená úvaha inej než procesnej povahy, ktorá by mala slúžiť iba ako

námet na ďalšie zameranie pozornosti súdu nižšieho stupňa.

V danom prípade Najvyšší súd Slovenskej republiky v dovolacom konaní vedenom

pod sp. zn. rozsudkom z 28. februára 2007 rozsudok odvolacieho súdu

a tiež súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

V odôvodnení rozhodnutia vytkol súdom nižšieho stupňa, že sa nesprávne zaoberali iba

otázkou platnosti písomnej zmluvy o združení z 13. júna 1997. Správne mali posúdiť činnosť

žalobkyne (predaj drogistického tovaru a iného bežne predávaného tovarom v lekárňach)

z pohľadu, či nejde o pracovnú činnosť v súlade s ustanovením a hlavne sa mali

zaoberať otázkou vzniku združenia, jeho zániku a s tým spojených nárokov a aplikáciou

ustanovenia . Okrem toho uviedol, že rozhodnutia nižších stupňov trpia

nedostatkom dôvodov v otázke naliehavého právneho záujmu na žalobe o určenie

neplatnosti zmluvy o združení a v časti tykajúcej sa zamietnutia žaloby na zrušenie

podielového spoluvlastníctva.

10

Z uvedeného vyplýva, že dovolací súd v tomto rozhodnutí vôbec neuviedol právny

názor vo forme právneho pokynu smerujúceho k vyriešeniu dôvodnosti žalobou uplatneného

nároku. Dovolací súd v tomto rozhodnutí vôbec neriešil otázku omeškania žalovanej

s plnením majetkového podielu pri rozpustení združenia a teda ani otázku rozhodujúcej

skutočnosti pre vznik omeškania splnením dlhu. V danej veci chýba jeden zo základných

predpokladov prípustnosti dovolania v zmysle , spočívajúci v existencii

právneho názoru dovolacieho súdu, vysloveného v zrušujúcom rozsudku, ktorý by bol

pre odvolací súd záväzný. Dovolanie proti napadnutému rozsudku odvolacieho súdu preto

podľa tohto zákonného ustanovenia nie je prípustné.

Vzhľadom na to, že pripúšťa možnosť podať dovolanie

proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu z dôvodov uvedených v ustanovení § 237

, dovolací súd z úradnej povinnosti skúmal, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho

súdu netrpí niektorou z vád uvedenou v predmetnom zákonnom ustanovení, t. j.,

či v prejednávanej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, spôsobilosti účastníka,

riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, prekážku veci právoplatne

rozhodnutej alebo už prv začatého konania, prípad nepodania návrhu na začatie konania,

hoci podľa zákona bol potrebný, odňatia možnosti účastníka pred súdom konať

a rozhodovania vylúčeným sudcom, či konania nesprávne obsadeným súdom.

Existenciu vád podľa dovolací súd však nezistil; napokon dovolateľ

tieto vady vo svojom dovolaní ani nenamietal.

So zreteľom na vyššie uvedené možno uzavrieť, že dovolací súd nezistil skutočnosti,

ktoré by opodstatňovali prípustnosť dovolania žalobkyne podľa a dovolanie

nie je prípustné ani podľa Najvyšší súd Slovenskej republiky opravný

prostriedok žalobkyne preto odmietol ( v spojení s ods.

4 ) bez toho, aby sa zaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska

jeho vecnej správnosti.“

Ako vyplýva z odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu, toto postačuje pre záver,

že z tohto aspektu bolo plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces.

Pravidlá týkajúce sa prípustnosti dovolania majú za cieľ zaistiť riadny výkon

spravodlivosti a zvlášť rešpektovať princíp právnej istoty, ktorá bola nastolená právoplatným

rozhodnutím. Dotknuté osoby musia počítať s tým, že tieto pravidlá budú aplikované.

Jednako tieto pravidlá alebo ich používanie nemôžu týmto osobám zabrániť, aby využili

existujúci opravný prostriedok (napr. ; vec Pérez De Rada Cavanilles c.

Španielsko, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 28. 10. 1998).

Otázku posúdenia prípustnosti dovolania rieši zákon. Posúdenie splnenia zákonných

predpokladov (podmienok) prípustnosti dovolania s negatívnym výsledkom nemôže viesť

k záveru o porušení označených práv sťažovateľov v prípade, ak zákonné pravidlá dovolanie

nepripúšťajú (mutatis mutandis ). Postup súdu v súlade so zákonom nemôže

byť dôvodom na vyslovenie porušenia označeného práva sťažovateľa.

Ústavný súd v prípadoch, keď riešil problematiku možného porušenia základného

práva na súdnu ochranu konkrétnym rozhodnutím všeobecného súdu, uviedol, že právo

na spravodlivý súdny proces podľa neznamená právo na to, aby bol

účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade

s jeho požiadavkami, resp. s jeho právnymi názormi. Z opačného pohľadu možno povedať,

že neúspech v súdnom konaní nie je možné považovať za porušenie základného práva.

Je v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie

je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá dôvod doň zasahovať

(napr. , , ).

Ústavný súd nepovažoval právny názor najvyššieho súdu, ktorým odôvodnil

odmietnutie dovolania vo veci sťažovateľky, za arbitrárny, svojvoľný a jeho rozhodnutie

za také, ktoré by bolo založené na takom výklade ustanovení Občianskeho súdneho

poriadku, ktorý by popieral ich účel a zmysel, a nezistil teda príčinnú súvislosť medzi

namietaným porušením práv sťažovateľky a postupom najvyššieho súdu pri rozhodovaní

o dovolaní sťažovateľky.

12

Ústavný súd osobitne uvádza, že za arbitrárny nepovažuje ani názor najvyššieho súdu

vyslovený pri výklade podmienok prípustnosti dovolania podľa , keď najvyšší

súd za základný predpoklad porušenia princípu viazanosti právnym názorom vysloveným

súdom vyššieho stupňa považoval jeho vyslovenie v zrušujúcom rozhodnutí.

Tak ako uviedol najvyšší súd, vo veci sťažovateľky vo vzťahu k rozhodovaniu o počiatku

omeškania žalovanej s povinnosťou zaplatiť sťažovateľke 46 471,49 €, právny názor vo veci

sp. zn. v rozsudku z 28. februára 2007 vyslovený nebol.

Pretože ústavný súd nezistil také skutočnosti, ktoré by nasvedčovali sťažovateľkinmu

záveru o porušení jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1

a 2 a listiny, ako aj práva podľa dohovoru uznesením

najvyššieho súdu sp. zn. z 28. januára 2015, sťažnosť sťažovateľky smerujúcu

voči tomuto rozhodnutiu podľa odmietol z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

Ďalej sa ústavný súd zaoberal tou časťou sťažnosti, ktorá smerovala proti rozsudku

krajského súdu sp. zn. zo 17. decembra 2012. Sťažovateľka (aj) túto časť

sťažnosti odôvodnila tým, že k porušeniu ňou označených práv malo dôjsť v dôsledku

nesprávneho právneho posúdenia otázky vzniku omeškania žalovanej s povinnosťou zaplatiť

sťažovateľke 46 471,49 € a rozhodnutia o náhrade trov konania.

Krajský súd odôvodnil rozsudok sp. zn. zo 17. decembra 2012 takto:

„Odvolací súd prejednal vec podľa , , a to bez nariadenia

pojednávania ( ) a zistil, že odvolanie žalobkyne nie je dôvodné.

Súd prvého stupňa vykonal vo veci dokazovanie v potrebnom rozsahu, na základe

ktorého správne zistil skutkový stav a vo veci aj správne rozhodol. Skutkové zistenia súdu

prvého stupňa zodpovedajú vykonanému dokazovaniu a odôvodnenie rozhodnutia má

podklad v zistení skutkového stavu. Na týchto správnych skutkových zisteniach súdu prvého

stupňa nič sa nezmenilo ani v štádiu odvolacieho konania.

So zreteľom na obsah odvolania žalobkyne v odvolacom konaní bol preskúmavaný

výrok napadnutého rozsudku, ktorým bola žaloba v prevyšujúcej časti zamietnutá, ako

aj súvisiace výroky o trovách konania, a preto výrok, ktorým bolo žalobe čiastočne

vyhovené, ktorý odvolaním žalobkyne napadnutý nebol, v odvolacom konaní preskúmavaný

nebol a ako taký nadobudol právoplatnosť ( veta prvá ).

Podľa veta prvá , dlžník, ktorý svoj dlh riadne

a včas nesplní, je v omeškaní.

Podľa , ak ide o omeškanie s plnením peňažného

dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení aj úroky z omeškania, ak nie je

podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania

a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.

Podľa Nariadenia vlády č. , výška úrokov z omeškania je

o 8 % bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná

k prvému dňu omeškania s plnením peňažného záväzku.

V predmetnej veci bolo nepochybne preukázané, že nárok na plnenie vznikol

žalobkyni uplynutím 30 dňovej lehoty počítanej od vykonateľnosti rozsudku súdu prvého

stupňa č. k. z 24. 5. 2011, ktorým bolo vyporiadané predmetné podielové

spoluvlastníctvo účastníčok tohto konania. Až uplynutím tejto 30 dňovej lehoty, ktorá

uplynula 29. 3. 2012, sa žalovaná dostala do omeškania s nesplnením svojho peňažného

záväzku spočívajúceho v povinnosti vyplatiť žalobkyňu z jej podielu.

Správne poukazuje súd prvého stupňa na to, že nebolo možné, aby v skoršom období,

pretože podielové spoluvlastníctvo účastníčok nebolo zrušené, nebolo zrejmé, ako súd

rozhodne z hľadiska rozdelenia jednotlivých vecí, ktoré boli majetkom patriacim

do podielového spoluvlastníctva účastníčok tohto konania a aká bude výška finančnej

výplaty.

Súd prvého stupňa správne analogicky poukazuje aj na rozhodnutia vyšších súdov,

ktoré sa týkajú vyporiadania BSM účastníkov, pričom aj v takýchto prípadoch, ktoré

sú analogicky použiteľné aj v tejto veci, plynie lehota na plnenie až od vykonateľnosti

rozsudku, ktorej dĺžku zvolí súd. V predmetnej veci, ako to bolo vyššie naznačené, to bola

14

30 dňová lehota počítaná od vykonateľnosti predchádzajúceho rozsudku z 24. 5. 2011

súdu prvého stupňa a uplynula až 29. 3. 2012.

Pokiaľ ide o odvolacie námietky žalobkyne, je potrebné poukázať na to, že skutočne

je rozhodujúce rozhodnutie o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva

účastníčok a nemožno súhlasiť s dátumom faktického zániku združenia k 31. 12. 2011, ako

to argumentuje žalobkyňa vo svojom odvolaní. Za tejto situácie nie sú právne významné

ďalšie dátumy, teda dátum 15. 10. 2002, ktorým žalobkyňa poskytla žalovanej lehotu

na dodatočné plnenie, a to listom zo 4. 10. 2002, pretože rozhodujúce je uplynutie lehoty

na plnenie súvisiace so zrušením a vyporiadaním podielového spoluvlastníctva účastníčok

k predmetu konania.

Správne preto postupoval súd prvého stupňa pokiaľ vyčíslil úroky z omeškania

v takom rozsahu, ako je to uvedené vo výroku rozsudku súdu prvého stupňa, teda

od 30. 3. 2012 vo výške 9 % ročne, ktorá výška je plne v súlade s ustanovením § 3 ods. 1

Nariadenia vlády č. 87/1995, a to k prvému dňu omeškania s plnením peňažného záväzku

na strane žalovanej.

V tomto zmysle je správny aj výrok napadnutého rozsudku o trovách konania,

pretože úroky z omeškania boli žiadané za určité obdobie, boli teda predmetom konania z

hľadiska hmotnoprávneho a nie je možné k nim neprihliadať z pohľadu úspechu a

neúspechu účastníčok v konaní, ako pohľadu rozhodujúceho pre otázku náhrady trov

konania.

V tomto smere súd prvého stupňa správne konštatuje, že so zreteľom na mylné

uplatňovanie dĺžky doby, za ktorú žalobkyni patrí úrok z omeškania, je úspech žalobkyne

len čiastočný a porovnateľný s úspechom, ktorý dosiahla vo veci žalovaná.

Preto aplikácia ustanovenia je v tejto vecí plne dôvodná

a zákonná.

Preto postupom podľa odvolací súd rozsudok ako vecne správny

potvrdil, pričom v ostatnom poukazuje na správne a výstižné dôvody odôvodnenia súdu

prvého stupňa, a to vrátane dôvodov, ktoré sa vzťahujú na trovy konania štátu (§ 219 ods. 2

O. s. p, ).“

Ústavný súd s poukazom na obsah citovaného odôvodnenia rozsudku krajského súdu

konštatuje, že aj krajský súd odôvodnil svoje rozhodnutie dostatočne. Dal jasnú

a zrozumiteľnú odpoveď na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, ktoré boli v konaní nastolené – reagoval na otázku vzniku

omeškania i postupu pri výpočte pomeru úspechu a neúspechu účastníkov konania

pri rozhodovaní o náhrade trov konania.

Odôvodnenie rozsudku krajského súdu sp. zn. zo 17. decembra 2012

spĺňa všetky požiadavky vyplývajúce zo základného práva na súdnu ochranu a spravodlivý

proces vo vzťahu k odôvodneniu súdneho rozhodnutia.

Ústavný súd, vychádzajúc z obsahu petitu, ktorým je v konaní o sťažnosti viazaný

( ), preskúmal sťažnosť ďalej z hľadiska sťažovateľkou

tvrdeného porušenia základných práv podľa , a 2 a

ods. 1 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ku ktorému malo dôjsť tým,

že krajský súd potvrdil ako vecne správny rozsudok okresného súdu v dôsledku nesprávnej

aplikácie a ustanovení o náhrade trov konania.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd zásadne nie je oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách (, m. m. , ,

, ). Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

iba také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom

skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy,

ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného

16

hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie

základného práva alebo slobody (, m. m. , ).

Ústavný súd nezistil ani takú aplikáciu ustanovení hmotného (§ 517 Občianskeho

zákonníka) a procesného práva ( ) na vec sa vzťahujúcich, ktorá by poprela ich

účel a zmysel. Pokiaľ ide o vznik omeškania žalovanej s povinnosťou zaplatiť sťažovateľke

46 471,49 €, tu všeobecné súdy vychádzali z právneho názoru, podľa ktorého nemôže

omeškanie s povinnosťou zaplatiť náhradu z vyporiadania spoluvlastníctva druhému

podielovému spoluvlastníkovi zodpovedajúcu jeho podielu na hodnote prikázaných vecí

prv, než je podielové spoluvlastníctvo zrušené a je rozhodnuté o tom, ktorému

zo spoluvlastníkov je veci prikázaná do jeho výlučného vlastníctva. Tento právny názor

zodpovedá účelu ustanovení o omeškaní dlžníka s plnením peňažného záväzku, a preto ho

nemožno považovať za taký, ktorý by poprel zmysel právnej úpravy. Obdobne pokiaľ

všeobecné súdy pri rozhodovaní o náhrade trov konania zohľadnili aj neúspech

sťažovateľky, pokiaľ ide o úrok z omeškania (najmä) za obdobie od 16. októbra 2002

do 29. marca 2012, teda za obdobie takmer desiatich rokov, ktorý je pri jeho kapitalizovaní

porovnateľný so žalovanou istinou a ktorý nebol sťažovateľke priznaný vôbec, nemožno

považovať toto ich rozhodnutie za extrémne nespravodlivé či také, ktoré by porušilo

princípy spravodlivého súdneho konania, alebo bolo príliš formalistické.

Právne názory odvolacieho súdu vyjadrené v rozsudku sp. zn.

zo 17. decembra 2012 ani podľa názoru ústavného súdu nevybočujú z medzí pravidiel

ústavne konformnej aplikácie jednoduchého práva.

Vo vzťahu k tvrdeniam sťažovateľky o tom, že vo veci rozhodol sudca, ktorý nebol

zákonným sudcom, v dôsledku čoho malo dôjsť k porušeniu a ods.

1 listiny, ústavný súd nezistil skutočnosti, ktoré by signalizovali takúto možnosť. Sama

sťažovateľka vo vzťahu k zmene v osobe sudcu rozhodujúceho jej vec v priebehu konania

konštatuje, že k prideleniu veci novému sudcovi došlo v dôsledku zmeny v rozvrhu práce

okresného súdu a táto zmena bola následkom skutočnosti, že bol vymenovaný

do funkcie predsedu súdu (k zmene zákonného sudcu nedošlo teda svojvoľne).

Nad rámec uvedeného ústavný súd uvádza, že najvyšší súd vo veci vedenej

pod sp. zn. rozhodol 28. januára 2015, sťažnosť ústavnému súdu bola

doručená 19. mája 2015, teda v čase podania sťažnosti už všeobecnými súdmi nedochádzalo

k zbytočným prieťahom v konaní. Navyše, v tejto časti sťažovateľka sťažnosť doručenú

ústavnému súdu bližšie nezdôvodnila, poukázala len na celkovú dĺžku konania, čo nemohlo

byť dostatočné pre posúdenie veci aj z uvedeného dôvodu. Tým nemohlo dôjsť

k porušovaniu .

Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že medzi namietaným postupom

a rozsudkom krajského súdu a namietaným porušením základných práv sťažovateľky podľa

, a 2 , listiny, resp. práva podľa

dohovoru, neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala reálnu možnosť

vyslovenia ich porušenia po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní aj v tejto časti sťažnosť odmietol

podľa ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľky bola z týchto dôvodov odmietnutá,

nezaoberal sa ústavný súd už osobitne návrhom sťažovateľky na odklad vykonateľnosti

rozhodnutí všeobecných súdov.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. septembra 2015

18